Lúka by Lostt

Siofra, at eme?" ozval sa znova melodický a jemný hlások dievčiny, ktorá stále stála pri ňom a ruky mala obtočené okolo jeho krku.
Siofra sa ešte viac zamračila.
"Noene," povedala tichým, no rozhodným hlasom.
Draco si až teraz všetko uvedomil a odtiahol sa od tej ženy, čo ho stále objímala.
Potom vykročil smerom k nahnevanej Siofre.
"Ty!" skríkol a cítil, ako sa ho zmocňuje zlosť.
"Ako si to predstavuješ, dočerta?! Len tak sa vypariť?!" skríkol.
Siofrina tvár sa jemne zachvela prekvapením a snáď aj vinou, no potom iba nahodila tú svoju typickú kamennú masku.
"Nemal si sem chodiť," povedala.
Vedľa Draca sa zrazu znova postavilo to dievča.
"Ty ho poznáš Siofra? Kto je to?" spýtala sa so záujmom, i keď trochu podozrievavo.
"Hej, poznám ho," povedala jednoducho. Draco bol rád, že aspoň hovoria jeho jazykom.
"Tak aby sme si to ujasnili," ozval sa zrazu a postavil sa trochu bokom, aby mal obe na očiach.
"Kto je ona?" spýtal sa a pozrel na krásne dievča, ktorú ho v tú chvíľu prešlo žiadostivým pohľadom, až sa Draco zachvel a radšej sklonil zrak. Nevšimol si Siofrino zamračenie.
"Caoimhe, to je Draco Malfoy. A toto je moja mladšia sestra Caoimhe," vysvetlila stále nepríjemne Siofra a pohľadom stále presekávala Draca.
Ten sa najskôr napol s akýmsi pocitom zadosťučinenia, no potom si uvedomil, čo povedala.
Jej sestra??

Ešte stále musel myslieť na tú šokujúcu novinku, i keď už boli asi desať minút na ceste lesom. Siofra išla popredu spolu so svojou sestrou, Caoimhe, no tá sa po ňom neustále obzerala s koketným úsmevom.
Až nakoniec spomalila a išla vedľa neho.
Snažil sa tváriť nenápadne, no po chvíli mu to nedalo a pozrel do tváre tej oslnivej krásky.
"Kam to vôbec ideme?"
Caoimhe sa usmiala.
"Do tábora."
"Do tábora?" zopakoval Draco. Oni ho berú do svojho tábora? Dobre, od začiatku počítal s tým, že sa dostane na miesto, na ktorom Siofra žije a spí. Ale teraz, keď sa táto informácia stávala skutočnosťou... Prišlo mu to prekvapujúce.
"Ale nebudem tam musieť zostať do smrti, alebo niečo podobné, však? Dúfam, že ma nikto nestiahne z kože," pozrel na ňu Draco vážne a ona sa po miernom prekvapení zasmiala.
"Hlupáčik," zašveholila takmer detským hláskom, na ktorom však nebolo nič detské.
Inokedy by mu ten hlas vŕtal v hlave v nociach, v ktorých by bol sám. Ale teraz ho tak veľmi nevnímal.
Možnou to bolo aj hrdo vystretou Siofrou, ktorá kráčala len pár metrov pred ním v čiernych šatách podobného štýlu ako mala Caoimhe.
Vlastne sa Dracovi tento "výhľad" veľmi páčil a nemohol sa dočkať, kedy s ňou bude aspoň chvíľu sám.
"A, Caoihme, áno? Tak mi povedz, chystá sa niečo, kvôli čomu tvoja sestra nemá oblečený ten svoj úbor amazoniek?" spýtal sa všimol si, ako po ňom Siofra strelila rýchlym, no i tak nahnevaným pohľadom.
"Dnes večer je slávnosť na Siofrinu počesť."
"Prečo? Má narodeniny?" spýtal sa ironicky Draco a tak mu v mysli vystanula otázka, koľko rokov môže mať Caoimhe.
Tá sa znovu zasmiala a pri tom zaklonila hlavu dozadu vo veľmi krehkom a bezbrannom geste.
No ak bola Caoimhe aspoň s polovice ako jej sestra, bola všetko, len nie bezbranná. Toho dôkazom bola i tá scéna pri jazierku. Draco nepochyboval, že tam išlo o nejakú kúzla, pretože v tú chvíľu, keď ho tam bozkávalo toto neuveriteľné stvorenie, nemohol myslieť na nič. Absolútne na nič, v hlave mal prázdno a jediné čo cítil bola jeho krv pulzujúca vzrušením.
"Oslavujeme jej návrat."
"Návrat?"
"Bola preč niekoľko dní a my sme o nej nemali správy. Samozrejme, že oslavujeme návrat našej princeznej."
To Dracovi celkom dávalo zmysel, no trochu ho to i urážalo. Akoby ju tam väznil, alebo čo.
"A... Ty nie si princezná?" spýtal sa Draco.
"Ja som sestra princeznej," povedala hlasom, akoby to zrazu dávalo zmysel.
Draco sa rozhodol to ďalej neriešiť. Tak je sestra princeznej. To je asi významné postavenie.
Chvíľu bolo ticho, pri čom znášal Caoimhine nenásytné pohľady a sám sa venoval Siofriným krásnym hodvábnym vlasom, voľne sa tiahnucim po chrbte, ktoré jej siahali až po zadok, ktorý bol jeho ďalším záchytným bodom.
"Je to ešte ďaleko?" spýtal sa po chvíli, keď už ho začala premáhať únava. Predsa len, dnes sa už nachodil dosť.
Nikto mu neodpovedal a on si zrazu uvedomil, že Siofra je už asi desať metrov pred ním a Caoimhe zmizla.
Pobehol pár krokov, keď sa zrazu musel zastaviť a neveriac sa porozhliadnuť.
Okolo neho sa rozprestrela neveľká pláň ohraničená veľkými a košatými vŕbami, ktorých konáre sa tiahli až k zemi a tým vytvárali dokonalé súkromie tým, ktorý boli pod nimi. Najvyššie z nich boli rozkošatené až tak, že sa v smerom do stredu viac a viac krížili a tým vytvorili dokonalé prístrešie, vysoké asi 5 metrov.
Na druhom konci pláne bol postavený jediný stan. No, Draco by sa skôr vyjadril slovom dom, ale ani to by nebolo presné. Možno príbytok by bolo najbližšie.
A práve sa dverami toho príbytku práve zmizla Siofra.
Išiel za ňou nenáhlivým krokom, pri čom si prezeral okolie.
Jeho pohľad upútala stará žena, víla, ktorá sedela na veľkom a pevnom konári. Mala zavreté oči a vyzerala, že spí, no jemné záchvevy jej tváre hovorili opak.
Ako bol zahľadený na tú ženu, zrazu do niekoho vrazil. Pozrel sa dopredu, a stretol sa s hruďou nejakého muža. Zdvihol pohľad a uvidel statného, asi o hlavu vyššieho muža.
Trochu si ustúpil a zahľadel sa na prižmúrené oči, rovnaké, ako mala Siofra či Caoimhe, no i tak rozdielne. Tie jeho vyzerali, akoby už len nimi vedel vraždiť. Asi by sa ho bál, keby ho niekde videl. Vlastne sa ho bál aj teraz.
Muž sa zamračil a nakrčil sokolí nos. Črty jeho tváre boli ostro rezané a dopredu mu vystupovali lícne kosti. Vyzeral veľmi, veľmi desivo.
Ale celkom príťažlivo pre ženy, to mu musel Draco nechať.
Muž začal hovoriť niečo svojím jazykom a Draco vedel, že to nebolo ospravedlnenie. Skôr to znelo ako kliatba.
Muž zrazu skončil a uprene si prezrel jeho tvár. Zamračil sa ešte viac. Draco myslel, že to dokáže len Siofra, ale asi nie. Možno to mali vrodené. I keď, Caoimhe vyzerala príjemne.
Zrazu sa vedľa neho zjavila, akoby na zavolanie. Usmiala sa naňho a potom pozrela na toho muža pred ním.
"Treasa, daj mu pokoj," povedala a žiarivo sa usmiala, no už nie tak príjemne ako pred tým. Skôr to vyzeralo ako hrozba.
"Et rivaro ene, Caoimhe," povedal a kývol k Dracovi, no jeho pohľad sa stále upieral na Caoimhe.
"Je tu, pretože ho sem priviedla Siofra. A ju snáď počúvneš, keď nie mňa!" povedala a po tvári sa jej mihol náznak hnevu, no hneď ho zahnala znova tou jasnou tvárou.
Muž si iba odfrkol, no potom sa stratil.
Caoimhe Draca obišla a postavila sa pred neho.
"Ospravedlň ho. Ale si človek. Treasa nemá rád cudzincov."
Draco prikývol. Asi ho chápal. Asi.
"Tak, teraz keď si ma asi zachránila pred veľmi bolestivou smrťou," usmial sa Draco a Caoimhe sa po chvíli nechápania takisto usmiala.
"Môžem ísť za Sioforou?" dokončil svoju začatú vetu. Po jej tvári prebehol tieň, no znovu sa usmiala. Dracovi to už začalo prichádzať čudné, no i tak bola krásna.
Pokrútila hlavou.
"Nemôžeš. Pokiaľ ťa princezná nepozve od svojho príbytku, nemôžeš tam ísť za ňou."
Draco sa zamračil.
"Aha, no čo tu potom mám robiť? Prečo ma sem vzala?"
"To sa jej budeš musieť spýtať. Ale nezabúdaj, že je princezná a tak ju tu všetci berú. Musíš sa k nej tak chovať aj ty."
Zamračil sa. Tým chcela povedať čo? Že sa k nej niekedy nechovaj pekne?
"A ako sa jej to mám spýtať, keď za ňou nemôžem ísť?"
"Počkáš do večera."
"Aha, tá slávnosť."
Caoimhe sa žiarivo usmiala, akoby za tým úsmevom bolo niečo ďaleko viac. Už len ten úsmev sľuboval rozkoš každému, ktorého sa kedy dotkne.
"Sľubujem ti, najmladší potomok rodiny Malfoy, že niečo také si ešte nezažil..."