V jednu chvíľu som v slabom lúči svetla vychádzajúcom z konca prútika položeného na stole vedľa kochlíku lúštila svetlozelené lístky v tvare trojuholníkov na hnedastej stopke, ktorá rástla z drevnatej masy približne podobnej gule, v druhej chvíli sa mi zrak rozmazal, telo sa mi stočilo do strany a postava vyššia odo mňa sa ku mne sklonila a oprela mi tvár o pravú stranu hlavy.

Teplý dych dopadol na pokožku mojich spánkov, o ktoré sa otreli i pery a mňa objala stála, nevtieravá vôňa kosatcov.

Zamrkala som, s tvárou napoly zakrytou jeho ramenom, s očami rozpleštenými z malej časti prekvapením, no z oveľa väčšej časti to bolo z faktu, že ma Faust objal a jeho ruky si nachádzali cestičky po mojom chrbte.

Vydrala som zo seba pridusený rázny výdych a ruky mi vyleteli k jeho ramenám, ešte nerozhodné, či ho odo mňa odstrčia, alebo pritiahnu ešte bližšie.

A keď som prudké bubnovanie svojho tepu cítila už i na zadnom konci jazyku, a keď sa moje prsty kŕčovo zovreli okolo vrchnej časti jeho rúk, stalo sa niečo, dve po sebe nasledujúce veci, ktoré mi razom pomohli pochopiť.

Niekto za mojím chrbtom zakašľal a Faust ma od seba splašene odtiahol.

Prekvapene- na rozdiel od Fausta som túto časť vôbec nemusela predstierať- som od neho odskočila a otočila sa na dotyčného.

Slughorne.

"To sa mi snáď len sníva!" vyhŕkol napol otrasene, napol pohoršene Slughorne a jednu ruku si pritisol na srdce, druhou na nás zamieril svietiacim prútikom.

"Vlámali ste sa do školských skleníkov? Veď to je závažné porušenie pravidiel!"

Fuu, tak ten mi išiel na nervy. Jeho hlas bol prehnaný na to, že je to Rokfort. Takéto veci sa tu stávajú na dennom poriadku- nemyslím krádeže, ale dvaja hormónmi posadnutí jedinci prichytení na mieste, na ktorom nemajú čo pohľadávať, v polohe, ktorá by mala ostať nezverejnená? To tu ozaj nie je nič neobvyklé.

Okrem toho som na chrbte stále cítila Faustovu ruku. Pre zachovanie podstaty komédie, ktorú sme predvádzali, by možno bolo lepšie, keby odo mňa uskočil na meter ďaleko a tváril sa zahanbene, ale napokon- je to Faust.

Ak by ma tu Slughorne skutočne našiel v objatí s Faustom- v pravom, nie predstieranom- Faust by sa netváril zahanbene. Dosť možno by ho to vôbec nezaujímalo.

Ale keď objatie len predstierate a skutočným cieľom vášho pobytu na mieste, na ktorom nemáte čo pohľadávať, je krádež, úplne pravú reakciu nepredvediete.

Faust navyše nepredviedol ani "pravú", ani tú zahranú.

Neviem, prečo ma to zaujalo. Asi lepšie ako premýšľať nad tým, že budem musieť nahodiť strašné tváričky. To neznášam.

Napokon- nie sme v otvorených skleníkoch, ale v priestoroch Sproutovej. Tie sú až za normálnymi skleníkmi, ktoré síce sú cez deň otvorené, no teraz už je dávno po večeri, takže sme si museli kúzlami otvoriť hneď niekoľko dverí.

To až tak moc nekorešponduje s vidinou dvoch nadržaných pubertiakov, až to začína ukazovať na dvoch zlodejov.

Nehovoriac o mojom gangsterskom outfite.

Och joj, to budú musieť byť dobré tváričky.

"Dobrý večer, pán profesor," ozval sa Faust pokojne a ja som si uvedomila, že si Slughorna všimol skôr než ja. To je divné- nedávala som pozor. Až príliš som potlačila vlkodlačiu časť. Jasné- je medzi dvomi úplnkami, v túto dobu moje zmysli nikdy nie sú napnuté- ale aspoň sú v pozore. Ak ho zaregistroval Faust, mala som ho zaregistrovať i ja.

No ja som bola úplne mimo.

"Pán Michalak, to snáď nie! Práve vy!" skrivil tvár Slughorne teatrálne a ja som takmer prevrátila očami.

Herečka.

Jeho hlas bol falošný až hrôza, čo malo logicky jediný dôvod- už dávno vedel, že je to Faust. A svoju reakciu na to, že ho tu takto našiel, len značne prifarbil.

Slughorne obvykle nerozozná koňa od vola, no Fausta pozná po mene. To znamená, že je Faust niečím výnimočný, pretože len takí sa dokážu prebojovať cez vrstvu Slughornovho fanatizmu.

Nemusíte byť výnimočne bystrí na to, aby vám došlo, čo je na Faustovi výnimočné. Nemusíte byť výnimočné bystrí na to, aby vám došlo, že tých vecí je viac.

Slughorne si okrem talentu- Faust je v lektvaroch bezchybný, ale nijak nevyčnieva- lebedí ešte v jednej veci. V bohatom, dôležitom pôvode.

To viete, že moje meno nepozná.

"Pán profesor, uznávam, nemal som sem Myru doviesť. Bola to chyba," prehlásil Faust a jeho ruka stále spočívala na mojom chrbte. Niekde vo výške obličiek.

Ani tie nechápali, čo sa to deje. A hladivý pohyb jeho palca považovali za momentálne najprvoradejšiu vec záujmu- Slughorne nemal röntgenové videnie, takže to nebolo kvôli divadlu.

Hladil ma palcom na chrbte a dôvod mi ostával neznámy.

Narozdiel od jeho palca na mojom chrbte ale bez pohybu ostávala jeho tvár. Jeho výraz bol ako vždy kamenný, trochu mrzutý, trochu odmeraný, no inak nijak útočný. Ovládajúci sa.

Typický Faust, skrátka.

Ani sa neospravedlnil, ako by to urobil ten zahanbený pubertiak. Zachoval sa ako Michalak.

Došlo mi, že to je presne cesta, ktorá vedie cez Slughorna bez problémov. Udržať si svoju hrdosť, svoju tvár, svoju nadradenosť.

Slughorne z toho musel byť na pokraji orgazmu.

"Bola to chyba, práve preto by som to mal nahlásiť vyššie," pokrútil Slughorne hlavou a mne bolo jasné, že sa pri predstieraní ani nemusí snažiť. Keď niečo chcel, vedel byť veľmi... presvedčivý.

A tak pokračoval. "Možno som práve prichytil pri čine dvoch zlodejov."

"Chcete povedať, že potrebujem kradnúť?" spýtal sa Faust mrazivo, no s pokojom zdvihol obočie, akoby ho to nevzrušovalo.

Práve ten mrazivý nezáujem robil Fausta tak nebezpečným. Nepochybujem, že to bol práve on, ktorý robil nebezpečnou celú jeho rodinu.

Za mrazivým nezáujmom sa môže skrývať čokoľvek.

A ja som tam doposiaľ len stála ako tupá slečinka. Sústredená na Faustov palec na mojom chrbte, presviedčajúca obličky, nech ďalej pracujú.

Zrak mi padol na ruku, ktorú si Slughorne stále tisol k srdcu.

Zamračila som sa.

Mal ju zovretú, niečo v nej držal.

Bola to...?

Usmiala som sa. Držal sklenenú nádobku na karibannu. Drahú rastlinku pochádzajúcu z púšte, ktorá rastie len v tieni kaktusov. Treba na ňu špeciálnu hlinu s arómou kaktusu a Sproutová takú hlinu má- a má i výhonok karibanny. Výhonok karibanny, ktorý je možné prenášať len v špeciálnej nádobke s arómou kaktusu.

Je ľahšie si kúsok odlomiť než kúpiť si ho, obzvlášť pri jeho cene.

"Možno tu tí zlodeji nebudú len dvaja," prehovorila som posmešne a pozrela Slughornovi do očí.

Faustove prsty mi jemne zatlačili do chrbta na znak varovania, no bolo neskoro.

Slughorne v tvári nabral sýtejší odtieň a ruku s nádobkou stiahol k telu, trhnúc prútikom smerom k nám, akoby tak chcel zvýšiť intenzitu svetla.

Z miesta dotyku Faustových prstov sa mi po tele šírilo trasľavé teplo. To bolo zvláštne a tak ma to trápilo viac ako nejaký Slughorne. Ale uznávam- práve diplomatická poznámka to nebola.

"Naznačujete..."

"Pán profesor, je nejaký spôsob, akým by sme to mohli urovnať bez problémov?" ozval sa opäť Faust a Slughorna opustila jeho červená farba. Narovnal sa a trochu znížil prútik. I keď sa pokúšal tváriť prísne, pri pohľade na Fausta sa mu v očiach črtalo čosi mäkké. A podivne chtivé.

Začínam si o ňom myslieť svoje.

Napriek tomu mojím prvoradým záujmom stále ostával Faust. Jeho dlaň som na chrbte cítila ako závažie, no bolo to príjemnejšie než čokoľvek, čo som za posledný týždeň zažila. Hneď po jeho objatí (ktoré som si ale moc nestihla užiť).

Uznávam, nemala som práve ukážkový týždeň, ale nepochybujem o tom, že jeho dotyk a hladenie palcom by vyhrali i v akýkoľvek iný týždeň.

No najúžasnejšie na tom bolo, ako prirodzené mi v tú chvíľu prišlo stáť v jeho tesnej blízkosti, s jeho rukou na chrbte, lopatkou sa opierajúc o jeho rameno.

"Nuž, možno sa o tomto vašom incidente nebude musieť pani profesorka Sproutová dozvedieť."

Ak...

"Ak ma o tom presvedčíte tento piatok."

Faust sotva badateľne povzdychol, no niečo v jeho tvári mi hovorilo, že vedel, že to príde. Čakal to.

"Kvôli vám si nájdem čas," prehovoril napokon a z jeho len ledva zastieraného rozmrzenia som poznala, že tým nie je nadšený.

Cítila som sa pre to trochu previnilo, i keď bolo mne i jemu jasné, že tak či tak by k tomu došlo. Možno som to trochu urýchlila, ale nedalo sa tomu vyhnúť.

Ešte chvíľku sa tým budem kŕmiť, a možno tomu i uverím.

Slughorne sa zatváril víťazoslávne. Kto vie, ako dlho sa o to už pokúšal? O jeho "slávnych" večierkoch som už počula. Tento školský rok sa jeden či dva už konali.

"Dúfam ale, že sa to nebude opakovať. Jasné, pán Michalak? Jasné, slečna....?" Prižmúril oči.

Ak sa to snaží uhrať na to, že na mňa v tej tme nevidí, nech ide rovno do čerta.

"Courterová," takmer som vypľula.

Aj ja som v elixíroch bezchybná, no moje meno nevie. Pff.

"Slečna Courterová? Nepatríte k najlepším v ročníku?"

Pokrčila som ramenami, pri čom som sa jedným z nich otrela o Fausta. Stál blízko, to už som zmienila?

"Samozrejme, že očakávam i vašu účasť," dodal, akoby to tak bolo celú dobu. "Vyprevadíte sa sami?" zdvihol obočie a ustúpil nám z cesty, posvietiac nám na dvere.

Zdvihla som tvár k Faustovi, ten mi venoval len krátky pohľad, vzal zo stola môj prútik, ktorý stále previnilo svietil, a opäť mi dlaň položil na rovnaké miesto na chrbtici, tento raz ma však začal tlačiť preč z miestnosti.

Nuž, to asi nebol úspešný zločin.

*****

Vošli sme na hradskú chodbu a ja som konečne striasla jeho ruku a odstúpila o krok ďalej. Niežeby mi bol jeho dotyk nepríjemný, no už mi neprišiel tak prirodzený.

Skôr nepríjemne neprirodzený. A hlavne akoby... nedovolený. Rozhodne nesedel do rozmrzenosti, ktorú som pociťovala.

Dôvody? Jednoduché.

Nechcem ísť na Slughornovu VIP párty a sere ma, že nás s Faustom chytili. Keby chytili len mňa, nemôže mi to byť viac ukradnuté. Lenže dnes som do tých skleníkov Fausta dotiahla ja. A on preto musí ísť na Slughornovu VIP párty, ktorej sa ktovieako dlho vyhýbal.

Kvôli mne.

A ja musím ísť tiež.

Chytili nás ako dvoch pubertiakov.

Pokračovala som v chôdzi, no Faust ku mne opäť pristúpil a dlaň vrátil na miesto.

To miesto ma okamžite začalo nepríjemne svrbieť, no za to Faust nemohol. Momentálne som bola nedotklivá.

Ešte nepochopil, že nasratej ženskej sa radšej nemá dotýkať, alebo si len nevšimol, ako to vo mne vrie?

Nuž, nepochybujem o tom, že si to skôr či neskôr všimne.

Opäť som sa mu vyšmykla, ani nerozmýšľajúc nad tým, čo ho k tomu viedlo, no už som neustupovala. Ani som moc nemala kam- cez steny zatiaľ chodiť neviem, akokoľvek úžasná som.

Ale asi budem úžasná dosť, keďže ma Slughorne pozval na párty.

"Môžeš prestať, Slughorne tak skoro nevyjde. Ešte zďaleka neskončil."

Najskôr musí vykradnúť celý skleník.

Netrápila som sa s tým, že môj hlas znie ako rezanie plastu tupým nožom. Najradšej by som kopala do vecí okolo, takže mi taká maličkosť, akou je rozhnevaný hlas, vrásky nerobila.

"Čo ti je?!" oboril sa na mňa z ničoho nič a zastal. Nevstúpil mi do cesty, ani sa ma nijak nedotkol, ale niečo rozhodne spraviť musel, pretože som zastala aj ja. Bezmyšlienkovito- zastal on, tak som skrátka zastala aj ja.

Prižmúrila som oči, rozmýšľajúc, či môžem byť nasrdená ešte viac. Najskôr v jeho prítomnosti nevnímam, potom som ako hlúpučká slečinka a nakoniec poslušné šteňa?

Ak sa Faust čoskoro nevzdiali, neopodstatnene sa s ním pohádam. A to nechcem- pretože to bude len a len moja vina. Určite nebudem mať rozumný dôvod ani argumenty, takže sa budem cítiť ako idiot. Takže sa len viac naštvem. A celé dokola.

"Nič," odsekla som sa chcela pokračovať v ceste, no cestu mi prekrížil natiahnutou rukou a dlaňou sa oprel o stenu po mojej ľavici. Zahatal mi cestu úspešne, úspešne sa dostal do mojej blízkosti.

Ale teraz už si vyslovene koledoval!

Keď som k nemu zdvihla zrak, určite som v očiach nemala dúhu.

Skôr blesky.

Ruku stiahol- so všetkou majestátnosťou, aby mi ani náhodou nenapadlo, že to kvôli môjmu hnevu- a ustúpil o maličký krôčik. No ostal v blízkosti, v ktorej bolo stále možné ako výhodu pri rozhovore- tzv. hádke- využiť svoju výškovú prevahu.

Akokoľvek sexi to bolo, mala som sto chutí ho rozkúsať.

Jeho výraz napovedal, že sa kúsok môjho neopodstatneného hnevu prelial i naňho. Pohľad mu stvrdol, tvár skamenela. Nič na ňom nenaznačovalo, že by mal byť vytočený, len mierne zovreté pery. Chlad v očiach. Signály, ktoré by si nezasvätený divák nemusel všimnúť- no ja som mala sedadlo v prvej rade.

Jeho tvár bola prakticky asi 30cm odo mňa- z takej blízkosti by si i slepý všimol, ako mu pulzuje tep v spánku.

"Kvôli tvojmu nápadu musím ísť v piatok k Slughornovi, a ty si tu tá vytočená?"

"Nenútila som ťa ísť so mnou do skleníkov."

"To som ani nepovedal."

"Tak sa do mňa prestaň obúvať."

"Ja sa do teba obúvam?" zopakoval pomaly, ľadovo, no jeho oči ma pomaly vraždili.

Uvedomoval si, že som len nasraná ženská? Že je to chvíľkový stav a najlepšia vec, čo by mohol urobiť, je sa stiahnuť?

Vážne mu nedošlo, že ak bude pokračovať, len sa zbytočne pohádame?

Predpokladám, že "stiahnuť sa" Machalakovci nemajú v slovníku.

"Nemôžem za to, že sa tam ten starý idiot objavil. Nemôžem za to, že musíš ísť na jeho večeru. Napokon- to ty si to tak zariadil."

"Pretože nechať sa vylúčiť by bolo rozhodne lepšie."

"Vylúčiť? Ježiši, toto je Rokfort. Tu ťa nevylúčia ani za vraždu." Super, tak už začínam s nedomyslenými argumentmi. Prvý typ- preháňanie.

Teším sa, čo bude nasledovať.

"Je toto reakcia na niečo konkrétne?" zamračil sa odrazu, keď pochopil, že celá tá vec s "nehádž to na mňa, to nie je moja vina" je kravina.

Pretože to je moja vina. Na hlavu padnuté ale je, že keby som s tým nezačala, Faust by mi to pocítiť nedal. A keď už som s tým začala, obhajovala som sa popredu a ešte k tomu riadne útočne.

Babská logika, čo čakáte.

S Faustom sa nerada hádam. Radšej sa hádam s niekým, u koho viem, že vyhrám.

Prekrížila som ruky na hrudi a zahryzla si do jazyku. Pohľad som stočila do strany, aby som už nemusela čeliť tomu jeho.

Prvá rozumná vec, ktorú som za poslednú pol hodinu spravila.

"Ak ide o tú večeru, nič sa nedeje. Prežijem to," ozval sa po chvíli zmierlivým hlasom.

Nevedela som, ako sa tvári, no čosi mi hovorilo, že napäto. Hnev ho opustil rovnako rýchlo, ako sa naňho preniesol- nebol to jeho hnev.

Chcel to urovnať. Nechcel sa hádať.

Jeho zmierlivý hlas zafungoval lepšie ako rozbuška.

Sekla som po ňom pohľadom a naklonila sa výhražne bližšie. Keďže ma prevyšoval takmer o 10 centimetrov, asi to nepôsobilo až tak drsne, ako som sa cítila.

"Snáď nečakáš ospravedlnenie." Druhý typ debilných argumentov- bezdôvodná útočnosť.

"Dočerta!" vykríkol, a ako stál predo mnou, dlaňou ruky, ktorou mi pred chvíľou zahatal cestu, buchol do steny po svojej pravici. Mierne som nadskočila- na Fausta to bola príliš ľudská reakcia, príliš emotívna. "Ja už neviem, čo od teba čakať!"

Všimla som si, že je naozaj otrávený. Bez ohľadu na hnev, na môj či jeho, niečo ho už unavovalo.

"Čo tým chceš povedať?" zamračila som sa a uvedomila si, že už nezniem tak útočne. Skôr defenzívne, avšak ostražito.

"Si slepá alebo to len nechceš vidieť?!" Stále mal zvýšený hlas. Nekričal- Faust nikdy nekričal- no i tak som ho nikdy nepočula hovoriť takto.

Stratil kontrolu. Neskrýval všetko za maskou nezáujmu ani chladu.

Akoby ma prebral z môjho hnevu- ak sa nekontroloval, dialo sa niečo vážnejšie než len poskleníková roztržka.

Mala som pocit, že zmenil tému. Toto nebolo o Slughornovi, toto nebolo o tom, že sa chovám ako malá. Nešlo o to, čo je koho vina a kto sa má ospravedlniť komu.

Toto bolo o tom, čo ho tak otravovalo posledných pár dní.

Odtiahla som sa a otvorila ústa v reakcii, ktorá neprichádzala.

Ako reagovať na niečo, čo nechápete?

O krok som ustúpila, potom o ďalší.

Ak sa od neho dostanem dostatočne ďaleko, možno to pomôže. Možno mi to začne myslieť rýchlejšie. Možno v jeho blízkosti neviem rozmýšľať. Potrebujem priestor, rozhodne potrebujem priestor.

Zastala som, až keď som si uvedomila, že je na mojej tvári polohysterický výraz.

Prehltla som a prirýchlo sa nadýchla.

Akoby mi niečo začalo dochádzať, lenže ja som stále nevedela čo.

Opäť sa ku mne priblížil, nenechal ma ani vydýchnuť. Jeho tvár bola odrazu tak plná- náznakov, pocitov, zámerov. Jeho oči boli jasné ako nikdy pred tým, výraz veľmi intenzívny.

Zastal až blízko predo mnou a keď som zrak zdvihla k jeho tvári, strnula som.

Nebol nahnevaný, nebol otrávený. Bol odhodlaný. A bol tak blízko!

"Povedala si, že je po všetkom. Povedala si, že si ideš za tým, čo chceš. Tak v čom ešte väzí problém?" pre zmenu hovoril potichu, no rázne, a nakláňal sa ešte bližšie.

Skoro som automaticky ustúpila- naučila som sa pri ňom ovládať natoľko, že už som sa nedokázala správať prirodzene, ani keď konečne prišla vhodná chvíľa- ale potom mi došlo, o čom asi hovorí, a šok znehybnil ako moje nohy, tak moje hlasivky.

Strnulo som sledovala tie elektrizujúce oranžovo hnedé oči, ktoré mi behali po tvári, lačne sa vpíjajúc do jej čŕt.

Roztvorila som oči nad možný rozsah, keď zdvihol ruky a položil ich po stranách môjho krku. Dlane mal tak veľké, že sa dotýkal naraz priehlbiny medzi mojím krkom a ramenom, zatiaľ čo druhou ich hranou sa dotýkal obrysu mojej čeľuste. Pokryl nimi celé bočné plochy môjho krku. A to mám celkom dlhý krk.

Jeho dotyk bol nečakane nežný, až bolo ťažké uveriť, že jednou z tých rúk pred malou chvíľkou nahnevane udrel do steny.

Nie som citlivka, ale v tú chvíľu som bojovala s infarktom.

Čo sa to stalo? Ako sa to stalo? Kde bol nejaký varovný výstrel?

Pohľad mu zmäkol podobne, ako zmäkol ten Slughornov pri pohľade naňho.

Túto podivnú myšlienku som však z hlavy ani nemusela vyháňať- Faustova prítomnosť prebrala kontrolu.

Očami naďalej preskúmaval moju tvár, takže mu nemohla ujsť moja paralýza.

Skláňal sa ku mne, bol tak blízko, že som dokázala spočítať jeho vrásky, tak blízko, že by stačil jediný pohyb a...

"Tak sa ešte raz pýtam- vieš, čo chceš?" stíšil ešte viac hlas, jeho tón ma pohladil na pokožke rovnako intenzívne ako jeho teplý dych. Pohľadom väznil ten môj, nechcel mi dopriať ani chvíľku slobody.

Novosť celej situácie mi stále bránila vidieť celý obraz.

Dýchali sme v podstate rovnaký vzduch, dotýkal sa ma a z ničoho nič urobil reálnou situáciu, o ktorej som si nikdy nemyslela, že by sa reálnou mohla stať. Podivné však bolo, že niekde vnútri som posledné dni vedela, že to k tomu i tak speje.

Cítila som jeho dlane, z ktorých sa mi do tváre hrnulo teplo. Môj tep sa snažil prekonať svoj rekord spred pár minút a dlane som bez rozmýšľania zdvihla k jeho rukám a prsty obtočila okolo jeho chladných zápästí. To len dlane mal tak horúce, alebo to som si ich pomýlila so svojou pokožkou?

Bolo to tak intímne, tak náhle a tak všetko pohlcujúce!

Telom sa mi prehnalo tornádo pocitov, ktoré ma zanechalo rozklepanú, rozhorúčenú. No neprinieslo žiadnu odpoveď.

Veď ja na jeho otázku neviem ani odpovedať, nie to ešte skutočne vedieť, čo chcem!

Dych sa mi zasekol v hrdle, keď mi to došlo.

Došlo mi, čo sa ma pýta. Uvedomila som si, čo sa skrýva za jeho slovami, čo znamenajú tie posledné štyri vety.

Bolo po všetkom. Lovec je preč. Lupin sa so mnou nebaví. Iliana je mŕtva. A mne nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

V podstate už neexistuje nič, čo by malo oddialiť položenie otázky, na ktorú po mne chcel odpoveď.

Chcem jeho?

Je zvláštne sledovať, ako dokáže mozog v určitých prípadoch zoskratovať.

Môžete byť perfektne racionálny, pokojný človek, no pri správnom podnete rozstrieľate susedovu verandu.
Môžete byť citlivý, empatický človek, avšak určité veci vás dokážu dohnať ku krutej agresii voči ježkovi.

Môžete byť sebavedomý, sústredený človek, potom príde záhadné čosi a vy s plačom hystericky pobehujete po ulici.

Nemala som v pláne hystericky pobehovať, strieľať, ani byť krutá k akýmkoľvek zvieratám. No môj mozog i tak prežíval skrat.

Každá myšlienka, ktorá sa mi v hlave zjavila, sa hneď aj stratila. Nenachádzala som argument, nevedela som, čo povedať. Nedokázala som vymyslieť ani jeden svoj skurvený cieľ. Čo chcem od života? Čo chcem od Fausta? A čo chce Faust počuť?

Ako zreagovať, keď neviete, čo po vás chcú?

Čo po mne Faust chcel? Čo po mne Faust sústavne chce už pár mesiacov?
Čo znamenajú tie narážky, tie pohľady, to skúmanie?

Je chladný a odrazu sa chová ako môj najlepší priateľ. Je povýšenecký a odrazu vyzerá, že by urobil čokoľvek k mojej spokojnosti. Je starostlivý a odrazu akoby ma nepoznal.

Čo presne ním zmieta, ako to súvisí so mnou a prečo mi to, dočerta, nepovie na rovinu?

S trhnutím som zareagovala na skupinu deciek, ktoré prešli medzi nami. Pretože schody nie sú dosť veľké na to, aby nás obišli, že?

"Navrhujem presun," zdvihla som k nemu odrazu tvár a on prikývol s inak nečitateľnou tvárou. Bol to opäť on- Faust, ktorého navonok nič nezaujíma, no ktorý všetko bedlivo pozoruje.

Pokračovali sme v ceste, i keď sme ani jeden nemali potuchy o tom, kam presne mierime.

"Tak neviem, či je to nami, alebo či len naozaj na Rokforte nie je čo robiť."

"A pri tom je to tak zábavné miesto," poznamenal cynicky Faust a ja som sa zaškľabila. Strašne zábavné miesto.

"Čo by si povedal na ďalšiu epizódu s tvojou skvelou vodnicou?"

Faust ku mne pri chôdzi natočil tvár s pobaveným úsmevom.

"Zapáčila sa ti?"

Tuším sme tému 'ciele' opustili. Salazar zaplať.

"Skôr som si ju zamilovala."

"Vieš, že čarodejnícke tabaky môžu byť silne návykové?"

"Brzdi. Fajčili sme ju koľko? Raz v živote? Strašná závislosť."

"Ty si ju fajčila raz v živote."

"Aha! Takže mňa budeš pokrytecky varovať pre závislosťou, ale sám si každý večer pofajčievaš, ty lakomec!"

Faust prevrátil očami a zastal. To asi nebolo od veci, keďže sme mierili presne opačným smerom, než sa nachádzala jeho fajka. Teda jeho izba.

"Fajn, fajka môže byť, no najskôr potrebujem napísať Danannovi. Takže sa buď rozdeľme a ja prídem k tebe, alebo môžeš ísť so mnou a počkáš."

Mrkla som a chcela sa rozhodnúť, keď som sa zasekla.

"Komu?"

"Danannovi."

"Opakujem... Komu?"

"Môj leprikón."

Mrkla som, tentoraz preto, aby mi nevypadli oči z jamiek.

"To myslíš tú malú vec s palicou a hrncom zlata?"

"Zaujímavé," zamračil sa Faust, no vôbec sa netváril tak, že by narazil na niečo zaujímavé. Skôr akoby narazil na niečo, čo smrdí.

"Čo?"

"Myslel som, že si sčítanejšia."

"No dovoľ!" ohradila som sa. Vzdychol.

"Leprikón je poddruh škriatka z Írskych ostrovov. Ako všetci škriatkovia, i leprikóni slúžia čarodejníkom. Nerobia tak však z povinnosti, no za zlato. Ich lojalita je však oveľa väčšia. A vedia skvele spravovať topánky."

"Aha."

Môj mozog sa ešte len spamätával zo skratu a Faust na mňa vybalí niečo také. Asi si nájdem nového kamaráta.

Ha-ha. Ak nechcem ostať doživotne sama, Fausta nesmiem pustiť.

"Ako to, že nie sú známejší?"

"Leprikóna je ťažké chytiť. Preto sú nesmierne drahí. Nie veľa rodín sa môže pochváliť tým, že im slúžia leprikóni."

"Ak je ťažké ich chytiť, asi nechcú byť chytení. Prečo potom pracujú za peniaze, i keď nie sú viazaní povinnosťou ako ostatní škriatkovia?"

"Nepracujú za peniaze, ale za zlato. Je to vec cti. Leprikóna môžeš zajať len pohľadom. Je potrebný vytrvalý, silný pohľad na to, aby si udržal leprikóna. Ak to ale dokážeš, za trochu zlata, ktoré je skôr prejavom tvojej dobrej vôle, získaš výborného sluhu."

"A tento Danann slúži tvojej rodine."

"Nie."

"Ale veď si vravel-"

"Slúži mne. Otec má svojho, starý otec má svojho."

"A ženy ostali záhadne vynechané."

"Žena nemá pohľad na to, aby zajala leprikóna."

To ma pobúrilo. Rovno mohol povedať, že sú ženy slabšie ako muži.

Na túto tému som citlivá. I keď je to z veľkej väčšiny pravda- hlavne keď si vezmem za modelový príklad tvrdú väčšinu svojich spolužiačok. No existujú výnimky- a vedzte, že silná žena je silnejšia než silný muž.

Samozrejme silou nemyslím schopnosť zodvihnúť Hagrida, hovorím o sile mysle.

"Choď do čerta," oznámila som mu bez štipky hnevu v hlase, no mohol vybadať môj nesúhlas.

"Nie je to vec presvedčenia, no faktu. Rozčuľuj sa koľko chceš."

"Poznáš ma moc dobre na to, aby si vedel, že sa nerozčuľujem." I tak by som ale chcela jedného takého leprikóna skúsiť zajať. A rovno si to píšem na svoj zbrusu nový List životných cieľov.

Tak.

Faust pokrčil ramenami, skôr ich len jemne podvihol, a potom pozrel smerom ku schodisku.

"Tak ideš so mnou, alebo počkáš?"

To ma vytrhlo zo zamyslenia- ako taký leprikón asi vyzerá? Nakoľko sa líši od škriatka? Čo presne znamená 'zajať pohľadom'?

"Hm?"

"Teraz nezaspíš, čo?" uchechtol sa Faust, pretože mu došlo, čo mi behá hlavou. Samozrejme, že mu to došlo.

"Niekedy by som ho chcela vidieť," prehlásila som úplne vážne. Jasné, že som mnohokrát rozmýšľala nad tým, ako to asi vyzerá u Michalakovcov. Akí su Faustovi rodičia. Ako by sa správali k niekomu, kto je všetkým, len nie vhodným spoločníkom ich syna (v tejto časti si nerobím priveľké nádeje).

No toto je najnaliehavejšia zvedavosť, momentálne.

"Možno uvidíš," odvetil Faust a jeho pohľad ostával pevný a chladný, no mňa pri tých slovách, prenesených s hravou ľahkosťou, pokryla husia koža.

Chvíľu som mu opätovala pohľad, no potom som sa pohla jeho smerom a zamierili sme do Slizolinu.

"Prečo mu vlastne ideš písať?"

"Aby mi poslal nejaké veci."

"Aké veci?"

"Rôzne."

"Napríklad?"

"Napríklad knihu Nebuď zvedavá a košeľu Máš priveľa otázok."

Spražila som ho otráveným pohľadom, no nenechala si vziať vietor z plachiet. Tentoraz nie. Tento raz sa doplavím do cieľa, moja loď je nezastaviteľná.

"Nie, vážne. Alebo je to tajomstvo?" zdvihla som obočie provokatívne a on na mňa pozrel len na malý okamih, no i tak som mohla vidieť uvoľnenie v jeho tvári. Akékoľvek napätie medzi nami je, niekedy ho cítiť viac a niekedy menej. Teraz to bolo jedno z tých menej.

Vzdychol a s hranou neochotou odpovedal: "Hlavne chcem nejaké prísady do elixírov. Rokfort v tejto oblasti neposkytuje práve najlepší servis."

"Čože? Ty si nikdy nenavštívil Sproutovej výpredaj?"

Nechápavo po mne pozrel- len málokedy Faust dáva najavo, že niečo nechápe- a ja som sa zasmiala.

"Kde si myslíš, že beriem prísady na všetky tie liečivé elixíry? Nebodaj si ich mám stále kupovať."

"Chceš povedať, že chodíš kradnúť do školských skleníkov? To je... žalostné."

"Beriem to ako splátku za to, že dávam na hodinách pozor," pokrčila som ramenami a možno to aj myslela vážne.

Ale inak sa nezamýšľam nad tým, že je to krádež. Alebo, že sa to nesmie. Proste tie veci potrebujem.

Navyše je to jedna z mála aktivít, ktoré tu vo svojom voľnom čase robím pravidelne. Niečo ako šport.

Faust pokrútil hlavou.

"Niekedy ma prekvapuješ."

"Len niekedy?" zdvihla som obočie.

"Obvykle si ľahko čitateľná."

"Ty si dneska koleduješ o facku."

"Vďaka, ale ďalšiu už nechcem."

Usmiala som sa s podivnou trémou pri spomienke na facku, ktorú som mu nie tak dávno uštedrila pred celou jedálňou. To sa mu do pamäti asi zapísalo.

"Zaslúžil si si ju."

Faust zastal, už pred dverami Slizolinu, a venoval mi pohľad, pri ktorom som začala sumarizovať únikové cesty.

V jeho pohľade v tú chvíľu nebolo nič priateľské a mne došlo, že 'zapísať do pamäti' je asi slabý výraz pre to, čo som urobila.

A keď som sa zamyslela ešte lepšie, uvedomila som si, že o tom už nikdy nebudem vtipkovať. Pretože je to Michalak. Má vlastného leprikóna a jeho otec ťahá aj za také nitky, o ktorých 98% čarodejníckeho sveta nemá potuchy, že vôbec existujú. A ja som mu dala facku pred tými, ktorí v podstate niekedy v budúcnosti možno tiež budú tými, ktorých bude ovládať.

Potupila som ho.

A to som nemala robiť.

Odrazu prikývol a mňa napadlo, že uznal moju pravdu. Potom- keď som sa zobudila z vlastnej naivity- mi došlo, že len videl, že dosiahol svoje. Že som pochopila, že to nie je záležitosť, ktorú by bral ako vtip. Že ma dostatočne vydesil na to, aby som to už nikdy viac nerobila.

V podstate tým povedal 'tak to by sme mali'.

Prešiel cez stenu a ja, než som ho nasledovala, som sa nepríjemne zachvela.

*****

"Posaď sa, nebude to trvať dlho," povedal, keď sme vošli do jeho izby, a hneď zasadol ku stolu, kde mal už nachystaný pergamen a brko. Takže to mal v pláne.

I tak však po večeri išiel so mnou.

Po každej stránke bezvýznamné zistenie, no mňa zaujalo.

Posadila som sa na posteľ a schválne si vybrala tú jeho a nie tú prázdnu.

Ešte nepísal, bol otočený ku mne a sledoval, ako sa ozberám.

"Ako to, že tu máš vždy taký poriadok?"

"Mám rád poriadok. Je priehľadný, systém a usporiadanosť veci urýchľujú."

"U niekoho, za koho celý život upratovali iní, je to zvláštna vlastnosť."

Faust opäť pokrčil ramenami na znamenie toho, že nemá potrebu sa nad tým zamýšľať.

"Naučilo ma to poriadok oceniť. A zvykol som si naňho."

Prikývla som a rukami prešla po jeho návliečkach. To mi do hlavy vohnalo nápad, ktorý som hneď i zrealizovala.

Položila som sa na chrbát. Okrem perín ma okamžite objala i Faustova vôňa. Rovnako ako naposledy.

Zhlboka som sa nadýchal a potom vydýchla.

"Prečo vždy chodíme ku mne? Prečo nebývame častejšie u teba?"

"Pretože vždy zaspíš," odvetil s jemným pobavením, no z momentálnej polohy som jeho tvár nevidela, takže neviem, ako sa tváril.

"To je fakt. Každopádne tu máš dve postele, takže to je hodne chabý dôvod."

Okamih bol ticho a ja som zistila, že mám zavreté oči. Nechcelo sa mi spať, ale odstránením jedného zmyslu som sa viac dokázala sústrediť na ostatné. Najmä na pachy okolo seba. Okrem jeho prirodzeného pachu dominovali kosatce. Keďže do postele sa asi ničím nevonia, predpokladám, že tak vonia jeho mydlo.

"Mám rád pohľad z okna a tých v Slizoline veľa nie je," ozval sa odrazu a ja som otvorila oči. Nie kvôli jeho prehláseniu- všimla som si, ako často pozerá z okna, najmä keď rozmýšľa- no zarazil ma tón jeho hlasu. Akoby mi prezradil nejaké tajomstvo.

Opäť som oči zatvorila a pokračovala v nič nerobení.

Faust sa na stoličke otočil ku stolu a začal písať. Zvuk brka na pergamene bol príjemný, celkovo by sa ten moment dal označiť za pekný po každej stránke. No v tom som sa zdvihla na lakte.

Nuž čo, pekné momenty nikdy netrvajú dlho, keď k tomu mám čo povedať ja.

"Hej, veď Sproutová je dnes mimo hradu."

Jeho ruka zastala, zdvihol hlavu a okamih tak zotrval, až potom sa ku mne podozrievavo otočil.

"A?"

Usmiala som sa veľmi záškodníckym úsmevom.

Od Blacka chytám blbé zvyky.

"Takže Sproutová má opäť výpredaj."

Faust na mňa okamih hľadel a potom prižmúril oči.

"Napriek tomu, že na to absolútne nie som odkázaný, tebe by to spravilo radosť, nemám pravdu?"

"Nebudem zapierať- na okrádaní Rokfortu ma niečo baví."

Ešte chvíľu na mňa hľadel, no Faust nebýva nerozhodný.

Takže po sekunde či dvoch prikývol a postavil sa.

"Ak nás chytia, poviem, že si ma donútila."

*****

"Kam ideš?" spýtal sa môj kolega zločinec, keď sme vyšli slizolinské schody. Ja som totiž zamierila ku schodom na poschodie- on zamieril von ku skleníkom.

"No predsa do izby."

"Na čo?"

"Prezliecť sa."

Okamih na mňa pozeral a myslím, že si nevedel rady. To bolo vtipné. A znepokojujúce.

"Na čo?" zamračil sa bezradne, pretože ho skutočne nenapadal dôvod, prečo by som sa mala ísť prezliecť, keď sme sa rozhodli, že ideme okradnúť Sproutovú.

Pozrela som na svoju školskú uniformu- on sa stihol prezliecť už pred večerou, no ja som medzi písaním eseje a poletovaním po škole jak šarkan proste nemala čas.

"Pretože sa chystáme na životu nebezpečnú misiu, musím byť lepšie ustrojená," nahodila som vážny tón, ale hlavne som si z neho robila dobrý deň.

"Žartuješ," usúdil. Mal polovičnú pravdu- žartovala som. No stále som mala v pláne sa ísť prezliecť.

"Možno. No prezliecť sa idem i tak."

"A to si mi nemohla povedať ešte na izbe?"

"Zmenilo by to niečo?"

"Za prvé by to možno ovplyvnilo moje rozhodnutie s tebou túto somarinu podstúpiť. Za druhé si sa mohla ísť prezliecť a ja som zatiaľ mohol pokojne dopísať svoj list."

Prevrátila som očami a založila ruky na hrudi.

Fakt sa teším, až si tú uniformu dám dole.

"Už si skončil?"

"S čím?"

"S fňukaním."

V stotine sekundy sa jeho oči rozšírili šokom a v ďalšej stotine sa jeho tvár zmenila v kameň.

V značne otrávený kameň.

"Štveš ma."

"Veď na to sú priatelia," usmiala som, obraz čistej nevinnosti, a pokračovala v ceste.

Po troch schodoch som počula, ako ma jeho kroky nasledujú.

*****

Hodila som na seba čierne džínsy, svetlošedý nátelník s dlhým rukávom a na to pánsku- čítaj voľnú- čiernu mikinu s kapucňou.

Pohľad do zrkadla ma usvedčil- naozaj vyzerám ako nachystaná na krádež.

Faust pukne od smiechu. Hneď ako prestane prevracať očami.

Pre vtip som si dokonca kapucňu prehodila cez hlavu- bola dosť veľká, už len kvôli väčšej mikine- takže mi zakryla polovicu tváre.

Vyšla som von, no zháčila sa už medzi dverami.

Ušlo mi to- ako to, že mi to ušlo?- no Faust v spoločenskej nebol sám. Spoločnosť mal asi tak tri sekundy, napriek tomu som to mohla zaregistrovať ešte v izbe.

Dala som si kapucňu dolu a pozrela na Lupina. Ten na mňa hľadel nedôverčivo, priam podozrievavo.

Samozrejme, veď som bola oblečená ako z debilnej kriminálky. A nie ako detektív.

Skúste podozrivého číslo jeden.

"Z primusského hľadiska- mám sa pýtať?" spýtal sa, jeho hlas bol chladný a nepripúšťal si ma k sebe, no aspoň bol pokojný.

Jeho postoj ku mne dnes večer neobsahoval hnev ani nenávisť, bol profesionálny a skôr neutrálny. Stále som z neho cítila isté cukanie, nechuť byť v mojej blízkosti, no i to bol pokrok od nenávisti.

Kto vie, čo cítil on zo mňa.

"A chceš to vedieť?" zdvihla som rovnako chladne a rovnako profesionálne (no dobre, možno trochu menej profesionálne a viac urazene) obočie a on na mňa okamih ostal zahľadený.

Potom mu zrak padol na Fausta, jemne sa zamračil a opäť pozrel na mňa, no to ja už som zišla schody a postavila sa vedľa gauča, na ktorom sedel môj komplic.

"Nie," odvetil Lupin s akousi nechuťou v hlase.

"Tak sa nepýtaj," odpísala som ho, pozrela na Fausta s výzvou na odchod, on sa postavil a nasledoval ma von z miestnosti.

"Nevedel som, že ste tak za dobre," nadhodil Faust, nepočkal ani kým zájdeme za roh.

"Za dobre? Asi sme boli každý svedkom niečoho iného."

"Oproti tomu, ako ešte pred dvoma dňami prskal, toto považujem za vyznanie lásky."

"Nebuď smiešny," uchechtla som sa, no viac úzkostne než pobavene.

Faust po mne pozrel a zišiel ma pozorným, no pobaveným pohľadom.

"To skôr ty si smiešna. Vyzeráš, akoby si išla prepadnúť obchod s alkoholom a potom sa ísť dať tetovať. Normálne mám chuť ísť niekoľko krokov za tebou, aby ľudia nevedeli, že sme spolu."

"Že sme spolu? Brzdi, kámo, nepleť city do biznisu, kapišto?" napodobnila som gangsterský prízvuk, no asi tak po dvoch sekundách sme obaja vybuchli do smiechu.

Môj gangsterský prízvuk za veľa nestál, čo vám poviem.

"Niekto ťa v noci vymenil?" spýtal sa Faust, len čo sa trochu upokojil a pozrel na mňa s prekvapeným potešením.

Aj mňa by potešilo, keby sa môj priateľ zombie/mám-zlé-sny/mám-zlú-náladu/vyzerám-ako-mŕtvola zmenil v nesmejte-sa-môjmu-gangsterskému-prízvuku/som-cool-a-opäť-som-to-ja.

"Sama som sa vymenila. Mala som sa totiž tak trochu po krk."

"Ako to?" vyzvedal s úprimným záujmom.

"Všetko čo sa stalo... Chcelo to nejaký čas, než to vstrebám. Čím nechcem povedať, že už je všetko dobré, ale uvedomila som si... Tak nejak cítim, že je po všetkom."

Faust zastal, čo som si všimla až po dvoch či troch krokoch. Spýtavo som sa po ňom otočila a našla ho v podivnom rozpoložení.

Pozeral na mňa nedôverčivo, no v jeho tvári sa dala jasne vybadať akási neveriaca, potešená reakcia.

Akoby neveril tomu, čo počuje. Chcel tomu veriť, no nechcel už len preto, že to chcel.

Dáva to zmysel?

"Po všetkom?"

Pokrčila som ramenami. "Všetko raz musí skončiť, nie?"

"Si si istá?" spýtal sa a pristúpil o krok bližšie.

Akákoľvek zábava, pobavenie z jeho tváre zmizli. Jeho výraz zvážnel, jeho pohľad sťažel. Moja odpoveď preňho ktovieprečo mala význam.

"Nie je to práve kniha, aby si vedel určiť začiatok a koniec... Ale cítim sa lepšie. A to je to podstatné, myslím."

Faust na mňa ešte okamih hľadel, ešte okamih sa jeho pohľad snažil preplávať až do najhlbších vôd môjho vnútra.

Možno našiel čo hľadal, možno našiel niečo nečakané, možno nenašiel nič.

Každopádne sa v jeho očiach zjavilo čosi, čo som po tých otázkach nečakala.

Podivné vzrušenie, ktorého podstata bola temnejšia a zákernejšia než aby som dokázala určiť, čo ho tak potešilo.

Potom len prikývol, obišiel ma a pokračoval v ceste.

No mne akoby niekto ukradol mapu, kompas a napokon i samotnú loď.

Tuším som doplávala.

V utorok som za sebou absolvovala dve hodiny, na čom som hneď vystrelila poslať list našim.
Niežeby som sa až tak hrnula do hlásenia, ale v ten deň som sa zobudila čerstvá ako ryba. Síce až na štvrtý pokus, ale to je detail.
Ledva som dobehla na prvú hodinu s tým, že cestou som sa len stavila v jedálni ukradnúť malinovú taštičku.

Sladké hneď po ránu, to si užijem.

Fajn bol ten moment, kedy si na dejinách Binns všimol, že pod lavicou ujedám. Prisahám, že taká kravina sa mi nestala snáď 4 roky. A pred tým to obvykle bolo zapríčinené poúplnkovým hladom.

Mám mu po večeri odovzdať prácu na tému Historická typológia čarodejníckeho športu. Hej- čarodejnícky šport.

Ja.
Na mašľu, že?

Hlavne to ale znamená, že ešte pred večerou musím navštíviť knižnicu a splátať nejaké keci dohromady.
Neuveríte, ale ani to ma nenasralo natoľko, aby som sa zo sovinca nevracala v dobrej nálade. Nemusíte byť nijak zvlášť obdarený empatiou, aby vám došlo, že to vďaka neprítomnej bolesti. Oveľa lepšie som sa cítila. Oveľa lepšie som vyzerala- nebola som bledá, nebola zo mňa cítiť posteľ, nemala som splyhnuté vlasy z nedostatku umývacích procesov v dôsledku paranoidného strachu z bolesti.
A hlavne bol vonku teplejší deň, i keď pod mrakom. Taká prechádza mi vôbec nepokazila môj nečakaný luxusný stav.

Zrýchlila som obed, aby som využila energiu a aspoň zohnala literatúru, z ktorej budem opisovať... ehm, s ktorou budem pracovať. Dobrá literatúra je základ akejkoľvek školskej práce- a samozrejme schopnosť opisovať tak, aby vám na to neprišli.
I keď Binns nevyzerá byť na jedného "z tých bystrých", o ktorých tu kolujú reči. Zatiaľ som si tu však ani jedného z nich (s malou výnimkou Gonagallky, česť a sláva jej) nevšimla. Možno sú až tak bystrí, že nechcú, aby sa o nich vedelo.

Zaujímavá úvaha.

V knižnici som pochodila oddelenie histórie a zistila, že o čarodejníckom športe sa toho zase toľko nepopísalo. Koľko vlastne existuje športových disciplín pre čarodejníkov?
Napokon som si u knihovníčky odložila dve knihy.

"Nechajte tie knihy v policiach, ak ich budú potrebovať iní študenti," vyskočila na mňa, keď som jej vyjavila svoju žiadosť.

To ma podrž- tie knihy nikto nevidel minimálne od čias samotného Slizolina, aj to len preto, lebo vtedy ich niekto dával do police (no dobre, knihy boli vydané cca 10 rokov dozadu, ale chápete kam tým mierim). A zrazu sa po nich pôjdu všetci utĺcť?

"Za pár hodín som tu. Ak sa na ne niekto bude pýtať, proste mu ich dajte, ale zatiaľ si ich tu nechajte položené, dobre?" snažila som sa o aspoň-nie-nepríjemný tón, pretože o príjemný som sa nesnažila, no ona i tak vyzerala neochotne. "Prosím," dodala som, no takým hlasom, že som celkom dobre mohla povedať i "choď do riti". Čo som si napokon i myslela.

Prižmúrila oči, no potom knihy schmatla a položila si ich za výpožičný pult.

Ak ich na tie police vráti a ja ich tam budem zase hodinu hľadať, schovám jej okuliare tak, že už ich ani vyhľadávacie kúzlo nenájde! Som skrátka zlosyn všetkých zlosynov.

Dobehla som do triedy práve včas (vlastne som vo dverách míňala profesorku Trelawneyovú) a hodila sa na miesto vedľa Snapea a Fausta.
Snape sa neobťažoval zaregistrovať moju existenciu a Faust na mňa len divne pozrel. Dnes sme toho spolu moc nenahovorili. Buď som mala ústa plné taštičky, alebo som sa niekam ponáhľala.

Veštenie je príležitosť na hovor ako vyšitá, ale asi mi nemal čo povedať, pretože bol ticho a nijak zvlášť mi nevenoval pozornosť.

To mi bolo celkom jedno, sústredila som sa na svoju škoricu vo vývare z octového drozda, ktorá mi mala vyjaviť, aké bude počasie. A keďže mi vyjavila len paru, tipujem to na hmlu.

Veštenie je strašný zabijak času, buniek, trpezlivosti a nálady. Asi si to myslel i Faust, pretože sa na jeho tvári dala postrehnúť zmena nálady. A tá sa zhoršovala nepriamo úmerne s časom ostávajúcim do konca hodiny. To je čudné- malo by to byť práve naopak.

Možno sa len neteší, až to úžasne zaujímavé a obohacujúce veštenie skončí?

Keď som po škole prišla do knižnice- ešte stále pobavená poslednou myšlienkou z veštenia, taká veľká kravina to bola- na moje veľké prekvapenie som mala knihy nachystané na pulte.

Splieskala som niečo do hromady, odovzdala to Binnsovi a dovliekla sa do jedálne. Dobrá nálada nenávratne v trape.

Hodila som sa na lavicu a nabrala si plný tanier všetkého, čo nebolo dostatočne rýchle, aby mi to uniklo. Malý príval dobrej nálady- alebo možno len vzrušenia- som pocítila, keď som na vidličku nabodla cestovinové kolienko, vymáchala ho v syrovej omáčke a pozdvihla k ústam.

Lenže ma vyrušil Faust, ktorý sa niekde v procese posadil oproti mne.

"Mám otázku- vyhýbaš sa mi?" spýtal sa a jeho hlas bol rovnako odmeraný ako jeho tvár.

Hm... Čo? Kde? Prečo?

Ruka mi poklesla opäť na stolík, na čo moje srdce zaplakalo. A žalúdok zaškŕkal. Raňajky chabé, obed chabý a ešte aj navečerať sa ma nenechajú. Kde je spravodlivosť?!
"Nie," zaškľabila som sa, keď ma nenapadla lepšia odpoveď. "Alebo som niečo zmeškala?"

"Myslel som, že to mi povieš ty," reagoval a jeho aristokratická nátura zasvietila viac než obvykle. Občas sa mu to stáva, i keď so mnou nie až tak často.

Okej, so mnou sa mu to stáva občas a u ostatných sa tak správa stále.

"Ak ide o ten dnešok, mala som plno vecí. Zaspala som, zabehla som do sovinca, musela som písať prácu pre Binnsa... Ak máš pocit, že som ťa zanedbala, hlboko sa ospravedlňujem a po večeri som len tvoja." Rozhodla som sa pre jemný prístup a trochu dvojzmyslu, navyše som sa nechcela hádať. Ani len o niečom diskutovať- chcela som proste jesť!

Vložila som si svoje sústo do úst a zavrela oči v rozkoši. Cestoviny sú jediným jedlom, v ktorom rokfortská kuchyňa nikdy nesklame.
Keď som oči opäť otvorila- a opäť cítila príval energie, i keď nevylučujem, že to bol placebo efekt- stretla som sa Faustovým vyvaleným pohľadom (ok, bolo tam len mierne začudovanie, proste je to Faust, tak čo by ste chceli? musím trochu preháňať).

"To si nečakal?" zaškerila som sa a on jemne zdvihol kútiky úst. Aristokratický odstup a chlad vystriedal bežný aristokratický výraz na každodenné použitie, no oči jeho výraz robili príjemnejším a vrelejším, než tomu bolo pár sekúnd dozadu.

Po druhom hlte už mi začal opäť fungovať mozog a po treťom sa naštartovali i zmysly.

Všimla som si, že Faust vyzerá dobre. Veľmi dobre, ak mám byť menej objektívna. Neskutočne, ak mám hovoriť len a len za seba. Oblečený mal obyčajný čierny pulóver, no strihom mu sedel tak presne, až ma to nútilo závidieť, seriózne závidieť. Na druhú stranu tento pocit vyvažovala skutočnosť, ako skvele sa naňho pozeralo, ako príjemné bolo byť v spoločnosti niekoho tak pôvabného. Jeho pohyby boli elegantné a sebavedomé, vystupovanie rezervované a uhladené. Jeho pleť bola aristokraticky bledá, bezchybná, no na rozdiel od mojej bledej kože mala zdravý, zlatavý nádych. Jemne podlhovastá, štíhla tvár sa zdala pôvabnou, no akýmsi odťažitým, nevypočítateľným spôsobom. Rysy mal jemné, elegantné, čeľusť vytvarovanú do dokonalosti. Farba jeho dúhoviek bola to jediné, čo kazilo chladnú nádheru starej aristokracie, ich oranžovo-hnedý nádych nezapadal do jej obvyklého obrazu. Tie oči boli nekonečnom plným prísľubov, tajomstiev, radostí i bolesti, no neukazovali akúkoľvek emóciu. Vy ste však vedeli, že vás sleduje a počúva, pretože v nich zároveň bolo niečo bystré, bedlivé, pozorné.
"Niečo ťa snáď zaujalo?" spýtal sa, keď som odložila nacpávanie sa- cestoviny! milujem cestoviny!- a len naňho hľadela. Nijak debilne som pri tom nevyzerala, nebolo to práve zasnené pozorovanie v ružovom kuželi svetla so sentimentálnou hudbou v pozadí. Bolo to pozorovanie, akého sa i on sám dopúšťal často.

Prižmúrila som oči a neponáhľala sa uhnúť pohľadom. To už by debilne vyzeralo. Navyše sa mi páčilo, čo som videla, a ešte som sa toho pohľadu zďaleka nenabažila.

"Je na tebe niečo iné?"

"Iné?" spýtal sa, no pohľadom prečesával stôl, jeho oči rýchle prelietali z jedla na jedlo, sústredené a zvažujúce dostupné možnosti.

"Neviem, vyzeráš nejak..." Chcelo by to viac než tých pár súst na to, aby som vymyslela najvhodnejšie slovo. Zatiaľ ma napadalo len "Chcem sa ťa dotýkať. Hneď. Teraz." a to nie je práve kóšer.

"Nejak?" zdvihol ku mne pohľad a jeho hlas sa podivne zatriasol. Na okamih som tak mohla spozorovať nejaké emóciu. A i keď v tom nie som príliš dobrá, znelo mi to ako prekvapenie.

Dobre, už len z kontextu nemusíte byť nijak veľký pozorovateľ, aby ste vyvodili zrovna "prekvapenie".

No čo, ešte sa len učím.

V nedostatku odpovedí- a nedostatku potreby pokračovať v rozhovore- som pokrčila ramenami a pokračovala v jedení s vervou, ktorá vynahradzovala preplýtvané sekundy.

"Si tak hladná, alebo ti to vážne chutí?" spýtal sa po chvíli, keď som ja ticho šrotovala- prídel kravín na týchto 5 minút aj na 5 minút budúcich som si už vyčerpala- a on sa opäť obzeral po stole.

"Som hladná. Ale chutí mi to."

"Tebe to chutí," zopakoval a tak trochu mi neveril. Rozšírila som oči a na chvíľu aj prestala jesť, aby som naňho mohla plnohodnotne pozrieť.

"Čo?! Veď mne na Rokforte chutí všetko!"

Faust zdvihol obočie a nevysmieval sa mi, ale v očiach k tomu mal nábeh. V takých chvíľam vyzeral ešte menej aristokraticky- veselý, pobavený lesk očí jeho tvári dodával výrazne nearistokratickú hravosť.

A ja pochybujem, že v jeho rodine uznávajú vtipy.

"Prestaň s tým výrazom! Minimálne počkaj, kým to ochutnáš. Syrovo-brokolicové cestoviny sú tu jednou z najväčším pochúťok." Škoda, že ich varia asi tak dva razy do roka.

Oni totiž vedia, že ich mám rada.

"Tak to musím ochutnať," pokýval uznanlivo hlavou, i keď si zo mňa skôr naďalej uťahoval.

Pff.

Bezmyšlienkovite som nabodla cestoviny zo svojho taniera na svoju vidličku a cez stôl sa k nemu natiahla.

Až v stotine, kedy som to urobila, mi došlo, že to vyzerá divne. To bolo za hranicou kamarátstva, obzvlášť pseudo-kamarátstva, ktoré medzi sebou máme my dvaja.

Videla som to i v jeho výraze, ktorý v rovnakej stotine sekundy podivne zvážnel, no zároveň sa v jeho očiach mihlo čosi... Opäť raz som zlyhávala na poli empatie, napriek tomu som sa zachvela.

Každopádne Faust na to zareagoval svojsky, keď s elegantným sebavedomým- akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, vôbec nie trapas- pôvabne vykrútil vidličku z mojich prstov, vložil si ju do úst a perami z nej dve a pol napichnutej cestoviny vymanil.

Pár krát prežul, potom prehltol, okamih na mňa hľadel nepohnuto a potom sa jal naložiť si tiež.

Celé som to sledovala akosi vyvedene z miery a keď mal konečne naložené, pokračoval v pojedaní cestovín.

Stále. S mojou. Vidličkou.

Sledovala som jeho pery a sánku, ako sa pomaly pohybujú a v hlave mala stále živý obraz toho, ako otvoril ústa a objal nimi cestoviny na tom hlúpom príbore.

Začína mi šibať, keď ma vzrušuje niečo také?

Prišlo mi trápne, keď som si uvedomila, že voči tým skurveným cestovinám na jeho jazyku a voči tej skurvenej vidličke, ktorej sa dotýkajú jeho pery, cítim závisť.

"Chutilo?" spýtala som sa, keď sa môj mozog prestal hrať na mozog nadržaného tínedžera, no môj hlas nabral temnejší, zlostnejší tón.

Dobre, to mi až tak nevadí.

Faust zdvihol pohľad od svojho taniera a dnes už po niekoľký krát na mňa ostal skúmavo pozerať.

Ak ma bude ešte chvíľu prepaľovať očami, zhorím. Vážne- zhorím. Zlosťou i vzrušením. Taký táborák Rokfort ešte nezažil, to vám zaručujem.

"Veľmi," odvetil jednoducho, stále mi pozerajúc do očí rovnako intenzívne, a mne jeho hlas zarezonoval v ušiach.

A môj mozog začal iskriť. Mala som chuť po ňom cez stôl skočiť, vytrhnúť mu tú vidličku z ruky a odhodiť ju preč, ale to by sa mi vysvetľovalo ťažko. Historku 'Tá vidlička ťa chcela zabiť' by mi asi neuveril.

Rozladene som pokračovala v jedení a nejak sa nemala k slovu.

*****

Vychádzajúc zo siene už som bola opäť v poriadku, s vidličkou sme si to vyjasnili pohľadmi, a práve som Faustovi referovala o dnešnom dni.

Odrazu sa pri mne ale zastavila Poppy a to má úplne vytrhlo.

"Slečna Courterová, počula som, že váš otec vlastní akýsi podnik so zábavnými predmetmi."

Nie, na formality si vážne nepotrpela.

"Podnik nie je to správne slovo," zareagovala som nepohnuto, no vzápätí sa vo mne zjavil prudký pocit nepríjemnosti.

'Podnik' môjho otca je tá posledná vec, ktorú chcem riešiť pred Faustom. Ak je on v normálnom stave nadpozemská bytosť a ja len človek, v tejto chvíli som sa začala zmenšovať na hlodavca.

"Aby ste vedeli, váš včerajší zákrok u pána Lupina ma priviedol k zaujímavej myšlienke. Mali by ste čas to so mnou prebrať? Týka sa to podniku vášho otca."

Cítila som, ako Faust svoj pohľad preniesol z nej na mňa, i keď som to nevidela. Akoby sa ku mne odrazu otočil zdroj akéhosi pulzovania. Cítila som jeho jemné účinky na koži a bolo mi to zvláštne nepríjemné.

Otázne je, čo to spôsobilo? Podnik môjho otca? Žiadosť Pomfreyovej na moju osobu obecne? Môj zákrok na Lupinovi?

"Ako konkrétne sa ho to týka?" prižmúrila som oči- čo už len Pomfreyová môže chcieť s obchodom s nepotrebnými kravinami? Ona, taká praktická, realistická žena?

Zvedavosť prekonala i moju zdržanlivosť preberať to pred Faustom.

"Rada by som poznatky z jeho oblasti pôsobenia využila k rozšíreniu vedomostí ohľadne zranení spôsobených týmto typom čarodejníckych výdobytkov."

"Výdobytkov? Vy považujete lepiacu nohu kuraťa, ktorá tancuje, za výdobytok?" neskryla som pobavenie v hlase, no so žartami som u Poppy na zlej adrese.

Prevrátila by som očami, keby som nebola vychovaná inak. A tak som sa zdržala ďalších komentárov- napokon, jej žiadosť je chvályhodná. Dobrovoľne sa bude zaoberať niečím tak bezvýznamným, hlúpym a detinským, ako sú čarodejnícke hračky a žartíky.

Statočná a obetavá, lež hlúpa žena.

"Dobre, tak ja sa za vami niekedy stavím."

"Kedy niekedy?" vyskočila, jej hlas sa prudko zvýšil. Niežeby to myslela zle, len sa, žiaľ, narodila s takým hlasom. Hlasový prejav, ktorému sa v živote naučila, to tiež bohvieako nezlepšoval.

"Neviem, až budem mať čas," pokrčila som ramenami a vôbec sa nehrala na slušnú.

Vlastne- tak trochu áno, hrala. Nepovedala som jej úplnú pravdu, a teda že sa zastavím, až sa mi bude chcieť zaoberať takou blbosťou.

Asi to chvíľu potrvá, popravde.

"Mohli by ste to stihnúť ešte tento týždeň?"

Ježiši.

"Pokúsim sa?" vypadlo zo mňa takmer v otázke. Neviem, či sa pokúsim. No neviem ani, či ma nepochytí masochistická túžba dobrovoľne sa rozprávať o hlúpostiach, ktoré predáva môj otec.

"Očakávam vás. Len nie už dnes," dodala a chcela sa pojať k odchodu.

'Len nie už dnes'? Takže ona po mne niečo chce, a ešte si aj bude diktovať podmienky?

Pff.

"Dnes by sami to práve hodilo," zastavila som ju v odchode, premknutá nečakanou zvedavosťou nad jej plánmi. Čo má zásadová Poppy také dôležité, že kvôli tomu odmietne moju vyberanú spoločnosť?

"Žiaľ, s profesorkou Sproutovou ideme na konferenciu lekárskych bylín, takže dnes to nebude možné."

Aha. To je o čosi menej štipľavé, než som očakávala.

"Tak nič," pokynula som a sama sa otočila k odchodu.

*****

"O podniku svojho otca si mi toho ešte príliš nepovedala," začal Faust len po pár krokoch, len po pár sekundách od stretnutia s Poppy.

Naučila som sa, že Faust nie je typ, ktorý sa nejakým témam vyhýba s využitím kúzla zvaného 'takt'. Napriek tomu- ak si niečo neprajete, môžete byť akýkoľvek realisti, i tak vo vás drieme malá nádej, že sa to nestane.

Faust túto moju nádej práve rozdupal.

"Nie je to vec, s ktorou by som sa išla chváliť," odvetila som a napriek sklamaniu nedávala nič najavo. Napokon- bola to téma ako každá iná. Za svojich rodičov sa nehanbím, napriek tomu, že vám to tak pripadá. Som príliš... no, som to príliš ja na to, aby mi robilo starosti, čo si kto myslí. Pretože na konci dňa to stále budú moji rodičia, stále to bude ten párik trhnutých ľudí, ktorí sa i po tých rokoch milujú, ktorí i po tých rokoch milujú mňa (a tomu už sa hovorí výkon!) a ktorí ma vychovali. Takže, i keď je otec tragédia sám o sebe i so svojou naivitou, dobrosrdečnosťou a podivínstvom, i keď je mama hyperaktívna, prehnane starostlivá a zvedavá, nebudem ich skrývať a zapierať len preto, aby som tým neurazila slizolinský jemnocit.

Ale Faust bol iný. Moje pohnútky nechcieť o rodičoch hovoriť u jeho osoby boli iné. Skrátka a dobre- jeho rod existuje snáď odjakživa a ich majetok niekoľko stonásobne prevyšuje hodnotu mojej existencie (a to som sa ocenila celkom draho). A navyše je to Faust, to tak nejak hovorí za všetko. Obzvlášť v mojom prípade.

"Má vlastný obchod, zarába si na živobytie bez toho, aby komukoľvek slúžil. Čo sa ti na tom nezdá?" spýtal sa Faust a jeho hlas bol neutrálny, no akýmsi jemným spôsobom prívetivý.

A jeho slová šokujúce.

"Naozaj si to myslíš?" zastala som v strede schodov a chcela mu vidieť do očí, snáď aby som si mohla byť istá jeho odpoveďou.

Tiež zastal a otočil sa ku mne, okamih mi pohľad opätoval a potom elegantne pokrčil ramenami.

"Mal svoj cieľ. Dosiahol ho. Nie každý pochádza z privilegovanej rodiny a nie každý má dostatok zdrojov. Alebo si si myslela, že ma moja modrá krv zaslepuje a ja to nechápem?" spýtal sa nakoniec s jemným pozdvihnutím obočia a jeho hlas sa nedal špecifikovať. Bol urazený, pobavený či rozhorčený? Neviem, no tak či tak, jeho oči ma zatláčali až k okraju schodiska.
Bolo zvláštne, ako inak Faust na svoj vek rozmýšľal. Keď sa nad tým zamyslím- a najlepšie mať pri tom zavreté oči- toto bola jedna z vecí, ktoré ma na ňom najviac fascinovali, najviac ma k nemu ťahali.

Potlačila som tendenciu ustúpiť a namiesto toho sa k tomu postavila ako chlap.

"Treba však do úvahy brať i cieľ, ktorý si človek vytýči. Cieľ pribrať 50 kilogramov nemá rovnakú hodnotu ako cieľ stať sa prezidentom." Uvedomila som si, že Faust ma zahnal k tomu, aby som sa postavila na stranu proti svojmu otcovi, napriek tomu, že presne to som nechcela.

Za túto jeho schopnosť ho síce tiež obdivujem, ale hlavne ho neznášam.

"Hovorí tá, ktorá sa sama dosahovaním cieľom príliš netrápi?" Teraz už som jasne mohla rozpoznať agresívnejšie zafarbenie jeho hlasu. Provokoval ma, no nie tým sexy spôsobom. Provokoval ma spôsobom, ktorým sa začínajú hádky.

"Príde ti, že nedosahujem svoje ciele?"

"Myslím, že sa o to nesnažíš."

Toto jeho prehlásenie mi na okamih vzalo vietor z plachiet.

Čože?!

Lenže on pokračoval.

"Myslím, že buď nevieš, čo chceš, alebo sa nesnažíš to získať."

Bezmála som roztvorila oči pohoršením, rozhorčením, prekvapením, neviem čím ešte. Jeho tón získal ľadový, nepríjemný, do mäsa zarývajúci sa odtieň a jeho oči, stále ma tlačiace k ústupu, tomu len zdatne sekundovali.

"Viem, čo chcem," bez mála som zavrčala a rozhodla sa neustúpiť, aj keby mi mala vybuchnúť hlava.

"Vieš?"

Medzi nami ostalo ticho a mne sa v hlave stále ozývala jeho posledná otázka. Výzva, ktorá ma zároveň pokorovala i povzbudzovala. Pochybnosť a pohŕdanie v jeho hlase zmiešané s prudkým návalom niečoho temného, čo ma vábilo, lákalo.

"Áno," odvetila som presvedčene, i keď som viac než čokoľvek iné v tú chvíľu bola zmätená.

"Tak prečo si za tým nejdeš?"

Návrat do školy prebehol v pohode, to čo sa odohralo potom, už v pohode nebolo.

Hneď ako sme sa s Blackom totiž ocitli na chodbe, začal rozprávať. A keď Black rozpráva, obvykle to má následky.

"Hm... Môžeš mi to zopakovať?" zamračila som sa, keď skončil. Niežeby som mu nerozumela- ale to, čo navrhol, mi nešlo na myseľ.

"Ideme s Peterom pred večerou k jazeru skúšať nejaké nové hračky, tak sa pýtam, či sa nepridáš," zopakoval a udržal si uvoľnený tón, nedávajúc najavo, že vidí, že nebudem súhlasiť.

Že prečo nebude súhlasiť?

Že lebo: a) Pettigrew; b) k jazeru; c) hračky.

Čo tým chcel akože povedať? Vyzerám, že som sa zbláznila alebo že som prešla kompletnou premenou osobnosti?

"Ja to asi stále nechápem. To má byť vtipné alebo mi uniká pointa?"

Black prevrátil očami. "U Merlina, ideme skúšať nejaké kraviny, čo sme si objednali po tom trhu. Určite to nebude ani spolovice tak strašné, ako sa tváriš."

"A Lupin s Potterom sa predpokladám pridajú hneď ako sa vrátia."

"Tak je to naplánované."

"A ty chceš, aby som išla niekam s tými dvomi?" Mala som čo robiť, aby som sa pohrdlivo nezasmiala. Zastavila ma len novonadobudnutá úcta k Blackovi.

"Možno to bude fajn na prelomenie ľadov."

"Prelomenie ľadov? Kriste, ty si naivný," teraz už som sa ale zasmiala, ani úcta k Blackovi to nezachránila.

Black si to predstavuje ako nejaký detský spor o to, kto si hračku zobral prvý. Toto však nie je súboj o hračku- Lupin mnou pohŕda a niekde v hĺbke svojho vnútra, kam až siahajú moje schopnosti orientovať sa vo vnútri členov svorky, sa ma i bojí. Nie spôsobom "nezhasínajte, Myra je pod posteľou". Horšie.

Vyrazila som do svojej izby, nech to stihnem skôr než sa tam bude pohybovať Lupin. Chcem byť v bezpečí zákrytu, keď spustí paľbu.

"Počkaj, kam ideš?"

"Ehm... Preč?"

"Takže nejdeš?"

"Black, padol si na hlavu? Okrem toho, ako vrcholne nemiestne je ísť skúšať nejaké hračky 5 minút po návrate z pohrebu, snáď si nemyslíš, že pôjdem niekam, kde budú tamtí dvaja?"

"Práve preto, že bol dnes ten pohreb, všetci potrebujeme nejaké odreagovanie. Ak sa Lupin rýchlo nespamätá, bojím sa, čo to s ním spraví."

"Kravina. No i keby- stále tam bude Potter, ktorý si na mne s chuťou vyskúša nejakú bolestivú somarinu," môj otec s podobnými kravinami obchoduje a ja viem, že niektoré vedia byť pekne nebezpečné, "a Lupin, ktorý sa strasie, len čo sa priblížim na 10 metrov."

"Len preto, že nikomu nechceš povedať, čo sa tam stalo," oponoval Black a už sa skutočne dostal do varu. Videla som to v jeho napnutom obočí, v pevnej linke inokedy zmyselných pier a sústredenom pohľade.

Škoda, že som to ja- nijaké obočie, pery ani pohľad, ani obočie, pery a pohľad samotného diabla ma neprimäjú ísť sa hrať s Potterom a Lupinom. A už vôbec nie niekam, kde bude plno záškodníckych vychytávok určených k deštrukcii. Ešte som kompletne neosprostela.

"O to ide? Nalákať ma s vami štyrmi do súkromia a tam zo mňa vytiahnuť informácie? Skús byť menej priehľadný."

"Okej, nikam nechoď, ostaň sama trčať na izbe. Je mi to jedno. No uvedom si, že nepovedať nikomu, čo sa tam stalo, je sebecké a kruté. A Remus si to nezaslúži."

S tým sa otočil na päte a zmizol. Gavaliersky ma neodprevadil do izby.

To, že mi nenadával, nekričal na mňa, ani nedal inak najavo agresiu, ale len rozčúlene odišiel, ma dostalo. Bolo to inteligentné- o to viac ma to dožralo.

A ešte viac mi tým vstúpil do svedomia.

Neznášam Blacka. Obzvlášť, keď má pravdu.

*****

To, že má Black pravdu, neznamená, že ho počúvnem a poviem im celý príbeh. Na to som príliš hrdá.

No ak sa Black niekedy spýta- a on sa spýta- odpoviem mu. Ale len Blackovi. Ten nech to posunie ďalej, ak chce.

Lupin prišiel asi hodinu potom, čo som prišla ja. V izbe sa zdržal asi polhodinu, zastavil sa v kúpeľni a potom zamieril preč.

No v spoločenskej zastal. Pocítila som jemnú nerozhodnosť, ale nebolo mi úplne jasné, či to bol jeho pocit alebo môj. Než som na to mohla prísť, odišiel a miestnosti ostali opäť prázdne.

Takže kúpeľ.

*****

Sledovala som svoju ranu pod vodou s nedôverou. Už sa v podstate jednalo len o jazvu, naružovelú a citlivú na dotyk, ale stále jazvu.

Takže už aj táto epizóda, posledná vec živo spájajúca moju osobu s udalosťami tej noci vymizla.

Faust mal pravdu. Napokon, mal ju i Black.

Skončilo to, bol koniec. Mŕtvi už neožijú. Jazvy nezmiznú. Spomienky ostanú.

No to je všetko, viac toho nebude, bude toho už len menej.

Ponorila som sa a nechala vodu prenikať do každého kúta tváre, ku každému vlasu. Cítila som teplo i uvoľnenie.

A cítila som pokoj.

Rozčesala som si vlasy, nakrémovala pokožku a čarodejníckou mastičkou natrela ranu, no už som ju nezalepovala, neobväzovala. Rozhodla som sa, že ju nechám dýchať.

Okrem toho ma napadlo napísať rodičom o skvelom pokroku v mojej liečbe, nech upokojím matku. Tiež som sa rozhodla, že skočím ešte k Pomfreyovej, aby sa mi na to pozrela. To mi nezaškodí a i tak nemám nič lepšie na práci.

Obliekla som si bavlnené tričko s krátkym dlhým v príjemnej hnedej farbe s šedomodrým kvetinovým vzorom lemujúcim výstrih, keď som sa zasekla.

Žeby nastal ten okamih? Žeby som si konečne dala na seba nohavice?

Neverím, no prečo to neskúsiť.

Okej, netrúfla som si ešte na plnohodnotné nohavice, ale čierne tepláky mi tiež spravili radosť. Neboli síce tak pohodlné ako Faustove pyžamo- ktoré jediné mi nevadilo ani včera ani predvčerom a celkom iste by mi nevadilo nikdy pred tým ani potom. No i tak to bola príjemná zmena.

Prešla som sa po izbe, potom znovu a potom znovu, keď som sa usmiala.

Bolo to zvláštne, dnes som bola na pohrebe svojej priateľky, ktorej smrť som v podstate zapríčinila ja. A napriek tomu môžem povedať, že som cítila pokoj.

Usadla som ku stolu, napísala mame i otcovi a celkom bez výčitiek vynechala fakt, že som dnes bola na pohrebe Iliany. Moc som sa nerozpisovala ani o svojich vzťahoch s Lupinom, no zmieniť som ho musela. Je v ich svorke, budú o ňom chcieť niečo vedieť. A oni vedia, že ja viem, že to tak je.

A tak som napísala len toľko, že Lupin žije, spamätáva sa dobre a inak si dávame pokoj. To znie celkom ako ja.

List som zbalila a nechal na stole. Zajtra skočím do sovinca, dnes to radšej ešte nechám tak.

Zišla som do nemocničného krídla, kde mi Poppy prezrela ranu.

Tvárila sa viac ako len prekvapene, ako skvele sa to zahojilo- Lope asi bude naozaj taká dobrá, ako sa tvári- no neviem, ako veľmi som tomu mohla veriť, keďže Poppy ono zranenie nevidela.

Avšak odobrila mi používanie danej mastičky, ktorou si mám jazvy zvlhčovať ešte pár dní a potom sa jej mám prísť opäť ukázať.

Spokojne som chcela odísť, keď sa odrazu rozrazili dvere a dnu vbehli... No hádajte kto.

Záškodníci pod pazuchou viedli Lupina, ktorý sa tváril akosi dezorientovane. Dokázal chodiť, ani nebol nijak fyzicky indisponovaný, no akoby sám nedokázal určiť smer, udržať balanc.

"Pre Merlinove fúzy, čo ste porobili tentoraz?!" skríkla Poppy a už sa k nim hrnula, aby im Lupina pomohla usadiť na posteľ. Okamžite ho začala prezerať.

Lupin sa trošku kýval, jeho zrak vyzeral trochu rozostrene, akoby ju nedokázal úplne... Neviem, nie som doktor, proste to bolo divné.

"Pán Lupin, vnímate ma?"

"Čože?!" odvetil Lupin neprimerane nahlas a prižmúril oči.

"Počujete ma?" spýtala sa Poppy hlasnejšie.

"Áno, nemusíte na mňa kričať!"

"To vy kričíte na mňa!"

"Ja nekričím!" odvetil jej Lupin a ja ako nezainteresovaný svedok môžem povedať, že vyslovene hulákal na pol hradu.

Predchol ma známy pocit a keď som sa po niekoľkých sekundách dopátrala k tomu, čo mi to pripomína, objal ma víťazoslávny pocit.

Pristúpila som bližšie- až teraz si ma všimli.

V ich tvárach som čítala podobný výraz, aký bol asi i na mojej tvári, keď sem vpadli.

Tento hrad obýva niekoľko stoviek študentov, profesorov, škriatkov a iných potvor, no my by sme sa sebe nevyhli ani keby ich tu boli tisíce a hrad mal rozmery Londýna.

Proste nie- tu platí pravidlo z nechvaľne známeho kódexu Zákon schválnosti- vždy narazíte na toho, na koho naraziť nechcete.

V mojom prípade to vynásobte štyrmi.

"Čo tu zase robí táto?" zamračil sa Potter, na čo som len prevrátila očami a seriózne zvážila odchod.

No to, že by som Lupinovi mala pomôcť, mi prišlo ešte krutejšie ako nechať ich potrápiť sa.

Nechcete, aby vám pomáhal niekto, koho nemáte radi. Vsadím sa, že Lupin by radšej ohluchol, než aby som mu pomohla ja.

"Skúsim hádať- Výbušník," pozrela som na Blacka a ten zdvihol obočie.

"Ako vieš?"

"Vieš, čo s tým?" spýtal sa Pettigrew, ktorého dojemný príbeh môjho stretnutia s Výbušníkom zrejme nezaujímal až tak ako Blacka.

Dve sekundy som na ňom zotrvala pohľadom, no potom som opäť prevrátila očami.

Poppy mu zatiaľ pozrela uši, oči a iné otvory, no keď som pristúpila, nedôverčivo na mňa pozrela.

"Slečna Courterová, viete, čo robíte?"

"Snáď ho to nezabije," pokrčila som ramenami, no ona môj vtip neocenila. Napriek tomu odstúpila a ja som sa postavila pred Lupina.

V jeho tvári sa zračilo niečo až príliš podobné tiku utiecť, no keď som zdvihla ruky k jeho tvári, mikol sa len trochu.

Ruky som priložila k jeho ušiam a dovolila si pohľad do jeho tváre. Normálny, neuponáhľaný pohľad.

Pozeral na mňa s nedôverou, no i zvedavým očakávaním. Za svetlohnedými očami sa mu mihalo množstvo pocitov, no cez puto som cítila len ich jemné odtienky.

Snažil sa, aby som nezistila, čo cíti. A išlo mu to dobre. V podstate som z neho cítila najmä túto jeho snahu. Už mu ostáva len skryť i tú a možno ma dokáže i oklamať.

Rozšírila som oči a uvedomila si, že som naňho takmer hrdá. Obvykle trvá dlhšie, než sa to nový člen svorky naučí. Teda... Aspoň mne to trvalo dlhšie.

"Čo ideš robiť?!" spýtal sa. I keď sa snažil hovoriť potichu, stále tak trochu kričal.

To si pamätám. Stavím sa, že vo svojej hlave mal pocit, akoby šepkal.

Bez odpovede som mu chytila uši po vzore toho malého mužíka z trhu a zatrepala mu hlavou.

Neviem, či to zabralo- moc som to netrénovala, popravde- a tak som mu hlavou zatrepala znovu.

Odrazu sa jeho oči rozšírili a to som brala ako signál, že už sa ho môžem pustiť. No neustúpila som.

"Zvony a činely, čo?" spýtala som sa bez známky emócie, ale ak sa mám priznať, bolo to zvláštne. Už len stáť tak blízko k nemu, no tiež sa ho dotýkať a hovoriť s ním. Nečakala som, že také niečo zažijem, obzvlášť nie tak skoro.

Nečakala som, že sa pri tom budem cítiť zrovna takto.

Lupin prikývol a na okamih som pocítila čosi z jeho vnútra, no to sa hneď opäť stiahlo a mňa to donútilo ustúpiť.

Lupin mi chcel očividne niečo povedať, dokonca som postrehla náznak toho, že sa chce postaviť, no to mu cestu zahatala Poppy a začala mu klásť rôzne otázky.

Keď jej odpovedal normálnym hlasom a keď jej začal popisovať, čo sa tam vonku stalo a čo po Výbušníku cítil, Záškodníci za zgrcli okolo nich a nikto mi už nevenoval pozornosť.

Zamierila som preč, no keď som bola pri dverách, pocítila som akési nutkanie zastať. Nechcela som to ja sama, no chcel to člen mojej svorky.

Poslúchnete člena svojej svorky, poslúchnete člena svojej rodiny. A tak som zastala a otočila sa.

Lupin bol stále stredobodom pozornosti, no keď som sa otočila, venoval mi krátky pohľad a niečo v mojom vnútri sa zovrelo.

Jeho pohľad bol chladný- nezabudol na to, že som ho podviedla a že mu dlžím vysvetlenie- no i tak v jeho pohľade prebehlo zaváhanie. A on chcel, aby som to zaváhanie videla.

Viac podnetov som nepotrebovala. Otočila som sa a radšej odtiaľ vypadla.

Sedela som na kraji cintorína- bližšie som to neskúmala, ale typujem, že kedysi to býval náhrobný kameň- a trepala nohami. Bolo zvláštne, že som to robila už asi minútu, než mi došlo, že ma to nebolí.

Takže už si zvykám na to, že ma pohyby nebolia. To je dobré znamenia.

Sledovala som slnko, keď sa mu občas podarilo predrať sa spomedzi mrakov. Nebolo príliš teplé, ale na marec v Anglicku to nebolo zase až tak tragické.

Sledovala som vrany, ktoré sa krátkymi letmi presúvali z miesta na miesto. Asi si pôjdem o nich nájsť nejakú knihu do knižnice- zaujímalo by ma, čo robia. Nezdalo sa, že by to bol výlet za potravou, ani že by sa nejak socializovali. Len sa tak pohybovali a malými pichľavými očkami sledovali okolie v trhavých pohyboch hláv.

Sledovala som postupne sa rozchádzajúcich návštevníkov. Skupina išla k Plačúcemu slnku, asi sa tam konalo niečo na spôsob karu. Väčšina však vstupovala do malej budovy pohrebného ústavu a odtiaľ sa premiestňovala domov.

Sledovala som Blacka, ktorý ku mne mieril, prechádzajúc medzi náhrobnými kameňmi. Kombinácia vetra a miernych, no snaživých lúčov z jeho príchodu robila takmer filmovú scénu. V čiernom kabáte pod zadok, s vlasmi rozhádzanými tým skvelým spôsobom, akým to len Blackove vlasy vedia, a s chladom vyblednutou tvárou pôsobil čarovne. Pochmúrne, no zároveň pokojne.

"Chalani už išli, tak by sme tiež mohli pomaly ísť, nie?"

Viem, že chalani už išli. Aj tých som sledovala- ako odchádzajú z cintorína pekne pešky, zatiaľ čo ja s Blackom pôjdeme krbom. Potter sa nezdal, že by vôbec vytušil moju prítomnosť- pozrel na mňa jeden jediný krát, počas pohrebu. Jeho pohľad bol chladný, no v očiach mu horel plameň nenávisti. To je možno trochu silný výraz- ako veľmi môže nenávidieť sedemnásť ročný chalan?- ale i tak som vedela, že si naňho mám dať pozor. To ma na tom ale neupútalo až toľko- zaujímavejšie bolo, že Potter na mňa pozrel potom, ako mu Lupin niečo šepol do ucha.

To nevyvolá práve príjemný pocit a obvykle to končí ošívaním a kontrolovaním sa. Človeka zožiera otázka- čo je na mojom výzore divné? A keď príde na to, že výzoru sa to netýka, zožiera ho ešte pálčivejšia otázka- čo je divné na mne?

Z Lupina som necítila nič moc, buď sa to postupne učí držať pekne pod pokličkou, alebo mi len nemal čo "povedať". Bol smutný, cítil sa stiesnene a zožierala ho vina. To je ale každodenný Lupin.

Silnejšiu emóciu som z neho zacítila len raz, no i tak neviem, čo ju vyvolalo. Nad čím asi rozmýšľal. Bolo to chvíľu pred tým, než sa naklonil k Potterovi, čo však neznamená, že tieto dve veci spolu súviseli.

Možno som len príliš riešivá.

Každopádne na mňa Lupin na odchode pozrel a nebolo to len pozerám-okolie-a-zrazu-Myra-v-zornom-uhle. Pozrel na mňa priamo, sebaisto- cez puto najskôr zistil, kde som, až potom na mňa pozrel- a okamih ma pozoroval. Bol ďaleko, tak neviem ako sa tváril, putom som ale cítila jemné chvenie. To mohlo znamenať milión vecí, tak som to príliš neriešila.

Dobre, skôr- než som sa dostala k nejakému záveru, otočil sa preč a pokračoval v ceste.

"Hej, môžeme," prikývla som a zosadla z toho bližšie nedefinovaného kameňa. Zamierili sme k pohrebnému ústavu, no netlačili sme príliš na plyn- masa ľudí sa zmenšovala, no stále ich bolo pár pred nami, čo chceli tiež využiť ponuku transportu.
"Ďakujem. Že si sem išiel so mnou. Že si ma aspoň dnes nesúdil a nepýtal sa."

Okamih bol ticho, počula som len jeho kroky v tráve.

"Bol to smutný deň," reagoval po chvíli a prižmúrenými očami sledoval tie hŕstky ľudí.

"Bol to smutný deň," potvrdila som a pozrela k miestu, kde ju uložili do zeme. Marcus tam stále stál a pozeral jej smerom. Bolo to smutné a trochu divné, no mal zlomené srdce. Mohol si dovoliť robiť oveľa podivnejšie veci.

"No je to za nami. Treba sa pohnúť ďalej," vyrušil ma z myšlienok Blackov hlas a ja som zastala. Prekvapene som k nemu vzhliadla a počkala si, kým tiež zastane a ja si získam jeho pozornosť.

"Akože to nechať za sebou? Zmieriť sa s tým?"

Asi nepochopil o čo mi ide, no po predchádzajúcich skúsenostiach so mnou sa pripravoval na najhoršie. Prižmúril oči a ja som mohla vidieť ostražitosť v jeho očiach.

"Máš iný nápad?"

Medzi nami nastalo ticho a ja som premýšľala. Nad Faustom, nad Blackom, nad Marcusom.

"Je koniec, že?"

Jeho výraz sa nijak závažne nezmenil, no i tak som mohla vidieť odtienok úľavy v jeho očiach.

Je koniec. Lovec je preč. Iliana má svoj odpočinok. A i keď si to nezaslúžila, teraz už sa s tým nedá nič robiť. Nemusím zabudnúť, no môžem sa s tým zmieriť.

"Skutočne je po všetkom," vydýchla som a pocítila, ako z mojich ramien spadol ťažký náklad.

Stále som to cítila v hrudi- kúsok Marcusovej bolesti- no cítila som i svieži vietor na tvári.

Black sa jemne usmial a prikývol.

"Zdáš sa akási rozrušená."

"Možno som len nečakala, že to niekedy naozaj skončí."

"A možno sa len tešíš na to, čo môže začať."

"Hneď ako som ťa predal Lope, išiel som do Škriekajúcej búdy. Keď sa Lupin ráno nevrátil, tí traja ho tam išli samozrejme hľadať. Zaviedol som ich do lesa na to miesto. Potter s Pettigrewom išli hľadať Lupina a Black mi pomohol s jej telom. Popravde, ja som ju tam chcel nechať- bez tela nie je mŕtvola a bez mŕtvoly nie je vražda. No Black odmietol."

"Dobre urobil," potvrdila som chladne. Faustov nezáujem o všetko, čo sa ho netýka, ma desil i znechucoval. Najhoršie bolo, že i to len preto, lebo mňa sa to týkalo.

Faust pokrčil ramenami v zmysle ako myslíš a postavil sa. Cez hlavu si pretiahol béžový sveter a hodil ho na kreslo, potom sa vrátil do mojej postele.

Správne- mojej postele.

Tak ma napadá- až nemiestne veľa času trávime spolu v posteli. Isto by ma tá predstava tešila viac, keby to nebolo vždy pri rozhovore.

Po raňajkách sme išli na moju izbu. Pred obedom by som rada stihla začať s vecami do školy- opisovačky a podobné kraviny.

"Potom som sa tam vrátil, aby som skontroloval jeho... ostatky," doplnil po chvíli a sklonil zrak.

Nie kvôli sebe- kvôli mne. Myslel si, že mi to bude nepríjemné.

A mal pravdu.

Pretože tie "ostatky" som mala na svedomí ja. A v záchvate zúrivosti som veru nebola príliš estetická.

"Black išiel za Potterom a Lupinom, no neviem, kde boli medzi tým. Neviem, či Lupin videl tú spúšť, či ju videl Potter. A neviem, k akým záverom dospeli, každopádne mňa vinia minimálne zo spoluúčasti na vražde."

"Hovoríš to, akoby ti to bolo jedno."

"Je mi to jedno."

Na to som nemala čo povedať, a tak som len pozerala. Dávalo to zmysel- ja som bola v bezpečí. Lupin stratený v lese. Faust potreboval pomoc s presunom tela. Záškodníci po ruke.

Len nechápem, prečo Black Faustovi pomáhal, keď nevedel, čo sa stalo.

"Ako si ich presvedčil, aby išli s tebou? Ako si im vysvetlil, čo si tam robil?"

Faust na mňa pozrel s nutnou dávkou cynizmu v očiach. "Prečo by som im to mal vysvetľovať? Proste som im povedal, že viem kde ste. Nepýtali si dôkaz."

Nedokážem si ani predstaviť, ako nasraní museli byť, keď sa tam zjavil Faust, Lupin ani ja sme neboli k nájdeniu, a Faust im so svojou aroganciou a povýšenosťou- ktoré pri komunikácii s nimi vytiahol akože je moje druhé meno Igra- oznámil, že on vie, čo sa deje a rozkázal im, nech idú s ním.

A potom ich zavedie na miesto, kde leží mŕtve dievča, ktoré ešte k tomu poznajú, a oznámi im, že ja som zranená a Lupin si behá po lese. To muselo navodiť skvelý dojem.

Prehltla som a bola rada, že som tým lievancom na raňajkách nakoniec moc nedala.

Na tento rozhovor- a na spomienky, ktoré so sebou prinesie a na pocity, ktoré vo mne vyvolá- bolo lepšie nechať si prázdny žalúdok.

"Ako sa to mohlo tak zvrtnúť?" šepla som a pred očami si prehrávala tie okamihy. Ako som bola spútaná magickou pascou. Ako som čelila jeho urážkam. Ako zmizol a zjavil sa i s jej telom. Ako padala nehybne k zemi, pokrytá krvou a mrazivo chladná. Ako pasca zmizla. Videla som jeho tvár skrivenú nepochopením i strachom, keď jeho prútik nefungoval. Zjavil sa mi ten náznak triumfu v jeho hnusnom ksichte, keď si myslel, že dám prednosť čerstvému mäsu priateľky pred prenasledovaním jeho.

A jediný moment, ktorý ma z tej noci nedesí, naopak, dovádza mňa i môjho vlka do divokej blaženosti- ako mu z tváre vyprchal život, keď si uvedomil, že ja nie som obyčajný vlkodlak.

A napokon som opäť videla Lupina, ktorý sa zjavil odnikiaľ a roztrhal mu hrdlo.

Pevne som stisla oči, keď mi došlo, že sa opäť o slovo hlásia slzy.

Nie pre lovca, nie pre Lupina, nie pre seba samú.

Pre Ilianu. Pretože ona jediná si to nezaslúžila, ona jediná v tom nemala hrať žiadnu úlohu.

Pocítila som hrejivý dotyk na kolene.

Otvorila som oči a stretla sa s Faustovým upreným pohľadom. Nič nevravel, nehýbal sa. Nechal ruku položenú na mojom kolene a mlčky sledoval slzu, ktorá sa vyliala z pravého oka a razila si cestou mojím lícom.

Zradkyňa.

"Čo? Žiadne slová útechy?"

Nepokrútil hlavou ani nepritakal. Ostával tichý a nečitateľný. No ostával, a to je asi to, čo sa v tú chvíľu rátalo.

"Ako utešiteľ teda stojíš za houby - kde je to magické: pokoj, už je po všetkom?" zamračila som sa teatrálne. Radšej budem vtipkovať, než ďalej plakať.

Nanešťastie som doposiaľ úspešne robila oboje.

Neusmial sa ani nijak neocenil moju schopnosť vtipkovať i v takej chvíli, no aspoň konečne prehovoril.

"Ešte nie je po všetkom." Zvláštne, že v jeho hlase znela nemalá dávka nepokoja. Očakávania a nedočkavosti. "Lovca sme sa možno zbavili, ale ešte ostáva ona."

"Ona?" zamračila som sa. Myslí snáď Lope? Bude mi Lope robiť problémy?

Chce ten psychopat odstrániť aj Lope?

"Iliana," vysvetlil opatrne, no rázne. To ma prekvapilo.

"Nechápem, ako myslíš, že-"

"Kým sa nevysporiadaš s tým, že je mŕtva, kým to nenecháš za sebou, nebude koniec."

Celé moje vnútro sa pokrútilo. Mal pravdu? Nebude koniec, kým nenechám ísť ju?

"Ako utešiteľ si fakt desný. Ak dovolíš, pôjdem do sprchy."

Stiahol ruku z môjho stehna, no ostal sedieť v rovnakej polohe. Ja som sa chcela postaviť druhou stranou postele, no jeho pohľad ma upútal.

Akoby na niečo čakal, avšak na čo? To mi ostávalo záhadou.

*****

Keď som sa vrátila do izby- čistá, vyčerpaná a voňavá- Faust už na mňa čakal i s kôpkou kníh.

"Dovolil som si nachystať ti robotu."

"Aké milé," skrivila som tvár do úškľabku a dopratala sa k posteli.

Fakt si potrebujem sadnúť.

Zavrela som oči a spustila ramená. Napätie ma postupne opúšťalo- nič sa nevyrovná dobrej teplej sprche. Dokonca už som v nej nemala ten prapodivný strach z toho, že ma bude bolieť zranenie.

To dneska ostávalo celkom v pohode, čo prisudzujem pokroku vo svojej liečbe. Dávam tomu dva dni, než budem ako rybička.

Ok, možno tri.

Zložila som si uterák z hlavy- vlasy som mala stále mokré, ale to už uschne samo. Ak ich nechám v uteráku príliš dlho, budú zbytočne vlnité. A to nie je želaný efekt.

A práve keď som sa postavila a zamierila k písaciemu stolíku že sa dám do roboty, ozval sa strašný buchot.

Niekto doslova trieskal na dvere- nie tie moje a nie tie Lupinove. Na dvere spoločenskej.

Holt, tak to chodí, keď nemáte heslo.

"Pre teba?" zdvihol obočie Faust a zamieril ku dverám. Ja hneď za ním.

"Pochybujem. Za mnou nechodí nikto- nikto, kto by sa cez dvere nedokázal dostať sám."

"Tak Lupina?"

"Neviem, no čo sme tu, na izbe nebol," pokrčila som ramenami a i keď som sa ponáhľala, Faust bol pri dverách skôr ako ja.

Než som sa ja prekotúlala cez celú spoločenskú, on už dávno vedel, s kým máme tú česť. A to nie je fér.

Odstúpil od dverí a venoval mi otrávený pohľad.

Nedivím sa, pri pohľade na dotyčnú ani mne nebolo veselo.

"Ty asi nejdeš za mnou," pristúpila som ku dverám a prebrala Faustove miesto, pretože ten sa vrátil do spoločenskej a oprel sa o kreslo s rukami prekríženými na hrudi.

Popravde- radšej sa budem pozerať na Fausta v tmavomodrých "teplákonohaviciach" (poznáte to- kúsky oblečenia, aké nosia len cool zazobané deti) a béžovo bielom pruhovanom tričku s límčekom a krátkym rukávom, ako sa opiera o kreslo a má výraz č. 23 (môj obľúbený) = krutý nezáujem, než aby som viedla rozhovor so slečnou B.

"Je tu Remus?" spýtala sa a naozaj sa snažila netváriť nepríjemne, ibaže bola udýchaná, rozhorčená a... no, nepríjemná.

"Nie je. Na druhú stranu mi nemusíš veriť. Možno tu je. Možno len nechce, aby si vedela, že tu je. Je pravdepodobné, že tu je. Už len preto, že ja vravím, že tu nie je. Na druhú stranu sa ťa možno snažím zmiasť a on tu skutočne nie je, to len ja sa ťa snažím primäť veriť mi, že tu je, tým, že hovorím, že tu nie je."

Slečna B na mňa okamih pozerala ako na blázna- zatiaľ čo Faust za mojím chrbtom sa nepokryte rehotal- no potom rozhodila rukami.

"Padla si na hlavu? Je tu teda či nie? Potrebujem s ním hovoriť."

"Vážne? Vážne si tým chceš prejsť znovu? Vyspal sa s tebou a vykašlal sa na teba. Predsa mu nedovolíš, aby s tebou takto zaobchádzal."

Neuveríte, ale táto konfrontácia ma začínala baviť. Viac než čokoľvek iné za posledný týždeň. Okrem nemocničného pudingu- v Amsterdame majú josakra puding. Kto vie, aká je ich zvláštna ingrediencia?

Toto už dievča značne nedokázalo spracovať. Keď chcem, môj sarkazmus vie byť veľmi dobre skrytý. Úplný nindža.

"Ja- On- Teda-"

"Dopraj si koľko času chceš, ja počkám."

Merlin, ja som tú chudinku úplne zmiatla.

To je tak milé.

Slečna B zvesila ramená a rozhorčenie z jej tváre zmizlo. Ostalo zúfalstvo.

Hej, to sa pri zrážke so mnou stáva.

"Nevieš, čo s ním je? Už týždeň sa mi vyhýba, nekomunikuje. Neviem sa k nemu dostať."

Naozaj na mňa pozerala s prosebným výrazom- naozaj chcela moju radu.

Moju radu ohľadne Lupina?

"Sorry holka, ale o jadrovej fyzike a raketovom inžinierstve viem viac než o Lupinovom správaní."

"Ale ty-"

"Skús to opäť za týždeň, pa!" zatvorila som jej pred nosom. Práve včas- už ma to prestávalo baviť.

Otočila som sa opäť do miestnosti a stretla sa s Faustovým veselým pohľadom. Div netlieskal.

"Bože, to bolo tak osviežujúce!" vykríkla som a naozaj sa cítila dobre.

My s Faustom sme sa fakt hľadali.

*****

Vyšli sme z krbu pohrebného ústavu v Rokville a mňa hneď obalil zápach mŕtvych tiel. Nie čerstvých, išlo o arómu dlho prítomnej smrti a mne dorazu došlo, prečo som si nikdy nevšimla pohrebné ústavu v Rokville.

On tu nebol. On sa sem presunul.

V magickom svete vás skrátka bez kúziel nemôžu ani pochovať.

"Zvláštne," ozvalo sa za mojím chrbtom, keď sa Black tiež vynoril z krbu a pristúpil ku mne. "Nikdy som v putovnom pohrebnom ústave nebol. Neviem, ale niečo ma na nich desí."

Žeby to, ako sú kurevsky desivé? Sú ako dozvuk smrti- zjavia sa tam, kde sa zjavila ona.

"Viac než na normálnom pohrebnom ústave?" pozrela som naňho a myslela to ako rypnutie, no on pokrčil ramenami, stále s tým zachmúreným výrazom v tvári. Sledoval svoje okolie, ktorému dominovala šedá farba stien, mŕtvolná a nepríjemná ako celé toto miesto.

"Nepríde mi to dôstojné."

"No je to spôsob, akým je možné pochovať telo na mieste, kde určí rodina, a zároveň usporiadať pohreb na mieste, kde zosnulý žil. Keby sa jej rodina nerozhodla pre putovný ústav, nemohli by sme ísť na jej pohreb ani my."

"Kde myslíš, že ju chcú pochovať?" pozrel na mňa.

"Neviem," pokrútila som hlavou a radšej z toho miesta zamierila preč. Naháňalo mi husiu kožu.

*****

Vyšli sme von. Bolo zamračené, no zatiaľ nepršalo.

"Myslíš, že chalani úž sú tu?" rozhliadol sa okolo seba a hľadal medzi schádzajúcimi sa ľuďmi. O kúsok ďalej bola zoskupená väčšia skupinka okolo hory kvetov a mne došlo, že to je miesto jej hrobu. Aspoň jej hrobu tu v Rokville- kto vie, kam sa rakva presunie potom, čo ju skryjú do zeme.

Ani som sa nesnažila odpovedať. Neviem za to nestálo a povedať pravdu? O tom, že Lupina cítim a že viem, čo cíti on? Že ho objíma smútok a ľútosť, že by najradšej vrátil svoj život až do okamihu, kedy ho učinili vlkodlakom?

Otočila som sa na Blacka- Lupin s Potterom boli blízko, stúpali hore po kopci smerom k cintorínu.

"Mohli by sme ísť za jej rodinou? Chcem im vyjadriť sústrasť."

Black na mňa pozrel a možno ho to prekvapilo, no prikývol a bez ďalších rečí zamieril k tej hore kvetov. Držal sa blízko mňa v prípade potreby, no inak sa ma nedotýkal.

Nemusel sa ma dotýkať. Rana dnes buď sústrastne spala, alebo už sa skrátka takmer zahojila.

Podišli sme bližšie k tej skupine, keď sa jeden z nich, vysoký muž, otočil a mnou razom prešiel ostrý lúč bolesti. Takmer som zaúpela, keď som v Marcusových rukách zbadala to malé pohyblivé klbko.

Nemal potuchy, čo sa deje, no predsa som v jeho tvári videla nepokoj, ktorý sa mal čoskoro zmeniť v plač, pretože cítil, že niečo je zle.

Do očí mi vhŕkli slzy a pred tým, než som sa dala na zbabelý útek, som sa pohľadom stretla s tým Marcusovým. Svetlé modré oči ma svojou prenikavou farbou vždy prepaľovali- dnes však i z nich niečo pochovajú spolu s ňou.

Zamierila som preč rýchlym krokom a na Blacka úplne zabudla, no netrvalo dlho a jeho rýchly krok sa zrovnal s mojím.

"Myra," oslovil ma a ďalej so mnou držal tempo, no keď už som prišla až k budove ústavu, chytil ma za rameno a jemne ma zastavil.

Keď sa mu nepodarilo ma otočiť k sebe slovami, obišiel ma a postavil sa tvárou v tvár ku mne.

Nevadilo mi, že plačem. Vadilo mi, že to malé dieťa bude bez matky. Vadilo mi, že bude bez tak skvelej, milujúcej matky, akou bola Iliana.

Nebolo to spravodlivé a mne opäť došlo a opäť ma rozzúrilo, že ak si v tom lese niekto zaslúžil zomrieť, ona bola tá posledná.

Black na mňa ešte chvíľu hľadel a keď som k nemu konečne zdvihla zrak, zistila som, že ani on nemal ďaleko k slzám. To, čo bolo smutné, sa stávalo neúnosným pri pohľade na ten uzlík, ktorý teraz už plakal za mojím chrbtom.

Otočila som sa len na chvíľku, no uvidela som Marcusa, ako s Aaronom mieri preč. Chápem, prečo ho sem vzal, no som rada, že sa toho ten malý nezúčastní. Z veľkej časti preto, že mi dávalo zabrať, aby som sa nezosypala, keď som sa naňho pozrela.

"Zvládneš sa tam vrátiť, alebo počkáme až po obrade?"

Pokrútila som hlavou. Uvedomila som si, že ak by som si mala vybrať osobu, ktorej verím, že mi naozaj bude oporou, vyberiem si Blacka.

Pretože on mi bol oporou. Bol to môj priateľ i napriek tomu, že som zabila lovca, vystavila nebezpečenstvu jeho priateľa, oklamala ich a preto umrelo dievča, ktoré mal rád.

Objala som ho a zistila, že mi po opäť po tvári tečú slzy.

Tak nech. Ak je objatie, v ktorom to nevadí, je to to Blackovo.

*****

Po ceremónii som bola konečne schopná vyjadriť sústrasť jej rodine. Jej otec i mama by mi za iných okolností boli sympatickí. Dnes žiaľ sympatie vzbudiť nedokázali.

Kúsok od rodičov a predpokladám ďalších príbuzných stál Marcus. Sledoval dieru v zemi, do ktorej vložili jej rakvu a v tvári mal nepreniknuteľný výraz. No ak by som mala hádať, bol to hnev. Hnev a smútok, ktorý ho zožieral zaživa.

Podišla som k nemu a chcela urobiť niečo- čokoľvek- no so svojím zakrpateným sociálnym cítením som neprišla absolútne na nič. Mám naňho prehovoriť? Mám sa ho dotknúť? Mám tam len stáť s ním a držať?

Musel vedieť, že tam som, predsa na mňa nereagoval. Len ju sledoval, sledoval miesto jej odpočinku a nechával vietor, nech mu do tváre hádže dlhé čierne vlasy.

Pocítila som bolesť v hrudi a keby to bolo možné, poviem, že to bol kúsok tej jeho.

A možno to tak bolo. Možno bola jeho bolesť tak veľká, že už ju nedokázal pojať všetku a kúsok si našiel i mňa.

Miloval ju. Nie ako sestru, no ako ženu. Miloval ju a predstieral, že je jej brat. Nech už to malo akýkoľvek dôvod, nech už ich k tomu viedlo čokoľvek... Teraz sa mi to nezdalo podstatné.

Pripravila som ho o ženu, ktorú ľúbil. Čo by som mu asi tak mohla povedať, aby som tú bolesť zmiernila?

"Je mi to ľúto," šepla som a chcela odísť- nedokázala som sa na neho viac pozerať ani byť v jeho blízkosti- no on ku mne prvý raz zdvihol zrak a to ma zastavilo.

"Nemôžeš za to," prehovoril hrubo, no nie nepríjemne.

Vlna žiaľu ma obliala ako horko za letného dňa- vplížila sa všade, na tele mi naskočil nepríjemný pot.

Jeho oči sa stali mojím väzením. Väzením, ktoré by som si zaslúžila.

Modrá farba jeho dúhoviek dnes bola chladná, neprístupná.

A odrazu som chcela povedať celú pravdu. Povedať mu, ako to v skutočnosti bolo. Pretože by si to zaslúžil.

"Je mi to tak ľúto," zopakovala som namiesto toho a prehltla slzy. Stále som bola v zajatí jeho pohľadu, ktorý nachádzal vinu v mojom najhlbšom vnútri. Vinu, ktorou sa mi začali plniť pľúca, akoby som sa topila v mori.

Topila som sa v mori viny a bol to ten jeho chladný, neobviňujúci pohľad, ktorý ma držal pod hladinou.

"Ty za to nemôžeš," zopakoval i on a odvrátil sa.

A ja som sa konečne nadýchla. Horko zmizlo, pot postupne ochladol a mne poklesli ramená. Akoby som sa konečne uvoľnila po hodinách napätia.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že je po všetkom.

Ráno to nebolo o nič lepšie. Tak ako ma doslova poslal spať, ma ráno dovliekol na raňajky. Neušla mi rozhorčenosť záškodníckych pohľadov- ako sa môžem tváriť, že sa nič nedeje? Ako môžem spávať, keď oni nevedia pravdu? Ako som mohla spať u Fausta? A ako som mohla dnes prísť v inom oblečení, než v akom som k nemu včera išla, a pri tom medzi tým nebyť u seba? (no dobre, to som si možno trochu vymyslela)

Nanešťastie- alebo našťastie?- mi to bolo štyri.

Opäť som vsadila na šaty, pretože nemám nohavice ani tepláky s dostatočne širokým pásom, aby mi zároveň držali na páse a zároveň netlačili na ranu.

Široké čierne šaty nad kolená s hrubými ramienkami a pod tým šedé nátelníkové tričko ale splnili účel byť zahalená a zároveň byť pohodlná.

Faust to vlastne celkom fajn trafil.

Prisahám, že už musím ísť do sprchy. Tie vlasy ma zabijú- a hlavne sa mi už nechce robiť ten cop, ktorý to maskuje.

"Po raňajkách by sme mali skočiť za Dumbledorom," ozval sa Faust oproti mne, čím ma odtrhol od zízania na Záškodníkov.

"Prečo?"

"Potrebujeme jeho povolenie, aby sme na ten pohreb mohli ísť."

To znie logicky. Tak som prikývla.

"Dospelo už vyšetrovanie k nejakému záveru?" nadhodila som novú tému, pretože v tejto ma včera celkom stopol a mne sa to nechcelo zažiť znova.

Natiahla som sa po sirupe na lievance. Už sa mi zbiehali slinky.
"Nevedia prísť na to, kto ju pobodal. Nevedia nájsť vražednú zbraň."

"Tá ostala v lese?"

Ja som ešte jeho verziu príbehu nepočula, ale mám ju sľúbenú hneď po raňajkách. I keď, zrejme až po návšteve riaditeľne.
"Ak mal ten nôž pri sebe, tak budú s jeho ostatkami," stíšil hlas, i keď okolo nás moc ľudí nesedelo. Neboli sme práve obľúbená dvojica.

"Ak ich nájdu, mám problém."

"Sú hlboko v lese. Nemajú ich prečo nájsť. Okrem toho- mohol ju zabiť, utiecť do lesa a tam ho mohlo roztrhať prakticky čokoľvek z tamojších obyvateľov. Nehovoria tomu Zakázaný les preto, lebo je v ňom veľa gumových cukríkov."
Skvelá úvaha.

"Nejaké predbežné odhady?"

"Žiadne oficiálne. To si v tomto štádiu vyšetrovania nemôžu dovoliť. No hovorí sa, že to prisudzujú prepadnutiu."

"Prepadnutiu? V čarodejníckom svete spáchanému nožom?"

"Prútik by vystopovali ľahko a po ňom jeho majiteľa ešte ľahšie. S neexistujúcim nožom je to ťažšie."

"A o čo by ju asi tak okradli?"

"Nechápeš, že sa nemajú o čo oprieť? Bez vražednej zbrane nemajú páchateľa. Bez páchateľa nemajú motív. A tak dokola. V podstate sa tam mohlo odohrať nekonečné množstvo vecí. Prečo by niekto vraždil obyčajnú barmanku a nechal ju ležať v lese blízko dediny?"

"Práve preto pôjdu hlbšie a nájdu to telo. Zistia, že to bol lovec a zistia, že bol zapletený vlkodlak. A z vlastnej skúsenosti viem, že v okolitých lesoch ich prekvapivo veľa nie je."

"Napriek tomu- to dievča bolo dobodané. Nie roztrhané."

Chuť do jedla ma úspešne prešla.

Zovrel sa mi žalúdok, keď som si spomenula na to, ako vyzerala na zemi v lese. Ako páchla. Ako veľmi som-

Potriasla som hlavou a snažila sa zahnať spomienky. Tanier som každopádne odložila.

"Kde skončil jeho prútik?"

"Nechal som ho pri ňom. Ak ho predsa len nájdu, bude lepšie, keď ho bude mať pri sebe. A keď vystopujú jeho posledné kúzla, možno tú vraždu pripíšu jemu."

Opäť sa mi zovrel žalúdok, tento raz z inej príčiny.

"Ty... Ty si sa tam vrátil? Videl si to?" zamračila som sa.

Prikývol, no z jeho výrazu som nedokázala určiť emóciu. "Niekto musel odniesť jej telo."

"Ty?" vdýchla som viac vzduchu, než som potrebovala.

Faust stisol oči a pokrútil hlavou. Došlo mi, že celá táto vec ho nenecháva tak dokonale chladným. Predsa len- ani on nie je boh v ľudskej podobe (len chvíľami), tak prečo by mal dobre zvládať spoluúčasť na vražde, presun mŕtvoly, zachraňovanie môjho života, hnev Lupina a Blacka...? Mám pokračovať?

Nečudujem sa, že sa chová tak odťažito. V podstate i to je moja vina.

"Potom ti to vysvetlím, dobre?"

Nie, ale čo mám robiť?
"Čo ak ho predsa len nájdu a prídu na mňa?" spýtala som sa po chvíli napätého ticha.

Faust na mňa pozrel a v očiach mal nevídaný chlad.

"Touto dobou už z neho pravdepodobne nič neostalo. A keď nájdu prútik, či nôž? Bol to lovec. V tom lese žije veľa druhov zvierat i menej zvieracích stvorení. Čokoľvek z toho mohlo byť jeho korisťou i vrahom."

*****

Práve, keď som sa postavila a s Faustom sme zamierili von zo sály, na chodbe sa zjavil Dumbledore. No dobre- nezjavil sa, ale už tam asi nejakú chvíľu stál a bol zabraný do rozhovoru s nejakými študentami.

"Pán riaditeľ," oslovila som ho, čím som úplne profesionálne prerušila jedno z tých deciek. A? Starší majú prednosť. A keď nie starší, múdrejší ju majú určite.

"Slečna Courterová? Prečo vás vidím na nohách? To nie je dohoda, ktorú ste uzavreli s vaším otcom."

To je toho.

"Bola som hladná," zamračila som sa a snažila sa netváriť ako idiot. To mám umrieť od hladu?

"Na to snáď máte priateľov- aby vám niečo priniesli. Ale možno budete preferovať presun na nemocničné oddelenie," schladil ma vychytralým pohľadom a premeral si ma ponad polmesiacové rámy okuliarov.

"Nebojte, práve som na ceste do postele a celý deň z nej už nevyleziem. Len by som s vami potrebovala niečo prebrať."

"Niečo, čo nepočká, kým budete zdravá?"

"Žiaľ nie. Jedná sa o jednu osobnú záležitosť a čas mám len do zajtra."

"Tak potom vravte."

Hneď teraz? Tu? Aha.

Pocítila som, ako sa Faust vzdal svojho niekoľkokrokového odstupu a postavil za hneď za mňa.

"Rada by som zajtra išla na pohreb toho dievčaťa do Rokvillu. Bola to moja priateľka."

Dumbledore si ma opäť premeral, a niečo v jeho pohľade hovorilo jasne- proste tomu nemohol uveriť.

Každopádne mu konečne cvaklo, že sa to nehodí preberať na chodbe a tak pokynul tým deckám, aby sa vzdialili.

"Z našej školy tam idú už traja študenti, takže to problém nie je, avšak obávam sa, že vaši rodičia by nesúhlasili. Podľa lekárskej správy máte nariadený kľud na lôžku ešte pár dní."

"I tak by som v pondelok išla do školy," oponovala som.

"Dobrovoľne by ste si skrátili svoje voľno? To ste asi jediná," uškrnul sa, no potom sa opäť zatváril vážne. Pekné od neho, že pri takej veselej téme žartuje len trochu... Merlin, na to sa nedá nič len krútiť hlavou.

"Nechcem zameškať viac než je potrebné," vysvetlila som chladne. Ešte chvíľu na mňa pozeral a potom prikývol.

"Ale budete potrebovať sprievod. Samú vás nepustím."

"Ak dovolíte, rád by som Myru sprevádzal ja."

Dumbledore pozrel za mňa na Fausta a v jeho očiach bola ešte kúštek väčšia nedôvera.

To vyzerá nádejne, čo poviete?

"Vy ste zosnulú tiež poznali?"

"Z videnia," prikývol Faust.

"Takže chcete ísť len ako sprievod, o samotný ceremoniál vám nejde."

Zamračila som sa, keď mi došlo, kam tým smeruje. Faustovi to stopro došlo tiež.

"To síce nie, ale-"

"Myslím, že ide už tak dosť študentov. Nemyslím, že je nutné, aby ste zameškali aj vy, pán Michalak. Veď napokon, ide aj pán Lupin. Slečne Courterovej iste nebude vadiť, keď jej sprievod bude robiť kolega hlavný prefekt, či áno?"

Zamrkala som. A potom znovu. Keby sa dalo mrkať ušami, zamrkám aj tými.

No nech mrkám ako mrkám, dostávam rovnaký výsledok- Dumbledore si zo mňa proste robí prdel.

"Popravde, pán riaditeľ-"

"Pán Lupin!" zvýšil zrazu Dumble hlas a keď som sa otočila do dverí siene, zbadala som záškodnícky kvartet vychádzať.

No zbohom.

Lupin prekvapene vzhliadol, no keď som sa mu do hľadáčika dostala ja, tvár mu stuhla. I tak ale prišiel bližšie, na čom som ja krok ustúpila. Postavila som sa vedľa Fausta a pozorne Lupina sledovala pohľadom. On ma však ignoroval.

"Pán riaditeľ?" prikývol Lupin na znak toho, že počúva. Dobrý, dobrý chlapec.

Pff.

"Slečna Courterová sa zajtra pridá k vašej skupine, ktorá pôjde do Rokvillu. Ako hlavnému prefektovi vám snáď nebude vadiť jej robiť sprievod kvôli jej zraneniu."

Lupin bol asi dve sekundy ticho a cez puto svorky som mohla cítiť, že ho zovrela zmes strachu a znechutenia.

Nie, vážne sa do toho nehrnul.

Preto som vedela čo povie ešte skôr, než začal.

"So všetkou úctou, pán riaditeľ... Radšej by som bol, keby jej sprievod robil niekto iný. Ja o to nemám záujem."

Mňa to síce neprekvapilo, no na Dumbledorovi bol asi milisekundu poznať ozajstný šok.

ČO?! Poslušný, disciplinovaný, vychovaný Lupin odmietne pomôcť dievčine v prekérnej situácii? Svet sa rúti do záhuby, a to minimálne!

"Pán Lupin, nemôžem vás nútiť, no ako primus by ste mali byť schopný preniesť sa cez vlastné problémy."

"Keď dovolíte, nejde o žiadne moje problémy. Proste slečnu Courterovú nechcem mať pri sebe a neželám si, aby som s ňou musel byť na pohrebe. Ten by som rád absolvoval v pokoji, ku ktorému ona určite nepridá."

Ale to už bola sila i na mňa. On ma v podstate urážal!

"Prosím?" vyštekla som a bez väčších problémov by som mu v tú chvíľu napľula do tváre i pred samotným diablom.

On mi však naďalej nevenoval pozornosť.

V akejkoľvek ďalšej akcii- a verte, že Lupina by to bolelo aspoň tak ako mňa- ma ale prerušil Dumbledore.

"Pán Lupin, samozrejme vás do toho nemôžem nútiť, no pre vaše budúce vystupovanie na poste primusa vám odporúčam zmeniť niektoré názory. Minimálne sa naučte ich lepšie prezentovať," jeho hlas významne ochladol. Niežeby sa ma zastával, ale Lupin sa fakt zachoval ako čurák.

"Pán Black?" zdvihol Dumbledore zrak už o niečo prívetivejšie a Black pristúpil.

"Bude vám prekážať sprevádzať slečnu Courterovú zajtra v Rokville? Tiež sa chce zúčastniť pohrebu tej nešťastnej dievčiny, no v jej zdravotnom stave jej nedovolím ísť samej. V každom prípade bude potrebovať dohľad." Nedodal, že pán Lupin je kretén.

"Vôbec nie, rád jej budem robiť spoločnosť. Na Ilianu máme i spoločné spomienky, ktoré nám situáciu určite uľahčia."

To by nebol Black, aby obyčajné "dobre" nepodal ako reprezentant kráľovskej rodiny.

"V tom prípade sa zajtra už nachystaní hláste u mňa v kancelárii na jednu hodinu. Dostanete povolenie sa premiestniť. "

S tým sa otočil a odišiel- a chúďatá decká, s ktorými sa bavil pred tým a na ktoré očividne zabudol, sa pustili po ňom. Lupin sa otočil na päte a zamieril k priateľom.

"Sirius," zastavila som ho, keď chcel urobiť to isté.

Otočil sa s normálnym výrazom, no neušlo mi, ako si premeral Fausta po mojom boku.

"Ďakujem," kývla som hlavou. Už tak je to trápne, i bez Lupinovho odmietnutia. To, že Black súhlasil, ma ušetrilo ďalšieho poníženia. Nemusel to robiť- nie po tom, ako som ho posledne odpálkovala.

Jemne sa usmial a prikývol. Napokon- i on to určite bral ako ospravedlnenie za naše včerajšie stretnutie.

"Mala si pravdu," ozval sa Faust po Blackovom odchode konverzačným hlasom, na čo som k nemu spýtavo vzhliadla.

Pozeral na odchádzajúcich Záškodníkov a v očiach mu hrala podivná spokojnosť.

"S Lupinom už zadobre nikdy nebudeš."

Poznáte tie chvíle, kedy zopár okamihov vyznie ako večnosť?

Kedy sa okraje celého vesmíru začnú hrútiť, no vás zaujíma niečo celkom iné, niečo oveľa dôležitejšie?

Kedy je ťažké sa nadýchnuť, ťažké spomaliť srdce, ťažké roztriediť myšlienky?

Faust u mňa také chvíle vedel vyvolať. No teraz to dokázal doviesť do najvyšších obrátok.

Bol to môj vlkodlak.

Ak by sa môj vlkodlak mohol k celej veci nejak fyzicky postaviť, asi by Fausta oblízal a pri tom by vrtel chvostom.

No môj vlkodlak tu teraz nebol. Bola som tu ja.

Celé moje telo túžilo priblížiť sa k nemu bližšie, chcela som sa natiahnuť a priložiť pery na jeho, chcela som, aby sa sklonil on ku mne. Hľadel mi do očí s takou silou, že som ledva dokázala vnímať čokoľvek iné ako jeho. Vťahovali ma do seba oranžové hlbiny a ja som si nepriala nič iné, len sa v nich utopiť. Pocítiť ich. Pocítiť jeho.

A viete, čo v takýchto okamihoch urobím ja? Odpadnem.

Dobre, neodpadla som, ale pred očami sa mi zatmelo a zavávrovala som. Pevnejšie ma chytil, čo bolo práve včas, aby som nespadla. Tak či tak- "magický" okamih bol fuč.

"To ten obklad?"

Prikývla som a dlaňami sa oprela o jeho hrudník, aby som sa stabilizovala.

Jeho zovretie sa zmenilo na podopretie a pod dlaňami som mohla cítiť tlkot jeho srdca, rýchlejší než obvykle.

"Zvládneš prejsť?" v hlase si udržiaval niečo pokojné, no úplná harmónia to nebola. Neviem, či to bol následok jeho prehlásenie, mojej blízkosti alebo len strachu o to, že odpadnem a rozbijem si hlavu na nočnom stolíku.

"Počkaj," vydýchla som medzi rozhodnutím vracať a omdlieť. Zbožňujem toto svoje jedinečné menu.

K rukám som pripojila i hlavu, takže som sa oňho v podstate oprela celá.

Ak by teraz svet urobil PUF a zmizol by i so všetkými obyvateľmi, nebola by to až taká katastrofa ako obvykle.

Chvíľu vydržal stáť nehybne a len ma držať, no jeho trpezlivosť má tiež hranice.

Odtiahol ma od seba práve keď už to točenie prestávalo. Tým mi skazil zábavu. A nie preto, že by mi vadilo točenie- ale nevadilo mi, keď ma tak držal.

No, po tom obklade sa má byť na lôžku, to je fakt. Ale preboha, veď som nešla behať maratón! Len som prešla tri kroky!

Sama som sa otočila k posteli, no i tak ma podoprel a pomohol mi dostať sa do cieľa.

"Mám ísť pre Pomfreyovú?"

Bola som dostatočne fit, aby som mu venovala pohľad zbláznil si sa? v plnohodnotnej verzii.

"To prejde."

"Vravel som ti, že máš ísť do postele."

"Preboha, to nevieš myslieť na nič iné len na posteľ?" dovolila som si, keď už som ležala a motáky boli na ústupe.

Faust ma zišiel otráveným pohľadom, no hneď ako ma položil, postavil sa a ustúpil z môjho dosahu.

Toto je proste beh na dlhú trať. Ja sa skrátka zmierim s tým, že k Faustovi sa v živote nedostanem.

A predsa, ešte dve minúty späť by som za to ruku do ohňa nedala.

Bol to predsa môj vlkodlak!

"Tento raz sa vyspím vedľa," zamieril k vedľajšej posteli a začal ju rozostlávať, i keď ešte zďaleka nebol čas na spanie. Možno len potreboval odstup, kto vie.

"U Merlina, nie som pacient, jasné?"

"A ako by si sa nazvala ty?" spražil ma. "Potrebuješ ešte niečo zo svojej izby?"

"Asi tak milión vecí," odvetila som nafučane už len preto, aký bol odrazu rozkazovačný. V podstate som nepotrebovala nič- pyžamo už mám, všetko ostatné zvládnem až ráno keď sa vrátim na izbu. Ale poznáte to.

"Super, tak si môžeš spísať zoznam."

*****

Až s buchnutím dverí som si uvedomila, že som zaspala. Niežeby to bolo uvedomenie rýchlosti blesku, ale po pár sekundách v polohe ležmej a bez svetla mi došlo, čo sa asi odohralo.

Zaspala som, Faust zhasol, odišiel a teraz sa vrátil.

Volajte ma detektív Courterová.

Zdvihla som sa na lakte, pri čom som na bruchu pocítila pnutie. Nič nečakané, nič príjemné. No ani nič bolestivé, a to je oproti včerajšku pokrok. V tomto stave sa musím radovať z maličkostí.

"Čo som zmeškala?"

Faust, ktorý stál otočený chrbtom pri svojej dočasnej posteli, zastal v pohybe a natočil sa ku mne.

Bola tma, takže som nevidela čo robil doteraz, no podľa rúk na zapínaní nohavíc mi došlo, že sa vyzliekal.

To som vážne nemusela rušiť.

"Opäť som ťa zobudil," prehovoril a v hlase mu hralo predstierané zúfalstvo, no i tak som vedela, že to je myslené o moc menej ako vtip než ukazuje.

Ďalší dôvod, prečo som o sebe nemala dávať vedieť.

"Spala som dlho?"

"Pár hodín," odvetil, na čo sa otočil preč a asi sa opäť zapol, pretože potom tričko upravil na nohaviciach, akoby od svojho zámeru upustil.

Hanblivka jeden.

"Je ti lepšie?" ozval sa, pri čom zhrnul na bok paplón a natriasol podušku. Naozaj sa chystal k spánku. To sa fakt už mohol prezliecť... Čo? Som veľmi priehľadná?

Ach jaj.

"Zdravá ako rybka."

"Inak Black pozdravuje."

Tomu sa hovorí zmena témy, pre tých čo nevedia.

"Kde si našiel Blacka?"

"Pred dverami tvojej izby, v podstate."

To ma zaujalo, a tak som sa natiahla po nočnej lapme a zažala ju. Celkovo je divné, že to doteraz neurobil on.

Uvelebila som sa do polohy zosunutého sedu, no natočená som bola k nemu. Na svetle sa na okamih opäť natočil ku mne a premeral si ma, no sotva po sekunde sa otočil preč. Neviem, čo robil, že mi musel byť otočený chrbtom, ale začínal ma štvať.

"Keď si zaspala, išiel som ti po tie veci. Black sedel v spoločenskej a čakal na teba. Asi sa chce ospravedlniť," doplnil cynicky.

"Stačilo poslať kvety."

Faust sa ku mne otočil s úsmevom na perách a sadol si na posteľ.

"Trochu ho zarazilo, že spíš u mňa."

Videla som ten provokačný odtienok v jeho očiach- ich oranžový nádych v takých chvíľach dostával sýtejší odtieň- a nevedela, čo si o tom myslieť. Čo to od môjho návratu robí? Úmyselne ma mätie? Chce ma dohnať do blázinca? Spolčil sa snáď s mojou mamou?!

Prečo hovorí niečo také- takým tónom a s takým výrazom- keď i tak sa potom vždy zavrie do svojej ulity?

"Viem si predstaviť," odpovedala som v stave nedostatku iných reakcií.

Vyzeral sklamane, že sa nepýtam na podrobnosti, ale celkom v súlade s tradíciami nepokračoval v rozhovore.

"Veci máš pri posteli," začal nový list, novým hlasom a novým výrazom. Nový človek. Žiara v jeho očiach pohasla.

Zaujímalo by ma, na koľko osôb on vlastne rozdelený je.

Naklonila som sa a zbadala na zemi môj poloprázdny batoh. Čo vám poviem? Až toľko vecí človek na jednu noc nepotrebuje. A to počítam i s tým, že sa mi zajtra nebude chcieť tak skoro z jeho postele odísť... Ha-ha, ja viem.

"Veď si teraz prišiel," prižmúrila som oči.

"Kým si spala, bol som tu asi trikrát."

Kde behal medzi tým?

Prikývla som a zviezla sa späť na chrbát. Ok, asi toľko k téme.

Opäť sa postavil a otočil sa mi chrbtom.

"Môžeš zhasnúť, i ja už pôjdem spať."

"Mne sa ale spať už nechce," namietla som ako malé decko, keď mi došlo, že len chce, aby som zhasla a on sa mohol prezliecť.

Prezliekať sa potme, aby som ho nevidela? To tak.

Otočil sa ku mne s výrazom to myslíš vážne?, až som takmer sčervenala.

"Stavím sa, že do 15 minút znova spíš."

"O čo?"

"Napríklad... Povieš Lupinovi pravdu?"

"Moc vtipné," zamračila som sa otrávene.

"Za pokus to stálo," pokrčil ramenami s nedostatkom výrazu v tvári.

Chvíľu sme na seba pozerali, pri čom on nedával najavo nič. Len toľko, že si uvedomuje, že sa i tak nakoniec podvolím.

Nuž, mal pravdu. Vzdychla som a zhasla tú lampu, otočiac sa k nemu chrbtom a zababušiac sa do paplóna.

Je ako malý.

I keď, trucujúca pod paplónom tiež nemám čo hovoriť.

"Lupin, Potter a Black sa chystajú na jej pohreb."

Otvorila som oči- kedy som ich zavrela?- no dala si pozor, nech nedám najavo viac zo svojej reakcie.

Nechápem, prečo som taká prekvapená, keď to bolo samozrejmé.

"To sa dalo čakať," ozvala som sa po chvíli nezaujatým hlasom, no srdce mi zrýchlilo.

Nechcem, aby tam išiel i Lupin. Už tak sa tam budem cítiť naozaj nepríjemne.

No na jej pohreb pôjdem. I keby to znamenalo prejsť cez armádu Lupinov.

"Vieš, o koľkej to je?"

Za chrbtom ustal všetok pohyb, čo ma napokon i tak donútilo sa otočiť.

Faust stál pri svojej posteli, už prezlečený (žiaľ) a pozeral na mňa úplne nehybne. Keby jeho oči v tej tme svietili ešte viac, vyzeral by ako prekliata mačka.

"I ty tam chceš ísť?"

"Samozrejme."

Chvíľu bol ticho a ja som hádala jeho argumenty, aby som si vedela pripravovať protiargumenty, no úplne ma prekvapil, keď po minúte absolútneho ticha a nehybnosti prikývol.
"Chápem."

Zamrkala som a rozmýšľala, či opäť nespím.

V tom prípade dúfam, že čoskoro bude pokračovať tam, kde minule prestal.

"I keď s tým, čo som videl dnes, pochybujem o tvojom zdravotnom stave."

"Deň magickej liečby je ako týždeň tej normálnej. Myslím, že v pondelok už budem dostatočne fit."

"Mám ísť s tebou?"

Oblial ma chlad. Čože?! Prekvapením som zabudla udržať ústa zavreté, snáď si toho nevšimol.

"Išiel by si?" spýtala som sa to, čo ma najviac udivilo. Nedokázala som svoj rozjasaný hlas udržať na uzde.
Faust sa posadil a tento raz on zažal lampu na svojom nočnom stole. Videla som, že v tvári má uzavretý výraz, rozhodne viac ako pred pár minútami.

Rozmýšľam, aká zmena sa odvtedy odohrala.

"Ak by si to po mne chcela," prikývol a povedal to dostatočne chladne, aby to nevyznelo ani trochu romanticky. Ledva sa to dalo považovať za niečo priateľské.

"Nevezmem ťa na jej pohreb, ak tam ísť nechceš," prehovorila som presvedčeným hlasom. O tomto diskutovať nebudem.

"Chcem ísť, ak ma tam chceš."

Keby nezažal tú debilnú lampu, nemusel by vidieť ten šok v mojej tvári. A určite bolo vidieť i to, ako mi to v hlave šrotuje. Čo, do pekla, sa deje?

"Faust, ty-" A nemusela som si lámať hlavu s dokončením tej vety, pretože ma uťal zhasnutím lampy.
"Dobrú noc." Ľahol si a nedal mi šancu na to, aby som dokončila otázku. Bola by to vôbec otázka?

Rozhodne sa musím naučiť Faustove otváracie hodiny. Hodiny jeho prístupnosti.

"Dobrú."

Faust ma nechal sedieť na svojej posteli potom, ako ma dotasil do svojej izby pomocou kombinácie podpierania a čarodejníckych nosidiel. Tie som žiaľ nebola ochotná použiť v častiach hradu, kde by nás mohol niekto vidieť- nie, to nie je typ reputácie, ktorý potrebujem- takže som v tejto chvíli tak trochu na odpadnutie. Ale len trochu.

Nechal ma samú len na chvíľu, iba čo sa dostane do mojej izby a nájde moje čarovné vrecko plné pochutín a v ňom náhradný obklad. Podľa pokynov by som si ho mala vymeniť až zajtra. No obklad okrem iného zmierňuje pálenie a to je niečo, čo by sa mi momentálne dosť šiklo. Takže čert vezmi akékoľvek pokyny. Stav núdze si vyžaduje špeciálne opatrenia.

Bol preč asi tri minúty, keď som bola konečne ochotná sa pohnúť. Najradšej by som si ľahla, zatvorila oči a prehĺtala bolesť, no ranu mám na dosť blbom mieste.

Mieste, ktoré vôbec, ale vôbec nekorešponduje so šatami, ktoré mám práve na sebe. Pretože aby sa Faust dostal k obkladu- vy ste si mysleli, že to budem robiť sama?- šaty si budem musieť buď vyhrnúť nad pás, alebo vyzliecť. Jedno či druhé- nesúhlasím.

Takže sa musím prezliecť. Tak ma napadá, že som to mohla povedať Faustovi ešte pred odchodom, pretože do skrine sa mi mu liezť nechce. A nie pre moje bezchybné vychovanie- nič tak povrchné- ale preto, lebo sa nepostavím ani keby tá posteľ začala horieť.

Takže musím aj tak počkať. Takže som si zrovna mohla ľahnúť. Takže sedím zbytočne.

Niečo mi prišlo na um a tak som zašmátrala rukami okolo seba. Je to posteľ- je to Faustova posteľ. Nie tá druhá, ktorá v jeho izbe nemá obyvateľa a tak by sa dalo povedať, že nemá žiadnu opodstatnenosť- čo fakt nemá.

Čo znamená, že je tu akási šanca, že tu bude niekde jeho pyžamo.

Faustovo pyžamo.

Už len to spojenie znie dosť trápne, pri tom každý musí v niečom spať.

Myslíme si, že Faust spí nahý? Ok, je to hrad. Pochybujem, že by niekto spal na hrade nahý. Asi je to tým kameňom všade okolo, niečo na ňom je strašne nekonformné pre nahotu.

Bingo! Našla som úhľadne zloženú kôpku oblečenia, ktorá pozostávala z bavlnených nohavíc v čiernej farbe a bavlneného trička s krátkym rukávom vo farbe bielej.

Bolo neľudsky mäkké a mne neostáva nič iné, len poďakovať Bohu za to, že je Faust tak vo vate.

Vyzliecť šaty každopádne nebolo až tak zložité, ako som si predstavovala. Skoro som sa zadusila vlastnou pýchou- aký som len borec, keď ma pri rutinných činnostiach nič nebolí- ale potom prišla tá horšia časť, ktorá ma nenapadla. Obliekanie. Dať si nohavice znamenalo zohnúť sa k nohám alebo nohy zdvihnúť k telu. To bol kameň úrazu celej misie, napriek tomu som to dokázala.

Tou dobou už na pol v mdlobách, ale to je vedľajšie.

Každopádne, keď už som musela nohy dostať na posteľ, rozhodla som sa využiť to naplno. Je ťažké zlúčiť prianie "zatvoriť oči a na chvíľu si odpočinúť" s "ostať v bdelom stave".

Vytuhnúť ešte pred Faustovým návratom fakt nepotrebujem.

Napriek tomu, moje odhodlanie bolo hodené z útesu skôr než si stihlo dať plavky. Pretože posteľ bola pod mojím chrbtom pohodlná, vankúš presne v polohe, ktorá bola niečo medzi ležaním a sedením a viete čo na tom bolo vážne najlepšie?

Faust všade okolo mňa. Jeho vôňa, jeho veci, pozostatky jeho prítomnosti.

Odrazu sa otvorili dvere a ja som otvorila oči, aby som uvidela Fausta idúceho ku mne i s malou papierovou taškou v ruke.

Zastal pri posteli, pohľadom si premeral moje šaty na zemi i svoje pyžamo na mojom tele a potom sa posadil vedľa mňa a tašku položil na nočný stolík.

"Spravila si si pohodlie?"

"To pyžamo je brutálne mäkké."

"Cítiš sa lepšie?"

"Teraz už áno." Hm, prosím?

Nemala som čas sa presne zamyslieť nad tým, ako som z úst mohla vypustiť niečo tak príšerne sentimentálne, pretože sa v miestnosti zjavil šimpanz v brnení a vystrelil mi mozog z hlavy. Inak povedané- Faust sa ku mne naklonil a pobozkal ma.

A keď sa môj mozog pozviechal a vrátil späť na svoje miesto, zdvihla som ruky a dlaňami sa mu zavesila na krk, keby ho náhodou napadlo prestať.

Ozval sa zvuk dverí, no v tú chvíľu mi to bolo tak prekliato jedno, že som nebola ochotná ani len otvoriť oči. Slasť, ktorá prúdila cez jeho pery do tých mojich a šírila sa ďalej do tela bola akási otupená, no i tak dôležitejšia než akákoľvek iná udalosť, ktorá sa mohla v miestnosti odohrávať.

Bod na posteli niekde v miestach, kde práve sedel Faust a skláňal sa z neho ku mne, sa akosi zvláštne prehol- akoby si naňho niekto sadol, čo nedávalo zmysel (z logického dôvodu proste preto, lebo tam už sedel Faust)- no viac ma vystrašil fakt, že menovaný sa mierne odtiahol.

"Faust..." šepla som dychtivo a chcela si ho pritiahnuť bližšie, keď odrazu-
"Myra?" ozvalo sa z reality, čo ma vytrhlo zo sna.

Oči som otvorila s miernym trhnutím a uvedomila si, že to moje posledné roztúžené "Faust" bola jediná vec z toho sna, ktorá bola skutočná.

Tomu sa hovorí dvojitá katastrofa.

Pohľadom som sa stretla s Faustom, ktorý sedel na rovnakom mieste vedľa mňa ako pred chvíľou jeho snové alterego, akurát že tašku s liekmi mal na kolenách a namiesto vášnivo na mňa hľadel akosi vyvedene z miery. Oh, a stále kurevsky prenikavo. Juchú.

Schopnosť nepozerať tak asi už definitívne stratil.

"To bola rýchlosť."

"Zobudil som ťa," preniesol a v očiach sa mu zjavilo akési podivné pochopenie a zároveň ešte väčšie nepochopenie.

Dočerta, predsa ho nenechám rozmýšľať nad tým, o čom sa mi asi tak vášnivo snívalo!

"Máš všetko?" vyhŕkla som impulzívne.

"Nič som nevyťahoval, ak ide o to. A povedala si len tú tašku."

No nie som inteligentná?

Prikývla som a o málo sa posunula vyššie, no ako som zistila, pálenie sa len tak nestratilo. Len si dalo malú pauzu, pretože vedelo, že nechať ma zaspať je najlepšia šanca, ako ma strápniť.

"Prezliekla si sa," nadhodil s miernym zamračením a zletel pohľadom celé svoje pyžamo. Bolo úplne jedno, že mi bolo o niečo väčšie, pretože som ležala- takže trapas, pri ktorom mi pri chôdzi spadnú gate, nehrozil.
"Snáď to nie je problém."

"Myslel som, že máš bolesti."

"Zvládla som prechádzku hradom. Jedno prezlečenie nebol zas až taký ťažký proces." Hej, po boji je každý hrdina.

"Cítiš sa lepšie?"

Zamrkala som, keď som si uvedomila, že je to rovnaká otázka, ako položil jeho "predchodca". Čo by sa stalo, keby bola i moja odpoveď rovnaká?
Pokrčila som ramenami.

"Na to si mi doniesol ten obklad."

Faust na mňa okamih hľadel úplne nevypočítateľne, keď sa odrazu postavil a na svoje miesto položil papierové vrecko s liekmi.

"Nechám ťa osamote."

Vyplašene som k nemu zdvihla zrak.

"Čože?!"

Fasut zaváhal- asi nečakal tak prudkú reakciu- a potom sa zamračil.

"Chystám sa odísť."

"Odísť?"

"Asi chceš súkromie."

"To je pekný luxus, avšak potrebujem ťa do úlohy zdravotnej sestry."

Prisahám, že som sa v jeho očiach stretla s akousi neistotou. A hlavne nedôverou.

Čo?! Neistota, nedôvera a Faust? To musí byť nejaký omyl.

"Nezvládneš to sama?"

"Zvládnem. Ale kto mi zaručí, že neodpadnem v polovici?"

"Čo je na tom také ťažké?"

Zamrkala som a rozmýšľala, či na to treba slová, alebo si vystačím s empirickým dôkazom.

"Predpokladám, že to skoro uvidíš," zároveň so svojimi slovami som zodvihla vrecko a podala mu ho.

Neochotne si ho vzal a posadil sa opäť vedľa mňa.

"Takže preto si sa prezliekla."

"To a ešte som si zamilovala fakt, že máš tak mäkké pyžamo."

Faust mi pozrel do očí a v tom pohľade bolo niečo zvláštne, niečo nepreniknuteľné a príťažlivé zároveň.

Podnietilo ma to k hľadaniu dvojzmyslu v tej vete, ale nevedela som prísť na žiadny, čo by nebol pritiahnutý za vlasy.
"Toto?" Faust vytiahol balíček magickej gázy.

"Ešte masť."

"Masť?"

"Tú, čo patrí na ranu."

Opäť nazrel do tašky a chvíľu sa v nej nerozhodne prehrabával- už som bola na dobrej ceste stratiť trpezlivosť a nájsť tú poondiatu masť sama- keď vytiahol kruhovú uzavretú misku.

"Šikula," ocenila som ho, no on sa ani len neusmial. Iba sa natočil ku mne a bez toho, aby mi venoval pohľad, upriamil zrak na moje brucho.

"I tak som ťa už nahú videl," vypadlo z neho odrazu a ja som sa takmer zadusila na vlastnej sline.

A to, povedzme si na rovinu, by bola tá najtrápnejšia neúmyselná samovražda vo vesmíre.

"Musel to byť nádherný pohľad. Krv všade, diera v bruchu, ja v bezvedomí."

"Nebol to nádherný pohľad," zdvihol ku mne odrazu zrak a mňa podľa niečoho tvrdého v tom pohľade zmrazila hanba. Vtipkovať o takom niečom je asi nad mieru. Napadlo mi, ako sa asi cítil. Nikdy som to tak nebrala- keď som tento bod v hlave rekonštruovala, zamieravala som sa skôr na okamih mojej blížiacej sa smrti a v tom detinskejšom prípade na to, že som bola kompletne nahá v náručí kompletne faustovského Fausta.

Nikdy mi na um nezišlo, ako to bral on. Bola som v bezvedomí. Zrovna nemálo som krvácala. Okrem toho som bola celá pokrytá krvou (i keď poväčšine nie vlastnou).

A i keď si o hĺbke Faustových citov ku mne nerobím žiadne nádeje, to asi predsa len nebol pohľad, ktorý by ho nechal nedotknutým.

"Prepáč."

Opäť ostal ticho a len ma prepaľoval pohľadom- a mňa už začínalo poriadne štvať, že som sa nedokázala prebiť cez tú neviditeľnú bariéru, ktorá odrážala moje pokusy preniknúť do toho pohľadu.

"Vyhrň si to tričko," ozval sa odrazu a mne opäť skoro zabehlo.

*****

Necítila som sa úplne príjemne s tričkom vyhrnutým pod prsia a s nohavicami stiahnutými podivným šikmým spôsobom tak, že mi v podstate bolo úplne vidieť spodné prádlo- a ja viem, prečo v čase choroby a zranení nosím len obyčajné čierne kúsky bez príkras- no keď už som i to spodné prádlo musela mať mierne stiahnuté, to už ma robilo nesvojou kúštek viac.

A predsa, ani to nedokázalo konkurovať bolesti, ktorá sa mi šírila do celého tela, keď Faust jemne zdvihol starý obklad.

Stisla som zuby, no zasyčanie som nedokázala potlačiť.

Magický obklad pôsobil ako zázrak- keď si človek zvykol na zopár vedľajších efektov a prvotnú bolesť- ale jeho výmena bola desivo bolestivá. Mágia, ktoré hojila ranu, má vo zvyku sa k telu akoby prisať. A keď ju človek odtŕha ešte úplne nevyminutú- čo teraz je, no bez tak je slabšia než momentálne potrebujem- nechce sa pustiť a jej odtrhnutie je tak možné prirovnať k odtrhnutiu nití spájajúcich gázu a miesto zranenia.

Faust stuhol a keď som otvorila oči- keď najväčšia bolesť pominula a ja som si bola istá, že v nich nemám slzy- videla som jeho strach pokračovať.

"Už chápeš, prečo to nedokážem urobiť sama?"

Prikývol. Jedna vec je bolesť zniesť. Druhá vec je spôsobiť si ju sama. To máte ako s depiláciou- tú si sama síce spravíte, ale chce to veľké sebazaprenie. Také, ktoré v salóne nepotrebujete.

A sebazaprenie nepatrí medzi moje silné stránky.

"Čo teraz?" Spýtal sa zároveň s tým, ako gázu opatrne zmotal suchou stranou von a odložil ju bokom.

"Vyber z balíčku novú gázu a tak, aby si sa dotýkal len vonkajšej strany, na ňu naber zmes z tej misky. Prilož to k rane. Opatrne, netlač príliš ani málo."

Najradšej by som mala zavreté oči, no potrebovala som vidieť, či robí, čo som mu povedala.

Faust spravil požadované, no s rukami nad ranou zaváhal. Nie- nezaváhal, len ho upútal pohľad na to miesto. Ja sa mu snažím vyhýbať- ten pohľad mi zdvíha žalúdok. Príliš mi pripomína bolesť.

Rana bola začervenaná, hrboľatá, nepríjemná. Blížilo sa to už k jazve, no niečo na tom bolo stále príliš... Citlivé. Bolestivé. Nepekné.

Zaváhal a pozrel mi do očí.

"Bude i táto časť bolieť rovnako?"

"Viac."

Ledva som stihla dopovedať, priložil gázu k rane a ja som sa napla. Cítila som tie nite, ktoré z masti prenikajú do môjho tela a šíria sa do okolia rany. Akoby sa prebíjali medzi bunkami, a prebíjali sa násilím. Cítila som, ako sa mi žily smerujúce od toho miesta plnili horúcou mágiou.

Po pár minútach som otvorila oči, po tom, čo ten pocit kompletne zmizol. Namiesto neho som začínala pociťovať úľavu, pálenie sa rozptýlilo do celého tela a postupne vymizlo.

Vydýchla som.

Zistila som, že gate sa mi pri tom kŕči zosunuli o málo nižšie a že Faust stále hľadí na miesto rany. Gáza samovoľne priľnula k telu, no on mal na jej krajoch stále položené prsty.

Mierne som sa pohla, na čo sa jeho prsty zachveli, no nezdvihol ruku. Namiesto toho zdvihol zrak a oprel sa ním do mňa.

"Prepáč."

"Čo?"

"Bolelo ťa to."

"To rany robievajú."

"Nehojí sa to tak, akoby som čakal."

"Ja viem, magické hojenie je zázrak."

"Práveže nie. Nemalo by ťa to tak bolieť."

Naozaj znel, akoby bol nahnevaný?

"Faust, Lupin mi doslova vykúsol dieru do brucha. Vzhľadom na to sa to hojí fakt rýchlo."

"Takže to bol Lupin?"

Uvedomila som si, že Faust tiež nevie, čo sa stalo. Vie viac než všetci ostatní, no nevie všetko. Nevie čo ja. To nevie nikto- jediná ďalšia osoba, ktorá sa zúčastnila celého procesu, je mŕtva. Lupinovou vinou.

Sklonila som pohľad, takže som si opäť všimla faktu, že jeho prsty neopustili gázu.

Odrazu sa ale pohli- neodtiahol ich, len posunul. A mne do tela vstúpilo horko z toho, kam ich posunul.

Zišiel nimi nižšie, čo bolo miesto nebezpečne blízko okraju spodného prádla. Bez ohľadu na ranu- hranica podbruška a stehna je veľmi citlivé miesto.

A keď prstami opäť pohol nižšie, došlo mi, že ide po línii žíl, ktoré boli vďaka kombinácii svetlej pokožky a účinku obkladu obzvlášť viditeľné.

"To robí tá masť," vysvetlila som, no hlas som mala tichý a podivne pohnutý. Asi to bolo tým, že ani rana nedokázala potlačiť hlad, ktorý sa z miest jeho dotyku rozšíril do celého môjho tela.

Nechcel by prísť ten snový Faust? Jeho technika sa mi celkom páčila.

A napriek tomu, pocit, ktorý ma v realite objímal z tohto jeho dotyku celkom prevažoval pocit jeho pier na mojich v sne. Akoby som teraz zareagovala na bozk? Zložila sa?

Pozrel na mňa a mne sa zovrel žalúdok. Neviem, kto prišiel s frázou "motýle v bruchu", ale dotyčný celkom určite nepoznal Fausta. Ak by ho poznal, nejaké motýle by nemali šancu.

"Je to lepšie?" spýtal sa a ja som musela prehltnúť, aby som bola schopná niečo povedať. Úplne mi vyschlo v ústach. Váhu jeho prstov som stále cítila na pokožke, i ich teplo.

"Trochu. Áno."

"Chceš spať?"

Preboha, nie!

Tento raz som si tak úprimnú reakciu nechala pre seba a len pokrútila hlavou.

Prikývol, zdvihol prsty z mojej pokožky a narovnal sa.

"Tak by si mi mohla objasniť tú časť, ako ťa Lupin skoro zabil."

*****

Rozmýšľala som, či Faustovi povedať priebeh celej noci, no keď som nedokázala vymyslieť pádnejší dôvod ako "nikdy nepovedz celú pravdu" prečo to neurobiť, urobila som to. Až tak jednoduché moje rozmýšľanie bolo.

Keď som skončila- a skončila som niekde pri tom, ako sa zjavil pri mojej osudovej lavičke- musela som si na reakciu počkať celé dve sekundy.

"Urobila si zo seba martýrku. Nechápem prečo."

Počas môjho rozhovoru sa posadil vedľa mňa na posteľ, ale oprel sa o trám pri jej nohách, takže bol vlastne skôr oproti mne. To bolo fajn, aspoň som sa konečne vnútorne upokojila. Rozhodne tomu pomohlo i to, že už sa ma nedotýkal a že som bola kompletne zahalená. Aha- a ešte že obklad zmiernil bolesť na minimum.

"Myslím, že moje dôvody sú celkom jasné."

"Popravde, ani moc nie."

"Lupina by to dokonale psychicky zabilo."

"A?" zdvihol Faust obočie a ja som rozhorčene pokrútila hlavou.

"Je zbytočné, aby vedel pravdu."

"Tak mu budeš klamať. To nie je práve najlepšia cesta, ako si ho udobriť."

"Udobriť?" vyštekla som, bezmála vykríkla. "To je práve to, Faust. S Lupinom už v živote zadobre nebudem."

"Buď sa očistíš a tým zničíš jeho, alebo ho necháš ťa nenávidieť. To si chcela?"

"Nič z toho som nechcela. No akosi som sa tomu nevyhla."

"Ale lovca zabil on. A to dievča zabil lovec. Prečo to má byť všetko na tvojich ramenách?"

"Pretože to kvôli mne si vybral ju. To kvôli mne je teraz mŕtva."

"Prosím, preber sa zo svojho egocentrizmu. Ty si nebola tá, ktorá ju dobodala k smrti. Ty si tá, ktorú si vyhliadol chorý psychopat."

"To je to isté."

"Ak si to naozaj myslíš, moja mienka o tebe nemálo klesne."

"To nie je práve to, čo chce každé dievča počuť."

"Nie som tu od toho, aby som ti hovoril, čo počuť chceš, ale pravdu. Myslel som, že v tomto sme na rovnakej vlne."

Okamih som naňho pozerala zožieraná hnevom k nemu i k sebe, no potom som si povzdychla.

"Máš pravdu. No i tak mohla byť Iliana v poriadku, keby sa nezačala baviť so mnou."

"To je hlúpa úvaha. Keby to nebola Iliana, bol by to niekto iný. Alebo by to bol niekto cudzí."

"Radšej cudzinec ako Iliana."

Faust na mňa významne po tomto mojom prehlásení pozrel a mne došlo, kam tým mieri.

Odvrátila som sa- nepotrebovala som vidieť vlastné myšlienky v jeho tvári. Nepotrebovala som, aby ma ešte niekto presviedčal o tom, že to nie je moja vina.

Pretože niečo v mojom vnútri sa zubami nechtami rozhodlo bojovať za to, že to skutočne moja vina je.

Možno i pre to som sa rozhodla mlčať pred Lupinom a čo viac, rozhodla sa mlčať pred Blackom.

Som naozaj taká hlúpa?

"Naozaj som to chcela byť ja... Ktorá ho zabije. Ktorá mu ublíži za to, čo jej urobil. Ktorá ju pomstí."

Faust naklonil hlavu do strany a v jeho tvári sa zjavilo zaujatie. Počúval ma celú dobu, celú dobu mi naslúchal. No až teraz som mohla vidieť, že sa dostávame k téme, ktorá ho upútala.

Ani Faust nie je úplne v poriadku, ale kto z môjho okolia je, že?

"Keď sme u toho, ako to, že ten tvoj uspávací zázrak prestal fungovať, dočerta?!" napadlo mi odrazu, keď sa mi pred očami zjavil obraz veľkého vlka, ktorý zboku skolil utekajúceho lovca. Ako sa to stalo?

Faust sa napriamil a jeho výraz stvrdol.

"Nepredpokladal som to. Ten elixír uspí draka. No premena zo sebou nesie oveľa viac magickej energie, než som myslel. Tá energia ho doslova spálila."

To bolo dokonale postačujúce vysvetlenie, avšak nebol to dôvod, prečo som ostala ticho.

Faust sa okamih nehýbal, no potom prižmúril oči a videla som, že sa snaží rozlúštiť, prečo sa tvárim tak nerozhodne. Hádal, čo sa chystám povedať.

"Ty... Videl si ma premeniť sa. Videl si ma ako vlka."

Svaly okolo jeho očí sa uvoľnili a v jeho očiach sa odrazu zjavilo niečo silné, intenzívne. Niečo spaľujúco podmanivé a zároveň odovzdané.

"Nikdy pred tým som také niečo nevidel. Premena vlkodlaka je..."

"Nechutná, ja viem," doplnila som ho, keď nevedel nájsť správne slovo.

"Nechutná?" zamračil sa odrazu a ja som pokrčila ramenami. "Nebol to najkrajší pohľad, pretože to vyzeralo bolestivo. No vôbec to nebolo to nechutné."

"Ale prosím ťa. Je to celé o lámaní a trhaní a zrastaní a transformovaní. Je to hnus. Okrem toho, už len pohľad na to, ako vyzerám vo vlčej podobe musel byť odporný."
"Vôbec nebol odporný."

"Neurazím sa, ok? Proste je to mutant, škaredý, odporný mutant. To sa ti nemohlo páčiť."

"To? Bol to vlkodlak. Navyše to bol..." z ničoho nič sa zasekol a všetko, čo na ňom vypovedalo o nejakej emócii, sa uzamklo.

Zo živého človeka opäť ostala len socha.

"Navyše čo?" pokrútila som hlavou a nebála sa vo svojom hlase použiť hĺbku toho, ako veľmi ma zaujímal zvyšok tej vety.

Videla som, ako váha, no to niečo nedotknuteľné v ňom víťazilo. To niečo, čo okolo neho obraňovalo hradby.

"Faust?" skúsila som to znovu, tichšie, no naliehavejšie.

Prudko sa postavil, na čom od prekvapenia nadskočila. Obišiel posteľ a postavil sa k oknu.

Mával to vo zvyku- pozeral z okna a za jeho očami sa mihali stovky myšlienok. Možno mu ten pohľad z okna pomáhal ich zoradiť. Možno to bol len manéver, aby sa nemusel na ľudí pozerať priamo.

Každopádne to bola jeho slabina.

Postavila som sa, napriek tomu ako neodporúčané to bolo- deväť z desať lekárov to výrazne neodporúča- a pristúpila k nemu.

Vytrhla som ho zo zamyslenia, vytrhla som ho z hlbiny jeho myšlienok. Prekvapene na mňa pozrel a potom sa zamračil.

"Blázniš? Vráť sa do postele!"

"Neumieram, upokoj sa."

"Okamžite choď do tej postele," zopakoval, no už o niečo pokojnejšie. Za to však oveľa rozhodnejšie.

"Nebuď moja matka a radšej mi odpovedz. Navyše čo?"

V krátkom tichu, v ktorom sa jeho pohľad ponáral do môjho, mnou prebleskla celá zmeť emócií. A potom ma odrazu držal v zovretí a jeho tvár bola od tej mojej sotva na vzdialenosť pera.

"Bol to tvoj vlkodlak. Nemohol mi byť odporný."

Od šoku mi takmer zabehlo. Nielenže som nečakala tento typ reakcie, prekvapili ma i jeho slová. A pri tom všetko, čo povedal, bolo v ponuke možností, ktoré som zvažovala poslednú riadku dní. To je na tom to čudné.

Predpokladám, že "byť v ponuke" a "byť použitý" je predsa len kúštek väčší rozdiel, než som si myslela.

Okamih mi trvalo, než si moja osoba rozmyslela, či sa ide hádať, alebo sa rozplače. A keďže som to ja, môžete hádať, čo bolo bližšie môjmu srdcu.

Hej, plač neprichádzal do úvahy.

"To nemyslíš vážne, Lupin!" vyhŕkla som nahnevane až tak, že sa na päte otočil ku mne. Pochopil, že sa ideme pohádať. Nemal to v úmysle- nevyzeral nadšený, že sa to deje práve takto a isto iste ľutoval i to, že na mňa vôbec prehovoril. No stalo sa.

"A čo si si myslela? Že ti poďakujem?"

"Nepamätáš si, čo sa stalo, a i tak ma ideš súdiť?! Choď do pekla!"

"Oklamala si ma a uspala!"

"Pre tvoje dobre!"

"S tým choď do čerta! Sprosto si sa ma zbavila!"

"Nebodaj som ťa mala požiadať o pomoc?"

"Mala si mi povedať pravdu! Nič z toho by sa nemuselo stať!"

"Veď ty ani nevieš, čo sa stalo!" Prisahám, že ma krik nikdy tak nebolel. Rana na bruchu sa ozvala silným pulzovaním, ktoré pripomínalo bodnutia ihlou. A tá ihla sa čoraz viac zväčšovala.

"Vidím následky! Dvaja mŕtvi, vyšetrovanie v Rockville, dieťa bez matky!" Neušlo mi, že mňa v nemocnici nespomenul. Asi som nebola dôležitá, odkedy sa rozhodol, že je to moja vina.

"Myslíš, že som to tak chcela? Že mi život prišiel moc jednoduchý, tak som sa rozhodla zabiť jediné dievča, ktoré som mohla považovať za priateľku?! Že som chcela riskovať väzenie pre zábavu?"

"Možno áno! Popravde, nemyslím si, že by si ty alebo on mali v nejakej úcte ľudský život!"

"To si myslíš? Že som monštrum, ktoré nemá problém zabíjať?"

Zaváhal, no i tak som z neho cítila, že by najradšej povedal áno. Nebol o tom plne presvedčený, no ani nebol presvedčený o opaku. Každopádne to chcel povedať už len preto, aby ma to ranilo.

Pokrútila som hlavou.

"Bolo potreba to riešiť. Čo si chcel robiť ty? Sedieť a čakať, než ťa lovec obviní z vraždy a pošle do Azkabanu? Nebodaj kým ťa zabije?!"

"Niečo by sme vymysleli!"

"Ibaže my sme nič nevymysleli, Lupin! Čakali sme na úplnok ako na popravu! Nikdy by nám nedal pokoj! Musela som niečo vymyslieť, musela som niečo urobiť!"

"Ale to je ten problém- tu nejde len o teba! Nie všetko je o tebe! Riskovala si i môj život, i moju budúcnosť!"

"Ty to hovoríš, akoby som mala na výber!"

"Mala si na výber! Minimálne si to mala riešiť so mnou! Mala si mi o tom povedať!"

"A ty by si určite súhlasil. Nebodaj mi so svojím komplexom ublíženého pomohol zneškodniť lovca!"

"Zneškodniť? To je nový výraz pre vraždu?"

"Nebolo inej cesty!"

"A tak si ho chladnokrvne zabila!"
"Mýliš sa!" Môj výkrik vzduch preťal ako výstrel. Strnula som, keď som si uvedomila, že som sa vydala na chodník, ktorý vedie len jedným smerom. A len k jednému cieľu.
"Čo tým myslíš?" Na tvári sa mu zračilo všetko to, čo ku mne plávalo i putom medzi nami. Jeho podozrenie, obava. Jeho neistota. Nepamätal si to, nevedel čo sa stalo. A podľa toho, čo si pamätal, dospel k logickému záveru. A ja som teraz naznačila, že jeho záver by mohol stáť na prehnitých základoch.

Zaslúžil by si, aby sa zosypal ako domček z kariet?

Nadýchla som sa k odpovedi, v ktorej by som mu povedala všetko. Povedala mu pravdu. Povedala mu, že to on je vrah. V odpovedi, v ktorej by som mu zničila život.

Považuje ma za monštrum. Nenávidí ma. Ak by sa dozvedel pravdu, čo by cítil voči sebe?

Pokrútila som hlavou.

Mám zviazané ruky a jediná možnosť, ako si ich rozviazať, je ublížiť mu. Možno som beštia, no mal pravdu. Podviedla som ho, riskovala jeho i svoj život bez náznaku ľútosti. Zaslúžim si za to trest a on si nezaslúži žiť do konca života s vinou. Obzvlášť, keď nie je vinný on, ale jeho vlkodlak. Nenávidel by seba, nenávidel by svojho vlka, nenávidel by mňa.
Takto ostane len u mňa.

"Nebolo to chladnokrvne," prehovorila som po dlhej chvíli ticha a neušlo mi, že môj hlas posmutnel.
Lupin sa zamračil inak ako pred tým- nie hnevom, no zmätením. Stále som z neho cítila znechutenie - no jeho pocity boli narušené. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Čo si má myslieť o tom, čo zo mňa cítil. Pretože to iste nebolo niečo, čo by čakal od netvora môjho kalibru.

V jednej sekunde tam stál a rozmýšľal, ako to všetko spracovať, v ďalšej sekunde už som hľadela len na zavreté dvere.

Bez ducha som zamierila preč, čo najďalej od jeho pocitov, čo najďalej od tých mojich. A naozaj sa mi ich podarilo nechať v spoločenskej miestnosti, len fyzická bolesť išla so mnou.

*****

Uvedomila som si, že hádka s Lupinom bola zlý nápad. Nie z hľadiska jeho citov, môjho hnevu či prehnaných reakcií na oboch stranách. Nešlo o také hlúposti.

Bol to zlý nápad, pretože som na to nebola fyzicky uspôsobená.

Nemuselo mi to dôjsť na druhom konci hradu, ale zachránila ma lavička.

Ako dlho na nej budem musieť sedieť, kým ma to prestane bolieť? Kým každý krok nebude ako zarytie nožom do brucha?

Týždeň? Dva?

Mama takmer odpadla pri mojom odchode a otca som vyhnala z izby len vďaka sľubu, že do pondelka nevystrčím nos. Len doženiem, čo som zmeškala, a budem s kamarátmi. A budem bez mamy.

Povedzme, že mi to úplne tak nevyšlo. Otec bol preč 5 minút, a ja už som ziapala na Lupina. Bol preč pol hodiny a ja už som na druhom konci hradu neschopná pohybu.

Takže teraz umriem na tejto lavičke, pretože ma príšerne bolí zranenie, kvôli ktorému sa mám pohybovať čo najmenej. A rozhodne sa nemám prechádzať po hrade. A už vôbec nemám ziapať na Lupina.

Panebože, a to som si myslela, že som inteligentnejšia.

Ale občas zabúdam, že toto je Rokfort a nie nejaká druhotriedna škola pre muklov.

Ak na Rokforte potrebujete pomoc, vždy sa zjaví nejaký záchranca.

Dobre, Black nebol práve záchranca na slovo vzatý, ale bol to on, kto sa prvý vynoril spoza rohu asi po štvrť hodine. V závese s Potterom a Pettigrewom.

Popravde, radšej tu zomriem, než sa nechať zachrániť od týchto troch.

Všetci traja zastali a premerali si ma. Možno, že keď sa nebudem hýbať, nevšimnú si ma. Budem sa tváriť ako taká depresívna súčasť nábytku.

"Si späť," ozval sa prvý Black a pristúpil o niečo bližšie. Takže môj plán nevyšiel. O útek ani nemá zmysel sa pokúšať, keďže ledva chodím.

"Ale nehovor," chcela som sa uškrnúť, ale jeho výraz ma zastavil.

"Dnes nie," pokrútil hlavou a ja som odvrátila zrak. Netváril sa príjemne. Nebol to hnev, ani znechutenie. Bol to chlad. Smutný, prázdny chlad.

"Nevyzeráš dobre," začal po chvíli ticha, kedy som ja odmietala pozrieť jeho smerom a kedy Potter s Pettigrewom prvý raz za svoju existenciu nevydávali žiadny zvuk.

Obe veci značne vymykajúce sa normálu- tí dvaja mamľasi potichu a ja zdráhajúca sa pozrieť na charizmatického Blacka?

Každopádne, keby som nemala zákaz, niečo mu na taaak odseknem.

"Asi to nebolo tak vážne, keď sa prechádza po hrade," ozval sa odrazu Potter a ja som v sebe vydolovala dostatok hnevu, aby som po ňom pozrela najškaredšie, ako som vedela.

Nepríjemne si ma premeriaval, ale cítila som sa nadradene. Malicherne k tomu prispieval fakt, že vyzerám vážne nezdravo, ale zároveň podivne dobre. Možno to je len tým, že vyzerám tak inak- nenosievam uhladený cop ani šaty, no obe tieto veci s chorobnou bledosťou (ktorá nebola zas o toľko bledšia než moja obvyklá bledosť), proste vyzerali štýlovo.

"Nechceš mi vysvetliť, čo sa tam stalo?" ozval sa opäť Black, ktorý zrejme nemal náladu ani na svojho kamoša, ale na rozdiel odo mňa, jemu za to nedal slovný pohlavok.

Nechceš mi dať pokoj?

Nie, to by asi nebola najlepšia reakcia.

"To sa pýtaš ty mňa? Zobudila som sa v nemocnici, kde mi wiccanka oznámila, že je všetko urovnané. A odrazu sa nájde Ilianine telo v blízkosti Rockvillu. To skôr mne chýbajú informácie."

Neušlo mi, že zmienka o Iliane v jeho tvári zabila i ten malý náznak života. Tak toto ho tak dostalo?

Uvedomila som si, že mal Ilianu rád. Viac ako len niekoho, na koho narazil v bare. Veď prečo nie? Bola krásna, bola milá, bola duchaplná. Spájala ich istá, i keď nie moc vážna minulosť.

Ľudia si medzi sebou tvoria vzťahy v jednom kuse, to len mňa to vždy prekvapí.

"Nemyslíš, že podstatné je skôr to, čo sa dialo pred tým? Ako si vyjebala s Remusom a zabila lovca i to dievča?" vyštekol opäť Potter, na čo sa k nemu Black otočil.

"James." Neviem, ako sa tváril, ale podľa tónu jeho hlasu na Pottera asi nežmurkal. Neviem, či ho tak pobúril fakt, že ma Potter obviňuje z dvojnásobnej vraždy, alebo že použil tak veľký vulgarizmus.

Potter odtrhol zrak odo mňa a pri pohľade do Blackovej tváre sa hormóny šklbajúce jeho tvárou skľudnili.

Black sa ku mne opäť otočil, no ja som tou chvíľou tak trochu bojovala s mdlobami. Ruka mi šklbala smerom k rane- chcela som sa uistiť, či nekrvácam. Uistiť sa, že cez dieru v mojom bruchu nie je vidieť za mňa. Že to, že sa mi točí hlava, rýchlo prejde.

No nechcela som dať najavo, že mám problém. Ako poznám Blacka, napriek všetkému by mi chcel pomôcť. Potter by ma tu pokojne nechal umrieť, to je mi jasné, ale Black by ma chcel minimálne odniesť do nemocničného krídla.

Nech sa prepadnem, ak si od ktoréhokoľvek z nich dám pomôcť po tom, čo ma Potter označil za vraha- dnes už koľký krát?- a Black sa ma zastal AŽ obyčajným pojamesovaním.

Upútal ma Pettigrew, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo, no ktorý na mňa hľadel s istou známkou starosti. Neviem, či sa bál, že ho prekľajem, alebo si len všimol, že idem odpadnúť, no i tak sa jediný v tú chvíľu tváril, že si uvedomuje zhoršenie situácie.

Black sa ku mne opäť otočil.

"Čo sa stalo? Ako sa to mohlo tak pokaziť?"

"Podľa všetkého si už všetci utvorili názor na to, čo sa odohralo, tak nechápem, prečo to chceš počuť odo mňa." Áno, budem tvrdohlavá a áno, budem agresívne defenzívna.

"Môžeš sa na chvíľu preniesť cez svoju ublíženosť? Čo si si myslela? Si jediná, ktorá vie čo sa v tú noc stalo!"

"Jediná, ktorá to prežila," zamrmlal Potter, no tento krát sa Black neobťažoval reagovať.

S Blackom sme na seba asi dve minúty hľadeli úplne potichu- ja som sa naďalej tvárila odhodlane nespolupracovať, on bol dokonale chladný.

Odrazu vzdychol a pokrútil hlavou.

"Si neuveriteľná. Veľa sme riskovali, aby sme zahladili stopy po tvojej hlúposti a ty nemáš ani kúska chochmesu na to, aby si nám vysvetlila, čo sa stalo?"

"Možno pochopíš, že po tom, ako ma všetci obviňujú, sa do toho príliš nehrniem."

"Tak sa obháj! Povedz, ako to bolo v skutočnosti! Lebo takto môžeme robiť závery len z toho, čo po tebe ostalo. Remus stratený v lese, telo lovca roztrhané tak, že ho bolo ťažké spoznať, ty celá od krvi a s dierov v bruchu. Faust, ktorý bol v lese z nejakého dôvodu s tebou. Elixír na spanie, ktorý nefungoval a ktorý si si ty nikdy nemala v pláne dať. Iliana..."

Prehltla som a uvedomila si, že mám opäť zviazané ruky. Zranenie ma bolelo už tak moc, že som potláčala slzy. Nedokázala som hovoriť bez toho, aby som sa nerozplakala, nedokázala som odísť. Len som tam sedela a v duchu sa presviedčala o tom, že pred nikým z nich troch nedám nič z toho najavo. Možno keby bol Black sám, ale ak bol prítomný aj Potter, nedám najavo slabosť. I keby som za to mala ísť do pekla.

Ale ako to už na Rokforte chodí- vždy sa zjaví nejaký záchranca.

"Myslím, že návštevné hodiny sa skončili," vynoril sa spoza rohu Faust a hneď si to nasmeroval smerom ku mne. Pottera s Pettigrewom úplne odignoroval a Blackovi venoval len arogantný pohľad, ktorý by mu závideli ako kamene tak králi.

Prišiel ku mne a otočil sa smerom k tým trom, mne nevenoval ani pohľad. Čo je úplne jedno, pretože bol tu a ja som vedela, že moja mizéria je na ústupe. Sklonila som pohľad a trochu sa naklonila dopredu, čo síce pri finálnom spočítaní pomohlo, ale v tú chvíľu to zabolelo ako čert.

Kedy si mám vymeniť obklad? Nie náhodou už? A elixír proti bolesti som si dávala naposledy kedy?

"Nemôžeš ju od nás držať naveky. Bude musieť vysvetľovať."

"A lepšiu chvíľu ako túto ste si vybrať nemohli, že? Je tu sotva hodinu, je sotva hodinu na Rokforte po tom, ako strávila týždeň na lôžku. Máš pocit, že má na toto náladu?"

Neznášam, keď ma niekto musí obhajovať, ale Faustovi to pre dnes odpustím. Až sa spamätám zo šoku, že to vôbec robí. Že komunikuje s Blackom.

Black po mne pozrel a možno prvý raz za celý náš rozhovor mu došlo, že som vážne bola zranená, čo môže mať následky do prítomnosti.

V jeho tvári sa prvý raz zjavili emócie, keď pristúpil o krok bližšie.

"Si v poriadku?"

Hľadela som naňho rovnako odmietavo ako doteraz a v tú chvíľu by zo mňa nedostal ani slova, ani keby mi nebránila bolesť. Dnes proste na rebríčku obľúbených ľudí Myry Courterovej klesol hlboko.

"Poďme," ozval sa po prvý raz Pettigrew. Na okamih sa naše pohľady stretli a v tom jeho nebola žiadna nenávisť ani chlad, ani žiaden podobný pocit. Stále tam bola tá starosť a ja som stále nedokázala povedať, či to bola starosť o mňa alebo o seba a svojich priateľov. Tak či tak chcel odísť- či už lebo som to chcela ja, alebo ich vyhnal Faust, alebo chcel odísť sám. Vychádza to narovnako a svet čuduj sa, v tú chvíľu bol Peter Pettigrew hneď druhá najobľúbenejšia osoba v okruhu 20 metrov.

Ale až ďaleko sa Faustom.

Keď sa tí traja konečne stratili, Faust ešte asi 14 sekúnd zotrval otočený smerom k ich odchodu a sledoval prázdnu chodbu.

A tak som mala čas plne sa sústrediť na seba. Trhane, veľmi pomaly a veľmi opatrne som vydýchla a prstami na šatách prešla k miestu, kde sa pod látkou skrýval obväz.

Necítila som žiadnu tekutinu- to značí, že ani krv- takže rana sa mi neotvorila. To by už v tomto štádiu magickej liečby bolo nepravdepodobné, ale o to horšie. Našťastie to nie je tento prípad, no rana naďalej pálila.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že sme s Faustom osameli.

Osameli sme s Faustom.

Faust.

Je tu Faust.

Prisahám, že mi na okamih zastalo srdce a dych sa zasekol v hrdle. Zdvihla som k nemu pohľad a zistila, že už hľadí na mňa- nie, že sa jeho oči do mňa zarezávajú ako rozhorúčený kov do masla.

V mojich očiach musel uvidieť niečo z búrky pocitov, ktoré mnou zalomcovali, no bolo ťažké tomu zabrániť.

Klesol vedľa mňa na lavičku a jeho ruky som pocítila na tvári.

"Čo mám urobiť?"

Hľadela som naňho, neschopná slova. Nie kvôli bolesti- tá sa vlastne na pár okamihov úplne stratila- ale kvôli šoku. Dotýkal sa ma, dôvernejšie ako sa ma kedy dotýkal a jeho tvár dávala najavo viac emócií ako kedy dávala.

Starosť medzi nimi vynikala.

"Dostaň ma do svojej izby."

Ešte okamih na mňa prenikavo pozeral a potom prikývol.