V utorok som za sebou absolvovala dve hodiny, na čom som hneď vystrelila poslať list našim.
Niežeby som sa až tak hrnula do hlásenia, ale v ten deň som sa zobudila čerstvá ako ryba. Síce až na štvrtý pokus, ale to je detail.
Ledva som dobehla na prvú hodinu s tým, že cestou som sa len stavila v jedálni ukradnúť malinovú taštičku.

Sladké hneď po ránu, to si užijem.

Fajn bol ten moment, kedy si na dejinách Binns všimol, že pod lavicou ujedám. Prisahám, že taká kravina sa mi nestala snáď 4 roky. A pred tým to obvykle bolo zapríčinené poúplnkovým hladom.

Mám mu po večeri odovzdať prácu na tému Historická typológia čarodejníckeho športu. Hej- čarodejnícky šport.

Ja.
Na mašľu, že?

Hlavne to ale znamená, že ešte pred večerou musím navštíviť knižnicu a splátať nejaké keci dohromady.
Neuveríte, ale ani to ma nenasralo natoľko, aby som sa zo sovinca nevracala v dobrej nálade. Nemusíte byť nijak zvlášť obdarený empatiou, aby vám došlo, že to vďaka neprítomnej bolesti. Oveľa lepšie som sa cítila. Oveľa lepšie som vyzerala- nebola som bledá, nebola zo mňa cítiť posteľ, nemala som splyhnuté vlasy z nedostatku umývacích procesov v dôsledku paranoidného strachu z bolesti.
A hlavne bol vonku teplejší deň, i keď pod mrakom. Taká prechádza mi vôbec nepokazila môj nečakaný luxusný stav.

Zrýchlila som obed, aby som využila energiu a aspoň zohnala literatúru, z ktorej budem opisovať... ehm, s ktorou budem pracovať. Dobrá literatúra je základ akejkoľvek školskej práce- a samozrejme schopnosť opisovať tak, aby vám na to neprišli.
I keď Binns nevyzerá byť na jedného "z tých bystrých", o ktorých tu kolujú reči. Zatiaľ som si tu však ani jedného z nich (s malou výnimkou Gonagallky, česť a sláva jej) nevšimla. Možno sú až tak bystrí, že nechcú, aby sa o nich vedelo.

Zaujímavá úvaha.

V knižnici som pochodila oddelenie histórie a zistila, že o čarodejníckom športe sa toho zase toľko nepopísalo. Koľko vlastne existuje športových disciplín pre čarodejníkov?
Napokon som si u knihovníčky odložila dve knihy.

"Nechajte tie knihy v policiach, ak ich budú potrebovať iní študenti," vyskočila na mňa, keď som jej vyjavila svoju žiadosť.

To ma podrž- tie knihy nikto nevidel minimálne od čias samotného Slizolina, aj to len preto, lebo vtedy ich niekto dával do police (no dobre, knihy boli vydané cca 10 rokov dozadu, ale chápete kam tým mierim). A zrazu sa po nich pôjdu všetci utĺcť?

"Za pár hodín som tu. Ak sa na ne niekto bude pýtať, proste mu ich dajte, ale zatiaľ si ich tu nechajte položené, dobre?" snažila som sa o aspoň-nie-nepríjemný tón, pretože o príjemný som sa nesnažila, no ona i tak vyzerala neochotne. "Prosím," dodala som, no takým hlasom, že som celkom dobre mohla povedať i "choď do riti". Čo som si napokon i myslela.

Prižmúrila oči, no potom knihy schmatla a položila si ich za výpožičný pult.

Ak ich na tie police vráti a ja ich tam budem zase hodinu hľadať, schovám jej okuliare tak, že už ich ani vyhľadávacie kúzlo nenájde! Som skrátka zlosyn všetkých zlosynov.

Dobehla som do triedy práve včas (vlastne som vo dverách míňala profesorku Trelawneyovú) a hodila sa na miesto vedľa Snapea a Fausta.
Snape sa neobťažoval zaregistrovať moju existenciu a Faust na mňa len divne pozrel. Dnes sme toho spolu moc nenahovorili. Buď som mala ústa plné taštičky, alebo som sa niekam ponáhľala.

Veštenie je príležitosť na hovor ako vyšitá, ale asi mi nemal čo povedať, pretože bol ticho a nijak zvlášť mi nevenoval pozornosť.

To mi bolo celkom jedno, sústredila som sa na svoju škoricu vo vývare z octového drozda, ktorá mi mala vyjaviť, aké bude počasie. A keďže mi vyjavila len paru, tipujem to na hmlu.

Veštenie je strašný zabijak času, buniek, trpezlivosti a nálady. Asi si to myslel i Faust, pretože sa na jeho tvári dala postrehnúť zmena nálady. A tá sa zhoršovala nepriamo úmerne s časom ostávajúcim do konca hodiny. To je čudné- malo by to byť práve naopak.

Možno sa len neteší, až to úžasne zaujímavé a obohacujúce veštenie skončí?

Keď som po škole prišla do knižnice- ešte stále pobavená poslednou myšlienkou z veštenia, taká veľká kravina to bola- na moje veľké prekvapenie som mala knihy nachystané na pulte.

Splieskala som niečo do hromady, odovzdala to Binnsovi a dovliekla sa do jedálne. Dobrá nálada nenávratne v trape.

Hodila som sa na lavicu a nabrala si plný tanier všetkého, čo nebolo dostatočne rýchle, aby mi to uniklo. Malý príval dobrej nálady- alebo možno len vzrušenia- som pocítila, keď som na vidličku nabodla cestovinové kolienko, vymáchala ho v syrovej omáčke a pozdvihla k ústam.

Lenže ma vyrušil Faust, ktorý sa niekde v procese posadil oproti mne.

"Mám otázku- vyhýbaš sa mi?" spýtal sa a jeho hlas bol rovnako odmeraný ako jeho tvár.

Hm... Čo? Kde? Prečo?

Ruka mi poklesla opäť na stolík, na čo moje srdce zaplakalo. A žalúdok zaškŕkal. Raňajky chabé, obed chabý a ešte aj navečerať sa ma nenechajú. Kde je spravodlivosť?!
"Nie," zaškľabila som sa, keď ma nenapadla lepšia odpoveď. "Alebo som niečo zmeškala?"

"Myslel som, že to mi povieš ty," reagoval a jeho aristokratická nátura zasvietila viac než obvykle. Občas sa mu to stáva, i keď so mnou nie až tak často.

Okej, so mnou sa mu to stáva občas a u ostatných sa tak správa stále.

"Ak ide o ten dnešok, mala som plno vecí. Zaspala som, zabehla som do sovinca, musela som písať prácu pre Binnsa... Ak máš pocit, že som ťa zanedbala, hlboko sa ospravedlňujem a po večeri som len tvoja." Rozhodla som sa pre jemný prístup a trochu dvojzmyslu, navyše som sa nechcela hádať. Ani len o niečom diskutovať- chcela som proste jesť!

Vložila som si svoje sústo do úst a zavrela oči v rozkoši. Cestoviny sú jediným jedlom, v ktorom rokfortská kuchyňa nikdy nesklame.
Keď som oči opäť otvorila- a opäť cítila príval energie, i keď nevylučujem, že to bol placebo efekt- stretla som sa Faustovým vyvaleným pohľadom (ok, bolo tam len mierne začudovanie, proste je to Faust, tak čo by ste chceli? musím trochu preháňať).

"To si nečakal?" zaškerila som sa a on jemne zdvihol kútiky úst. Aristokratický odstup a chlad vystriedal bežný aristokratický výraz na každodenné použitie, no oči jeho výraz robili príjemnejším a vrelejším, než tomu bolo pár sekúnd dozadu.

Po druhom hlte už mi začal opäť fungovať mozog a po treťom sa naštartovali i zmysly.

Všimla som si, že Faust vyzerá dobre. Veľmi dobre, ak mám byť menej objektívna. Neskutočne, ak mám hovoriť len a len za seba. Oblečený mal obyčajný čierny pulóver, no strihom mu sedel tak presne, až ma to nútilo závidieť, seriózne závidieť. Na druhú stranu tento pocit vyvažovala skutočnosť, ako skvele sa naňho pozeralo, ako príjemné bolo byť v spoločnosti niekoho tak pôvabného. Jeho pohyby boli elegantné a sebavedomé, vystupovanie rezervované a uhladené. Jeho pleť bola aristokraticky bledá, bezchybná, no na rozdiel od mojej bledej kože mala zdravý, zlatavý nádych. Jemne podlhovastá, štíhla tvár sa zdala pôvabnou, no akýmsi odťažitým, nevypočítateľným spôsobom. Rysy mal jemné, elegantné, čeľusť vytvarovanú do dokonalosti. Farba jeho dúhoviek bola to jediné, čo kazilo chladnú nádheru starej aristokracie, ich oranžovo-hnedý nádych nezapadal do jej obvyklého obrazu. Tie oči boli nekonečnom plným prísľubov, tajomstiev, radostí i bolesti, no neukazovali akúkoľvek emóciu. Vy ste však vedeli, že vás sleduje a počúva, pretože v nich zároveň bolo niečo bystré, bedlivé, pozorné.
"Niečo ťa snáď zaujalo?" spýtal sa, keď som odložila nacpávanie sa- cestoviny! milujem cestoviny!- a len naňho hľadela. Nijak debilne som pri tom nevyzerala, nebolo to práve zasnené pozorovanie v ružovom kuželi svetla so sentimentálnou hudbou v pozadí. Bolo to pozorovanie, akého sa i on sám dopúšťal často.

Prižmúrila som oči a neponáhľala sa uhnúť pohľadom. To už by debilne vyzeralo. Navyše sa mi páčilo, čo som videla, a ešte som sa toho pohľadu zďaleka nenabažila.

"Je na tebe niečo iné?"

"Iné?" spýtal sa, no pohľadom prečesával stôl, jeho oči rýchle prelietali z jedla na jedlo, sústredené a zvažujúce dostupné možnosti.

"Neviem, vyzeráš nejak..." Chcelo by to viac než tých pár súst na to, aby som vymyslela najvhodnejšie slovo. Zatiaľ ma napadalo len "Chcem sa ťa dotýkať. Hneď. Teraz." a to nie je práve kóšer.

"Nejak?" zdvihol ku mne pohľad a jeho hlas sa podivne zatriasol. Na okamih som tak mohla spozorovať nejaké emóciu. A i keď v tom nie som príliš dobrá, znelo mi to ako prekvapenie.

Dobre, už len z kontextu nemusíte byť nijak veľký pozorovateľ, aby ste vyvodili zrovna "prekvapenie".

No čo, ešte sa len učím.

V nedostatku odpovedí- a nedostatku potreby pokračovať v rozhovore- som pokrčila ramenami a pokračovala v jedení s vervou, ktorá vynahradzovala preplýtvané sekundy.

"Si tak hladná, alebo ti to vážne chutí?" spýtal sa po chvíli, keď som ja ticho šrotovala- prídel kravín na týchto 5 minút aj na 5 minút budúcich som si už vyčerpala- a on sa opäť obzeral po stole.

"Som hladná. Ale chutí mi to."

"Tebe to chutí," zopakoval a tak trochu mi neveril. Rozšírila som oči a na chvíľu aj prestala jesť, aby som naňho mohla plnohodnotne pozrieť.

"Čo?! Veď mne na Rokforte chutí všetko!"

Faust zdvihol obočie a nevysmieval sa mi, ale v očiach k tomu mal nábeh. V takých chvíľam vyzeral ešte menej aristokraticky- veselý, pobavený lesk očí jeho tvári dodával výrazne nearistokratickú hravosť.

A ja pochybujem, že v jeho rodine uznávajú vtipy.

"Prestaň s tým výrazom! Minimálne počkaj, kým to ochutnáš. Syrovo-brokolicové cestoviny sú tu jednou z najväčším pochúťok." Škoda, že ich varia asi tak dva razy do roka.

Oni totiž vedia, že ich mám rada.

"Tak to musím ochutnať," pokýval uznanlivo hlavou, i keď si zo mňa skôr naďalej uťahoval.

Pff.

Bezmyšlienkovite som nabodla cestoviny zo svojho taniera na svoju vidličku a cez stôl sa k nemu natiahla.

Až v stotine, kedy som to urobila, mi došlo, že to vyzerá divne. To bolo za hranicou kamarátstva, obzvlášť pseudo-kamarátstva, ktoré medzi sebou máme my dvaja.

Videla som to i v jeho výraze, ktorý v rovnakej stotine sekundy podivne zvážnel, no zároveň sa v jeho očiach mihlo čosi... Opäť raz som zlyhávala na poli empatie, napriek tomu som sa zachvela.

Každopádne Faust na to zareagoval svojsky, keď s elegantným sebavedomým- akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, vôbec nie trapas- pôvabne vykrútil vidličku z mojich prstov, vložil si ju do úst a perami z nej dve a pol napichnutej cestoviny vymanil.

Pár krát prežul, potom prehltol, okamih na mňa hľadel nepohnuto a potom sa jal naložiť si tiež.

Celé som to sledovala akosi vyvedene z miery a keď mal konečne naložené, pokračoval v pojedaní cestovín.

Stále. S mojou. Vidličkou.

Sledovala som jeho pery a sánku, ako sa pomaly pohybujú a v hlave mala stále živý obraz toho, ako otvoril ústa a objal nimi cestoviny na tom hlúpom príbore.

Začína mi šibať, keď ma vzrušuje niečo také?

Prišlo mi trápne, keď som si uvedomila, že voči tým skurveným cestovinám na jeho jazyku a voči tej skurvenej vidličke, ktorej sa dotýkajú jeho pery, cítim závisť.

"Chutilo?" spýtala som sa, keď sa môj mozog prestal hrať na mozog nadržaného tínedžera, no môj hlas nabral temnejší, zlostnejší tón.

Dobre, to mi až tak nevadí.

Faust zdvihol pohľad od svojho taniera a dnes už po niekoľký krát na mňa ostal skúmavo pozerať.

Ak ma bude ešte chvíľu prepaľovať očami, zhorím. Vážne- zhorím. Zlosťou i vzrušením. Taký táborák Rokfort ešte nezažil, to vám zaručujem.

"Veľmi," odvetil jednoducho, stále mi pozerajúc do očí rovnako intenzívne, a mne jeho hlas zarezonoval v ušiach.

A môj mozog začal iskriť. Mala som chuť po ňom cez stôl skočiť, vytrhnúť mu tú vidličku z ruky a odhodiť ju preč, ale to by sa mi vysvetľovalo ťažko. Historku 'Tá vidlička ťa chcela zabiť' by mi asi neuveril.

Rozladene som pokračovala v jedení a nejak sa nemala k slovu.

*****

Vychádzajúc zo siene už som bola opäť v poriadku, s vidličkou sme si to vyjasnili pohľadmi, a práve som Faustovi referovala o dnešnom dni.

Odrazu sa pri mne ale zastavila Poppy a to má úplne vytrhlo.

"Slečna Courterová, počula som, že váš otec vlastní akýsi podnik so zábavnými predmetmi."

Nie, na formality si vážne nepotrpela.

"Podnik nie je to správne slovo," zareagovala som nepohnuto, no vzápätí sa vo mne zjavil prudký pocit nepríjemnosti.

'Podnik' môjho otca je tá posledná vec, ktorú chcem riešiť pred Faustom. Ak je on v normálnom stave nadpozemská bytosť a ja len človek, v tejto chvíli som sa začala zmenšovať na hlodavca.

"Aby ste vedeli, váš včerajší zákrok u pána Lupina ma priviedol k zaujímavej myšlienke. Mali by ste čas to so mnou prebrať? Týka sa to podniku vášho otca."

Cítila som, ako Faust svoj pohľad preniesol z nej na mňa, i keď som to nevidela. Akoby sa ku mne odrazu otočil zdroj akéhosi pulzovania. Cítila som jeho jemné účinky na koži a bolo mi to zvláštne nepríjemné.

Otázne je, čo to spôsobilo? Podnik môjho otca? Žiadosť Pomfreyovej na moju osobu obecne? Môj zákrok na Lupinovi?

"Ako konkrétne sa ho to týka?" prižmúrila som oči- čo už len Pomfreyová môže chcieť s obchodom s nepotrebnými kravinami? Ona, taká praktická, realistická žena?

Zvedavosť prekonala i moju zdržanlivosť preberať to pred Faustom.

"Rada by som poznatky z jeho oblasti pôsobenia využila k rozšíreniu vedomostí ohľadne zranení spôsobených týmto typom čarodejníckych výdobytkov."

"Výdobytkov? Vy považujete lepiacu nohu kuraťa, ktorá tancuje, za výdobytok?" neskryla som pobavenie v hlase, no so žartami som u Poppy na zlej adrese.

Prevrátila by som očami, keby som nebola vychovaná inak. A tak som sa zdržala ďalších komentárov- napokon, jej žiadosť je chvályhodná. Dobrovoľne sa bude zaoberať niečím tak bezvýznamným, hlúpym a detinským, ako sú čarodejnícke hračky a žartíky.

Statočná a obetavá, lež hlúpa žena.

"Dobre, tak ja sa za vami niekedy stavím."

"Kedy niekedy?" vyskočila, jej hlas sa prudko zvýšil. Niežeby to myslela zle, len sa, žiaľ, narodila s takým hlasom. Hlasový prejav, ktorému sa v živote naučila, to tiež bohvieako nezlepšoval.

"Neviem, až budem mať čas," pokrčila som ramenami a vôbec sa nehrala na slušnú.

Vlastne- tak trochu áno, hrala. Nepovedala som jej úplnú pravdu, a teda že sa zastavím, až sa mi bude chcieť zaoberať takou blbosťou.

Asi to chvíľu potrvá, popravde.

"Mohli by ste to stihnúť ešte tento týždeň?"

Ježiši.

"Pokúsim sa?" vypadlo zo mňa takmer v otázke. Neviem, či sa pokúsim. No neviem ani, či ma nepochytí masochistická túžba dobrovoľne sa rozprávať o hlúpostiach, ktoré predáva môj otec.

"Očakávam vás. Len nie už dnes," dodala a chcela sa pojať k odchodu.

'Len nie už dnes'? Takže ona po mne niečo chce, a ešte si aj bude diktovať podmienky?

Pff.

"Dnes by sami to práve hodilo," zastavila som ju v odchode, premknutá nečakanou zvedavosťou nad jej plánmi. Čo má zásadová Poppy také dôležité, že kvôli tomu odmietne moju vyberanú spoločnosť?

"Žiaľ, s profesorkou Sproutovou ideme na konferenciu lekárskych bylín, takže dnes to nebude možné."

Aha. To je o čosi menej štipľavé, než som očakávala.

"Tak nič," pokynula som a sama sa otočila k odchodu.

*****

"O podniku svojho otca si mi toho ešte príliš nepovedala," začal Faust len po pár krokoch, len po pár sekundách od stretnutia s Poppy.

Naučila som sa, že Faust nie je typ, ktorý sa nejakým témam vyhýba s využitím kúzla zvaného 'takt'. Napriek tomu- ak si niečo neprajete, môžete byť akýkoľvek realisti, i tak vo vás drieme malá nádej, že sa to nestane.

Faust túto moju nádej práve rozdupal.

"Nie je to vec, s ktorou by som sa išla chváliť," odvetila som a napriek sklamaniu nedávala nič najavo. Napokon- bola to téma ako každá iná. Za svojich rodičov sa nehanbím, napriek tomu, že vám to tak pripadá. Som príliš... no, som to príliš ja na to, aby mi robilo starosti, čo si kto myslí. Pretože na konci dňa to stále budú moji rodičia, stále to bude ten párik trhnutých ľudí, ktorí sa i po tých rokoch milujú, ktorí i po tých rokoch milujú mňa (a tomu už sa hovorí výkon!) a ktorí ma vychovali. Takže, i keď je otec tragédia sám o sebe i so svojou naivitou, dobrosrdečnosťou a podivínstvom, i keď je mama hyperaktívna, prehnane starostlivá a zvedavá, nebudem ich skrývať a zapierať len preto, aby som tým neurazila slizolinský jemnocit.

Ale Faust bol iný. Moje pohnútky nechcieť o rodičoch hovoriť u jeho osoby boli iné. Skrátka a dobre- jeho rod existuje snáď odjakživa a ich majetok niekoľko stonásobne prevyšuje hodnotu mojej existencie (a to som sa ocenila celkom draho). A navyše je to Faust, to tak nejak hovorí za všetko. Obzvlášť v mojom prípade.

"Má vlastný obchod, zarába si na živobytie bez toho, aby komukoľvek slúžil. Čo sa ti na tom nezdá?" spýtal sa Faust a jeho hlas bol neutrálny, no akýmsi jemným spôsobom prívetivý.

A jeho slová šokujúce.

"Naozaj si to myslíš?" zastala som v strede schodov a chcela mu vidieť do očí, snáď aby som si mohla byť istá jeho odpoveďou.

Tiež zastal a otočil sa ku mne, okamih mi pohľad opätoval a potom elegantne pokrčil ramenami.

"Mal svoj cieľ. Dosiahol ho. Nie každý pochádza z privilegovanej rodiny a nie každý má dostatok zdrojov. Alebo si si myslela, že ma moja modrá krv zaslepuje a ja to nechápem?" spýtal sa nakoniec s jemným pozdvihnutím obočia a jeho hlas sa nedal špecifikovať. Bol urazený, pobavený či rozhorčený? Neviem, no tak či tak, jeho oči ma zatláčali až k okraju schodiska.
Bolo zvláštne, ako inak Faust na svoj vek rozmýšľal. Keď sa nad tým zamyslím- a najlepšie mať pri tom zavreté oči- toto bola jedna z vecí, ktoré ma na ňom najviac fascinovali, najviac ma k nemu ťahali.

Potlačila som tendenciu ustúpiť a namiesto toho sa k tomu postavila ako chlap.

"Treba však do úvahy brať i cieľ, ktorý si človek vytýči. Cieľ pribrať 50 kilogramov nemá rovnakú hodnotu ako cieľ stať sa prezidentom." Uvedomila som si, že Faust ma zahnal k tomu, aby som sa postavila na stranu proti svojmu otcovi, napriek tomu, že presne to som nechcela.

Za túto jeho schopnosť ho síce tiež obdivujem, ale hlavne ho neznášam.

"Hovorí tá, ktorá sa sama dosahovaním cieľom príliš netrápi?" Teraz už som jasne mohla rozpoznať agresívnejšie zafarbenie jeho hlasu. Provokoval ma, no nie tým sexy spôsobom. Provokoval ma spôsobom, ktorým sa začínajú hádky.

"Príde ti, že nedosahujem svoje ciele?"

"Myslím, že sa o to nesnažíš."

Toto jeho prehlásenie mi na okamih vzalo vietor z plachiet.

Čože?!

Lenže on pokračoval.

"Myslím, že buď nevieš, čo chceš, alebo sa nesnažíš to získať."

Bezmála som roztvorila oči pohoršením, rozhorčením, prekvapením, neviem čím ešte. Jeho tón získal ľadový, nepríjemný, do mäsa zarývajúci sa odtieň a jeho oči, stále ma tlačiace k ústupu, tomu len zdatne sekundovali.

"Viem, čo chcem," bez mála som zavrčala a rozhodla sa neustúpiť, aj keby mi mala vybuchnúť hlava.

"Vieš?"

Medzi nami ostalo ticho a mne sa v hlave stále ozývala jeho posledná otázka. Výzva, ktorá ma zároveň pokorovala i povzbudzovala. Pochybnosť a pohŕdanie v jeho hlase zmiešané s prudkým návalom niečoho temného, čo ma vábilo, lákalo.

"Áno," odvetila som presvedčene, i keď som viac než čokoľvek iné v tú chvíľu bola zmätená.

"Tak prečo si za tým nejdeš?"

Návrat do školy prebehol v pohode, to čo sa odohralo potom, už v pohode nebolo.

Hneď ako sme sa s Blackom totiž ocitli na chodbe, začal rozprávať. A keď Black rozpráva, obvykle to má následky.

"Hm... Môžeš mi to zopakovať?" zamračila som sa, keď skončil. Niežeby som mu nerozumela- ale to, čo navrhol, mi nešlo na myseľ.

"Ideme s Peterom pred večerou k jazeru skúšať nejaké nové hračky, tak sa pýtam, či sa nepridáš," zopakoval a udržal si uvoľnený tón, nedávajúc najavo, že vidí, že nebudem súhlasiť.

Že prečo nebude súhlasiť?

Že lebo: a) Pettigrew; b) k jazeru; c) hračky.

Čo tým chcel akože povedať? Vyzerám, že som sa zbláznila alebo že som prešla kompletnou premenou osobnosti?

"Ja to asi stále nechápem. To má byť vtipné alebo mi uniká pointa?"

Black prevrátil očami. "U Merlina, ideme skúšať nejaké kraviny, čo sme si objednali po tom trhu. Určite to nebude ani spolovice tak strašné, ako sa tváriš."

"A Lupin s Potterom sa predpokladám pridajú hneď ako sa vrátia."

"Tak je to naplánované."

"A ty chceš, aby som išla niekam s tými dvomi?" Mala som čo robiť, aby som sa pohrdlivo nezasmiala. Zastavila ma len novonadobudnutá úcta k Blackovi.

"Možno to bude fajn na prelomenie ľadov."

"Prelomenie ľadov? Kriste, ty si naivný," teraz už som sa ale zasmiala, ani úcta k Blackovi to nezachránila.

Black si to predstavuje ako nejaký detský spor o to, kto si hračku zobral prvý. Toto však nie je súboj o hračku- Lupin mnou pohŕda a niekde v hĺbke svojho vnútra, kam až siahajú moje schopnosti orientovať sa vo vnútri členov svorky, sa ma i bojí. Nie spôsobom "nezhasínajte, Myra je pod posteľou". Horšie.

Vyrazila som do svojej izby, nech to stihnem skôr než sa tam bude pohybovať Lupin. Chcem byť v bezpečí zákrytu, keď spustí paľbu.

"Počkaj, kam ideš?"

"Ehm... Preč?"

"Takže nejdeš?"

"Black, padol si na hlavu? Okrem toho, ako vrcholne nemiestne je ísť skúšať nejaké hračky 5 minút po návrate z pohrebu, snáď si nemyslíš, že pôjdem niekam, kde budú tamtí dvaja?"

"Práve preto, že bol dnes ten pohreb, všetci potrebujeme nejaké odreagovanie. Ak sa Lupin rýchlo nespamätá, bojím sa, čo to s ním spraví."

"Kravina. No i keby- stále tam bude Potter, ktorý si na mne s chuťou vyskúša nejakú bolestivú somarinu," môj otec s podobnými kravinami obchoduje a ja viem, že niektoré vedia byť pekne nebezpečné, "a Lupin, ktorý sa strasie, len čo sa priblížim na 10 metrov."

"Len preto, že nikomu nechceš povedať, čo sa tam stalo," oponoval Black a už sa skutočne dostal do varu. Videla som to v jeho napnutom obočí, v pevnej linke inokedy zmyselných pier a sústredenom pohľade.

Škoda, že som to ja- nijaké obočie, pery ani pohľad, ani obočie, pery a pohľad samotného diabla ma neprimäjú ísť sa hrať s Potterom a Lupinom. A už vôbec nie niekam, kde bude plno záškodníckych vychytávok určených k deštrukcii. Ešte som kompletne neosprostela.

"O to ide? Nalákať ma s vami štyrmi do súkromia a tam zo mňa vytiahnuť informácie? Skús byť menej priehľadný."

"Okej, nikam nechoď, ostaň sama trčať na izbe. Je mi to jedno. No uvedom si, že nepovedať nikomu, čo sa tam stalo, je sebecké a kruté. A Remus si to nezaslúži."

S tým sa otočil na päte a zmizol. Gavaliersky ma neodprevadil do izby.

To, že mi nenadával, nekričal na mňa, ani nedal inak najavo agresiu, ale len rozčúlene odišiel, ma dostalo. Bolo to inteligentné- o to viac ma to dožralo.

A ešte viac mi tým vstúpil do svedomia.

Neznášam Blacka. Obzvlášť, keď má pravdu.

*****

To, že má Black pravdu, neznamená, že ho počúvnem a poviem im celý príbeh. Na to som príliš hrdá.

No ak sa Black niekedy spýta- a on sa spýta- odpoviem mu. Ale len Blackovi. Ten nech to posunie ďalej, ak chce.

Lupin prišiel asi hodinu potom, čo som prišla ja. V izbe sa zdržal asi polhodinu, zastavil sa v kúpeľni a potom zamieril preč.

No v spoločenskej zastal. Pocítila som jemnú nerozhodnosť, ale nebolo mi úplne jasné, či to bol jeho pocit alebo môj. Než som na to mohla prísť, odišiel a miestnosti ostali opäť prázdne.

Takže kúpeľ.

*****

Sledovala som svoju ranu pod vodou s nedôverou. Už sa v podstate jednalo len o jazvu, naružovelú a citlivú na dotyk, ale stále jazvu.

Takže už aj táto epizóda, posledná vec živo spájajúca moju osobu s udalosťami tej noci vymizla.

Faust mal pravdu. Napokon, mal ju i Black.

Skončilo to, bol koniec. Mŕtvi už neožijú. Jazvy nezmiznú. Spomienky ostanú.

No to je všetko, viac toho nebude, bude toho už len menej.

Ponorila som sa a nechala vodu prenikať do každého kúta tváre, ku každému vlasu. Cítila som teplo i uvoľnenie.

A cítila som pokoj.

Rozčesala som si vlasy, nakrémovala pokožku a čarodejníckou mastičkou natrela ranu, no už som ju nezalepovala, neobväzovala. Rozhodla som sa, že ju nechám dýchať.

Okrem toho ma napadlo napísať rodičom o skvelom pokroku v mojej liečbe, nech upokojím matku. Tiež som sa rozhodla, že skočím ešte k Pomfreyovej, aby sa mi na to pozrela. To mi nezaškodí a i tak nemám nič lepšie na práci.

Obliekla som si bavlnené tričko s krátkym dlhým v príjemnej hnedej farbe s šedomodrým kvetinovým vzorom lemujúcim výstrih, keď som sa zasekla.

Žeby nastal ten okamih? Žeby som si konečne dala na seba nohavice?

Neverím, no prečo to neskúsiť.

Okej, netrúfla som si ešte na plnohodnotné nohavice, ale čierne tepláky mi tiež spravili radosť. Neboli síce tak pohodlné ako Faustove pyžamo- ktoré jediné mi nevadilo ani včera ani predvčerom a celkom iste by mi nevadilo nikdy pred tým ani potom. No i tak to bola príjemná zmena.

Prešla som sa po izbe, potom znovu a potom znovu, keď som sa usmiala.

Bolo to zvláštne, dnes som bola na pohrebe svojej priateľky, ktorej smrť som v podstate zapríčinila ja. A napriek tomu môžem povedať, že som cítila pokoj.

Usadla som ku stolu, napísala mame i otcovi a celkom bez výčitiek vynechala fakt, že som dnes bola na pohrebe Iliany. Moc som sa nerozpisovala ani o svojich vzťahoch s Lupinom, no zmieniť som ho musela. Je v ich svorke, budú o ňom chcieť niečo vedieť. A oni vedia, že ja viem, že to tak je.

A tak som napísala len toľko, že Lupin žije, spamätáva sa dobre a inak si dávame pokoj. To znie celkom ako ja.

List som zbalila a nechal na stole. Zajtra skočím do sovinca, dnes to radšej ešte nechám tak.

Zišla som do nemocničného krídla, kde mi Poppy prezrela ranu.

Tvárila sa viac ako len prekvapene, ako skvele sa to zahojilo- Lope asi bude naozaj taká dobrá, ako sa tvári- no neviem, ako veľmi som tomu mohla veriť, keďže Poppy ono zranenie nevidela.

Avšak odobrila mi používanie danej mastičky, ktorou si mám jazvy zvlhčovať ešte pár dní a potom sa jej mám prísť opäť ukázať.

Spokojne som chcela odísť, keď sa odrazu rozrazili dvere a dnu vbehli... No hádajte kto.

Záškodníci pod pazuchou viedli Lupina, ktorý sa tváril akosi dezorientovane. Dokázal chodiť, ani nebol nijak fyzicky indisponovaný, no akoby sám nedokázal určiť smer, udržať balanc.

"Pre Merlinove fúzy, čo ste porobili tentoraz?!" skríkla Poppy a už sa k nim hrnula, aby im Lupina pomohla usadiť na posteľ. Okamžite ho začala prezerať.

Lupin sa trošku kýval, jeho zrak vyzeral trochu rozostrene, akoby ju nedokázal úplne... Neviem, nie som doktor, proste to bolo divné.

"Pán Lupin, vnímate ma?"

"Čože?!" odvetil Lupin neprimerane nahlas a prižmúril oči.

"Počujete ma?" spýtala sa Poppy hlasnejšie.

"Áno, nemusíte na mňa kričať!"

"To vy kričíte na mňa!"

"Ja nekričím!" odvetil jej Lupin a ja ako nezainteresovaný svedok môžem povedať, že vyslovene hulákal na pol hradu.

Predchol ma známy pocit a keď som sa po niekoľkých sekundách dopátrala k tomu, čo mi to pripomína, objal ma víťazoslávny pocit.

Pristúpila som bližšie- až teraz si ma všimli.

V ich tvárach som čítala podobný výraz, aký bol asi i na mojej tvári, keď sem vpadli.

Tento hrad obýva niekoľko stoviek študentov, profesorov, škriatkov a iných potvor, no my by sme sa sebe nevyhli ani keby ich tu boli tisíce a hrad mal rozmery Londýna.

Proste nie- tu platí pravidlo z nechvaľne známeho kódexu Zákon schválnosti- vždy narazíte na toho, na koho naraziť nechcete.

V mojom prípade to vynásobte štyrmi.

"Čo tu zase robí táto?" zamračil sa Potter, na čo som len prevrátila očami a seriózne zvážila odchod.

No to, že by som Lupinovi mala pomôcť, mi prišlo ešte krutejšie ako nechať ich potrápiť sa.

Nechcete, aby vám pomáhal niekto, koho nemáte radi. Vsadím sa, že Lupin by radšej ohluchol, než aby som mu pomohla ja.

"Skúsim hádať- Výbušník," pozrela som na Blacka a ten zdvihol obočie.

"Ako vieš?"

"Vieš, čo s tým?" spýtal sa Pettigrew, ktorého dojemný príbeh môjho stretnutia s Výbušníkom zrejme nezaujímal až tak ako Blacka.

Dve sekundy som na ňom zotrvala pohľadom, no potom som opäť prevrátila očami.

Poppy mu zatiaľ pozrela uši, oči a iné otvory, no keď som pristúpila, nedôverčivo na mňa pozrela.

"Slečna Courterová, viete, čo robíte?"

"Snáď ho to nezabije," pokrčila som ramenami, no ona môj vtip neocenila. Napriek tomu odstúpila a ja som sa postavila pred Lupina.

V jeho tvári sa zračilo niečo až príliš podobné tiku utiecť, no keď som zdvihla ruky k jeho tvári, mikol sa len trochu.

Ruky som priložila k jeho ušiam a dovolila si pohľad do jeho tváre. Normálny, neuponáhľaný pohľad.

Pozeral na mňa s nedôverou, no i zvedavým očakávaním. Za svetlohnedými očami sa mu mihalo množstvo pocitov, no cez puto som cítila len ich jemné odtienky.

Snažil sa, aby som nezistila, čo cíti. A išlo mu to dobre. V podstate som z neho cítila najmä túto jeho snahu. Už mu ostáva len skryť i tú a možno ma dokáže i oklamať.

Rozšírila som oči a uvedomila si, že som naňho takmer hrdá. Obvykle trvá dlhšie, než sa to nový člen svorky naučí. Teda... Aspoň mne to trvalo dlhšie.

"Čo ideš robiť?!" spýtal sa. I keď sa snažil hovoriť potichu, stále tak trochu kričal.

To si pamätám. Stavím sa, že vo svojej hlave mal pocit, akoby šepkal.

Bez odpovede som mu chytila uši po vzore toho malého mužíka z trhu a zatrepala mu hlavou.

Neviem, či to zabralo- moc som to netrénovala, popravde- a tak som mu hlavou zatrepala znovu.

Odrazu sa jeho oči rozšírili a to som brala ako signál, že už sa ho môžem pustiť. No neustúpila som.

"Zvony a činely, čo?" spýtala som sa bez známky emócie, ale ak sa mám priznať, bolo to zvláštne. Už len stáť tak blízko k nemu, no tiež sa ho dotýkať a hovoriť s ním. Nečakala som, že také niečo zažijem, obzvlášť nie tak skoro.

Nečakala som, že sa pri tom budem cítiť zrovna takto.

Lupin prikývol a na okamih som pocítila čosi z jeho vnútra, no to sa hneď opäť stiahlo a mňa to donútilo ustúpiť.

Lupin mi chcel očividne niečo povedať, dokonca som postrehla náznak toho, že sa chce postaviť, no to mu cestu zahatala Poppy a začala mu klásť rôzne otázky.

Keď jej odpovedal normálnym hlasom a keď jej začal popisovať, čo sa tam vonku stalo a čo po Výbušníku cítil, Záškodníci za zgrcli okolo nich a nikto mi už nevenoval pozornosť.

Zamierila som preč, no keď som bola pri dverách, pocítila som akési nutkanie zastať. Nechcela som to ja sama, no chcel to člen mojej svorky.

Poslúchnete člena svojej svorky, poslúchnete člena svojej rodiny. A tak som zastala a otočila sa.

Lupin bol stále stredobodom pozornosti, no keď som sa otočila, venoval mi krátky pohľad a niečo v mojom vnútri sa zovrelo.

Jeho pohľad bol chladný- nezabudol na to, že som ho podviedla a že mu dlžím vysvetlenie- no i tak v jeho pohľade prebehlo zaváhanie. A on chcel, aby som to zaváhanie videla.

Viac podnetov som nepotrebovala. Otočila som sa a radšej odtiaľ vypadla.

Sedela som na kraji cintorína- bližšie som to neskúmala, ale typujem, že kedysi to býval náhrobný kameň- a trepala nohami. Bolo zvláštne, že som to robila už asi minútu, než mi došlo, že ma to nebolí.

Takže už si zvykám na to, že ma pohyby nebolia. To je dobré znamenia.

Sledovala som slnko, keď sa mu občas podarilo predrať sa spomedzi mrakov. Nebolo príliš teplé, ale na marec v Anglicku to nebolo zase až tak tragické.

Sledovala som vrany, ktoré sa krátkymi letmi presúvali z miesta na miesto. Asi si pôjdem o nich nájsť nejakú knihu do knižnice- zaujímalo by ma, čo robia. Nezdalo sa, že by to bol výlet za potravou, ani že by sa nejak socializovali. Len sa tak pohybovali a malými pichľavými očkami sledovali okolie v trhavých pohyboch hláv.

Sledovala som postupne sa rozchádzajúcich návštevníkov. Skupina išla k Plačúcemu slnku, asi sa tam konalo niečo na spôsob karu. Väčšina však vstupovala do malej budovy pohrebného ústavu a odtiaľ sa premiestňovala domov.

Sledovala som Blacka, ktorý ku mne mieril, prechádzajúc medzi náhrobnými kameňmi. Kombinácia vetra a miernych, no snaživých lúčov z jeho príchodu robila takmer filmovú scénu. V čiernom kabáte pod zadok, s vlasmi rozhádzanými tým skvelým spôsobom, akým to len Blackove vlasy vedia, a s chladom vyblednutou tvárou pôsobil čarovne. Pochmúrne, no zároveň pokojne.

"Chalani už išli, tak by sme tiež mohli pomaly ísť, nie?"

Viem, že chalani už išli. Aj tých som sledovala- ako odchádzajú z cintorína pekne pešky, zatiaľ čo ja s Blackom pôjdeme krbom. Potter sa nezdal, že by vôbec vytušil moju prítomnosť- pozrel na mňa jeden jediný krát, počas pohrebu. Jeho pohľad bol chladný, no v očiach mu horel plameň nenávisti. To je možno trochu silný výraz- ako veľmi môže nenávidieť sedemnásť ročný chalan?- ale i tak som vedela, že si naňho mám dať pozor. To ma na tom ale neupútalo až toľko- zaujímavejšie bolo, že Potter na mňa pozrel potom, ako mu Lupin niečo šepol do ucha.

To nevyvolá práve príjemný pocit a obvykle to končí ošívaním a kontrolovaním sa. Človeka zožiera otázka- čo je na mojom výzore divné? A keď príde na to, že výzoru sa to netýka, zožiera ho ešte pálčivejšia otázka- čo je divné na mne?

Z Lupina som necítila nič moc, buď sa to postupne učí držať pekne pod pokličkou, alebo mi len nemal čo "povedať". Bol smutný, cítil sa stiesnene a zožierala ho vina. To je ale každodenný Lupin.

Silnejšiu emóciu som z neho zacítila len raz, no i tak neviem, čo ju vyvolalo. Nad čím asi rozmýšľal. Bolo to chvíľu pred tým, než sa naklonil k Potterovi, čo však neznamená, že tieto dve veci spolu súviseli.

Možno som len príliš riešivá.

Každopádne na mňa Lupin na odchode pozrel a nebolo to len pozerám-okolie-a-zrazu-Myra-v-zornom-uhle. Pozrel na mňa priamo, sebaisto- cez puto najskôr zistil, kde som, až potom na mňa pozrel- a okamih ma pozoroval. Bol ďaleko, tak neviem ako sa tváril, putom som ale cítila jemné chvenie. To mohlo znamenať milión vecí, tak som to príliš neriešila.

Dobre, skôr- než som sa dostala k nejakému záveru, otočil sa preč a pokračoval v ceste.

"Hej, môžeme," prikývla som a zosadla z toho bližšie nedefinovaného kameňa. Zamierili sme k pohrebnému ústavu, no netlačili sme príliš na plyn- masa ľudí sa zmenšovala, no stále ich bolo pár pred nami, čo chceli tiež využiť ponuku transportu.
"Ďakujem. Že si sem išiel so mnou. Že si ma aspoň dnes nesúdil a nepýtal sa."

Okamih bol ticho, počula som len jeho kroky v tráve.

"Bol to smutný deň," reagoval po chvíli a prižmúrenými očami sledoval tie hŕstky ľudí.

"Bol to smutný deň," potvrdila som a pozrela k miestu, kde ju uložili do zeme. Marcus tam stále stál a pozeral jej smerom. Bolo to smutné a trochu divné, no mal zlomené srdce. Mohol si dovoliť robiť oveľa podivnejšie veci.

"No je to za nami. Treba sa pohnúť ďalej," vyrušil ma z myšlienok Blackov hlas a ja som zastala. Prekvapene som k nemu vzhliadla a počkala si, kým tiež zastane a ja si získam jeho pozornosť.

"Akože to nechať za sebou? Zmieriť sa s tým?"

Asi nepochopil o čo mi ide, no po predchádzajúcich skúsenostiach so mnou sa pripravoval na najhoršie. Prižmúril oči a ja som mohla vidieť ostražitosť v jeho očiach.

"Máš iný nápad?"

Medzi nami nastalo ticho a ja som premýšľala. Nad Faustom, nad Blackom, nad Marcusom.

"Je koniec, že?"

Jeho výraz sa nijak závažne nezmenil, no i tak som mohla vidieť odtienok úľavy v jeho očiach.

Je koniec. Lovec je preč. Iliana má svoj odpočinok. A i keď si to nezaslúžila, teraz už sa s tým nedá nič robiť. Nemusím zabudnúť, no môžem sa s tým zmieriť.

"Skutočne je po všetkom," vydýchla som a pocítila, ako z mojich ramien spadol ťažký náklad.

Stále som to cítila v hrudi- kúsok Marcusovej bolesti- no cítila som i svieži vietor na tvári.

Black sa jemne usmial a prikývol.

"Zdáš sa akási rozrušená."

"Možno som len nečakala, že to niekedy naozaj skončí."

"A možno sa len tešíš na to, čo môže začať."

"Hneď ako som ťa predal Lope, išiel som do Škriekajúcej búdy. Keď sa Lupin ráno nevrátil, tí traja ho tam išli samozrejme hľadať. Zaviedol som ich do lesa na to miesto. Potter s Pettigrewom išli hľadať Lupina a Black mi pomohol s jej telom. Popravde, ja som ju tam chcel nechať- bez tela nie je mŕtvola a bez mŕtvoly nie je vražda. No Black odmietol."

"Dobre urobil," potvrdila som chladne. Faustov nezáujem o všetko, čo sa ho netýka, ma desil i znechucoval. Najhoršie bolo, že i to len preto, lebo mňa sa to týkalo.

Faust pokrčil ramenami v zmysle ako myslíš a postavil sa. Cez hlavu si pretiahol béžový sveter a hodil ho na kreslo, potom sa vrátil do mojej postele.

Správne- mojej postele.

Tak ma napadá- až nemiestne veľa času trávime spolu v posteli. Isto by ma tá predstava tešila viac, keby to nebolo vždy pri rozhovore.

Po raňajkách sme išli na moju izbu. Pred obedom by som rada stihla začať s vecami do školy- opisovačky a podobné kraviny.

"Potom som sa tam vrátil, aby som skontroloval jeho... ostatky," doplnil po chvíli a sklonil zrak.

Nie kvôli sebe- kvôli mne. Myslel si, že mi to bude nepríjemné.

A mal pravdu.

Pretože tie "ostatky" som mala na svedomí ja. A v záchvate zúrivosti som veru nebola príliš estetická.

"Black išiel za Potterom a Lupinom, no neviem, kde boli medzi tým. Neviem, či Lupin videl tú spúšť, či ju videl Potter. A neviem, k akým záverom dospeli, každopádne mňa vinia minimálne zo spoluúčasti na vražde."

"Hovoríš to, akoby ti to bolo jedno."

"Je mi to jedno."

Na to som nemala čo povedať, a tak som len pozerala. Dávalo to zmysel- ja som bola v bezpečí. Lupin stratený v lese. Faust potreboval pomoc s presunom tela. Záškodníci po ruke.

Len nechápem, prečo Black Faustovi pomáhal, keď nevedel, čo sa stalo.

"Ako si ich presvedčil, aby išli s tebou? Ako si im vysvetlil, čo si tam robil?"

Faust na mňa pozrel s nutnou dávkou cynizmu v očiach. "Prečo by som im to mal vysvetľovať? Proste som im povedal, že viem kde ste. Nepýtali si dôkaz."

Nedokážem si ani predstaviť, ako nasraní museli byť, keď sa tam zjavil Faust, Lupin ani ja sme neboli k nájdeniu, a Faust im so svojou aroganciou a povýšenosťou- ktoré pri komunikácii s nimi vytiahol akože je moje druhé meno Igra- oznámil, že on vie, čo sa deje a rozkázal im, nech idú s ním.

A potom ich zavedie na miesto, kde leží mŕtve dievča, ktoré ešte k tomu poznajú, a oznámi im, že ja som zranená a Lupin si behá po lese. To muselo navodiť skvelý dojem.

Prehltla som a bola rada, že som tým lievancom na raňajkách nakoniec moc nedala.

Na tento rozhovor- a na spomienky, ktoré so sebou prinesie a na pocity, ktoré vo mne vyvolá- bolo lepšie nechať si prázdny žalúdok.

"Ako sa to mohlo tak zvrtnúť?" šepla som a pred očami si prehrávala tie okamihy. Ako som bola spútaná magickou pascou. Ako som čelila jeho urážkam. Ako zmizol a zjavil sa i s jej telom. Ako padala nehybne k zemi, pokrytá krvou a mrazivo chladná. Ako pasca zmizla. Videla som jeho tvár skrivenú nepochopením i strachom, keď jeho prútik nefungoval. Zjavil sa mi ten náznak triumfu v jeho hnusnom ksichte, keď si myslel, že dám prednosť čerstvému mäsu priateľky pred prenasledovaním jeho.

A jediný moment, ktorý ma z tej noci nedesí, naopak, dovádza mňa i môjho vlka do divokej blaženosti- ako mu z tváre vyprchal život, keď si uvedomil, že ja nie som obyčajný vlkodlak.

A napokon som opäť videla Lupina, ktorý sa zjavil odnikiaľ a roztrhal mu hrdlo.

Pevne som stisla oči, keď mi došlo, že sa opäť o slovo hlásia slzy.

Nie pre lovca, nie pre Lupina, nie pre seba samú.

Pre Ilianu. Pretože ona jediná si to nezaslúžila, ona jediná v tom nemala hrať žiadnu úlohu.

Pocítila som hrejivý dotyk na kolene.

Otvorila som oči a stretla sa s Faustovým upreným pohľadom. Nič nevravel, nehýbal sa. Nechal ruku položenú na mojom kolene a mlčky sledoval slzu, ktorá sa vyliala z pravého oka a razila si cestou mojím lícom.

Zradkyňa.

"Čo? Žiadne slová útechy?"

Nepokrútil hlavou ani nepritakal. Ostával tichý a nečitateľný. No ostával, a to je asi to, čo sa v tú chvíľu rátalo.

"Ako utešiteľ teda stojíš za houby - kde je to magické: pokoj, už je po všetkom?" zamračila som sa teatrálne. Radšej budem vtipkovať, než ďalej plakať.

Nanešťastie som doposiaľ úspešne robila oboje.

Neusmial sa ani nijak neocenil moju schopnosť vtipkovať i v takej chvíli, no aspoň konečne prehovoril.

"Ešte nie je po všetkom." Zvláštne, že v jeho hlase znela nemalá dávka nepokoja. Očakávania a nedočkavosti. "Lovca sme sa možno zbavili, ale ešte ostáva ona."

"Ona?" zamračila som sa. Myslí snáď Lope? Bude mi Lope robiť problémy?

Chce ten psychopat odstrániť aj Lope?

"Iliana," vysvetlil opatrne, no rázne. To ma prekvapilo.

"Nechápem, ako myslíš, že-"

"Kým sa nevysporiadaš s tým, že je mŕtva, kým to nenecháš za sebou, nebude koniec."

Celé moje vnútro sa pokrútilo. Mal pravdu? Nebude koniec, kým nenechám ísť ju?

"Ako utešiteľ si fakt desný. Ak dovolíš, pôjdem do sprchy."

Stiahol ruku z môjho stehna, no ostal sedieť v rovnakej polohe. Ja som sa chcela postaviť druhou stranou postele, no jeho pohľad ma upútal.

Akoby na niečo čakal, avšak na čo? To mi ostávalo záhadou.

*****

Keď som sa vrátila do izby- čistá, vyčerpaná a voňavá- Faust už na mňa čakal i s kôpkou kníh.

"Dovolil som si nachystať ti robotu."

"Aké milé," skrivila som tvár do úškľabku a dopratala sa k posteli.

Fakt si potrebujem sadnúť.

Zavrela som oči a spustila ramená. Napätie ma postupne opúšťalo- nič sa nevyrovná dobrej teplej sprche. Dokonca už som v nej nemala ten prapodivný strach z toho, že ma bude bolieť zranenie.

To dneska ostávalo celkom v pohode, čo prisudzujem pokroku vo svojej liečbe. Dávam tomu dva dni, než budem ako rybička.

Ok, možno tri.

Zložila som si uterák z hlavy- vlasy som mala stále mokré, ale to už uschne samo. Ak ich nechám v uteráku príliš dlho, budú zbytočne vlnité. A to nie je želaný efekt.

A práve keď som sa postavila a zamierila k písaciemu stolíku že sa dám do roboty, ozval sa strašný buchot.

Niekto doslova trieskal na dvere- nie tie moje a nie tie Lupinove. Na dvere spoločenskej.

Holt, tak to chodí, keď nemáte heslo.

"Pre teba?" zdvihol obočie Faust a zamieril ku dverám. Ja hneď za ním.

"Pochybujem. Za mnou nechodí nikto- nikto, kto by sa cez dvere nedokázal dostať sám."

"Tak Lupina?"

"Neviem, no čo sme tu, na izbe nebol," pokrčila som ramenami a i keď som sa ponáhľala, Faust bol pri dverách skôr ako ja.

Než som sa ja prekotúlala cez celú spoločenskú, on už dávno vedel, s kým máme tú česť. A to nie je fér.

Odstúpil od dverí a venoval mi otrávený pohľad.

Nedivím sa, pri pohľade na dotyčnú ani mne nebolo veselo.

"Ty asi nejdeš za mnou," pristúpila som ku dverám a prebrala Faustove miesto, pretože ten sa vrátil do spoločenskej a oprel sa o kreslo s rukami prekríženými na hrudi.

Popravde- radšej sa budem pozerať na Fausta v tmavomodrých "teplákonohaviciach" (poznáte to- kúsky oblečenia, aké nosia len cool zazobané deti) a béžovo bielom pruhovanom tričku s límčekom a krátkym rukávom, ako sa opiera o kreslo a má výraz č. 23 (môj obľúbený) = krutý nezáujem, než aby som viedla rozhovor so slečnou B.

"Je tu Remus?" spýtala sa a naozaj sa snažila netváriť nepríjemne, ibaže bola udýchaná, rozhorčená a... no, nepríjemná.

"Nie je. Na druhú stranu mi nemusíš veriť. Možno tu je. Možno len nechce, aby si vedela, že tu je. Je pravdepodobné, že tu je. Už len preto, že ja vravím, že tu nie je. Na druhú stranu sa ťa možno snažím zmiasť a on tu skutočne nie je, to len ja sa ťa snažím primäť veriť mi, že tu je, tým, že hovorím, že tu nie je."

Slečna B na mňa okamih pozerala ako na blázna- zatiaľ čo Faust za mojím chrbtom sa nepokryte rehotal- no potom rozhodila rukami.

"Padla si na hlavu? Je tu teda či nie? Potrebujem s ním hovoriť."

"Vážne? Vážne si tým chceš prejsť znovu? Vyspal sa s tebou a vykašlal sa na teba. Predsa mu nedovolíš, aby s tebou takto zaobchádzal."

Neuveríte, ale táto konfrontácia ma začínala baviť. Viac než čokoľvek iné za posledný týždeň. Okrem nemocničného pudingu- v Amsterdame majú josakra puding. Kto vie, aká je ich zvláštna ingrediencia?

Toto už dievča značne nedokázalo spracovať. Keď chcem, môj sarkazmus vie byť veľmi dobre skrytý. Úplný nindža.

"Ja- On- Teda-"

"Dopraj si koľko času chceš, ja počkám."

Merlin, ja som tú chudinku úplne zmiatla.

To je tak milé.

Slečna B zvesila ramená a rozhorčenie z jej tváre zmizlo. Ostalo zúfalstvo.

Hej, to sa pri zrážke so mnou stáva.

"Nevieš, čo s ním je? Už týždeň sa mi vyhýba, nekomunikuje. Neviem sa k nemu dostať."

Naozaj na mňa pozerala s prosebným výrazom- naozaj chcela moju radu.

Moju radu ohľadne Lupina?

"Sorry holka, ale o jadrovej fyzike a raketovom inžinierstve viem viac než o Lupinovom správaní."

"Ale ty-"

"Skús to opäť za týždeň, pa!" zatvorila som jej pred nosom. Práve včas- už ma to prestávalo baviť.

Otočila som sa opäť do miestnosti a stretla sa s Faustovým veselým pohľadom. Div netlieskal.

"Bože, to bolo tak osviežujúce!" vykríkla som a naozaj sa cítila dobre.

My s Faustom sme sa fakt hľadali.

*****

Vyšli sme z krbu pohrebného ústavu v Rokville a mňa hneď obalil zápach mŕtvych tiel. Nie čerstvých, išlo o arómu dlho prítomnej smrti a mne dorazu došlo, prečo som si nikdy nevšimla pohrebné ústavu v Rokville.

On tu nebol. On sa sem presunul.

V magickom svete vás skrátka bez kúziel nemôžu ani pochovať.

"Zvláštne," ozvalo sa za mojím chrbtom, keď sa Black tiež vynoril z krbu a pristúpil ku mne. "Nikdy som v putovnom pohrebnom ústave nebol. Neviem, ale niečo ma na nich desí."

Žeby to, ako sú kurevsky desivé? Sú ako dozvuk smrti- zjavia sa tam, kde sa zjavila ona.

"Viac než na normálnom pohrebnom ústave?" pozrela som naňho a myslela to ako rypnutie, no on pokrčil ramenami, stále s tým zachmúreným výrazom v tvári. Sledoval svoje okolie, ktorému dominovala šedá farba stien, mŕtvolná a nepríjemná ako celé toto miesto.

"Nepríde mi to dôstojné."

"No je to spôsob, akým je možné pochovať telo na mieste, kde určí rodina, a zároveň usporiadať pohreb na mieste, kde zosnulý žil. Keby sa jej rodina nerozhodla pre putovný ústav, nemohli by sme ísť na jej pohreb ani my."

"Kde myslíš, že ju chcú pochovať?" pozrel na mňa.

"Neviem," pokrútila som hlavou a radšej z toho miesta zamierila preč. Naháňalo mi husiu kožu.

*****

Vyšli sme von. Bolo zamračené, no zatiaľ nepršalo.

"Myslíš, že chalani úž sú tu?" rozhliadol sa okolo seba a hľadal medzi schádzajúcimi sa ľuďmi. O kúsok ďalej bola zoskupená väčšia skupinka okolo hory kvetov a mne došlo, že to je miesto jej hrobu. Aspoň jej hrobu tu v Rokville- kto vie, kam sa rakva presunie potom, čo ju skryjú do zeme.

Ani som sa nesnažila odpovedať. Neviem za to nestálo a povedať pravdu? O tom, že Lupina cítim a že viem, čo cíti on? Že ho objíma smútok a ľútosť, že by najradšej vrátil svoj život až do okamihu, kedy ho učinili vlkodlakom?

Otočila som sa na Blacka- Lupin s Potterom boli blízko, stúpali hore po kopci smerom k cintorínu.

"Mohli by sme ísť za jej rodinou? Chcem im vyjadriť sústrasť."

Black na mňa pozrel a možno ho to prekvapilo, no prikývol a bez ďalších rečí zamieril k tej hore kvetov. Držal sa blízko mňa v prípade potreby, no inak sa ma nedotýkal.

Nemusel sa ma dotýkať. Rana dnes buď sústrastne spala, alebo už sa skrátka takmer zahojila.

Podišli sme bližšie k tej skupine, keď sa jeden z nich, vysoký muž, otočil a mnou razom prešiel ostrý lúč bolesti. Takmer som zaúpela, keď som v Marcusových rukách zbadala to malé pohyblivé klbko.

Nemal potuchy, čo sa deje, no predsa som v jeho tvári videla nepokoj, ktorý sa mal čoskoro zmeniť v plač, pretože cítil, že niečo je zle.

Do očí mi vhŕkli slzy a pred tým, než som sa dala na zbabelý útek, som sa pohľadom stretla s tým Marcusovým. Svetlé modré oči ma svojou prenikavou farbou vždy prepaľovali- dnes však i z nich niečo pochovajú spolu s ňou.

Zamierila som preč rýchlym krokom a na Blacka úplne zabudla, no netrvalo dlho a jeho rýchly krok sa zrovnal s mojím.

"Myra," oslovil ma a ďalej so mnou držal tempo, no keď už som prišla až k budove ústavu, chytil ma za rameno a jemne ma zastavil.

Keď sa mu nepodarilo ma otočiť k sebe slovami, obišiel ma a postavil sa tvárou v tvár ku mne.

Nevadilo mi, že plačem. Vadilo mi, že to malé dieťa bude bez matky. Vadilo mi, že bude bez tak skvelej, milujúcej matky, akou bola Iliana.

Nebolo to spravodlivé a mne opäť došlo a opäť ma rozzúrilo, že ak si v tom lese niekto zaslúžil zomrieť, ona bola tá posledná.

Black na mňa ešte chvíľu hľadel a keď som k nemu konečne zdvihla zrak, zistila som, že ani on nemal ďaleko k slzám. To, čo bolo smutné, sa stávalo neúnosným pri pohľade na ten uzlík, ktorý teraz už plakal za mojím chrbtom.

Otočila som sa len na chvíľku, no uvidela som Marcusa, ako s Aaronom mieri preč. Chápem, prečo ho sem vzal, no som rada, že sa toho ten malý nezúčastní. Z veľkej časti preto, že mi dávalo zabrať, aby som sa nezosypala, keď som sa naňho pozrela.

"Zvládneš sa tam vrátiť, alebo počkáme až po obrade?"

Pokrútila som hlavou. Uvedomila som si, že ak by som si mala vybrať osobu, ktorej verím, že mi naozaj bude oporou, vyberiem si Blacka.

Pretože on mi bol oporou. Bol to môj priateľ i napriek tomu, že som zabila lovca, vystavila nebezpečenstvu jeho priateľa, oklamala ich a preto umrelo dievča, ktoré mal rád.

Objala som ho a zistila, že mi po opäť po tvári tečú slzy.

Tak nech. Ak je objatie, v ktorom to nevadí, je to to Blackovo.

*****

Po ceremónii som bola konečne schopná vyjadriť sústrasť jej rodine. Jej otec i mama by mi za iných okolností boli sympatickí. Dnes žiaľ sympatie vzbudiť nedokázali.

Kúsok od rodičov a predpokladám ďalších príbuzných stál Marcus. Sledoval dieru v zemi, do ktorej vložili jej rakvu a v tvári mal nepreniknuteľný výraz. No ak by som mala hádať, bol to hnev. Hnev a smútok, ktorý ho zožieral zaživa.

Podišla som k nemu a chcela urobiť niečo- čokoľvek- no so svojím zakrpateným sociálnym cítením som neprišla absolútne na nič. Mám naňho prehovoriť? Mám sa ho dotknúť? Mám tam len stáť s ním a držať?

Musel vedieť, že tam som, predsa na mňa nereagoval. Len ju sledoval, sledoval miesto jej odpočinku a nechával vietor, nech mu do tváre hádže dlhé čierne vlasy.

Pocítila som bolesť v hrudi a keby to bolo možné, poviem, že to bol kúsok tej jeho.

A možno to tak bolo. Možno bola jeho bolesť tak veľká, že už ju nedokázal pojať všetku a kúsok si našiel i mňa.

Miloval ju. Nie ako sestru, no ako ženu. Miloval ju a predstieral, že je jej brat. Nech už to malo akýkoľvek dôvod, nech už ich k tomu viedlo čokoľvek... Teraz sa mi to nezdalo podstatné.

Pripravila som ho o ženu, ktorú ľúbil. Čo by som mu asi tak mohla povedať, aby som tú bolesť zmiernila?

"Je mi to ľúto," šepla som a chcela odísť- nedokázala som sa na neho viac pozerať ani byť v jeho blízkosti- no on ku mne prvý raz zdvihol zrak a to ma zastavilo.

"Nemôžeš za to," prehovoril hrubo, no nie nepríjemne.

Vlna žiaľu ma obliala ako horko za letného dňa- vplížila sa všade, na tele mi naskočil nepríjemný pot.

Jeho oči sa stali mojím väzením. Väzením, ktoré by som si zaslúžila.

Modrá farba jeho dúhoviek dnes bola chladná, neprístupná.

A odrazu som chcela povedať celú pravdu. Povedať mu, ako to v skutočnosti bolo. Pretože by si to zaslúžil.

"Je mi to tak ľúto," zopakovala som namiesto toho a prehltla slzy. Stále som bola v zajatí jeho pohľadu, ktorý nachádzal vinu v mojom najhlbšom vnútri. Vinu, ktorou sa mi začali plniť pľúca, akoby som sa topila v mori.

Topila som sa v mori viny a bol to ten jeho chladný, neobviňujúci pohľad, ktorý ma držal pod hladinou.

"Ty za to nemôžeš," zopakoval i on a odvrátil sa.

A ja som sa konečne nadýchla. Horko zmizlo, pot postupne ochladol a mne poklesli ramená. Akoby som sa konečne uvoľnila po hodinách napätia.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že je po všetkom.

Ráno to nebolo o nič lepšie. Tak ako ma doslova poslal spať, ma ráno dovliekol na raňajky. Neušla mi rozhorčenosť záškodníckych pohľadov- ako sa môžem tváriť, že sa nič nedeje? Ako môžem spávať, keď oni nevedia pravdu? Ako som mohla spať u Fausta? A ako som mohla dnes prísť v inom oblečení, než v akom som k nemu včera išla, a pri tom medzi tým nebyť u seba? (no dobre, to som si možno trochu vymyslela)

Nanešťastie- alebo našťastie?- mi to bolo štyri.

Opäť som vsadila na šaty, pretože nemám nohavice ani tepláky s dostatočne širokým pásom, aby mi zároveň držali na páse a zároveň netlačili na ranu.

Široké čierne šaty nad kolená s hrubými ramienkami a pod tým šedé nátelníkové tričko ale splnili účel byť zahalená a zároveň byť pohodlná.

Faust to vlastne celkom fajn trafil.

Prisahám, že už musím ísť do sprchy. Tie vlasy ma zabijú- a hlavne sa mi už nechce robiť ten cop, ktorý to maskuje.

"Po raňajkách by sme mali skočiť za Dumbledorom," ozval sa Faust oproti mne, čím ma odtrhol od zízania na Záškodníkov.

"Prečo?"

"Potrebujeme jeho povolenie, aby sme na ten pohreb mohli ísť."

To znie logicky. Tak som prikývla.

"Dospelo už vyšetrovanie k nejakému záveru?" nadhodila som novú tému, pretože v tejto ma včera celkom stopol a mne sa to nechcelo zažiť znova.

Natiahla som sa po sirupe na lievance. Už sa mi zbiehali slinky.
"Nevedia prísť na to, kto ju pobodal. Nevedia nájsť vražednú zbraň."

"Tá ostala v lese?"

Ja som ešte jeho verziu príbehu nepočula, ale mám ju sľúbenú hneď po raňajkách. I keď, zrejme až po návšteve riaditeľne.
"Ak mal ten nôž pri sebe, tak budú s jeho ostatkami," stíšil hlas, i keď okolo nás moc ľudí nesedelo. Neboli sme práve obľúbená dvojica.

"Ak ich nájdu, mám problém."

"Sú hlboko v lese. Nemajú ich prečo nájsť. Okrem toho- mohol ju zabiť, utiecť do lesa a tam ho mohlo roztrhať prakticky čokoľvek z tamojších obyvateľov. Nehovoria tomu Zakázaný les preto, lebo je v ňom veľa gumových cukríkov."
Skvelá úvaha.

"Nejaké predbežné odhady?"

"Žiadne oficiálne. To si v tomto štádiu vyšetrovania nemôžu dovoliť. No hovorí sa, že to prisudzujú prepadnutiu."

"Prepadnutiu? V čarodejníckom svete spáchanému nožom?"

"Prútik by vystopovali ľahko a po ňom jeho majiteľa ešte ľahšie. S neexistujúcim nožom je to ťažšie."

"A o čo by ju asi tak okradli?"

"Nechápeš, že sa nemajú o čo oprieť? Bez vražednej zbrane nemajú páchateľa. Bez páchateľa nemajú motív. A tak dokola. V podstate sa tam mohlo odohrať nekonečné množstvo vecí. Prečo by niekto vraždil obyčajnú barmanku a nechal ju ležať v lese blízko dediny?"

"Práve preto pôjdu hlbšie a nájdu to telo. Zistia, že to bol lovec a zistia, že bol zapletený vlkodlak. A z vlastnej skúsenosti viem, že v okolitých lesoch ich prekvapivo veľa nie je."

"Napriek tomu- to dievča bolo dobodané. Nie roztrhané."

Chuť do jedla ma úspešne prešla.

Zovrel sa mi žalúdok, keď som si spomenula na to, ako vyzerala na zemi v lese. Ako páchla. Ako veľmi som-

Potriasla som hlavou a snažila sa zahnať spomienky. Tanier som každopádne odložila.

"Kde skončil jeho prútik?"

"Nechal som ho pri ňom. Ak ho predsa len nájdu, bude lepšie, keď ho bude mať pri sebe. A keď vystopujú jeho posledné kúzla, možno tú vraždu pripíšu jemu."

Opäť sa mi zovrel žalúdok, tento raz z inej príčiny.

"Ty... Ty si sa tam vrátil? Videl si to?" zamračila som sa.

Prikývol, no z jeho výrazu som nedokázala určiť emóciu. "Niekto musel odniesť jej telo."

"Ty?" vdýchla som viac vzduchu, než som potrebovala.

Faust stisol oči a pokrútil hlavou. Došlo mi, že celá táto vec ho nenecháva tak dokonale chladným. Predsa len- ani on nie je boh v ľudskej podobe (len chvíľami), tak prečo by mal dobre zvládať spoluúčasť na vražde, presun mŕtvoly, zachraňovanie môjho života, hnev Lupina a Blacka...? Mám pokračovať?

Nečudujem sa, že sa chová tak odťažito. V podstate i to je moja vina.

"Potom ti to vysvetlím, dobre?"

Nie, ale čo mám robiť?
"Čo ak ho predsa len nájdu a prídu na mňa?" spýtala som sa po chvíli napätého ticha.

Faust na mňa pozrel a v očiach mal nevídaný chlad.

"Touto dobou už z neho pravdepodobne nič neostalo. A keď nájdu prútik, či nôž? Bol to lovec. V tom lese žije veľa druhov zvierat i menej zvieracích stvorení. Čokoľvek z toho mohlo byť jeho korisťou i vrahom."

*****

Práve, keď som sa postavila a s Faustom sme zamierili von zo sály, na chodbe sa zjavil Dumbledore. No dobre- nezjavil sa, ale už tam asi nejakú chvíľu stál a bol zabraný do rozhovoru s nejakými študentami.

"Pán riaditeľ," oslovila som ho, čím som úplne profesionálne prerušila jedno z tých deciek. A? Starší majú prednosť. A keď nie starší, múdrejší ju majú určite.

"Slečna Courterová? Prečo vás vidím na nohách? To nie je dohoda, ktorú ste uzavreli s vaším otcom."

To je toho.

"Bola som hladná," zamračila som sa a snažila sa netváriť ako idiot. To mám umrieť od hladu?

"Na to snáď máte priateľov- aby vám niečo priniesli. Ale možno budete preferovať presun na nemocničné oddelenie," schladil ma vychytralým pohľadom a premeral si ma ponad polmesiacové rámy okuliarov.

"Nebojte, práve som na ceste do postele a celý deň z nej už nevyleziem. Len by som s vami potrebovala niečo prebrať."

"Niečo, čo nepočká, kým budete zdravá?"

"Žiaľ nie. Jedná sa o jednu osobnú záležitosť a čas mám len do zajtra."

"Tak potom vravte."

Hneď teraz? Tu? Aha.

Pocítila som, ako sa Faust vzdal svojho niekoľkokrokového odstupu a postavil za hneď za mňa.

"Rada by som zajtra išla na pohreb toho dievčaťa do Rokvillu. Bola to moja priateľka."

Dumbledore si ma opäť premeral, a niečo v jeho pohľade hovorilo jasne- proste tomu nemohol uveriť.

Každopádne mu konečne cvaklo, že sa to nehodí preberať na chodbe a tak pokynul tým deckám, aby sa vzdialili.

"Z našej školy tam idú už traja študenti, takže to problém nie je, avšak obávam sa, že vaši rodičia by nesúhlasili. Podľa lekárskej správy máte nariadený kľud na lôžku ešte pár dní."

"I tak by som v pondelok išla do školy," oponovala som.

"Dobrovoľne by ste si skrátili svoje voľno? To ste asi jediná," uškrnul sa, no potom sa opäť zatváril vážne. Pekné od neho, že pri takej veselej téme žartuje len trochu... Merlin, na to sa nedá nič len krútiť hlavou.

"Nechcem zameškať viac než je potrebné," vysvetlila som chladne. Ešte chvíľu na mňa pozeral a potom prikývol.

"Ale budete potrebovať sprievod. Samú vás nepustím."

"Ak dovolíte, rád by som Myru sprevádzal ja."

Dumbledore pozrel za mňa na Fausta a v jeho očiach bola ešte kúštek väčšia nedôvera.

To vyzerá nádejne, čo poviete?

"Vy ste zosnulú tiež poznali?"

"Z videnia," prikývol Faust.

"Takže chcete ísť len ako sprievod, o samotný ceremoniál vám nejde."

Zamračila som sa, keď mi došlo, kam tým smeruje. Faustovi to stopro došlo tiež.

"To síce nie, ale-"

"Myslím, že ide už tak dosť študentov. Nemyslím, že je nutné, aby ste zameškali aj vy, pán Michalak. Veď napokon, ide aj pán Lupin. Slečne Courterovej iste nebude vadiť, keď jej sprievod bude robiť kolega hlavný prefekt, či áno?"

Zamrkala som. A potom znovu. Keby sa dalo mrkať ušami, zamrkám aj tými.

No nech mrkám ako mrkám, dostávam rovnaký výsledok- Dumbledore si zo mňa proste robí prdel.

"Popravde, pán riaditeľ-"

"Pán Lupin!" zvýšil zrazu Dumble hlas a keď som sa otočila do dverí siene, zbadala som záškodnícky kvartet vychádzať.

No zbohom.

Lupin prekvapene vzhliadol, no keď som sa mu do hľadáčika dostala ja, tvár mu stuhla. I tak ale prišiel bližšie, na čom som ja krok ustúpila. Postavila som sa vedľa Fausta a pozorne Lupina sledovala pohľadom. On ma však ignoroval.

"Pán riaditeľ?" prikývol Lupin na znak toho, že počúva. Dobrý, dobrý chlapec.

Pff.

"Slečna Courterová sa zajtra pridá k vašej skupine, ktorá pôjde do Rokvillu. Ako hlavnému prefektovi vám snáď nebude vadiť jej robiť sprievod kvôli jej zraneniu."

Lupin bol asi dve sekundy ticho a cez puto svorky som mohla cítiť, že ho zovrela zmes strachu a znechutenia.

Nie, vážne sa do toho nehrnul.

Preto som vedela čo povie ešte skôr, než začal.

"So všetkou úctou, pán riaditeľ... Radšej by som bol, keby jej sprievod robil niekto iný. Ja o to nemám záujem."

Mňa to síce neprekvapilo, no na Dumbledorovi bol asi milisekundu poznať ozajstný šok.

ČO?! Poslušný, disciplinovaný, vychovaný Lupin odmietne pomôcť dievčine v prekérnej situácii? Svet sa rúti do záhuby, a to minimálne!

"Pán Lupin, nemôžem vás nútiť, no ako primus by ste mali byť schopný preniesť sa cez vlastné problémy."

"Keď dovolíte, nejde o žiadne moje problémy. Proste slečnu Courterovú nechcem mať pri sebe a neželám si, aby som s ňou musel byť na pohrebe. Ten by som rád absolvoval v pokoji, ku ktorému ona určite nepridá."

Ale to už bola sila i na mňa. On ma v podstate urážal!

"Prosím?" vyštekla som a bez väčších problémov by som mu v tú chvíľu napľula do tváre i pred samotným diablom.

On mi však naďalej nevenoval pozornosť.

V akejkoľvek ďalšej akcii- a verte, že Lupina by to bolelo aspoň tak ako mňa- ma ale prerušil Dumbledore.

"Pán Lupin, samozrejme vás do toho nemôžem nútiť, no pre vaše budúce vystupovanie na poste primusa vám odporúčam zmeniť niektoré názory. Minimálne sa naučte ich lepšie prezentovať," jeho hlas významne ochladol. Niežeby sa ma zastával, ale Lupin sa fakt zachoval ako čurák.

"Pán Black?" zdvihol Dumbledore zrak už o niečo prívetivejšie a Black pristúpil.

"Bude vám prekážať sprevádzať slečnu Courterovú zajtra v Rokville? Tiež sa chce zúčastniť pohrebu tej nešťastnej dievčiny, no v jej zdravotnom stave jej nedovolím ísť samej. V každom prípade bude potrebovať dohľad." Nedodal, že pán Lupin je kretén.

"Vôbec nie, rád jej budem robiť spoločnosť. Na Ilianu máme i spoločné spomienky, ktoré nám situáciu určite uľahčia."

To by nebol Black, aby obyčajné "dobre" nepodal ako reprezentant kráľovskej rodiny.

"V tom prípade sa zajtra už nachystaní hláste u mňa v kancelárii na jednu hodinu. Dostanete povolenie sa premiestniť. "

S tým sa otočil a odišiel- a chúďatá decká, s ktorými sa bavil pred tým a na ktoré očividne zabudol, sa pustili po ňom. Lupin sa otočil na päte a zamieril k priateľom.

"Sirius," zastavila som ho, keď chcel urobiť to isté.

Otočil sa s normálnym výrazom, no neušlo mi, ako si premeral Fausta po mojom boku.

"Ďakujem," kývla som hlavou. Už tak je to trápne, i bez Lupinovho odmietnutia. To, že Black súhlasil, ma ušetrilo ďalšieho poníženia. Nemusel to robiť- nie po tom, ako som ho posledne odpálkovala.

Jemne sa usmial a prikývol. Napokon- i on to určite bral ako ospravedlnenie za naše včerajšie stretnutie.

"Mala si pravdu," ozval sa Faust po Blackovom odchode konverzačným hlasom, na čo som k nemu spýtavo vzhliadla.

Pozeral na odchádzajúcich Záškodníkov a v očiach mu hrala podivná spokojnosť.

"S Lupinom už zadobre nikdy nebudeš."

Poznáte tie chvíle, kedy zopár okamihov vyznie ako večnosť?

Kedy sa okraje celého vesmíru začnú hrútiť, no vás zaujíma niečo celkom iné, niečo oveľa dôležitejšie?

Kedy je ťažké sa nadýchnuť, ťažké spomaliť srdce, ťažké roztriediť myšlienky?

Faust u mňa také chvíle vedel vyvolať. No teraz to dokázal doviesť do najvyšších obrátok.

Bol to môj vlkodlak.

Ak by sa môj vlkodlak mohol k celej veci nejak fyzicky postaviť, asi by Fausta oblízal a pri tom by vrtel chvostom.

No môj vlkodlak tu teraz nebol. Bola som tu ja.

Celé moje telo túžilo priblížiť sa k nemu bližšie, chcela som sa natiahnuť a priložiť pery na jeho, chcela som, aby sa sklonil on ku mne. Hľadel mi do očí s takou silou, že som ledva dokázala vnímať čokoľvek iné ako jeho. Vťahovali ma do seba oranžové hlbiny a ja som si nepriala nič iné, len sa v nich utopiť. Pocítiť ich. Pocítiť jeho.

A viete, čo v takýchto okamihoch urobím ja? Odpadnem.

Dobre, neodpadla som, ale pred očami sa mi zatmelo a zavávrovala som. Pevnejšie ma chytil, čo bolo práve včas, aby som nespadla. Tak či tak- "magický" okamih bol fuč.

"To ten obklad?"

Prikývla som a dlaňami sa oprela o jeho hrudník, aby som sa stabilizovala.

Jeho zovretie sa zmenilo na podopretie a pod dlaňami som mohla cítiť tlkot jeho srdca, rýchlejší než obvykle.

"Zvládneš prejsť?" v hlase si udržiaval niečo pokojné, no úplná harmónia to nebola. Neviem, či to bol následok jeho prehlásenie, mojej blízkosti alebo len strachu o to, že odpadnem a rozbijem si hlavu na nočnom stolíku.

"Počkaj," vydýchla som medzi rozhodnutím vracať a omdlieť. Zbožňujem toto svoje jedinečné menu.

K rukám som pripojila i hlavu, takže som sa oňho v podstate oprela celá.

Ak by teraz svet urobil PUF a zmizol by i so všetkými obyvateľmi, nebola by to až taká katastrofa ako obvykle.

Chvíľu vydržal stáť nehybne a len ma držať, no jeho trpezlivosť má tiež hranice.

Odtiahol ma od seba práve keď už to točenie prestávalo. Tým mi skazil zábavu. A nie preto, že by mi vadilo točenie- ale nevadilo mi, keď ma tak držal.

No, po tom obklade sa má byť na lôžku, to je fakt. Ale preboha, veď som nešla behať maratón! Len som prešla tri kroky!

Sama som sa otočila k posteli, no i tak ma podoprel a pomohol mi dostať sa do cieľa.

"Mám ísť pre Pomfreyovú?"

Bola som dostatočne fit, aby som mu venovala pohľad zbláznil si sa? v plnohodnotnej verzii.

"To prejde."

"Vravel som ti, že máš ísť do postele."

"Preboha, to nevieš myslieť na nič iné len na posteľ?" dovolila som si, keď už som ležala a motáky boli na ústupe.

Faust ma zišiel otráveným pohľadom, no hneď ako ma položil, postavil sa a ustúpil z môjho dosahu.

Toto je proste beh na dlhú trať. Ja sa skrátka zmierim s tým, že k Faustovi sa v živote nedostanem.

A predsa, ešte dve minúty späť by som za to ruku do ohňa nedala.

Bol to predsa môj vlkodlak!

"Tento raz sa vyspím vedľa," zamieril k vedľajšej posteli a začal ju rozostlávať, i keď ešte zďaleka nebol čas na spanie. Možno len potreboval odstup, kto vie.

"U Merlina, nie som pacient, jasné?"

"A ako by si sa nazvala ty?" spražil ma. "Potrebuješ ešte niečo zo svojej izby?"

"Asi tak milión vecí," odvetila som nafučane už len preto, aký bol odrazu rozkazovačný. V podstate som nepotrebovala nič- pyžamo už mám, všetko ostatné zvládnem až ráno keď sa vrátim na izbu. Ale poznáte to.

"Super, tak si môžeš spísať zoznam."

*****

Až s buchnutím dverí som si uvedomila, že som zaspala. Niežeby to bolo uvedomenie rýchlosti blesku, ale po pár sekundách v polohe ležmej a bez svetla mi došlo, čo sa asi odohralo.

Zaspala som, Faust zhasol, odišiel a teraz sa vrátil.

Volajte ma detektív Courterová.

Zdvihla som sa na lakte, pri čom som na bruchu pocítila pnutie. Nič nečakané, nič príjemné. No ani nič bolestivé, a to je oproti včerajšku pokrok. V tomto stave sa musím radovať z maličkostí.

"Čo som zmeškala?"

Faust, ktorý stál otočený chrbtom pri svojej dočasnej posteli, zastal v pohybe a natočil sa ku mne.

Bola tma, takže som nevidela čo robil doteraz, no podľa rúk na zapínaní nohavíc mi došlo, že sa vyzliekal.

To som vážne nemusela rušiť.

"Opäť som ťa zobudil," prehovoril a v hlase mu hralo predstierané zúfalstvo, no i tak som vedela, že to je myslené o moc menej ako vtip než ukazuje.

Ďalší dôvod, prečo som o sebe nemala dávať vedieť.

"Spala som dlho?"

"Pár hodín," odvetil, na čo sa otočil preč a asi sa opäť zapol, pretože potom tričko upravil na nohaviciach, akoby od svojho zámeru upustil.

Hanblivka jeden.

"Je ti lepšie?" ozval sa, pri čom zhrnul na bok paplón a natriasol podušku. Naozaj sa chystal k spánku. To sa fakt už mohol prezliecť... Čo? Som veľmi priehľadná?

Ach jaj.

"Zdravá ako rybka."

"Inak Black pozdravuje."

Tomu sa hovorí zmena témy, pre tých čo nevedia.

"Kde si našiel Blacka?"

"Pred dverami tvojej izby, v podstate."

To ma zaujalo, a tak som sa natiahla po nočnej lapme a zažala ju. Celkovo je divné, že to doteraz neurobil on.

Uvelebila som sa do polohy zosunutého sedu, no natočená som bola k nemu. Na svetle sa na okamih opäť natočil ku mne a premeral si ma, no sotva po sekunde sa otočil preč. Neviem, čo robil, že mi musel byť otočený chrbtom, ale začínal ma štvať.

"Keď si zaspala, išiel som ti po tie veci. Black sedel v spoločenskej a čakal na teba. Asi sa chce ospravedlniť," doplnil cynicky.

"Stačilo poslať kvety."

Faust sa ku mne otočil s úsmevom na perách a sadol si na posteľ.

"Trochu ho zarazilo, že spíš u mňa."

Videla som ten provokačný odtienok v jeho očiach- ich oranžový nádych v takých chvíľach dostával sýtejší odtieň- a nevedela, čo si o tom myslieť. Čo to od môjho návratu robí? Úmyselne ma mätie? Chce ma dohnať do blázinca? Spolčil sa snáď s mojou mamou?!

Prečo hovorí niečo také- takým tónom a s takým výrazom- keď i tak sa potom vždy zavrie do svojej ulity?

"Viem si predstaviť," odpovedala som v stave nedostatku iných reakcií.

Vyzeral sklamane, že sa nepýtam na podrobnosti, ale celkom v súlade s tradíciami nepokračoval v rozhovore.

"Veci máš pri posteli," začal nový list, novým hlasom a novým výrazom. Nový človek. Žiara v jeho očiach pohasla.

Zaujímalo by ma, na koľko osôb on vlastne rozdelený je.

Naklonila som sa a zbadala na zemi môj poloprázdny batoh. Čo vám poviem? Až toľko vecí človek na jednu noc nepotrebuje. A to počítam i s tým, že sa mi zajtra nebude chcieť tak skoro z jeho postele odísť... Ha-ha, ja viem.

"Veď si teraz prišiel," prižmúrila som oči.

"Kým si spala, bol som tu asi trikrát."

Kde behal medzi tým?

Prikývla som a zviezla sa späť na chrbát. Ok, asi toľko k téme.

Opäť sa postavil a otočil sa mi chrbtom.

"Môžeš zhasnúť, i ja už pôjdem spať."

"Mne sa ale spať už nechce," namietla som ako malé decko, keď mi došlo, že len chce, aby som zhasla a on sa mohol prezliecť.

Prezliekať sa potme, aby som ho nevidela? To tak.

Otočil sa ku mne s výrazom to myslíš vážne?, až som takmer sčervenala.

"Stavím sa, že do 15 minút znova spíš."

"O čo?"

"Napríklad... Povieš Lupinovi pravdu?"

"Moc vtipné," zamračila som sa otrávene.

"Za pokus to stálo," pokrčil ramenami s nedostatkom výrazu v tvári.

Chvíľu sme na seba pozerali, pri čom on nedával najavo nič. Len toľko, že si uvedomuje, že sa i tak nakoniec podvolím.

Nuž, mal pravdu. Vzdychla som a zhasla tú lampu, otočiac sa k nemu chrbtom a zababušiac sa do paplóna.

Je ako malý.

I keď, trucujúca pod paplónom tiež nemám čo hovoriť.

"Lupin, Potter a Black sa chystajú na jej pohreb."

Otvorila som oči- kedy som ich zavrela?- no dala si pozor, nech nedám najavo viac zo svojej reakcie.

Nechápem, prečo som taká prekvapená, keď to bolo samozrejmé.

"To sa dalo čakať," ozvala som sa po chvíli nezaujatým hlasom, no srdce mi zrýchlilo.

Nechcem, aby tam išiel i Lupin. Už tak sa tam budem cítiť naozaj nepríjemne.

No na jej pohreb pôjdem. I keby to znamenalo prejsť cez armádu Lupinov.

"Vieš, o koľkej to je?"

Za chrbtom ustal všetok pohyb, čo ma napokon i tak donútilo sa otočiť.

Faust stál pri svojej posteli, už prezlečený (žiaľ) a pozeral na mňa úplne nehybne. Keby jeho oči v tej tme svietili ešte viac, vyzeral by ako prekliata mačka.

"I ty tam chceš ísť?"

"Samozrejme."

Chvíľu bol ticho a ja som hádala jeho argumenty, aby som si vedela pripravovať protiargumenty, no úplne ma prekvapil, keď po minúte absolútneho ticha a nehybnosti prikývol.
"Chápem."

Zamrkala som a rozmýšľala, či opäť nespím.

V tom prípade dúfam, že čoskoro bude pokračovať tam, kde minule prestal.

"I keď s tým, čo som videl dnes, pochybujem o tvojom zdravotnom stave."

"Deň magickej liečby je ako týždeň tej normálnej. Myslím, že v pondelok už budem dostatočne fit."

"Mám ísť s tebou?"

Oblial ma chlad. Čože?! Prekvapením som zabudla udržať ústa zavreté, snáď si toho nevšimol.

"Išiel by si?" spýtala som sa to, čo ma najviac udivilo. Nedokázala som svoj rozjasaný hlas udržať na uzde.
Faust sa posadil a tento raz on zažal lampu na svojom nočnom stole. Videla som, že v tvári má uzavretý výraz, rozhodne viac ako pred pár minútami.

Rozmýšľam, aká zmena sa odvtedy odohrala.

"Ak by si to po mne chcela," prikývol a povedal to dostatočne chladne, aby to nevyznelo ani trochu romanticky. Ledva sa to dalo považovať za niečo priateľské.

"Nevezmem ťa na jej pohreb, ak tam ísť nechceš," prehovorila som presvedčeným hlasom. O tomto diskutovať nebudem.

"Chcem ísť, ak ma tam chceš."

Keby nezažal tú debilnú lampu, nemusel by vidieť ten šok v mojej tvári. A určite bolo vidieť i to, ako mi to v hlave šrotuje. Čo, do pekla, sa deje?

"Faust, ty-" A nemusela som si lámať hlavu s dokončením tej vety, pretože ma uťal zhasnutím lampy.
"Dobrú noc." Ľahol si a nedal mi šancu na to, aby som dokončila otázku. Bola by to vôbec otázka?

Rozhodne sa musím naučiť Faustove otváracie hodiny. Hodiny jeho prístupnosti.

"Dobrú."

Faust ma nechal sedieť na svojej posteli potom, ako ma dotasil do svojej izby pomocou kombinácie podpierania a čarodejníckych nosidiel. Tie som žiaľ nebola ochotná použiť v častiach hradu, kde by nás mohol niekto vidieť- nie, to nie je typ reputácie, ktorý potrebujem- takže som v tejto chvíli tak trochu na odpadnutie. Ale len trochu.

Nechal ma samú len na chvíľu, iba čo sa dostane do mojej izby a nájde moje čarovné vrecko plné pochutín a v ňom náhradný obklad. Podľa pokynov by som si ho mala vymeniť až zajtra. No obklad okrem iného zmierňuje pálenie a to je niečo, čo by sa mi momentálne dosť šiklo. Takže čert vezmi akékoľvek pokyny. Stav núdze si vyžaduje špeciálne opatrenia.

Bol preč asi tri minúty, keď som bola konečne ochotná sa pohnúť. Najradšej by som si ľahla, zatvorila oči a prehĺtala bolesť, no ranu mám na dosť blbom mieste.

Mieste, ktoré vôbec, ale vôbec nekorešponduje so šatami, ktoré mám práve na sebe. Pretože aby sa Faust dostal k obkladu- vy ste si mysleli, že to budem robiť sama?- šaty si budem musieť buď vyhrnúť nad pás, alebo vyzliecť. Jedno či druhé- nesúhlasím.

Takže sa musím prezliecť. Tak ma napadá, že som to mohla povedať Faustovi ešte pred odchodom, pretože do skrine sa mi mu liezť nechce. A nie pre moje bezchybné vychovanie- nič tak povrchné- ale preto, lebo sa nepostavím ani keby tá posteľ začala horieť.

Takže musím aj tak počkať. Takže som si zrovna mohla ľahnúť. Takže sedím zbytočne.

Niečo mi prišlo na um a tak som zašmátrala rukami okolo seba. Je to posteľ- je to Faustova posteľ. Nie tá druhá, ktorá v jeho izbe nemá obyvateľa a tak by sa dalo povedať, že nemá žiadnu opodstatnenosť- čo fakt nemá.

Čo znamená, že je tu akási šanca, že tu bude niekde jeho pyžamo.

Faustovo pyžamo.

Už len to spojenie znie dosť trápne, pri tom každý musí v niečom spať.

Myslíme si, že Faust spí nahý? Ok, je to hrad. Pochybujem, že by niekto spal na hrade nahý. Asi je to tým kameňom všade okolo, niečo na ňom je strašne nekonformné pre nahotu.

Bingo! Našla som úhľadne zloženú kôpku oblečenia, ktorá pozostávala z bavlnených nohavíc v čiernej farbe a bavlneného trička s krátkym rukávom vo farbe bielej.

Bolo neľudsky mäkké a mne neostáva nič iné, len poďakovať Bohu za to, že je Faust tak vo vate.

Vyzliecť šaty každopádne nebolo až tak zložité, ako som si predstavovala. Skoro som sa zadusila vlastnou pýchou- aký som len borec, keď ma pri rutinných činnostiach nič nebolí- ale potom prišla tá horšia časť, ktorá ma nenapadla. Obliekanie. Dať si nohavice znamenalo zohnúť sa k nohám alebo nohy zdvihnúť k telu. To bol kameň úrazu celej misie, napriek tomu som to dokázala.

Tou dobou už na pol v mdlobách, ale to je vedľajšie.

Každopádne, keď už som musela nohy dostať na posteľ, rozhodla som sa využiť to naplno. Je ťažké zlúčiť prianie "zatvoriť oči a na chvíľu si odpočinúť" s "ostať v bdelom stave".

Vytuhnúť ešte pred Faustovým návratom fakt nepotrebujem.

Napriek tomu, moje odhodlanie bolo hodené z útesu skôr než si stihlo dať plavky. Pretože posteľ bola pod mojím chrbtom pohodlná, vankúš presne v polohe, ktorá bola niečo medzi ležaním a sedením a viete čo na tom bolo vážne najlepšie?

Faust všade okolo mňa. Jeho vôňa, jeho veci, pozostatky jeho prítomnosti.

Odrazu sa otvorili dvere a ja som otvorila oči, aby som uvidela Fausta idúceho ku mne i s malou papierovou taškou v ruke.

Zastal pri posteli, pohľadom si premeral moje šaty na zemi i svoje pyžamo na mojom tele a potom sa posadil vedľa mňa a tašku položil na nočný stolík.

"Spravila si si pohodlie?"

"To pyžamo je brutálne mäkké."

"Cítiš sa lepšie?"

"Teraz už áno." Hm, prosím?

Nemala som čas sa presne zamyslieť nad tým, ako som z úst mohla vypustiť niečo tak príšerne sentimentálne, pretože sa v miestnosti zjavil šimpanz v brnení a vystrelil mi mozog z hlavy. Inak povedané- Faust sa ku mne naklonil a pobozkal ma.

A keď sa môj mozog pozviechal a vrátil späť na svoje miesto, zdvihla som ruky a dlaňami sa mu zavesila na krk, keby ho náhodou napadlo prestať.

Ozval sa zvuk dverí, no v tú chvíľu mi to bolo tak prekliato jedno, že som nebola ochotná ani len otvoriť oči. Slasť, ktorá prúdila cez jeho pery do tých mojich a šírila sa ďalej do tela bola akási otupená, no i tak dôležitejšia než akákoľvek iná udalosť, ktorá sa mohla v miestnosti odohrávať.

Bod na posteli niekde v miestach, kde práve sedel Faust a skláňal sa z neho ku mne, sa akosi zvláštne prehol- akoby si naňho niekto sadol, čo nedávalo zmysel (z logického dôvodu proste preto, lebo tam už sedel Faust)- no viac ma vystrašil fakt, že menovaný sa mierne odtiahol.

"Faust..." šepla som dychtivo a chcela si ho pritiahnuť bližšie, keď odrazu-
"Myra?" ozvalo sa z reality, čo ma vytrhlo zo sna.

Oči som otvorila s miernym trhnutím a uvedomila si, že to moje posledné roztúžené "Faust" bola jediná vec z toho sna, ktorá bola skutočná.

Tomu sa hovorí dvojitá katastrofa.

Pohľadom som sa stretla s Faustom, ktorý sedel na rovnakom mieste vedľa mňa ako pred chvíľou jeho snové alterego, akurát že tašku s liekmi mal na kolenách a namiesto vášnivo na mňa hľadel akosi vyvedene z miery. Oh, a stále kurevsky prenikavo. Juchú.

Schopnosť nepozerať tak asi už definitívne stratil.

"To bola rýchlosť."

"Zobudil som ťa," preniesol a v očiach sa mu zjavilo akési podivné pochopenie a zároveň ešte väčšie nepochopenie.

Dočerta, predsa ho nenechám rozmýšľať nad tým, o čom sa mi asi tak vášnivo snívalo!

"Máš všetko?" vyhŕkla som impulzívne.

"Nič som nevyťahoval, ak ide o to. A povedala si len tú tašku."

No nie som inteligentná?

Prikývla som a o málo sa posunula vyššie, no ako som zistila, pálenie sa len tak nestratilo. Len si dalo malú pauzu, pretože vedelo, že nechať ma zaspať je najlepšia šanca, ako ma strápniť.

"Prezliekla si sa," nadhodil s miernym zamračením a zletel pohľadom celé svoje pyžamo. Bolo úplne jedno, že mi bolo o niečo väčšie, pretože som ležala- takže trapas, pri ktorom mi pri chôdzi spadnú gate, nehrozil.
"Snáď to nie je problém."

"Myslel som, že máš bolesti."

"Zvládla som prechádzku hradom. Jedno prezlečenie nebol zas až taký ťažký proces." Hej, po boji je každý hrdina.

"Cítiš sa lepšie?"

Zamrkala som, keď som si uvedomila, že je to rovnaká otázka, ako položil jeho "predchodca". Čo by sa stalo, keby bola i moja odpoveď rovnaká?
Pokrčila som ramenami.

"Na to si mi doniesol ten obklad."

Faust na mňa okamih hľadel úplne nevypočítateľne, keď sa odrazu postavil a na svoje miesto položil papierové vrecko s liekmi.

"Nechám ťa osamote."

Vyplašene som k nemu zdvihla zrak.

"Čože?!"

Fasut zaváhal- asi nečakal tak prudkú reakciu- a potom sa zamračil.

"Chystám sa odísť."

"Odísť?"

"Asi chceš súkromie."

"To je pekný luxus, avšak potrebujem ťa do úlohy zdravotnej sestry."

Prisahám, že som sa v jeho očiach stretla s akousi neistotou. A hlavne nedôverou.

Čo?! Neistota, nedôvera a Faust? To musí byť nejaký omyl.

"Nezvládneš to sama?"

"Zvládnem. Ale kto mi zaručí, že neodpadnem v polovici?"

"Čo je na tom také ťažké?"

Zamrkala som a rozmýšľala, či na to treba slová, alebo si vystačím s empirickým dôkazom.

"Predpokladám, že to skoro uvidíš," zároveň so svojimi slovami som zodvihla vrecko a podala mu ho.

Neochotne si ho vzal a posadil sa opäť vedľa mňa.

"Takže preto si sa prezliekla."

"To a ešte som si zamilovala fakt, že máš tak mäkké pyžamo."

Faust mi pozrel do očí a v tom pohľade bolo niečo zvláštne, niečo nepreniknuteľné a príťažlivé zároveň.

Podnietilo ma to k hľadaniu dvojzmyslu v tej vete, ale nevedela som prísť na žiadny, čo by nebol pritiahnutý za vlasy.
"Toto?" Faust vytiahol balíček magickej gázy.

"Ešte masť."

"Masť?"

"Tú, čo patrí na ranu."

Opäť nazrel do tašky a chvíľu sa v nej nerozhodne prehrabával- už som bola na dobrej ceste stratiť trpezlivosť a nájsť tú poondiatu masť sama- keď vytiahol kruhovú uzavretú misku.

"Šikula," ocenila som ho, no on sa ani len neusmial. Iba sa natočil ku mne a bez toho, aby mi venoval pohľad, upriamil zrak na moje brucho.

"I tak som ťa už nahú videl," vypadlo z neho odrazu a ja som sa takmer zadusila na vlastnej sline.

A to, povedzme si na rovinu, by bola tá najtrápnejšia neúmyselná samovražda vo vesmíre.

"Musel to byť nádherný pohľad. Krv všade, diera v bruchu, ja v bezvedomí."

"Nebol to nádherný pohľad," zdvihol ku mne odrazu zrak a mňa podľa niečoho tvrdého v tom pohľade zmrazila hanba. Vtipkovať o takom niečom je asi nad mieru. Napadlo mi, ako sa asi cítil. Nikdy som to tak nebrala- keď som tento bod v hlave rekonštruovala, zamieravala som sa skôr na okamih mojej blížiacej sa smrti a v tom detinskejšom prípade na to, že som bola kompletne nahá v náručí kompletne faustovského Fausta.

Nikdy mi na um nezišlo, ako to bral on. Bola som v bezvedomí. Zrovna nemálo som krvácala. Okrem toho som bola celá pokrytá krvou (i keď poväčšine nie vlastnou).

A i keď si o hĺbke Faustových citov ku mne nerobím žiadne nádeje, to asi predsa len nebol pohľad, ktorý by ho nechal nedotknutým.

"Prepáč."

Opäť ostal ticho a len ma prepaľoval pohľadom- a mňa už začínalo poriadne štvať, že som sa nedokázala prebiť cez tú neviditeľnú bariéru, ktorá odrážala moje pokusy preniknúť do toho pohľadu.

"Vyhrň si to tričko," ozval sa odrazu a mne opäť skoro zabehlo.

*****

Necítila som sa úplne príjemne s tričkom vyhrnutým pod prsia a s nohavicami stiahnutými podivným šikmým spôsobom tak, že mi v podstate bolo úplne vidieť spodné prádlo- a ja viem, prečo v čase choroby a zranení nosím len obyčajné čierne kúsky bez príkras- no keď už som i to spodné prádlo musela mať mierne stiahnuté, to už ma robilo nesvojou kúštek viac.

A predsa, ani to nedokázalo konkurovať bolesti, ktorá sa mi šírila do celého tela, keď Faust jemne zdvihol starý obklad.

Stisla som zuby, no zasyčanie som nedokázala potlačiť.

Magický obklad pôsobil ako zázrak- keď si človek zvykol na zopár vedľajších efektov a prvotnú bolesť- ale jeho výmena bola desivo bolestivá. Mágia, ktoré hojila ranu, má vo zvyku sa k telu akoby prisať. A keď ju človek odtŕha ešte úplne nevyminutú- čo teraz je, no bez tak je slabšia než momentálne potrebujem- nechce sa pustiť a jej odtrhnutie je tak možné prirovnať k odtrhnutiu nití spájajúcich gázu a miesto zranenia.

Faust stuhol a keď som otvorila oči- keď najväčšia bolesť pominula a ja som si bola istá, že v nich nemám slzy- videla som jeho strach pokračovať.

"Už chápeš, prečo to nedokážem urobiť sama?"

Prikývol. Jedna vec je bolesť zniesť. Druhá vec je spôsobiť si ju sama. To máte ako s depiláciou- tú si sama síce spravíte, ale chce to veľké sebazaprenie. Také, ktoré v salóne nepotrebujete.

A sebazaprenie nepatrí medzi moje silné stránky.

"Čo teraz?" Spýtal sa zároveň s tým, ako gázu opatrne zmotal suchou stranou von a odložil ju bokom.

"Vyber z balíčku novú gázu a tak, aby si sa dotýkal len vonkajšej strany, na ňu naber zmes z tej misky. Prilož to k rane. Opatrne, netlač príliš ani málo."

Najradšej by som mala zavreté oči, no potrebovala som vidieť, či robí, čo som mu povedala.

Faust spravil požadované, no s rukami nad ranou zaváhal. Nie- nezaváhal, len ho upútal pohľad na to miesto. Ja sa mu snažím vyhýbať- ten pohľad mi zdvíha žalúdok. Príliš mi pripomína bolesť.

Rana bola začervenaná, hrboľatá, nepríjemná. Blížilo sa to už k jazve, no niečo na tom bolo stále príliš... Citlivé. Bolestivé. Nepekné.

Zaváhal a pozrel mi do očí.

"Bude i táto časť bolieť rovnako?"

"Viac."

Ledva som stihla dopovedať, priložil gázu k rane a ja som sa napla. Cítila som tie nite, ktoré z masti prenikajú do môjho tela a šíria sa do okolia rany. Akoby sa prebíjali medzi bunkami, a prebíjali sa násilím. Cítila som, ako sa mi žily smerujúce od toho miesta plnili horúcou mágiou.

Po pár minútach som otvorila oči, po tom, čo ten pocit kompletne zmizol. Namiesto neho som začínala pociťovať úľavu, pálenie sa rozptýlilo do celého tela a postupne vymizlo.

Vydýchla som.

Zistila som, že gate sa mi pri tom kŕči zosunuli o málo nižšie a že Faust stále hľadí na miesto rany. Gáza samovoľne priľnula k telu, no on mal na jej krajoch stále položené prsty.

Mierne som sa pohla, na čo sa jeho prsty zachveli, no nezdvihol ruku. Namiesto toho zdvihol zrak a oprel sa ním do mňa.

"Prepáč."

"Čo?"

"Bolelo ťa to."

"To rany robievajú."

"Nehojí sa to tak, akoby som čakal."

"Ja viem, magické hojenie je zázrak."

"Práveže nie. Nemalo by ťa to tak bolieť."

Naozaj znel, akoby bol nahnevaný?

"Faust, Lupin mi doslova vykúsol dieru do brucha. Vzhľadom na to sa to hojí fakt rýchlo."

"Takže to bol Lupin?"

Uvedomila som si, že Faust tiež nevie, čo sa stalo. Vie viac než všetci ostatní, no nevie všetko. Nevie čo ja. To nevie nikto- jediná ďalšia osoba, ktorá sa zúčastnila celého procesu, je mŕtva. Lupinovou vinou.

Sklonila som pohľad, takže som si opäť všimla faktu, že jeho prsty neopustili gázu.

Odrazu sa ale pohli- neodtiahol ich, len posunul. A mne do tela vstúpilo horko z toho, kam ich posunul.

Zišiel nimi nižšie, čo bolo miesto nebezpečne blízko okraju spodného prádla. Bez ohľadu na ranu- hranica podbruška a stehna je veľmi citlivé miesto.

A keď prstami opäť pohol nižšie, došlo mi, že ide po línii žíl, ktoré boli vďaka kombinácii svetlej pokožky a účinku obkladu obzvlášť viditeľné.

"To robí tá masť," vysvetlila som, no hlas som mala tichý a podivne pohnutý. Asi to bolo tým, že ani rana nedokázala potlačiť hlad, ktorý sa z miest jeho dotyku rozšíril do celého môjho tela.

Nechcel by prísť ten snový Faust? Jeho technika sa mi celkom páčila.

A napriek tomu, pocit, ktorý ma v realite objímal z tohto jeho dotyku celkom prevažoval pocit jeho pier na mojich v sne. Akoby som teraz zareagovala na bozk? Zložila sa?

Pozrel na mňa a mne sa zovrel žalúdok. Neviem, kto prišiel s frázou "motýle v bruchu", ale dotyčný celkom určite nepoznal Fausta. Ak by ho poznal, nejaké motýle by nemali šancu.

"Je to lepšie?" spýtal sa a ja som musela prehltnúť, aby som bola schopná niečo povedať. Úplne mi vyschlo v ústach. Váhu jeho prstov som stále cítila na pokožke, i ich teplo.

"Trochu. Áno."

"Chceš spať?"

Preboha, nie!

Tento raz som si tak úprimnú reakciu nechala pre seba a len pokrútila hlavou.

Prikývol, zdvihol prsty z mojej pokožky a narovnal sa.

"Tak by si mi mohla objasniť tú časť, ako ťa Lupin skoro zabil."

*****

Rozmýšľala som, či Faustovi povedať priebeh celej noci, no keď som nedokázala vymyslieť pádnejší dôvod ako "nikdy nepovedz celú pravdu" prečo to neurobiť, urobila som to. Až tak jednoduché moje rozmýšľanie bolo.

Keď som skončila- a skončila som niekde pri tom, ako sa zjavil pri mojej osudovej lavičke- musela som si na reakciu počkať celé dve sekundy.

"Urobila si zo seba martýrku. Nechápem prečo."

Počas môjho rozhovoru sa posadil vedľa mňa na posteľ, ale oprel sa o trám pri jej nohách, takže bol vlastne skôr oproti mne. To bolo fajn, aspoň som sa konečne vnútorne upokojila. Rozhodne tomu pomohlo i to, že už sa ma nedotýkal a že som bola kompletne zahalená. Aha- a ešte že obklad zmiernil bolesť na minimum.

"Myslím, že moje dôvody sú celkom jasné."

"Popravde, ani moc nie."

"Lupina by to dokonale psychicky zabilo."

"A?" zdvihol Faust obočie a ja som rozhorčene pokrútila hlavou.

"Je zbytočné, aby vedel pravdu."

"Tak mu budeš klamať. To nie je práve najlepšia cesta, ako si ho udobriť."

"Udobriť?" vyštekla som, bezmála vykríkla. "To je práve to, Faust. S Lupinom už v živote zadobre nebudem."

"Buď sa očistíš a tým zničíš jeho, alebo ho necháš ťa nenávidieť. To si chcela?"

"Nič z toho som nechcela. No akosi som sa tomu nevyhla."

"Ale lovca zabil on. A to dievča zabil lovec. Prečo to má byť všetko na tvojich ramenách?"

"Pretože to kvôli mne si vybral ju. To kvôli mne je teraz mŕtva."

"Prosím, preber sa zo svojho egocentrizmu. Ty si nebola tá, ktorá ju dobodala k smrti. Ty si tá, ktorú si vyhliadol chorý psychopat."

"To je to isté."

"Ak si to naozaj myslíš, moja mienka o tebe nemálo klesne."

"To nie je práve to, čo chce každé dievča počuť."

"Nie som tu od toho, aby som ti hovoril, čo počuť chceš, ale pravdu. Myslel som, že v tomto sme na rovnakej vlne."

Okamih som naňho pozerala zožieraná hnevom k nemu i k sebe, no potom som si povzdychla.

"Máš pravdu. No i tak mohla byť Iliana v poriadku, keby sa nezačala baviť so mnou."

"To je hlúpa úvaha. Keby to nebola Iliana, bol by to niekto iný. Alebo by to bol niekto cudzí."

"Radšej cudzinec ako Iliana."

Faust na mňa významne po tomto mojom prehlásení pozrel a mne došlo, kam tým mieri.

Odvrátila som sa- nepotrebovala som vidieť vlastné myšlienky v jeho tvári. Nepotrebovala som, aby ma ešte niekto presviedčal o tom, že to nie je moja vina.

Pretože niečo v mojom vnútri sa zubami nechtami rozhodlo bojovať za to, že to skutočne moja vina je.

Možno i pre to som sa rozhodla mlčať pred Lupinom a čo viac, rozhodla sa mlčať pred Blackom.

Som naozaj taká hlúpa?

"Naozaj som to chcela byť ja... Ktorá ho zabije. Ktorá mu ublíži za to, čo jej urobil. Ktorá ju pomstí."

Faust naklonil hlavu do strany a v jeho tvári sa zjavilo zaujatie. Počúval ma celú dobu, celú dobu mi naslúchal. No až teraz som mohla vidieť, že sa dostávame k téme, ktorá ho upútala.

Ani Faust nie je úplne v poriadku, ale kto z môjho okolia je, že?

"Keď sme u toho, ako to, že ten tvoj uspávací zázrak prestal fungovať, dočerta?!" napadlo mi odrazu, keď sa mi pred očami zjavil obraz veľkého vlka, ktorý zboku skolil utekajúceho lovca. Ako sa to stalo?

Faust sa napriamil a jeho výraz stvrdol.

"Nepredpokladal som to. Ten elixír uspí draka. No premena zo sebou nesie oveľa viac magickej energie, než som myslel. Tá energia ho doslova spálila."

To bolo dokonale postačujúce vysvetlenie, avšak nebol to dôvod, prečo som ostala ticho.

Faust sa okamih nehýbal, no potom prižmúril oči a videla som, že sa snaží rozlúštiť, prečo sa tvárim tak nerozhodne. Hádal, čo sa chystám povedať.

"Ty... Videl si ma premeniť sa. Videl si ma ako vlka."

Svaly okolo jeho očí sa uvoľnili a v jeho očiach sa odrazu zjavilo niečo silné, intenzívne. Niečo spaľujúco podmanivé a zároveň odovzdané.

"Nikdy pred tým som také niečo nevidel. Premena vlkodlaka je..."

"Nechutná, ja viem," doplnila som ho, keď nevedel nájsť správne slovo.

"Nechutná?" zamračil sa odrazu a ja som pokrčila ramenami. "Nebol to najkrajší pohľad, pretože to vyzeralo bolestivo. No vôbec to nebolo to nechutné."

"Ale prosím ťa. Je to celé o lámaní a trhaní a zrastaní a transformovaní. Je to hnus. Okrem toho, už len pohľad na to, ako vyzerám vo vlčej podobe musel byť odporný."
"Vôbec nebol odporný."

"Neurazím sa, ok? Proste je to mutant, škaredý, odporný mutant. To sa ti nemohlo páčiť."

"To? Bol to vlkodlak. Navyše to bol..." z ničoho nič sa zasekol a všetko, čo na ňom vypovedalo o nejakej emócii, sa uzamklo.

Zo živého človeka opäť ostala len socha.

"Navyše čo?" pokrútila som hlavou a nebála sa vo svojom hlase použiť hĺbku toho, ako veľmi ma zaujímal zvyšok tej vety.

Videla som, ako váha, no to niečo nedotknuteľné v ňom víťazilo. To niečo, čo okolo neho obraňovalo hradby.

"Faust?" skúsila som to znovu, tichšie, no naliehavejšie.

Prudko sa postavil, na čom od prekvapenia nadskočila. Obišiel posteľ a postavil sa k oknu.

Mával to vo zvyku- pozeral z okna a za jeho očami sa mihali stovky myšlienok. Možno mu ten pohľad z okna pomáhal ich zoradiť. Možno to bol len manéver, aby sa nemusel na ľudí pozerať priamo.

Každopádne to bola jeho slabina.

Postavila som sa, napriek tomu ako neodporúčané to bolo- deväť z desať lekárov to výrazne neodporúča- a pristúpila k nemu.

Vytrhla som ho zo zamyslenia, vytrhla som ho z hlbiny jeho myšlienok. Prekvapene na mňa pozrel a potom sa zamračil.

"Blázniš? Vráť sa do postele!"

"Neumieram, upokoj sa."

"Okamžite choď do tej postele," zopakoval, no už o niečo pokojnejšie. Za to však oveľa rozhodnejšie.

"Nebuď moja matka a radšej mi odpovedz. Navyše čo?"

V krátkom tichu, v ktorom sa jeho pohľad ponáral do môjho, mnou prebleskla celá zmeť emócií. A potom ma odrazu držal v zovretí a jeho tvár bola od tej mojej sotva na vzdialenosť pera.

"Bol to tvoj vlkodlak. Nemohol mi byť odporný."

Od šoku mi takmer zabehlo. Nielenže som nečakala tento typ reakcie, prekvapili ma i jeho slová. A pri tom všetko, čo povedal, bolo v ponuke možností, ktoré som zvažovala poslednú riadku dní. To je na tom to čudné.

Predpokladám, že "byť v ponuke" a "byť použitý" je predsa len kúštek väčší rozdiel, než som si myslela.

Okamih mi trvalo, než si moja osoba rozmyslela, či sa ide hádať, alebo sa rozplače. A keďže som to ja, môžete hádať, čo bolo bližšie môjmu srdcu.

Hej, plač neprichádzal do úvahy.

"To nemyslíš vážne, Lupin!" vyhŕkla som nahnevane až tak, že sa na päte otočil ku mne. Pochopil, že sa ideme pohádať. Nemal to v úmysle- nevyzeral nadšený, že sa to deje práve takto a isto iste ľutoval i to, že na mňa vôbec prehovoril. No stalo sa.

"A čo si si myslela? Že ti poďakujem?"

"Nepamätáš si, čo sa stalo, a i tak ma ideš súdiť?! Choď do pekla!"

"Oklamala si ma a uspala!"

"Pre tvoje dobre!"

"S tým choď do čerta! Sprosto si sa ma zbavila!"

"Nebodaj som ťa mala požiadať o pomoc?"

"Mala si mi povedať pravdu! Nič z toho by sa nemuselo stať!"

"Veď ty ani nevieš, čo sa stalo!" Prisahám, že ma krik nikdy tak nebolel. Rana na bruchu sa ozvala silným pulzovaním, ktoré pripomínalo bodnutia ihlou. A tá ihla sa čoraz viac zväčšovala.

"Vidím následky! Dvaja mŕtvi, vyšetrovanie v Rockville, dieťa bez matky!" Neušlo mi, že mňa v nemocnici nespomenul. Asi som nebola dôležitá, odkedy sa rozhodol, že je to moja vina.

"Myslíš, že som to tak chcela? Že mi život prišiel moc jednoduchý, tak som sa rozhodla zabiť jediné dievča, ktoré som mohla považovať za priateľku?! Že som chcela riskovať väzenie pre zábavu?"

"Možno áno! Popravde, nemyslím si, že by si ty alebo on mali v nejakej úcte ľudský život!"

"To si myslíš? Že som monštrum, ktoré nemá problém zabíjať?"

Zaváhal, no i tak som z neho cítila, že by najradšej povedal áno. Nebol o tom plne presvedčený, no ani nebol presvedčený o opaku. Každopádne to chcel povedať už len preto, aby ma to ranilo.

Pokrútila som hlavou.

"Bolo potreba to riešiť. Čo si chcel robiť ty? Sedieť a čakať, než ťa lovec obviní z vraždy a pošle do Azkabanu? Nebodaj kým ťa zabije?!"

"Niečo by sme vymysleli!"

"Ibaže my sme nič nevymysleli, Lupin! Čakali sme na úplnok ako na popravu! Nikdy by nám nedal pokoj! Musela som niečo vymyslieť, musela som niečo urobiť!"

"Ale to je ten problém- tu nejde len o teba! Nie všetko je o tebe! Riskovala si i môj život, i moju budúcnosť!"

"Ty to hovoríš, akoby som mala na výber!"

"Mala si na výber! Minimálne si to mala riešiť so mnou! Mala si mi o tom povedať!"

"A ty by si určite súhlasil. Nebodaj mi so svojím komplexom ublíženého pomohol zneškodniť lovca!"

"Zneškodniť? To je nový výraz pre vraždu?"

"Nebolo inej cesty!"

"A tak si ho chladnokrvne zabila!"
"Mýliš sa!" Môj výkrik vzduch preťal ako výstrel. Strnula som, keď som si uvedomila, že som sa vydala na chodník, ktorý vedie len jedným smerom. A len k jednému cieľu.
"Čo tým myslíš?" Na tvári sa mu zračilo všetko to, čo ku mne plávalo i putom medzi nami. Jeho podozrenie, obava. Jeho neistota. Nepamätal si to, nevedel čo sa stalo. A podľa toho, čo si pamätal, dospel k logickému záveru. A ja som teraz naznačila, že jeho záver by mohol stáť na prehnitých základoch.

Zaslúžil by si, aby sa zosypal ako domček z kariet?

Nadýchla som sa k odpovedi, v ktorej by som mu povedala všetko. Povedala mu pravdu. Povedala mu, že to on je vrah. V odpovedi, v ktorej by som mu zničila život.

Považuje ma za monštrum. Nenávidí ma. Ak by sa dozvedel pravdu, čo by cítil voči sebe?

Pokrútila som hlavou.

Mám zviazané ruky a jediná možnosť, ako si ich rozviazať, je ublížiť mu. Možno som beštia, no mal pravdu. Podviedla som ho, riskovala jeho i svoj život bez náznaku ľútosti. Zaslúžim si za to trest a on si nezaslúži žiť do konca života s vinou. Obzvlášť, keď nie je vinný on, ale jeho vlkodlak. Nenávidel by seba, nenávidel by svojho vlka, nenávidel by mňa.
Takto ostane len u mňa.

"Nebolo to chladnokrvne," prehovorila som po dlhej chvíli ticha a neušlo mi, že môj hlas posmutnel.
Lupin sa zamračil inak ako pred tým- nie hnevom, no zmätením. Stále som z neho cítila znechutenie - no jeho pocity boli narušené. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Čo si má myslieť o tom, čo zo mňa cítil. Pretože to iste nebolo niečo, čo by čakal od netvora môjho kalibru.

V jednej sekunde tam stál a rozmýšľal, ako to všetko spracovať, v ďalšej sekunde už som hľadela len na zavreté dvere.

Bez ducha som zamierila preč, čo najďalej od jeho pocitov, čo najďalej od tých mojich. A naozaj sa mi ich podarilo nechať v spoločenskej miestnosti, len fyzická bolesť išla so mnou.

*****

Uvedomila som si, že hádka s Lupinom bola zlý nápad. Nie z hľadiska jeho citov, môjho hnevu či prehnaných reakcií na oboch stranách. Nešlo o také hlúposti.

Bol to zlý nápad, pretože som na to nebola fyzicky uspôsobená.

Nemuselo mi to dôjsť na druhom konci hradu, ale zachránila ma lavička.

Ako dlho na nej budem musieť sedieť, kým ma to prestane bolieť? Kým každý krok nebude ako zarytie nožom do brucha?

Týždeň? Dva?

Mama takmer odpadla pri mojom odchode a otca som vyhnala z izby len vďaka sľubu, že do pondelka nevystrčím nos. Len doženiem, čo som zmeškala, a budem s kamarátmi. A budem bez mamy.

Povedzme, že mi to úplne tak nevyšlo. Otec bol preč 5 minút, a ja už som ziapala na Lupina. Bol preč pol hodiny a ja už som na druhom konci hradu neschopná pohybu.

Takže teraz umriem na tejto lavičke, pretože ma príšerne bolí zranenie, kvôli ktorému sa mám pohybovať čo najmenej. A rozhodne sa nemám prechádzať po hrade. A už vôbec nemám ziapať na Lupina.

Panebože, a to som si myslela, že som inteligentnejšia.

Ale občas zabúdam, že toto je Rokfort a nie nejaká druhotriedna škola pre muklov.

Ak na Rokforte potrebujete pomoc, vždy sa zjaví nejaký záchranca.

Dobre, Black nebol práve záchranca na slovo vzatý, ale bol to on, kto sa prvý vynoril spoza rohu asi po štvrť hodine. V závese s Potterom a Pettigrewom.

Popravde, radšej tu zomriem, než sa nechať zachrániť od týchto troch.

Všetci traja zastali a premerali si ma. Možno, že keď sa nebudem hýbať, nevšimnú si ma. Budem sa tváriť ako taká depresívna súčasť nábytku.

"Si späť," ozval sa prvý Black a pristúpil o niečo bližšie. Takže môj plán nevyšiel. O útek ani nemá zmysel sa pokúšať, keďže ledva chodím.

"Ale nehovor," chcela som sa uškrnúť, ale jeho výraz ma zastavil.

"Dnes nie," pokrútil hlavou a ja som odvrátila zrak. Netváril sa príjemne. Nebol to hnev, ani znechutenie. Bol to chlad. Smutný, prázdny chlad.

"Nevyzeráš dobre," začal po chvíli ticha, kedy som ja odmietala pozrieť jeho smerom a kedy Potter s Pettigrewom prvý raz za svoju existenciu nevydávali žiadny zvuk.

Obe veci značne vymykajúce sa normálu- tí dvaja mamľasi potichu a ja zdráhajúca sa pozrieť na charizmatického Blacka?

Každopádne, keby som nemala zákaz, niečo mu na taaak odseknem.

"Asi to nebolo tak vážne, keď sa prechádza po hrade," ozval sa odrazu Potter a ja som v sebe vydolovala dostatok hnevu, aby som po ňom pozrela najškaredšie, ako som vedela.

Nepríjemne si ma premeriaval, ale cítila som sa nadradene. Malicherne k tomu prispieval fakt, že vyzerám vážne nezdravo, ale zároveň podivne dobre. Možno to je len tým, že vyzerám tak inak- nenosievam uhladený cop ani šaty, no obe tieto veci s chorobnou bledosťou (ktorá nebola zas o toľko bledšia než moja obvyklá bledosť), proste vyzerali štýlovo.

"Nechceš mi vysvetliť, čo sa tam stalo?" ozval sa opäť Black, ktorý zrejme nemal náladu ani na svojho kamoša, ale na rozdiel odo mňa, jemu za to nedal slovný pohlavok.

Nechceš mi dať pokoj?

Nie, to by asi nebola najlepšia reakcia.

"To sa pýtaš ty mňa? Zobudila som sa v nemocnici, kde mi wiccanka oznámila, že je všetko urovnané. A odrazu sa nájde Ilianine telo v blízkosti Rockvillu. To skôr mne chýbajú informácie."

Neušlo mi, že zmienka o Iliane v jeho tvári zabila i ten malý náznak života. Tak toto ho tak dostalo?

Uvedomila som si, že mal Ilianu rád. Viac ako len niekoho, na koho narazil v bare. Veď prečo nie? Bola krásna, bola milá, bola duchaplná. Spájala ich istá, i keď nie moc vážna minulosť.

Ľudia si medzi sebou tvoria vzťahy v jednom kuse, to len mňa to vždy prekvapí.

"Nemyslíš, že podstatné je skôr to, čo sa dialo pred tým? Ako si vyjebala s Remusom a zabila lovca i to dievča?" vyštekol opäť Potter, na čo sa k nemu Black otočil.

"James." Neviem, ako sa tváril, ale podľa tónu jeho hlasu na Pottera asi nežmurkal. Neviem, či ho tak pobúril fakt, že ma Potter obviňuje z dvojnásobnej vraždy, alebo že použil tak veľký vulgarizmus.

Potter odtrhol zrak odo mňa a pri pohľade do Blackovej tváre sa hormóny šklbajúce jeho tvárou skľudnili.

Black sa ku mne opäť otočil, no ja som tou chvíľou tak trochu bojovala s mdlobami. Ruka mi šklbala smerom k rane- chcela som sa uistiť, či nekrvácam. Uistiť sa, že cez dieru v mojom bruchu nie je vidieť za mňa. Že to, že sa mi točí hlava, rýchlo prejde.

No nechcela som dať najavo, že mám problém. Ako poznám Blacka, napriek všetkému by mi chcel pomôcť. Potter by ma tu pokojne nechal umrieť, to je mi jasné, ale Black by ma chcel minimálne odniesť do nemocničného krídla.

Nech sa prepadnem, ak si od ktoréhokoľvek z nich dám pomôcť po tom, čo ma Potter označil za vraha- dnes už koľký krát?- a Black sa ma zastal AŽ obyčajným pojamesovaním.

Upútal ma Pettigrew, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo, no ktorý na mňa hľadel s istou známkou starosti. Neviem, či sa bál, že ho prekľajem, alebo si len všimol, že idem odpadnúť, no i tak sa jediný v tú chvíľu tváril, že si uvedomuje zhoršenie situácie.

Black sa ku mne opäť otočil.

"Čo sa stalo? Ako sa to mohlo tak pokaziť?"

"Podľa všetkého si už všetci utvorili názor na to, čo sa odohralo, tak nechápem, prečo to chceš počuť odo mňa." Áno, budem tvrdohlavá a áno, budem agresívne defenzívna.

"Môžeš sa na chvíľu preniesť cez svoju ublíženosť? Čo si si myslela? Si jediná, ktorá vie čo sa v tú noc stalo!"

"Jediná, ktorá to prežila," zamrmlal Potter, no tento krát sa Black neobťažoval reagovať.

S Blackom sme na seba asi dve minúty hľadeli úplne potichu- ja som sa naďalej tvárila odhodlane nespolupracovať, on bol dokonale chladný.

Odrazu vzdychol a pokrútil hlavou.

"Si neuveriteľná. Veľa sme riskovali, aby sme zahladili stopy po tvojej hlúposti a ty nemáš ani kúska chochmesu na to, aby si nám vysvetlila, čo sa stalo?"

"Možno pochopíš, že po tom, ako ma všetci obviňujú, sa do toho príliš nehrniem."

"Tak sa obháj! Povedz, ako to bolo v skutočnosti! Lebo takto môžeme robiť závery len z toho, čo po tebe ostalo. Remus stratený v lese, telo lovca roztrhané tak, že ho bolo ťažké spoznať, ty celá od krvi a s dierov v bruchu. Faust, ktorý bol v lese z nejakého dôvodu s tebou. Elixír na spanie, ktorý nefungoval a ktorý si si ty nikdy nemala v pláne dať. Iliana..."

Prehltla som a uvedomila si, že mám opäť zviazané ruky. Zranenie ma bolelo už tak moc, že som potláčala slzy. Nedokázala som hovoriť bez toho, aby som sa nerozplakala, nedokázala som odísť. Len som tam sedela a v duchu sa presviedčala o tom, že pred nikým z nich troch nedám nič z toho najavo. Možno keby bol Black sám, ale ak bol prítomný aj Potter, nedám najavo slabosť. I keby som za to mala ísť do pekla.

Ale ako to už na Rokforte chodí- vždy sa zjaví nejaký záchranca.

"Myslím, že návštevné hodiny sa skončili," vynoril sa spoza rohu Faust a hneď si to nasmeroval smerom ku mne. Pottera s Pettigrewom úplne odignoroval a Blackovi venoval len arogantný pohľad, ktorý by mu závideli ako kamene tak králi.

Prišiel ku mne a otočil sa smerom k tým trom, mne nevenoval ani pohľad. Čo je úplne jedno, pretože bol tu a ja som vedela, že moja mizéria je na ústupe. Sklonila som pohľad a trochu sa naklonila dopredu, čo síce pri finálnom spočítaní pomohlo, ale v tú chvíľu to zabolelo ako čert.

Kedy si mám vymeniť obklad? Nie náhodou už? A elixír proti bolesti som si dávala naposledy kedy?

"Nemôžeš ju od nás držať naveky. Bude musieť vysvetľovať."

"A lepšiu chvíľu ako túto ste si vybrať nemohli, že? Je tu sotva hodinu, je sotva hodinu na Rokforte po tom, ako strávila týždeň na lôžku. Máš pocit, že má na toto náladu?"

Neznášam, keď ma niekto musí obhajovať, ale Faustovi to pre dnes odpustím. Až sa spamätám zo šoku, že to vôbec robí. Že komunikuje s Blackom.

Black po mne pozrel a možno prvý raz za celý náš rozhovor mu došlo, že som vážne bola zranená, čo môže mať následky do prítomnosti.

V jeho tvári sa prvý raz zjavili emócie, keď pristúpil o krok bližšie.

"Si v poriadku?"

Hľadela som naňho rovnako odmietavo ako doteraz a v tú chvíľu by zo mňa nedostal ani slova, ani keby mi nebránila bolesť. Dnes proste na rebríčku obľúbených ľudí Myry Courterovej klesol hlboko.

"Poďme," ozval sa po prvý raz Pettigrew. Na okamih sa naše pohľady stretli a v tom jeho nebola žiadna nenávisť ani chlad, ani žiaden podobný pocit. Stále tam bola tá starosť a ja som stále nedokázala povedať, či to bola starosť o mňa alebo o seba a svojich priateľov. Tak či tak chcel odísť- či už lebo som to chcela ja, alebo ich vyhnal Faust, alebo chcel odísť sám. Vychádza to narovnako a svet čuduj sa, v tú chvíľu bol Peter Pettigrew hneď druhá najobľúbenejšia osoba v okruhu 20 metrov.

Ale až ďaleko sa Faustom.

Keď sa tí traja konečne stratili, Faust ešte asi 14 sekúnd zotrval otočený smerom k ich odchodu a sledoval prázdnu chodbu.

A tak som mala čas plne sa sústrediť na seba. Trhane, veľmi pomaly a veľmi opatrne som vydýchla a prstami na šatách prešla k miestu, kde sa pod látkou skrýval obväz.

Necítila som žiadnu tekutinu- to značí, že ani krv- takže rana sa mi neotvorila. To by už v tomto štádiu magickej liečby bolo nepravdepodobné, ale o to horšie. Našťastie to nie je tento prípad, no rana naďalej pálila.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že sme s Faustom osameli.

Osameli sme s Faustom.

Faust.

Je tu Faust.

Prisahám, že mi na okamih zastalo srdce a dych sa zasekol v hrdle. Zdvihla som k nemu pohľad a zistila, že už hľadí na mňa- nie, že sa jeho oči do mňa zarezávajú ako rozhorúčený kov do masla.

V mojich očiach musel uvidieť niečo z búrky pocitov, ktoré mnou zalomcovali, no bolo ťažké tomu zabrániť.

Klesol vedľa mňa na lavičku a jeho ruky som pocítila na tvári.

"Čo mám urobiť?"

Hľadela som naňho, neschopná slova. Nie kvôli bolesti- tá sa vlastne na pár okamihov úplne stratila- ale kvôli šoku. Dotýkal sa ma, dôvernejšie ako sa ma kedy dotýkal a jeho tvár dávala najavo viac emócií ako kedy dávala.

Starosť medzi nimi vynikala.

"Dostaň ma do svojej izby."

Ešte okamih na mňa prenikavo pozeral a potom prikývol.

Nechápem, ako je možné, že som jeden deň nedokázala určiť, či mám stále všetky končatiny, a na druhý deň už som ich bola schopná použiť.

A nechápem, ako to, že nikomu nevadí, ako príšerne ma bolí moja diera v bruchu. Fakt- veď sú to lekári, prepánaboha! Zbavovať ľudí bolesti je ich poslaním!

Navyše nič z toho nemôžem dať najavo. Musím sa len usmievať- no dobre, usmievať sa nemusím- a nevykazovať známky toho, že mám problém i so samostatným posadením sa na záchod. Nedajbože sa priznať, že ma niečo bolí.

Prečo? Pretože chcem z domu vypadnúť čo najskôr. Netúžim po Rokforte- nijak zvlášť ho nemilujem, ak ste si to doteraz nevšimli- ale starostlivosť mojej mamy ma začína dostávať do kómy oveľa krutejším spôsobom, než to urobil Lupin.

Som pevne rozhodnutá sa na Rokfort vrátiť už v sobotu. Čiže zajtra. Domov som síce prišla len predvčerom, ale moja matka je fakt rýchla.

Navyše neznášam ten pocit. Nič neviem. Nič nemôžem urobiť. Mám hlavu plnú otázok, starostí a výčitiek. To, čo ma z tej noci nedesí, ma znechucuje. A ak to nie je ani jedno, potom ma to len príšerne mrzí.

Čo sa stalo s Ilianou? Ako je na tom Marcus a Aaron?

Čo je s Lupinom? Spomína si na to, že to on zabil lovca? Ak áno, nepomiatol sa z toho ešte? Nezabil seba i polovicu školy? Čo si myslí, že sa stalo- po tom elixíre a po všetkom?

Ako to, že ten skurvený elixír nefungoval a Lupin sa prebral?

To je len malá hŕstka otázok, ktoré mám. A na ktoré potrebujem čo najskôr získať odpovede.

V neposlednej rade chcem vidieť Fausta. Naozaj, naozaj potrebujem vidieť Fausta.

"Nespíš?" otvorili sa dvere mojej izby a v nich sa objavila otcova tvár, čo ma vytrhlo z myšlienok.

Pretože okrem rozmýšľania nie je veľa vecí, ktoré by som mohla robiť. A i to málo má problém udržať moju pozornosť, pretože mám hlavu zahltenú myšlienkami. Otázkami. Obrazmi.

Je ťažké predstierať, že nie som na prášky.

"Je pol ôsmej. Odkedy nepozerám večerníček, o pol ôsmej nespím."

"Lekári vraveli, že máš odpočívať," vstúpil a zavrel za sebou dvere. Posadil sa na stoličku pri stole a pohybom, ktorý bol niečo medzi posúvaním a skackaním, sa prisunul k mojej posteli. Nie, nemohol ako normálny človek presunúť najskôr stoličku a až potom sa posadiť. Niežeby bol nepraktický- praktický síce nebol ani omylom, ale zase idiot to nebol- len niektoré veci robil zvláštne. Akoby nad nimi ani neuvažoval.

"Odpočívať. Nie spať. A ako vidíš, ležím, i keď ma z toho ide poraziť."

"Dnes už si sa nachodila dosť. Nemusíš to preháňať."

Bolo zaujímavé sledovať, ako bol môj otec v niektorých chvíľach rozhodný. Väčšinu času by som ho ukecala aj ku kúpe hradu v južnej Európe. Keby naň mal, samozrejme.

"Vieš, že mám v pláne sa zajtra vrátiť do školy, takže mi logicky musí byť lepšie."

"Nie, len chceš čo najskôr vypadnúť z domu," usmial sa tatko a ja som sa zaškľabila.

"Prečo by som, u Merlina, chcela odtiaľto vypadnúť? Veď mama ma kontroluje len každých desať minút!"

"Myslí to dobre."

Samozrejme, že to myslí dobre. Nemôže si pomôcť- nemôže si pomôcť a musí sa opýtať sedemkrát do hodiny, či niečo nepotrebujem. Nepredpokladám, že je to jej temný plán, ako ma dostať do blázinca. A to ani nevie, že ja sa tam bez ťažkostí dostanem aj sama. Stačí byť ešte pár dní sama vo svojej hlave.

I preto potrebujem Fausta. Ak sa mi vie niekto dostať do hlavy a vytesniť myšlienky na iné veci, nemám lepšieho kandidáta.

"Chcel si niečo?" spýtala som sa, keďže ticho v izbe začínalo byť trápne.

"Rozmýšľal som... Po premene ste sa prebrali obaja naraz?"

Ajaj! Červený kód!

Túto tému som s našimi už riešila, ale vďaka diere v bruchu mi dali pokoj- a že som začala únavu predstierať vždy veľmi skoro. Uspokojili sa s tým, že sme si dali elixír, ktorý žiaľ nezabral a a prebrali sme sa. Na čo sa Lupin trochu utrhol a utiekol mi, na čo sa nám v lese stal incident pri love vysokej, ako som to už povedala Lope.

O lovcovi nič neviem, nestretli sme ho. Asi to po poslednom úplnku vzdal.

To, že som od úplnku rozhodená, nesústredená a moje vnútro je jeden veľký chaos, vysvetľujem zranením. Som zvedavá, koľko vecí tej diere v bruchu môžem pripísať. Na čo všetko by mi rodičia skočili.

"Približne. Lupin o niečo skorej ako ja, asi že je väčší," pokrčila som ramenami. "Chvíľu mi trvalo, než som sa zorientovala, takže mi ufrnkol."

Natiahla som sa po pohár vody, ktorý stál na nočnom stole. Bol to chabý manéver na odpútanie pozornosti, ale aspoň čosi.

"Takže bol v lese sám?"

"Nanajvýš hodinu."

"I za hodinu mohol naraziť na nejakého človeka."

Zamračila som sa. Čože? Nájsť v lesoch nejakého človeka uprostred noci, to by vyžadovalo viac času než hodinu i pre vlkodlaka. Ak by Lupin nemal mať fakt velikánske "šťastie", za hodinu by sa k nikomu živému nedostal.

"Nemohol. Vďaka putu som ho našla veľmi rýchlo, pozviechala som sa do 15 minút. Potom už nebolo ťažké ho vystopovať."

"Ale predsa, istú dobu bol sám a-"

"Prečo vedieme tento rozhovor? Čo ty vieš a ja nie?" zamračila som sa. Tento rozhovor táák nesedel na môjho otca. A veľká, blikajúca, červená šípka, ktorá sa nad ním vznášala a ukazovala naňho, a ktorú som vďaka putu videla, to len potvrdzovala.

Bol rozhodený a niečo mal za lubom, i keď na to by som prišla i bez svorky. Ani nenápadnosť totiž nebola jedna z jeho silných stránok.

"Oni... Neďaleko Rockvillu sa v stredu našlo dievča."

Telo mi strnulo, naopak ruky sa mi roztriasli. Pocítila som chladnú vodu na hrudi, ako som vyliala pohár na ceste k ústam. Okamžite som pohár položila späť, skôr než ho na seba vylejem celý.

"Ako myslíš... našli?" spýtala som sa zúženým hlasom. Otec sa mierne odtiahol a prižmúril oči.
"Myra," oslovil ma pomaly, pretože moja reakcia sa mu očividne nezdala. Nie reakcia tela- ale reakcia, ktorú cítil skrz puto svorky. Pretože bolo ťažké vyrovnať sa s návalom pocitov, ktorý vyvolal svojimi slovami.

Nedokázala som z hlavy vytesniť Ilianu, ktorá stála v rokfortskej ošetrovni zaliata krvou a jej pohľad bol chladnejší než samotná smrť. Nedokázala som zabudnúť na to, ako jej telo po premiestnení padlo k zemi. Nešlo sa zbaviť spomienky na lovcove praskajúce kosti a trhajúce sa mäso pod mojimi zubami a drápmi.
"Ako myslíš, že sa našlo dievča?" zopakovala som hlasnejšie a snažila sa udržať tón aspoň natoľko, aby odpovedal.

"Našli mŕtve dievča. Bolo brutálne zavraždené a nevedia, kto jej to urobil."

"Vlkodlak to nebol," vypľula som, keď mi došlo, kam tým mieri. No nedošlo mi, že reagujem prehnane. A hlavne, že reagujem nelogicky.

"Ako vieš?"

Na okamih sa naše pohľady stretli. Môj otec asi niečo tušil, ale vďaka svojej povahe sa v tom nevŕtal. Veril mi.

"To bola otázka," pokrčila som ramenami, ale pohyby som mala stále strnulé. V tele som cítila nepríjemné pulzovanie a hrozilo, že mi čoskoro príde zle.
Tatko len pokrútil hlavou a pozrel z okna, čo mi poskytlo čas sa trochu spamätať.

No pred očami som ju videla- videla som ju mŕtvu ležať na zemi zmáčanú krvou. A najhoršie na tom bolo, čo som videla vtedy v lese nad jej mŕtvolou- videla som v nej len mäso a krv, videla som v nej potravu.

"Bola veľmi mladá. Niekoľkonásobne dobodaná, naozaj príšerné zranenie. Ktokoľvek to spravil, by si zaslúžil minimálne rovnakú smrť." To bolo na môjho otca nezvyčajne drsné prehlásenie, ale indície neboli zase tak nejasné- bolo to dievča približne v mojom veku, blízko Rokfortu, v rovnakú noc, v ktorú som bola vonku. I bez toho všetkého by to bolo ohavné, ale takto to bola ešte viac citlivá téma. A mňa zamrzelo, že jeho prianie sa mu nesplní. Že lovec nebude zomierať pomaly, v bolestiach a strachu, ale že jeho život ukončilo jedno rýchle zranenie. Za toto som Lupina nenávidela- keby ma nepredbehol, určite by som nebola taká rýchla. Bola by som precízna. Aby bolesti neunikla ani jedna časť jeho tela. Čo ma potom, že by som nemohla do konca života spávať.

"Bola dobodaná. Nebol to Lupin," ozvala som sa po chvíli nutnej na skrotenie emócií.

"Hneváš sa," otočil sa otec znova na mňa a ja som pokrútila hlavou.

"Pretože Lupina obviňuješ z vraždy," vyštekla som nahrane. Viem, že Lupina neobviňoval. Len sa uisťoval a ešte sa aj zle vyjadril. No mojím vnútrom teraz prechádzali vlny emócií, ktoré by vo mne smrť neznámeho dievčaťa nevyvolali.

"Prepáč, nechcel som, aby to tak vyznelo." Natiahol sa a chytil ma za ruku. "Len chcem povedať, že som rád, že si v poriadku. Keď nám povedali o tvojom zranení a o tom, aké je to vážne..."

Stisla som jeho ruku, pretože som nevedela, čo iné spraviť. Dochádzali mi slová. Na citlivé reči si nepotrpím, ale v danej situácii som jeho slová nemohla považovať za otravné. Ani ja nie som taká obluda.
Odrazu ma ale napadlo, ako pokračovať. A zároveň vyriešiť aspoň jednu z vecí, ktoré ma ťažili posledné dni.

"Ako o tom vieš?"

"Čítal som to v novinách."

"Máš ich ešte?"

Tatko sa zamyslel a mne bolo jasné, že sme sa definitívne vzdialili od pochybovania o mojej neprimeranej reakcii a podivnom správaní. V tomto som nemala zložitého otca.

"Mali by byť dole medzi ostatnými. Prečo?"

"Chcem si to prečítať."

"Zaujíma ťa niečo konkrétne?"

"Proste si to chcem prečítať."

Otec prikývol a postavil sa. "Keď už idem dole, nepotrebuješ niečo?"

Tie prekliate noviny!

"Nie, vďaka."

Samozrejme, že mi tie noviny priniesla matka. Ešte aj s obvinením, prečo som ju o ne nepožiadala, keď som ich chcela. Otec jej nepovedal, že mi ide o jeden konkrétny článok, čo bolo napokon aj dobre. Ak by sa naň začala vypytovať mama, ju by som z podozrenia tak ľahko nevyviedla.
Ilianin pohreb sa koná v pondelok. O dôvod viac, prečo sa potrebujem vrátiť na Rokfort.

*****

Po otcovom odchode z mojej izby na Rokforte, do ktorej mi pomáhal, som v nehybnosti vydržala sotva dve minúty. Aj to len preto, lebo som mu dávala náskok, keďže som ho nechcela stretnúť na chodbe po tom, ako som mu sľúbila, že tento víkend sa ešte nikam nepohnem.

Za prvé som sa zastavila v kúpeľni. Okrem toalety mi išlo predovšetkým o zrkadlo.

Vyzerala som približne rovnako ako vždy, ale predsa som bola akási strhanejšia. Vyhrnula som si šaty- áno, správne, šaty, ale boli mamine a ja som potrebovala čo najvoľnejšie oblečenie- a skontrolovala gázu na podbrušku. Bol to reflex, nemalo to žiadny hlbší význam.

Svoju ranu pasujem za najškaredšiu vec na svojom tele. Lope sa fakt snažila, ale i tak som mala nepeknú vec na koži. Bolo to niečo medzi ranou a jazvou- čarodejnícke liečenie je fakt bombastické. Ešte som sa neodvážila po tej veci prejsť prstami, len čo vždy rýchlo vymením obklad. Možno to ešte chvíľu potrvá. Povedzme si na rovinu- nejde o nejaké chudácke zranenie, ale už o riadny kúsok. A ja sa ho bojím ako čert kríža. V dave by som umrela od neistoty, že do mňa niekto vrazí a mňa to bude bolieť. Možno som padavka, ale tejto jednej konkrétnej bolesti sa vážne bojím. Ak bude v mojom okolí niekto s potenciálnou zbraňou- od pera až po krokodíla- utečiem z miestnosti.

Nechala som čiernu látku voľných šiat opäť spadnúť a potom sa upriamila na hlavný bod programu.

Ja.

Moja pleť bola bledá ako vždy, no kruhy pod očami to ešte viac zvýrazňovali. Rada by som tie kruhy hodila na triko zraneniu tak ako všetci okolo mňa, no v skutočnosti za ne mohli noci, kedy som sa budila na nepríjemné sny.

Pery sa stále snažili spamätať z vysušenia z nemocnice, tak som si ich natrela priehľadným balzamom.

No vlasy to maximálne zabíjali.

Netrúfala som si na sprchu, preto som sa kúpala. No i to mi bolo nepríjemné- divný stihomam, že ma bude štípať rana na bruchu- a tak som sa tomu vyhýbala. Keď človek maróduje v posteli, nie je to zas tak strašné. No teraz, s o niečo mastnejšími vlasmi než by mi bolo milé, som zatúžila po poriadnej vani.

Na to ale neni čas- alebo skôr nervy- a tak som si vlasy zviazala gumičkou na temene hlavy.

Chvíľu som na seba hľadela a skrátka neodolala- musela som použiť i čiernu ceruzku na oči. Nazvime ma márnivá, ale spravilo to senzačný efekt.

Ustúpila som od zrkadla a posledný raz sa skontrolovala.

V čiernych šatách, s copom, bledou tvárou a čierno orámovanými očami som proste vyzerala hrozitánsky desivo.

Spokojnosť.

*****

Len čo som vystrčila nos z kúpeľne, zasekla som sa medzi dverami.

V priestore sa odohrala nemalá zmena. Dokonca veľmi podstatná zmena.

Medzi časom prišiel Lupin.

Lupin.

Zhlboka som sa nadýchla, no nebol to len čuch, ktorý ma upozorňoval na jeho prítomnosť. Puto svorky, v ktorej sme sa ocitli obaja, medzi nami vytváralo neviditeľnú, a pri tom do očí bijúcu čiaru.

Otvorili sa dvere na jeho izbe a to mi potvrdilo myšlienku, ktorá sa mi v hlave zrodila len stotinu sekundy pred tým- ak ho cítim ja, on ma cíti tiež.

Otočila som sa a uvidela ho strnulého stáť vo dverách. Na malý okamih som sa cítila trápne, že len tak stojím na chodbe a zízam, no potom moje myšlienky upútalo niečo oveľa závažnejšie.

Myslela som, že z neho bude troska. Zabil živého človeka. I kvôli nemu zabili nevinné dievča. Zranil ma.

No on nebol zúfalý, aspoň nie len to. Hlavne- a zvýrazňujem to hlavne- bol rozzúrený.

Každopádne som nielen videla, no i cítila zaváhanie, keď ma uvidel. Tož môj desivý výzor.

Kývla som na pozdrav, no on sa ani nehol. Prepaľoval ma nahnevaným pohľadom, no keď som sa dokázala preniesť cez tento fakt, otvorili sa mi oči.

Bol bledý. Vyzeral nevyspato. Oblečenie mal pokrčené.
"Predpokladám, že tam nebudeš celú dobu len stáť. Tak už začni," ozvala som sa konečne, pretože on stále mlčal. Môj hlas bol chladný a mne to nevadilo. Samozrejme, že je nahnevaný. Oklamala som ho. Urobila som to aby som nás ochránila, no i tak som mu klamala priamo do očí vo veľmi závažnej veci. A i na mne je vina, že sa to tak pokazilo. Viem to. Veď preto nemôžem spávať.

Takže som bola pripravená na veľa vecí, ktoré mi povie. Prehrávala som si náš rozhovor vo chvíľach ticha v nemocničnej izbe, medzi spomienkami na tú noc a výčitkami na samú seba. Nemohol ma prekvapiť.

A predsa som nečakala to, čo spravil.

Pokrútil hlavou a v ten okamih ku mne dosiahol pocit silného znechutenia.

Myslel si o mne, že som zviera. A ten pocit bol tak silný, že som sa tak i začala cítiť- nepomohlo ani to, že som k tomu mala za posledné dni predpoklady.

Nemôžete sa cítiť horšie ako vo chvíli, keď si uvedomíte, že vami niekto opovrhuje tak moc, že nie je schopný byť na vás ani nahnevaný. Keď vás nenávidí tak moc, že mu byť vo vašej prítomnosti nestojí za to, aby vám to dal najavo.

Vnútro sa mi zovrelo úzkosťou. Nepochybujem o tom, že to cítil.

Už ku mne stál chrbtom, no to niečo, čo zo mňa ucítil, muselo byť natoľko silné a významné, že sa otočil späť.

"Obaja ste chorí. Ľudský život pre vás nemá hodnotu. Uspala si ma a nechala samého. Chladne si zabila lovca, akoby na tom nič nebolo. A to dievča... Neviem, čo presne sa v tú noc stalo, ale zaslúžila si si to. Všetko, čo sa ti stalo, si si zaslúžila."

Prebrala som sa pod oblúkmi zo žltého kameňa. Síce nie som odborník na architektúru ani nejaký častý návštevník daných priestorov, ale i tak som spoznala strop rokfortskej ošetrovne.
Za oknami svietilo jemné slnko a prvá vec, ktorú som si v súvislosti so svojím telom uvedomila, bolo, že je mi strašné teplo.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," ozval sa pri mne známy hlas, a predsa v polohe, v ktorej som ho ešte nepočula.
"Iliana..." vydýchla som, keď som sa pohľadom stretla s jej krásnou tvárou.
S roztvorenými očami som sa posadila a zistila, že sme v miestnosti samé. Ak mi doteraz bolo horúco, teraz som priam horela. Nepochybne za to mohlo bubnovanie môjho tepu- ako japonské bubny.
"Merlin! Myslela som, že si- Že ťa- Si v poriadku?" Zaliala ma eufória- ak Iliana žije, môžem úplnok považovať za dosť vydarenú akciu.
Stála pri mojej posteli v nemocničnom úbore a iba na mňa mlčky hľadela. Eufóriu nahradil nepríjemný pocit, ktorý sa mi rozlial po tele.
Niečo bolo zle.
Dievča predo mnou nebolo to usmievavé stvorenie, z ktorého neprestajne vyžaruje energia a srší radosť. Tá, čo teraz stála pri mojej posteli, mala prázdny pohľad, bledú tvár a nevyžarovalo z nej vôbec nič. Len chlad.
Ak bola doteraz ako slnko, dalo by sa povedať, že teraz to slnko zhaslo.
"Iliana, si v poriadku?" zopakovala som svoju otázku a porozhliadla sa, či niekde v kúte neuvidím Poppy. Iliana očividne potrebovala zdravotnú pomoc. Bola unesená a dobodaná násilníckym psychopatom. Samozrejme, že nie je v poriadku, no niečo som povedať musela.
Jej hnedé oči sa ku mne stočili, akoby zabudla, že i ja som v miestnosti.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," preriekla prosto dutým, smutným hlasom.
"To už si vravela. A ja som sa pýtala, či si v poriadku. Ako to, že ja som ešte v posteli a ty už chodíš?" zamračila som sa a na okamih sa zamyslela.
Lupin mi spôsobil zranenie, ktoré sa dá v každom prípade označiť ako "vážne". Diera v bruchu, strata krvi, jedno z druhým... "Vážne" je naozaj správny výraz.
A predsa bolo moje zranenie v porovnaní s tým jej len škrabnutie pri holení! Niekoľko bodných a rezných rán na trupe nemôžu byť označené nijakým slabším výrazom ako "vážny", i keď u nej by som išla ešte ďalej.
Strnula som, keď som si uvedomila, že ju necítim. Nie vždy viem presne zaradiť či identifikovať človeka, ale v takej blízkosti by som minimálna mala vedieť o jeho prítomnosti, aspoň v prípade, keď toho človeka poznám.
Z nej som však necítila nič. Necítila som ju.
V tom lese... Bola mŕtva.
Vedela som, čo uvidím, ešte skorej, ako som k nej opäť stočila pohľad. Cítila som to- cítila som to v nose, cítila som to v žalúdku, cítila som to na koži. Cítila som pach smrti.
Roztvorila som oči a výkrik sa mi zasekol v hrdle.
Predná časť jej bieleho úboru sa začala rýchlo sfarbovať do červena, ako sa na látke šírila krv. Jej oči boli prázdne, keď to sledovala, keď odrazu zdvihla zrak ku mne.
Zamrazilo ma z toho pohľadu- v jej očiach nebol žiadny život.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči..."
*****

Akoby ma niekto vtiahol z tmy do svetla. Pootvorila som oči, no viečka som mala ťažké. Zistila som, že zrak mám rozmazaný a že cez tú malú medzierku, ktorá sa vytvorila medzi mojimi viečkami, som vďaka tomu nedokázala ani len určiť, kde som. No vedela som, že nie som na rokfortsej ošetrovni. Nado mnou nebol nažltnutý kamenný strop, ale niečo biele. Omietka? Ťažko povedať.
Nebolo to ako v tom sne, kde bolo všetko v pohode- teda, až na tú časť s... Tu, v realite, som sa cítila pod psa. Všetko ma pálilo, oči nedokázali nič rozpoznať, údy som mala ťažké ako olovo. A niekde v oblasti brucha som cítila trhanie, akoby mi niečo malé ostrými hryzákmi uždibávalo kožu.
Oči sa mi samovoľne zavreli, no ešte než som opäť upadla do tmy, uvedomila som si, že to nebola Iliana. Nebolo to skutočné.
Tá predstava ma upokojila, a zároveň vydesila.
Iliana je mŕtva. Lovec je mŕtvy. Lupin je vrah. A ja som monštrum.
Opäť ma zahalila tma a tento raz, nech už sa mi niečo snívalo alebo nie, našťastie som si to nepamätala.
Keď som sa opäť prebrala, viečka už som mala ľahšie, no bolo pre mňa ťažké vydržať pohľad na svoje okolie. Všetko okolo mňa bolo tak žiarivé, že ma z toho pálili oči.
"Preberá sa?" spýtal sa nejaký hlas a ja by som mohla byť i na pokraji smrti- i keď, kto vie, možno že aj som- ale spoznala by som hlas svojej matky.
"Vydržte," odvetil jej nejaký ženský hlas a ja som na spánku pocítila dotyk magickej energie. "Preberá, ale ešte tu nie je úplne s nami." Ten hlas mi pripadal veľmi známy, ale nevedela som sa rozhodnúť, či je to len výplod mojej z bezvedomia prebudenej mysle, alebo či ten hlas naozaj poznám. Tak či tak som nevedela určiť, kto je tá žena.
Ozval sa úľavný vzdych, ktorý som opäť prisúdila svojej matke.
Chcela som oponovať- dokonale som tu s nimi- no z mojich úst nič nevychádzalo. Oči sa mi opäť zatvorili a ja, nech som sa snažila akokoľvek, som nedokázala ústam rozkázať, aby sa pohli.
Vlastne ma nepočúvala žiadna časť tela, len som tak ležala ako mŕtva a naďalej sa prepadala do nevedomia.
Keď som sa opäť zobudila- a začínalo byť trápne, že sa môj svet zúžil len na zobudenie a zaspávanie- zrak som mala jasnejší.
Uvedomila som si, že to čisté, sterilné prostredie okolo mňa je nemocnica.
Och, len to nie.
*****

Dobre, končím so zbesilým zobúdzaním a zaspávaním. Aj keby ma to malo zabiť, tento raz hore vydržím aspoň debilných 10 minút.
Snažila som sa naštartovať všetky motory v hlave- s telom som to zatiaľ vzdala- aby ma udržali pri vedomí. Dosť mi pomáhalo, že okolo mňa všetko nesvietilo na bielo, ale že bolo šero. Bola noc, ale priestory boli osvetlené tlmeným svetlom, ktoré išlo z chodby.
To, že som dokázala rozpoznať chodbu, ma neskutočne potešilo. Cítila som sa ako šampión.
Čím dlhšie som mala pootvorené oči, tým menej bol môj zrak rozmazaný. A tým viac som dokázala sledovať okolie.
V izbe som bola sama. Išlo o malú miestnosť, v ktorej bolo len to najpotrebnejšie. Moja posteľ. Nočný stolík. Zastreté okno. Stolička pri stene. Malý stôl na kolečkách kúsok od mojej postele.
Na danom stole som si všimla viacero predmetov. Nie som až taký macher- zatiaľ- aby som ich vedela identifikovať, ale bola tam nejaká podivne tvarovaná nádoba. A z nej viedla hadička... ku mne? Nedokázala som zdvihnúť hlavu, ale povedala by som, že tá hadička bola zavedená do niektorej časti môjho tela. Dúfam, že ide o ruku.
Je blbé, keď človek ani nemá povedomie o vlastnom tele. Ale aspoň ma nič nebolelo.
V priesvitnej hadičke smerom ku mne pomaličky kolovala akási svetlá tekutina, z ktorej prúdila magická, oranžová žiara.
V nemocnici pre čarodejníkov som ešte nebola. A nie je to práve niečo, čo som potrebovala zažiť.
Oči sa mi začali zatvárať a ja som dúfala, že tento raz to bolo aspoň tých 10 minút.
*****

"Ako sa cítite? Netočí sa vám hlava?"
Trvalo pár sekúnd, než si moje oči zvykli na denné svetlo, ale vôbec to nebolo zlé. Nebolelo to. A videla som ostro.
Pozrela som po onej žene a uvedomila si, že ju vôbec nepoznám. A že nepoznám ani jej hlas.
"Nie." A nepoznám ani svoj hlas. Čo to, dočerta, je?! Zniem ako po týždennom alkoholickom žúre. Ako zlá paródia na hlas. Ako píla na stavbe.
Muselo to byť vidieť, pretože tá žena sa jemne usmiala. Mohla mať niečo cez päťdesiat rokov, ale ako lekárka nevyzerala. Skôr to tipujem na sestru.
"Nebojte sa. Boli ste v bezvedomí dva dni, takže to bude chcieť trochu času."
"Kde to som?"
"V nemocnici. Utrpeli ste ťažké zranenie v oblasti brucha. Nepamätáte si na to?"
Zovrelo mi vnútro, pretože som si na to pamätala. Pamätala som si na to, že Ilianu zabil lovec. A že lovca zabil Lupin. A že ja som ho roztrhala na kúsky. A že mi Lupin zaryl zuby do brucha.
"Nerozrušujte sa, to je dobré. Radšej ešte odpočívajte. Vaša doktorka príde až za pár hodín."
Uvedomila som si, že žena hovorí so silným prízvukom. Snaha zaradiť ho ma aspoň na chvíľu vytrhla zo spomienok.
"Chcete niečo na spanie?"
Stisla som viečka a pred očami sa mi zjavila bledá, mŕtva tvár. Rýchlo som oči otvorila a prikývla.
*****

Zobudila som sa na príval teplej mágie, ktorá sa mi dotýkala spánkov. Otvorila som oči a stretla sa s múdrymi, sústredenými očami.
"Vás som nečakala," ozvala som sa a s potešením zistila, že môj hlas na tom nebol až tak zle. Niežeby na tom bol dobre, ale každé zlepšenie sa ráta.
Lope stočil svoj pohľad do mojich očí, pousmiala sa, no potom sa opäť pozrela na to miesto niekde pri vrchu mojej hlavy, kde sa strácala i jej pravá ruka.
Mágia prestala a ona sa odtiahla.
"Tiež som nečakala, že chvíľu pred odchodom z Rokfortu na moje dvere zaklope vydesený mladík s vami, polomŕtvou, mokrou a od krvi, v rukách."
Zamrkala som a snažila sa dať si to dohromady- ale vydesených mladíkov, ktorí by ma mohli doviesť k nej, je viac.
Postupne mi to ale začalo dochádzať. V lese hneď po premene bol pri mne Faust. A Lope bola ešte na hrade. Doniesť ma k nej bolo to najrozumnejšie, čo mohol urobiť. Vie, že som vlkodlak- takže moja nahota ani rana od zubov u nej neboli až taký problém, ako u Poppy. Tej by sa to predsa len vysvetľovalo kúštek ťažšie.
"Kde to som?"
Okno bolo odostreté, ale asi som bola vysoko, pretože som videla len šedú oblohu a kúsok nejakej budovy.
"V Amsterdame, v nemocnici, v ktorej pracujem."
"Kdeže to?" roztvorila som oči a pocítila, ako som na okamih stratila pojem o priestore.
"Upokojte sa, inak mi tu odpadnete. Utrpeli ste nebezpečnú stratu krvi a hlboké zranenie. Ani prenos do nemocnice to nezlepšil, no potrebovali ste ísť čo najskôr na operáciu. A dávali sme vám elixíry, ktoré zaťažujú organizmus. Musíte si ešte dávať pozor."
"Ale budem v poriadku?"
"Samozrejme, že budete. Ste v mojich rukách," prehlásila bez najmenšieho zaváhania či náznaku neprimeraného ega a podišla k stolíku na kolieskach. Odpojila hadičku od nádoby, zmotala ju a hodila do tej nádoby. To znamená, že už nie je napojená na moje telo- na akúkoľvek jeho časť.
"Premiestnila som vás sem v sobotu ráno, hneď po úplnku. Dnes je pondelok," zasekla sa a pozrela na hodinky, "2 hodiny poobede. Dnes máte ešte prísny zákaz vstávať, ale zajtra- zdôrazňujem, že s prítomnosťou sestry- môžete skúsiť vstať. Ale zatiaľ môžete ísť maximálne do kúpeľne, netreba to preháňať."
"A kedy budem môcť ísť domov?"
Otočila sa ku mne a premerala si ma ala pani doktorka.
"Možno v stredu večer. Nasadím vám ľahšie elixíry, ktoré u pacientov väčšinou veľmi dobre zaberajú. A ak zajtra nebudete mať problém s pohybom, v stredu večer sa môžete presunúť do vlastnej postele. Ale treba, aby na vás niekto ešte pár dní dozeral a pomáhal vám."
"Čo tá rana?" zamračila som sa. Necítila som z toho miesta absolútne nič, ale celkom živo som mala v pamäti to bolestivé hryzanie.
"Určite vás poteší, že vaše orgány fungujú bez problémov. Robila som, čo sa dalo, aby vám ostala čo najmenšia jazva. Dávame vám obklady, ktoré sa raz denne musia vymieňať. Sestra vám ho už ráno menila. Rana sa dobre hojí, ale do budúcna sa snažte vyhnúť zubom iných vlkodlakov, dobre?"
"Viete, čo sa stalo?"
"Keď sme sa rozprávali o bezpečnosti vašich úplnkov, nešlo mi iba o bezpečie ostatných študentov, ale i o vaše. Tento raz ste mali šťastie, ale podobná bitka medzi vami a pánom Lupinom sa môže kedykoľvek zopakovať."
"Nemôže," oponovala som, ale ona ma schladila nepríjemným pohľadom.
Nemala som pocit, že by vedela aj o lovcovi a Iliane. Neviem, čo jej Faust povedal, ale on jej určite nič z toho nevykecal. On sám nemal ako vedieť, že ma zranil Lupin, ale i tak to bolo najlepšie vysvetlenie. Ranu síce zdeformovala premena, ale celkom jasne sa dalo povedať, že to bolo zranenie zvieraťom a nie len nabodnutie sa na halúzku.
"To sa mi snažte nahovoriť inokedy, nie keď na mňa pozeráte z nemocničného lôžka potom, ako som vás musela kriesiť."
"Nechápete to. My... Sme v rovnakej svorke. Len sa... Lupin ma nedopatrením zranil, keď lovil vysokú. Bola to moja vina, pretože som mu vbehla do cesty."
V tichu, ktoré nastalo, som počula svoj tep. Bol pomalý a pokojný. A ona na mňa skúmavo hľadela.
"S pánom Lupinom som hovorila. On si nič nepamätá, tak ako to, že vy áno?"
Prehltla som, pretože som pocítila sucho v krku.
"Môžem sa najskôr napiť? Mám pocit, že som nepila už týždeň."
Okamžite sa postavila, obišla moju posteľ a z nočného stolíka vzala džbán i pohár a naliala mi vodu. Vytiahla prútik, ktorým sa jej podarilo ma podvihnúť tak, aby som sa celá nezliala vodou, a priložila mi pohár k perám.
Uvedomila som si, že mám ťažké ruky, až tak ťažké, že som ich dokázala podvihnúť sotva pár centimetrov.
"Ešte na vás pôsobí predchádzajúci elixír. Potrvá pár hodín, než budete vo svojej koži. Samozrejme to má i negatívne stránky- otupenosť síce zmizne, ale s ňou i umŕtvenie rany. Je možné, že to bude ešte bolieť."
Dopila som celý pohár a hlava sa mi zatočila od rozkoše. Chladná tekutina mi v hrdle spôsobila výbuch extázy.
"To je jedno. Nemôže to byť horšie než cítiť sa ako handrový panák."
Prikývla, opäť ma pomaly položila do vankúša a vzdialila sa. No asi bola vážne zvedavá, pretože hneď pokračovala tam, kde sme skončili.
"Takže? Ako je to s tou pamäťou?"
Zamyslela som sa, ako to vysvetliť s čo najmenším množstvom informácií. Neposkytla mi čas, aby som si to premyslela poriadne, a tak som musela improvizovať.
"Sme v rovnakej svorke. To nám umožňuje isté ovládanie svojich činov vo vlkodlačej podobe i to, že si viac pamätáme. Lupin je nováčik, preto si nič nepamätá, ale zároveň vám preto viem zaručiť, že si nie sme nebezpeční. Členovia jednej svorky na seba neútočia. A slabší jedinci počúvajú silnejších, čo som v tomto prípade ja. Ja som členom svorky už dlho, takže si značnú časť veci pamätám a dokážem i ovplyvniť svoje rozhodnutia počas úplnku."
Lope sa zamračila, ale v jej očiach sa rozhorela silná zvedavosť. Že je posadnutá vlkodlakmi som ale vedela. Práve preto jej nehodlám povedať, že som Lupus Natus. To už by som sa jej nezbavila, i keď by mi to možno mnohé zľahčilo.
"To je fascinujúce. Na to, že počty vlkodlakov sa každoročne zvyšujú, je poľutovaniahodné, ako málo potvrdených informácií o ich živote máme."
Jemne som pokrčila ramenami, vnútorne spokojná, že sa mi to podarilo.
Lope vykročila ku dverám, no mnou trhlo jej smerom.
"Počkajte!"
Otočila sa ku mne a spýtavo na mňa pozrela.
"Hovorili ste, že ste sa rozprávali s Lupinom. Ako je na tom on?"
Zamračila sa, ako rozmýšľala nad svojimi slovami.
"Vyzeral byť jasne otrasený. Odmietol ísť do nemocnice, ale môžem s určitosťou povedať, že nebol v poriadku. Nemal fyzické zranenia, no akoby upadal do depresie. Určite odporučím riaditeľovi Dumbledorovi, aby ho nechal vyšetriť."
"Prosím, nerobte to. Lupin je z úplnku vždy otrasený, ale po dni či dvoch ho to prejde. On... Nie je rád, že je vlkodlak. Začalo sa to zlepšovať až jeho vstupom do svorky."
"Nechápem, prečo by som vám mala robiť nejaké ústupky."
Ehm... Pretože som použila slovo "prosím"? Veď to má fungovať vždy!
"Pretože ho nepoznáte. A ak som to správne pochopila, nie ste psychológ ani psychiater. Tak mi trochu verte, pretože ho poznám stokrát lepšie než vy. Bez vyšetrenia bude skôr v poriadku než s ním, okej?" dala som si záležať, aby som bola presvedčivá. A vôbec som nedávala najavo, že preháňam. Ale Lupin vážne nepotrebuje vyšetrenie. A ja nepotrebujem, aby sa v chvíli emocionálnej nestability priznal, že je vlkodlak.
Lope pokrútila hlavou, v jej tvári sa zračila starosť, no i akási rezignácia. Asi už ma mala plné zuby.
Je divné, keď vás má niekto v bielom plášti plné zuby, to sa mi ešte nestalo.
"Čo ste vlastne povedali Dumbledorovi?"
Lope potriasla hlavou.
"Čo asi? Klamala som mu."
To ma neprekvapilo. A možno áno. Neviem.
Nechápem, prečo by mi mala zámerne pomáhať, ale asi napokon netúži potom, aby nás prezradila. Nie je nič príjemné niekomu zničiť život. Ťažko sa vám potom zaspáva.
"Povedala som mu, že ste sa nabodli na nejaký ostrý predmet. Ostatné už riaditeľ riešil s tým chlapcom, čo vás priniesol. A nebolo ťažké Albusa presvedčiť, že potrebujete ísť do nemocnice."
To si viem predstaviť- diera v bruchu tak nejak evokuje nemocnicu.
"Ja... Ďakujem."
"Som lekárka. Je to moja práca."
"Veď ani neďakujem za to. Ďakujem za to, že ste kvôli mne klamali."
Wiccanka sa pousmiala, v jej očiach sa zjavila detská radosť.
"Napokon z toho budem mať niečo aj ja."
"Ale, čo také?"
"Zoznámila som sa s vašimi rodičmi. Veľmi milí vlkodlaci."
Nemusela pokračovať, aby som vedela, čo jej urobilo takú radosť.
"Nechajú vás pri úplnku, čo?"
"Nebude to také jednoduché, ale rozhodne sú tomu viac naklonení ako vy."
To mi vyhovuje.
"Dobre, najlepšie by bolo, keby ste ešte spali, ja mám ešte pacientov. Uvidíme sa zajtra."
Bola som sama asi 5 minút, než sa rozleteli dvere.
Mama s otcom.
Och Merlin.
Tak idem svoju historku zopakovať zase...