Skôr či neskôr čakám Faustovu návštevu. Celkom som na ňu zvedavá.

Som nahnevaná? Teším sa? Poďakujem?

Čo sa podľa príručky robí v takýchto chvíľach?

Zhrňme si to, v skratke. Faust sa so mnou rozíde. Ja som naštvaná, že mi nechce povedať pravdu. Faust mi povie pravdu. Ja som naštvaná, čo mi povedal. Faust privedie rodičov. Tu prichádza zlom.

Nie som naštvaná. Naozaj, nie som, a to je čudné. Pretože ak sa na to pozriem svojou neomylnou courterovskou logikou, vypustil na mňa svoje aristokratické manipulatívne zviera, ktoré ma roznosilo po koberci. Povedané bez pátosu, ovplyvnil dianie tak, aby išlo v jeho prospech.

Neviem, či si uvedomil, že smer, ktorý zvolil, sa mu nemusí v budúcnosti oplatiť. Čo sa týka mojej osoby, viem si predstaviť až príliš veľa nepriaznivých scenárov.

Asi okolo polnoci sa ozvalo tiché, očakávané klopanie. Knihu som položila na nočný stolík, rozmýšľajúc, o čom som vôbec čítala.

Po potiahnutí kľučky ma okamžite do očí udrel jeden fakt. Faust bol prezlečený, prišiel v teplákoch a obyčajnom čiernom tričku, ktoré som videla pod rozopnutou mikinou v slizolinskej zelenej. Na to, že rokfortská uniformná kolekcia nepatrí do jeho štýlu, do farieb fakulty sa oblieka celkom často.

Pustila som ho dnu, ani som okolo toho nerobila okolky. "Zdržal si sa tam ešte dlho?" spýtala som sa ho, keď prechádzal okolo mňa.

"Ešte asi hodinu," odvetil a v hlase znel unavene. Myslím, že patrím k málu, pred ktorými by dal niečo také znať.

"To si vyviazol celkom ľahko."

"Asi," pokrčil ramenami. Zamieril k písaciemu stolu, od ktorého odsunul stoličku a otočil smerom k posteli. Na tú som si z pochopiteľných dôvodov sadla ja. Napokon, bola som v pyžame.

"Niečo, čo by som mala vedieť?" zložila som ruky v lone, cítiac sa nečakane zraniteľne.

Asi sa ma dotklo, ako jednoducho ma presvedčil. Kto vie, aký mechanizmus zafungoval v mojej hlave, ale odrazu ma nedusí fakt, že ma Faust bude sledovať. Viac ma zaujímajú výsledky jeho - našej práce.

Posledné dni si začínam uvedomovať, že v sebe niečo mám. Akoby som to vždy prehliadala, pretože som nevedela, čo to niečo znamená.

"Pozajtra použijeme prenášadlo, ktoré mi naši pošlú. Prenesie nás do bezpečia, kde budeme mať pokoj od snoriacich aurorov." Dokázal hovoriť veľmi prirodzene o niečom, čo bolo všetko, len nie prirodzené.

"Myslela som, že ostaneme tu. Chcem vedieť, ako ďaleko je vyšetrovanie."

"O to sa postará otec, to predsa vieš," zamračil sa mierne.

"Viem? Vôbec ho nepoznám."

"Uzavreli ste dohodu," pokračoval v tom podivne rozladenom tóne.

"S diablom," ušlo mi bez premýšľania, okamžite spôsobiac zmenu v jeho postoji.

Nepovedal nič, ale v jeho očiach som zbadala náznak protestu. Narovnal sa a odtiahol, zrazu akoby nesedel kúsok odo mňa. Sedel na druhom konci hradu.

"Prestane to niekedy medzi nami stavať tú stenu? Kedykoľvek sa mi podarí ju rozbiť, nestihnem si ani vydýchnuť a ona tam stojí znova," prehovoril posmutnelým, mierne rozmrzelým tónom.

"Neviem, čo na to povedať," pokrčila som ramenami. Cítila som sa zle, pretože sa zle cítil on. "Vieš, že sa snažím. Keby som sa nesnažila, teraz by sme tu spolu nesedeli."

Opäť nič nepovedal a ja som začínala mať pocit, že dôvodom je skrátka fakt, že tiež nevie čo.

Hľadel na mňa, v tvári nič nevraviaci výraz, v očiach nepokoj. A mne bolo príšerne.

Nespravila som práve tú najväčšiu chybu v živote?

Ešte okamih ma sledoval, veľmi uprene a veľmi nerozhodne. Napätie v jeho ramenách dosiahlo vrcholu a on sa rýchlym pohybom postavil.

"Asi by som mal ísť."

Zamrkala som a celé moje vnútro sa stiahlo. Bolelo to. Obyčajná veta, obyčajný oznam.

Keď som nereagovala, bez slova zamieril ku dverám. Bol už pri nich, siahol po kľučke a zaváhal.

Napriek tomu, že do tváre som mu už nevidela, cítila som jeho napätie. Neschopnosť rozhodnúť sa sršala z celého jeho tela.

A vtedy sa otočil späť.

"Nie," povedal jednoducho, pokrútil hlavou a spravil dva kroky ku mne. Zastal v strede miestnosti, tvárou mu posledný raz prebehla neistota a potom mu črty stvrdli.

Nabral stabilitu, nabral energiu. Videla som to na každom kúsku jeho tela. Na jeho postoji, vo výraze jeho tváre, v jeho tlejúcom oranžovom pohľade.

"Všetko to rozhodovanie, všetka ta námaha. Riziko, ktoré obaja podstupujeme a nepríjemnosti, ktoré musíme prestáť. To všetko snáď nerobíme preto, aby sme so sebou neboli schopní hovoriť!" rozhodil rukami. Iskra hnevu jeho pohľad rozhorela do sýtej prenikavej farby.

"Obaja sme vysoko racionálne uvažujúci ľudia. Obaja vieme, že v danej situácii sme urobili to najlepšie, čo sa dalo. Bolo by pekné nemusieť do toho zatiahnuť môjho otca, ibaže máme tú smolu, že sme obaja do vienku vyfasovali rodokmeň, ktorý neradno ignorovať. A fakt, že Lupin má vražedné sklony a teba si vyhliadol lovec vlkodlakov, tiež práve nepomohli." Niečo mi vravelo, že by sa nenechal zastaviť, ani keby som sa snažila. Čož som sa nesnažila, pretože som prikovane sedela na posteli.

"Nejako sme reagovať museli. A reagovali sme správne. Napokon - moju rodinu by si časom aj tak stretla. A ja by som tvojho vlkodlaka vždy skúmal, je to moja prirodzenosť, ako keď vlk skúma pachy. Takto akurát hráme s kartami vyloženými na stole."

Prekonal i zvyšnú vzdialenosť, čo nás delila a sadol si vedľa mňa. Jeho tvár už nehorela hnevom, skôr zápalom a presvedčením.

"Konečne sú všetky tajomstvá vonku a my máme plán. A nie moc zložitý, to musíš uznať," pousmial sa. Vedela som, kam tým mieri.

Čo máme urobiť? Byť spolu? Ježiš, tak to je fakt strašný údel.

"A ja nie som môj otec. Ja jeho obavy nezdieľam. Samozrejme, že som zvedavý na to, čo v tebe drieme. Ale nezaujíma ma to až tak, aby som kvôli tomu prišiel o teba."

Najskôr som mu nevedela odpovedať ničím iným, len prázdnym pohľadom. Hlavu som mala plnú myšlienok, ale navonok to muselo vyzerať skôr tupo než filozoficky.

To čo vravel jednoducho dávalo zmysel.

"Odkedy si taký romantik?" uchechtla som sa napokon a on prevrátil očami.

"Odvtedy, čo si ty začala potrebovať dôkazy lásky."

Je to tu opäť.

Lásky.

Už raz mi povedal, že ma miluje. No, skôr mu to ušlo, ale aj to sa počíta.

"Ešteže sme obaja vysoko racionálne uvažujúci ľudia," povedala som, nakloniac sa k jeho perám.

Nechala som ho, nech zvyšnú vzdialenosť prekoná on. Priložil pery na tie moje a pomaly, koncentrovane sa do nich vsal.

Pocítila som uvoľnenie vo svaloch. Obavy sa mi z tela začali vyplavovať ako toxíny.

Prisunula som sa k nemu bližšie, chcela som z neho fyzicky cítiť viac, než len pery. Dlane som mu položila na krk, zatiaľ čo on ma objal jednou rukou a druhou mi vošiel do vlasov.

Občas pritlačil, občas sa stiahol, v konečnom dôsledku sa s moji perami len hral. Láskal ich, vychutnával si ma, ale nešiel ďalej.

Mierne som sa odtiahla s výdychom nesúcim jeho meno.

"Bože ako mi toto chýbalo."

"Nevieš si predstaviť," preriekol ticho, otrúc sa nosom o môj, zhlboka dýchajúc.

"Máš proste kurevsky presvedčivé argumenty."

"Snažím sa," uchechtol sa.

Prstami sa hral s mojimi vlasmi, tvár zošuchnúc po mojom líci na bok.

Neriešila som, čo robí, pretože to bolo príjemné. Po chvíli sa však odtiahol a v prstoch sústredene žmolil prameň mojich vlasov. Oddelil ho od zvyšku čiernej záplavy a presunul tak, že som naň videla i ja.

Môj nechvaľne známy biely prameň.

"Zaujímalo by ma, či je i toto dôsledkom prírodnej mágie v tebe," prehovoril a snáď prvý raz ma zmienka na túto tému z jeho úst nechala absolútne pokojnou.

Napokon, prírodná mágia a lupus natus teraz medzi nami budú asi dosť častým predmetom diskusie. Uvidíme, ako dlho to vydržím.

"Mňa zaujíma, či tu dnes budeš spať."

V stotine sekundy sa do mňa zavrtával pohľadom, pustil svetlý prameň mojich vlasov a odtiahol sa.

Prikývol, postavil sa a ja s ním.

"Skočím si pre pár vecí a hneď som späť," oznámil mi, skloniac sa ešte pre jeden bozk a už si to štrádloval ku dverám.

"Pohni," napomenula som ho ešte medzi dverami, za ktorými sa stratil s vedúcnym úsmevom.

*****

Keby ste chceli vedieť, aké je to stráviť dva dni v posteli s Faustom, tak mám pre vás jedno - zožeňte si nejakého Fausta a skúste to. Stojí to za to.

Je jedno, či sme spali, rozprávali sa, pozerali do blba alebo sexovali do bezvedomia. Jeho prítomnosť som si užívala ako čerstvý vzduch.

Každopádne nedeľňajšie zobudenie túto harmóniu pochovalo.

Vytrhla som sa z akéhosi sna, nevedela som z akého, no srdce mi splašene bilo. Na koži som cítila brnenie a vlk vo mne akoby sa nevedel vmestiť do kože. Do mojej kože.

Zhlboka som dýchala a snažila sa to zmierniť, siahajúc okolo seba po Faustovi. V posteli nebol a keď som splašene preskúmala izbu, nebol ani v tej.

Postavila som sa a s konským dupotom dobehla k oknu, otvoriac ho do korán. Okamžite ma zachvátil chlad ranného vetru na hrade v Anglicku. Viete si predstaviť.

Rozdrkotala som sa, len tričko a nohavičky, ktoré som mala na sebe, ma úplne nezahriali. Ale to bol cieľ.

Začula som otváranie dverí, ktoré ma donútilo otočiť sa.

Faust mi venoval zhrozený pohľad, pretože bol v pyžamových nohaviciach a tričku, cez ktoré jasne presakovali kvapky vody. Vlasy mal mokré, v ruke si niesol uterák a aj debil by pochopil, že ide zo sprchy.

"Kriste, zavri to, než ma odfúkne," prehovoril takmer bez záujmu v hlase, ale v tvári mal vše vraviace zhrozenie.

Poslúchla som ho, o angínu som nestála ani ja. Vlk vo mne akoby sa utiahol do nory, aby sa pred zimou tiež ochránil. To je fajn. Čo si to ten pacholok myslí? Že je pol dňa do úplnku ho neospravedlňuje.

Vrátila som sa do postele, posadila sa na ňu v tureckom sede a sledovala, ako Faust uterák hodil na operadlo stoličky. Rukami si vyšúchal vlasy tak, až na mňa dopadlo pár kvapiek. Potom sa natiahol vedľa mňa.

"Ako sa cítiš?"

"Divne. Takže nič divné."

Nezasmial sa, len na mňa hľadel akosi viac sústredene.

"Teraz sa snažíš zaostriť na prírodnú mágiu, že?" odhadla som, na čo sa mu pohľad vyjasnil, keď ho stočil do mojich očí.

"Je to zvláštne. Vlkodlak v tebe odvčera zosilnel, ale ten podivný pocit, čo z teba mám, čo mám z tvojej mágie, silnejší nie je."

"Netuším, o čom hovoríš," pokrútila som hlavou rezignovane. Asi je mi to jedno.

Miestnosťou sa odrazu ozval otrasný vŕzgavý zvuk.

Faust sa posadil a po sekunde sa zasmial.

Môj vlkodlačí hlad sa prihlásil o slovo tým najpotupnejším zaškŕkaním v bruchu v dejinách.

"Tak teda raňajky."