"Dobre. Nechám ťa tu. Pôjdem k vám a zariadim, aby sa Lope nedozvedela, kto si. A kto je tvoja mama. Ale sľúb mi jednu vec," Lupin sa do mňa oprel pohľadom, keď som k nemu spýtavo natočila tvár, "neurob nič šialené."

Zamrkala som a potom som sa pobavene usmiala. Jeho snaha už sa nedala považovať ani za žalostnú, už bola len a len vtipná.

Aspoň pre túto chvíľu.

"Ja? Nikdy," pokrútila som hlavou, lenže on ma opäť chytil za ramená a donútil ma čeliť jeho pohľadu.

"Myra. Sľúb mi to," trval na svojom, čím mi dal najavo, že to opäť raz rieši viac ako ja.

Ak sa vydám na opačnú stranu od Rockvillu, pozdĺž jazera, nenájdu ma. Ak budem opatrná, možno sa mi počas noci postupným približovaním podarí niečo zistiť.

Možno sú všade v okruhu 500 kilometrov pasce.

A možno sa proste budem po lese preháňať ako šialená, vybíjať energiu a zabúdať na človečiu Myru. To sa nedá úplne predpovedať.

"Lupin. Je to len jeden úplnok. Ako milión iných. Nepreháňaj."

"Ak je to len obyčajný úplnok, prečo mi to proste nemôžeš sľúbiť?" zamračil sa a cítila som, ako sa pomaly prediera vláknami puta ku mne. To je fakt nefér - používa puto fakt nefér.

"Sľubujem, dobre?" vyhŕkla som, dokonca som v šoku zabudla i na to, že mu mám vynadať.

Uvoľnil ramená a jemne sa usmial, energia z jeho tela znížila intenzitu.

Uvedomila som si, že jeho ruky stále zvierajú moje ramená. Takmer plný mesiac ma pošteklil na zátylku a energia môjho vlka mi prebehla telom, kontrolujúc terén, vetrajúc. Cítila som elektrizovanie na koži z miest, ktorých sa dotýkal. Cítila som, ako ma zohrieva teplo, ako sa môj vlk prebúdza a bystrí.

Kroky za rohom mi udreli do uší ako v ozvene, nedokázala som sa však donútiť venovať im pozornosť.

Sledovala som Lupina, ktorý mi opätoval upretý pohľad. Nejaká sila nás nútila zotrvať, neuhnúť. Naši vlci skrátka zostrili a my sme zostrili s nimi.

Neviem, či by sme tam stáli až do úplnku, napäto čakajúc na reakciu toho druhého, zviazaný mesiacom a ostražitosťou, alebo či by hrad okolo nás zničilo stádo dinosaurov, pretože sa stalo niečo celkom iné.

V sekunde Lupin zmizol z môjho radaru ako vlk, ostal z neho len vizuálny obraz pred mojimi očami. Predsa, niečo som cítila, nie v sebe, nie z okolia, akoby... som objavila nový zmysel.

Do pocitu prázdnoty, ktorý spôsobila sila repressora, sa votrelo niečo napĺňajúce, rýchlo silnejúce. Bol neznámy, no nebol cudzí - ledva dal pokladať za odlišný. Nikdy som si ho neuvedomila, no bol vo mne, skrytý pod všetkými súčasťami mňa.

Je zvláštne, čo nájdete, keď viete, kde máte hľadať.

A možno je to nejaký druh autosugescie.

Faust mi to nevedel popísať a nevedel to ani zastaviť. Vedel, že to v zložitej štruktúre mágie vo mne je, no nevedel to izolovať ani potlačiť.

U Lupina podobný problém ale nemal. Načisto ho zrušil.

Znepokojilo ma, že zmenu si Lupin musel všimnúť. Nezmizol len on - z jeho radaru som zase zmizla ja.

Videla som zmätok v Lupinovej tvári, keď sa na Fausta otočil.

Bez energie, ktorá mi pulzovala na pokožke, som opäť mohla slobodne dýchať. Vlk vo mne ostával v strehu.

"Ruším?" Faustov hlas ku mne doletel vzduchom a neodbytne sa votrel do opäť normálnej reality.

"Rušíš," odvetila som mu, pretože ma štval. A pretože som bola rozhodená. Vlastne som mala asi milión viac či menej dôležitých dôvodov k tomu, aby som bola nepríjemná až za hrob.

Zdvihol obočie, nie prekvapene, skôr akoby sa pýtal, či to myslím vážne.

Vzdychla som a opäť sa otočila na Lupina.

"Dovolíš?" zdvihla som obočie, nevediac, či som tak nasraná na Fausta, že som začínala byť nasraná aj na Lupina, alebo či som regulárne nasraná na oboch.

Kolega vlkodlak prikývol, trvalo mu to len malé zaváhanie, a potom odišiel bez toho, aby Faustovi venoval pozornosť. Uzavretý vo svojom vnútre, nie aby sa niečo z neho nedonieslo mne, ale aby sa niečo zo mňa nedonieslo jemu. Sú veci, ktoré Lupin zrejme nechce vedieť. Zbabelec.

Ani tak dobre, ani tak, že? Som už raz taká, zvyknite si.

S Faustom sme osameli a on pristúpil bližšie, na pár krokov odo mňa. V béžových nohaviciach a šedom zrnitom svetri mi dával zabrať. Jeho oblečenie prezradzovalo úmysel vyzerať reprezentatívne. Minimálne na túto hodinu. Večierka je kvôli prednáške síce posunutá, no nie na tak dlho, aby ešte išiel niečo podnikať. Na Wiccankinej prednáške som ho nevidela, niežeby som ho hľadala. Mal iný program?

S úprimnosťou Lupinovej prítomnosti sa chladná ľahostajná maska na Faustovej tvári nemohla zrovnávať, keď som naňho ticho hľadela. Predsa som sa pri nej cítila prirodzenejšie než pri Remusovom chrabromilstve.

"To bolo neopatrné," pokrútila som hlavou.

Lupin musel cítiť, že ho jeho vlk na chvíľu úplne opustil. Ako dlho potrvá, než si to všimne, než mu to dôjde?

Faustov výraz sa nezmenil, ostával nečitateľný. No ja som vedela, že si uvedomuje pravdivosť mojich slov.

"Predpokladám, že niečo chceš?" spýtala som sa, keď mlčal, a dávala si pozor, aby som nedávala najavo vôbec nič. Čo sa mňa týka, som len prázdnou schránkou. Len stojím a pozerám.

"Aby si ma počúvala, aspoň raz," začal pravým hákom, ktorý ma prekvapil. Veď ja na sebe ešte nemám ani boxerské rukavice!

"To chceš povedať vážne?"

"Myra, nemám na to celý večer. A ty tiež nie. Môžeš ma proste počúvať?"

Bol arogantnejší než obvykle. Keďže mnou nepohŕda ani na mňa nie je naštvaný, musí to značiť jediné - bolo to dôležité a jemu na tom záležalo.

Je to Faust. Čo mi asi tak zostávalo?

"Budem ťa počúvať, keď si uvedomíš, že ja nie som tvoj vazal. Chovaj sa slušne," dovolila som si trúfalú poznámku a zamierila k lavici, ktorá je za rohom, a okolo ktorej chodím tak dvadsaťkrát denne bez toho, aby som na nej vôbec niekedy sedela.

Nezavediem ho k sebe do izby, i keď nevyzeral, že by o to stál.

Ostali sme stáť vedľa tej lavice, ani jeden z nás si nesadol.

Tak to sa oplatilo.

Krátku mĺkvu chvíľu na mňa hľadel, krásny a tajomný ako vždy, očami bojoval so mnou, so sebou, so svetom.

A potom začal.

"Chcela si odo mňa pravdu. Dal som ti ju. A ty si ma opustila."

"Opustil si ty mňa."

"Mal som k tomu dôvod, ale ty? Ty si sa proste naštvala."

"V mojom svete je to dostatočný dôvod."

"Ale pozrela si sa na to z mojej strany? Myra, odkedy to o mne vieš, odkedy to viem ja o tebe, veci majú tendenciu prešmykovať sa mi pomedzi prsty. To nedokážem zniesť."

V jeho tvári som videla zdrvujúcu pravdivosť jeho slov.

"Lenže ja sa kontrolovať nenechám."

"Ani to po tebe nechcem. Len chcem, aby si spolupracovala. Aby si dala môjmu návrhu šancu."

"Preto si prišiel? Aby si ma opäť presviedčal na ten svoj majstrovský plán? V ktorom si ma ochočíš a budeš ma trénovať, skúmať a dávať reporty otcovi?"

"Kto povedal, že by som robil niečo také?!" jemne zvýšil hlas, čo by v prípade kohokoľvek iného znamenalo krik. Nie uňho. On sa na to príliš... kontroloval.

Sprosté slovo.

"Nechápeš, že by sme z toho ťažili obaja? Bola by si v bezpečí."

"A čo by si z toho mal ty?"

"Práve som to povedal."

Ostala som naňho hľadieť. Strácala som sa. Strácala som jeho. Strácala som pevnú pôdu pod nohami.

A čo bolo najhoršie - asi sa mi chcelo plakať!

"Faust, ja nemôžem," stíšila som hlas, nenachádzajúc silu k boji. Chcela by som naňho byť naštvaná, tak ako na každého. Lenže to nešlo. Sily ma opúšťali už pri pohľade naňho. Nevraviac o tom, ako skvelé argumenty vedel dávať.

"Ja viem. A neodpustím mu, že ťa do toho nútim. Ale naozaj - a nazvi ma sebeckým - mi to príde schodnejšia cesta, ako nebyť tebou. Povedala si, že ma potrebuješ. Ako si myslíš, že sa cítim ja? Nikdy - nikdy - by som nepomyslel na to, že stretnem niekoho, ako si ty. A už vôbec by ma nenapadlo, že ťa budem mať. Vieš, aké je to pre mňa stratiť ťa? Myra," oslovil ma, príliš významne, a pristúpil bližšie, "nenechaj to zájsť tak ďaleko."

Ak by sa do mozgu dal dať len určitý obnos myšlienok, tá moja by už dávno praskla na preplnenosť.

Čo po mne chcel? Stále to nechápem, predsa ho odmietam. Mám to skúsiť? Dať mu šancu? Podrobiť sa? Ísť proti samej sebe?

Je to skutočne horšie, ako ho stratiť?

To je otázka, s ktorou bojujem.

"Ako -" začala som, ale hlas som mala príliš zachrípnutý, než aby som mohla pokračovať. Prehltla som, ovlažila hrdlo a skúsila to znovu. "Ako by to fungovalo?"

V jeho očiach sa zjavil záblesk nádeje, ktorý ma oslepil.

"Povedal som, že by som ho nenechal priblížiť sa k tebe," začal, no akási neurčitá nedokončenosť v jeho hlase mi napovedala, že to nie je odpoveď na moju otázku.

"Neklamal som. Ale teraz už by to nebola pravda."

Na pohyb väčší ako pohyb viečok som sa nezmohla.

"Nenechám ho, aby ťa skúmal, a už vôbec nedopustím, aby ti ublížil. Prosím ťa len o jednu vec... poď so mnou."