Šialených expriateľov som hodila za hlavu a radšej sa sústredila na niečo zmysluplnejšie. Na seba.

Takže som si dala lahodnú kúpeľ, rozčesala som si vlasy, po dlhej dobe použila krém a dokonca - dokonca - som použila olej na vlasy s arómou Šalamúnovho daru, magickej dreviny takmer vyhubenej pre svoje omamné účinky.

Keď som si napokon po ôsmej ľahla do postele ku spánku, cítila som sa vyčerpane. Spraviť zo seba čistého voňajúceho človeka dá občas zabrať.

Lenže to by som nemohla mať dvere, cez ktoré je počuť, ako niekto klope, a to dokonca vôbec nie na dané dvere. Nie klope - trieska.

Z postele som sa dostala v priebehu dvoch minút, to považujem za veľmi veľkorysé, no Lupin ma beztak predbehol. Zaváhala som pri dverách, či ich vôbec otvoriť, no ruku mi ku kľučke tiahlo ako Pettigrewa tiahne ku kuchyni. Rokfort oplýva podivnými silami, na to si jeden zvykne.

Otvorila som a pomaly schádzala schody, počúvajúc rozhovor pri dverách medzi Lupinom a nejakým deckom v slizolinskom habite.

Habite? O deviatej večer?

Dobre. Ľudia sú rôzni. Čo ja o tom viem.

Lupin sa ku mne otočil, počujúc ma napriek snahe o nehlučnosť. Puto svorky ruinovalo moje nadanie na povolanie špeha. To je tak nefér.

"Slizolinský vstup nechce pustiť Slizolinčanov dovnútra ani von. Niekoľko študentov stojí pred dverami a čaká, heslá nefungujú. Stena sa jednoducho zasekla."

Prikývla som a zvážila možnosti. Ak sa zbláznila stena v sklepeniach, moc s tým toho nenarobím.

"Dobre, tak ja teda skočím za Slughornom. Ty choď na miesto činu a pokús sa stene dohovoriť."

Lupin na obdaril podivne pochybovačným výrazom. Pochyby v jeho tvári nestretávam často, tie má zrejme vyhradené pre iné prípady.

"Slizolin je tvoj rajón. Ty choď dole, ja idem po profesora," vyjasnil mi vzápätí dôvod svojho rozčarovania. Keďže mi to bolo jedno, opäť som prikývla a pozrela na decko stojace za Lupinom.

"Nepanikár, za minútu som tam, ale slizolinskú pyžamovú párty vynechám." V izbe som na seba hodila tepláky a tričko na spanie, stále farebne neladiace k tónu mojej pleti, som prekryla svetrom. Vlasy, jemné po rozčesaní a oleji, mi lietali okolo hlavy a lepili sa mi ku tvári. Nabudúce, až ma napadne sa zveľadiť, ma radšej priviažte k stojanu na bicykle.

Rozhodla som sa to vyriešiť štipcom, čo v realite vyzeralo tak, že som vlasy nejak nahromadila na kopu a tú čo najpevnejšie zopla k sebe.

Toľko k môjmu umeniu.

Lupin už bol preč, aj to decko sa stihlo vypariť, kým som sa vydala na cestu do Slizolinu.

V podzemí pri dverách naozaj stál hlúčik deciek, ktoré sa len nevinne snažili dodržať večierku.

"Takže, čo máme za problém?" spýtala som sa a vôbec sa pre svoj arogantný nástup na scénu necítila previnilo. Arogancia v Slizoline nijak nevyčnieva.

"Stena nefunguje."

"Používali ste správne heslo?" zdvihla som obočie na decko, ktoré na mňa vyšteklo, akoby to bola moja vina.

"Možno som prvák, ale heslo si ešte zapamätať zvládnem," vyprskol opäť ten chalan s orlím nosom a ja som začala premietať, či som mu niekedy niečo spravila, že je taký drzý.

Na druhú stranu, asi by nebol v Slizoline, keby k drzosti potreboval dôvod.

"Mohli by ste niekto ukľudniť to decko a ešte raz skúsiť vstúpiť?" spýtala som sa hlasnejšie, na čo sa malý nasupil a nejaká baba perfektnou latinčinou a hlasom ako anjelsky spev zašveholila heslo. Dnešné decká sú fakt divné.

Stenu jej medový hlas asi nedojal, pretože ostala nehybná. Zopakovala som heslo sama, lenže opäť nastalo ticho.

Stena nereagovala. Mágia akoby z nej vyprchala.

Uvedomenie prišlo naraz s vôňou kosatcov.

Otočila som sa a tam v prítmí, kde sa chodia rokfortské uzlíky hormónov muchlovať, stál Faust. Opieral sa o stenu, nijak zvlášť zvodne, skôr akoby sa mu už nechcelo stáť, pretože je znudený čakaním.

Ak ho nebaví čakať, stačilo prestať brániť mágii v realizácii.

Otočila som sa späť k hlúčiku. "Tak, už som to opravila. Dobrú noc všetkým," prehlásila som, na čo sa decká nechápavo zamračili, no keď som povedala heslo a stena sa s lenivým šúchaním kameňa odsunula, nechápavosť vystriedalo podozrenie.

Nikto sa však nepýtal ani neotáľal, o pár sekúnd už bola chodba prázdna.

Otočila som sa k Faustovi. Už sa stihol vrátiť? Keďže nemá kabát ani nevyzerá nijak cestovne, predpokladám, že minútku na hrade práve nie je.

"Ak budeš nabudúce niečo chcieť, vieš, kde mám izbu. Nie som tvoj poskok."

"Takže neoceňuješ moje originálne pozvanie?"

"To záleží od toho, o pozvanie na čo sa jedná," nedala som sa vyviesť z miery jeho pokojom a nadradenosťou. Taký Faust bol, nič nové.

"Určite usúdiš, že to stálo za to," nenechal sa prečítať a pokračoval v mlžení.

No fajn. A tak super večer to mohol byť.

"Faust, čo chceš? Dnes už si bol divný dostatočne, nemáš ten pocit?" vzdychla som, pretože ma to naozaj privádzalo do šialenstva. Alebo do hrobu, záleží od počasia.

"Maj trochu viery." Odlepil sa konečne od steny a vykročil ku mne, lenže zo schodov sa začali ozývať povedomé zvuky.

Netrvalo dlho a našu skupinu rozšíril Lupin so Slughornom.

"Dobrý večer, pán profesor. Prepáčte za vyrušenie. Všetko už je v pohode, stena sa spamätala. Asi to bol len nejaký rozmar."

Profesor, ktorý vyzeral, akoby ho Lupin nevytiahol z postele pred pár minútami, ale priamo v ten moment, len prikývol. "To sa stáva," zamumlal a zmätene pozrel na Lupina.

"Takže to je všetko?"

Lupin prikývol, no potom mi venoval významný pohľad.

Faust mal dneska zrejme teatrálnu chvíľku, zburcovať primusov i vedúceho fakulty, to musel mať obzvlášť sebavedomú náladu.

Pokrútila som hlavou, Lupin na mňa ešte chvíľu hľadel, potom si rýchlym pohľadom premeral Fausta, no nakoniec nasledoval Slughorna hore schodmi bez poznámok.

"Oukej, za to, že si Slughorna donútil prejsť tie schody, máš presne minútu. Začni."

"Možno by nezaškodilo trochu súkromia."

"Súkromie si musíš zaslúžiť."

V jeho tvári sa nič nepohlo, keď si ma premeriaval. Dlhú chvíľu som načúvala len tlkotu vlastného srdca, ktoré mi udieralo o hrudnú kosť. Napriek chladu a vlhku podzemia mi vo svetri začínalo byť teplo. Jeho pohľad bol vypočítavý a odosobnený, ale i tak ma z neho polievalo horko.

"Čas beží," vyštekla som. Nebola som naňho nahnevaná - Faust mal kiksy v systéme, ktoré si potreboval vyriešiť. To sa dá pochopiť, i keď povedať pravdu by mu snáď neublížilo. Napriek tomu som nezabúdala na fakt, že ma vytiahol z postele ako posledného čeľadníka, len aby ma mohol v pohodlí domova provokovať.

Také veci ma zvyknú pobúriť. Som hold citlivá.

"Poviem ti pravdu. Celú pravdu," vyšlo z jeho úst práve vo chvíli, keď sa jeho minúta blížila ku koncu.

Nebudeme si nič nahovárať, to ma zaujalo dostatočne.

*****

Posadila som sa na posteľ Faustovho imaginárneho spolubývajúceho a sveter so znechutením hodila vedľa seba.

Faust ma celú dobu sledoval zvláštnym pohľadom, ako lev nespúšťajúci zrak zo svojej koristi. Nedá sa povedať, že by mi to bolo trikrát príjemné.

"Má to spojitosť s tvojou dnešnou cestou domou?" spýtala som sa len tak pre formu, pretože bolo nad Slnko jasnejšie, že to s tým má všetko.

Prikývol.

"Takže mi skutočne povieš, prečo si bol posledný týždeň ako z ľadu a prečo sme sa včera museli rozísť?"

Prikývol.

"A začneš niekedy, alebo máš v pláne ma nechať to z teba páčiť?"

Kútiky úst sa mu nadvihli a on si taktiež vyzliekol mikinu, pod ktorou mal ten šedý nátelník, v ktorom spáva.

Tak to je super. Oboma smermi. Ironickým i serióznym. Neviem, ktorý prevažuje.

"Mal si hneď povedať, že sa pri tom budeš vyzliekať," neodpustila som si poznámku, po ktorej sa mi do očí zaryl divokým pohľadom.

"Na vyzliekanie dôjde, o to sa nemusíš báť," prehovoril sladko, no s príchuťou vyhrážky.

Asi by som sa mala báť, no srdce mi nezrýchlil strach, lež nedočkavosť.

"Máš najvyšší čas začať, Faust. Fakt ma nebaví tento tanec okolo pahreby. Ak máš čo povedať, povedz to." Túto lekciu som nedávno dostala, a už som ju i využila v skutočnom živote. Páni, Black je asi môj nový životný mentor.

Zadržte smiech. Kecám.

"Si strašne náročná vzhľadom na to, že nemáš potuchy, o čo tu ide."

"Ja som chcela byť zdielna, ty si ma zrušil."

"Za to sa ti ospravedlňujem. Nemal som ti klamať, ale popravde, pravdu som ti povedať nechcel."

"Lebo?"

"Lebo by ťa zaviedla príliš hlboko. Občas, keď zájdeš ďaleko, už niet cesty späť."

Opäť sa neubránil divadelnosti, akoby mal svoje slová v scenári, napriek tomu som tentoraz ostala ticho, na šiji som cítila chladný dych neviditeľného desu.

On mi vážne povie pravdu. Z každého jeho póru som mohla cítiť jeho odhodlanie.

"Narážaš na meno Michalak a povinnosti, ktoré sa s ním viažu?" citovala som ho.

"A pravidlá, ktoré prináša."

"Pravidlá ako nechodiť s kamarátkami vlkodlačicami?" vytušila som dôvod, pre ktorý by Faust chcel zatajiť reakciu jeho rodičov na mňa.

Nie každý rodič u svojich detí podporuje zoofíliu, len tí tolerantnejší.

"Kamarátku vlkodlačicu by moji rodičia brali všetkými desiatimi, aspoň v tomto prípade."

"Tak to mi musíš vysvetliť," zamračila som sa. Ak moje chlpatenie raz do mesiaca nie je dôvod, tak čo?

"Ak som to správne pochopil, ty nevieš latinsky."

"Nijak zvlášť," pokrčila som ramenami, ochotná hrať podľa jeho pravidiel. Zatiaľ.

"Takže si nečítala nič z knihy, ktorú si si nie dávno prezerala v mojej izbe?"

"Ako-" zasekla som sa a po dvoch žmurknutiach to nechala plávať. Pokrútila som hlavou v zápornej odpovedi.

Faust prikývol, podišiel ku svojej posteli a posadil sa oproti mne.

"Vieš, ako vznikli prví animágovia? Aspoň podľa legiend?"

Pokrútila som hlavou a cítila sa ako na prednáške z dejín mágie. Nie zrovna najlepší pocit, no jeho rozprávanie ma zaujalo, a to ešte ani nezačal.

Nazvite ma povrchnou, ale jeho výzor v tom zohrával nemalú úlohu.

"Vraj išlo o zvieratá obdarené mágiou. Tak ako si sa ty, ja a všetci na Rokforte narodili pre čary, tak sa to stalo i im. Vďaka mágii sa premenili na ľudí. Lenže zistili, že už sa nedokážu zmeniť späť, pretože ich mágia pochádzala od prírody zvieratám, nie ľuďom. Dlho tomu tak bolo, až ich potomkovia v sebe odhalili vlohy a animágii sa naučili."

Uvedomila som si, že podobné legendy som už počula, možno s úpravami, ale počula. I tak som nechápala, kam tým mieri.

"Nepomýlil si si triedu? Ja nie som animág, ale vlkodlak."

"Myra," oslovil ma a na jeho tvári sa zjavil láskyplný, no stále povýšený výraz, "lenže ty si oboje."