Nesršal z neho ani len život, keď sa postavil pohybom súvislým a ladným, no tak neprirodzeným, že som o krok ustúpila.

Predo mnou stála neživotná hmota.

Bolo mi to jasné ešte než prehovoril.

"Myslím, že by sme sa mali rozísť."

Len sekundu som naňho hľadela, nerozhodnutá, ako s tou vetou naložiť.

A potom mi došlo, že to sa len znova nahodil do prevádzky chladný faust-mód. Emócie sú fuč, svedomito zamknuté v spodnej zásuvke. Takže sa vrátila manipulatívna, vypočítavá, kalkulujúca stránka jeho ja.

No super, takže sme opäť raz v racionálnej rovine. To mi vyhovuje.

*****

"To myslíš vážne?" spýtala som sa a ostala naňho znudene hľadieť.

Vážne? Vážne skúša myslím-že-by-sme-sa-mali-rozísť taktiku, keď sa ja urazím, ohrdnem, naserem, ibaže už som to raz ja a ja mám tendenciu sa k nemu stále vracať, takže by to skončilo tak, že za pár dní bude všetko ako pred tým, ako sme spolu chodili?

Prižmúril oči a niečo v jeho pohľade akoby vzplanulo životom. Možno som ho dožrala, ale i to sa počíta.
"Smrteľne vážne," odvetil presvedčene a ja som vzdychla.

"Fajn. Tak sme sa teda rozišli," prevrátila som očami a otočila sa mu chrbtom, keď som sa rozhodla zachrániť aspoň mafiny.

Tá dnešná prechádzka mi asi dala viac, ako som čakala. Mne to tuším zase normálne myslí!

"Predpokladám, že sa vidíme v pondelok na hodine?" nedalo mi a musela som si rypnúť prechádzajúc jeho izbou ku dverám, v dlani stískajúc oba mafiny, akoby na tom závisel môj život.

Môžem vám s hrdosťou oznámiť, že som práve dokonale zaskočila Fausta Michalaka.

Medzi dverami som sa k nemu ešte otočila, keďže som mohla operovať len s jednou rukou.

Stál pri svojej posteli, hľadel na mňa otrávene, možno trochu rozrušene, no na prekvapenie hlavne potešene.

Uchechtla som sa a zavrela dvere.

On bol rád, že má čas si to premyslieť, ja som bola rada, že ma konečne prešlo obdobie blbosti.

*****

Na hlavnom schodisku som sa zastavila, prehltnúc posledné sústo druhého mafinu, a zapojila všetky vlkodlačie zmysli. Do úplnku ostávalo osem dní. Nebola som absolútne pri zmysloch, ale ako povedal Faust sám pred pár minútami - neviem, ako veľká mágia sa vo mne hromadí. Ale môžem to zistiť.

Po troch minútach mi bolo jasné, že zistím prd. Tak to zrejme nefunguje. A navyše vyzerám divne, stojac na prvom medziposchodí so zavretými očami.

A možno za to môže Faust. Až s ním nabudúce budem, musím mu povedať, nech moje vlko-vyžarovanie prestane blokovať. Viem len toľko, že je to nejaký typ energie, ktorý vychádza z vlkodlaka a Faust ho potláča. Môže tým potláčať i moje vlkodlačie superschopnosti?

Tak či onak, Lupina zrejme budem musieť nájsť starým dobrým spôsobom.

Dobre. Lupin má depku.

Depku mal už pred hodinou a to v izbe nebol. Takže je niekde so Záškodníkmi.

Vonku leje. Celé prízemie hradu naplnila vlhká, chladivá aróma dažďa.

Záškodníci sú teda niekde vnútri.

Dobre, ako dlho si budem ešte nahovárať, že som Sherlock Holmes?

Zamierila som späť do svojej izby, lenže čím bližšie som bola, tým viac ma moje nastražené zmysli varovali pred členom svorky v blízkosti.

Keď som vošla do spoločenskej, akoby do mňa udrel blesk poznania.

Spoločenská bola plná prefektov. Sobotňajšia schôdza. Úplne som zabudla.

"Meškáš," obrátil sa ku mne Lupin, vráska medzi obočím, starosť v očiach, skrátka Lupin: originálna edícia.

"Bola som u Dumbledora, neodkladná záležitosť."

"Niečo dôležité?"

"Niečo nie pre uši celého prefektského zboru," odvetila som s ľahkým úsmevom, užívajúc si, že názory ostatných ma nielenže nezaujímajú, ale ma ani zaujímať nemusia.

Lupinovi sa mierne skrčilo obočie, ale potom potriasol hlavou a otočil sa späť k ostatným, rozlezeným po celej spoločenskej.

"Mnohí študenti sa ozvali s prianím, aby sa uskutočnil ďalší seminár s Wiccankou Penelope Spruce," začal a ruky s doskami spustil k telu, sústredil sa.

Až teraz som si uvedomila, že Lopine meno počujem prvý raz. To, ako ho Lupin povedal, mi napovedalo, že v Anglicku to meno pôvod nemá.

"Ráno som jej po debate s riaditeľom písal a ona v rekordnom čase odpovedala, že jej vyhovuje piatkový termín ako minule. Prednášku je teda treba naplánovať v dosť krátkom čase, preto budem potrebovať mimoriadne zapojenie niektorých z vás."

"Počkaj, takže Lope príde na Rokfort už o šesť dní?" zdvihla som obočie prekvapene.

"To ti Dumbledore nehovoril, keď si teraz uňho bola?" Lupin sa ku mne neotočil, len na mňa cez rameno pozrel.

Venovala som mu nasrdený pohľad.

"Nuž, aspoň počítať vieš," odvrátil sa s podivne pokojným pohľadom. Tichá voda brehy myje.

Ale no tak, Lupin ma pred prefektmi zhadzovať nebude.

"Dobre, toto sme tu už raz mali, takže len v rýchlosti. Tí, čo si nedokážu zapamätať jeden pokyn, nech si pripravia pero a papier," spustila som, na čo sa na mňa všetci prekvapene pozreli. "Minule sme neodhadli veľkosť sály, preto to tento raz spravíme inak. Ty," prstom sok ukázala na jedného z prefektov Bifľomoru. "Informuj škriatkov o vyprázdnení veľkého sálu a umiestnení pozdĺžnych tribún, po skončení počkaj a Lupin ti napíše odobrenie. Všetko nech je nachystané v piatok tridsať minút po skončení večere."

Lupin prešliapol, aby bol celým telom otočený ku mne, ale nehodala som ho pustiť k slovu, ako som sa blížila ku krbu do epicentra všetkého. Vonku bolo chladno a mokro - mierny plameň v krbe priťahoval všetko živé medzi hradbami z kameňa.

"Ty," zabodla som prst do vzduchu, mieriac na bystrohlavskú umelkyňu. "Informačné letáky do pondelka. Druhý prefekt nech ich rozdá hlavám fakúlt, ktoré to oznámia ešte v ten večer svojím žiakom. Okrem toho rozveste aspoň desať letákov po škole."

"Toľko letákov do pondelka nestihnem," zamračila sa Chris a ja som po nej vrhla nevrlý, no profesionálny záhľad.

"Nech ti niekto pomôže. Alebo si zisti kopírovacie kúzlo. Poraď si," nakrčila som obočie.

Pohľadom som vyhľadala bystrohlavských, ktorí vedľa seba sedeli na gauči.

"Vy nejaké určite poznáte," zdvihla som obočie, na čo jeden z nich krátko prikývol.

So zdvihnutým obočím som sa opäť otočila na Chris a usmiala sa na ňu, akoby bola duševne chorá.

"Ty," otočila som sa k Slizolinčanke, ktorá stála pri kresle, v ktorom sedel Zabini. "Choď za Filchom, nech ti dá také tie krabičky, ktoré šíria zvuk, ktoré boli rozmiestnené po vonku i pri samhaine. Dones ich Lupinovi, ten vie, ako ich rozmiestniť."

"Skončila si s hádzaním vecí na mňa?" ohradil sa odrazu Lupin.

"S hádzaním vecí na teba? Pokiaľ sa nemýlim, práve som v troch minútach zmenežovala celý seminár."

Na to nebolo čo povedať.

"Takže, v piatok presne tridsať minút po večeri môžete vpustiť decká dovnútra. Ktorí ešte nedostali žiadnu úlohu?" Do vzduchu sa zdvihlo menej rúk, ako som čakala.

Ja som fakt rýchla.

"Ty a ty," kývla som náhodne na dvoch z nich.

"Vy dvaja strážite dvere. Po skončení sa postaráte, aby sála skončila v pôvodnom stave."

Vylosovaní na seba nedôverčivo kývli.

"To by sme mali. Ešte niečo?" otočila som sa k Lupinovi, ktorý len bezradne pokýval hlavou.

"Takže ukončujem schôdzu a cestou von sa nešuchtajte," rukami som spravila vyprevádzacie gesto a potom zamierila do izby.

Lupin z vlastnej iniciatívi kontaktoval Lope. Pravdepodobne ma tým chcel vydráždiť, alebo si len overiť, že jej poviem pravdu. Je mi to jedno- "pravdu" som jej i tak išla napísať, no podstatné je, že Dumbledore tým ostal z organizácie vynechaný.

A ja som primus Dumbledorom vybraný. Nemusím sa o veci starať sama.

*****

Posledné zavretie dverí v spoločenskej ma vylákalo z izby. Pozrela som na Lupina, ktorý mieril do tej svojej.

"Môžeš na moment?"

"Ideš si ešte raz kopnúť?" unavene na mňa pozrel.

"Už som sa vyriadila, pohoda."

Lupin sa bez komentára otočil a zišiel späť do spoločenskej, kde sa posadil na gauč.

"Ak ide o to, že som ťa zahnal do kúta pozvaním Lope-"

"O to mi nejde. List pre ňu už mám napísaný v izbe, len som ho nemohla odoslať. Takže v kúte fakt nie som."

Lupin ku mne prekvapene vzhliadol, pretože ja som sa opäť takticky presunula ku krbu.

"Povieš jej pravdu?"

"Vieš, Lupin, keby si ty a tvoje Svedomie neboli vo vlaku Skormútenosť na ceste do krajiny Sebaťútosť, možno by ti došlo, že nepovedať pravdu je momentálne pre nás najlepšie riešenie."

"Takže jej chceš zase klamať?" rozhodil rukami Lupin, asi sa nevediac rozhodnúť medzi rozhorčením a rezignáciou.

"Presne tak. A rodičom tiež. Uznáš, že s vraždou sa chváliť nebudem."

"Prečo mi to hovoríš? Ak čakáš, že ťa budem kryť-"

"Dovoľ mi ti pripomenúť, že mi to dlžíš. Ujala som sa ťa, i keď som nemusela, aby si sa nemusel ubíjať úplnkami. Zoznámila som ťa so svorkou. V podstate som ti zachránila život, keď som i teba zbavila lovca, ktorý ťa chcel dostať do Azkabanu. Pri najlepšom. Roztrhal si mi brucho, pri čom som takmer vykrvácala."

Lupinovi poklesla sánka.

"To nemôžeš myslieť vážne."

Ostala som naňho hľadieť a môj kamenný výraz jeho neveriace tvrdenie vyvracal.

"Než ma vydieraním donútiš ísť proti svojim najhlbším presvedčeniam, mohla by si mi aspoň povedať, čo že to mám odsúhlasiť," prehovoril napokon bezradne, no i akosi odovzdane.

"V skratke: elixír prestal fungovať, utiekli sme, v lese sme nikoho nestretli, ty si nič nepamätáš, ráno, keď si sa prebral, si mi pomohol dostať sa do hradu, odkiaľ ma Lope previezla do nemocnice. Nevieš, čo sa stalo, ale posledná tvoja spomienka z tej noci ukazuje, že sme niečo lovili."

"To stále nevysvetľuje lovca," povedal, keď som sa ja pozastavila, a povedal to tónom nesmierne mrzutým.

"O lovcovi nevieme nič."

"Ibaže on po nás išiel, Myra," pokrútil hlavou.

"To momentálne vie len veľmi málo osôb a moji rodičia ani Lope nie sú ani jednou z nich," usmiala som sa spokojne, že môj plán dával zmysel nielen v mojej hlave a na papieri, ale aj nahlas.

"Lovec vlkodlakov sa počas úplnku pohyboval pri Rokvile, ale to len tak. S nami to nemá vôbec nič spoločné, jasné..."

"Nevravím, že tam bol len tak. Teraz to práve začína byť zaujímavé," upozornila som hlasom i gestikuláciou, vložiac sa do úlohy rozprávača. "Pamätáš si na Marcusa, však? Čo by si povedal, keby sme z neho spravili vlkodlaka?"

"Ty si sa zbláznila!" vyskočil Lupin na nohy.

Predsa som zachovávala pokoj. Lupinovi skôr či neskôr musí dôjsť, že toto je najlepšie riešenie.

"A ako môžeme vedieť, že ním nebol? Napokon, ani zo seba vlkodlačie vyžarovanie necítime, aspoň nie to prirodzené, nemuseli sme ho cítiť ani z neho. A čo to má byť s tou kravinou, že Iliana a Marcus boli súrodenci? Ten týpek bol jasne otcom toho decka. Prečo to tajili?"

"Mohli mať milión dôvodov!" Lupin pôsobil naozaj zhrozene.

Až tak? Vážne?

"A toto mohol byť jeden z nich. Veď zo všetkých ľudí z dediny si zvolil práve Ilianu? Nie je to trochu podozrivé?"

Moja lož bola tak dokonalá, že som jej takmer sama uverila.

"Remus, naozaj chceš byť tým, čo mojim rodičom oznámi, že ich dcéra je klamárka, vrah a bezcitný sociopat?"

Lupin zvesil ramená v náhlom nápore emócií, keď ku mne vyslal stratený pohľad.

"Ako to môžeš povedať s takou ľahkosťou?" vydýchol.

Pretože vrah nie som, klamárkou som sa stala a bezcitný sociopat som odjakživa.

"Urobila som to pre ochranu, teba i mňa. Možno ti to nedochádza, ale ten chlap po nás seriózne išiel. Nemienila som čakať so zopätými rukami - veď on mal v lese pasce, Lupin! Pasce, ktoré ťa chytia a ty sa nemôžeš hýbať!"

"To si mi nepovedala."

"Buďme úprimní - všetko, čo vieš, vieš od Siriusa, nie odo mňa."

Lupin sa zamračil, no už nie rozhorčene ani zhrozene. Premýšľal, nechcelo sa mu do toho, ale ako som povedala - bolo to najlepšie riešenie.

"Čo ak nájdu jeho telo a to ho zavedie k tebe?" pozrel na mňa po chvíli, akoby ma tým chcel vystrašiť, vyvolať vo mne aspoň nejaké negatívne emócie voči svojmu previneniu. Pretože zatiaľ som sa mu musela javiť, ako že som na seba hrdá.

"Jeho telo je hlboko v lese. Nenájdu ho. Touto dobou z neho už i tak nič neostalo." Odriekavanie týchto viet už mi išlo samo.

"A čo Faust?" spýtal sa Lupin očakávane na môjho expriateľa.

"Fausta vynechaj." Môj pokyn bol jasný a rázny. Videla som, ba priam cítila, že Lupin to pochopil. On jediný sa dokázal vcítiť do mojich pocitov, on jediný ich dokázal cítiť sám. Vedel, čo pre mňa Faust znamenal a vedel to už odkedy ma minulý piatok prekukol v spoločenskej.

"Jeden aby si robil poznámky," zaškľabil sa, ale úplne som videla, ako ho dusí vlastné svedomie.

"Nechám ťa osamote, asi máš o čom premýšľať," prehovorila som, prekvapivo vôbec nie posmešne. Asi na mňa zapôsobilo naše puto, prirodzený pud chrániť členov svorky. Teraz by nebolo dobré doňho kopať.

Na ceste do izby som sa však ešte zastavila, pery ma svrbeli, no nebola som si istá, či s tým vyjsť von.

"Áno?" spýtal sa Lupin a keď som sa otočila, videla som, že mi stojí chrbtom a hľadí na mňa cez rameno.

"Ešte som sa ti ani raz neospravedlnila. Takže prepáč."

"Má toto byť nejaký akt zmierenia? Ja pristúpim a všetky krivdy budú zabudnuté?"

"Skôr je to akt racionálneho uvažovania. Napokon nevrav mi, že i ty nechceš mať pokoj, aby si sa mohol sústrediť na nadchádzajúci úplnok."

Lupin sa odvrátil a sklonil hlavu. Asi sa cítil porazene. Alebo ho len zachvátila depresia. Netuším.