V rýchlosti som napísala list rodičom i Lope. Niežeby som ich mohla hneď poslať- trnutie za krkom i zvuky hromov, ktoré takmer rozbíjali okná, mi napovedali, že vonku stále zúri tornádo.

Ale aspoň nezabudnem, čo som chcela napísať.

Že som im neklamala. V skratke.

Že som nad tým rozmýšľala a toto je perfektné riešenie. Vlkodlakom je Marcus. A či už lovca zabil alebo nie- to nie je naša vec. A mal na to právo potom, ako lovec zabil Ilianu. Takého muža nikto postrádať nebude.

S položením brka na stôl som zo seba akoby zároveň zhodila i ťažký medvedí kožuch. Odrazu sa mi ľahšie dýchalo.

Pri jednom takom ľahšom nádychu mi do nosa udrela vôňa blata. Rýchly pohľad na svoje nohy mi potvrdil, že som sa zabudla vyzuť. A rýchly pohľad na zem mi potvrdil, že som si zaprasila polovicu izby.

Zhodila som topánky, prútikom zo zeme zmyla stopy zasychajúceho blata a prezliekla sa do džínsov a voľného čierneho trička, ktoré mi siahalo takmer pod zadok.

Chcela by som pred svojím posledným ťažením vybaviť ešte aj Lupina, ale ten v izbe nebol.

Podľa všetkého boli štyri poobede.

A ja nie som hladná?

Samozrejme, že som.

Vzala som to okľukou cez jedáleň a ulovila si jablkový koláčik a dva čokoládové mafiny.

Keď som potom klopala na Fausta, jablkový koláč už bol minulosťou.

Otvoril a nebol prekvapený, za dvarami stojím práve ja. No bol prekvapený, že som prišla.

"Rád ťa vidím," vypadlo z neho úplne samovoľne a mňa napadlo, že moje posledné ťaženie možno bude úspešným ťažením.

No... uvidíme.

"Mafin?" usmiala som sa a natiahla k nemu ruku s jedným mafinom.

Mierne naklonil hlavu do strany a v očiach sa mu zjavilo potešenie- potom zovrel predlaktie mojej natiahnutej ruky a pritiahol si ma k sebe. Pery priložil na tie moje takmer s úľavou, no i akousi ničím neskazenou radosťou.

To bolo zvláštne. K čomu dospel on, odkedy sme sa videli naposledy? Viem, že ja som dospela k mnohým veciam.

Ozval sa zvuk hromu, ten bol ale vďaka malému množstvu okien v Slizoline tlmený.

I tak som sa zachvela a on sa odtiahol.

"Chutíš po jablkách," oblizol si pery, no nepúšťal ma od seba ďaleko. Jeho oranžové oči nabrali nádych zlata, ťažký, tekutý a lačný. Zavrel dvere, než sa za mojím chrbtom začal tvoriť rad zvedavých Slizolinčanov.

Keď ma chrbtom o ne oprel, už som fakt nechápala.

"Preferoval by si čokoládu?" zdvihla som obočie a chcela ho objať, lenže som v rukách držala tie sprosté mafiny a pustiť na zem som ich tiež nechcela.

Ale zjesť by som ich mohla.

"Chcem ťa s akoukoľvek príchuťou," vydýchol mi na pery, než sa ich dotkol tými svojimi.

S takou sa boj o prežitie mafinov stáva stratenou záležitosťou.

Mierne som ho od seba odtisla a vyšmykla sa z väzenia jeho rúk a dverí.

Mafiny som položila na stôl a opäť sa k nemu otočila, to už ku mne mieril a v tvári mal dychtivý výraz.

"Dobre, začínam sa báť. Nerozišli sme sa práve v dobrom, naviac po dosť problematickom týždni."

"Myslel som, že problematický týždeň sme vyriešili pri poslednom stretnutí," nedal sa zastaviť, už stál pri mne a jeho ruky ma tento raz väznili s pomocou dosky písacieho stola.

On i jeho nábytok sa na mňa dnes spikli. A jeho telo sa na mňa tislo akoby to ani nevedel zastaviť.

Predstava, že kvôli mne stráca hlavu, ma vzrušovala.

Lenže teraz už som mala voľné ruky, takže som jeho pery udržala od tých svojich. Pre niečo som sem prišla. A on mi to vyslovene kazil.

"Takže uznávaš, že celý tento týždeň bol na hovno, pretože medzi nami visia tajomstvá?"

Radosť v jeho tvári nahradila ostražitosť. Zbystril.

A mňa plní pýchou fakt, že je mi to jedno. Možno ešte nie som úplne stratená vo svete Faustovej manipulačnej stratégie.

Opatrne prikývol.

"Avšak dohodli sme sa, že s tým nemôžeme nič robiť. Preto som to považoval za uzavretú tému."

V mojej tvári sa zjavil veľavravný výraz.

"Ty si sa dohodol, že s tým nemôžeme nič robiť. Nemohol si si myslieť, že to nechám tak," oznámila som mu takmer výsmešným tónom.

Ustúpil a chvíľka radostnej túžby bola preč. V jeho očiach sa však zjavilo oveľa viac než len pokazená radosť. Jeho výraz zvážnel, sťažel, stal sa pre mňa na pohľad desivo nepríjemným. Pretože som videla, že s ním niečo nie je v poriadku na rovine, na ktorú som sa ešte nedostala.

"Prišla si. S úsmevom na tvári. A priniesla si mafin. Asi som zle pochopil signály- ale začiatok hádky si predstavujem inak," prehovoril ľadovo a skutočne na prevodovke zaradil stupeň vhodný na spor. I tak neskryl akýsi prichádzajúci tieň. Skoro akoby očakával trest, neutekal, no i tak ho sužovala úzkosť.

"Veď sa ani nejdeme hádať," usmiala som sa opäť, snažiac sa povzbudiť ho. Dávalo to zmysel- po tom všetkom to konečne dávalo zmysel.

A Faust vyzeral byť dokonale zmätený.

"Povedal si, že ti nemám hovoriť svoje tajomstvo, pretože ty mi nemôžeš povedať to svoje. Vieš čo si ale myslím? Že nechceš, aby som ti povedala svoje tajomstvo, aby si mi ty to svoje povedať nemusel."

Zamrkal, no i za ten kratučký okamžik sa v jeho tvári zjavil poplach.

"Lenže to ja nezvládnem, Faust. S tebou nie," pokrčila som ramenami nad tou holou pravdou.

Jeho tvár sa uzavrela ako dvierka od najbezpečnejšieho trezoru. Najbezpečnejší trezor je však ten najnedobytnejší.

Pristúpila som k nemu a pohladila ho po tvári. Nedokázala som prečítať výraz v nej, pohľad jeho očí. Vo chvíľach, kedy skutočne nechcel byť poznaný, som bola bezmocná.

"Faust, ten chlad, čo medzi nami bol, nezmizne ako čarovným prútikom. A ja viem, že to vadí i tebe."

"Samozrejme, že mi to vadí," prerušil ma nepríjemne, no viac ma spoznať nenechal.

"Tak povedz pravdu. Nechápem, prečo je to až taký problém."

V jeho očiach niečo vrelo, očakávala som, že to v ňom prekypí, že sa vyleje ako rieka.

A potom prišiel zlom a v tvrdosti jeho rysov som mohla vidieť jedno. On nepovolí. Nemá to vo zvyku.

"Ja nemôžem."

"Nemôžeš?" zamračila som sa, v kombinácii s jeho výrazom ma tie slová udreli do tváre ako facka. Môj pohľad stvrdol, keď som od neho ustúpila.

Akoby ho v ten moment zaliala panika, ktorá by snáď dokázala rozbiť i hrádzu držiacu vriacu tekutinu v ňom. Pohol rukou, akoby ma chcel zadržať, ale silou vôle ten pohyb zastavil.

To ma dožralo.

"Fajn. Takže na rovinu- buď mi povieš všetko, alebo je koniec."

"Ak to chceš ukončiť-"

"Nechcem to ukončiť. Byť s tebou je... Faust, ja ťa potrebujem," pokrútila som hlavou. Ako to, že to nevidel? Ako to, že to nechápal?!

"Je po všetkom, lovec je mŕtvy. Už ma nepotrebuješ," prehovoril ľadovo, chlad ma takmer zaštípal na koži. Držal sa, no napätosť v kontúrach jeho tváre prezradzovala, že s tým zápasí.

"Nepotrebujem repressora, Faust. Potrebujem teba," opravila som ho a neuhýnala pohľadom, istá si svojimi slovami.

Oči sa mu rozšírili prekvapením, pochopením, zdesením.

A v tom hrádza povolila, roztrieštená sa zmiešala s valiacou sa vodou. Jeho tvár sa bolestne stiahla, keď sa odvrátil a na posteľ dopadol ako mech zemiakov spustený z tretieho poschodia.

"Neuvedomuješ si, do akej pozície ma staviaš?" spýtal sa bezradne.

"Neuvedomujem," odvetila som popravde a snažila sa dýchať pravidelne.

Ja som ho zlomila.

Zlomila som Fausta. To, ako sedel, ako na mňa pozeral, čo sršalo z jeho očí... Jeho maska bola preč a on sa zosypal.

Čo dopekla-

"Byť Michalak má i nevýhody. Meno, dedičstvo, povinnosti. Všetko je spojené. Nikdy nevyjdem z tieňa tohto mena, vždy budem musieť nasledovať pravidlá. A každý, kto sa spojí s menom Michalak, to bude musieť robiť tiež."

"Ale čo to má so mnou?" pokrútila som hlavou. Faust je hrdý na svoj pôvod. Bol Michalakom telom i dušou.

No teraz... Teraz akoby mi chcel ukázať, že ho to zároveň zväzuje.

Ale čo to má spoločné so mnou?

"Ty si sa spojila s menom Michalak," zdvihol ku mne pohľad, jasný ako krištáľ.

Vnútro mi zovrela neviditeľná ruka. Jej stisk ma dusil, ochaboval moje srdce, zdvíhal žalúdok.

"Ja to necháp-"

"Ale to nechceš, Myra. Máš sedemnásť a ver mi- byť spojená s mojou rodinou nechceš."

"Faust, nepreháňaš trochu?" spýtala som sa trasľavým hlasom a chcela, aby to vyznelo zľahčujúco, ibaže hlboko vo vnútri som vedela, že nepreháňa.

Vedela som, že ja som nepreháňala, keď som povedala, že ho potrebujem. Prečo by mal preháňať on?

"Preháňam? Myslíš, že preháňam?!" rozšíril oči a vyskočil na nohy. Stratil sa. Stratil kontrolu.

Je to dobré alebo zlé? Konečne čelím pravde- čelím jemu.

Nie jeho maske, jeho pretvárke, jeho výchove. Jemu.

"Naozaj si si až doteraz myslela, že neviem, že si Lupus natus? Potom naozaj netušíš, odkiaľ pochádzam," pokrútil hlavou a vo mne by sa v ten moment krvi nedorezal.

Neviditeľná tlaková vlna ma na pár sekúnd ohlúšila, telo zachvátil závrat. Ako...?

"Ty to vieš," vydýchla som.

Chcieť, aby niekto vedel, že Lupus natus existuje, je fantázia. A Faust zrazu vie i to, že som jedným z nich. To je proste... super. Môj chalan je ten najskurvenejší detektív pomlčka génius pomlčka sliedič na svete.

"Najskôr som to nevidel, no keď som si uvedomil, že z teba necítim len svorku, ale i niečo iné... Keď som písal Dannanovi, chcel som po ňom knihy. Knihy o tebe. Netrvalo dlho a našiel som si to. A ty... Ty ani len netušíš, čo si. Akú silu v sebe zadržiavaš, čo všetko dokáže tvoja pravá podstata... Ako silná, čistá mágia sa v tebe kumuluje. A ako cenná si."

Ja už asi ani nechcem vedieť viac.

"Pamätáš si, ako som vtedy na celý deň zmizol domov? Išiel som domov kvôli tebe. Kvôli tomu, čo si po mne chcela, čo som pre teba urobil... A aby som zistil, či môžem... Smiem sa s tebou vôbec stýkať? Nie je to nebezpečné? Neprivodím tým celej svojej rodine problémy?"

Nie, určite nechcem vedieť viac.

"Tvoja rodina... Vedia o mne?" vydýchla som a mala pocit, že svet sa mi rozpadá pod nohami.

"Vedia? To môj otec bol prvý, ktorý poukázal na tvoju hodnotu."

To neosobné prehlásenie ma udrelo do hrude ako magická kliatba. "Chceš povedať, že celý náš vzťah bol lož?" vydýchla som neveriac. Nedokázala som pochopiť, čo presne mi Faust zdeľoval, čoho presne sa tak bál, ani čo ho rozhodilo natoľko, že stratil kontrolu nad svojím správaním... A toto bol jediný výsledok, ktorý moja hlava dokázala zobraziť.

Odrazu bol pri mne, držal moju tvár v dlaniach a v tvári mal výraz najväčšej zraniteľnosti.

"Nie, práve naopak... Náš vzťah to celé spustil. Lovec, ty, vyšetrovanie... Podobné záležitosti si ako Michalak nemôžem nechávať pre seba. A keď som si uvedomil, že moja túžba po tebe sa nezmenšuje, že moja potreba byť s tebou sa nedá len tak ukojiť... Už chápeš, že mám zviazané ruky?"

Hľadel na mňa a ja som niekde v jeho monológu stratila niť.

Vykoľajene, otupene som ho od seba nemotorne odtisla. Nechal sa, opäť sa spustil na posteľ a unavene sklonil tvár. Rukou si pevne zovrel zátylok. Akoby si masíroval šiju, či skôr tlačil na nejaký bod na nej.

Medzi triašku a vlastnú neschopnosť nadýchnuť sa sa ku mne predrala podivná myšlienka.

"Čo ti povedali rodičia? Čo so mnou máš urobiť?" hlas mi klesol o oktávu nižšie, znel neprirodzene a pachuť rozpadu z neho priam vytryskovala.

Na sekundu v miestnosti utíchli ešte i naše srdcia, dych sa mi zatajil v stiahnutom hrdle a telo zovrel paralyzujúci strach.

A odrazu ku mne zdvihol tvár, chladnú a prázdnu. V jeho pohľade nebolo nič. Ak bol pred chvíľou akou zamknutý trezor... teraz bol ten trezor prázdny.

Nesršal z neho ani len život, keď sa postavil pohybom súvislým a ladným, no tak neprirodzeným, že som o krok ustúpila.

Predo mnou stála neživotná hmota.

Bolo mi to jasné, ešte než prehovoril.

"Myslím, že by sme sa mali rozísť."