Dva týždne v uličke

„Ránko, Tom, Keďže tu zostanem ešte ďalšie dva týždne do začiatku školského roku, tak som uvažoval, či by ste mi s niečím nemohli pomôcť. Toto budú moje prvé skutočné prázdniny a chcem, aby boli nezabudnuteľné,“ povedal Harry. „Budem musieť ísť nakupovať a potom by som rád vedel, čo všetko sa tu dá vidieť a zažiť.“

„Ale samozrejme, pán Potter. Minister mi osobne prikázal, aby som na vás dozeral a pomohol vám, ako sa bude dať,“ odpovedal zdanlivo všadeprítomný krčmár Deravého Kotlíka spoza svojho milovaného pultu.

„Výborne. Takže začnime s obrovskými raňajkami, dobre? Potom skočím do Gringottbanky a vyberiem nejaké peniaze. Keď už sme pri tom, koľko ma toto všetko bude stáť? Musím si nejako zistiť, koľko vlastne mám vo svojom trezore.“

„Váš účet za pobyt prepláca ministerstvo, takže s tým si hlavu lámať nemusíte,“ povedal Tom, „ale škriatkovia by vám mali vedieť povedať, čo sa vo vašom trezore nachádza, spolu s tým, aké poplatky si za to účtujú.“

„Ešte lepšie. Takže čo keby sme moju izbu vymenili za nejakú s vlastnou kúpeľňou a pracovňou?“ opýtal sa Harry.

Ak zaňho platí ministerstvo, tak si to hneď môže plne vychutnať.

Tom sa usmial. „Žiaden problém. Pridelil by som vám tú najlepšiu izbu v dome už minulú noc, ale vtedy bola obsadená.“

„Úžasné. Takže, kde sú tie moje honosné raňajky, čo? Celé leto som sa nevedel dočkať nejakého dobrého jedla ako na Rokforte.“

„Vždy som si myslel, že vyzeráte trochu vychudnuto. Pripravím vám Hagridovský špeciál a prinesiem vám aj elixír na trávenie, aby ste to mali čím zapiť, dobre?“ povedal Tom. „Tak sa mi zdá, že by sa vám zišiel nejaký ten elixír alebo dva na spevnenie.“

„A jeden z tých elixírov bude možno vyvolávať hlad, aby vás trochu podporil v pravidelnom stravovaní,“ dodal si Tom potichu sám pre seba.

Dve hodiny neskôr po raňajkách, ktoré by ľahko mohli konkurovať raňajkám Dudleyho sa nafúknutý Harry Potter tackal cez Uličku smerom k čarodejníckej banke a mal pocit, že ešte nikdy nebol tak sýty.

Bol to naozaj dobrý začiatok prázdnin.

#####

„Čo tým myslíte, že mi nemôžete povedať, koľko peňazí mám vo svojom trezore?“ opýtal sa Harry zamračeného škriatka za okienkom. „Neplatím vám za to, aby ste sa o také veci starali?“

Škriatok po ňom vrhol opovržlivý pohľad. „Dodatočné služby si môžete zakúpiť, pán Potter, ale základný účet ako váš v sebe nezahŕňa nič okrem bezpečnosti a obmedzeného počtu fyzických prístupov na rok.“

„Okej, tak vám zaplatím, aby ste mi to spočítali, ale chcem byť pri tom, keď to budú počítať.“

O niekoľko galeónov a úžasnú jazdu horskou dráhou neskôr Harry v rukách držal inventár svojho trezoru a oči mu vyliezali u jamôk pri pohľade na krásne čísla vyjadrujúce hodnotu obsiahnutú v rôznym minciach a minimálne ročné poplatky za služby.

„Nuž, vyzerá to tak, že si môžem vybrať viac než by som dokázal uniesť bez koňa a ešte stále by som si dovolil platiť Rokfortské poplatky niekoľko desaťročí,“ so zármutkom si zamrmlal popod nos.

Harry nezbedne zdvihol pohľad od papierov.

„S dovolením? Môžem sa tam dolu vrátiť a vybrať si viac peňazí, prosím? Neuvedomoval som si, že ich mám toľko...“

Namrzený škriatkovský pokladník radšej privolal iného škriatka, aby mladého čarodejníka zaviezol do jeho trezoru, než aby tú cestu podnikol sám druhý krát.

Nebolo skrátka normálne, aby čarodejník jačal od radosti a súril vozík, aby šiel počas jazdy rýchlejšie.

 

#####

O niekoľko chvíľ neskôr stál Harry v obchode s doplnkami pre metlobal a privolával pozornosť zamestnancov.

„Áno, počuli ste ma správne. Potrebujem dosť výstroje na zabezpečenie celého metlobalového družstva. Dajte mi nejaké kvalitné veci a prihoďte mi k tomu predplatné na všetky vaše časopisy o metlobale, prosím.“

Weasleyovci budú mať tento rok naozaj štedré Vianoce a ak sa to Ronovi nebude páčiť, môže ten darček vrátiť, alebo ho venovať škole. V každom prípade bude tento rok hra Chrabromil proti Slizolinu oveľa spravodlivejšia.

Teraz už len bude musieť nájsť niečo pre Hermionu.

 

#####

„Prepáčte,“ zavolal na vyčerpane vyzerajúceho predavača v kníhkupectve Flourish a Blotts. „Mohli by ste mi povedať, aký je čarodejnícky ekvivalent muklovskej Encyclopaedia Britannica, prosím?“

„Encyclopaedia Magika, samozrejme,“ odpovedal predavač. „Dosť drahá, ale hodná každý knut, ak máte záujem vlastniť to najlepšie.“

„Okej, chcem dve celé sady, prosím,“ povedal Harry a predavač platený od predaja sa odrazu doširoka usmial. „A budem potrebovať aj kompletnú sadu Rokfortských učebníc pre tretí ročník, okrem Príšernej knihy príšer – tú už mám.“

Taká veľká objednávka okamžite zaujala pozornosť majiteľa obchodu, ktorý Harryho zaviedol do vedľajšej miestnosti, aby sa mohli porozprávať pri čaji a keksíkoch, zatiaľ čo čakal, kým mu knihy zabalia.

„Nechceli by ste si zakúpiť aj náš výberový ročný katalóg? Stojí len tridsaťdva galeónov na desať rokov,“ opýtal sa hostiteľ, viac zo zdvorilosti než potreby zväčšiť už aj tak podstatne veľkú objednávku.

„Jasné, ale nechcem stráviť celý rok čítaním a študovaním, najmä nie elixírov. Vážne sa neviem dobre učiť z kníh, ani ma to veľmi nezaujíma, keď už sme pri tom. Mohli by ste mi odporučiť niečo, čo by mi mohlo, er, pomôcť?“

„Nuž, existuje niekoľko možností, ktoré obvykle neodporúčame mladistvým, ktorí sú ešte stále v škole, ale vidím, že máte dôležitejšie veci vyžadujúce vašu pozornosť, na rozdiel od bežných študentov, však?“ zasmial sa starší pán. „Ja sám často zisťujem, že nemám čas prečítať tucty nových kníh, ktoré vychádzajú každý týždeň, a pokúšať sa odporučiť ľuďom knihy, ktoré som nečítal je márna snaha, navyše obvykle dosť bolestivá.“

Harry empaticky prikyvoval. „Tak veľa kníh, tak málo času.“

„Presne. Takže zamestnávam niekoľko tuctov špeciálne trénovaných šmuklov, ktorí si knihy starostlivo prečítajú a potom si od nich kúpim ich spomienky,“ vysvetlil pán Blott. „Potom si ich musíte už len vložiť do hlavy a je to to isté, ako keby tú knihu niekto prečítal za vás. Nie je to tak kvalitné, ako keď si to prečítate sám, samozrejme, ale je to výnimočne dobrý náskok a zaberie len niekoľko minút, kým jednu absorbujete. Obvykle kupujem kópie pre Flourishovú, ale ona radšej robí veci tou ťažšou cestou...“

O veľký mešec galeónov neskôr Harry vyšiel z obchodu s truhlicou plnou malých sklenených fľaštičiek naplnených striebornou hmlou a kontaktnými adresami na niekoľkých vysoko kvalifikovaných šmuklov.

Domáce úlohy mu prázdniny nepokazia, a nezaberú z nich ani nejakú podstatne veľkú časť, nie ak tomu bude môcť nejako odpomôcť.

 

#####

„A znova dobrý deň, Griphook[1].“

„Pán Potter, uvedomujete si, že dokážeme previesť peniaze do každého obchodu v uličke a nemusíte navštevovať svoj trezor po každom nákupe?“

„Áno, toho som si vedomý, ďakujem. Takže, môžeme ísť dole?“

„Áno, pán Potter, ale prosím vás, zdržte sa súrenia vozíkov počas cesty. Mladý Nevrlovozič po vašej poslednej návšteve odmietol znova pracovať na jazdách k trezorom.“

„Suchár.“

#####

 

„Dobrý deň, mladý muž. Ako vám môžem poslúžiť?“ opýtala sa statná predavačka spoza pultu v obchode s vybavením na cestovanie.

„Dobrý, povedali mi, že tu môžem nájsť kufor, ktorý je vnútri väčší než zvonku a váži stále rovnako bez ohľadu na to, čo doňho vložím,“ povedal Harry. „Máte také niečo na sklade?“

„Pravdaže máme, pán Potter,“ súhlasila čarodejnica a všimla sa výraznú jazvu na Harryho čele. „Vy asi budete chcieť niečo s tajnou miestnosťou, kde by ste mohli trénovať a stať sa neporaziteľným v dueli, však?“

Harry sa zatváril zmätene.

„Er, nie, pani,“ povedal. „Chcem niečo, kam si ľahko môžem uložiť všetky svoje veci a nikdy nič nestratiť.“

„Oh,“ povedala trochu zaskočene. „Tak čo takto váš vlastný byt, v ktorom môžete bývať? Mám tu jeden taký pekný, ktorý bol vyrobený pre čarodejníka, ktorý rád cestoval na muklovských lodiach, ale nikdy nechcel platiť nič viac než základnú sumu za ubytovanie v kajute. Nosieval celý svoj domov so sebou kamkoľvek šiel. Inokedy zase poriadne vyvetral kufor a žil v ňom celú cestu!“

„Žil v kufri? To bol nejaký blázon či čo? Čo by sa stalo, keby ho niekto zamkol vo vnútri, alebo keby ten kufor niekto ukradol? A kto by sa chcel trápiť s čistením domu počas dovolenky?“ opýtal sa Harry.

„No, teraz keď to spomínate, nenašli ho ešte niekoľko rokov po tom, čo vnútri skonal. Skončil v ´Stratoch a nálezoch´ v Hearthrowe, ak si dobre spomínam.“

„Aha,“ komentoval Harry, totálne odradený od toho už na prvý pohľad streleného nápadu. „Myslím, že sa uspokojím s kufrom dosť veľkým na to, aby som si v ňom mohol nechať uložené všetky svoje veci. Potrebujem nejaký, čo má poriadne zámky a dokáže privolať to čo hľadám na vrch bez toho, aby som sa musel cez všetko prehrabávať.“

„Samozrejme, zlatko. A teraz, čo takto bezodný ruksak, ktorý môžeš so sebou nosiť v uličke? Vnútri má zabudované aj WC, takže nebudeš musieť používať tie verejné.“

Harry si rezignovane povzdychol.

„Jasné, prečo nie?“

#####

„Takže, pán Potter, máme niekoľko možností. Vaše momentálne okuliare sú neprijateľné, aj napriek faktu, že vaša náhodná mágia ich očividne udržiavala v správnych dioptriách. Po prvé, môžeme ich nahradiť novým párom, ktorý vám nikdy nespadne a nerozbije sa, nikdy ich nebudete musieť čistiť, automaticky filtrujú ostré svetlo alebo škodlivé kliatby vyslané na vaše oči – “

„To by sa mi hodilo minulú rok,“ zamrmlal si pre seba Harry.

„ – a zmenia rám tak, aby ladil s čímkoľvek, čo máte práve na sebe. Alebo môžeme nahradiť vaše oči novými, ktoré dokážu vidieť 360 stupňov, neviditeľné predmety a cez steny.“

„Hm, len tie nové okuliare, vďaka,“ povedal Harry, ktorý sa cítil dosť nepríjemne pri nedbalej zmienke o nahrádzaní očí, aj napriek výhodám. „Zoberiem dva páry; a môžete na ne pridať permanentné kúzla na perfektnú viditeľnosť v šere a tak, aby na povel fungovali ako ďalekohľad?“

„Samozrejme,“ odpovedal magický optik. „Ale nebudete ich môcť používať počas metlobalu – ´nešportová výhoda´ a tak.“

„Dokelu,“ povedal Harry. „Počkajte, keby som si nechal vymeniť oči, dovolili by mi hrať?“

„Nie. Doživotný zákaz.“

„Fuj. Tak to som sa vyhol riadnej dorážačke. Teraz, ako len na to naviesť Malfoya?“

#####

„Obávam sa, že nosiť jedlo je do vozíkov zakázané, pán Potter.“

„Sľubujem, že mi nič nespadne.“

„V tom problém nie je; je to otázka imidžu. Ak vás ostatní uvidia, ako konzumujete svoj obed počas cesty, začnú si myslieť, že banka spomalila vozíky, aby cestu spravila pohodlnejšou.“

„Oh, tak okej, ale nebude vám vadiť, ak tu ešte pár minút zostanem a dojem to? V poslednej dobe som nejako stále hladný. Asi to bude kvalitou jedla od Toma.“

„To je v poriadku, pán Potter. Ste trochu prichudý na čarodejníka vášho veku. Nech sa páči, zapite svoje jedlo týmto.“

„Vďaka. Vau – to je ale chutné. Čo to je?“

„Len výživný elixír podľa škriatkovského receptu. My škriatkovia máme rýchlejšie metabolizmy než ľudia a potrebujeme jesť oveľa častejšie. Tento nápoj nám umožňuje vynechať niekoľko jedál denne, keď je práca v banke prioritnejšia.“

„Ďakujem a prosím, poďakujte sa ta mňa tomu, kto to pripravil. Tak, všetko pripravené – môžeme ísť.“

#####

„Čo tým myslíte, že masový vrah, ktorý zabil mojich rodičov ide po mne?“ zapišťal Harry.

„Len pokojne, pán Potter,“ ubezpečoval ho Florián Fortescue, majiteľ cukrárne. „Ničoho sa nemusíte báť. Hľadajú ho ministerskí aurori a, ako som už vysvetlil, Azkabanskí strážcovia budú strážiť okolo školy a zabezpečia, že sa nedostane dnu. A medzitým ste tu v uličke dokonale v bezpečí.“

Harry sa zamračil a čudoval sa, či by mu niekto vôbec o Siriusovi Blackovi povedal, keby ho nenapadlo opýtať sa po tom, čo prepočul toľko ľudí rozprávať sa o jeho nedávnom úniku.

„Bez urážky, pán Fortescue, ale ak je tento Black najobávanejším čarodejníkom na svete po veď-viete-kom, aká je moja šanca na prežitie, ak sa tu naozaj ukáže? Pribehnú mi snáď predavači a ich zákazníci na pomoc, ak sa rozhodne vytiahnuť zo mňa pečeň lyžičkou na zmrzlinu?“

Florián sa tváril zamyslene a trochu znepokojene.

„No, možno by ste si mohli najať bodyguarda,“ navrhol. „Ako ste videli z histórie, ktorú tu študujete, škriatkovia v niektorých prípadoch prenajímajú svojich najobávanejších bojovníkov a vy rozhodne vyzeráte na to, že si to môžete dovoliť.“

Harry sa previnilo pozrel na hracie guľky zo zlata a pohybujúci sa model galaxie, ktoré práve kúpil. Implantované spomienky študovania nočnej oblohy mu s jeho domácimi úlohami nepomôžu tak veľmi ako tento model a Ron aj Hermiona budú určite radosťou celí bez seba, keďže už nikdy nebudú musieť stráviť ďalšiu noc v Astronomickej veži civením do teleskopov.

Tými guľkami sa len rozmaznával.

„Vďaka, pán Fortescue,“ povedal a úprimne si radu cenil. „Pôjdem sa na to pozrieť, len čo dojem tento obrovský zmrzlinový pohár.“

„Len to všetko pekne zjedz, Harry,“ povedal Florián a bol rád, že do pohára pridal výživné elixíry. „Si na môj vkus trochu prichudý, chlapče.“

#####

„Takže, pán Hrotopalica, pokiaľ tomu dobre rozumiem, pracovali ste ako bodyguard pre niekoľko slávnych čarodejníkov a bojovali ste vo viacerých občianskych vojnách. Ako ste si rozumeli s Gilderoyom Lockhartom?“ opýtal sa Harry.

Škriatok, s ktorým mal práve pohovor stiahlo obočie a zúžil oči.

„S nikým nepreberám detaily zo svojich predchádzajúcich úloh,“ hrozivo zavrčal. „Ak sa pompézny, arogantný a naničhodný čarodejník rozhodne platiť mi, aby som odplašil jačiace čarodejnice nech mu nepokrčia jeho pekné obleky, tak nemám záujem a ani neodhalím žiadne iné detaily pre prípad, že to skompromituje niektorú z mojich iných prác. Avšak namietam voči dôvodu, pre ktorý ma prepustili. Osoba, ktorú som bodol sa pokúšala nadávkovať pána Lockharta nápojom lásky. To považujem za dostatočnú hrozbu, a keďže nezomrela a bola schopná znovu chodiť, nemyslím si, že to bol dosť dobrý dôvod na očiernenie môjho záznamu.“

Harry sa usmial.

„Tá práca je vaša,“ povedal a prekvapil skúseného škriatka. „A teraz, poďme sa previezť do môjho trezoru.“

„Môj plat môžete z vášho trezoru previesť automaticky,“ navrhol Hrotopalica, ktorý si všimol preplneného mešca visiaceho z Harryho opasku.

„Ja viem,“ povedal uškŕňajúci sa Harry.

Hrotopalica si v tej chvíli uvedomil, že väčšina jeho predošlých skúseností mu v tejto práci zrejme veľmi nepomôže.

#####

„Vau,“ povedal Harry, keď sa posadil na posteli. „Dobre divné.“

V ruke ešte stále zvieral prázdnu sklenenú fľaštičku; strieborná spomienka, ktorá v nej predtým bola sa momentálne nachádzala v Harryho mysli. Harry si dokázal presne spomenúť na to, ako pokojne sedel v úplne prázdnej, čisto bielej miestnosti a bez prestávky prečítal celý text o stredovekom upaľovaní čarodejníc.

Ešte stále dokázal cítiť tú úplnú prázdnotu meditatívneho tranzu, v ktorom sa šmukel nachádzal počas čítania knihy. Počas tohto čítania mu do mysle nevstúpili žiadne vonkajšie myšlienky ani obavy – úplne na 100 percent sa sústredil na slová textu a kompletne zo svojej mysle odstránil všetko ostatné.

„To bola sila,“ povedal Harry a pošúchal si spánky.

Cítil sa, akoby tú knihu práve prečítal osobne a teraz si na väčšinu obsahu dokázal spomenúť len s minimálnou snahou. Prešlo len niekoľko minút skutočného času odkedy si ľahol na posteľ so spomienkou visiacou z končeka jeho prútika pripravený ju použiť, ale on mal pocit, akoby prešli celé hodiny.

Harry zdvihol domácu úlohu a zasmial sa na predtým takmer nezrozumiteľných otázkach, ktoré mu teraz v pamäti vyvolávali celé pasáže z knihy. Možno mu zaberie nejakú tú dobu, kým skutočne pochopí, čo si teraz ´pamätal´ že prečítal a veľa z toho po čase zmizne, ale to sa mu stávalo aj s knihami, ktoré prečítal ´normálnym´ spôsobom.

A podľa majiteľa obchodu, napísanie domácich úloh okamžite po použití spomienky mu pomôže informácie v mysli posilniť.

Už poslal objednávky na niektoré špecifické tituly kníh na adresy, ktoré mu poskytol pán Blotts, ale keďže cena za spomienku bola tak nízka a kvalita tak dobrá, vedel, že zaplatí ešte oveľa viac, dokonca aj po tom, čo dokončí všetky svoje domáce úlohy.

„Hrotopalica?“ zavolal.

Jeho bodyguarda nebolo, ako obvykle, nikde vidieť. Očividne sa to od tohto ninjovského stvorenia očakávalo, ale v tej chvíli, keď naňho Harry zavolal, alebo kedykoľvek sa k nemu niekto príliš priblížil, škriatok v čiernom s nožom v ruke sa objavil akoby zo vzduchu.

Harry si najprv nebol istý, či sa oplatí mať neviditeľného strážcu, keď viditeľný by s najväčšou pravdepodobnosťou útok odradil, ale povedali mu, že škriatkovskí strážcovia pracujú na princípe odstránenia hrozieb len raz – permanentne.

„Áno, pán Potter? Prečo ležíte na dlážke?“

„Pretože zakaždým, keď sa tak objavíte, vydesí ma to na smrť,“ povedal Harry. „Ako ste sa vlastne dostali na vrch mojej skrine?“

„Skúsenosť.“

„Hmm. Tak fajn. Teraz, dal by so si niečo najesť ale nechcem znova jesť v Kotlíku. Máte pre mňa nejaké odporúčanie na pekné miesto?“

Škriatok sa chvíľu tváril otrávene a Harry sa čudoval, či nespravil chybu, keď sa ho spýtal na takú triviálnosť.

„Mám sesternicu, ktorá prevádzkuje jedáleň nie tak ďaleko odtiaľto,“ odpovedal škriatok. „Ponúka aj ľudské jedlá a je oveľa menšia pravdepodobnosť, že vás tam zavraždia, keďže sa v tomto podniku stravuje len veľmi málo čarodejníkov.“

„To znie skvelo,“ povedal Harry. „Poďme.“

Hrotopalica sa zamyslene zamračil a znova sa stratil v tieňoch. Navrhne svojej sesternici, aby obvyklé jedlo doplnila nejakými výživnými elixírmi navyše; jeho boss bol príliš chudý.

#####

„Pán Potter, ak neprestanete chodiť do svojho trezoru každý deň, niektoré dni aj viac krát, rýchlo prekročíte povolený limit fyzických prístupov a budete musieť za toto privilégium začať platiť a to poplatkami, o ktorých vás môžem ubezpečiť, že vás rýchlo odradia.“

„S dovolením, Griphook, ale prečítal som si zmluvu a nie je tam žiaden limit na to, koľko krát mám dovolené skontrolovať vonkajšok svojho trezoru, aby som sa uistil, že je ešte stále bezpečný. Je tam len limit na to, koľko krát môžem otvoriť dvere a vstúpiť.“

„Tie pravidlá sa môžu zmeniť.“

„Jasné, ale kým sa zmenia, ste si istý, že nemáte rýchlejšie vozíky?“

„Nie.“

„A čo takto dlhšiu trasu?“

„Nie.“

„Možno takú, ktorá ide okolo drakov?“

„Rozhodne nie.“

„Suchár.“

„To mi hovoríte vždy.“

#####

„Tak toto bolo zrejme to najzaujímavejšie jedlo, ktoré som kedy jedol,“ povedal Harry a oprel sa dozadu na svojej stoličke, vďačný, že ho habit vôbec netlačil na nafúknuté brucho. „Vďaka, Varechorana.“

„Nemáte za čo, pán Potter. Veľmi na mňa zapôsobilo, že ste nemali problém zjesť tie živé červy ohnivého kraba. Väčšina čarodejníkov je príliš chúlostivá na to, aby ich vôbec jedli a zvyšok ich obvykle nedokáže prehltnúť bez toho, aby im najprv úplne zbytočne neuťali hlavy. Hrotopalica ma upozornil, že máte záujem o nové skúsenosti, ale naozaj som neočakávala, že zjete plnú misu.“

„Verte mi keď vám poviem, že v porovnaní s tými strašnými vecami, ktoré ma môj bratranec za tie roky prinútil zjesť, toto bolo úplne lahodné – aj s tými trasúcimi sa nohami. Koniec koncov, dal som na radu vášho bratranca. Povedal mi, že nemám prežúvať a potom sa hneď stratil.“

„Chuť je rozhodne zvýraznená tým pocitom, keď sa vaša korisť bráni cestou dolu, však? Môj bratranec, ktorý sa momentálne ukrýva v tom veľkom kvetináči za mnou, zachytil pozvánku na škriatkovský poker. Chceli by ste sa zúčastniť? Ubezpečujem vás, že je to priateľská hra a sádzky sa nedostanú nad sumu, ktorú prinesiete k stolu.“

„Jasné,“ povedal Harry a pozrel sa dolu na svoj mešec. „Ešte nikdy som nehral poker. Myslíte si, že mám dosť?“

Varechoranin úsmev bol odrazu o niečo zlomyseľnejší. „Ale samozrejme, pán Potter. Samozrejme.“

#####

„Prihadzujem,“ povedal škriatok po Harryho ľavom boku a hodil ďalšie tri miniatúrne škriatkovské hlavy zo zlata do točiaceho sa kolesa v strede stola. Žetóny poskakovali a otáčali sa a nakoniec sa zastavili na obraze spiacej mačky a letiaceho Hipogrifa.

„Stávka zostáva na osemdesiat,“ zvolal ten, čo rozdával karty.

Všetky oči sa obrátili na Harryho, ale jeho tvár zostávala stoicky bezvýrazná.

Osem malých škriatkovských kariet sa ľahko zmestilo do Harryho ruky. Ďalších šesť ležalo tvárou dolu na stole pred ním.

Mohol zdvihnúť, preložiť, otočiť kartu na stole, alebo vykonať jednu z viacerých iných možností, ktorým ešte stále nerozumel. Aj napriek piatim minútam inštrukcií, ktoré dostal počas skúšobných hier a dvoch hodín nepretržitého hrania, ešte stále mal len nejasnú predstavu o pravidlách.

V skutočnosti, nemal vôbec žiadnu predstavu o tom, čo vlastne robil. Ani najmenšiu.

Hoci mu pravidlá škriatkovského pokru unikali, aj tak sa výborne zabával. Obrovská kopa herných žetónov v tvare hlavy ležiaca pri jeho lakti dokazovala, že šťastie bolo často oveľa dôležitejšie než skúsenosť.

Ešte ďalšiu celú minútu sedel bez najmenšieho pohybu a pomaly počítal sekundy vo svojej hlave, aby sa uistil, že nič neprezradí tým, že svoj ťah spraví príliš rýchlo. To bola asi jediná stratégia, ktorá mu napadala a zatiaľ sa zdalo, že škriatkovia z nej boli úplne pomýlení.

„Obeta,“ povedal a obrátil kartu ležiacu na pravo z tých, ktoré ležali tvárou dolu na stole.

Bol to čierny drak, druhá najvyššia karta v balíku.

Všetkým ostatným hráčom unikli zúfalé stony a z okolitého publika sa ozvalo niekoľko uznanlivých zamrmlaní.

Ich hra pôvodne pritiahla len niekoľko málo pozorovateľov, ktorí sa chceli pobaviť pri pohľade na to, ako rýchlo hlúpy čarodejník príde o svoje peniaze, ale ako Harryho kôpka žetónov narastala, viac škriatkov a dokonca aj niekoľko čarodejníkov sa prišlo pozrieť na nevídané predstavenie, kde človek očividne vyhrával v škriatkovskom pokri.

Škriatok na Harryho pravej strane hodil svoje karty dolu na stôl. „Skladám,“ zavrčal.

Teraz už v hre zostával len Harry a jediný škriatok. Dvaja z pôvodných piatich hráčov to vzdali, keď prišli o svoj posledný žetón a zvyšní traja sa rozhodli odísť keď Harry zvýšil stávku na osemdesiat tým, že hodil jediný žetón do točiaceho sa kolesa a ten zostal ležať na Horiacom dome.

Posledný škriatok mal na výber rovnaké možnosti ako Harry, ale ak sa rozhodne obrátiť kartu na stole, bude musieť byť vyššia než Harryho čierny drak, inak stratí dve z kariet vo svojich rukách a získa ich Harry – a Harry si bude môcť vybrať, ktoré dve.

„Dorovnávam,“ povedal posledný škriatok nervózne.

Harry sa usmial a zložil dolu svoje karty. Žiadna z nich nebola rovnaká. Čo to znamenalo, to Harry vôbec netušil, ale niekoľko krát predtým to vyzeralo dôležité.

Zvolania ohromenia a úžasu od okolostojacich a neveriaci výraz hrôzy na tvári posledného hráča Harrymu povedali, že vyhral ďalšie kolo a takmer zdvojnásobil svoju kopu žetónov.

„Podvádza!“ zajačal druhý hráč, keď hodil svoje karty dolu na stôl a postavil sa. „Nikto nemôže mať toľko šťastia. Používa prekliatu čarodejnícku mágiu!“

„Nepoužívam!“ zakričal Harry a tiež sa postavil spolu s ostatnými hráčmi. „Nemôžem používať mágiu mimo školy bez toho, aby sa to ministerstvo nedozvedelo a neposlalo mi varovné listy. Vidíte tu snáď nejaké sovy? Okrem toho, prútik mám vo vrecku a celú noc som ho nevytiahol, vidíte?“

„Arogantné čarodejnícke decko. Myslíš si, že nevieme, že vaše idiotské ministerstvo nedokáže povedať, kto čaruje kúzla, keď ste v uličke? A nemyslite si, že netušíme o schopnostiach niektorých čarodejníkov čarovať aj bez použitia tých vašich prekliatych tajných prútikov alebo hlúpych slov!“

Harry zažmurkal.

„Oni to nedokážu?“ opýtal sa miestnosti, ale potom potriasol hlavou a vrátil sa späť k problému. „Na tom nezáleží. Nečaroval som a vôbec sa mi nepáči, že ma niekto nazval podvodníkom!“

Škriatok vytiahol nôž a vrazil do doprostred stola.

V miestnosti sa strhla strašná bitka.

#####

„No, tak to bola rozhodne zábava,“ povedal Harry, keď sa vrátil do svojej izby v Deravom kotlíku. „Au! Hej, dávaj s tým pozor, dobre? To do mojej hlavy tu ďobeš.“

„Prestaň sa sťažovať ako domáci škriatok a seď pokojne. Krvácanie sa nezastaví samo od seba,“ povedal Hrotopalica a znova obalil zadnú stranu Harryho hlavy látkou namočenou v liečivom elixíre.

„Ja by som vlastne ani nemal krvácať. Neplatím ti náhodou za to? Aby som bol v bezpečí?“ opýtal sa.

„Vôbec by si nekrvácal, keby si netrval na zúčastnení sa na zábave po skončení pokru.“

„Zábave? Pokúšali sa ma zabiť!“ protestoval Harry.

„Vôbec nie. To bol tradičný koniec priateľskej hry medzi rovnými. Vzdali ti tým veľkú poctu, najmä keďže sa rozhodli skončiť hru keď si ešte vyhrával.“

Harry sa napriek všetkému usmial. „Ale som im ukázal, však? A dorazil som toho chlapíka, ktorý tú bitku začal. Myslíš, že sa im podarí mu to ucho pripevniť späť?“

„Chmatomešec si to ucho pravdepodobne dá zarámovať a vystaví ho nad kozubom a bude rozprávať príbeh o svojom boji s diabolským čarodejníkom Harrym Potterom ešte mnohé roky, ale mal si šťastie. Neodporúčal by som kariéru hraním proti profesionálom, pokiaľ si neželáš vychutnať si krátky ale vzrušujúci život.“

„Kdeže, viem kedy prestať, ale vieš čo to znamená?“ opýtal sa Harry s úsmevom a pokynul hlavou smerom k druhému mešcu plnému galeónov. „Ďalší výlet do Gringottbanky.“

„Nepovedal ti Griphook, že zamietnu všetky ďalšie návštevy tvojho trezoru a že manažment už navrhol a zaviedol nové predpisy, ktoré sa vzťahujú priamo na to?“

„Len na kontroly a výbery,“ samoľúbo povedal Harry. „O vkladoch nič nehovorili.“

#####

Dym z horiaceho hradu zaplavil bojisko a vďaka bohu aj zahalil Harryho výhľad na padlého hrdinu a jeho posledný výdych v náručí jeho milovanej, kvílivo plačúcej manželky. Veľmi, veľmi pomaly sa dym skrútil do slov:

Toto predstavenie vám priniesli Merlin Production

Harry cítil teraz už známy ťah a vykročil von z prístroja podobného mysľomise a vrátil sa, ešte stále usadený v pohodlnom kresle, do malej kabínky s veľkou kamennou misou.

„Vau,“ povedal, keď sa lampy znova na plno rozsvietili. „Tak to bola zatiaľ najväčšia hovadina.“

Bolo to štvrté predstavenie, ktoré si pozrel a zatiaľ najprepracovanejšie čo sa týkalo produkcie, ale najhoršie ohľadom príbehu, a to už bolo čo povedať.

Bolo to viac než sledovať vystúpenie, alebo spomienku; sledovať ako sa dej odohráva priamo na scéne pridávalo úroveň reality, v porovnaní s ktorou aj najlepšie muklovské kiná bledli závisťou. Teda, niežeby mal Harry s muklovským kinom nejaké veľké skúsenosti.

Nanešťastie pri pohľade na nerealistický dej a príliš dramatické rozhovory sa mu chcelo prudko vyvrátiť na dlážku celú krabicu karamelových čerešní, ktorú práve dojedol.

Pôvodne ho k Viewarame prilákala možnosť sledovať nahrané profesionálne zápasy v metlobale, ale pritiahlo ho vábenie veľko-rozpočtových predstavení, aj napriek ich relatívne vysokej cene.

Niekoľko prázdnych sedadiel tvorilo dva kruhy okolo ´projektoru´ a umožňovalo asi tuctu ľudí sledovať v tu istú chvíľu, ale keďže toľko kabínok bolo prázdnych vzhľadom na to, že bol deň a väčšina patrónov bola v práci, Harry sa rozhodol, že bude sledovať sám.

Ozvalo sa tlmené puknutie, keď sa zátka zdvihla a strieborná tekutina rýchlo odtiekla preč. Ďalšie predstavenie, za ktoré zaplatil natečie do misy zo zlatej trysky na boku o niekoľko minút. Harrymu teda zostávalo asi desať minút prestávky na to, aby si mohol odskočiť na záchod, naplniť si pohár z džúsovej fontány (štyri príchute, tri z toho tekvicový džús) a kúpiť si ďalšiu krabicu karamelových čerešní v bufete. Uvažoval nad tým, že tentoraz si kúpi niečo ostrejšie – aby mu to pomohlo odstrániť tú hrču žlče, ktorú tieto nechutne romantické príbehy často vyvolali.

Hrotopalicov úškrn a odmietnutie pripojiť sa k nemu v kabínke dávali po prvom predstavení oveľa väčší zmysel.

Zúfalo si želal, aby si nebol vybral celodenný lístok na predstavenia a zostal pri svojom originálnom pláne sledovať metlobal, ale aj napriek tomu sa rozhodol využiť celých deväť hodín sledovania, už z princípu. Keby sa len tak sústredili viac na príbeh a nie na kostýmy, scenériu alebo magické efekty, bolo by to oveľa lepšie.

Ale koniec koncov, ešte stále to bolo lepšie než písať domáce úlohy.

#####

„Takže, Tom. Čo je tu ešte také dobré, čo sa tu dá robiť?“

„Nuž, väčšina chlapcov trávi hodne času v obchode s metlobalovými pomôckami prezeraním ponuky, alebo u Zonka kupovaním drobností, ktoré trochu spestria školský rok, ak viete, čo tým myslím.“

„To už mám za sebou.“

„Dámy obvykle chodia celé dni po obchodoch a prezerajú výklady.“

„Blé.“

„Keby ste boli starší, navrhol by som škriatkovský bar.“

„Hmmm. Myslím, že to je pre mňa zase až príliš vzrušujúce.“

„Ešte stále je tu Viewarama. Momentálne ponúkajú niekoľko zaujímavých predstavení.“

„Už som ich všetky videl.“

„Hmm. Oh, už viem. Niekoľko podnikavých čarodejníkov narodených u muklov otvorilo nové miesto hneď za poštou. Volajú to čarodejnícka video-herňa. Ešte som tam sám nebol, ale zdá sa mi, že je to celkom obľúbené miesto u chlapcov vášho veku – pán Potter? Hmm. Kamže sa to podel?“

#####

Kŕdeľ mechanicky vyzerajúcich miniatúrnych okrídlených koní sa zniesol dolu na bojisko a odpútal Harryho pozornosť od škriatkovskej hordy, ktorá nerovnomerne napredovala smerom k jeho modelovému hradu.

Rýchle ťahy herným prútikom vysielali farebné záblesky svetiel na útočníkov a jedného po druhom ich ničili, ale útočníkov bolo priveľa a prichádzali príliš rýchlo a magické miniatúry čoskoro zaplavili malú budovu.

Malí víťazoslávni škriatkovia spievali a vysmievali sa mu z hradieb, niektorí z nich mu ukazovali svoje holé drevené zadky v ultimatívnej urážke, zatiaľ čo ostatné figúrky naňho mávali neslušnými gestami.

„Dočerta!“ zaklial Harry, odstúpil od veľkého boxu, v ktorom sa nachádzala hra a lovil vo vrecku ďalšiu hrsť knutov. „Ja sa cez ten level sedemnásť snáď ani nedostanem.“

„Prepáč, kamarát, ale o desať minút zatvárame a všimol som si, že tvoje kolá trvajú o hodne dlhšie.“

„Dopekla,“ povedal Harry, ktorého srdce ešte stále prudko búchalo po jeho porážke. „O koľkej zajtra otvárate?“

„O desiatej,“ povedal obsluhujúci.

„Tak neskoro? Oh, no čo už, tak sa potom uvidíme.“

Len čo čiernovlasý chlapec odišiel z obchodu, druhý obsluhujúci sa pripojil k tomu prvému, ktorý sa rozprával s Harrym.

„Obvykle nezatvárame ešte ďalšie dve hodiny a otvárame o ôsmej, takže čo sa deje?“ opýtal sa druhý obsluhujúci.

„Vidíš tú strieľačku, tú, ktorú hral? Celé poobedie sa snažil dostať cez level sedemnásť, že?“

„Áno, a čo?“

„Vybudoval som len šestnásť levelov. Ten posledný je slepá ulička, ktorá podvádza, takže nemôžeš vyhrať. Potrebujem čas, aby som mohol vybudovať ešte niekoľko ďalších, kým sa vráti!“

„Tak to si trochu nedomyslel, že?“

„No, nečakal som, že samotný Harry Potter nám sem vpochoduje s polovicou svojej váhy v knutoch na utrácanie, že?“

„Počkaj – to bol Harry Potter?“

„Nevidel si tú jazvu?“

„Ani nie, skôr som obdivoval to, ako mu išla tá hra. Je väčší než vyzerá v novinách. Ale rozhodne vie používať prútik.“

„To mi hovor. Je stíhač, vieš – rýchle reflexy a tak. A asi začal teraz v lete rýchlo rásť. No poď, môžeš mi pomôcť vybudovať ďalší level. Tak som uvažoval, že by sme tam dali niekoľko obrov, alebo možno zopár drakov. To by ho malo na niekoľko hodín zdržať.“

„Super.“

#####

„Viem, kto si,“ ozval sa malý hlások pri Harryho ľavom lakti.

Harry potlačil svoj prirodzený reflex vyskočiť zo stoličky, prudko sa otočil a pred jeho tvárou stálo mladé dievča, ktoré sa zohlo tak, aby ich tváre boli k sebe blízko. Veľmi blízko.

Takmer nos k nosu, aby pravdu povedal.

„Čššooooooo?“ dostal zo seba Harry a odtiahol sa od veľkých očí, ktoré vypĺňali celé jeho zorné pole.

Nejakým zázrakom sa mu podarilo nevyprsknúť na ňu plné ústa zmrzliny.

„Povedala som ´viem, kto si´,“ odpovedalo dievča, narovnalo sa, ale nepohlo sa preč z miesta hlboko v Harryho osobnom priestore.

„Éééééé,“ zastonal Harry, keď sa z neho pomaly vytrácal nepríjemný pocit zamrznutého mozgu. To mal za to, že do seba takmer vdýchol tú zmrzlinu, namiesto toho, aby si ju pekne pomaly vychutnával.

Verejných predstavení fanúšikov, ktorí si s ním chceli potriasť rukou alebo sa s ním vyfotiť bolo tento rok našťastie pomerne málo a Harry vôbec netúžil jedno zažiť práve teraz. Bolo dosť zlé už to, že vždy po príchode do obchodu začali zamestnanci koktať a potkýnať sa jeden o druhého okolo neho, akoby bol nejaký výstavný kus v zoo.

Hrotopalica ich obvykle veľmi rýchlo vybavil.

„Si si istá?“ opýtal sa, keď bolesť poľavila a on bol schopný znova normálne premýšľať.

„Áno,“ odpovedala zvláštna blondínka, o ktorej si Harry uvedomil, že je pravdepodobne v jeho veku. „Ty si ten chlapec, o ktorom Ginny stále hovorila, než sme prišli na Rokfort.“

„Som?“ opýtal sa Harry a cítil sa dosť hlúpo, len čo to vypustil z úst.

Dievča vážne prikývlo a jej zvláštne tvarované náušnice sa hrozivo roztancovali. „Si,“ potvrdila.

„Oh,“ povedal Harry a znova si uvedomil, že nevypĺňa svoju časť rozhovoru. „Er, povedala si, že aj ty chodíš na Rokfort?“

„Áno, som Luna, z Bystrohlavu,“ povedala a odrazu vystrelila rukou, aby jej ju Harry mohol podať. „Ginny a ja sme sa zvykli hrávať, než sme začali chodiť do školy.“

Harry si rýchlo poutieral lepkavú ruku do habitu a potriasol si rukou s dievčaťom. Bolo mu to trochu trápne, keďže ešte stále stáli tak blízko pri sebe.

„Um, rád ťa spoznávam, Luna,“ povedal, keď jej triasol rukou. „Chcela by, er, chceš si prisadnúť?“

„Nie, ďakujem,“ povedala. „Práve som na ceste do banky a pomyslela som si, že sa zastavím a pozdravím ťa, keďže sme sa spolu nikdy nerozprávali v škole. Tak ma napadlo, že sa musíš cítiť osamelý, pretože tvoj škriatkovský bodyguard, ktorý sa schováva pod stolom sa s tebou pravdepodobne nesmie rozprávať, pre prípad, že by si podporoval ministra Fudgea. Aj keď, ocko hovorí, že si pravdepodobne domáci škriatok pod kontrolou riaditeľa Dumbledora predstierajúci, že si Harry Potter, ktorého v skutočnosti ukradli obludné chrliče. Už si sa niekedy stretol s Paulom, chrličom, ktorý stráži vstup do riaditeľovej pracovne? Je celkom milý, ale nie veľmi zhovorčivý.“

Harry mal odrazu zvláštny pocit, že Luna nejazdí rovnakým vlakom ako zvyšok čarodejníckeho sveta, ale taktne sa rozhodol nevyjadriť svoje podozrenie nahlas.

„Povedala si, že si na ceste do banky?“ opýtal sa dúfajúc, že po tejto pripomienke sa vyberie svojou cestou.

„Áno. Musím ísť dolu do svojho trezoru vybrať si nejaké peniaze na nákup školských potrieb na ďalší rok.“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby nad niečím premýšľala. „Chcel by si ísť so mnou?“

Harry posmutnel a začal namrzene ďobať vidličkou do zmrzliny. „Nemôžem. Sprostí škriatkovskí bankári ma už viac toto leto nechcú pustiť do môjho trezoru. Povedali, že som ho navštívil viac krát počas tohto leta než posledné tri generácie Potterovcov dokopy, ale ja nechápem, prečo by na tom malo záležať. Sprostí bankári a ich sprosté pravidlá – sprosté.“

Luna naklonila hlavu nabok a pozrela sa na Harryho jedným z najprenikavejších pohľadov, aké kedy zažil.

„Povedali niečo o tom, že nemôžeš ísť navštíviť môj trezor?“ nevinne sa opýtala.

#####

„No tak, Hrotopalica. Musíš vedieť ešte o niečom inom, čo by som mohol robiť, čo nie je príliš nebezpečné,“ zakňučal Harry. „Reštaurácia tvojej sesternice bola super. Čo ešte také existuje, čo by som sám od seba nikdy nenašiel?“

„Existuje aj šport pre publikum, ktorý je pomerne rozšírený medzi škriatkami aj tvojimi ľuďmi zároveň...,“ váhavo povedal bodyguard.

„Super. Tak poďme!“

-

„Domáci škriatkovia? Ty si ma zobral, aby som sledoval, ako domáci škriatkovia zápasia s obrovským bahnovým golemom?“ neveriacky sa spýtal Harry.

„Čo si čakal, človiečik,“ zasmial sa Hrotopalica. „Sotva odeté víly, ktoré sa predvádzajú v bahne pre tvoje potešenie?“

„Čakal, nie,“ povedal Harry smutne. „Dúfal – tomu ver! Presne ten obraz vo mne vyvolávajú slová ´Magický bahnový zápas´, a nie tento očividne zmanipulovaný boj pre zábavu – DOPEKLA, MÁ STOLIČKU. NO TAK, ROZHODCA – POZRI SA NA TO! ODKIAĽ DOČERTA ZOBRAL TÚ STOLIČKU?“

„Nemôžeš ma viniť za svoje mylné predstavy,“ povedal usmievajúci sa škriatok.

Harry ďalej frflal a pokračoval v sledovaní zápasu. Prekvapivo, len čo ho prešlo rozladenie z prvotného sklamania, celé ho to celkom začalo baviť.

#####

„WOOOOHOOOOOOO,“ jačal Harry, keď škriatkovský vozík zabočil v poslednej takmer horizontálnej zatáčke a zastavil sa pred trezorom 369.

Škriatok, ktorý viedol vozík si niečo nezrozumiteľne zahundral a vyšplhal sa na plošinku na mierne roztrasených nohách.

„Úžasné,“ lapal po dychu Harry, zadychčaný z povznášajúcej jazdy. V poslednej dobe sa mu zdalo, že zakaždým, keď sa viezol, cesta bola dlhšia a vozík šiel rýchlejšie. Minútu alebo dve mu trvalo, kým sa spamätal a poobzeral sa okolo seba. „Hej, toto nie je ten istý trezor než pri akom sme boli naposledy, však?“

„Nie,“ zavolala naňho Luna z malej jaskynky. „Ocko hovorí, že musíme mať niekoľko trezorov pod rôznymi falošnými menami, aby ministerstvo nedokázalo odhadnúť, koľko peňazí míňame na zberateľov informácií. Tento trezor patrí pani Lover Lunagoodovej. Ocko je niekedy dosť prefíkaný na to, že je dospelý.“

Harry prikývol, plne si vedomý toho, ako excentrický dokázal pán Lovegood byť.

„Takže koľko trezorov vlastníš?“ opýtal sa a premýšľal nad tým, koľko jázd vozíkom by to mohlo ešte znamenať.

„Sedem,“ povedala mu Luna a vyšplhala sa späť do vozíka. „Je to magicky veľmi významné číslo.“

„Super,“ usmial sa Harry.

Škriatkovský vodič zastonal.

#####

„Pán Potter, musíte sa prestať hýbať, inak vás môžem pichnúť ihlou,“ varovala ho madam Malkinová.

Harry stál na podstavci s rukami natiahnutými pred sebou a znova sa čudoval, prečo neexistoval aj lepší spôsob, ako toto spraviť.

„Prepáčte,“ povedal.

Čarodejnica si odfrkla a pokračovala v prispôsobovaní lemu habitu.

Nebola to jej vina, že bol Harry nepokojný. Nakoniec to vyskúšal; strávil pol dňa prechádzaním od obchodu k obchodu a vyskúšal si neuveriteľné množstvo rozličných habitov. Dovolil nadšeným predavačkám, aby ho využili ako detskú bábiku a skúšali na ňom každú možný módny trend v dúhe farieb a nočnej more vzoriek. Jediné, čo tým dokázal bolo, že sa utvrdil vo svojom počiatočnom úsudku.

Nakupovanie šiat, hoci bolo potrebné, Harryho Pottera naozaj nebavilo.

Dokonca ani čarodejnícky ekvivalent Amy-Surplus nemal nič suprové ani zaujímavé, okrem poriadneho páru topánok. Očakával, že ho ohromí obrovský výber neuveriteľne sofistikovaných magických odevov, ako plášte začarované tak, aby udržiavali stále tú istú teplotu bez ohľadu na počasie, alebo klobúky, ktoré dokážu odraziť slabé kliatby späť na toho, kto ich vyslal, ale nenašiel nič, čo by nedokázal vyrobiť aj mukel, keby by mal prístup k materiálom a dizajnu.

A čo sa týkalo výberu, existoval len obmedzený počet spôsobov, akými od seba odlíšiť habity a ani jeden z nich nebol oveľa lepší než jeho štandardná školská uniforma. Jeho potreba vynoviť si šatník vyvstala z nečakaného a pomerne záhadného rýchleho rastu a priberania, inak by si Harry bez problémov sám upravil svoj starý habit a robil čo sa mu zachce už pred niekoľkými hodinami.

Celkove, Harry by radšej sledoval, ako domáci škriatkovia zápasia s bahnovými príšerami. To bolo aspoň niečo vtipné a na zasmiatie, čo v sebe nezahŕňalo ihly.

#####

„Tom, je tu nejaké miesto, kde by som si mohol nechať urobiť tetovanie?“

„Prepáč, Harry,“ povedal Tom, „ale si ešte stále maloletý, takže tetovanie si ešte nemôžeš nechať spraviť.“

„A to prečo?“

„Pretože musíš byť opitý, aby si si mohol jedno dať spraviť,“ vysvetľoval Tom.

„Opitý? Prečo musím byť opitý, aby som si dal spraviť tetovanie?“

„Tradícia.“

„Ah. A čo takto prepichnutie uší?“

„Musíš byť dievča, alebo celkom šikovný s veľkou ostrou ihlou.“

„Bléé. Tak dobre. Kde by som si mohol dať spraviť fakt radikálny účes?“

„Nad Flourish And Blotts je kaderník, ktorý by ti mohol pomôcť. Starý Andrew má stotri rokov a z toho bol kaderníkom aspoň osemdesiat. Kedysi robil účesy môjmu starému otcovi.“

„Takže je fakt dobrý?“

„Nie, ale pýtal si sa ma na nezvyčajný štýl.“

„To nie je presne to, čo som mal na mysli, ale čo už. Ak sa mi to vážne nebude páčiť, aj tak to do zajtra dorastie.“

#####

Harryho pokojnú každodennú prechádzku uličkou odrazu prerušil útok obrovskej bielej sovy na jeho hlavu.

„Au! Čo do čerta? Au, au, au. Hedviga, prestaň! Au, au, AU! UŽ S TÝM PRESTAŇ!“ zajačal a pokúsil sa chytiť ju, aby ho viac nerezala. „Čo to do teba vliezlo? Au! Okej, okej, už idem, idem!“

Popoháňaný ďobaním svojej sovy, ktorá mu teraz sedela na pleci, Harry sa objavil vo dverách veľkoobchodu s magickými stvoreniami.

„Áno, pán Potter,“ povedala predavačka, ktorá nevyzerala oveľa staršie než Harry. „Čo môžem pre vás dnes spraviť?“

„Au! To moja sova. Myslím, že sa zbláznila, Au. MOHLA BY SI MA PRESTAŤ KONEČNE ĎOBAŤ? SME TU, NIE?“

„Ah, už vidím, v čom je problém,“ chápavo povedala čarodejnica. „U tých inteligentnejších to vidím v jednom kuse.“

„Vďaka bohu,“ povedal Harry, príliš vydesený na to, aby sa poškrabal na jednom z ubolených miest teraz, keď sa jeho sova konečne upokojila. „Takže čo potrebujem, elixír, alebo tabletku, alebo čo?“

Čarodejnica sa zasmiala.

„Nie, pán Potter. Potrebujete jedného z tých,“ ukázala na bok.

Stenu obchodu, na ktorú čarodejnica ukazovala lemoval rad krásnych stojanov pre vtáky. Pokryté zlatom a drahými kameňmi, stojany sa ligotali v slabom osvetlení obchodu, vysielajúc kaskádu farieb na niekoľko majestátne vyzerajúcich sov, ktoré na nich momentálne stáli.

„Nový stojan? Moja sova sa ma pokúsila oskalpovať pretože chce krásny lesklý nový stojan? Bože, dievča, nemal som predstavu, že si taká márnivá, ale asi je to len fér, keďže som si v poslednej dobe toho hodne doprial sám. Dajte mi najlepší, ktorý máte, prosím.“

„Ah, nie stojan, pán Potter,“ povedala predavačka a tvárila sa, akoby jej to bolo riadne trápne.

Harry sa znova pozrel, ale videl len stojany a sovy.

„Ako prosím?“

„Tie sovy, pán Potter. Vaša sova chce, er, navštíviť jedného z našich sovích samcov, ktorých tu držíme pre, er, špeciálne služby.“

Harry chvíľu nechápal, ale potom mu to došlo.

„Vy si zo mňa strieľate,“ neveriacky povedal.

„Spoločník čarodejníka nie je len obyčajné zviera, pán Potter,“ vysvetľovala