Pre štyroch „nových“ študentov to bolo zvláštne. Schádzali po mramorovom schodisku do Veľkej siene spolu s niektorými spolužiakmi z Chrabromilu, ktorí sa rozprávali o uplynulých dňoch školy. Štvorica len prikyvovala a sem-tam pridala nejaký svoj názor, no rozhodli sa nechať ostatných pokračovať v ich rozhovoroch. Bolo pre nich ťažké trochu sa krotiť a nedať najavo, že im všetko ide až príliš ľahko, no aj tak dokázali všetko zvládnuť rýchlo a efektívne, čo profesorku McGonagallovú veľmi potešilo. Posledné noci pracovali na svojich ochranných štítoch oklumencie a vracali sa na úroveň, na akej boli pred časovým skokom. Všetci boli majstrami umenia mysle. Teraz by ich dokázal prelomiť iba plnohodnotný útok Snapea – a ani to by mu nedovolili. Navyše, Snape by sa neodvážil namieriť prútik na študenta… aspoň zatiaľ nie.

Bol piatok a to ráno ich čakala prvá hodina Elixírov. Najmä Harry sa na ňu tešil, pretože teraz bol v Elixíroch dosť zručný. Pri všetkej Snapeovej nevraživosti a absencii skutočných pedagogických schopností si Harry nikdy nemohol Elixíry naozaj obľúbiť a ani sa ich poriadne naučiť. Zlepšil sa však výrazne vďaka Hermione a niekoľkým užitočným knihám. Neville sa to síce nikdy poriadne nenaučil, no teraz sa už dokázal udržať. Keď schádzali do žalárov, Harry pocítil známu prítomnosť vo svojej mysli.

„Ahoj, Ginny,“ povedal v duchu a na tvári sa mu objavil úsmev. V mysli začul jej zachichotanie.

„Prepáč, ale toto som si nemohla nechať ujsť,“ povedala pobavene. Harry si zachoval vážnu tvár, no v hlave sa smial. Keď sa sústredili, dokázali vidieť cez oči toho druhého. Keď sa prvýkrát spojili, bolo to dosť zlé – niekedy sa to stalo samo od seba, a to v tých najnevhodnejších chvíľach, napríklad keď bol jeden z nich v sprche.

„Som rád, že ťa dokážem pobaviť, láska,“ odpovedal jej, než sa opäť sústredil na seba a vstúpil do Snapeovej učebne. Usadili sa na svoje obvyklé miesta vzadu a vytiahli pomôcky. Keď si všetci študenti sadli, Snape urobil svoj tradičný dramatický vstup – zabuchol dvere a s rozviatym habitom sa presunul dopredu. Harry odolal pokušeniu prevrátiť očami.

„Ach áno, Harry Potter. Naša nová... celebrita,“ povedal posmešne smerom k nemu. Harry mu pohľad opätoval a ignoroval uchechtnutie niektorých Slizolinčanov. Pocítil Snapeov jemný dotyk legilimencie, ktorý mu naznačil, že im počas vyučovania prechádza mysle.

„Bastard,“ ozvala sa Ginny v jeho hlave. Harry sa len v duchu uškrnul, no tvár mal ako masku. Snape prekvapene nadvihol obočie, keď narazil na Harryho štíty a potom sa obrátil ku triede. Jeho prejav bol rovnaký ako vždy – o jemnom umení výroby elixírov a o tom, že v ňom nie je miesto pre mávanie prútikom a ako opantať zmysly.*

„Potter!“ zakričal po svojom monológu. Tak, a je to tu, pomyslel si Harry a cítil Ginnyino vzrušenie. „Čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?“

„Dúšok živej smrti, pane,“ odpovedal Harry okamžite. Snape na chvíľu vyzeral zaskočený, no potom sa mu na tvár opäť vrátil opovržlivý výraz. Slizolinčania na Harryho hľadeli s otvorenými ústami – čakali, že nebude mať ani potuchy. Chrabromilčania vyzerali, že sa budú smiať.

„Takže ste trochu čítali, aby ste sa predviedli?“ povedal arogantne. „Skúsme znova. Kde by som našiel bezoár?“ spýtal sa so samoľúbym úsmevom.

„V žalúdku kozy, pane,“ odpovedal Harry bez zaváhania. Snažil sa nič neprezradiť – a darilo sa mu to výborne – no aj tak si všimol drobné znaky, ktoré prezrádzali, že Snape je poriadne nahnevaný. Harry pocítil silný tlak na svoju myseľ a skoro sa nahlas rozosmial, keď sa útok odrazil od jeho štítov.

„Aký je rozdiel medzi pribilicou modrou a žltou?“ zasyčal Snape.

„Žiadny, pane. Je to tá istá rastlina, známa aj ako akonit,“ odpovedal Harry. V zadnej časti mysle počul Ginnyin smiech, zatiaľ čo Snape sa musel viditeľne upokojiť. Nevediac, čo má robiť, obrátil sa k triede.

„No čo?! Zapíšte si to!“ zakričal a všetci vytiahli brká. „Potter, po hodine zostanete!“ dodal. Po uvarení elixíru proti vredom – tentoraz bez Nevillovej pohromy – boli prepustení. Harry sa zámerne zdržal, vedel, že Snape sa ho ešte pokúsi trochu šikanovať.

„No, Potter, zdá sa, že predsa len nie ste úplnou kópiou svojho otca,“ povedal Snape s menším opovrhnutím než zvyčajne. Harrymu sa rozšírili oči. Toto rozhodne nečakal od slizolinského vedúceho fakulty. Čakal výlev, trest a strhnutie bodov, nie civilný rozhovor.

„Čo tým myslíte, pane?“ spýtal sa slušne, zvedavý, kam to smeruje. Snape obišiel stôl a posadil sa.

„Zdá sa, že ste zdedili matkino nadanie na Elixíry a umenie mysle,“ povedal a skúmavo si ho prezeral obsidiánovými očami. Harry prikývol – vedel, že jeho matka bola v oboch majsterkou. Bola jediná, kto sa mohol Snapeovi rovnať v Elixíroch, a prirodzená oklumentka. Harry bol tiež, hoci jeho prvý učiteľ ho práve neučil najlepšie. Zároveň vedel, že Snape teraz odkladá nenávisť voči Jamesovi Potterovi, pretože sa dotkli jeho prvej a jedinej lásky – Lily Evansovej.

„Bola v tom dobrá? Nevedel som,“ povedal Harry a nasadil nevinný výraz osamelej siroty. Chcel sa Snapeovi pomstiť za Dumbledorovu smrť, no všetko sa zmenilo, keď mu Snape počas jednej bitky zachránil život pred Voldemortom. Jeho úloha špióna sa tým skončila a vrátil sa na hrad po tom, čo zložil Neporušiteľnú prísahu, že bude vždy bojovať proti Voldemortovi. Potom odhalil Dumbledorov plán, podľa ktorého ho mal Snape zabiť. Harry bol v šoku. Spolupracovali spolu celkom dobre a uvedomili si, koľko majú spoločného – až do Snapeovej predčasnej smrti mesiac pred Voldemortovou porážkou. Snapeovi sa zjemnil výraz.

„Bola najlepšia,“ povedal potichu, akoby zabudol, že je v miestnosti Harry Potter. Potom zatriasol hlavou a jeho tvár opäť stvrdla. „Očakávam od vás v mojej triede výborné výsledky, Potter.“ Harry pochopil náznak a potichu odišiel. Bol úplne zmätený. Netušil, že obyčajné odpovede na otázky a znalosť oklumencie môžu toľko zmeniť.

„Pripomenulo mu to jeho pravú lásku, Harry. Láska je veľmi silná emócia. Ty by si to mal vedieť,“ povedala Ginny ticho v jeho mysli. Harry prikývol – vedel, čo láska dokáže medzi nimi. Ich puto bolo postavené výlučne na nej.

„Viem, Gin. Len ma to prekvapilo,“ odpovedal a rozbehol sa do Veľkej siene na obed.

*-*-*-*-*

„Vystrite pravú ruku nad metlu a povedzte: ,Hop!‘“ inštruovala madam Hoochová. Bola to prvá hodina Lietania v roku. Harry sa na ňu tešil – už dlho nemohol lietať, a hoci teraz toho veľa nebude, bolo to lepšie než nič. Ani nepovedal „hop“, a metla mu aj tak vyskočila do ruky, akoby cítila jeho túžbu lietať. Uškrnul sa na Malfoya, ktorý potichu zúril, keď sa jeho metla zdvihla až na druhý pokus.

„Keď zapískam, silno sa odrazíte od zeme. Držte metly stabilne, vzneste sa pár stôp a potom sa vráťte dole,“ povedala madam Hoochová. Rozhodli sa, že keďže Neville tentoraz nestratí Nezabudal, nebude môcť hrať metlobal. Harry si želal opak, ale takto to bolo jednoduchšie. Všetci sa zdvihli pár stôp nad zem, keď sa ozval výkrik a tupý náraz. Otočili sa a uvideli Lavender na zemi, ako si drží nohu a má slzy v očiach. Madam Hoochová k nej rýchlo pribehla.

„Ach jaj, zlomená noha,“ zamrmlala. Potom sa obrátila k triede. „Všetci sa mierne predkloňte a pristaňte. Zostanete na zemi, inak budete vylúčení.“ Vyčarovala nosidlá a levitovala Lavender preč. Keď vchádzali do hradu, Malfoy sa zohol a zdvihol tenký kus dreva. Harry zastonal.

„Daj mi Lavenderin prútik, Malfoy,“ povedal a vystrel ruku. Malfoy sa len uškrnul a vysadol na metlu.

„Nemyslím si, Potter. Myslím, že strecha je preňho dobré miesto, čo povieš?“ povedal samoľúbo a vzlietol. Harry okamžite naskočil na metlu a vyrazil za ním rýchlejšie, než by to metla mala dokázať. Prudko zabrzdil priamo pred ohromeným Dracom Malfoyom.

„Povedal som, daj mi jej prútik,“ povedal nebezpečným hlasom. Bolo to až príliš povedomé – akoby osud chcel, aby ho opäť prichytili pri lietaní. Malfoy zachytil tón jeho hlasu, otočil sa a prútik hodil, potom rýchlo klesol späť k zemi. Harry sledoval, kam letí, a všimol si, kam smeruje – k Zúrivej vŕbe. Oči sa mu rozšírili a okamžite sa za ňou vrhol. Prútik by sa rozdrvil na kusy.

Dostal sa na dosah stromu, uhol sa pred mávajúcim konárom, potom sa strmo vrhol nadol. Uchopil prútik a prudko potiahol metlu nahor, pričom preletel nad zemou len pár centimetrov.

„HARRY POTTER!“ ozval sa hlas profesorky McGonagallovej. Harry k nej lenivo priletel, pristál a podal jej Lavenderin prútik.

„Lavender je na ošetrovni, pani profesorka. Toto je jej,“ povedal. Vzala si prútik a vložila ju do vrecka.

„Nasledujte ma, Potter.“

*-*-*-*-*

„Neviem, priatelia. Bolo to úplne iné, a predsa sa stalo presne to isté,“ povedal Harry. Všetkých šesť cestovateľov v čase bolo v tú noc v Núdzovej miestnosti a preberali nedávne udalosti. „Nebol žiadny Nezabudal, Neville nespadol,“ povedal s úsmevom smerom k priateľovi, „a predsa som musel niečo naháňať a dostať sa do metlobalového tímu.“

„Áno, a to ťa nesmierne sklamalo,“ povedala Ginny a prevrátila očami. Harry jej venoval podráždený pohľad, na čo sa ona len žiarivo usmiala. Harry si povzdychol – jeho hnev bol preč.

„Nie je fér, nemôžem sa na teba hnevať,“ povedal jej v duchu a ona sa zachichotala.

„Som rád, že som v tíme, ale chcem vedieť, prečo sa to aj tak stalo,“ povedal frustrovane ostatným.

„Možno to tak má byť. Konečné výsledky môžu byť rovnaké, ale detaily sa dajú zmeniť,“ povedala Luna. Hermiona chápavo prikývla.

„Dáva to zmysel. Ale ak sa všetko aj tak stane rovnako, aký má druhá šanca zmysel?“ spýtala sa nahlas, bez toho, aby čakala odpoveď.

*-*-*-*-*

„Poď ďalej, Severus,“ ozval sa Albus spoza stola. Menovaný Majster elixírov vošiel a sadol si na ponúknutú stoličku. „Citrónový drops?“ spýtal sa Albus, hoci dobre vedel, že Severus si nevezme.

„Dosť bolo planých rečí, Albus,“ povedal podráždene, čo staršieho muža rozosmialo. „Mal som Pottera pred pár dňami na hodine. Dokázal odpovedať na učivo, ktoré by moji piataci nepoznali.“

„A prečo, ak sa smiem opýtať, si sa pýtal prváka na takéto otázky, Severus?“ spýtal sa Albus a vzal si ďalší cukrík z misky.

„To nie je podstatné,“ odsekol Severus. „Keď odpovedal, pokúsil som sa preskúmať jeho myseľ.“ Albusovi vyleteli oči. „Iba plnohodnotný útok legilimencie by mal šancu sa do nej dostať. Je prirodzený oklument,“ dodal podráždene, s typickým pohŕdavým výrazom. Na Albusovej tvári sa objavil mierny zamračený výraz.

„Je to bezpochyby nadaný jedinec. Zvyšok zboru o ňom a jeho priateľoch hovorí len v superlatívoch,“ povedal. Všetko to bolo až príliš podobné. „Sleduj ho, Severus. Aj jeho priateľov. Nemôžeme dopustiť, aby sa vydal zlou cestou.“

*-*-*-*-*

Bola tma. Bolo to hrozné. Vždy to bolo hrozné. Neustále nočné mory. Neustála pripomienka, že si dôvodom smrti dvoch svojich najlepších priateľov. Zavreli ho do tohto pekla za zločin, ktorý nespáchal – prečo sa teda cítil tak vinný? Rýchlo sa premenil na veľkého, strapatého čierneho psa a pocítil úľavu, keď naňho temnota a zlá mágia Azkabanu nemali taký dosah.

Vtedy ucítil niečo božské – jedlo. Nie tú kašu, ktorú mu tu dávali. Skutočné jedlo. Zhodil hlavu z drevenej postele a na studenej kamennej podlahe uvidel veľký plastový tanier plný jedla. Skočil z postele, rýchlo sa premenil späť a hltavo sa doň pustil. Nevšimol si, že k tanieru je priložený lístok. Keď dojedol, chytil sa za brucho od bolesti – mal jesť pomalšie. Jeho žalúdok na to ešte nebol pripravený. Bolo mu to jedno. Vtedy si všimol list.

Sirius Black, 

Nevieš, kto som, ale ja viem, kto si ty. Spravodlivý Chrabromilčan z temnej čarodejníckej rodiny, animágus – pes, Záškodník, najlepší priateľ Jamesa a Lily Potterových a krstný otec Harryho Pottera. Viem, čo sa stalo pred všetkými tými rokmi. Viem, že si nevinný. Nemôžem sa odhaliť, no uisťujem ťa, že mi môžeš veriť. Dúfam, že pochopíš, prečo ťa zatiaľ nemôžem oslobodiť. Aj to príde v pravý čas. Tieto jedlá budeš dostávať pravidelne – v nádeji, že ti pobyt tam aspoň trochu uľahčia.

Havran