Čo dokáže stávka

1. kapitola - Nepríjemné stretnutie

Bola na ceste do knižnici, pričom už dopredu rozmýšľala, ktoré knihy bude potrebovať na esej pre Snapa. Zamyslene zahla za roh a silno do niekoho vrazila. Vlastne on vrazil do nej. Pergameny sa jej rozsypali. Keď zdvihla pohľad k narušiteľovi svojich myšlienok, zistila, že je to kapitán bystrohlavského metlobalového družstva Roger Davies. Od Harryho vedela, že mal záujem o Čcho Čchangovú. Pohľadom si ho premerala. Vždy jej bol sympatický, no teraz, keď sa na ňu ospravedlňujúco usmial, zapáčil sa jej ešte väčšmi.

„Prepáč,“ jednoducho sa jej ospravedlnil. 

„To nič, nedávala som pozor na cestu,“ odvetila mu.

Pomaly od nej odtrhol zrak a začal jej pomáhať zbierať pergameny váľajúce sa po zemi. Videla, že je v rozpakoch. Vzala mu z rúk svoje pergameny a brká, vďačne sa na neho usmiala a prehovorila k nemu: „Tak čo, pripravený na zápas s Chrabromilom?“ Bolo to jediné, čo jej v tej chvíli napadlo.

„No, vlastne ani nie. Dvaja hráči sú chorí, takže uvidíme.“

„Tak ahoj. Možno sa ešte niekedy takto zrazíme,“ rozlúčila sa s ním so širokým úsmevom.

„Už sa teším,“ rozlúčil sa aj on a vyšiel z knižnice.

Hermiona pokračovala v smere svojho cieľu. K stolu pri svojich najlepších priateľov - Rona, Harryho a Ginny. Nemohla si nevšimnúť, že sa až veľmi pokúšali zachovať si pokojnú tvár.

Položila pergameny na stôl a vychrlila na nich otázku: „Čo sa vám stalo?“

Ron to nevydržal ako prvý a hneď jej objasnil situáciu. „Veď on bol z teba celkom hotový! Ale rád by som vedel, či si ty balila jeho alebo on teba?“

„Ja a baliť ho? Ron, nebuď smiešny. Iba mi pomohol s vecami. A náhodou mi prezradil zaujímavú informáciu,“ snažila sa tváriť záhadne.

Harry sa ozval ironickým hlasom: „Čo také? Že má krajšie ponožky ako ja?“

Ron sa zarehotal, ale Hermionina odpoveď ho ihneď zchladila. „Možno nebudú hrať zápas, pretože majú chorých hráčov.“

„Vážne? Ale to skôr keby ochoreli tí zabednení, slizkí, odporní...“ nestihol dokončiť, pretože sa vedľa nich ozval známy hlas.

„Čo je, Weasley? Spomínaš svoju rodinu?“ s úškrnom sa opýtal Malfoy a obzrel sa na svoje gorily, či mu vyšiel vtip.

„Odpáľ, Malfoy!“ rozhorčeným hlasom ho okríkla Ginny a na obranu sa postavila s vytiahnutým prútikom. Pridali sa k nej aj Harry s Hermionou.

Malfoy zrejme nemal čas zapodievať sa nimi, pretože sa otočil a so smiechom zamieril medzi kopu kníh.

„Idiot,“ Hermiona si odložila prútik, pritiahla si k sebe knihu, ktorú už doniesli Harry s Ronom a zatvárila sa vážne. „Už by sme mali začať, nech tu nesedíme do polnoci.“

Ostatní nenamietali a pustili sa do práce. Ginny, ktorá si sem-tam odbehla po nejaké knihy, si pripravovala prácu na herbológiu. Hermiona si po dlhej dobe s uspokojením prezrela svoju prácu. Keď videla, ako sa Ron trápi so svojou prácou, nemohla sa ubrániť a vyšklbla mu pergamen.

„Daj to sem. Už sa na teba nemôžem pozerať.“

Počula ako si Ron spokojne vzdychol a musela sa pri tom usmiať. Začala si čítať jeho prácu a zvraštila obočie.

„Čo? Mám to zle?“ s obavou v hlase sa spýtal Ron.

„Nie že to máš zle. Máš to hrozne! Ako môžeš robiť toľko chýb?“ vyčítavo sa spýtala. Nestihol odpovedať, lebo ho prerušila ďalšou otázkou: „Odkiaľ máš to brko?“ zahľadela sa na brko, ktoré Ron húžval v ruke.

„Toto? Dostal som ho od Freda. Vraj darček k novému školskému roku. Vieš, teraz, keď majú obchod, môžu si dovoliť minút aj... Čo sa smeješ?“ prekvapene sa opýtal Hermiony a nadvihol obočie. 

„Preboha, Ron! Toto brko... toto brko,“ rozprávala cez záchvat smiechu, „náročky robí chyby. Pozri... pozri ako si sa podpísal,“ strkala mu pergamen pod nos.

„Dočerta! Teraz budem musieť celú prácu znova prepísať. Budem tu trčať ďalšie hodiny, od únavy tu zaspím a Snape ma zabije, lebo nebudem mať prácu a...“ s panikou v hlase zízal na pergamen. „Ron! Nepanikár. Daj to sem, opravím ti to,“ upokojovala ho, keď sa prestala smiať.

„Weasley, ty si na tom vážne zle. Vraj Roonil Wazlib! Počujete? To sa už nevieš ani podpísať?“ ozval sa im za chrbtom smiech. Keď sa Hermiona otočila, pozerala sa do Malfoyovej vyškerenej tváre.

„Máš problém, Malfoy?“ prepaľovala ho svojím pohľadom.

„Tebe nič nehovorím, humusáčka.“

Hermiona vstala a priamo sa mu zahľadela do sivých očí. Začula za sebou ako sa odsúvajú ďalšie stoličky.

„Pottrík a Weaslík musia bežať hneď na pomoc, čo? Sama by si sa mi neubránila, Grangerová?“ posmešne sa spýtal Malfoy.

„Ona aspoň má priateľov, ktorí by jej pomohli, kdežto ty nemáš žiadnych,“ podpichla ho Ginny.

„O takých ako si ty by som ani nestál,“ vyštekol na ňu.

„Na moju sestru ziapať nebudeš, Malfoy!“ okríkol ho Ron, ktorému tvár horela hnevom. „Možno si zvyknutý doma na rodičov kričať, ale tu nech ti to ani nenapadne.“

„Ako sa opovažuješ, Weasley, spomínať moju rodinu,“ zasyčal Draco na Rona.

Tentoraz sa do rozhovoru zapojil aj Harry: „Počkať, počkať! Ale na koho by on doma kričal? Na svoju drahú matinku určite nie. A fotrík? Takmer som zabudol. Ten je predsa na dovolenke v Azkabane!“ neodpustil si túto poznámku.

Ten ho zabije, pomyslela si Hermiona. Z Malfoyových očí sršali hromy-blesky. Na tvári sa mu zračila vrcholná nenávisť. No na ich počudovanie sa zvrtol a so svojimi kumpánmi vypochodoval z knižnice. Štvorica za ním iba nemo hľadela.

2. kapitola - Kto bude tým šťastným?

„Fíha! Ale si mu dal. Tak toto ti určite dlho nezabudne,“ hvizdol Ron a posadil sa. Ostatní v tichosti nasledovali jeho príklad. 

„Harry, myslím, že si to tentoraz trochu prehnal,“ s nespokojnosťou v hlase prehovorila Hermiona.

„Len sa ho nezastávaj. Zaslúžil si to,“ týmito poslednými troma slovami akoby Ron ukončil debatu. Ginny sa znova sklonila nad svoju prácu, Harry začal listovať v ďalšej knihe, a tak Hermione nezostávalo nič iné, iba pokračovať v tom v čom ju vyrušil Malfoy.

Približne ďalšiu hodinu strávila opravovaním Ronovej práce, keď vedľa ich stola prešiel plavovlasý chalan, v ktorom spoznala Zachariasa Smitha. Keď si ich všimol, podišiel k ich stolu a otočil sa k Hermione.

„Ahojte. Hermiona, chcel by som sa ti ešte raz poďakovať za tú Dumbledorovu armádu. Bez teba by som VČÚ asi neurobil,“ rýchlo zo seba vychrlil.

Hermiona ako obarená na neho iba nemo zízala, no po chvíli sa prebrala a odvetila mu: „Mne? Veď ja som nič neurobila. To Harry je ten, komu by si sa mal poďakovať. On nás učil.“ 

„Eh... no... áno, ale bol to predsa tvoj nápad,“ nesmelo zo seba dostal odpoveď.

Keď videl ako na neho hľadia nechápavým pohľadom, uznal za vhodné rozlúčiť sa. Hľadeli za ním ako sa pripojil k bifľomorčanom a vyšiel z knižnice.

Ako prvý znova prehovoril Ron: „Vždy som hovoril, že sa mi nepáči.“ S nechuťou ešte stále sledoval východ.

Harry si rukou prešiel po neposedných vlasoch. 

„Tí chalani na teba nejako začali letieť. Úplne ti zobú z ruky. Pamätáte na včerajšok? Keď sa na teba cez transfiguráciu stále pozeral ten bifľomorčan? Stavím sa, že by si zbalila hocikoho na koho by som ukázal prstom.“

Vtedy sa Ron vrátil do reality a na jeho tvári sa vynoril široký úškľabok. Všimla si to aj Ginny.

„Ron, čo sa tak prihlúplo vyškŕňaš?“

„Iba som dostal super nápad,“ očkom pozrel na Hermionu. Potom pozrel na Harryho a akoby vysielal k nemu neviditeľnú správu – ktorú Harry pochopil – začal sa vycierať tiež. Obaja teraz zízali na svoju kamarátku. Hermiona sa cítila nesvoja.

„Čo je? Zase vám v hlave vzkrsla nejaká hlúpa myšlienka?“

„Nó, je to myšlienka, ale nie hlúpa. Hoci, predsa len možno hej. Bola by sranda pozorovať ako sa niekto chytí,“ tajnostkársky prehodil Harry.

Ako si Hermiona všimla, tak nechápala ani Ginny.

„Nechápem. Kto sa chytí? A do čoho?“

„No predsa do tvojich sietí!“ povedal Ron s najväčšou samozrejmosťou na svete s pohľadom namiereným na Hermionu. Prižmúrenými očami sa zahľadela na Harryho v nádeji, že jej to vysvetlí.

„Prepáčte, ale nezdá sa mi, že by som tu po niekom rozhadzovala siete,“ poznamenala dotknuto.

„Ehm, ehm,“ upútal Harry ich pozornosť spôsobom, aký mala vo zvyku ich minuloročná profesorka Umbridgeová, „no ešte ich nerozhadzuješ, ale o nejaký čas budeš. Vieš, ide o to, že tuto s Ronom...,“ kývol hlavou k Ronovi, „... sme si všimli ako na teba chalani zaberajú. A napadlo nám, že by si sa mohla pokúsiť...“ Keďže sa nemal k dokončeniu vety, Hermiona spýtavo zdvihla obočie. 

„Pokúsiť zbaliť jedného chalana,“ netrpezlivo dokončil Ron.

„Och,“ rozpačito vydýchla.

„Hm... kto by to tak mohol byť?“ predstieral Ron zamyslenie. „Navonok neprístupný chalan, o ktorom by sme si nikdy nemysleli, že by si začal práve s tebou.“

Tu urobil Ron chybu, pretože Hermiona sa rozčúlene ohradila: „To má byť akože lichôtka, že by so mnou nechodil? No tak rýchlo vybaľte to meno!“

„T-ty by si na to pristúpila?“ horlivo sa vypytoval Harry.

„Prečo nie? Veď ako ste povedali, bola by to sranda.“

„A brala by si to ako stávku? Vyhráš, ak ho zbalíš. My, keď nie. Ale o čo sa stavíme?“ Ron obrátil spýtavý pohľad na Harryho a pokračoval. 

„Nó, keďže je to taká vzácna osoba... Na budúci polrok, ak sa ti nepodarí ho zbaliť do... povedzme do konca polročných prázdnin, nám budeš pomáhať s úlohami kedykoľvek o to požiadame. Platí?“

Vzácna osoba? Chvíľu nad tým rozmýšľala, no so sprisahaneckým úsmevom prikývla.

„Platí. A ak vyhrám ja, hm... budete mne aj Ginny platiť ďatelinové pivo vždy, keď budeme v Rokville a to do konca siedmeho ročníka.“

Ginny, ktorá doteraz mlčky pozorovala ich rozhovor, s úsmevom prikyvovala.

Harry so spokojným úškľabkom podával ruku, ktorú prijala. No už s menšou spokojnosťou pozrel na Rona.

„Keď si tu už načrtol tú zvláštnu osobu, máš nejakú konkrétnu predstavu, kto bude tým šťastným?“

„No, vieš... myslel som... no...“ výrazom tváre sa mu snažil napomôcť k rozmýšľaniu. „Harry... veď som hovoril... neprístupný... chladný,“ a potichšie, aby to Hermiona nepočula, dodal, „s ňou by si nikdy nezačal. Už vieš?“ naliehavým tónom sa pýtal Harryho dúfajúc, že to bude Harry, kto vysloví to osudové meno.

Harry vyvalil oči a priškrtene zvolal: „To nemyslíš vážne!“ Pomaly to predýchal a keď sa nad tým zamyslel, celkom sa mu tá myšlienka pozdávala.

„A koho mám teda zbaliť?“ spýtala sa zdanlivo ľahostajným tónom Hermiona a prezerala si nechty na pravej ruke. Zdvihla zrak a hľadela na ich nervózne tváre a čakala, ktorý z nich prehovorí. Slova sa ujal Harry.

„No... vieš... Dra...Draca Malfoya.“ 

3. kapitola - Žeby ďalšia stávka?

Draco Malfoy… Draco Malfoy... Draco Malfoy… neustále sa jej ozývalo v hlave. Hermiona prekvapením vstala a vyliala fľaštičku s atramentom.

„To si robíte srandu! Nie, nie,“ neveriacky krútila hlavou, „v žiadnom prípade. Toto neurobím!“ skríkla tak nahlas, že sa pri nej ocitla madam Pinceová. 

„Láskavo sa ukľudnite, slečna Grangerová. Inak ihneď opustite knižnicu.“ Hermiona si začala zúrivo baliť veci.

Takto ma podviesť, čo si to dovoľujú!

Ginny si tiež pobalila svoje veci a pridala sa k odchádzajúcej Hermione. Keď prechádzali chodbou, konečne prerušila ticho.

„Ako mi to mohol urobiť!“ rozčúlene skríkla. Keď si uvedomila, že kričí, oveľa potichšie dodala: „Vybrať práve jeho.“

„Hej, Grangerová! Čo ťa opustil slávny Potter?“ ozval sa im za chrbtom známy uštipačný hlas.

Hermiona sa na volanie svojho mena automaticky otočila. Chvíľu hľadela do Malfoyovej vyškerenej tváre, no potom sa s prekrútením očí otočila k Ginny.

„Tohto idiota mám zbaliť? To by sa mi nepodarilo, ani keby mu dám elixír lásky,“ zašepkala jej a ignorujúc Malfoya odišli do chrabromilskej veže. Tam sa rozlúčila s Ginny. „Ja už si pôjdem ľahnúť. Bol to namáhavý prvý týždeň.“

Nespala dobre, často sa prehadzovala zo strany na stranu. 

Absurdné. Jednoducho absurdné! jedine týmito slovami dokázala vyjadriť dianie v knižnici. Akoby som, pri Merlinovi, ja, humusáčka, mohla zaujať toho arogantného bezcharakterného Malfoya?

Podobné myšlienky neustále vírili v Hermioninej hlave. Po ďalšom neúspechu zaspať, sa obliekla a namierila si to do Veľkej siene. Keď vchádzala, rýchlym pohľadom preletela štyri fakultné stoly. Vzhľadom na skorú hodinu boli poloprázdne. Neprekvapilo ju, že tam nie sú Ron s Harrym. Strop pokrývali jemné obláčiky, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou sľubovali krásne počasie. Naložila si na tanier ovocie a hrianku a začal premýšľať o dnešnom programe. Keďže začal víkend, úlohy si chcela urobiť čo najskôr, aby mala viac voľného času.

Sieňou sa rozľahol smiech. K slizolinskému stolu prechádzali Malfoy so svojimi kumpánmi a Pansy Parkinsonovou.

No ešte ty si mi tu chýbal. Nestačí, že kvôli tebe som nemohla zaspať, ale ešte aj ráno mi pokazíš, znechutene si pomyslela Hermiona. Zamyslene natiahla ruku k poháru tekvicového džúsu a riadne si odpila. V tej chvíli ju niekto plesol po chrbte. Od prekvapenia jej zabehlo a rozkašľala sa.

„Och, prepáč, Hermiona. Nevedel som, že si si nás nevšimla,“ ozval sa pri nej Harry a posadil sa. Ron si sadol oproti nej a tým jej urobil veľkú láskavosť. Už pred sebou nemusela vidieť toho slizkého Malfoya.

„Na čo si sa tak sústredila?“ Ron sa obzrel, a keď uvidel Malfoya, uškrnul sa. „Ahá, no jasné, kto iný? Objekt tvojich sietí! Alebo si sa vzdala?“ Nestihla mu odpovedať, pretože sa k ich stolu prihnala Ginny.

„Harry, Colin chce vedieť, kedy bude výber hráčov do tímu.“ 

„Ja... ešte neviem, ale určite mu to potom pripomeniem.“ 

„Fajn. Ale ja už idem. Dohodla som sa s Michaelom, že sa s ním poprechádzam. Čaute.“ A už jej nebolo.

„Michael? Čo za Michaela, zase?“ rozčuľoval sa Ron. 

„Corner. Znova s ním chodí,“ vysvetlila mu Hermiona. 

„Veď ešte na konci minulého školského roka spomínala Deana,“ zamyslel sa, ale hneď sa spamätal a pokračoval v načatom rozhovore, „Hej, ale čo Malfoy?“ rýchlo sa spytoval, lebo videl, že Hermiona sa chystá k odchodu.

„Do toho vás nič. O tom sa s vami nemienim baviť,“ naoko namosúrene prehodila, vzala si hrianku, vstala a úkosom pozrela na Malfoya. „Toto je moja záležitosť!“

 

Dievča sa rýchly krokom náhlilo po chodbe. Bola nedeľa večer. V hrade bolo chladnejšie ako by sa na septembrové počasie patrilo. Vonku zúrila búrka so studeným vetrom. Každý by v takomto počasí zaliezol pod teplé periny do vyhriatych izieb. Aspoň o dvoch ľuďoch ale vieme, že nie sú tam, kde by mali byť. Stáli na opustenej chodbe a bolo počuť len ich tichý rozhovor.

„To ju necháš len tak odísť?“ spýtal sa udivene chlapčenský hlas. 

„Tss. Len nech ide,“ povýšenecky prehodil, „nemám za potrebu ťahať sa s takou naivnou husou,“ prehovoril druhý chalan a hľadel za odchádzajúcim dievčaťom. Ešte bolo počuť ozvenu jej krokov, keď zahla za roh a uvidel iba jej vlajúci habit. 

„No, keď myslíš.“ 

„Áno, myslím. No, nezdá sa mi, že ty by si myslel! Čo tak napríklad tá Vivien...“ 

„Olívia,“ opravil ho. 

„... to je jedno. Koľko námahy si vynaložil na to, aby si ju dostal tam, kam si ju dostal. Ale úplne zbytočne! Lebo ty zbabelec si sa k tomu nemal a nechal si ju odísť. Väčšiu blbosť som jakživ nevidel.“ 

„Ale, keď ja nie som ako ty!“ 

„Máš pravdu. Nie si ako ja. Keby si bol, mal by si baby takto,“ dal mu za pravdu a pred nosom mu luskol prstami, „tak ako ja!“

„Tak mi to ukáž.“

„Fajn. Povedz ktorú.“

„Nebudem ti nikoho vyberať. Nech si ťa vyberie sama. Bude to to dievča, ktoré sa ti zajtra ako prvé prihovorí. Ale aby si to nemal také ľahké, že by to mohla byť nejaká Slizolinčanka, čo sa na teba vrhne hneď ako vyjdeš z izby, bude to platiť od deviatej.“

„Vyzerá to na stávku,“ uškrnul sa.

„Presne tam som mieril. Na ostatnom sa dohodneme po vianočných prázdninách, keby ti termín vyprší.“ 

„Do konca prázdnin? Čo si to o mne myslíš, Nott? Dovtedy dostanem aj tri.“

„To sa ešte uvidí,“ uškrnul sa a pokračoval, „mne stačí tá jedna. Tak berieš?“ Odpoveďou mu bol pevný stisk ruky Draca Malfoya. 

4. kaptiola - Osud si vyberie sám

Raňajky... chodba... knižnica... obed... jazero... večera... chodba... raňajky...

To boli miesta, kde ho neustále vídala. Celý víkend nespočetne veľakrát. Ako na potvoru ho stretávala častejšie než inokedy. Ako keby jej chcel neustále pripomínať, že je tu, stále vyčkávajúci, kedy o neho prejaví záujem, kedy sa mu prihovorí, pozrie na neho pohľadom hovoriacim za všetko. Ale to nebolo to, čo chcela ona. Chcela, aby nikdy nesúhlasila s tou stávkou, pretože naisto vedela, že sa jej to nikdy nepodarí. Najradšej by išla za Ronom a Harrym a bez boja priznala porážku. Porazená... Predsa nemôže byť porazená bez boja. Takže musí bojovať! Nevzdá sa hneď na začiatku! Je z Chrabromilu a v Chrabromile sú odvážni ľudia a nie slabosi, čo sa vzdávajú. Odvaha... čeliť problémom. Áno, presne tieto slová si bude musieť opakovať.

Tak, pondelok, čelom vpred! zavelila si v duchu.

Tmavovlasá piatačka... modrooká Bystrohlavčanka... Ella, Pansyna spolubývajúca a mnoho iných. To boli dievčatá, ktoré sa mu od okamihu ako vyšiel z izby prihovorili.

Škoda, že to neplatí hneď od rána. Toľko skvelých báb, ktoré by sa hodili, uvažoval, keď prechádzal chodbou do učebne dejín mágie.

„Ahoj, Draco,“ pozdravila sa mu Millicent Bulstrodeová. Odzdravil ju kývnutím hlavou.

No, dobre. Beriem späť. Nie až tak skvelých.

Zazvonilo. Všetci študenti sa nahrnuli do triedy a zaujali svoje zvyčajné miesta. Mali hodinu s Chrabromilčanmi, vlastne ako väčšinu predmetov.

Fajn. Takže deväť hodín. Začíname, v duchu pre seba si odštartoval svoj čas. Rozhliadol sa po triede. Škaredá... tučná... príliš naivná...

Bože, Brownová, to radšej nie, v duchu hodnotil okolosediace spolužiačky. Pohľadom zablúdil k Theodorovi Nottovi, ktorý sedel vo vedľajšej lavici po jeho ľavej ruke. Ten sa na neho iba spokojne vyškŕňal a akoby čakal na Malfoyov rozsudok. Skúmal ďalej.

Á, tá by mohla... no tak, pozri na mňa, niečo mi povedz, pobádal v duchu blondínku so zelenými očami. Tá, akoby mu čítala myšlienky, sa na neho pozrela. Usmial sa na ňu. Úsmev mu opätovala.

Super! Teraz len ešte niečo zabľaboc.

Celý nervózny medzi prstami mykal brkom, ktorého zvuk, keď narážal na dosku lavice, prerúšal inak mŕtvolné ticho v triede. Bolo počuť iba monotónny výklad profesora Binnsa a rýchle ťuk... ťuk... ťuk...

Krásne ráno, pomyslela si, keď hľadela na ranné slniečko. Od včerajšieho večera sa počasie rýchlo zmenilo.

„Dočerta, na ráno hneď prvá hodina so Slizolinčanmi. Čo som komu urobil,“ sťažoval sa nahlas Ron.

To Hermione na nálade nepridalo. Znova uvidí Malfoya. Po včerajšej úvahe sa rozhodla, že to ponechá do rúk osudu. Keď sa jej naskytne nejaká príležitosť poklebetiť si s Malfoyom, tak ju využije. Ak nie, tak nič.

Predsa sa mu nebudem podlizovať ako tie jeho nádhery.

Po raňajkách si vzala veci a s Ronom a Harrym išli do triedy. Sadla si na svoje miesto – pred Malfoya.

Možno aspoň na niečo mi to bude, pomyslela si, keď sa usádzala. Vybrala si pergamen a započúvala sa do výkladu profesora Binnsa. Bola asi jediná, kto na tejto hodine dáva pozor a nezaspí. Nechápala prečo to iných tak nudí. Veď predsa obria história, trollie a škriatkovské vzbury sú nesmierne zaujímavé!

Ťuk... ťuk... ťuk...

Zo sústredenia ju vyrušil zvuk pochádzajúci z lavice za ňou.

Keď s tým neprestane...

Kľud, ozvalo sa jej druhé ja, teraz na neho musíš byť milá. Nesmieš na neho vyletieť. Potom by sa ti to zaiste nepodarilo nikdy.

Fajn. Budem sa snažiť.

Snažila sa ten zvuk ignorovať a počúvať výklad, ale nešlo jej to. Zhlboka sa nadýchla a otočila sa...

No tak. Povedz niečo. Hocičo. Sakra, ženská! Kecajú, keď netreba a ak ich človek potrebuje tak nič, rozčuľoval sa v duchu.

Ťuk... ťuk... ťuk...

„Mohol by si s tým láskavo prestať?“ ozval sa šepkajúci hlas Hermiony Grangerovej, ktorá sa otočila a nasupene na neho hľadela.

Prehovorila... prehovorila...

Sakra! Ale tá nesprávna! Malfoyovi pomaly dochádzalo, čo znamenal ten šepkajúci hlas.

Čo sa tvári tak vyplašene? pomyslela si Hermiona a nechápala Malfoyov pohľad. Ale niekto iný v tej miestnosti ho pochopil.

Draco sa prudko otočil k Nottovi a dúfal, že si nevšimol Grangerovú. Ale mal smolu...

Z vedľajšej lavice sa mu so škodoradostným úsmevom šeptom prihovoril Nott: „Naozaj si myslíš, že to bude,“ luskol prstami, „takto?“ 

5. kaptiola - Skutočnosť či sen

Začiatok vyučovania prebehol rýchlo a už sa po chodbe náhlila na obed do Veľkej siene. Jediné na čo chcela práve myslieť bolo dobré rokfortské jedlo. Na chodbe narazila na Ginny, ktorá sa jej ihneď začala sťažovať na hodinu elixírov, ktorú mali práve so Snapom. Hermiona sa jej ani nečudovala. Bolo všeobecne známe, že Snapa každý neznáša. Teda okrem Slizolinčanov. Odrazu do nej Ginny drgla.

„Pozri. Tvoj Malfoy,“ upozornila ju, pričom sa na ňu lišiacky usmievala.

„Vidím. Pozeraj na moju taktiku. A nevolaj ho tak,“ ohradila sa, ale bolo vidieť, že jej jemne mykalo kútikmi úst. Pohľad uprela na Malfoya a začala so svojou stratégiou.

Počkala, kým si ju všimol a zahľadel sa na ňu a potom vyčarila na svojej tvári najúžasnejší úsmev akého bola v tej chvíli schopná. Sledovala jeho reakciu, ktorá sa dostavila okamžite. Keď sa na ňu pozrel, na tvári mal zvyčajný povýšenecký pohľad, hneď nato ho vystriedala nenávistná maska. No zdalo sa, akoby v nej bolo viac nenávisti ako inokedy.

Áno, bolo tam viac nenávisti. Nenávidel ju, pretože je humusáčka, nenávidel ju, pretože sa kamarádičkuje so svätým Potterom a úbožiakom Weasleym. A najviac ju nenávidel, lebo si tú svoju šmejďácku hubu otvorila v tej najnevhodnejšej chvíli. A ešte sa teraz naňho pokojne vyciera!

Sprvoti si myslel, že ten úsmev nepatrí jemu, no keď sa obzrel a nik za ním nestál, pochopil, že bol naozaj adresovaný jemu. Nechápal tomu.

Ginny len pohľadom preskakovala z jedného na druhého. Ozaj neobyčajná situácia. Hermiona Grangerová usmievajúca sa na Malfoya. A Draco Malfoy s nenávistným pohľadom a štipkou nechápavosti v tvári. Uňho nič nezvyčajné. Ale komickejšie na tom bolo to, keď sa Malfoy opatrne obzrel, akoby sa chcel uistiť, že sa Hermiona neusmieva naňho. Pri pohľade naňho sa takmer neudržali a pustili sa do smiechu. Malfoy na ne len zazeral, keď okolo nich prechádzal.

Keď na chodbe zostali samé, prehovorila Ginny: „A prečo by som ho nemala volať tvoj Malfoy?“

„Pretože je to môj Draco,“ akoby s najväčšou samozrejmosťou odpovedala Hermiona. Obe uvoľnili priechod svojej veselej nálade a začali sa neovládateľne smiať.

Bolo niečo po deviatej hodine večer a blonďavý Slizolinčan sa potuloval po hrade. Potreboval rozmýšľať a nechcel, aby ho niekto vyrušoval. Začal sa naslepo prechádzať po hrade, túlal sa po chodbách a napokon, privábený tmou, došiel až do Severnej veže. Bola krásna bezoblačná noc, hviezdy jasne svietili. Aj by vedel odhadnúť názvy súhvezdí, ale potreboval rozmýšľať nad niečím iným.

Grangerová, Grangerová. Čo s tebou len urobím.

Ani si to neuvedomil a začal sa prechádzať dookola.

Vrzli dvere. Prestal sa prechádzať, akoby narazil do neviditeľnej steny. Hľadel na otvorené dvere, v ktorých stála hnedovlasá Chrabromilčanka.

Tá humusáčka snáď musí byť všade.

Pomalým krokom prišla bližšie.

„Počúvaj, Grangerová. Ozaj nemám náladu si s tebou pokecať, tak láskavo vypadni,“ osopil sa na ňu.

Vyšla z tieňa nechajúc za sebou otvorené dvere a videl, že v mesačnom svite sa jej zaleskli orieškovohnedé oči. Jemný vetrík im rozfúkal vlasy. Hermioninu tvár zahalil hustý prameň vlasov. Podišla k nemu ešte bližšie, až stála tesne pred ním.

Cez záplavu jej vlasov videl, že sa naňho usmieva. Čo to, dočerta...

Natiahol ruku a zastrčil jej prameň vlasov za ucho. Rukou stále zotrval na jej tvári.

Draco, ovládaj sa.

Ale, keď to nejde. Ona tu tak stojí... ozvalo sa jeho druhé ja.

Nech si len stojí. Nemá čo doliezať. Kašli sa na ňu.

Nemôžem.

Ťahalo ho to k nej. Bol ako v tranze. Vedel, že by to nemal robiť, že to bude neskôr ľutovať. Perami sa jemne dotkla tých jeho. bol to len jemný dotyk, ale úžasný, čarovný...

Po tele mu prešli zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s nočným vzduchom. Nechal sa unášať tým neuveriteľným pocitom. Nikdy na to nezabudne.

Odrazu sa ten jemný vetrík zmenil na silno duniaci vietor a dvere sa zabuchli s hlasným BUCH! Zabudol.

„Do čerta!“ s vykríknutím týchto slov sa prudko posadil. Chvíľu bol dezorientovaný, obzeral sa okolo seba, telo spotené. Bol vo svojej izbe v Rokforte.

„Stalo sa niečo? ozval sa hlas z vedľajšej postele. Draco odhrnul závesy, aby videl na Notta.

„Nič, nič. Ja len... niečo sa mi snívalo.“

„Nočná mora, alebo čo?“ spytoval sa Nott rozospato.

„Nie, ja... vlastne ani neviem. Mal som taký čudný pocit. Keď... ale nechaj to tak. Spi ďalej.“

Nott zatiahol svoje závesy a o chvíľu už bolo počuť jeho pokojný pravidelný dych.

S Dracom to nebolo také ružové. Nemohol zaspať. Stále musel premýšľať nad tým snom. Ale čím viac si snažil spomenúť, tým menej vedel. Pamätal si na to, že bola noc a bol v Severnej veži. Ostatné akoby zabudol otvorením očí. Mal taký zvláštny pocit. Akoby... vlastne to ani nevedel pomenovať. Už sa tým nechcel zapodievať. Snažil sa to chvenie v sebe potlačiť. Podarilo sa, no nie nadlho. 

6. kapitola - Sen skutočnosťou

Dni plynuli, noc striedala deň, mesiac slnko. Pod návalom učenia si študenti ani neuvedomili, že čas plynie tak rýchlo. Prišiel koniec októbra. Medzitým sa toho veľa neudialo. Ako každý rok išli žiaci cez víkend do Rokvillu, kde sa aspoň na chvíľu mohli odpútať od starostí zo školy. Takisto to bolo aj s metlobalom. Nakoniec sa bystrohlavský hráči uzdravili, takže sa nemuseli robiť žiadne zmeny v programe. Ako inak, Chrabromil vyhral. Každý sa ich víťazstvu tesil, samozrejme Slizolinčania nie.

A kde je Slizolin je aj Draco Malfoy. Týždeň po tom, ako sa mu sníval ten sen, sa stále snažil naň rozpamätať. Akoby vedel, že bol niečím dôležitý. No po niekoľkonásobnom neúspechu sa vzdal. A tak začal premýšľať o svojom druhom probléme. Samozrejme, že ním bola Hermiona Grangerová. Vždy, keď videl ako sa na neho usmieva, najradšej by jej zakrútil krkom. Už si na to v podstate za ten mesiac aj zvykol.

Keďže vyzerá, že má o mňa záujem, mohol by som to teraz rýchlo využiť a splniť svoju stávku, rozmýšľal v duchu.

Nie! V žiadnom prípade. Nebudem sa zahadzovať s nejakou humusáčkou. Musím to vymyslieť inak. Musím sa zbaviť tej stávky!

Ale, ale. Draco Malfoy a zbabelec?

Zbabelec? V žiadnom prípade. Len mi tá stávka pripadá absolútne nesplniteľná.

Ani len netušil, že podobné myšlienky víria hlavou aj jeho koristi . Hermiona už takmer mesiac sledovala Malfoyove reakcie a on nič. Absolútne nič! Vedela, že to nebude ľahké, ale že až takéto zložité? To teda nečakala. Každý chalan by dal predsa aspoň trošku najavo, že si všimol jej úsmevov. Zase nič!

Keby sa aspoň trošku, trošičku zmenil výraz jeho tváre, aj to by bol úspech. Síce prvýkrát sa určite čudoval, ale to sa neráta. Keď sa do rána niečo nestane, končím! rozhodovala sa v duchu na ceste do knižnice.

Keď zahol za roh a už videl dvere knižnice, na druhej strane chodby oproti nemu šla Hermiona Grangerová. Trochu spomalil a čakal, čo urobí. No ona sa na neho iba znova usmiala a pokračovala v ceste smerom k nemu.

Aha, niekto vyslyšal moje prosby, zaradovala sa v duchu Hermiona, keď cez chodbu uvidela Draca Malfoya. Treba využiť všetky šance, a vydala sa mu naproti.

Bola stále bližšie. Bez záujmu prešla vedľa knižničných dverí, ktoré by ju v inej chvíli určite vlákali dnu.

Jeden krok, druhý krok... a na tvári stále úsmev. Tak veľmi sa mu už ten úsmev páčil.

Draco, pri Merlinovej brade, upokoj sa. Čo si to namýšľaš? Ako by sa tebe mohla páčiť nejaká humusáčka?

Bez rozmýšľania sa otočil a vracal sa do Slizolinskej klubovne.

Ako tak hľadela za odchádzajúcim Malfoyom, pozastavila sa nad jednou otázkou, ktorá jej momentálne nedala pokoja. Čo mu videla v očiach. Nebol to odpor, či nenávisť, dokonca ani prekvapenie. Bolo tam niečo ako radosť. Nevedela to naisto, pretože za moment ju vystriedal jeho zvyčajný chladný plameň. Ale to jej stačilo.

Aj z mála sa treba tešiť, povzbudila sa v duchu.

Začalo ňou mykať, ako sa usilovala udržať smiech. Ale nešlo to. Musela sa smiať, keď si Draca predstavila ako pred ňou zdrhá. Jednoducho komické. Dospela k jednému záveru – Draco Malfoy sa ľaká pri pohľade na usmievajúcu humusáčku.

Nasledujúci týždeň ubehol rýchlo. Ako inak, stále im pribúdalo strašne veľa učenia. Na zábavu nemali čas. Učitelia im neustále pripomínali, že tento ročník sa učia najčastejšie sa vyskytujúce veci na skúškach M.L.O.K.. Najhoršie boli elixíry. Snape im zadával nanajvýš zložité elixíry. Hodiny prebiehali v tomto duchu: Snape strápňoval slabých, Neville sa triasol strachom, Hermiona mu pomáhala, Slizolinčania sa smiali.

Hermiona počas tohto týždňa Malfoya videla jedine na hodinách a pri jedle. Hoci nemala vôbec náladu na srandu, nikdy si neodpustila úsmev, ktorý venovala iba jemu.

A tak to bolo i v jedno sobotňajšie ráno pri raňajkách. Znova na neho hľadela a rozmýšľala nad ním. Ron s Harrym sa jej už ani nepýtali, ako pokračuje s rozhadzovaním sietí, pretože jej odpoveď bola vždy rovnaká: Je to moja záležitosť.

Žiaci sa pomaly vytrácali z Veľkej siene a ona si ani neuvedomila, že tam sedí tak dlho. Zrazu ju z myšlienok prebralo tresknutie rúk o stôl, o ktorý sa opieral on. Áno on. Draco Malfoy osobne pri chrabromilskom stole.

Rozčúlene na ňu pozrela, keď prehovoril: „Čo má toto všetko znamenať, Grangerová?“ Hovoril potichu, aby ho počula iba ona.

Nevinne sa na neho usmiala. „Čože? Nechápem o čom hovoríš,“ vyslovila rovnako nevinným hlasom.

„Ale veľmi dobre...“ nestihol dopovedať, lebo ho prerušila Parkinsonová.

„Draco, o čom sa rozprávaš s tou humusáčkou? Sľúbil si, že mi ukážeš tú svoju novú knihu,“ dotknuto prehodila Pansy.

„Už idem.“ No tichým hlasom ešte prehovoril k Hermione: „S tebou si to ešte vybavím. Dnes o ôsmej v Severnej veži.“ S týmito slovami a jeho zvyčajným úškrnom sa ponáhľal za Pansy.

Preboha, to som zvedavá, čo mi urobí. Určite ma bude mučiť Cruciatom, aby som s tým prestala.

 

Draco sedel v klubovni a Pansy mu rozprával nudné príbehy z prázdnin. No on, ako mal v posledných týždňoch vo zvyku, znova zablúdil v myšlienkach k Hermione Grangerovej. Spomenul si na jej oči, na jej úžasný úsmev. Mimovoľne sa usmial ...

„Draco, ty ma vôbec nepočúvaš!“ vyčítavým hlasom pretrhla niť jeho myšlienok Pansy.

„Chcem byť sám. Idem sa prejsť,“ odbil ju vstávajúc z kresla a odchádzal z klubovne.

Panebože, už je pol ôsmej! Tento čas ju prebral z myšlienok. Sedela pred krbom a pozorovala Rona ako znova poráža Harryho v rachotiacej sedme.

„Idem ešte do knižnice.“

Obaja len nemo prikývli a znova sa sústredili na hru.

Aspoň si nič nevšimnú.

Náhlila sa do Severnej veži a dúfala, že si z nej Malfoy neurobil dobrý deň. Mýlila sa. Už tam na ňu čakal.

Počas doby, čo odišiel od Pansy, rozmýšľal, čo urobí. Až teraz si uvedomil, čo za hlúposť urobil.

Dať si stretnutie s Grangerovou! Idiot.

Nedospel k žiadnemu rozhodnutiu.

Urobím čo mi v tú chvíľu napadne.

No svoje predsavzatie rýchlo oľutoval, keď ju uvidel. Vtedy by sa na ňu najradšej usmial, taká bola krásna. Ale to nemohol. Som predsa Malfoy, a Malfoy sa neusmieva na humusáčku!

Hermiona si, ale jeho pohľad všimla a to jej dodalo odvahu a tak povedala: „Ahoj, Draco. Chcel si so mnou hovoriť, či nie?“ Pomaly sa k nemu približovala, až pred ním zastala len asi na dva kroky.

Znova sa na neho usmievala tým svojim úsmevom, ktorý videl dosť často od začatia školského roka a ako sa domnieval, patril iba jemu.

„Ahoj, Grangerová. Chcel som si s tebou vyjasniť pár vecí. Prečo...“

No v tom zavial jemný vietor a postrapatil jej vlasy. Pramienok vlasom jej zostal na tvári. Bez rozmýšľania natiahol ruku, pristúpil k nej bližšie a...

Vietor, prameň vlasov, Grangerová, oči, bozk, vzrušenie...

Spomenul si. Spomenul si! Toto bolo v tom sne! Snívalo sa mu o Grangerovej! A pobozkal ju!

Už druhýkrát oľutoval svoj sľub. Netušil čo má urobiť. Pamätá si, že sa mu v sne páčilo, keď ju pobozkal. Má ju pobozkať?

Odhrnul jej prameň z tváre a zastrčil za ucho.

Draco, čo to robíš? Úplne si zošalel?

Sľúbil som si, že urobím čo mi napadne.

Ale to predsa nemô...

Sklapni, jasné?

Na tvári ucítila jemnosť jeho rúk. Pomaly zdvihla zrak a zadívala sa mu do očí. V jeho sivých jazierkach uvidela to, čo by si nikdy nepomyslela. Túžbu. Túžbu a vnútorný boj, ktorý prezrádzala aj jeho napätá tvár.

Mimovoľne si jazykom navlhčila pery. No tento nepatrný pohyb zaznamenal aj Draco. Nemo civel na jej pery. Zdvihol pohľad a zahľadel sa do jej hnedých očí. Túžba, ktorú cítil vo svojom vnútri sa odzrkadľovala v tvári aj jej. Pomaly sa k nej naklonil. Počul ako sa prudko nadýchla. Perami sa približoval k jej...