Na plátne obrazu bol blízky záber na ženské pery, pokryté krvavým rúžom. Ich tvar bol dokonalý, ženský a vábivý. Chceli ste na koži cítiť ten dotyk, chceli ste na krku niesť otisk dokonalej červenej. Pleť okolo pier bola dokonalá. Hladká, svetlo striebristá, akoby sa maliar inšpiroval mesačným svitom.

Žena otvorila ústa a ukázala rad bielych zubov. A keď sa od seba oddelili i tie, pohľad na jej jazyk zmrazoval krv v žilách.

Bol ostrý i porezaný. Rástli z neho tŕne i ostne, no pokrývali ho i črepy a úlomky. Krv sa preliala cez jej súmernú spodnú peru a hustá tekutina pokryla jej bradu, až sa vyliala z obrazu a po kvapkách sa odlepovala od podstavca a padala na zem.

Odvrátila som pohľad, otočila sa k výjavu na plátne chrbtom a pred sebou uvidela hustý les. Jeho stromy boli tak vysoké, že som pri nich vyzerala ako malíček na ruke trpaslíka. Korene, ktoré sa mohutne dvíhali zo zeme, sa v pevné telo spájali až vo výške mojej hrude.

Obhliadla som sa cez rameno, za mnou už však nebolo plátno, ale vysoké hory. Krásne, majestátne a silné.

Na šum som sa otočila späť a do tváre ma udrela vlhká spŕška, ako vlna narazila o kraj skaly a jej kvapky pokropili moju tvár.

Oblizla som si pery a na jazyku pocítila slanú príchuť. No keď som si pery oblizla znovu, aby som sa presvedčila, či to nebol len prelud, pocítila som na perách ostrosť vlastného jazyka a v ústach sa mi rozliala chuť vlastnej krvi.

Zobudila som sa s pocitom, ako keď máte dvanásť a v mokrých rukách sa vám pošmykne porcelánová váza. Sekunda, ktorú váza padá, váš život opúšťa vašu hruď. Potom sa váza rozbije a vy viete, že ste síce prežili, ale že to nie je až tak radostná správa.

V hlave mi zneli Lupinove slová, tie o pravde a o tom, že klamať mi zatiaľ neprinieslo želaný úspech.

Akoby Lope zareagovala na pravdu? A rodičia?

Môžem svojim blížnym povedať, že som zabila lovca? Keď už sme u pravdy, mám im povedať, že to urobil Lupin?

Pravda je dvojsečná zbraň. Bránil by ju tak Lupin, keď vedel to čo ja?

Posadila som sa a prstami si odlepila od chrbta tričko, ktoré k nemu prilepil pot. Mala by som prestať so snívaním. Definitívne.

Prehrabla som si vlasy a zavrela oči. Upokojila som telo. Otvorila som všetky dvere, okná, brány svojej mysle, otvorila som ju svetu. A sústredila sa.

Lupin spal len dve steny ďalej. Spánok mal pokojný a vyrovnaný.

Chápete, prečo nemôžem povedať, že to on je vrah.

Ale čo mám teda robiť?

*****

Keď som klopala na Faustove dvere a porušila tak asi polovicu pravidiel, ktoré Rokfort mal, vrelo vo mne také nadšenie, sebadôvera, energia, aké už dlho nie.

Bola som si istá. Pretože horšie, ako keď klamem, to už nebude, nie?

Poviem pravdu len jedinému človeku, ale to ma oslobodí. Taký je plán.

Faust otvoril dvere pohybom, ktorý bol už sám o sebe dosť nepriateľský. A to ani nepotreboval ten nasraný výraz. Čo však bolo zaujímavé, nevyzeral vôbec ospalo. Viem, že som ho zobudila. Ale pre niečo tak nevyzeral- z nejakého dôvodu si dal záležať, aby tak nevyzeral.

Asi by to bral za oslabenie svojej dokonalosti.

Keď ma jeho oči spoznali, o málo sa rozšírili a ramená sa mu napli.

"Deje sa niečo?" v hlase mu zaznela starosť a vedela som, že v tú chvíľu mám jeho plnú pozornosť. Lusknutím prstov- či jednou vetou- by som ho dokázala zmobilizovať k čomukoľvek.

To vedomie pohladilo istú časť v mojom vnútri.

"Musím sa s tebou rozprávať. Vlastne, ty môžeš byť ticho. Ale potrebujem, aby si si ma vypočul."

"A to nemohlo počkať do rána?" prižmúril oči opäť rozladene, keď si uvedomil, že otázka života a smrti to práve nie je.

Nie, len som ženská a občas na svoje chovanie nemám iného vysvetlenia. Ale keď kvôli tomu nemôžem spať ja, on nemusí tiež.

"Môžeš spať celý deň. A ja ti to chcem povedať skôr, než si začnem myslieť, že to nie je dobrý nápad."

To ho, zdá sa, zaujalo, pretože v jeho tvári sa niečo zmenilo. Na dôkaz vzápätí otvoril dvere do korán v nemom pozvaní.

Vošla som a nasala do pľúc jemnú vôňu, ktorá sa šírila v miestnosti. Môžete nesúhlasiť, ale bola to vôňa spánku.

"Týka sa to nejak toho listu?"

"Nie priamo. Týka sa to mňa. A teba, v podstate."

"Počúvam," povedal a ostal na mňa pozerať, ako tak stál za dverami. Keby si aspoň skrížil ruky na hrudi. Ale on nie. On tam len rezervovane, povýšene stál a hľadel na mňa ako na otravnú učiteľku dejepisu.

Okej. Sú dve ráno. To mu snáď nemôžem ani vyčítať.

"Ja... som ti klamala. Nie! Nehovorila som ti pravdu, celú pravdu. Necítim sa komfortne ani bezpečne, keď o mne niekto vie príliš veľa. Nikdy som s ničím takým nemusela zápasiť. Je to ako keď po mne Black chcel vedieť, prečo sa bojím búrky, len ešte asi tak desaťkrát silnejšie. Zviera sa mi hrdlo, keď niekto ohrozuje moje súkromie."

Faust na mňa ticho hľadel a vyčkával. A v jeho pohľade v tú chvíľu nebolo nič povýšené. Bol zvedavý, no určitým spôsobom pokorne čakal, kým budem sama pokračovať.

"A ty ohrozuješ moje súkromie. Vo veľkom. A najhoršie je, že nie vždy na moje povolenie. Vidíš veci a vieš veci, veci o mne, ktoré som ti nepovedala, ktoré si si domyslel sám. A ja neviem, kam až tieto tvoje vedomosti siahajú. Preto mám občas tendencie nepovedať ti všetko."

"Myra-"

"Nie, nechaj ma to povedať. Potrebujem, aby si to počul. Aby si to pochopil. Je tu jedna vec, ktorú som ti nepovedala, myslela som si, že nemôžem. Ale možno-"

"Nechcem to vedieť," uťal ma. Doslova. Napriahol sa mečom a zoťal ma ako žihľavu pri ceste. Švihol bičom a odsekol koniec knôtu na sviečke. Pustil tetivu luku a zostrelil vtáka z oblohy.

"Nechceš?" roztvorila som oči v prekvapení. "Ale ja som myslela... Ten chlad, odťažitosť..."

"Vadí mi, že máš predo mnou tajomstvá, nemôžem to vystáť. Ale ja nemôžem hádzať kameňom."

Zamračila som sa, keď mi tie slová zarezonovali v hlave.

"To už si dnes vravel," ozvala som sa po chvíli, opatrne, ostražito.

"Áno?" zamrkal Faust nevinne a ja som o krok ucúvla, i keď on sa ani nepohol.

Až teraz som si uvedomila, že mal na tvári masku. Akoby som si jej až teraz všimla.

"Čo mi tajíš ty?" spýtala som sa a v hlave mi zneli slová, ktoré tiež už povedal, no oveľa dávnejšie.

Nepýtaj sa, keď nechceš poznať odpoveď.

Vzdychol. Snažil sa tváriť vždy tak neurčito, nečitateľne, aby nikto nedokázal povedať, čo sa odohráva v ňom. Ale poznala som ho dostatočne dobre na to, aby som si teraz mohla byť istá jednou vecou.

Netešilo ho, že vedieme tento rozhovor.

"Myra, tvoje dôvody, prečo mi nehovoríš všetko, súvisia s tebou a s tvojimi démonmi. A ja ťa nebudem nútiť, aby si ich prekonávala. Sú však veci, dôvody, iné dôvody, prečo niekomu nepovedať pravdu. A ja ťa teraz žiadam, aby si ty rešpektovala tie moje."

Zamrkala som a srdce mi v hrudi sťaželo.

Pravda je dvojsečná zbraň. Ale pôvodcom zla je úprimnosť sama o sebe.

*****

Keď som sa na ďalší deň zobudila, hlava mi trešťala.

Išla som k Faustovi plná energie, no odchádzala som od neho, akoby mi niekto doslova vyboxoval život z tela. Cítila som sa ako zbitý pes keď som si líhala, keď som zaspávala a, ako sa ukázalo, i keď som sa zobúdzala.

Chcela som sa mu ospravedlniť, povedať mu pravdu, a on sa mi v podstate priznal, že mi klame. A urobil to v takej chvíli, aby som na to nemohla povedať ani pol slova, ak som nechcela znieť ako pokrytec.

Nech sa prepadnem, som pokrytec a nenávidím, že má predo mnou tajomstvá!

Ako sa mám k nemu chovať ako pred tým? Nedokážem ani pomyslieť na to, že by som teraz mala byť niekde v jeho blízkosti!

Chlad medzi nami sa premenil na plot pod prúdom. A to, čo malo situáciu zlepšiť, ju ešte viac pohnojilo.

Debilný Lupin a jeho hlúpe rady.

Prisahám, že pravda z mojich úst už nikdy nevyjde.

Tajím Faustovi, že som Lupus natus. Že som takmer vyhynutý prírodný druh vlkodlaka, ktorý ostáva človekom i vo zvieracej podobe a zvieraťom v podobe ľudskej.

Celkom pohoda.

Čo tají on mne?

No nie som to ja najlepšia priateľka na svete? Nechám sa klamať vlastným chlapom a ešte mu na to dám i povolenie.

Silou vôle som sa donútila trochu upokojiť. V mysli som si opakovala meditačné techniky, o ktorých som čítala, o ktorých sme sa dokonca i učili. Lope by mi o takých veciach vedela určite toho povedať viac. Žeby som sa jej na to spýtala v najbližšom liste?

Niečo na tom bolo, pretože v mysli sa mi začalo utvárať hluché ticho, ktoré bolo príjemnejšie ako ten bodrel, ktorý mi v nej panoval dovtedy.

Postavila som sa, zamierila do skrine a z jej spodku vytiahla pár ťažkých pevných topánok.

Vonku konečne prestalo pršať. Ide sa na prechádzku.