V tureckom sede som sedela na kamennom zábradlí, ktoré oddeľovalo chodbu od malého nádvoria. Sledovala som, ako dažďové kvapky zalievajú zeleň, chodník i kamene na nádvorí a zväčšujú už tak veľké kaluže.

Len s malými prestávkami pršalo už tretí deň. Príroda sa prebúdza zo zimného spánku a mne pri tom trnie za krkom. Teším sa na tú časť roku, kedy je celkom teplo- nie príliš- a neprší.

Kedy to je? V Anglicku približne... nikdy.

Pohľad na dážď ma nedesí, no chlad, ktorý ma obklopuje, ma núti sa chvieť. V prstoch zvieram list, ktorý mi pred chvíľou doniesla zlatisto-gaštanová sova.

Ani som si nevšimla, kedy zmizol sneh.

Vzdychla som a zavrela oči. Melódia dažďa. Páči sa mi, ak sa dokážem odpútať od faktu, čo ju spôsobuje. Je nepravidelná, nevyspytateľná, no predsa tak stabilná.

Za chrbtom sa mi zjavila postava a ja som zadržala dych.

Nič nevravel, len za mnou stál. Nechcela som sa otočiť. Nechcela som ho vidieť. Nechcela som sa s ním zhovárať. Ale to, že bol pri mne, ma upokojovalo.

Piatok večer. Päť dní ubehlo od vydania článku v Dennom prorokovi. Päť dní ubehlo od chvíle, kedy sa na mojom vzťahu s Faustom niečo zmenilo. Neviem, čo to vyvolalo, ale cítili sme to obaja. A napriek tomu, že chvíle bez neho trvali večnosť, chvíle s ním boli ešte dlhšie.

Pretože sa medzi nami rozprestieral podivný chlad, ktorý nedokázala zahnať ani najteplejšia deka. Musím podotknúť, že od kedy sme spolu spali prvý raz, sme spolu pod dekou neležali.

Vnútro sa mi až zvieralo v neutíchajúcej túžbe po ňom. Ale ten chlad... Ten chlad ma k nemu nepustil.

"Videl som ťa v sovinci," prehovoril odrazu a jeho hlas cez kvapky takmer nebolo počuť.

"Posielala som list rodičom," vysvetlila som a potom mi zrak padol na predmet, ktorý zvierali moje prsty. "Prišiel mi list," dodala som potichu a premietala, prečo bol v sovinci on. Niekomu list posielal? Alebo list čakal? Od koho?

"Od koho?" spýtal sa, akoby mi čítal myšlienky.

"Od Lope."

Ostal ticho, no isto bol zvedavý. Čo mi môže Wiccanka chcieť?

Otočila som sa k nemu a nohy spustila zo zábradlia. V tureckom sede už mi pomaly začínali trnúť, toto bola príjemná zmena.

Mal na sebe čierny kabát a tváril sa zachmúrene. V ten moment z neho nevyžarovalo vonkoncom nič. Jeho jasné oranžové oči sa do mňa ostražito opreli, akoby si nebol istý, čo odo mňa čakať.

Chlad medzi nami bol priam ubíjajúci.

Natiahla som ruku s listom a on si ho s tichým výdychom vzal.

Trvalo mu minútu, než ho prečítal a ja som celú minútu strávila s privretými viečkami, započúvaná do síliaceho zvuku vody.

"Nevedel som, že Wiccanka skúma tvojich rodičov."

"Sľúbila som jej to, aby som sa jej zbavila. Nezmienila som to, lebo mi to ani nenapadlo," povedala som popravde a nebola si istá, či tým chlad medzi nami ešte nezväčším.

Pretože presne to bol zdroj neviditeľnej bariéry, ktorá nás držala od seba. Tajomstvá, nepravdy, klamstvá. Jedno ako druhé, obaja sme si začínali uvedomovať, že to nemôže fungovať. Úprimnosť je preceňovaná vlastnosť, no to, čo som cítila k Faustovi, prerástlo v niečo, v čo som sama nikdy netušila, že by mohlo. A ja začínam chápať, že nemôžem mať všetko.

Nemôžem mať i jeho i seba. Niečoho sa musím vzdať.

"To ale nie je hlavným bodom jej listu," prehovorila som po chvíli, kým on znova a znova prečítal list.

"Myslíš, že sú to len plané hrozby?" spýtal sa.

Či Lope naozaj vyjde na svetlo s mojím a Lupinovým tajomstvom? Nie. Už by to urobila.

Ale je zmätená. I ona spadla do pavučiny klamstiev, ktorú som stihla upliesť až tak, že som v nej sama stratená. Už neviem, ktoré vlákno vedie kam, ku komu.

A keď sa k nej dostali zvesti v Prorokovi, o lovcovi, ktorý sa pohrešuje od úplnku, pri ktorom ma zranili, a o dievčati, ktorej telo našli a jeho podozrievajú z jej vraždy...

"Zabáram sa hlbšie a hlbšie. Už ani neviem..." začala som, no potom som si uvedomila, že nemôžem pokračovať. Ako môžem Faustovi plakať na ramene, keď mu nepoviem pravdu?

Môj vydesený pohľad vyhľadal jeho. Pozeral na mňa s ľútosťou a snažil sa mi pohľadom povedať nevyslovené. Prikročil ku mne, vzal do dlaní moju tvár a pritiahol si ju bližšie.

"Ja nemôžem hádzať kameňom," vydýchol mi na pery, čím ma ohromil, a potom sa ich jemne dotkol, skusmo a opatrne.

Prvý náznak tepla za toľké dni zapôsobil ako hojivá masť na dušu.

A v tom bol preč, už sa ma nedotýkal a mne na kolenách ležal list od Lope. Stratil sa za dverami hradu a ja som pevne stisla oči.

Čo teraz?

Rodičia čítali o lovcovi. Ich list dorazil ešte v utorok. Teraz je piatok. Okrem toho, že ma zabijú, že som tak dlho neodpísala, sa asi vzdajú všetkých rodičovských práv a výhod.

Pretože jednu vec im vysvetliť neviem.

Povedala som, že lovec sa počas úplnku neukázal. Dôkazy však hovoria, že tam tú noc bol.

Zase tak veľký ten les nie je, aby sme na seba nenarazili. Obzvlášť, keď jeden hľadal druhého.

Zoskočila som zo zábradlia. Musím napísať rodičom. Zase. Majú s Lope byť tento úplnok.

Neviem, čo im napíšem. Ako im to vysvetlím. Vymyslím ďalšie perfektne logické vysvetlenia? Ďalšie lži?

Alebo poviem pravdu?

Zhlboka som sa nadýchla a v nose ma zaštípala vôňa iného vlkodlaka.

Obzrela som sa a kúsok ďalej stál Lupin, pozeral na mňa nečitateľným pohľadom.

Kývla som a on pristúpil bližšie.

"Na," povedala som jednoducho a vtisla mu list od Lope do ruky.

"Čo je to?" spýtal sa, no poznanie sa mu rozlialo v očiach, keď si prečítal prvé riadky.

"Čo ja s tým?" zdvihol ku mne zrak.

"Možno by sme sa mali porozprávať."

Lupin na mňa ohromene ostal pozerať a na jazyku sa mu zhmotňovalo odmietnutie, keď sa odrazu zarazil a ja som putom cítila, ako strašne moc sa mu uľavilo.

Prikývol a ja som zamierila do našich spoločných miestností.

*****

"Sirius mi to už povedal," prerušil ma, ani som nezačala s rozprávaním.

Samozrejme.

"To mnohé zjednodušuje."

"Prečo si to nepovedala hneď?" spýtal sa prudko, čím úplne zabil odľahčeného ducha mojej pripomienky. A mne sa zasekol hlas v hrdle.

Došlo mi, že som za posledné mesiace od základu zmenila niektoré črty svojej povahy, svojej osobnosti. Kvôli priateľstvu s Blackom, kvôli novým rodinným zväzkom s Lupinom, kvôli nevyhnutnosti Fausta v mojom živote.

A teraz si neviem predstaviť, že by som sa mala vrátiť k tomu, čo bolo pred tým. S Blackom stále balancujem, s Faustom už dávno padám a u Lupina? Najtemnejšie dno najhlbšej diery.

Ale nie je to lepšie ako samota?

"Čo by to zmenilo? Podstata problému ostáva rovnaká."

"Ako to môžeš povedať?!" zvýšil neprimerane Lupin hlas a mne opäť na malý okamžíček zamrelo telo. Mala som vážne problémy byť nad vecou ako vždy.

Nie je nič horšie ako patetická snaha byť v pohode vo veciach, v ktorých nie ste.

A Lupin pokračoval.

"Z toho, čo som vedel, mi vychádzalo, že si ma zámerne a zákerne otrávila, zabila lovca a ohrozila Ilianu, čím si ju napokon i zabila. Možno to nepríde dôležité tebe, ale vedieť, že to tak nebolo, celkom mení môj pohľad na vec."

"Brzdi, Lupin! Nikto nechce, aby si menil pohľad na vec. Tak ako veci sú, je to celkom postačujúce."

"Celkom postačujúce? Myra, premysli si, čo robíš! Naozaj to chceš? Zahodiť všetko?"

"Pripomeň mi- prečo sa staráš?" zamračila som sa podráždene. Z ničoho nič sa na mňa vyrútil zo zákruty ako vlak. A ja ležím na koľajniciach zviazaná ako uvrešťaná hrdinka z westernu.

"Si moja svorka, Myra. Ak pre nič iné, puto svorky nemôžem poprieť."

"Puto svorky je pudová vec, Lupin. Ale ty- ty všetko komplikuješ."

"Zrovna ty mi budeš hovoriť o komplikáciách. Keby si ma neuspala ako neposlušného psa, možno by sme teraz nemali tieto problémy."

"Och, pravda, možno by sme boli v Azkabane. Možno mŕtvi. Jasné, beriem, úplne som to pokašľala. Lupin, ušetri ma. Tento rozhovor som viedla už mnohokrát a môžem ťa uistiť, že ma nikdy príliš nebavil."

"Tak to býva, keď ľuďom klameš."

"Nie, tak to býva, keď ti na to prídu. Ty, moja svorka, si mal spať až do rána, spolu sme sa mali "zobudiť" v Škriekajúcej búde a lovec mal byť v Zakázanom lese strategicky rozmiestnený na viacerých bodoch. Žiaľ, lovec bol psychopat, ktorý zabil moje kamarátku a ty si sa prebral, aby si náhodou nezmeškal nejakú zábavu. Nie, problémy máme, pretože svet už je taký. Nie preto, že som ti klamala. Ale preto, že si na to prišiel."

"Ako môžeš byť taká krutá a surová?"

"Jednoducho. Nechcem, aby si menil pohľad na vec," vyriekla som s pokojom s presvedčením v hlase, po ktorom to bol on, čo stuhol.

Jeho tvár vyjadrovala zmätok a nepochopenie pre moje slová, zo spoľahlivejších zdrojov som cítila potom i to, že ním lomcuje rozhorčenie.

"V istom momente, ešte pred úplnkom, si sa rozhodla, že ma úplne odstrihneš. Prečo?" vydýchol odrazu, keď sa mu v pohľade i v hlave niečo zlomilo. Jeho úvahy akoby sa konečne vyjasnili a emócie v ňom sa upokojili.

Akoby odrazu videl jasnejšie.

"Ja som ťa neodstrihla, Lupin. Len som si uvedomila, že voči tebe nemám čo odstrihávať."

V hrudi som pocítila jeho bolesť z môjho prehlásenie. Z istoty, s ktorou bolo prenesené.

Okamžite sa obrnil a mne došlo, že za posledné týždne dosiahol mnohých pokrokov. Dokázal sa dostať ku mne, dokázal sa úplne uzavrieť.

So svorkou a tým, čo prinášala, sa zžil akoby nikdy nebol bez nej. Niekde v útrobách môjho tela som pocítila hrdosť a primitívne uspokojenie.

Akoby predo mnou už nestálo živé stvorenie, dýchajúce, s krvou prúdiacou v tele, so zvieraťom uväzneným vo vnútri. Akoby predo mnou ostal stáť kus kameňa. Stále som vedela, že tam Lupin je, no uzavrel sa tak, že som nedokázala nájsť ani len dvere k nemu.

Ranila som ho.

"Vieš, kedysi som dúfal, že ťa nestiahne na svoju stranu."

"Prečo mám pocit, že sa mi nebude páčiť, kam tým mieriš?" zabrblala som si pre seba a v hlave mala nejasnú, no silnú predstavu, čo sa bude diať ďalej.

"Ale on už to urobil, však? Pochoval čokoľvek priateľské v tebe, uistil sa, že ťa bude mať len pre seba. Pretvoril ťa na svoj obraz, na cynickú obludu bez kúska záujmu."

Kŕč bolesti, ktorý zlomil moje telo, bol tento raz môj vlastný. No nepokúsila som sa ho skryť- bol voči mne tak obrnený, že nebolo možné, aby čokoľvek z toho pocítil.

Možno by však mohol ochutnať trochu z môjho hnevu. A keď ho nemôže cítiť v priamom prenose, musím mu ho ukázať sama.

"To si myslíš?" spýtala som sa najjednoduchšiu otázok z množstva v mojej hlave, prekvapená striedmosťou svojho hlasu.

"Vidím to. Ak máš jeho, nikoho iného nepotrebuješ."

"A ty predsa miluješ, keď ťa iní potrebujú," vrátila som mu úder bez zaváhania. Akoby som ani nebola svojím vlastným pánom, nerozmýšľala som nad tým, čo hovorím. Reagovala som inštinktívne.

Ostali sme na seba hľadieť a obom nám postupne začala dochádzať stupídnosť našej konverzácie.

"Ak si nemáme čo povedať, asi by sme si nemali hovoriť nič," ozval sa odrazu Lupin hlasom úplne iným ako pred chvíľou. Prispôsobil ho svojmu telu. Bol neprístupný, nič nehovoriaci, vágny.

Lupin rezignoval.

"Súhlasím. Doteraz nám to išlo skvele."

A ja som sa pridala.

"Čo hodláš robiť s Lope?"

...a s rodičmi?

"Prečo mám pocit, že si umývaš ruky?"

"Dovoľ mi upraviť si tvoje slová. Ja si neumývam ruky. Len mi došlo, že z nich voči tebe nemám čo umývať."

Oči sa mi rozšírili prekvapením. Už druhý krát dokázal vystihnúť presne to miesto, na ktorom oheň páli najviac.

"V tom prípade nemusíš vedieť odpoveď."

"To je fér. A čo s úplnkom?"

"Čo s ním?"

"Je sotva za desať dní."

"Ďalšiu nápovedu."

"Lope má byť s vašimi a v Zakázom lese prebieha vyšetrovanie."

"V Zakázanom lese neprebieha vyšetrovanie. To prebieha pri Rokville."

"Ty to chceš riskovať?"

"A čo by si chcel robiť? Na koľko úplnkov myslíš, že môžeme zmiznúť, kým to Dumbledorovi začne byť podozrivé?"

"Musí byť spôsob."

"Super, ty hľadaj spôsob a ja zatiaľ vymyslím ďalšiu lož, tento raz pre Lope," otočila som sa a unavene zamierila do svojej izby. Rozhovor s Lupinom by ma vyčerpal v akejkoľvek podobe.

Na podobné intrigy nie som stavaná.

Na ruke som však pocítila jeho zovretie i to, ako ma k sebe pevne otočil. Nebol surový ani nežný. Bol rozhodný a sebavedomý. U Lupina vždy nebezpečná kombinácia.

Z jeho výzoru vždy sršal podivný pocit tichej vody, ktorá je nehybná, čaká, pozoruje. Až kým vás nezmetie. Ak bol rozhodný a sebavedomý, vedeli ste, že sa blíži vlna silnejšia než obvykle.

"Nebudeš jej ďalej klamať," doslova prikázal a ja som si vytrhla ruku z jeho zovretia. Už nie tak presvedčivo. Dočerta.

"Nesúhlasil si pred chvíľou, že do toho ťa nič?"

"Ty si bola prvá, ktorá sa o tom chcela rozprávať. Ty si mi do ruky vnútila ten list. Nemôžeš ma teraz viniť z toho, že sa zapájam."

"Nie, za nedostatok aktivity ti dať napomenutie naozaj nemôžem," zafrflala som nespokojne a potom prižmúrila oči v zamyslení.

Počíta niekto skóre? Vyhrávam v tejto hre ja či Lupin?

"Takže?"

Ešte stále som mala prižmúrené oči, keď som si ho premeriavala. A keď som zvažovala najdrsnejšiu odpoveď.

"Musím si to premyslieť, jasné?" vypadlo zo mňa napokon, slová sa neochotne odlepili od môjho jazyka a vyšli na svetlo.

Uvedomujem si, že najdrsnejšia odpoveď to nebola.

"Tak premýšľaj nad hovorením pravdy. Horšie, ako keď klameš, to už nebude," odvetil s nadradenosťou a miernym zhnusením a zamieril do svojej izby.

Strhla som sa. To by musela snežiť zmrzlina, aby som opäť ostala v miestnosti posledná, ešte aj bez posledného slova.

"Takže chceš pravdu?!" okríkla som ho a cítila kamienky pod nohami, ktoré sa i pri najmenšom pohybe mojich prstov zrútili do priepasti podo mnou.

Akoby som cítila Fausta za chrbtom, jeho hlas sa mi rozliehal v hlave v jednom obyčajnom slovíčku: opatrne.

Možno mal Lupin pravdu. Možno ma Faust ovplyvňuje viac, ako si pripúšťam.

Ale jedno po druhom.

"Mám naozaj rodičom i Lope povedať, čo sa tam stalo? Predpokladám, že hlavne nemám zabudnúť na tú časť, ako si mi roztrhal brušnú dutinu."

Lupin na mňa ostal hľadieť, akoby konečne porozumel môjmu jazyku.

A to mi na nadradený odchod stačilo.