Nedá sa povedať, že by mi u Slughorna nechutilo. Jedlo bolo fajn.

Ale spoločnosť bola vyslovene otravná. Nevraviac o témach, ktoré sa zjavovali ako blesk z čistého neba a mne vždy úspešne odpálili hlavu.

Prisahám, nemať Fausta po svojom boku, utečiem.

"A čo robia vaši rodičia?" spýtal sa Slughorne za ten večer asi už piaty raz. Veľmi rýchlo som tak pochopila, že účelom týchto večerov je sociálno-demografická spoveď, na ktorej základe Slughy vyhodnocuje kandidátov na posty svojich nových priateľov z vysokých kruhov.

Tvoji rodičia šéfujú oddeleniu medzinárodných katastrof na ministerstve? A nechceš mi dať autogram?

Tvoji rodičia pracujú na ministerstve v oddelení mokvajúcich vredov spôsobených elixírmi? A čo takto položiť príbor a odísť?

Keď bolo v miestnosti už pár sekúnd ticho, vzhliadla som. To moc často nerobím.

Black sa uškŕňal a Slughorne sediaci kúsok od neho na mňa pozeral roztvorenými očami plnými podivuhodného očakávania.

Dobre, to má len jedno vysvetlenie. Tá otázka bola položená mne.

Dočerta.

"Vlastnia obchod."

Po ďalších nemých sekundách mi došlo, že to nie je postačujúca odpoveď.

Pokrčila som ramenami a pokračovala v jedle. Žiaľ, to je moja jediná odpoveď.

"Obchod s čím?" nevzdal sa Slughorne a ja som opäť vzhliadla, tento raz viac nasrdene. V podstate sa z môjho výrazu dalo prečítať, že mi má dať pokoj.

"So zábavnými predmetmi."

To ticho už začínalo byť otravné.

"Chcete adresu?" zdvihla som obočie, keď na mňa profesor ďalej zazeral. Na to sa mu v tvári však zjavil chmár a ja som sa pripravovala na výprask. Metaforický, ale aj tak.

"Pán profesor, dnes sa vám to jedlo naozaj vydarilo," ozval sa Black, čo dokonale odvábilo Slughyho pozornosť.

Samozrejme, veď sa ozval jeho milovaný miláčik.

Ale dobre, Black ma zachránil, tak nebudem hnusná. Je fajn, že ma považuje za kamarátku. Teda, fajn sú výhody, ktoré z toho plynú. Že ma zachraňuje pred Slughornom a tak.

"Ďakujem, Sirius. Je to posledná večera, takže by mala byť čo najlepšia," vyjachtal zo seba a ja som sa na Fausta otočila s veľavravným výrazom.

To myslí vážne? Veď to varili škriatkovia! Aké zásluhy na tom už len môže mať?!

Faust sa uškrnul a sám pokračoval v jedle. On už mal výsluch za sebou. Hneď ako prvý.

Tomu sa nie je prečo čudovať. Slughy sa ho snažil uloviť tak dlho, že so sťahovaním z kože neváhal ani minútu. Prisámbohu, so spoveďou začal, ešte ani predkrm nebol na stole.

Opäť raz som vypla, pretože bolo jasné, že so mnou sa skončilo. Profesor by bol idiot, keby sa ešte pokúšal pokračovať.

Navyše sa pozornosť začala točiť okolo Evansovej, čo som naozaj počúvať nemusela.

Ešteže sa viem dosť hlboko ponoriť do vlastných myšlienok. Tak hlboko, aby som nevnímala nič iné.

Úkosom som pozrela na Fausta, ktorý elegantne odkrajoval zo srnčieho mäsa na víne.

Jeho štíhle, dlhé prsty príboru vládli ako vládne dirigent svojej paličke. Bez zaváhania, bez trápnych situácií, keď neviete ako držať vidličku, bez toho, aby sa mu kúsok mäsa vyšmykol.

Uvedomila som si, že ja som síce v prostredí, ktoré mi nič nehovorí, no pre Fausta je toto prirodzené oveľa viac, ako bežné obedy v jedálni.

Keď vidličku zdvihol k ústam a ja som ju pohľadom nasledovala, všimol si, že ho sledujem.

Zastal a ruku vrátil na stôl, ale tak ľahko, že to vôbec nepôsobilo divne. Ostal na mňa pozerať a nezdalo sa, že sa tak skoro otočí.

Neviem, čo ho zaujalo, ani čo zaujalo mňa. Ani nad čím ktokoľvek z nás rozmýšľal. Proste sme na seba pozerali.

Možno sme len obaja zabíjali nudu.

Uvedomila som si, že to muselo vyzerať divne, tak som sa radšej otočila. No tešila som sa na koniec. Ešte viac ako pred minútou, ak je to vôbec možné.

"Takže vyšetrovanie ešte neskončilo?" spýtala sa nejaká baba z Bystrohlavu, ktorej strýko robí akúsi úžasnú vec na hraniciach.

To ma zaujalo. Od povolania rodičov sme prešli k vyšetrovaniu? Nuž, to sa zvrhlo rýchlo.

"Skôr ešte len začalo," povedal chalan naproti nej s tak chrumkavým výrazom, že som takmer zase vypla. Ale inštinkt ma donútil počúvať. Tušila som, že to má nejaký význam. A podľa chladu, ktorý ma oblial, som veľmi správne vytušila i to, že mám problém.

Už zase.

"A majú podozrivých?" spýtal sa Black a vyzeral, že je mu to jedno, no mňa tak ľahko neoblafol. V jeho hlase zaznieval odtienok podráždenia a v očiach mu vyhasol ten bezstarostný plameň.

To bolo ako doznane. Takže už som vedela, o čom je reč.

Faust sa po mojej ľavici narovnal. Tiež si urobil obrázok, tiež to postrehol.

Black sa to nepýtal len tak. Pýtal sa, pretože jeho najlepší kamarát by mohol byť v nebezpečenstve. A jeho kamarátka, na to pozor.

"To mi otec povedať nemôže," pokrčil ten chalan ramenami. Netuším, kto to je, ani kto je jeho otec, ale mám predstavu. "Ale v pondelok o tom bude článok v novinách. Ak s tým má niečo dočinenia ten lovec, je dosť možné-" Ostrý zvuk preťal jeho rozprávanie a mne došlo, že to bol zvuk mojej vidličky, ktorá narazila o kraj taniera.

A kúsok z neho odrazila.

Ešte okamih som hľadela na odrypnutý kúsok veľkosti hrášku, ležiaci vedľa taniera, a potom mi došlo, že na mňa všetci zízajú.

"Hups," povedala som, kúsok taniera zmietla zo stola a opäť sa chopila vidličky.

Našťastie sa ten chalan rád počúval, takže pokračoval a nikto sa v mojej náhlej neschopnosti nepitval.

Lovec? Takže vedia, že tam bol lovec? Našli jeho telo? Našli nejaký dôkaz?

Doriti, prečo som to nepočúvala od začiatku?!

"Čo to je ten lovec?" spýtal sa niekto.

"Kedysi pracovali pre ministerstvo," vložil sa do toho Slughorne a ja som si s Faustom vymenila krátky pohľad. V tom jeho bol chlad a žiadny výraz, očividne v stotine sekundy prepol z uvoľneného módu do ostražitosti.

Očami ma jasne tlačil k zemi. Hlavne nedať nič najavo. A hlavne neodraziť ďalší kus taniera.

"Ich úlohou bolo loviť nebezpečné stvorenia."

"Niečo ako bystrozori?" spýtala sa Evansová.

"Nie tak úplne. Lovci sa špecializovali výhradne na zvieracie stvorenia. Ale potom sa niektoré strany ohradili proti ich činnosti, tak ich odbor zrušili. Vraj si počínali kruto a nedodržiavali pravidlá."

"Čo tam ten poľovník lovil?"

"Lovec," opravila som nepríjemne nejakého blbca, čo sedel vedľa mňa. Faust po mne opäť pozrel, ale ja som mu pohľad neopätovala.

"Ak tam vôbec niečo lovil. Nemusel tam byť. Otec povedal, že tu v okolí pred časom niečo vyšetroval, ale v tú noc v Zakázanom lese byť nemusel. Isté však je, že sa stratil."

"Dobre, tak teda čo tu vyšetroval?" naliehal chalan a ja som mala čo robiť, aby som neodrazila ďalší kus taniera. O jeho hlavu.

"To otec nepovedal."

"Nepovedal, lebo nemohol, alebo to nevedel?" vypadlo zo mňa skôr, ako som sa stihla zastaviť. Black po mne sekol varovným pohľadom, ale bol jediný, ktorému to prišlo divné. Všetci ostatní len chceli vedieť odpoveď.

"Počkajte si na pondelok. Ja viem len toľko, že zabitie tej baby môže súvisieť zo zmiznutím toho chlapa."

"Tá baba bola moja kamarátka," ohradil sa odrazu Black zavrčaním a tento raz som to bola ja, kto po ňom sekol pohľadom. Avšak nie varovným, ale vďačným.

Pri stole opäť nastalo ticho. Dievčenská časť stola po ňom pozrela súcitným pohľadom, každá jedna ho bola ochotná ísť utešovať. Chalani len zmĺkli, pretože na to nebolo čo povedať.

"Navrhujem skončiť s touto témou. Vieme toho príliš málo, iba by sme špekulovali. A čas si môžeme skrátiť oveľa príjemnejšími témami," ozval sa Slughorne, úlohu v tom iste zohrával fakt, že jeho obľúbenec by sa mal cítiť nepríjemne.

Vo mne sa však stále ozývali dozvuky Blackovho nahnevaného tónu, keď to vyslovil. Dozvuky jeho varovného pohľadu, dozvuky Fausta, ktorý ma vystríhal čokoľvek podnikať.

Téma sa rýchlo zvrtla- tento raz na súrodencov- a študenti i profesor pokračovali v jedení.

Na stehne som pocítila tiaž čejsi dlane a pohľadom rýchlo zistila, že patrí Faustovi.

Pozrela som naňho a chcela sa aspoň jemne usmiať- nejak naznačiť, že sa nemienim zosypať- ale nevyšlo mi to.

Nemienim sa zosypať.

Ale rozhodilo ma to. Vystrašilo. Zavalilo ako nádrž vody.

Malo to skončiť. Malo byť po všetkom. Lovec mal byť mŕtvy, Iliana pochovaná. Ja a Lupin sme sa mali opäť slobodne prechádzať pri mesiačiku.

Došlo mi, že nemôžem pokračovať v jedení. Ruky mi zdreveneli a v žalúdku sa mi usadil taký nepokoj, že som sa bála doňho čokoľvek ďalšie dať.

Takže to predsa ešte neskončilo.

Už len chýba, aby sa prišlo na to, že tu lovec išiel po vlkodlakoch. Ak ten chlap zmizol, domyslia si to- vlkodlaci ho dostali prví.

Od toho je len malý krôčik k tomu ich nájsť. A potrestať.

*****

Hneď po večeri som sa zdúchla, nehľadiac na nejaký večierok. Slughorne ani moc neprotestoval, keď som mu oznámila, že sa mi urobilo blbo a tak idem.

Tuším som v jeho pohľade dokonca zaznamenala úľavu.

Ako prvé ma napadlo ísť za Lupinom. Mal by to vedieť. Mal by byť na pozore. Napokon- to on lovca zabil. Niežeby na tom záležalo- ak ho chytia, chytia i mňa, a opačne. A dokázať vinu jednému alebo druhému pôjde ťažko. Obzvlášť, keď si Lupin nič nepamätá.

Ale dokázať vinu obom? Hračka. Stačí na to podpis na spodku pergamenu od jedného z bystrozorov.

Roztriasla som sa, kroky mi zneisteli.

Nie, Lupinovi môže všetko povedať Black. A ja na taký rozhovor momentálne nemám nervy.

Zamierila som dole, do samého podzemia hradu. Slizolinom som takmer prebehla a zastavila som sa až za dverami Faustovej izby.

Neviem, ako dlho mu potrvá sa z večierku dostať, ale vôbec mi nevadí tú dobu stráviť v jeho izbe.

Otvorila som jeho skriňu a na okamih zabudla na to, že mám nejaký problém- ten chalan mal toľko handier!

Zamrkala som a siahla po akejsi modrej košeli. Bola z mäkkého, príjemného materiálu. Skrátka spĺňala podmienky. Zhodila som zo seba obtiahnutý sveter a cez hlavu prevliekla košeľu. Bola chladivá, no bol to ten typ, čo sa telom zahreje.

Bolo mi jasné, že s nohavicami to bude ťažšie. Všetko mi bude veľké, nehovoriac o tom, ako debilne to bude vyzerať.

Napokon som však pod hŕbou kráľovských rób našla akési tepláky s gumičkou. Boli čierne a hrubé, takže v nich dosť možno zhorím, ale čo už. Gumičku som poriadne stiahla a zaviazala, takže mi nepadali. To bude musieť stačiť.

Keď som bola prezlečená a svoje oblečenie zložila na kresle, zamierila som do kúpeľne. Tvár som si niekoľko minút umývala striedavo ľadovou a horúcou vodou. A keď už bolo isté, že musím vyzerať ako zošúverená paprika, vypláchla som si ústa a zavrela kohútik. Ak po mne spolužiaci pozerali divne cestou sem, teraz to nebude o nič lepšie. Ešte chvíľu som zotrvala v prázdnej kúpeľke, sledujúc sa v zrkadle.

V hlave mi skrsla podivná myšlienka.

I s tvárou červenou od teplej vody som príliš pekná na to, aby som skončila v Azkabane.

Ešte chvíľu som na seba zamračene pozerala, keď mi došla absurdnosť takého tvrdenia a rozosmiala som sa.

Sedemnásť rokov je definitívne málo na to, aby som musela riešiť takého problémy. Ale v čarodejníckom svete sa tak nejak očakáva, že dozrejete skoro. Súvisí to i z mágiou- s jej zvládaním, s jej praktikovaním.

Ale v praxi si tú teóriu odskúša len menšina. Ja do nej, samozrejme, patrím. Plus som vlkodlak- sa čudujem, že som pred zákonom neunikala už v jedenástich.

Presunula som sa späť k Faustovi a posadila sa na posteľ. Kto vie, ako dlho mu to bude ešte trvať.

Aby som sa zabavila, začala som si prezerať jeho knihy. Mal ich naskladané v kôpkach na skrinke a mal celkom dobrý vkus. Jedna kôpka ma však zarazila.

Neboli to knihy do školy ani pre zábavu. Skôr to vyzeralo, že si robil prieskum.

Prieskum o vlkodlakoch a im podobných magických stvoreniach. Bájnych či skutočných.

Väčšinu publikácií som poznala. Máme ich doma. Upútali ma však knihy úplne na spodku kôpky. V živote som ich nevidela, nepočula o nich. Jedna z nich bola hrubá, viazaná v papierových doskách a bol na nej zošúchaný nápis. No nevenovala som jej príliš pozornosti, pretože ma zaujala tá druhá. Bola tenšia, menšia a zachovalejšia. Vlastne vyzerala draho. Bola viazaná v tmavohnedej koži a zlatým písmom na nej stálo jediné slovo: Luna.

Nemusím byť génius, aby som si to slovo preložila. Ostatné knihy som vrátila na miesto a s touto sa posadila do kresla. Opatrne som ju otvorila- bola naozaj krásna, nerada by som ju poškrkala hneď v prvých sekundách- a prezrela si prvú stranu.

Bol tam obrázok splnu nad lesom, vyzeralo to ako drevorezba.

Robil si Faust prieskum o mne?

Pretočila som stranu a v tom prišla studená sprcha. Kniha bola v latinčine. Mám chabé základy- veľa kúziel z nej vychádza- ale na toto by som potrebovala slovník. Alebo prekladateľa.

Najlepšie anglické vydanie.

Prezerala som si teda len strany a občas niečo pochytila. Lupus, luna, substantia, natura, veci, ktoré som vedela odvodiť. A odrazu som sa zasekla.

Pred očami som mala kapitolu, ktorú som ani nemusela čítať. Ktorej názvu som rozumela dokonale.

Lupus natus.

Knihu som zaklapla a vrátila na miesto s podivným chvením.

Čítal to Faust? Čo je tam napísané? Je to náhoda? Patrí to len k jeho výskumu?

Faust ovláda latinčinu?

Neviem ako dlho som sedela na posteli a rozmýšľala nad tým. Koľko toho vie? Čo všetko mi nepovedal? Vie, čo som nepovedala ja jemu?

Čím viac som nad tým uvažovala, tým viac som však bola presvedčená, že je to len náhoda. Ak má knihy o vlkodlakoch- také knihy o vlkodlakoch- musí v nich byť i zmienka o mne. Zase až tak strašne tajný druh nie som. A Faust má iste prístup do knižníc, o ktorých sa mne ani nesnívalo.

Odrazu sa otvorili dvere a Faust v nich- celkom prekvapene- zastal.

Po krátkom šoku však zavrel a pristúpil ku mne.

"Hľadal som ťa u teba."

"Nechcela som tam ísť."

Prikývol a potom ma zišiel pohľadom. "Vidím, že si si urobila pohodlie," usmial sa uvoľnene a mne ostalo horko. A nie kvôli tým hrubým teplákom.

"Robíš si o mne prieskum?" nenechala som si rozvariť mozog a postavila som sa v momente, keď si on sadol vedľa mňa.

Neuhol pohľadom, neskontroloval, či sú všetky knihy na mieste. Iba na mňa s pokojom ďalej pozeral. Viac zaskočene vyzeral v tých dverách.

"Už nie. Ale pred posledným úplnkom som toho o vlkodlakoch prečítal celkom dosť, to hej."

Prikývla som. To bola uspokojivá a nadmieru logická odpoveď.

Opäť som sa vrátila k posteli. Nesadla som si, no postavila som sa k nemu tak blízko, ako ma jeho kolená pustili.

A keď ich roztvoril, dostala som sa ešte bližšie. Jeho ruky sa okamžite ocitli na mojom páse a potom ma objal. Ja som dlane položila na jeho ramená a s pohladením ich posunula vyššie na jeho krk. Prstami som mu jemne vošla do hebkých vlasov. Ten pocit sa mi páčil.

"Nevadí, že som sa sem vlúpala?" spýtala som sa tichšie a podvedome použila riadne maznavý tón.

"Som zvyknutý, že zámok na dverách ťa neodradí," odpovedal potichu, ruku posunul na moju šiju a pritiahol si ma tak, aby dosiahol na moje pery. Jeho bozk začal jemne, no po chvíli to nestačilo. Prehĺbil ho a ruky presunul nižšie po mojom chrbte. Medzi bozkami som na tvári cítila jeho teplý dych a po chvíli mi došlo, že tie občasné vzdychy, ktoré počujem, vydávam ja.
Jedným súvislým pohybom ma pohladil po chrbtici, prešiel cez všetky stavce a zastal až na kostrči.

Mala som potrebu skontrolovať, či na mne tie tepláky nevzbĺkli. A ešte viac som si ich chcela dať dole.

Tou istou dlaňou vkĺzol pod látku košele a ja som pocítila jej teplý dotyk na nahej pokožke chrbta.

Áno, to vzdychanie som bola vážne ja.

Druhou rukou mi zatiaľ vošiel do vlasou v mieste za uchom, čo vyslalo elektrický signál do každej mojej bunky od krku hore.

Zubami ma zaťahal za spodnú peru a aj som zamraučala. Fakt- zamraučala.

Nechápem, čo so mnou jeho dotyk robil. Odtrhla som od neho pery a prudko som vydýchla. Ja by som asi vážne ocenila pauzu, pretože hrozí, že dostanem tachykardiu a srdce mi vyskočí z hrude.

Ibaže on sa perami presunul na môj krk a to bolo snáď ešte horšie. V tom, že to bolo ešte lepšie.

Alebo to bolo len rovnako úžasné. Neviem, som zmätená. Odpusťte.

Ruku z mojich krížov presunul dopredu a odrazu už som ju na sebe necítila. Len do chvíle, kedy mi rozopol prvý gombík na košeli.

Dobre, súhlasím. Len do toho.

Opäť k sebe pritiahol moju tvár a jeho bozk bol teraz snáď ešte dychtivejší. Jeho jazyk doslova láskal ten môj a ja som len prsty zvierala v päsť v jeho vlasoch, keď mi jednou rukou postupne rozopol všetky gombíky. Vtedy z mojich vlasov vyňal i druhú ruku a košeľu mi stiahol z ramien- ale len toľko, aby mi ňou uväznil ruky za chrbtom.

Prerušil náš bozk, odtiahol sa a bez váhania si ma prezeral. Jeho ostré oranžové oči lačne prechádzali po mojom tele, po čipke farby burgundského vína, ktorá zahaľovala moje prsia.

Ja som vedela, že si mám dať túto podprsenku.

Ubehlo niekoľko sekúnd a on na mňa stále pozeral. No nie akoby sa toho pohľadu nevedel nabažiť- čo by bolo fakt romantické- ale akoby sa nevedel rozhodnúť, čo spraví ako prvé.

Napokon sa zrejme rozhodol pre dotyk dlaňou, pretože presne to i urobil. Cípy košele, ktorými ma stále zväzoval, chytil do jednej ruky a druhú si uvoľnil. Najskôr k mojej pokožke priložil len končeky prstov, na kľúčnej kosti. Spravil nimi jemný oblúk a zišiel nimi nižšie, vychutnal si pomalú cestičku svojich prstov medzi mojimi prsiami, prekonal kúsok látky spájajúcej košíky a pokračoval smerom k šnúrkam od teplákov.

Na jeho tvári som videla, že si to užíva. No netušil, ako veľmi som si to užívala ja.

"Zaujímavý výber oblečenia," prehovoril odrazu, jeho hlas bol tichý a chrapľavý.

Dočerta.

Podbruško sa mi naplo v kŕči a asi som trhla zviazanými rukami, pretože za ne zatiahol a košeľu zovrel pevnejšie.

Dočerta na druhú.

"Áno?" spýtala som sa, no môj hlas bol zadýchaný. Jeho pohľad, ktorý stále prechádzal po mojom tele, pomaly a labužnícky, ako keď gurmán ochutnáva pokrm z drahej reštaurácie, sa odrazu strhol a pozrel mi do očí s prudkým ohňom zvedavosti.

Viem, čo ho tak zaujalo. Môj hlas. Môj zadýchaný hlas. Pretože ten bol jasným dôkazom toho, čo sa mi dialo v podbrušku.

Naklonil hlavu mierne na stranu a v očiach sa mu zjavil náznak pobavenia, no hlavne spokojnosti.

Idiot.

Opäť pohľad lenivo stočil nižšie, ku svojej ruke, ktorej prsty sa zatiaľ začali hrať s mašličkou na teplákoch. Občas nimi zavadil i o moju pokožku, čo vždy vyslalo do mojich nervových zakončení správu s jasným obsahom- ešte.

A odrazu urobil niečo nečakané- naklonil sa ku mne a pery priložil k pokožke tesne pod ľavým košíkom podprsenky. Najskôr to miesto len pobozkal, no potom som pocítila niečo vlhké. Jeho jazyk.

Panebože.

Nekontrolovateľne som sa začala chvieť a nevedela si predstaviť, akoby som mohla byť ešte viac vzrušená. Čo to so mnou Faust robil? Je to vôbec zdravé?

Rukou za mojím chrbtom si ma pritisol bližšie a mne došlo, že byť zviazaná už mi vôbec nevadí. Chcem sa ho dotýkať, chcem robiť jemu to, čo on robí mne- ale jeho dominancia sa mi páčila.

Perami sa presunul vyššie, tento raz nad košík podprsenky a priložil ich k mäkkej časti ňadra, ktorá z nej trčala. Na perách musel cítiť môj besný tlkot srdca, ale asi mu to nevadilo.

Pokračoval v hre perami, jazykom, zubami, pokračoval v mojom nenásilnom väznení a pokračoval v hre so šnúrkami.

Pochybujem, že ja by som bola taká multifunkčná.

A odrazu som pocítila, ako sa pás nohavíc uvoľnil a tie klesli nižšie. Uvoľnil šnúrky. Tepláky odhalili vrchný lem môjho spodného prádla- obyčajné čierne, uznávam, to už som mohla mať pri výbere lepšiu ruku- no neklesli nižšie kvôli tlaku našich tiel.

Faust sa bozkami presunul na spodný koniec mojej hrudnej kosti a zaťahaním za košelu za mojím chrbtom som sa musela nakloniť dozadu. Tým som mu poskytla lepší prístup ešte nižšie, zatiaľ čo on mi voľnou rukou- ktorá už prišla o zábavu v podobe šnúrok- podoprel chrbát.

No, mal to vymyslené dobre.

Bozkával ma po bruchu, bokoch, venoval sa mojej pokožke akoby to bola nejaká vzácna látka. Zavrela som oči a započúvala sa do melódie vlastných vzdychov.

Odrazu som strnula ja i on. Otvorila som oči a vyrovnala sa, práve vtedy, keď sa on odtiahol.

Obaja sme pohľadom vyhľadali to niečo, čo nás oboch tak rozhodilo. To niečo, na čo narazili jeho pery.

Spod nohavičiek mi vytŕčal kúsok jazvy, pamiatky na Lupina.

Jeho oči už neboli lačné, no ani nie znechutené. A ja som necítila ani stud, ani strach, ani bolesť. Proste bola tam- ako pripomienka noci, kedy ma Lupin pohryzol, kedy ma Faust zachránil.

Priložil k nej prsty a jemne ju pohladil. Zdvihol ku mne spýtavý pohľad.

Chcel vedieť, či ma to nebolí.

Nič som nespravila, neprikývla ani nepovedala, on však pohľad stočil späť a jazvu znova pohladil.

"Dúfam, že sa Lupin dozvie pravdu. Že zistí, že to on je vrah," povedal odrazu a mňa z tvrdosti jeho hlasu oblial chlad.