Postavila som sa a prešla ku skrini. Myslela som, že to odpúta moje myšlienky od viny a zahanbenia, že bol Faust svedkom niečoho takého. Malo to presne opačný efekt, pretože som pozerala do skrine ako zombie a hlavu mala uškvarenú v konšpiračných teóriách, ako to asi vezme.

Nedokázala som ani určiť, čo je na ktorej polici.

Zaregistrovala som Faustov pohyb, keď sa zdvihol z kresla a podišiel bližšie. Pocítila som jeho prítomnosť tesne za mojím chrbtom, pocítila som ju i napriek tomu, že sa ma nedotkol.

"Rozhodilo ťa to?" ozval sa a ja som zavrela oči, opäť si vybaviac to, čo som cítila, keď za sebou zavrel dvere mojej izby.

Môj vlk sa triasol, ako veľmi sa chcel oslobodiť z bariéry, ktorá je v tomto čase mesačného cyklu najpevnejšia. Práve preto ma udivuje, ako ma mohol tak ovládnuť.

"Nechcem sa o tom baviť."

Stíchol v reakcii na môj podráždený hlas. Rada by som to vzala späť, rada by som bol príjemnejšia... Lenže som stále pociťovala dozvuky toho, že som vo Faustovi videla korisť. Keby nebol repressor, strhala by som z neho oblečenie ako besné zviera.

To môže znieť vášnivo, no s vášňou to má pramálo spoločné. Je to pud, ktorý sa dožaduje ukojenia. Silnejší než mozog, silnejší než srdce, silnejší než vôľa.

U Lupina vtedy vyhral a ja nedopustím, aby vyhral i u Fausta.

Tak ma vidieť nemal, to som urobiť nemala.

"Chceš, aby som išiel?"

To ma zamrzelo. Zhnusila som sa mu?

"Ak chceš," odvetila som mu a snažila sa dať najavo čo najmenej, ako nešťastnou ma tá otázka urobila.

Ak Faust nepredýcha, že si so sebou stále nesiem i druhého pasažiera, nemá to zmysel.

Horšie však je, že sa s tým nezmierim ja sama. Ako vlk samotár si vediem vynikajúco. S Faustom ale mám pocit, že musím niečo skrývať.

Možno to sa mi páčilo na Lupinovi. S ním nemusím skrývať nič. On vie, čo som zač. Môže to odsudzovať, môže to nenávidieť, avšak nemôže zmeniť jedinú vec- že si v sebe nesie to isté.

"Nechcem. Len mám pocit, že ťa to nejak... vzalo," dokončil tichšie a ja som sa nadýchla.

Dýchanie totiž podivným spôsobom súvisí s naberaním odvahy, všimli ste si?

Keď som sa konečne dostala do bodu, kedy sa zo slečiniek stávajú chlapi, otočila som sa k nemu a kazil to len pocit, že moje "hrdo vztýčená" vyzerá kúštek neprirodzene.

"Neboj sa. Pochopím, ak teraz nebudeš chcieť byť v mojej prítomnosti."

Faust na mňa okamih hľadel a v tvári vyzeral, že ma ani nepočul. To vám na sebavedomí práve nepridá.

Už-už som chcela zopakovať otázku- bolo to približne vtedy, keď sa začal tváriť o niečo znudenejšie- no prerušil ma.

"Už si skončila?" zdvihol obočie.

"S čím?"

"S tou sebaľútosťou."

"Prosím?"

"Neviem, o čo ti ide, ale napadajú ma dve možnosti. A obe sú hlúpe."

"Úžasné. A podelíš sa so svojimi teóriami?" zamračila som sa. Prečo chodím s tou najmenej súcitnou osobou v celom vesmíre?

Súcit nepovažujem za nijak dôležitú vlastnosť, ale občas- teraz napríklad- by som ho neposlala za dvere.

"Buď si myslíš, že ma to nejako vykoľajilo. V tom prípade si ešte viac ješitná, ako som tušil. Druhá možnosť je, že je problém na tvojej strane, hádal by som, že si sama nespokojná s vývojom udalostí. A na to nemáš dôvod. Nič sa nestalo. Nič, na čo by som nerád spomínal."

Teraz presne neviem, na ktorú stranu sa mám prikloniť.

"A spomínal by si na to rád?" zamračila som sa a vadilo mi, že som uväznená medzi ním a skriňou. Sú chvíle, kedy je môj osobný priestor väčší ako inokedy. "Na to, že som sa prestala kontrolovať? Že si ma musel skrotiť pomocou mágie?" Došlo mi, že som zvýšila hlas. Už zase.

"Spravil som to skôr zo zvyku. Tvoj vlk bol silnejší, tak som to proste urobil. Nenapadlo ma, že sa hneď po tom takto zosypeš," zamračil sa a do hlasu sa mu vkradol odtienok rozhorčenia. A keďže ma tým posledným slovom urazil, rozhorčenie začal byť problém nás oboch. Akurát že ma nepustil k slovu. "Nechápem, prečo máš pocit, že niečo nie je v poriadku. Keby sme pokračovali ďalej i po tom, ako som utlmil vlkodlačie prejavy, bol by som oveľa radšej, ako keď teraz vedieme túto konverzáciu."

"Ibaže tamto som nebola ja!"

"V tomto nezdieľam tvoj názor. Bola si to ty."

Otvorila som ústa, no slová mi z jazyka uleteli ešte skôr, ako som im dala tvar.

Dobre, pre toto chodím s Faustom. Tým, že sa nechová tak, ako očakávam, ale chová sa tak svojsky, je presne tým, čo ma skľudní. Má vlastné metódy a nenechá sa oblbnúť.

Začínala som pochybovať o svojom zdravotnom stave- to už naberám lupinovské depresie?

Prehltla som, keď mi už nejakú chvíľu prenikavo hľadel do očí, v ktorých sa stále museli premietať jeho slová. Strhla som sa a otočila sa mu chrbtom. Opäť zízajúc do skrine.

Nedokázala som úplne vstrebať, ako jedno to Faustovi bolo.

To je tak dobré, až to dobré nie je.

Moje podozrievavé ja, teší ma.

Jeho ruky som pocítila na bokoch, malým krokom sa ku mne pritisol.

Na lopatkách som pocítila jeho prsné svaly, prevyšoval ma takmer o desať centimetrov. Páčilo sa mi, že bol taký vysoký. Páčilo sa mi cítiť jeho dych vo vlasoch. Dlane v pohladení presunul na moje brucho, zišiel nimi o málo nižšie. Prstami zavadil o okraj školskej sukne, vošiel pod neho a pod bielou košeľou nahmatal moju pokožku. Jeho prstenník sa dotýkal okraja mojej jazvy, uvedomoval si to?

Strnula som, údy mi zdreveneli. Brucho sa mi naplo v túžobnom kŕči, horúčava od miesta jeho dotyku zamierila do nižších partií.

"Viem, kto sa mi páči, Myra. Viem, s kým som si začal. Nemusíš sa báť, že jedného dňa odhalím tvoje tajomstvo, pretože ja už ho poznám," šepol mi do ucha a ja som zavrela oči, len som nasávala jeho melodický hlas každou bunkou. Hovoril to tak lákavo, no najmä presvedčivo, až som tomu takmer uverila.

Vkĺzol pod košeľu celými dlaňami, čím ju vytiahol spod sukne. Keď rukami zamieril vyššie, svojím pohybom mi ju vyhrnul ešte viac a mňa na páse zastudenil chladný vzduch.

Jeho dlane sa prekrížili a zastali až keď sa palcami dotkol okraja mojej podprsenky.

Striasla som sa túžbou, ktorá pohltila moje telo. Nie ako pred chvíľou, keď po ňom vyštartoval môj vlk.

Teraz som po ňom dychtila ja, každý kúsok môjho ľudského tela kričal po jeho dotykoch, po jeho láskaní.

Ibaže on nemal pravdu. Nepozná moje tajomstvo. Nevie, s kým si začal.

Nepozná lupus natus vo mne.

Stisla som jeho dlane, ktoré ma hriali pod prsiami, vstrebávajúc moje hlboké nádychy.

Natočila som hlavu do strany, na spánku som pocítila jeho pery.

"Musím sa prezliecť, inak prídeme neskoro."

"Veď ja ti len pomáham s vyzliekaním," zasmial sa chrapľavo, čím moje myšlienky poslal do zeme zvanej Zabudnutie. Takmer.

Otvorila som oči a vyvliekla sa z jeho zovretia.

"Stretneme sa tam, dobre?"

Faust zdvihol ruku a položil mi ju na rameno, jemne ho stisnúc.

"Dúfam, že už ťa prešiel ten neopodstatnený strach o to, že niečo nie je v poriadku."

Prikývla som, ale nahlas som to nepovedala. Dobre, možno to nie je až taký problém. Ale nepáči sa mi, že sa mi to vymklo kontrole.

Ja musím mať kontrolu, aspoň nad sebou áno. Pretože inak vo vzťahu s Faustom nemám kontrolu vôbec nad ničím.

*****

Keď som sa- takpovediac za minútu dvanásť- zjavila u Slughorna, hneď za dverami na mňa zaútočil sám Pán Profesor.

"Slečna Courterová, už som si ani nemyslel, že prídete," postavil sa mi do cesty a ja som tak chtiac-nechtiac musela zastať. Vo vzduchu niečo pekne voňalo. Voňalo to ako pečené mäso.

Ak Slughorne nepreskočí formality, večera sa zvrtne vo vražedné bláznenie.

Ale dám mu šancu. Pretože sa naučil moje meno.

Na okamih som mu pozrela za chrbát a všimla si, že Faust sa uškŕňa, stojac pri jednom zo stolíkov s jednohubkami.

Jednohubky!

Došlo mi, že podobný úvodný pohovor absolvoval i on. Asi každý v miestnosti.

"Veď nejdem neskoro," opáčila som a začala mu venovať pozornosť.

"Takmer idete. Nanešťastie čakáme ešte na jedného hosťa, takže nie ste posledná. Ale on chodí vždy neskoro."

Na to som nemala čo povedať.

"Povedzte mi, ako ste sa dostali k tak uznávanej funkcii, akou je hlavný prefekt?"

Vážne- o čom točil?

"Na začiatku roka som dostala izbu s tromi blbkami, ktoré chceli do školy volať bohatých tatinkov, aby mohli bývať so štvrtou blbkou. Riaditeľ si vybral menšie zlo a presťahoval ma do primusských izieb."

Slughorne na mňa okamih hľadel ako na blázna a mne sa to začalo páčiť. A tak som pokračovala. Samozrejme.

"Obvykle dostanete izbu k funkcii. U mňa to bolo naopak," pokrčila som ramenami a snažila sa pôsobiť ako úplný idiot. Ak sa mu na mne nebude zdať nič výnimočné, už ma aspoň nepozve. A jeho výraz absolútneho zmätenia bol k nezaplateniu.

"No ale..." V jeho mierne vyvalenej tvári- čo je ale jeho bežný výraz- sa zjavilo podivné zamračenie. "Nemohli ste tú prácu dostať len tak. Na škole je veľa iných žiakov, ktorí by pre to obetovali mnohé."

"Predpokladám, že mám celkom dobré známky."

"Ale no tak... Veď ste druhá najlepšia z mojej triedy."

"Druhá?" zdvihla som obočie. To ma zaujalo- má presné poradie? A ja som druhá?!

"Slečna Evansová je najlepšia študentka, akú som mal tú česť učiť."

Môj plán tváriť sa debilne išiel ta-tam.

Zamrkala som. Neznášam Evansovú. A teraz mi tu tento starý dedo bude tvrdiť, že je tá koza lepšia ako ja? Elixíry miešam ako poloboh. A žiadna nafučaná bifloška nebude lepšia ako ja.

"No, nie je sa čomu čudovať, keď sa tak snaží. Neviem, ja som nikdy nepochopila, prečo nad trénovaním prípravy elixírov potrebuje stráviť tie dlhé hodiny. Mne to ide akosi... samo," doplnila som a nevinne sa usmiala. "Ale nakoniec, ja to tak mám so všetkými predmetmi. Niežeby som sa sťažovala, len potom neviem pochopiť takých ako Lily, čo musia nad všetkým dlho maturovať."

To Lily ma na jazyku bude páliť ešte dva ani, ale niekde v týchto miestach sa Slughorne tváril skoro až bezradne, takže mi to za to stálo.

Rozhovor so mnou zrejme neprebiehal tak hladko, ako s ostatnými.

Nuž čo. Musím si voľajako zdvihnúť náladu. Toto je na to ideálne.

"Ja... Teda... Užite si večer," vykoktal zo seba Slughy a odstúpil.

Vzdychla som a podišla k Faustovi. Na perách mi celkom samovoľne hral spokojný úsmev.

"Už je dobre?"

"Výborne," usmiala som sa a do úst si vložila jednohubku.

*****

Neuveríte, ale tým, na koho sa čakalo, bol Black.

Keď sa monsignor Úžasný konečne zjavil vo dverách, ostatní sa začali hrnúť k veľkému guľatému stolu, akoby to bol zvonček ohlasujúci kŕmenie.

Zrejme tu nie sú prvý raz.

Faust zamieril k dvom voľným stoličkám na bližšej strane stola, no keď som videla Evansovú sadať si len o jedno voľné miesto vedľa, kývla som naňho a obišla stôl.

Síce ju tak budem mať viac na očiach, ale aspoň od nej budem ďalej. Každopádne už viem, čo znamenal ten Potterov významný pohľad na Blacka, keď sa dozvedel, že sem idem tiež.

Potterova dušička môže byť kľudná, dnes už som si trápenie ostatných vybila na Slughornovi.

Ale ako ju tak sledujem v tej cudnej bielej košeli... Možno sa dám nalákať na prídavok.

Ja som pre dnešný večer- vyberajúc z toho mála slušných vecí, čo tu mám, i keď som si po Vianociach prezieravo priniesla viac slušných vecí- vybrala tmavofialový sveter s výstrihom, za ktorý by ma už mohli vyhodiť z kostola. A čierne nohavice boli tak nejak základ mojej predstavy o slušnom no pohodlnom oblečení.

Nebola som oblečená nijak zvlášť nádherne, ale viem, čo mi pasuje. Viem, že tento odtieň fialovej podtŕha farbu mojich vlasov i očí, viem že výstrihom nikdy nič nepokazím a viem, že v kombinácii s nohavicami z hladkého lesklého materiálu a vysokými topánkami som celkom kočka.

Ostatne, Faust, ktorý ma nasledoval na druhú stranu stola a celú cestu mi čumel na zadok- také veci dievča skrátka vie- to celkom potvrdzoval.

Keď som sa usadila, k stolu pristúpil i Black a nečakane sa posadil vedľa Evansky. Tá sa naňho milo usmiala, takže som sa otočila k Faustovi, než by som po nej hodila vidličku.

"Ako dlho myslíš, že to bude trvať?"

"Pôjdeš po tom ku mne?" odvetil mi otázkou a v očiach sa mu zalesklo.

"Asi áno," pokrčila som ramenami.

"Tak potom dúfam, že čo najkratšie."

Za to som sa naňho nemohla neusmiať a rada by som sa k nemu naklonila a odmenila ho i fyzickejším darom, avšak večera u Slughorna je to posledné miesto, kde by som také niečo chcela urobiť.

Myslím, že som si zaistila, že už nikdy nebudem pozvaná. Keby však Slughy vedel, že chodím s Faustom, prekúsol by, i keby som prišla nahá.

Avšak Faust sa nemusí báť. Odmena príde, len trochu neskôr.