Piatok obvykle býva fajn, ale tentokrát som od rána pociťovala nechuť. Najradšej by som nevyliezla ani z postele. Keby piatok vymazali a týždeň by mal dní len 6, vôbec by som si s tým nelámala hlavu.

Ibaže piatok existoval, nikto ho odnikiaľ nevymazal a tak som z postele vstať musela.

Musela som sa obliecť. Musela som absolvovať vyučovanie. Musela som skočiť za Dumbledorom kvôli ničomu.

Zlepšilo sa to až s úderom piatej, kedy som od Dumbledora zamierila k Faustovi.

Otvoril mi až nejakú chvíľu po zaklopaní, no hneď ako za nami zavrel dvere, pritisol sa ku mne, takže som nemala čas sa sťažovať na netrpezlivosť.

Keď po pár sekundách odtiahol pery od tých mojich, piatok sa razom zdal krajší.

"Tiež ťa zdravím," zasmiala som sa a posadila sa na jeho posteľ.

Až potom som si všimla, že je vyparádený.

"Na to, že tam ísť nechceš, si sa celkom snažil," poznamenala som sucho a bola rada, že ma nikto nenúti od neho odtrhnúť oči- to by išlo ťažko.

Mal na sebe antracitové nohavice od obleku a sveter tmavšej vanilkovej farby. Viem si predstaviť, ako debilne by v tom vyzeral ktokoľvek iný. Sú však typy, ktoré by také niečo mohli predvádzať. Faust k nim patril- ale inak by si to asi nekupoval a už vôbec by si to neobliekal.

Na môj vkus však nosil primálo čiernej a priveľa svetlých farieb. Dnes to ale nebol dôvod k námietkam, keďže vyzeral naozaj lahodne.

"Chystáš sa Slughorna zbaliť?" pokračovala som s miernym zamračením, keďže mi stále nešlo do hlavy, prečo by sa mal tak snažiť.

Ja som mala v pláne džínsy.

"Možno chcem zapôsobiť na teba," ozval sa prvý raz od môjho príchodu, vlastne prvý raz od obeda, na ktorom sme si spolu pochutnali na špenátovej roláde. Teda- on si možno pochutnal, ja som len zaháňala hlad čo najmenej bolestivým spôsobom.

"Takže?" zdvihol obočie, keď sa krátkym pohľadom prezrel v zrkadle a prstami prehrabol vlasy, len aby vyzerali presne tak isto, ako vyzerali pred tým.

"Takže?" zopakovala som a pokračovala v neskonalej radosti, že tento výstavný kúsok je momentálne mojím priateľom.

"Uspel som?" spýtal sa a znížil hlas. Už len z toho, ako vábivo to povedal, sa dalo odhadnúť, že odpoveď pozná.

Ale Faust pozná odpoveď na väčšinu otázok, ktoré sa pýta. Jedného by až napadlo, prečo sa pýta. Prečo proste nepláva vesmírom ako samostatná jednotka, mysliac si svoje.

Postavila som sa a opäť si ho prezrela.

Potom som ho obišla, otvorila dvere a medzi nimi sa k nemu otočila.

"Prepáč, tiež by som sa mala ísť prezliecť. Pokračovanie nabudúce."

Vyšla som von a cítila sa dobre, že som to pre zmenu raz ja, ktorá prvá odišla z miestnosti.

*****

Moja radosť mi nevydržala moc dlho, pretože som vyšla spoza obrazu a tam asi sekundu počúvala mladého Zabiniho- i keď počúvala je asi silné slovo, skôr som sa tak len tvárila- keď spoza steny vyšiel Faust a zastavil sa u nás.

"Riešite niečo?" pozrel na mňa, no nijak sa ma nedotkol, nepristúpil ku mne. Choval sa presne tak, ako vždy. Ako pred naším slávnym "dali sa dohromady".

Tak nejak prirodzene bez predchádzajúcich debát sme obaja nabehli na režim, kedy sa s naším "dali sa dohromady" nechválime. Popravde, ani neviem prečo.

"Neviem," otočila som sa na Zabiniho a prižmúrila oči, snažiac sa spomenúť si, o čom rozprával. "Riešime niečo?"

"Nevyhovuje mi rozpis večerných zmien," zopakoval (predpokladám) Zabini hlasom, ktorý by aj hluchý správne označil za otrávený.

"Okej," prikývla som a chvíľu naňho pozerala. Až potom som z jeho vyzývajúceho pohľadu usúdila, že mi to nehovoril len aby ma potešil svojim božským hlasom. "A čo ja s tým?"

"Veď si hlavný prefekt. Takéto veci máš na starosti."

To decko (asi tak o dva roky mladšie ako ja, ale to nechajme stranou) sa mnou zdalo byť menej zastrašené ako ostatní. Zaujímavé.

Slizolin mal nerešpektovanie autorít (akože mňa) zrejme vrodené.

"Pokiaľ viem, hliadky si riešite sami medzi sebou. Nemôžem dozerať na všetko." Bože, za toto raz skončím v pekle. Faust si to asi myslel tiež, pretože nahodil neskutočný úškrn, asi dusiac smiech.

"No dobre, tak kto ich má na starosti?"

Hmm...

Som tak trochu bezradná, pretože to flákam. Seriózne flákam, ak sa to tak dá povedať. Proste na to kráľovsky kašlem. Netuším, kto to má na starosti, i keď som presvedčená, že niekde hlboko vnútri to viem. Mám totiž tušáka, že som to tej osobe dala na starosti ja. Tak celkovo som z nás dvoch- Lupina a mňa- ten väčší generál. Všetkých vás to prekvapilo, že?

"Vieš čo? Také veci rieši Lupin. Spýtaj sa Lupina." Moja obľúbená prefektská hláška.

Andrew sa na mňa zaškaredil, ale potom si odfrkol, obišiel ma a prešiel do spoločenskej.

Asi to až toľko nepáli, keďže za Lupinom nešiel hneď. A možno to len vzdal.

"Vieš o tom, že si v celej histórii Rokfortu ten najmizernejší primus?" otočil sa ku mne Faust a ja som k nemu vzhliadla. Akosi sa totiž ocitol bližšie ku mne, ale prisahala by som, že sa ani nepohol.

Teraz však stál tesne v mojej blízkosti, nedotýkal sa ma, no jeho tvár sa ku mne skláňala. A tá moja sa k nemu zase naťahovala.

"Nemôže to byť také zlé. Som primus už pol roka a ešte nikto nezomrel, Rokfort stále stojí."

Faust sa usmial a v úsmeve ma pobozkal, no potom sa za naším chrbtom otvorila stena a tak sa odtiahol. Ležérne, pomaly. Nie ako prichytený pi čine, proste sa nenútene odtiahol.

Zapôsobilo to na mňa z fyziologického aspektu, každopádne mi to napovedalo, že tak nechcel byť videný.

S tým všeobecne nemám problém, ale z nejakého rozmaru mi to aj vadilo. Prečo by sme spolu nemohli byť videní?

"Išiel si niekam?" spýtala som sa, keď okolo nás prešli nejaké decká a on ich vyprevadil pohľadom.

"Za tebou."

"Teraz som bola v tvojej izbe, nemohol si rovno povedať, že chceš ísť so mnou?"

"A skaziť ti tvoj teatrálny odchod? Nemohol som ti pokaziť radosť."

Zamrkala som. Vážne vedel všetko a o všetkom?

To je desivé.

"Práve si tak urobil. Dúfam, že si šťastný," odsekla som v predstieranom podráždení a zamierila do izby.

Rozmýšľajúc, čo si oblečiem. Na Slughorna kašlem, ale ak sa vyfikol Faust, musím sa aj ja. A basta.

*****

Spoločenská miestnosť primusských komnát bola plná, ale to som vedela ešte pred tým, ako som prešla dverami s Faustom v tesnom závese.

"Vidím, že zákaz vodenia sem kohokoľvek iného okrem prefektov sa tu príliš nedodržiava," poznamenal Black dosť nahlas na to, aby nebolo pochýb, že sme to mali počuť i my dvaja.

"Niektorí ho však porušujú naraz hneď niekoľkokrát," odvetila som nevzrušene, no venovala Blackovi pohľad, čo je viac, než si zaslúžil.

Vďaka tomu som si ale všimla, že vyzerá dobre. Až moc dobre.

Nebojte sa- ešte som sa Fausta nenasýtila. Sú to len tri dni, takže ho mám stále silný nedostatok.

Blackovi to však svedčalo z objektívneho hľadiska. Na sebe mal oblekové nohavice a čiernu košeľu popretkávanú striebornou niťou vo vertikálnych pásoch, jej materiál už z diaľky pôsobil luxusne. K tomu si nechal vrchný gombík rozopnutý, takže nevyzeral príliš konzervatívne. Naopak- pôsobil slobodne, vábivo a uvoľnene.

Black nosil presne ten pomer čiernej, aký sa mi páčil. A ak to nebola čierna, z 80% prípadov to bola aspoň tmavá, nekrikľavá farba.

Bol tmavý typ a vedel, že to je presne to, čo mu pasuje. K čiernym vlasom, k tmavým búrkovým očiam, k opálenej pokožke. K elegantnému, no energickému vystupovaniu.

Nenasýtila som sa Fausta, ale všímať si krásy ostatných je skrátka mojím hobby.

"Tu sa niekto vyfešákoval," dovolila som si poznámku a nepokračovala v ceste do svojej izby.

Ku podivu zastal i Faust, malý kúsok odo mňa, no nijak sa ma nedotkol. Opäť raz.

Začínala som mať pocit, že som to zle pochopila. Sme-spolu-netajíme-to-ani-to-nedávame-najavo mi už neprišlo ako vhodné označenie.

Sama môj vzťah s Faustom na verejnosť vyťahovať rozhodne nebudem, to som si istá. Ak by sa ma ale niekto spýtal, nezapriem ho.

U Fausta som si tým prestávala byť taká istá.

Jeho blízka prítomnosť však opäť pošteklila moje zmysli a ja som mala čo robiť, aby som udržala pozornosť na Blackovi a nesústredila sa na Fausta. I keď by som tak učinila s najväčším potešením.

Len málo chýbalo k tomu, aby sa v jeho okolí rozpúšťalo všetko ženského rodu.

Alebo som len zaujatá.

Som zvedavá, dokedy mi toto obdobie prudkej príťažlivosti vydrží.

"Idem reprezentovať," žmurkol Black so žiarivým úsmevom.

"Skôr sa ideš dobre najesť," ozvalo sa z kresla a ja som sa pohľadom presunula na Pettigrewa.

"On ide tiež k Slughornovi?" Neviem, prečo som svoju otázku adresovala Pettigrewovi, keď ma prekvapilo, že som sa skutočne dočkala odpovede. Síce len prikývol, ale aspoň zareagoval bez oneskorenia.

"Tiež? Akože aj ty ideš?" ozval sa nečakane Potter, no očakávane nepríjemne.

Pottera by som pokojne vymazala z existencie, spolu s piatkom. Už sme spolu mali trest, už sme sa spolu i opili... Ak nás toto nezblížilo, tak už nič.

"Obaja ideme," reagoval, takisto nečakane, Faust a ja som konečne dostala zámienku, prečo sa naňho pozrieť.

"Aj on?" spýtal sa Potter. MŇA. ZASE. Potter so mnou komunikoval. Už tretia vec za posledné dve minúty, ktorá ma prekvapila.

"To obaja ideme bolo dosť jednoznačné, nemyslíš?" nahodila som nepríjemný tón, aby vedel, že nesympatie sú obojstranné.

Uhol pohľadom na Blacka, ktorý prikývol na jeho nemú výzvu a potom sa opäť otočil na nás.

"Čím ste si to zaslúžili vy dvaja?" spýtal sa Black a ja som takmer spadla do kolien, keď svoju otázku adresoval i na Fausta.

Tak ako ja a Potter, ani oni dvaja k sebe nechovali nehynúcu lásku.

"Vykrádali sme skleníky," odvetila som mu už len preto, aby vedel, že tým si u mňa získal bod.

Ten má niečo za lubom.

Black s Pettigrewom sa zasmiali, ani nepotrebovali detaily, a Potter takmer zavrčal. Telom mi prebehol záchvev, ktorý však nevyvolali moje pocity.

Pohľad mi padol na Lupina, ktorý jediný sa ešte neozval. Sedel na kraji gauča a jeho pohľad bol do mňa pevne opretý. Bol skúmavý, sústredený a slabo frustrovaný, že samu nedarí vylúštiť hlavolam zvaný Myra.

Hrubo som svoje pocity nastrkala do krabice a tú zalepila. Lupin do mňa neprenikne aj keby som sa mala rozkrájať.

"Ja tam chodím rád."

"Tomu sa nečudujem. Slugornova agenda spočíva v masírovaní tvojho ega."

Black sa zazubil v jednoznačnom, i keď nemom súhlase.

"Nekrič. Náhodou sa ti to zapáči a budeš sa cítiť trápne."

"Cítim sa trápne už len že tam idem," odvetila som a venovala mu znechutený škľab.

Faust po mojej ľavici ladne prešlapol, čo upútalo moju pozornosť. Venoval mi významný pohľad. Nebavilo ho to. Chcel pokračovať v ceste.

Polialo ma horko, keď ma napadlo, že sa potrebujem prezliecť. A on ide so mnou.

To ma nenapadlo.

Odrazu som pocítila, ako sa mi niečo v hrudi skrútilo, avšak nebol to pocit, ktorý by mi patril.

I bez Lupinovej pomoci som schopná cítiť niektoré jeho emócie a pocity, účinok sa ale znásobí, keď je zámerne naladený na moju frekvenciu.

Prudko som sa otočila k tomu jedinému ďalšiemu vlkodlakovi v miestnosti a ani sa nesnažila zakryť vnútorné vrčanie môjho vlka.

"Prestaň s tým," zavrčala som bez mála i navonok, môj hlas počuteľne zhrubol, zdrsnel. To jeho večné hrabanie sa v mojich pocitoch a vnemoch mi už liezlo poriadne na nervy.

Aj ja to niekedy robím a niekedy sa to stane náhodou. Ale Lupin to robil zámerne, bez prestania už niekoľko dní.

Neviem, čo tým sledoval, ale viem, čo tým dosiahol. Pekelne ma vytočil.

Všetci obyvatelia miestnosti sa v ten okamih napli. Môj hlas naozaj nebol príjemný, môj výraz tiež určite nie. Doteraz to bolo nevinné, neškodné pošťuchovanie, i keď vyvolané nesympatiami.

Teraz som na Lupina hľadela s úmyslom mu ublížiť, ak mi nedá pokoj, a myslela som to vážne.

"S čím?" spýtal sa Black, keďže o ničom z toho nevedel.

"On vie s čím," odpovedala som mu, stále dosť výhražne, no oči som nespúšťala z Lupina. A on ich nespúšťal zo mňa. Boli sme do seba zakliesnení pohľadmi ako dva bojujúce vlky, čo v daný moment nebolo len dramatické prirovnanie.

To sa zvrtlo rýchlo.

"Nemôžem za to."

"Klameš," zarazila som jeho plané obhajoby jasným, razantným obvinením. Viem, kedy Lupin klame. A viem, kedy niečo sleduje.

"Hej, tak o čo tu ide?!" vyskočil po mne Potter a ja som sa narovnala, pretože som si uvedomila, že som sa akosi pudovo nahrbila do útočnej pózy.

Z Lupina ku mne dochádzalo jemné vibrovanie, snažil sa dostať k mojej krabici, no po hlasnom odhalení bol ešte nemotornejší ako pred tým. Chvel sa snahou získať odpoveď, rozhorčením, že som ho odhalila a nenechala ho pokračovať. Hnevom, pretože som ho odstrihla a ponížila, zvedavosťou, ktorá pulzovala ako nabitá batéria.

A ešte čímsi, čo mi napovedalo, že v jeho puzzle chýba už len zopár kúskov.

Sklonil pohľad ako prvý, keď som mu poslala svoju odpoveď. Nie tú, čo hľadal, ale agresívnu reakciu, ktorá mu po tele isto prebehla ako kŕč.

Zabúda, že som mu nadradená. Teraz to možno nič neznamená, ale až príde úplnok, môj vlk si na ňom zgustne.

"Aby ste išli, nie?" ozval sa zmierlivo Black. I keď nevedel, čo sa to deje, napätie medzi nami mu nemohlo ujsť. Tak ako nikomu v dosahu 5 metrov.

"Aby sme išli," zopakoval Faust a dotkol sa mojej ruky.

To robiť nemal. Môj vlk bol naštartovaný a v pozore, a na jeho dotyk zareagoval ostrým trhnutím. Akoby ste sa zozadu prikradli ku psovi, ktorý sa chystal k útoku.

Otočil sa naňho s prudkým trhnutím, čo v reále vyzeralo asi tak, že som sa strhla a jeho zovretiu sa vytrhla. Na ruke mi ostal vypálený dotyk jeho ruky, pretože môj vlk Fausta okamžite spoznal a zaradil.

Bažil po ňom.

A ja som po ňom prudko zatúžila.

Lupin sa ostro nadýchol, pochopenie sa mu odrážalo v očiach i v hlase. A po jemnej pavučine, ktorá bola medzi nami natiahnutá, ku mne dobehlo nekonečno čiastočiek poznania.

Otočila som sa na päte a schody do izby vyšla tak rýchlo, že to hraničilo s behom.

Vbehla som dovnútra ako zmyslov zbavená, upokojujúc svojho vlka. Otočila som sa až na tiché puknutie dverí a uvidela pred nimi stáť Fausta. So všetkým pôvabom, so živelnými, no tajomnými očami.

Keď som k nemu pristúpila a vôbec nie jemne ho pritiahla k sebe, umlčiac akékoľvek jeho námietky v divokom bozku, nedochádzalo mi, že ma z veľkej časti ovláda vlk.

Lupin ho naozaj vyprovokoval a Faust- s ohľadom na všetko, čo sa v posledných troch dňoch stalo- tomu vôbec nepomohol.

Faust ledva zdvihol ruky, aby sa ma tiež dotkol, keď som zovrela okraje jeho svetra a pretiahla mu ho cez hlavu jedným ráznym, vôbec nie jemným ťahom.

Prsty som priložila na jeho kožu a v tom pocítila, ako sa moje telo upokojilo. Vibrovanie- pozostatok môjho súboja s Lupinom- utíchlo, srdce sa skľudnilo, krv ochladla. Vlk sa stratil v studenom opare a dýchacie cesty sa mi prečistili ako na horskom vzduchu.

Odtiahla som sa od Fausta a spomenula si na podobný výjav spred pár týždňov. Ten však neskončil rovnako, môjho vlka nikto neupokojil a toho Lupinovho tiež nie.

Nie. S Faustom to nebude rovnaké. Nebude!

"Vysvetlíš mi to?" spýtal sa Faust, držiac ma za nadlaktia, no ja som ustúpila. Otočila som sa mu chrbtom, pretože pohľad naňho som nedokázala v danej situácii vydržať.

Do čerta aj s celým mojím vlkodlačím ja!

"Ďakujem," vypadlo zo mňa.

Faust neodpovedal ani nijak nereagoval a ja som mu bola naozaj vďačná. Za to, že to zastavil, keď mňa to ani nenapadlo.

Nebola som plne v moci vlkodlaka ako keď tu bol lovec, ale prestala som sa ovládať. Určite som nebola nezastaviteľná a asi to pre Fausta nebolo ani nijak nepríjemné- napokon, ani pre mňa nie- ale nemala som čistú hlavu.

Faust mi ju vyčistil.

Keď som sa k nemu opäť otočila, už bol opäť oblečený. Ani neviem, kedy to stihol, jeho pohyb som vôbec nezaregistrovala.

Možno ma utĺmil až moc, možno som len bola tak ponorená do vlastných myšlienok.

Nekomentovala som to, len som sa posadila na kraj postele a ostávala naňho hľadieť.

"Už si... to ty?" spýtal sa so zaváhaním, asi nevediac, ako presne formulovať svoju otázku.

"Hej."

"Čo sa to tam stalo?" spýtal sa, posadiac sa do kresla.

Neposadil sa vedľa mňa lebo bol tak ohľaduplný že mi nechával priestor, alebo sa ku mne po tej bez mála zvieracej reakcii nechcel približovať?

"Lupin ma provokoval. A vyprovokoval."

"Zámerne?"

"Ak sa pýtaš, či ma zámerne vyprovokoval, to nie."

"A čo zámerne urobil?"

"On..." zasekla som sa a odvrátila pohľad. "Cez puto svorky do seba akosi... vidíme. A on sa snažil vidieť až príliš."

"Vidieť mňa?" spýtal sa po krátkej odmlke a ja som po ňom opäť pozrela.

Pokrčila som ramenami a on sa zamračil.

"To je taký problém?"

"Problém je, že je to moje súkromie. Nemá na to právo."

"Chápem," prikývol Faust. Jeho otázka mi však zarezonovala v hlave. Či je to taký problém? Pre mňa nie, ale on dáva jasne najavo, že preňho áno.

Isté bolo, že začínam byť podráždená. Na Slughornovu párty aspoň pôjdem vhodne naladená.