Ďalší deň som si na obed dala boršč.

Podstatná informácia.

Dala som si ho sama.

Podstatnejšia informácia.

Pretože Faust sa od rána neukázal.

Najpodstatnejšia informácia.

Práve som si do úst vkladala prvú lyžicu polievky, keď sa pri mne objavil Severus Snape.

Sadol si vedľa mňa- ale nie tak blízko, aby to vyzeralo, že si prisadol-, nepovedal ani pol slova a začal si nakladať svoju porciu polievky. On si vybral fazuľovú.

Nedbám.

Každopádne ma na ňom niečo zaujalo. Na kraji tváre mal malú atramentovú škvrnku a tvár ako takú mal červenú. Akoby si ju dlho silne trel.

Možno to je z časti príčina, prečo nesedí so svojimi... nazvime och kamaráti, ale sadol si na kraj stola. Ku mne.

Všimol si, že ho sledujem, a hodil po mne nevraživý pohľad. Jeho očí metali blesky, ale ja som nebola príčinou jeho hnevu, len som bola v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste.

"Čo?"

"Zaútočili na teba písacie potreby?" neodpustila som si rýpavý komentár.

"Staraj sa o seba."

"V tom mám práve pauzu."

"Tak sa staraj o niekoho iného. Mňa vynechaj."

"Nemusíš byť hneď nepríjemný. Naozaj ma zaujíma tvoje zdravie." Môj hlas tomu však vôbec nenasvedčoval.

Jeho tvár dnes vyzerala komicky. Uznáte sami- podráždená pokožka nie je práve najkrajším rysom. S jeho teraz červenou, avšak obvykle kriedovo bledou pleťou a tmavými, splihnutými vlasmi nevyzeral príliš dobre.

Snape nie je žiadny krásavec, ale niečo z neho vyžaruje. Akési charizma, pre ktoré sa od neho radšej držíte ďalej, no vyhľadávate ho pohľadom. Dnes jeho tvár vyzerala žalostne.

No jeho oči vyžarovali hnev. Tak silný a tak deštruktívny, že som sa rozhodla dať mu pokoj.

Nech sa mu stalo čokoľvek, rozzúrilo ho to. Niečo mi však vravelo, že nejde ani tak o to, čo sa mu stalo, ako o to, kto mu to spôsobil.

Otočila som sa poza svoj chrbát k chrabromilskému stolu, kde sa Potter tisol k smejúcej sa Evansovej. Kto vie, ako dlho im to vyrží? Keby som mala do úvahy brať Evansovej inteligenciu, dlho nie. Tú však do úvahy brať nebudem- keďže sa s ním dala do hromady, niečo s ňou nebude v poriadku.

Vedľa sedel zadumaný Lupin, no netváril sa tak tragicky ako obvykle. Chrbtom ku mne sedel Pettigrew a Black.

Odrazu Lupin zdvihol pohľad od svojho taniera a pozrel priamo na mňa.

Mala by som si začať dávať pozor, členom svorky už je dlho a stále sa zlepšuje v jej vzájomnej komunikácii. A zlepšuje sa tiež v maskovaní seba samého.

Lupin sa zamyslene zamračil, no pozoroval ma ďalej. Ja som sa netvárila nijak, no snažila som sa preniknúť cez neviditeľný opar, v ktorom bol zahalený.

Bol podivuhodne rozhodený. Akoby mal chuť niekam ísť, niečo urobiť, no ani puto nie je tak dobré, aby mi povedalo, čo presne to niečo je.

Odrazu si všimol aj Snapea- ktorý už úspešne hltal polievku, asi aby mohol čo najskôr zmiznúť- a vnútrom sa mu previal slabý závan viny.

Samozrejme, že sa Severus opäť raz stal obeťou ich debilných vtipov. Lupin sa toho asi nezúčastnil- odkedy je primusom, ubližovanie ostatným prenechal na ostatok Záškodníckej party- ale určite o tom vie. A je mu to ľúto.

I napriek tomu, že za to nemôže. Celý Lupin.

Naozaj- čo by spravil, keby zistil, že za lovcovu smrť môže on?

V ten moment som bola viac ako inokedy presvedčená o tom, že moje rozhodnutie vziať to na seba, bolo správne. Napokon- bez Lupinovej priazne sa mi darilo celkom dobre. To, že som s tou štvoricou na nože, je možno jedna z príčin, prečo sa Faust prebral z letargie.

I keď jeho verziou je to, že len "čakal, až bude po všetkom". Strašná hláška, ale chápem ho. Len sa mohol ozvať aj skôr. Som multifunkčná, dokážem zvládnuť i viac vecí naraz.

Black si asi všimol Lupinovho pohľadu a tiež sa otočil, na čo som sa zase ja otočila späť. Pre túto chvíľu som mala tichých, pseudovýznamných pohľadov cez pol sály dosť.

Pokračovala som v boršči a rozmýšľala, kde celý deň trčí Faust.

*****

Faust sa už ani neukázal, ani vo svojej izbe nebol. Vytáčalo ma to.

To, že neviem kde je. To, že mi nepovedal, že má nejaký program. A hlavne to, že som ho chcela vidieť a nemohla som.

Urobila som si náhradný program, takže som po večeri skočila za Poppy. Bola prekvapená, že ma vidí, no príjemne. To sa mi často nestáva- ľudí pri pohľade na mňa obvykle poleje chlad. Takže som vydržala vyše hodiny rozprávať o rôznych zraneniach a úrazoch- či už som bola ich svedkom, alebo som o nich len počula a čítala. Poppy si robila poznámky, občas odbehla medzi pacientov. Resp. k jednému pacientovi, chalanovi z Bystrohlavu, ktorý ležal na lôžku s bolesťou brucha.

Nejakým spôsobom sa mu podarilo otráviť na čokoládových žabkách. Neviem- nepýtam sa.

Keď som okolo pol deviatej konečne prišla na izbu, bola som i celkom unavená. Zamierila som do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu.

Zvyšok môjho večerného programu mala vyplniť kniha, avšak len čo som si vankúš pod chrbtom vytvarovala do želanej podoby, ozvalo sa zaklopanie na dvere.

Lupin to nebol, to som usúdila vzápätí. Zlepšoval sa, ale tak dobrý zase nebol.

To, že niekto klope, znamená, že tam niekto je. A kto sa dostane cez dvere spoločenskej?

Mala som blízko k tomu, aby som z postele vybehla, no zachovala som si dôstojnosť. I keď ma nemohol vidieť- aspoň bude musieť dlhšie čakať.

Zaslúžil by si stáť tam celú noc po tom, ako na celý deň zmizol a nedal mi o sebe vedieť.

Takže som pomaly zavrela knihu, vykutrala sa spod paplóna, postavila sa, išla pozrieť z okna, zarovnala učebnice na písacom stole a skontrolovala sa v zrkadle.

Moje pyžamo klasicky tvorili pyžamové nohavice a voľné tričko. Nohavice boli šedé a tričko slizolinské. Viem, že mi tá farba nepasuje, a predsa ju nosím. Doteraz to bolo jedno, ale ak sa tu bude Faust v neskorých hodinách zjavovať často, asi si budem musieť nájsť náhradnú alternatívu.

Vlasy som mala stále mokré a rozhádzané okolo hlavy v dosť divokom štýle. Z popudu nie nezvyčajného, no stále divného, som nadvihla tričko a trochu stiahla pás nohavíc a pozrela na svoju jazvu. Bola mierne zružovelá a nepravidelná. Klopanie sa ozvalo znovu, na čo som tričko pustila a išla otvoriť.

Dala som si záležať, aby som sa netvárila prívetivo, i keď som bola vo vytržení z toho, že ho konečne vidím.

"Ahoj," ozval sa ticho a ja som naňho kamenne pozrela.

A potom som si všimla, že vyzerá unavene. Mal na sebe mierne dokrčenú košeľu uhľovo šedej farby a tmavé nohavice. Vlasy nosil zdanlivo rozhádzané vždy, dnes ich však rozhádzané naozaj mal.

Nie tak ako ja, ale u mňa sme na to všetci zvyknutí.

Ramená mi poklesli z nafučanej pózy do normálnej výšky a kamenný výraz bol fuč.

"Stalo sa niečo?"

Pokrútil hlavou, ale naňho neobvykle uhol pohľadom.

"Smiem ďalej?"

Ustúpila som a nechala ho vojsť. Prešiel, no po dvoch krokoch zastal.

"Ty si už spala?" spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť nemilé prekvapenie.

"Nie, čítala som."

"Ak ťa vyrušujem, môžeme to nechať na zajtra," otočil sa späť a opäť zamieril ku dverám, no ja som mu ich zavrela pred nosom.

"Kde si bol celý deň?" spýtala som sa a nepohla sa odo dverí. Ak si myslí, že sa teraz znova vyparí, nepozná ma moc dobre.

Nebolo na ňom nič moc poznať, no intuícia mi vravela, že sa mi to nezdá. Je unavený. A pôsobí menej... Sebavedomo, asi. Nech Faust vyzerá akokoľvek, sebavedomie mu nechýba. Tá neurčitá nadradenosť, povýšenosť. Teraz vyzeral akosi... obyčajne.

A bola by priveľká náhoda, keby to nesúviselo s tým, kde bol celý deň.

"Bol som doma."

"Doma akože... doma?" zamračila som sa. "Prečo?"

Bez slova zamieril k oknu. Vadilo mi, že mi nevenuje pohľad, mala som pocit, akoby ma nevnímal.

Ale pohľad z okna ho upokojoval, to už som sa naučila.

"Nejaké rodinné záležitosti."

"Na ktoré sa nemám pýtať?" odstúpila som od dverí, no nešla až úplne k nemu. Nepáčilo sa mi, že je taký tajomný. Nepáčilo sa mi, že spolu chodíme, on má nejaký problém, a ja o ňom neviem.

I keby som si jeho problém vymyslela sama. Čo je pravdepodobné.

"Prečo si mi nedal vedieť? Hľadala som ťa."

"Ráno som odchádzal skoro. Teraz som prišiel. Ani som sa nebol prezliecť."

Vidno.

"Naozaj si v pohode? Je niečo, čo by som mohla urobiť?"

Otočil sa ku mne s mierne pobaveným úsmevom na perách.

"Nevedel som, že si taká starostlivá," zasmial sa takmer cynicky.

Nuž, to mám asi po mame.

Zamračila som sa kvôli tej predstave, no on to asi pochopil tak, že nesúhlasím s jeho pobavením. To sa mýlil- jeho pobavenie sa mi páčilo, len sa teda nemusel baviť na mne, uznávam.

"Netráp sa, preto som neprišiel," dodal odrazu a otočil sa ku mne. V očiach mu vzplanula jemná iskrička, ktorá presvietila celú jeho tvár.

"Aha," ostala som stáť mierne vyvalene, nevediac, čo na to povedať. "A prečo si teda prišiel?"

Jeho úsmev sa rozšíril, keď ku mne podišiel. Telom mi prešiel vzrušený záchvev, každá moja bunka sa pripravovala na ten vytúžený bozk.

On však zastal tesne predo mnou a bozk sa nedostavil.

"Pre úlohy, predsa."

Zabočil vľavo k stolu, na ktorom ležali perfektne zarovnané učebnice a neodpustil si smiech z toho, ako vykoľajene som ostala stáť. Akoby ma obliali studenou vodou.

Jeho smiech mi však bránil vykopnúť ho z izby.

*****

Prebrala som sa s jemným trhnutím, ktoré obvykle príde po spánku, o ktorom netušíte, že sa uskutočnil.

"A potom že prečo sme vždy u teba v izbe," zasmialo sa niekde z priestoru a ja som vzhliadla. Faust sedel pri stole a niečo písal.

"Čo robíš?"

"Opisujem."

"Čo?" posadila som sa a pretiahla svaly, popukala kosti. Vonku bola čierno-čierna tma, ale tá bola už keď prišiel Faust. Takže som netušila, koľko je hodín.

Bola som rozospatá. Keby som si ľahla, do chvíľky opäť spím. A nevadilo ani to, že v miestnosti svieti svietnik. Ani to, že je tu Faust.

Keď sa jedná o spánok, nepoznám kompromisy.

"Veci, ktoré som dnes zmeškal."

"Vždy si taký poctivý?"

"Nie, ale keď si zaspala, nemal som čo robiť. Pozorovať ťa ma bavilo len chvíľu."

"To je... desivé." Zvesila som nohy z postele, pretože sa ma začínali zmocňovať chute opäť si ľahnúť, opäť zatvoriť oči.

V miestnosti bolo chladno, pretože Faust otvoril okno.

Postavila som sa, obula si papuče a z kresla vzala čiernu mikinu, ktorú som mala i na vykrádacej akcii spred dvoch dní- ak teda ešte nie je po polnoci- a podišla k Faustovi.

Keď som vedľa neho zastala a oprela sa o stolík, odsunul sa a natočil ku mne.

"Ideš pokračovať v spánku?"

"Máš lepší nápad?"

"Jeden by tu bol," usmial sa a podľa istej nuancie v jeho hlase som vedela, že piškvorky hrať nechce. "Ale ty si sa naň akosi obrnila," pokračoval a pohľadom prebehol nižšie, zaťahajúc ma za spodok mikiny.

"Čerstvý vzduch je fajn, ale v marci je aj studený."

Faust sa postavil, takže som namiesto dole teraz pozerala hore. Tým, že som sa opierala o stôl, som bola nižšie než obvykle. Odrazu vyzeral byť príliš vysoký.
"Dnes si mi chýbala," povedal vábivo, ticho- nahlas hovoriť nemusel, keďže jeho tvár bola len kúsok odo mňa.

"Tým mi tú mikinu dole nedáš," zasmiala som sa, no po tele sa mi začalo šíriť všade dosahujúce teplo.

Na perách mu vystanul mierny úsmev, zaujato sledoval svoje prsty, ktorými mi vošiel do vlhkých vlasov.

Tým, aké mám vlasy husté, trvá dlho, kým uschnú. Tobôž, keď ich prilepím na vankúš. Vie to byť otravné.

"Je neskoro, mal by som ísť," prehovoril a pohľadom sa vyzývavo oprel do toho môjho.

Čakal, či ho zastavím. Či mu dovolím ostať.

Bolo by to pekné, ale nedovolím. Tak ľahké to nebude.

"Vyzeráš unavene."

"Skoro som vstával, ako som povedal," odvetil a sklonil sa ku mne bližšie. Tón jeho hlasu sa znížil a mne po chrbte prebehli vzrušené zimomriavky. Ledva som odolávala nutkaniu pritiahnuť ho k sebe bližšie, každá časť môjho i vlkodlačieho ja- ktoré v túto dobu mesiaca na veci obvykle len dozeralo- túžila po jeho dotyku. "Ale rád zostanem hore, ak mi dovolíš ostať."

Do tváre sa mi vhrnula pálivá červeň pri tej predstave, dlane, ktorými som sa opierala o stôl, mi zdreveneli. Naklonil sa ešte bližšie. Pred tým, ako sa jeho pery dotkli mojich, ho ale zastavil môj hlas.

"Zajtra ma už nenecháš samú, však?"

O málo sa odtiahol a pozrel mi do očí. Mal krásne oči, až takto z blízka som ich však mohla viac oceniť. Mali farbu toho najzaujímavejšieho odtieňu hnedej, aký som kedy videla. Ich oranžový nádych bol očarujúci. Podmanivý, značne tajomný, trochu výhražný.

Pohladil ma po tvári.

"Nie. Zajtra nie."

"Dobre," vydýchla som, no to už sa svojimi perami dotkol tých mojich.

Odlepila som sa od stola za svojím chrbtom, čím som sa k nemu pritisla. Ruky som obtočila okolo jeho pása, rada som ho pri bozkávaní objímala. Rada som ho držala, keď sa ku mne tisol, bol vysoký a štíhly, páčilo sa mi cítiť to.

Jednou rukou ma tiež objal, druhú ponechal zanorenú v mojich vlasoch.

Vpíjal sa do mňa perami, rozhorúčoval ma, vlastné telo odmietalo moje žiadosti na upokojenie.

Na okamih sa odo mňa odtiahol, opäť ma pobozkal, znova sa odtiahol a zhlboka sa nadýchol.

Až keď som pocítila, že sa odtiahol i telom, otvorila som oči.

Prepaľoval ma očami, jeho pohľad som cítila až v hlave.

"Naozaj nemám ostať?" spýtal sa ticho a myslím, že v ten moment sme obaja chceli, aby moja odpoveď bola áno.

Keby to bol ktokoľvek iný, odpoveď by áno bola. Ale keďže išlo o Fausta, nechcela som, aby to bolo tak rýchle, až by sa to javilo bezvýznamné.

"Dobrú noc," usmiala som sa, priznávam, že možno trochu škodoradostne. Ale ozaj len trochu- samej mi to bolo priveľmi ľúto, než aby som sa mu vysmievala.

Vzdychol, posledný raz ma pobozkal a o krok ustúpil.

Vzal si zo stola pergamen, ktorý rozpísal, a zamieril k odchodu. Zamierila som za ním, takže zastal až za dverami spoločenskej, za chrbtom mu zívala prázdna tmavá chodba. Ak by ho niekto v túto hodinu- i keď neviem, koľko hodín vlastne je- našiel na chodbe, mal by problém.

Ešteže som hlavný prefekt a podobné sťažnosti viem veľmi rýchlo zmiesť zo stola.

Nechápem, na čo Dumbledore myslel, keď mi tú prácu dával.

"Takže sa zajtra uvidíme na raňajkách?"

"Ak sa opäť nevyparíš," rypla som si, no to už sa ku mne opäť sklonil a umlčal ďalšie poznámky svojimi perami. Tento bozk nebol tak hlboký ani vášnivý ako ten v izbe. No i tak som sa cítila podvedená, keď sa po pár sekundách odtiahol.

"Ahoj," rozlúčil sa a zamieril chodbou preč. Chvíľu som ho pozorovala, ako sebavedomým, elegantným krokom mieri preč, potom som zavrela dvere a zamierila do postele.

Odrazu sa však otvorili dvere kúpeľne a v nich sa- prekvapivo- zjavil Lupin. Okolo pása mal len uterák, celkovo vyzeral ako scéna vytrhnutá z romantického filmu.

"Ty ešte nespíš?" zamračila som sa a pokračovala v ceste, vyhýbajúc sa pohľadom na jeho telo.

"Nie je zase tak neskoro," odvetil a dvere zatvoril, pokračujúc v ceste do izby, keď tu sa zastavil a otočil späť ku mne.

Jeho pohľad bol opatrný, výraz podozrievavý.

"Čo je to?" spýtal sa, keď ani po pár sekundách neprišiel na odpoveď, ktorú hľadal.

"Čo je čo?"

"To, čo z teba cítim."

Zamračila som sa a okamžite okolo seba vystavala psychickú bariéru. Vlkodlaka v sebe som umlčala a zavrela za železné dvere.

"To je choré, Lupin. Mohol by si ma prestať špehovať."

"Ja teba?" roztvoril oči, asi nečakajúc tak rýchle použite najlepšia-obrana-je-útok stratégie. Nečudo- on svoju otázku položil síce skúmavo a zamyslene, ale celkom príjemne. Možno by sme spolu napokon mohli vychádzať i po tom, čom som mu spravila.

Ale to by nemohol byť v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. "Neviem, kto sa dnes na obede snažil prečítať mi myšlienky." A mohol by mlčať.

"Myšlienky ti prečítať neviem."

"Vieš, ako to myslím," odvetil podráždene.

Samozrejme, že viem.

"Snape mi povedal, čo mu tvoji kamaráti zase vyviedli. Ako hlavný prefekt by si si ich mal trochu skrotiť. To, čo mu robia, je šikana." To bol podraz, obzvlášť keď viem, že Lupin sa za to cítil zodpovedný.

Ale keď sa to tak vezme, bol za to zodpovedný. Minimálne tomu vedel zabrániť.

Navyše to bola skvelá zmena témy.

Nie, vychádzať spolu nám nie je súdene, bez ohľadu na lovca.

Lupinova tvár sa zachmúrila. Stál tam, len v uteráku, vôbec si to neuvedomoval a tváril sa nešťastne.

To fakt nie.

"Dobrú," povedala som ľadovo a otvorila dvere do svojej izby. Ovial ma chlad- musím zavrieť to záškodnícke okno, ktoré stihlo zruinovať Faustovu vôňu kosatcov i za tak krátku chvíľu.

Lupin neodpovedal, no čoskoro sa ozvalo buchnutie i jeho dverí.

Už by som sa to mala naučiť. Lupin je v mojej svorke. Musím si naňho začať dávať väčší pozor.