"Čo myslíš, že teraz príde?" spýtala som sa, keď sa mi konečne v ústach vytvoril priestor aj na slová, nie len na horúčkovité sucho.

Prižmúril oči a o kúsok sa odtiahol, no nepúšťal moju tvár. Stále zotrvával dlaňami na mojej pokožke, horko sa mi šírilo nie len po tvári, no po celom tele.

Len jeho výraz už nebol taký nežný. Skôr obozretný, hraničil s nepríjemným.

"Odpoveď," prehovoril prísnejšie, než by som pri tak jemnom dotyku čakala.

Prehltla som a chcela pokrútiť hlavou v nedostatku toho, čo on nazval odpoveďou, lenže stále držal moju tvár.

Začínala som si pripadať ako vo zveráku, každá moja myšlienka bola pomyselným otočením páky, pritiahnutím dvoch drviacich častí k sebe. Každá jedna pochybovačná myšlienka.

Bol tak blízko, tento faktor na mňa silne pôsobil, predsa ma čoraz viac zvnútra sťahovalo čosi iné.

Vyžadoval odpoveď. A ja som žiadnu nemala.

Nie hneď. Nie tak rýchlo.

Nie tak... Dočerta, čo tak povedať proste áno? Sama veľmi dobre viem, že to chcem!

Lenže...

Stisla som jeho zápästia a odstrčila ho od seba.

Pokrútila som hlavou.

"Nemôžeš ju po mne chcieť. Nie tak náhle."

"Obvykle nepotrebuješ toľko času na zodpovedanie jednoduchej otázky." Mračil sa. Jeho pohľad už nebol prísny, no bol chladný. Nie, nebol chladný- bol nazlostený.

Neodmietla som ho, ale ani som ho neprijala. To asi nie je reakcia, ktorú čakal.

"Jednoduchej?!" vyštekla som a nebola si istá, či ja situáciu preháňam, alebo ju on podceňuje.

Veď... Je to Faust! Ak poviem bezmyšlienkovite áno, čo to spôsobí?

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, že by medzi mnou a Faustom skutočne mohlo niečo byť, takže som nikdy nemusela preberať dôsledky takého vzťahu.

Pretože s Faustom to nie je len "tak to skúsme". Ak prídem o kamaráta a potom i o priateľa, čo mi ostane?

Ak s Faustom naozaj niečo budem mať, bude to vážne. A nebude to na chvíľu. Budem sa musieť snažiť. Budem s ním musieť zdieľať veci, ktoré som s ním doposiaľ zdieľať nemusela. A niektoré veci s ním už nikdy môcť zdieľať nebudem.

No ak teraz poviem nie, nebude nič.

V hlave sa mi vynoril obraz jeho pier zovretých okolo mojej vidličky a mňa polialo horko. Opäť.

Rozhodne som mala chuť povedať áno. Avšak nebolo fér, že ma postavil pred hotovú vec.

"To nie je fér!" obvinila som ho okamžite, pretože niečo som povedať musela.

V ostrom oranžovom záblesku v jeho pohľade som mohla uvidieť fakt, že moje obvinenie sa ho dotklo. Asi by som sa mala cítiť zle- no skôr som pociťovala niečo medzi hnevom, úzkosťou, nedočkavosťou a ublíženosťou.

Možno presne tak sa on cítil posledných pár týždňov, keď musel stále riešiť moje problémy namiesto toho, aby sa dostalo i naňho.

"Nie je fér chcieť vedieť, na čom som?" prižmúril oči. Vyzeral, že má ťažkosti uveriť tomu, ako sa to celé zvrtlo.

"Vedel si, na čom si," povedala som tichšie, skôr som to len zamrmlala.

Samozrejme, že to vedel. Videl, ako reagujem na jeho prítomnosť, na jeho slová, na jeho dotyk.

Je skvelým pozorovateľom. Je chytrý, až príliš chytrý- vie ako sa rozhodnem vo veciach, o ktorých ja ešte len rozmýšľať budem.

"Ako som to asi mohol vedieť?" spýtal sa trpko, stále vyvedený z miery.

Vyviedla som ho z miery po tom, čo on konečne urobil prvý krok.

To je... nemilý vývoj udalostí.

Avšak nie som na vine len ja- takže sa teraz nebude tváriť ako obeť udalostí. Veľmi dobre si to vie zariadiť tak, aby bolo po jeho. Ani len netuším, ako veľme dokáže niečo prešpekulovať, aby sa stretol so žiadaným výsledkom.

"Netvár sa ako neviniatko, Faust! Stavím sa, že už teraz vieš, ako to celé dopadne!" odsekla som nahnevane a bola rada, že hnev začína preberať kontrolu nad zmätenosťou.

Možno vystrašenosťou- ale nie, to nahlas nepriznám.

"Tak prečo nepreskočiť rovno na koniec a nevynechať túto drámu?" povedal odrazu pokojným hlasom, odhodlaným, istým. Moc Faustovským- až príliš.

A skôr než som urobila čokoľvek- včetne nádychu- opäť bol pri mne, opäť držal moju tvár vo svojich dlaniach.

Čo však bolo nové, pritlačil pery na tie moje a tak úplne utlmil všetko, čo sa vo mne v ten okamih odohrávalo.

Len aby to v ďalšej sekunde mohol zostonásobiť.

Ako opísať okamih, ktorý sa opísať nedá? Nešlo len o fyzický aspekt toho okamihu- jeho pery sa dotýkali mojich, vpíjali sa do nich netolerujúc akékoľvek zaváhanie. Chcel to, užíval si to, a dal mi to pocítiť. Dotykom svojich pier na tých mojich sa akoby natiahol do temna môjho vnútra, našiel tam uzlíček pocitov, ktoré voči nemu chovám, a vylovil ho na povrch. Na svetle sa toto klbko rozmotalo len na to, aby ma mohlo priviazať... k nemu.

Moje ruky bez vyzvania zamierili k jeho krku, hrudi, ramenám, k jeho vlasom. Prsty vsávali dotyk jeho pokožky, akoby to malo byť to posledné, čo pocítia.

Moje pery už istú chvíľu s vervou reagovali na tie jeho, no až teraz som si uvedomila, ako vášnivý a odovzdaný ten ich boj bol. Chcela som všetko naraz- cítiť ho, vidieť ho, ochutnať ho. Chcela som byť nežná, drsná, vynútiť si svoje, podriadiť sa mu.

Chcela som ho. Celého. Nevynechajúc jediný kúsok, neprísť o žiaden detail. Chcela som ho mať pri sebe, pre seba. S nikým sa nedeliť. Pochváliť sa ním. Udržať ho ako svoje tajomstvo. Nenechať ho ísť, nenechať ho odtiahnuť sa, nenechať ho urobiť nič, čo by nezahŕňalo mňa.

Ak mám byť úprimná, ohúrilo ma, ako veľmi silný ten pocit bol. Toto všetko vo mne bolo? Ako to vedel? Ako to vedel, keď som to nevedela ani ja?

Náš bozk sa medzičasom prehĺbil, jedna jeho ruka skĺzla na môj chrbát, pritisla ma k nemu viac. Vymazala priestor medzi nami, vpila nás do seba telami tak, ako sa do seba vpili i naše pery.

Uvedomila som si, že mal pravdu- len preskočil na koniec. Muselo to tak skončiť- tak veľmi sa mi ten okamih páčil, že čokoľvek nepríjemné by prišlo po ňom, nedokázalo by to narušiť to vibrujúce, prenikavé maximum, ktoré sa vo mne ustálilo.

Pohyb jeho pier spomalil, na kúsok sa odtiahol, venoval mi ešte jeden posledný bozk a odtiahol sa.

Rukou ma však stále držal vo svojom objatí, nepustil ma, len sa odtiahol natoľko, aby mi mohol pozrieť do očí.

Nevadilo mi to- po jednom vneme prišiel druhý, takmer rovnako úžasný.

Jeho oči boli teplé, žiarivé, uspokojené. Vždy bol pôvabný, no teraz sa mi páčil ešte viac.

Bol môj.

"Už mi dáš konečne za pravdu?" šepol, očami si prezeral moju tvár a v jeho pohľade sa zračila podobná spokojnosť, aká musela byť i v tom mojom- to vedomie, že to, na čo sa pozerám, je moje, mi spôsobovalo ešte väčšiu rozkoš ako hladenie na mojom chrbte.

Ruky, ktorými som ho doposiaľ objímala okolo ramien, som vsunula pod ne, objala jeho trup a tak sa k nemu pritisla ešte viac.

"Obvykle nemám takú radosť, že máš v spore medzi nami pravdu ty," zamumlala som, položila si hlavu na jeho rameno a uspokojila i tretí zmysel- nasala som jeho kosatcovú vôňu v hlbokom nádychu. Do toho na mojej hrudi bilo jeho srdce, telom som tlmila jeho nádychy, druhou rukou zišiel od mojej tváre a pripojil ju k tej na mojom chrbte.

Z hrdla sa mi vydral pobavený smiech. Bola som tak spomalená, keď išlo oňho!

Aspoň jeden z nás nemá problém ísť si za tým, čo chce- a čo najdôležitejšie, učiniť tak bez meškania.

*****

Ďalšie ráno ma zobudil podivný pocit. Nedočkavosť. Očakávania. Nespokojnosť. Tieseň.

Vyskočila som na nohy a pozrela z okna. Pršalo. Prekvapivé. Nemožno tomu uveriť.

Zaškľabila som sa a uvedomila, že nemám až tak nadšenú náladu, akoby sa po včerajšku dalo čakať.

Zobrala som si všetko potrebné a zamierila pod sprchu. Včera som nemala chuť pod ňu ísť- nechcela som zo seba zmyť Faustovu vôňu, ani keby som pred jeho objatím vyložila kamión plný kameňov.

Dopadli na mňa prvé kvapky vody, ktoré boli ešte značne ľadové. Po pár sekundách sa teplota ustálila na teplej teplote- horúcej teplote- a mne na um zišlo, kedy opäť nasiaknem jeho vôňou.

Bolo to tak zvláštne- bolo to pre mňa úplne nové a priveľmi som nebola nadšená, čo to so mnou spravilo. Čo so mnou spravil on.

Včera sme sa rozlúčili s absolútnym pocitom eufórie. No tak ako mi on zišiel z očí, tak sa stratil i tento pocit. Predsa len- čo to znamená?

Aké to bude, až sa teraz uvidíme? Ako sa bude chovať on? Ako sa mám chovať ja?

Sme pár? Sme milenci? Sme priatelia s výhodami?

Mám ho pozdraviť? Mám ho objať? Mám ho pobozkať?

A prečo sa necítim komfortne ani u jednej možnosti?

To sa vymyká môjmu doposiaľ udržiavanému imidžu. Ja nie som tá, ktorá veci príliš rieši, nie som tá, ktorá sa bojí stretu.

No je to Faust. Uvedomujem si, že túto vetu používam ako výhovorku v poslednej dobe príliš často- a to tiež nie je vec, ktorá by ma upokojovala.

Celá táto... vec je skrátkapríliš nová, príliš divná.

Možno keby mi dal viac času prispôsobiť sa myšlienke nás dvoch... i keď to asi nebude ten problém. My dvaja sme tá jediná časť, ktorá mi na tom sedí. Všetko ostatné nedáva zmysel.

Včera sme to utli príliš skoro, to bude ten problém.

Keď už som na to tak dlho čakala, mohla som si to viac užiť. To by mi určite upokojilo nervy. Lenže on nechcel- ešte okamih sme zotrvali na tej chodbe, potom ale povedal, že musí dopísať list svojmu leprikonovi.

V podstate ma navnadil a potom odpálkoval.

Vypla som prúd vody s pochybami- ak je môj momentálny stav výsledkom jeho zákernosti, možno som urobila chybu, že som povedala áno.

Povedala som vôbec áno? Nepovedal ho za mňa?

Pozrela som na seba do zrkadla. Líca som mala červené zo sprchy, vyzerala som takmer veselo. Protestne som sa na svoj odraz zamračila.

Mala by som byť veselá. Faust je v podstate zhmotnením mojich túžob. Nie- moje túžby nikdy neboli tak smelé, kým nestretli jeho. To on stanovil ich laťku.

Možno mi to áno vtisol do úst- doslova- ale nie proti mojej vôli. Chcela som ho.

Kriste, chcem ho. Najlepšie keby vedľa mňa stál i pri umývaní zubov.

Napriek nespokojnosti som nedokázala potlačiť chvenie pri spomienke na včerajšok a pri vyhliadke na dnešok. Čokoľvek urobí, akokoľvek sa zachová- nie je to jedno?

Rozhodla som sa, že nebudem nič preháňať. Navodiť prehnane nadšený či prehnane chladný dojem je to posledné, čo chcem.

Keď sa nad tým zamyslím- nie je to tajomstvo?

Dočerta aj s tým jeho rýchlym vymiznutím zo scény. Nabudúce by mi aspoň mohol dať pokyny čo ďalej.

Obliekla som si školskú uniformu a vyšla z kúpeľne.

Lupin práve zatváral dvere svojej izby.

"Meškám?" vypadlo zo mňa okamžite, bez nejakých väčších zamýšľaní.

Okej- myšlienky boli z celého procesu vynechané.

Zdvihol ku mne zrak a zamračil sa. Asi sa spolu ešte nebavíme, že?

"O dvadsať minút začína prvá hodina," prehovoril po chvíli, netváriac sa úplne sebaisto v novej situácii.

Jo tak to sme dvaja.

Donútila som sa sústrediť na Lupina, aspoň na sekundu. Naposledy som mu pomohla. To bolo odo mňa pekné.

Ale asi to nezmylo fakt, že stále netuší, čo sa v tom lese stalo. To mi akosi vybzuklo z hlavy- Faust ma pobozkal, jedno s druhým...

Faust ma pobozkal. V podobe troch slov to znie strašne čudne. Stále akosi nereálne.

"Meškám," prikývla som. Ranná sprcha nie je na krátko, obzvlášť s mojimi vlasmi. Ale vďaka prútiku už boli suché- len to netrvalo práve 2 minúty.

Vošla som do izby a zavrela za sebou dvere, nejak neriešiac pozdravy. Keď sa spolu oficiálne nebavíme, pozdravy nie sú potrebné, predpokladám.

O pätnásť minút som už vbiehala do učebne transfigurácie a prisadla si na svoje obvyklé miesto vedľa Blacka.

Pohľadom som prebehla po lavici kúsok predo mnou, no miesto vedľa Snapea bolo prázdne.

Samovoľne som sa zamračila. To nemyslí vážne, že nepríde!

"Tu sa zasa niekto vyspinkal do ružova," ozvalo sa po mojej strane uchechtnutie.

Priznám sa, na mojej tvári musel byť hodne dementný výraz, keď som sa otočila na Blacka, ale korunu som tomu nasadila až tým: "Huh?"

"Opäť raz pozitívne naladená?"

"Nerýp," zamračila som sa rozladene a úkosom ešte raz pozrela na voľné miesto vedľa Snapea.

"Od svojej obľúbenej spolusediacej by som čakal viac ostrovtipu."

"Black, to ma balíš, alebo len hlúpo provokuješ?" opäť som sa k nemu otočila a uvedomila si, že sa mu dokonale podarilo upútať moju pozornosť.

No, Lupin to nezvládol, ale Black je holt Black.

"Samozrejme, že ťa balím. Ale skôr ako spyšnieš- to už vážne nepotrebuješ- ťa musím upozorniť, že v komunikácii s opačným pohlavím sa mi to stáva často."

"Bez tvojho pričinenia?" zdvihla som obočie. Napadlo mi, že v tomto ma za nos asi neťahá- naozaj sa mu to stávalo, len som myslela, že to robí zámerne.

Pokrčil ramenami. "Zvyk je železná košeľa."

"A čo až budeš mať dievča?"

"Ja mám vždy dievča," zazubil sa, na čom som prevrátila očami.

"Nie, Black... Myslím dievča-dievča. Nie dievča-dočasné-púzdro-pre-tvoj-jazyk-a-nechcem-vedieť-čo-ešte."

Black sa neudržal ani sekundu, okamžite spustil hurónsky smiech, ktorým na nás prilákal nejeden pohľad.

Pri rýchlom preletení pohľadom po triede som zistila, že Faustovo miesto už nie je prázdne. Stuhla som, ale nedala som to najavo. Ešte som úplne nezanevrela na samú seba.

Faust mi venoval zdvihnuté obočie, no inak sa netváril nijak konkrétne. Nedajbože žiarlivo- nebolo by to ale pekné?

Odpoveď- nie, nebolo. Ak by žiarlil na Blacka, naozaj by ma sklamal.

Z jeho znudeného pohľadu sa, každopádne, dalo vyčítať, že sa necíti byť Blackom ohrozený. Neviem, ako sa ešte v to ráno cítil, no túto položku som zo zoznamu mohla s pokojným svedomím vyškrtnúť.

Za to môj tep neostal pokojný. Rozbúšil sa ako pri rýchlom postavení z postele na slnku pri dehydratácii. Kombo XXL.

Len s ťažkosťami som od neho odtrhla pohľad a otočila sa na stále sa uchechtávajúceho Blacka.

"Ostrovtip. To bol on."

"Ani som si nevšimla," reagovala som trochu otupene, odolávajúc náporu celého môjho ja, ktoré chcelo opäť vidieť Fausta. Teraz, keď už som mala potvrdenú jeho prítomnosť, bolo ťažké nestáčať k nemu pohľad každú tretiu sekundu.

Čo si to tu nahováram- bolo ťažké nestáčať k nemu pohľad každý tretiu stotinu.

Trochu mi pomohlo, že pri ďalšom prieskumnom natočení hlavou som sa stretla s temenom jeho hlavy.

Keď bol otočený chrbtom, bolo to o málo znesiteľnejšie.

Každopádne ma vykoľajilo, ako málo vyzeral, že ho tankuje moja prítomnosť. On nešalel celé ráno z toho, ako to bude vyzerať? Ako sa k sebe budeme správať?

Jasné, že nešalel. Je to Faust.

"Predpokladám, že som ešte nestretol tú, ktorá by ma to mohla odnaučiť," nadviazal Black tam, kde sme prestali, no mne trvalo 2 večnosti, kým som sa chytila i ja.

"Možno ju ani nestretneš, kým sa to neodnaučíš."

"Hovorí tá, ktorá od seba každého odháňa."

"Mám na to svoje dôvody."

"A nechceš radšej chlapca-chlapca?"

"Snáď to nemá byť návrh." Napadol ma Faust. Samozrejme, že ma napadol Faust.

Bože, toto bude ešte dlhý proces adaptácie na novú situáciu.

"Opäť to tak vyznelo?" zamrkal Black a mne došlo, že našťastie máme každý vlastné problémy.

Niektorí z nás ich majú o málo serióznejšie.

"Vážne by som s tým mal niečo robiť," otočil sa Black trochu bezducho dopredu, na čo McGonagallová začala hodinu.

*****

Vyšla som z triedy medzi poslednými a stretla sa s pohľadom osoby, ktorá sa ležérne opierala o protiľahlú stenu. Na krku mi naskočila husia koža, keď som k nemu pomaly zamierila, upútaná jeho výrazom.

Bol zdanlivo znudený, no v očiach mu hralo oranžové lačné svetielko, ktoré skúmalo každý môj pohyb.

"Ahoj," zastala som krok od neho, trochu ťažko stravujúc fakt, že si ma celú hodinu ani len nevšimol- a že to musím vedieť, keď som na ňom visela pohľadom asi tak... celý čas?

"Ponáhľaš sa?" spýtal sa namiesto odzdravenia, stále sa chrbtom opierajúc o kamennú stenu za svojím chrbtom.

Pokrútila som hlavou, tak nejak sa nevyznajúc v tom, čo sa deje.

Faust pohľadom vyprevadil posledného Slizolinčana, ktorý sa stratil za rohom, potom sa konečne odtiahol od steny, rukou zovrel môj zátylok a pritiahol si ma v bozku- v bozku lenivom a pomalom, no úžasne labužníckom.

Bolo to ako s tými cestovinami včera- pomaly ich prevaľoval v ústach, vychutnával si ich chuť.

Teraz to isté robil so mnou, s mojimi perami. Druhou rukou sa ma nedotýkal, ja som sa nedotýkala jeho, len jedna jeho dlaň zvierala moju šiju, nepúšťajúc ma od seba ďalej, pokračujúc vo vychutnávacom bozku.

Jeho "ponáhľaš sa?" odrazu nabralo nový význam.

Skutočne som sa neponáhľala- len som si ten okamih užívala ďalej.

A odrazu som si uvedomila, že sa nemusím cítiť tak divne, že nad tým nemusím toľko premýšľať, že to nemusím toľko analyzovať.

Je to Faust. Stále ten istý Faust. A niet sa kam ponáhľať.