V jednu chvíľu som v slabom lúči svetla vychádzajúcom z konca prútika položeného na stole vedľa kochlíku lúštila svetlozelené lístky v tvare trojuholníkov na hnedastej stopke, ktorá rástla z drevnatej masy približne podobnej gule, v druhej chvíli sa mi zrak rozmazal, telo sa mi stočilo do strany a postava vyššia odo mňa sa ku mne sklonila a oprela mi tvár o pravú stranu hlavy.

Teplý dych dopadol na pokožku mojich spánkov, o ktoré sa otreli i pery a mňa objala stála, nevtieravá vôňa kosatcov.

Zamrkala som, s tvárou napoly zakrytou jeho ramenom, s očami rozpleštenými z malej časti prekvapením, no z oveľa väčšej časti to bolo z faktu, že ma Faust objal a jeho ruky si nachádzali cestičky po mojom chrbte.

Vydrala som zo seba pridusený rázny výdych a ruky mi vyleteli k jeho ramenám, ešte nerozhodné, či ho odo mňa odstrčia, alebo pritiahnu ešte bližšie.

A keď som prudké bubnovanie svojho tepu cítila už i na zadnom konci jazyku, a keď sa moje prsty kŕčovo zovreli okolo vrchnej časti jeho rúk, stalo sa niečo, dve po sebe nasledujúce veci, ktoré mi razom pomohli pochopiť.

Niekto za mojím chrbtom zakašľal a Faust ma od seba splašene odtiahol.

Prekvapene- na rozdiel od Fausta som túto časť vôbec nemusela predstierať- som od neho odskočila a otočila sa na dotyčného.

Slughorne.

"To sa mi snáď len sníva!" vyhŕkol napol otrasene, napol pohoršene Slughorne a jednu ruku si pritisol na srdce, druhou na nás zamieril svietiacim prútikom.

"Vlámali ste sa do školských skleníkov? Veď to je závažné porušenie pravidiel!"

Fuu, tak ten mi išiel na nervy. Jeho hlas bol prehnaný na to, že je to Rokfort. Takéto veci sa tu stávajú na dennom poriadku- nemyslím krádeže, ale dvaja hormónmi posadnutí jedinci prichytení na mieste, na ktorom nemajú čo pohľadávať, v polohe, ktorá by mala ostať nezverejnená? To tu ozaj nie je nič neobvyklé.

Okrem toho som na chrbte stále cítila Faustovu ruku. Pre zachovanie podstaty komédie, ktorú sme predvádzali, by možno bolo lepšie, keby odo mňa uskočil na meter ďaleko a tváril sa zahanbene, ale napokon- je to Faust.

Ak by ma tu Slughorne skutočne našiel v objatí s Faustom- v pravom, nie predstieranom- Faust by sa netváril zahanbene. Dosť možno by ho to vôbec nezaujímalo.

Ale keď objatie len predstierate a skutočným cieľom vášho pobytu na mieste, na ktorom nemáte čo pohľadávať, je krádež, úplne pravú reakciu nepredvediete.

Faust navyše nepredviedol ani "pravú", ani tú zahranú.

Neviem, prečo ma to zaujalo. Asi lepšie ako premýšľať nad tým, že budem musieť nahodiť strašné tváričky. To neznášam.

Napokon- nie sme v otvorených skleníkoch, ale v priestoroch Sproutovej. Tie sú až za normálnymi skleníkmi, ktoré síce sú cez deň otvorené, no teraz už je dávno po večeri, takže sme si museli kúzlami otvoriť hneď niekoľko dverí.

To až tak moc nekorešponduje s vidinou dvoch nadržaných pubertiakov, až to začína ukazovať na dvoch zlodejov.

Nehovoriac o mojom gangsterskom outfite.

Och joj, to budú musieť byť dobré tváričky.

"Dobrý večer, pán profesor," ozval sa Faust pokojne a ja som si uvedomila, že si Slughorna všimol skôr než ja. To je divné- nedávala som pozor. Až príliš som potlačila vlkodlačiu časť. Jasné- je medzi dvomi úplnkami, v túto dobu moje zmysli nikdy nie sú napnuté- ale aspoň sú v pozore. Ak ho zaregistroval Faust, mala som ho zaregistrovať i ja.

No ja som bola úplne mimo.

"Pán Michalak, to snáď nie! Práve vy!" skrivil tvár Slughorne teatrálne a ja som takmer prevrátila očami.

Herečka.

Jeho hlas bol falošný až hrôza, čo malo logicky jediný dôvod- už dávno vedel, že je to Faust. A svoju reakciu na to, že ho tu takto našiel, len značne prifarbil.

Slughorne obvykle nerozozná koňa od vola, no Fausta pozná po mene. To znamená, že je Faust niečím výnimočný, pretože len takí sa dokážu prebojovať cez vrstvu Slughornovho fanatizmu.

Nemusíte byť výnimočne bystrí na to, aby vám došlo, čo je na Faustovi výnimočné. Nemusíte byť výnimočné bystrí na to, aby vám došlo, že tých vecí je viac.

Slughorne si okrem talentu- Faust je v lektvaroch bezchybný, ale nijak nevyčnieva- lebedí ešte v jednej veci. V bohatom, dôležitom pôvode.

To viete, že moje meno nepozná.

"Pán profesor, uznávam, nemal som sem Myru doviesť. Bola to chyba," prehlásil Faust a jeho ruka stále spočívala na mojom chrbte. Niekde vo výške obličiek.

Ani tie nechápali, čo sa to deje. A hladivý pohyb jeho palca považovali za momentálne najprvoradejšiu vec záujmu- Slughorne nemal röntgenové videnie, takže to nebolo kvôli divadlu.

Hladil ma palcom na chrbte a dôvod mi ostával neznámy.

Narozdiel od jeho palca na mojom chrbte ale bez pohybu ostávala jeho tvár. Jeho výraz bol ako vždy kamenný, trochu mrzutý, trochu odmeraný, no inak nijak útočný. Ovládajúci sa.

Typický Faust, skrátka.

Ani sa neospravedlnil, ako by to urobil ten zahanbený pubertiak. Zachoval sa ako Michalak.

Došlo mi, že to je presne cesta, ktorá vedie cez Slughorna bez problémov. Udržať si svoju hrdosť, svoju tvár, svoju nadradenosť.

Slughorne z toho musel byť na pokraji orgazmu.

"Bola to chyba, práve preto by som to mal nahlásiť vyššie," pokrútil Slughorne hlavou a mne bolo jasné, že sa pri predstieraní ani nemusí snažiť. Keď niečo chcel, vedel byť veľmi... presvedčivý.

A tak pokračoval. "Možno som práve prichytil pri čine dvoch zlodejov."

"Chcete povedať, že potrebujem kradnúť?" spýtal sa Faust mrazivo, no s pokojom zdvihol obočie, akoby ho to nevzrušovalo.

Práve ten mrazivý nezáujem robil Fausta tak nebezpečným. Nepochybujem, že to bol práve on, ktorý robil nebezpečnou celú jeho rodinu.

Za mrazivým nezáujmom sa môže skrývať čokoľvek.

A ja som tam doposiaľ len stála ako tupá slečinka. Sústredená na Faustov palec na mojom chrbte, presviedčajúca obličky, nech ďalej pracujú.

Zrak mi padol na ruku, ktorú si Slughorne stále tisol k srdcu.

Zamračila som sa.

Mal ju zovretú, niečo v nej držal.

Bola to...?

Usmiala som sa. Držal sklenenú nádobku na karibannu. Drahú rastlinku pochádzajúcu z púšte, ktorá rastie len v tieni kaktusov. Treba na ňu špeciálnu hlinu s arómou kaktusu a Sproutová takú hlinu má- a má i výhonok karibanny. Výhonok karibanny, ktorý je možné prenášať len v špeciálnej nádobke s arómou kaktusu.

Je ľahšie si kúsok odlomiť než kúpiť si ho, obzvlášť pri jeho cene.

"Možno tu tí zlodeji nebudú len dvaja," prehovorila som posmešne a pozrela Slughornovi do očí.

Faustove prsty mi jemne zatlačili do chrbta na znak varovania, no bolo neskoro.

Slughorne v tvári nabral sýtejší odtieň a ruku s nádobkou stiahol k telu, trhnúc prútikom smerom k nám, akoby tak chcel zvýšiť intenzitu svetla.

Z miesta dotyku Faustových prstov sa mi po tele šírilo trasľavé teplo. To bolo zvláštne a tak ma to trápilo viac ako nejaký Slughorne. Ale uznávam- práve diplomatická poznámka to nebola.

"Naznačujete..."

"Pán profesor, je nejaký spôsob, akým by sme to mohli urovnať bez problémov?" ozval sa opäť Faust a Slughorna opustila jeho červená farba. Narovnal sa a trochu znížil prútik. I keď sa pokúšal tváriť prísne, pri pohľade na Fausta sa mu v očiach črtalo čosi mäkké. A podivne chtivé.

Začínam si o ňom myslieť svoje.

Napriek tomu mojím prvoradým záujmom stále ostával Faust. Jeho dlaň som na chrbte cítila ako závažie, no bolo to príjemnejšie než čokoľvek, čo som za posledný týždeň zažila. Hneď po jeho objatí (ktoré som si ale moc nestihla užiť).

Uznávam, nemala som práve ukážkový týždeň, ale nepochybujem o tom, že jeho dotyk a hladenie palcom by vyhrali i v akýkoľvek iný týždeň.

No najúžasnejšie na tom bolo, ako prirodzené mi v tú chvíľu prišlo stáť v jeho tesnej blízkosti, s jeho rukou na chrbte, lopatkou sa opierajúc o jeho rameno.

"Nuž, možno sa o tomto vašom incidente nebude musieť pani profesorka Sproutová dozvedieť."

Ak...

"Ak ma o tom presvedčíte tento piatok."

Faust sotva badateľne povzdychol, no niečo v jeho tvári mi hovorilo, že vedel, že to príde. Čakal to.

"Kvôli vám si nájdem čas," prehovoril napokon a z jeho len ledva zastieraného rozmrzenia som poznala, že tým nie je nadšený.

Cítila som sa pre to trochu previnilo, i keď bolo mne i jemu jasné, že tak či tak by k tomu došlo. Možno som to trochu urýchlila, ale nedalo sa tomu vyhnúť.

Ešte chvíľku sa tým budem kŕmiť, a možno tomu i uverím.

Slughorne sa zatváril víťazoslávne. Kto vie, ako dlho sa o to už pokúšal? O jeho "slávnych" večierkoch som už počula. Tento školský rok sa jeden či dva už konali.

"Dúfam ale, že sa to nebude opakovať. Jasné, pán Michalak? Jasné, slečna....?" Prižmúril oči.

Ak sa to snaží uhrať na to, že na mňa v tej tme nevidí, nech ide rovno do čerta.

"Courterová," takmer som vypľula.

Aj ja som v elixíroch bezchybná, no moje meno nevie. Pff.

"Slečna Courterová? Nepatríte k najlepším v ročníku?"

Pokrčila som ramenami, pri čom som sa jedným z nich otrela o Fausta. Stál blízko, to už som zmienila?

"Samozrejme, že očakávam i vašu účasť," dodal, akoby to tak bolo celú dobu. "Vyprevadíte sa sami?" zdvihol obočie a ustúpil nám z cesty, posvietiac nám na dvere.

Zdvihla som tvár k Faustovi, ten mi venoval len krátky pohľad, vzal zo stola môj prútik, ktorý stále previnilo svietil, a opäť mi dlaň položil na rovnaké miesto na chrbtici, tento raz ma však začal tlačiť preč z miestnosti.

Nuž, to asi nebol úspešný zločin.

*****

Vošli sme na hradskú chodbu a ja som konečne striasla jeho ruku a odstúpila o krok ďalej. Niežeby mi bol jeho dotyk nepríjemný, no už mi neprišiel tak prirodzený.

Skôr nepríjemne neprirodzený. A hlavne akoby... nedovolený. Rozhodne nesedel do rozmrzenosti, ktorú som pociťovala.

Dôvody? Jednoduché.

Nechcem ísť na Slughornovu VIP párty a sere ma, že nás s Faustom chytili. Keby chytili len mňa, nemôže mi to byť viac ukradnuté. Lenže dnes som do tých skleníkov Fausta dotiahla ja. A on preto musí ísť na Slughornovu VIP párty, ktorej sa ktovieako dlho vyhýbal.

Kvôli mne.

A ja musím ísť tiež.

Chytili nás ako dvoch pubertiakov.

Pokračovala som v chôdzi, no Faust ku mne opäť pristúpil a dlaň vrátil na miesto.

To miesto ma okamžite začalo nepríjemne svrbieť, no za to Faust nemohol. Momentálne som bola nedotklivá.

Ešte nepochopil, že nasratej ženskej sa radšej nemá dotýkať, alebo si len nevšimol, ako to vo mne vrie?

Nuž, nepochybujem o tom, že si to skôr či neskôr všimne.

Opäť som sa mu vyšmykla, ani nerozmýšľajúc nad tým, čo ho k tomu viedlo, no už som neustupovala. Ani som moc nemala kam- cez steny zatiaľ chodiť neviem, akokoľvek úžasná som.

Ale asi budem úžasná dosť, keďže ma Slughorne pozval na párty.

"Môžeš prestať, Slughorne tak skoro nevyjde. Ešte zďaleka neskončil."

Najskôr musí vykradnúť celý skleník.

Netrápila som sa s tým, že môj hlas znie ako rezanie plastu tupým nožom. Najradšej by som kopala do vecí okolo, takže mi taká maličkosť, akou je rozhnevaný hlas, vrásky nerobila.

"Čo ti je?!" oboril sa na mňa z ničoho nič a zastal. Nevstúpil mi do cesty, ani sa ma nijak nedotkol, ale niečo rozhodne spraviť musel, pretože som zastala aj ja. Bezmyšlienkovito- zastal on, tak som skrátka zastala aj ja.

Prižmúrila som oči, rozmýšľajúc, či môžem byť nasrdená ešte viac. Najskôr v jeho prítomnosti nevnímam, potom som ako hlúpučká slečinka a nakoniec poslušné šteňa?

Ak sa Faust čoskoro nevzdiali, neopodstatnene sa s ním pohádam. A to nechcem- pretože to bude len a len moja vina. Určite nebudem mať rozumný dôvod ani argumenty, takže sa budem cítiť ako idiot. Takže sa len viac naštvem. A celé dokola.

"Nič," odsekla som sa chcela pokračovať v ceste, no cestu mi prekrížil natiahnutou rukou a dlaňou sa oprel o stenu po mojej ľavici. Zahatal mi cestu úspešne, úspešne sa dostal do mojej blízkosti.

Ale teraz už si vyslovene koledoval!

Keď som k nemu zdvihla zrak, určite som v očiach nemala dúhu.

Skôr blesky.

Ruku stiahol- so všetkou majestátnosťou, aby mi ani náhodou nenapadlo, že to kvôli môjmu hnevu- a ustúpil o maličký krôčik. No ostal v blízkosti, v ktorej bolo stále možné ako výhodu pri rozhovore- tzv. hádke- využiť svoju výškovú prevahu.

Akokoľvek sexi to bolo, mala som sto chutí ho rozkúsať.

Jeho výraz napovedal, že sa kúsok môjho neopodstatneného hnevu prelial i naňho. Pohľad mu stvrdol, tvár skamenela. Nič na ňom nenaznačovalo, že by mal byť vytočený, len mierne zovreté pery. Chlad v očiach. Signály, ktoré by si nezasvätený divák nemusel všimnúť- no ja som mala sedadlo v prvej rade.

Jeho tvár bola prakticky asi 30cm odo mňa- z takej blízkosti by si i slepý všimol, ako mu pulzuje tep v spánku.

"Kvôli tvojmu nápadu musím ísť v piatok k Slughornovi, a ty si tu tá vytočená?"

"Nenútila som ťa ísť so mnou do skleníkov."

"To som ani nepovedal."

"Tak sa do mňa prestaň obúvať."

"Ja sa do teba obúvam?" zopakoval pomaly, ľadovo, no jeho oči ma pomaly vraždili.

Uvedomoval si, že som len nasraná ženská? Že je to chvíľkový stav a najlepšia vec, čo by mohol urobiť, je sa stiahnuť?

Vážne mu nedošlo, že ak bude pokračovať, len sa zbytočne pohádame?

Predpokladám, že "stiahnuť sa" Machalakovci nemajú v slovníku.

"Nemôžem za to, že sa tam ten starý idiot objavil. Nemôžem za to, že musíš ísť na jeho večeru. Napokon- to ty si to tak zariadil."

"Pretože nechať sa vylúčiť by bolo rozhodne lepšie."

"Vylúčiť? Ježiši, toto je Rokfort. Tu ťa nevylúčia ani za vraždu." Super, tak už začínam s nedomyslenými argumentmi. Prvý typ- preháňanie.

Teším sa, čo bude nasledovať.

"Je toto reakcia na niečo konkrétne?" zamračil sa odrazu, keď pochopil, že celá tá vec s "nehádž to na mňa, to nie je moja vina" je kravina.

Pretože to je moja vina. Na hlavu padnuté ale je, že keby som s tým nezačala, Faust by mi to pocítiť nedal. A keď už som s tým začala, obhajovala som sa popredu a ešte k tomu riadne útočne.

Babská logika, čo čakáte.

S Faustom sa nerada hádam. Radšej sa hádam s niekým, u koho viem, že vyhrám.

Prekrížila som ruky na hrudi a zahryzla si do jazyku. Pohľad som stočila do strany, aby som už nemusela čeliť tomu jeho.

Prvá rozumná vec, ktorú som za poslednú pol hodinu spravila.

"Ak ide o tú večeru, nič sa nedeje. Prežijem to," ozval sa po chvíli zmierlivým hlasom.

Nevedela som, ako sa tvári, no čosi mi hovorilo, že napäto. Hnev ho opustil rovnako rýchlo, ako sa naňho preniesol- nebol to jeho hnev.

Chcel to urovnať. Nechcel sa hádať.

Jeho zmierlivý hlas zafungoval lepšie ako rozbuška.

Sekla som po ňom pohľadom a naklonila sa výhražne bližšie. Keďže ma prevyšoval takmer o 10 centimetrov, asi to nepôsobilo až tak drsne, ako som sa cítila.

"Snáď nečakáš ospravedlnenie." Druhý typ debilných argumentov- bezdôvodná útočnosť.

"Dočerta!" vykríkol, a ako stál predo mnou, dlaňou ruky, ktorou mi pred chvíľou zahatal cestu, buchol do steny po svojej pravici. Mierne som nadskočila- na Fausta to bola príliš ľudská reakcia, príliš emotívna. "Ja už neviem, čo od teba čakať!"

Všimla som si, že je naozaj otrávený. Bez ohľadu na hnev, na môj či jeho, niečo ho už unavovalo.

"Čo tým chceš povedať?" zamračila som sa a uvedomila si, že už nezniem tak útočne. Skôr defenzívne, avšak ostražito.

"Si slepá alebo to len nechceš vidieť?!" Stále mal zvýšený hlas. Nekričal- Faust nikdy nekričal- no i tak som ho nikdy nepočula hovoriť takto.

Stratil kontrolu. Neskrýval všetko za maskou nezáujmu ani chladu.

Akoby ma prebral z môjho hnevu- ak sa nekontroloval, dialo sa niečo vážnejšie než len poskleníková roztržka.

Mala som pocit, že zmenil tému. Toto nebolo o Slughornovi, toto nebolo o tom, že sa chovám ako malá. Nešlo o to, čo je koho vina a kto sa má ospravedlniť komu.

Toto bolo o tom, čo ho tak otravovalo posledných pár dní.

Odtiahla som sa a otvorila ústa v reakcii, ktorá neprichádzala.

Ako reagovať na niečo, čo nechápete?

O krok som ustúpila, potom o ďalší.

Ak sa od neho dostanem dostatočne ďaleko, možno to pomôže. Možno mi to začne myslieť rýchlejšie. Možno v jeho blízkosti neviem rozmýšľať. Potrebujem priestor, rozhodne potrebujem priestor.

Zastala som, až keď som si uvedomila, že je na mojej tvári polohysterický výraz.

Prehltla som a prirýchlo sa nadýchla.

Akoby mi niečo začalo dochádzať, lenže ja som stále nevedela čo.

Opäť sa ku mne priblížil, nenechal ma ani vydýchnuť. Jeho tvár bola odrazu tak plná- náznakov, pocitov, zámerov. Jeho oči boli jasné ako nikdy pred tým, výraz veľmi intenzívny.

Zastal až blízko predo mnou a keď som zrak zdvihla k jeho tvári, strnula som.

Nebol nahnevaný, nebol otrávený. Bol odhodlaný. A bol tak blízko!

"Povedala si, že je po všetkom. Povedala si, že si ideš za tým, čo chceš. Tak v čom ešte väzí problém?" pre zmenu hovoril potichu, no rázne, a nakláňal sa ešte bližšie.

Skoro som automaticky ustúpila- naučila som sa pri ňom ovládať natoľko, že už som sa nedokázala správať prirodzene, ani keď konečne prišla vhodná chvíľa- ale potom mi došlo, o čom asi hovorí, a šok znehybnil ako moje nohy, tak moje hlasivky.

Strnulo som sledovala tie elektrizujúce oranžovo hnedé oči, ktoré mi behali po tvári, lačne sa vpíjajúc do jej čŕt.

Roztvorila som oči nad možný rozsah, keď zdvihol ruky a položil ich po stranách môjho krku. Dlane mal tak veľké, že sa dotýkal naraz priehlbiny medzi mojím krkom a ramenom, zatiaľ čo druhou ich hranou sa dotýkal obrysu mojej čeľuste. Pokryl nimi celé bočné plochy môjho krku. A to mám celkom dlhý krk.

Jeho dotyk bol nečakane nežný, až bolo ťažké uveriť, že jednou z tých rúk pred malou chvíľkou nahnevane udrel do steny.

Nie som citlivka, ale v tú chvíľu som bojovala s infarktom.

Čo sa to stalo? Ako sa to stalo? Kde bol nejaký varovný výstrel?

Pohľad mu zmäkol podobne, ako zmäkol ten Slughornov pri pohľade naňho.

Túto podivnú myšlienku som však z hlavy ani nemusela vyháňať- Faustova prítomnosť prebrala kontrolu.

Očami naďalej preskúmaval moju tvár, takže mu nemohla ujsť moja paralýza.

Skláňal sa ku mne, bol tak blízko, že som dokázala spočítať jeho vrásky, tak blízko, že by stačil jediný pohyb a...

"Tak sa ešte raz pýtam- vieš, čo chceš?" stíšil ešte viac hlas, jeho tón ma pohladil na pokožke rovnako intenzívne ako jeho teplý dych. Pohľadom väznil ten môj, nechcel mi dopriať ani chvíľku slobody.

Novosť celej situácie mi stále bránila vidieť celý obraz.

Dýchali sme v podstate rovnaký vzduch, dotýkal sa ma a z ničoho nič urobil reálnou situáciu, o ktorej som si nikdy nemyslela, že by sa reálnou mohla stať. Podivné však bolo, že niekde vnútri som posledné dni vedela, že to k tomu i tak speje.

Cítila som jeho dlane, z ktorých sa mi do tváre hrnulo teplo. Môj tep sa snažil prekonať svoj rekord spred pár minút a dlane som bez rozmýšľania zdvihla k jeho rukám a prsty obtočila okolo jeho chladných zápästí. To len dlane mal tak horúce, alebo to som si ich pomýlila so svojou pokožkou?

Bolo to tak intímne, tak náhle a tak všetko pohlcujúce!

Telom sa mi prehnalo tornádo pocitov, ktoré ma zanechalo rozklepanú, rozhorúčenú. No neprinieslo žiadnu odpoveď.

Veď ja na jeho otázku neviem ani odpovedať, nie to ešte skutočne vedieť, čo chcem!

Dych sa mi zasekol v hrdle, keď mi to došlo.

Došlo mi, čo sa ma pýta. Uvedomila som si, čo sa skrýva za jeho slovami, čo znamenajú tie posledné štyri vety.

Bolo po všetkom. Lovec je preč. Lupin sa so mnou nebaví. Iliana je mŕtva. A mne nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

V podstate už neexistuje nič, čo by malo oddialiť položenie otázky, na ktorú po mne chcel odpoveď.

Chcem jeho?