Je zvláštne sledovať, ako dokáže mozog v určitých prípadoch zoskratovať.

Môžete byť perfektne racionálny, pokojný človek, no pri správnom podnete rozstrieľate susedovu verandu.
Môžete byť citlivý, empatický človek, avšak určité veci vás dokážu dohnať ku krutej agresii voči ježkovi.

Môžete byť sebavedomý, sústredený človek, potom príde záhadné čosi a vy s plačom hystericky pobehujete po ulici.

Nemala som v pláne hystericky pobehovať, strieľať, ani byť krutá k akýmkoľvek zvieratám. No môj mozog i tak prežíval skrat.

Každá myšlienka, ktorá sa mi v hlave zjavila, sa hneď aj stratila. Nenachádzala som argument, nevedela som, čo povedať. Nedokázala som vymyslieť ani jeden svoj skurvený cieľ. Čo chcem od života? Čo chcem od Fausta? A čo chce Faust počuť?

Ako zreagovať, keď neviete, čo po vás chcú?

Čo po mne Faust chcel? Čo po mne Faust sústavne chce už pár mesiacov?
Čo znamenajú tie narážky, tie pohľady, to skúmanie?

Je chladný a odrazu sa chová ako môj najlepší priateľ. Je povýšenecký a odrazu vyzerá, že by urobil čokoľvek k mojej spokojnosti. Je starostlivý a odrazu akoby ma nepoznal.

Čo presne ním zmieta, ako to súvisí so mnou a prečo mi to, dočerta, nepovie na rovinu?

S trhnutím som zareagovala na skupinu deciek, ktoré prešli medzi nami. Pretože schody nie sú dosť veľké na to, aby nás obišli, že?

"Navrhujem presun," zdvihla som k nemu odrazu tvár a on prikývol s inak nečitateľnou tvárou. Bol to opäť on- Faust, ktorého navonok nič nezaujíma, no ktorý všetko bedlivo pozoruje.

Pokračovali sme v ceste, i keď sme ani jeden nemali potuchy o tom, kam presne mierime.

"Tak neviem, či je to nami, alebo či len naozaj na Rokforte nie je čo robiť."

"A pri tom je to tak zábavné miesto," poznamenal cynicky Faust a ja som sa zaškľabila. Strašne zábavné miesto.

"Čo by si povedal na ďalšiu epizódu s tvojou skvelou vodnicou?"

Faust ku mne pri chôdzi natočil tvár s pobaveným úsmevom.

"Zapáčila sa ti?"

Tuším sme tému 'ciele' opustili. Salazar zaplať.

"Skôr som si ju zamilovala."

"Vieš, že čarodejnícke tabaky môžu byť silne návykové?"

"Brzdi. Fajčili sme ju koľko? Raz v živote? Strašná závislosť."

"Ty si ju fajčila raz v živote."

"Aha! Takže mňa budeš pokrytecky varovať pre závislosťou, ale sám si každý večer pofajčievaš, ty lakomec!"

Faust prevrátil očami a zastal. To asi nebolo od veci, keďže sme mierili presne opačným smerom, než sa nachádzala jeho fajka. Teda jeho izba.

"Fajn, fajka môže byť, no najskôr potrebujem napísať Danannovi. Takže sa buď rozdeľme a ja prídem k tebe, alebo môžeš ísť so mnou a počkáš."

Mrkla som a chcela sa rozhodnúť, keď som sa zasekla.

"Komu?"

"Danannovi."

"Opakujem... Komu?"

"Môj leprikón."

Mrkla som, tentoraz preto, aby mi nevypadli oči z jamiek.

"To myslíš tú malú vec s palicou a hrncom zlata?"

"Zaujímavé," zamračil sa Faust, no vôbec sa netváril tak, že by narazil na niečo zaujímavé. Skôr akoby narazil na niečo, čo smrdí.

"Čo?"

"Myslel som, že si sčítanejšia."

"No dovoľ!" ohradila som sa. Vzdychol.

"Leprikón je poddruh škriatka z Írskych ostrovov. Ako všetci škriatkovia, i leprikóni slúžia čarodejníkom. Nerobia tak však z povinnosti, no za zlato. Ich lojalita je však oveľa väčšia. A vedia skvele spravovať topánky."

"Aha."

Môj mozog sa ešte len spamätával zo skratu a Faust na mňa vybalí niečo také. Asi si nájdem nového kamaráta.

Ha-ha. Ak nechcem ostať doživotne sama, Fausta nesmiem pustiť.

"Ako to, že nie sú známejší?"

"Leprikóna je ťažké chytiť. Preto sú nesmierne drahí. Nie veľa rodín sa môže pochváliť tým, že im slúžia leprikóni."

"Ak je ťažké ich chytiť, asi nechcú byť chytení. Prečo potom pracujú za peniaze, i keď nie sú viazaní povinnosťou ako ostatní škriatkovia?"

"Nepracujú za peniaze, ale za zlato. Je to vec cti. Leprikóna môžeš zajať len pohľadom. Je potrebný vytrvalý, silný pohľad na to, aby si udržal leprikóna. Ak to ale dokážeš, za trochu zlata, ktoré je skôr prejavom tvojej dobrej vôle, získaš výborného sluhu."

"A tento Danann slúži tvojej rodine."

"Nie."

"Ale veď si vravel-"

"Slúži mne. Otec má svojho, starý otec má svojho."

"A ženy ostali záhadne vynechané."

"Žena nemá pohľad na to, aby zajala leprikóna."

To ma pobúrilo. Rovno mohol povedať, že sú ženy slabšie ako muži.

Na túto tému som citlivá. I keď je to z veľkej väčšiny pravda- hlavne keď si vezmem za modelový príklad tvrdú väčšinu svojich spolužiačok. No existujú výnimky- a vedzte, že silná žena je silnejšia než silný muž.

Samozrejme silou nemyslím schopnosť zodvihnúť Hagrida, hovorím o sile mysle.

"Choď do čerta," oznámila som mu bez štipky hnevu v hlase, no mohol vybadať môj nesúhlas.

"Nie je to vec presvedčenia, no faktu. Rozčuľuj sa koľko chceš."

"Poznáš ma moc dobre na to, aby si vedel, že sa nerozčuľujem." I tak by som ale chcela jedného takého leprikóna skúsiť zajať. A rovno si to píšem na svoj zbrusu nový List životných cieľov.

Tak.

Faust pokrčil ramenami, skôr ich len jemne podvihol, a potom pozrel smerom ku schodisku.

"Tak ideš so mnou, alebo počkáš?"

To ma vytrhlo zo zamyslenia- ako taký leprikón asi vyzerá? Nakoľko sa líši od škriatka? Čo presne znamená 'zajať pohľadom'?

"Hm?"

"Teraz nezaspíš, čo?" uchechtol sa Faust, pretože mu došlo, čo mi behá hlavou. Samozrejme, že mu to došlo.

"Niekedy by som ho chcela vidieť," prehlásila som úplne vážne. Jasné, že som mnohokrát rozmýšľala nad tým, ako to asi vyzerá u Michalakovcov. Akí su Faustovi rodičia. Ako by sa správali k niekomu, kto je všetkým, len nie vhodným spoločníkom ich syna (v tejto časti si nerobím priveľké nádeje).

No toto je najnaliehavejšia zvedavosť, momentálne.

"Možno uvidíš," odvetil Faust a jeho pohľad ostával pevný a chladný, no mňa pri tých slovách, prenesených s hravou ľahkosťou, pokryla husia koža.

Chvíľu som mu opätovala pohľad, no potom som sa pohla jeho smerom a zamierili sme do Slizolinu.

"Prečo mu vlastne ideš písať?"

"Aby mi poslal nejaké veci."

"Aké veci?"

"Rôzne."

"Napríklad?"

"Napríklad knihu Nebuď zvedavá a košeľu Máš priveľa otázok."

Spražila som ho otráveným pohľadom, no nenechala si vziať vietor z plachiet. Tentoraz nie. Tento raz sa doplavím do cieľa, moja loď je nezastaviteľná.

"Nie, vážne. Alebo je to tajomstvo?" zdvihla som obočie provokatívne a on na mňa pozrel len na malý okamih, no i tak som mohla vidieť uvoľnenie v jeho tvári. Akékoľvek napätie medzi nami je, niekedy ho cítiť viac a niekedy menej. Teraz to bolo jedno z tých menej.

Vzdychol a s hranou neochotou odpovedal: "Hlavne chcem nejaké prísady do elixírov. Rokfort v tejto oblasti neposkytuje práve najlepší servis."

"Čože? Ty si nikdy nenavštívil Sproutovej výpredaj?"

Nechápavo po mne pozrel- len málokedy Faust dáva najavo, že niečo nechápe- a ja som sa zasmiala.

"Kde si myslíš, že beriem prísady na všetky tie liečivé elixíry? Nebodaj si ich mám stále kupovať."

"Chceš povedať, že chodíš kradnúť do školských skleníkov? To je... žalostné."

"Beriem to ako splátku za to, že dávam na hodinách pozor," pokrčila som ramenami a možno to aj myslela vážne.

Ale inak sa nezamýšľam nad tým, že je to krádež. Alebo, že sa to nesmie. Proste tie veci potrebujem.

Navyše je to jedna z mála aktivít, ktoré tu vo svojom voľnom čase robím pravidelne. Niečo ako šport.

Faust pokrútil hlavou.

"Niekedy ma prekvapuješ."

"Len niekedy?" zdvihla som obočie.

"Obvykle si ľahko čitateľná."

"Ty si dneska koleduješ o facku."

"Vďaka, ale ďalšiu už nechcem."

Usmiala som sa s podivnou trémou pri spomienke na facku, ktorú som mu nie tak dávno uštedrila pred celou jedálňou. To sa mu do pamäti asi zapísalo.

"Zaslúžil si si ju."

Faust zastal, už pred dverami Slizolinu, a venoval mi pohľad, pri ktorom som začala sumarizovať únikové cesty.

V jeho pohľade v tú chvíľu nebolo nič priateľské a mne došlo, že 'zapísať do pamäti' je asi slabý výraz pre to, čo som urobila.

A keď som sa zamyslela ešte lepšie, uvedomila som si, že o tom už nikdy nebudem vtipkovať. Pretože je to Michalak. Má vlastného leprikóna a jeho otec ťahá aj za také nitky, o ktorých 98% čarodejníckeho sveta nemá potuchy, že vôbec existujú. A ja som mu dala facku pred tými, ktorí v podstate niekedy v budúcnosti možno tiež budú tými, ktorých bude ovládať.

Potupila som ho.

A to som nemala robiť.

Odrazu prikývol a mňa napadlo, že uznal moju pravdu. Potom- keď som sa zobudila z vlastnej naivity- mi došlo, že len videl, že dosiahol svoje. Že som pochopila, že to nie je záležitosť, ktorú by bral ako vtip. Že ma dostatočne vydesil na to, aby som to už nikdy viac nerobila.

V podstate tým povedal 'tak to by sme mali'.

Prešiel cez stenu a ja, než som ho nasledovala, som sa nepríjemne zachvela.

*****

"Posaď sa, nebude to trvať dlho," povedal, keď sme vošli do jeho izby, a hneď zasadol ku stolu, kde mal už nachystaný pergamen a brko. Takže to mal v pláne.

I tak však po večeri išiel so mnou.

Po každej stránke bezvýznamné zistenie, no mňa zaujalo.

Posadila som sa na posteľ a schválne si vybrala tú jeho a nie tú prázdnu.

Ešte nepísal, bol otočený ku mne a sledoval, ako sa ozberám.

"Ako to, že tu máš vždy taký poriadok?"

"Mám rád poriadok. Je priehľadný, systém a usporiadanosť veci urýchľujú."

"U niekoho, za koho celý život upratovali iní, je to zvláštna vlastnosť."

Faust opäť pokrčil ramenami na znamenie toho, že nemá potrebu sa nad tým zamýšľať.

"Naučilo ma to poriadok oceniť. A zvykol som si naňho."

Prikývla som a rukami prešla po jeho návliečkach. To mi do hlavy vohnalo nápad, ktorý som hneď i zrealizovala.

Položila som sa na chrbát. Okrem perín ma okamžite objala i Faustova vôňa. Rovnako ako naposledy.

Zhlboka som sa nadýchal a potom vydýchla.

"Prečo vždy chodíme ku mne? Prečo nebývame častejšie u teba?"

"Pretože vždy zaspíš," odvetil s jemným pobavením, no z momentálnej polohy som jeho tvár nevidela, takže neviem, ako sa tváril.

"To je fakt. Každopádne tu máš dve postele, takže to je hodne chabý dôvod."

Okamih bol ticho a ja som zistila, že mám zavreté oči. Nechcelo sa mi spať, ale odstránením jedného zmyslu som sa viac dokázala sústrediť na ostatné. Najmä na pachy okolo seba. Okrem jeho prirodzeného pachu dominovali kosatce. Keďže do postele sa asi ničím nevonia, predpokladám, že tak vonia jeho mydlo.

"Mám rád pohľad z okna a tých v Slizoline veľa nie je," ozval sa odrazu a ja som otvorila oči. Nie kvôli jeho prehláseniu- všimla som si, ako často pozerá z okna, najmä keď rozmýšľa- no zarazil ma tón jeho hlasu. Akoby mi prezradil nejaké tajomstvo.

Opäť som oči zatvorila a pokračovala v nič nerobení.

Faust sa na stoličke otočil ku stolu a začal písať. Zvuk brka na pergamene bol príjemný, celkovo by sa ten moment dal označiť za pekný po každej stránke. No v tom som sa zdvihla na lakte.

Nuž čo, pekné momenty nikdy netrvajú dlho, keď k tomu mám čo povedať ja.

"Hej, veď Sproutová je dnes mimo hradu."

Jeho ruka zastala, zdvihol hlavu a okamih tak zotrval, až potom sa ku mne podozrievavo otočil.

"A?"

Usmiala som sa veľmi záškodníckym úsmevom.

Od Blacka chytám blbé zvyky.

"Takže Sproutová má opäť výpredaj."

Faust na mňa okamih hľadel a potom prižmúril oči.

"Napriek tomu, že na to absolútne nie som odkázaný, tebe by to spravilo radosť, nemám pravdu?"

"Nebudem zapierať- na okrádaní Rokfortu ma niečo baví."

Ešte chvíľu na mňa hľadel, no Faust nebýva nerozhodný.

Takže po sekunde či dvoch prikývol a postavil sa.

"Ak nás chytia, poviem, že si ma donútila."

*****

"Kam ideš?" spýtal sa môj kolega zločinec, keď sme vyšli slizolinské schody. Ja som totiž zamierila ku schodom na poschodie- on zamieril von ku skleníkom.

"No predsa do izby."

"Na čo?"

"Prezliecť sa."

Okamih na mňa pozeral a myslím, že si nevedel rady. To bolo vtipné. A znepokojujúce.

"Na čo?" zamračil sa bezradne, pretože ho skutočne nenapadal dôvod, prečo by som sa mala ísť prezliecť, keď sme sa rozhodli, že ideme okradnúť Sproutovú.

Pozrela som na svoju školskú uniformu- on sa stihol prezliecť už pred večerou, no ja som medzi písaním eseje a poletovaním po škole jak šarkan proste nemala čas.

"Pretože sa chystáme na životu nebezpečnú misiu, musím byť lepšie ustrojená," nahodila som vážny tón, ale hlavne som si z neho robila dobrý deň.

"Žartuješ," usúdil. Mal polovičnú pravdu- žartovala som. No stále som mala v pláne sa ísť prezliecť.

"Možno. No prezliecť sa idem i tak."

"A to si mi nemohla povedať ešte na izbe?"

"Zmenilo by to niečo?"

"Za prvé by to možno ovplyvnilo moje rozhodnutie s tebou túto somarinu podstúpiť. Za druhé si sa mohla ísť prezliecť a ja som zatiaľ mohol pokojne dopísať svoj list."

Prevrátila som očami a založila ruky na hrudi.

Fakt sa teším, až si tú uniformu dám dole.

"Už si skončil?"

"S čím?"

"S fňukaním."

V stotine sekundy sa jeho oči rozšírili šokom a v ďalšej stotine sa jeho tvár zmenila v kameň.

V značne otrávený kameň.

"Štveš ma."

"Veď na to sú priatelia," usmiala som, obraz čistej nevinnosti, a pokračovala v ceste.

Po troch schodoch som počula, ako ma jeho kroky nasledujú.

*****

Hodila som na seba čierne džínsy, svetlošedý nátelník s dlhým rukávom a na to pánsku- čítaj voľnú- čiernu mikinu s kapucňou.

Pohľad do zrkadla ma usvedčil- naozaj vyzerám ako nachystaná na krádež.

Faust pukne od smiechu. Hneď ako prestane prevracať očami.

Pre vtip som si dokonca kapucňu prehodila cez hlavu- bola dosť veľká, už len kvôli väčšej mikine- takže mi zakryla polovicu tváre.

Vyšla som von, no zháčila sa už medzi dverami.

Ušlo mi to- ako to, že mi to ušlo?- no Faust v spoločenskej nebol sám. Spoločnosť mal asi tak tri sekundy, napriek tomu som to mohla zaregistrovať ešte v izbe.

Dala som si kapucňu dolu a pozrela na Lupina. Ten na mňa hľadel nedôverčivo, priam podozrievavo.

Samozrejme, veď som bola oblečená ako z debilnej kriminálky. A nie ako detektív.

Skúste podozrivého číslo jeden.

"Z primusského hľadiska- mám sa pýtať?" spýtal sa, jeho hlas bol chladný a nepripúšťal si ma k sebe, no aspoň bol pokojný.

Jeho postoj ku mne dnes večer neobsahoval hnev ani nenávisť, bol profesionálny a skôr neutrálny. Stále som z neho cítila isté cukanie, nechuť byť v mojej blízkosti, no i to bol pokrok od nenávisti.

Kto vie, čo cítil on zo mňa.

"A chceš to vedieť?" zdvihla som rovnako chladne a rovnako profesionálne (no dobre, možno trochu menej profesionálne a viac urazene) obočie a on na mňa okamih ostal zahľadený.

Potom mu zrak padol na Fausta, jemne sa zamračil a opäť pozrel na mňa, no to ja už som zišla schody a postavila sa vedľa gauča, na ktorom sedel môj komplic.

"Nie," odvetil Lupin s akousi nechuťou v hlase.

"Tak sa nepýtaj," odpísala som ho, pozrela na Fausta s výzvou na odchod, on sa postavil a nasledoval ma von z miestnosti.

"Nevedel som, že ste tak za dobre," nadhodil Faust, nepočkal ani kým zájdeme za roh.

"Za dobre? Asi sme boli každý svedkom niečoho iného."

"Oproti tomu, ako ešte pred dvoma dňami prskal, toto považujem za vyznanie lásky."

"Nebuď smiešny," uchechtla som sa, no viac úzkostne než pobavene.

Faust po mne pozrel a zišiel ma pozorným, no pobaveným pohľadom.

"To skôr ty si smiešna. Vyzeráš, akoby si išla prepadnúť obchod s alkoholom a potom sa ísť dať tetovať. Normálne mám chuť ísť niekoľko krokov za tebou, aby ľudia nevedeli, že sme spolu."

"Že sme spolu? Brzdi, kámo, nepleť city do biznisu, kapišto?" napodobnila som gangsterský prízvuk, no asi tak po dvoch sekundách sme obaja vybuchli do smiechu.

Môj gangsterský prízvuk za veľa nestál, čo vám poviem.

"Niekto ťa v noci vymenil?" spýtal sa Faust, len čo sa trochu upokojil a pozrel na mňa s prekvapeným potešením.

Aj mňa by potešilo, keby sa môj priateľ zombie/mám-zlé-sny/mám-zlú-náladu/vyzerám-ako-mŕtvola zmenil v nesmejte-sa-môjmu-gangsterskému-prízvuku/som-cool-a-opäť-som-to-ja.

"Sama som sa vymenila. Mala som sa totiž tak trochu po krk."

"Ako to?" vyzvedal s úprimným záujmom.

"Všetko čo sa stalo... Chcelo to nejaký čas, než to vstrebám. Čím nechcem povedať, že už je všetko dobré, ale uvedomila som si... Tak nejak cítim, že je po všetkom."

Faust zastal, čo som si všimla až po dvoch či troch krokoch. Spýtavo som sa po ňom otočila a našla ho v podivnom rozpoložení.

Pozeral na mňa nedôverčivo, no v jeho tvári sa dala jasne vybadať akási neveriaca, potešená reakcia.

Akoby neveril tomu, čo počuje. Chcel tomu veriť, no nechcel už len preto, že to chcel.

Dáva to zmysel?

"Po všetkom?"

Pokrčila som ramenami. "Všetko raz musí skončiť, nie?"

"Si si istá?" spýtal sa a pristúpil o krok bližšie.

Akákoľvek zábava, pobavenie z jeho tváre zmizli. Jeho výraz zvážnel, jeho pohľad sťažel. Moja odpoveď preňho ktovieprečo mala význam.

"Nie je to práve kniha, aby si vedel určiť začiatok a koniec... Ale cítim sa lepšie. A to je to podstatné, myslím."

Faust na mňa ešte okamih hľadel, ešte okamih sa jeho pohľad snažil preplávať až do najhlbších vôd môjho vnútra.

Možno našiel čo hľadal, možno našiel niečo nečakané, možno nenašiel nič.

Každopádne sa v jeho očiach zjavilo čosi, čo som po tých otázkach nečakala.

Podivné vzrušenie, ktorého podstata bola temnejšia a zákernejšia než aby som dokázala určiť, čo ho tak potešilo.

Potom len prikývol, obišiel ma a pokračoval v ceste.

No mne akoby niekto ukradol mapu, kompas a napokon i samotnú loď.

Tuším som doplávala.