V utorok som za sebou absolvovala dve hodiny, na čom som hneď vystrelila poslať list našim.
Niežeby som sa až tak hrnula do hlásenia, ale v ten deň som sa zobudila čerstvá ako ryba. Síce až na štvrtý pokus, ale to je detail.
Ledva som dobehla na prvú hodinu s tým, že cestou som sa len stavila v jedálni ukradnúť malinovú taštičku.

Sladké hneď po ránu, to si užijem.

Fajn bol ten moment, kedy si na dejinách Binns všimol, že pod lavicou ujedám. Prisahám, že taká kravina sa mi nestala snáď 4 roky. A pred tým to obvykle bolo zapríčinené poúplnkovým hladom.

Mám mu po večeri odovzdať prácu na tému Historická typológia čarodejníckeho športu. Hej- čarodejnícky šport.

Ja.
Na mašľu, že?

Hlavne to ale znamená, že ešte pred večerou musím navštíviť knižnicu a splátať nejaké keci dohromady.
Neuveríte, ale ani to ma nenasralo natoľko, aby som sa zo sovinca nevracala v dobrej nálade. Nemusíte byť nijak zvlášť obdarený empatiou, aby vám došlo, že to vďaka neprítomnej bolesti. Oveľa lepšie som sa cítila. Oveľa lepšie som vyzerala- nebola som bledá, nebola zo mňa cítiť posteľ, nemala som splyhnuté vlasy z nedostatku umývacích procesov v dôsledku paranoidného strachu z bolesti.
A hlavne bol vonku teplejší deň, i keď pod mrakom. Taká prechádza mi vôbec nepokazila môj nečakaný luxusný stav.

Zrýchlila som obed, aby som využila energiu a aspoň zohnala literatúru, z ktorej budem opisovať... ehm, s ktorou budem pracovať. Dobrá literatúra je základ akejkoľvek školskej práce- a samozrejme schopnosť opisovať tak, aby vám na to neprišli.
I keď Binns nevyzerá byť na jedného "z tých bystrých", o ktorých tu kolujú reči. Zatiaľ som si tu však ani jedného z nich (s malou výnimkou Gonagallky, česť a sláva jej) nevšimla. Možno sú až tak bystrí, že nechcú, aby sa o nich vedelo.

Zaujímavá úvaha.

V knižnici som pochodila oddelenie histórie a zistila, že o čarodejníckom športe sa toho zase toľko nepopísalo. Koľko vlastne existuje športových disciplín pre čarodejníkov?
Napokon som si u knihovníčky odložila dve knihy.

"Nechajte tie knihy v policiach, ak ich budú potrebovať iní študenti," vyskočila na mňa, keď som jej vyjavila svoju žiadosť.

To ma podrž- tie knihy nikto nevidel minimálne od čias samotného Slizolina, aj to len preto, lebo vtedy ich niekto dával do police (no dobre, knihy boli vydané cca 10 rokov dozadu, ale chápete kam tým mierim). A zrazu sa po nich pôjdu všetci utĺcť?

"Za pár hodín som tu. Ak sa na ne niekto bude pýtať, proste mu ich dajte, ale zatiaľ si ich tu nechajte položené, dobre?" snažila som sa o aspoň-nie-nepríjemný tón, pretože o príjemný som sa nesnažila, no ona i tak vyzerala neochotne. "Prosím," dodala som, no takým hlasom, že som celkom dobre mohla povedať i "choď do riti". Čo som si napokon i myslela.

Prižmúrila oči, no potom knihy schmatla a položila si ich za výpožičný pult.

Ak ich na tie police vráti a ja ich tam budem zase hodinu hľadať, schovám jej okuliare tak, že už ich ani vyhľadávacie kúzlo nenájde! Som skrátka zlosyn všetkých zlosynov.

Dobehla som do triedy práve včas (vlastne som vo dverách míňala profesorku Trelawneyovú) a hodila sa na miesto vedľa Snapea a Fausta.
Snape sa neobťažoval zaregistrovať moju existenciu a Faust na mňa len divne pozrel. Dnes sme toho spolu moc nenahovorili. Buď som mala ústa plné taštičky, alebo som sa niekam ponáhľala.

Veštenie je príležitosť na hovor ako vyšitá, ale asi mi nemal čo povedať, pretože bol ticho a nijak zvlášť mi nevenoval pozornosť.

To mi bolo celkom jedno, sústredila som sa na svoju škoricu vo vývare z octového drozda, ktorá mi mala vyjaviť, aké bude počasie. A keďže mi vyjavila len paru, tipujem to na hmlu.

Veštenie je strašný zabijak času, buniek, trpezlivosti a nálady. Asi si to myslel i Faust, pretože sa na jeho tvári dala postrehnúť zmena nálady. A tá sa zhoršovala nepriamo úmerne s časom ostávajúcim do konca hodiny. To je čudné- malo by to byť práve naopak.

Možno sa len neteší, až to úžasne zaujímavé a obohacujúce veštenie skončí?

Keď som po škole prišla do knižnice- ešte stále pobavená poslednou myšlienkou z veštenia, taká veľká kravina to bola- na moje veľké prekvapenie som mala knihy nachystané na pulte.

Splieskala som niečo do hromady, odovzdala to Binnsovi a dovliekla sa do jedálne. Dobrá nálada nenávratne v trape.

Hodila som sa na lavicu a nabrala si plný tanier všetkého, čo nebolo dostatočne rýchle, aby mi to uniklo. Malý príval dobrej nálady- alebo možno len vzrušenia- som pocítila, keď som na vidličku nabodla cestovinové kolienko, vymáchala ho v syrovej omáčke a pozdvihla k ústam.

Lenže ma vyrušil Faust, ktorý sa niekde v procese posadil oproti mne.

"Mám otázku- vyhýbaš sa mi?" spýtal sa a jeho hlas bol rovnako odmeraný ako jeho tvár.

Hm... Čo? Kde? Prečo?

Ruka mi poklesla opäť na stolík, na čo moje srdce zaplakalo. A žalúdok zaškŕkal. Raňajky chabé, obed chabý a ešte aj navečerať sa ma nenechajú. Kde je spravodlivosť?!
"Nie," zaškľabila som sa, keď ma nenapadla lepšia odpoveď. "Alebo som niečo zmeškala?"

"Myslel som, že to mi povieš ty," reagoval a jeho aristokratická nátura zasvietila viac než obvykle. Občas sa mu to stáva, i keď so mnou nie až tak často.

Okej, so mnou sa mu to stáva občas a u ostatných sa tak správa stále.

"Ak ide o ten dnešok, mala som plno vecí. Zaspala som, zabehla som do sovinca, musela som písať prácu pre Binnsa... Ak máš pocit, že som ťa zanedbala, hlboko sa ospravedlňujem a po večeri som len tvoja." Rozhodla som sa pre jemný prístup a trochu dvojzmyslu, navyše som sa nechcela hádať. Ani len o niečom diskutovať- chcela som proste jesť!

Vložila som si svoje sústo do úst a zavrela oči v rozkoši. Cestoviny sú jediným jedlom, v ktorom rokfortská kuchyňa nikdy nesklame.
Keď som oči opäť otvorila- a opäť cítila príval energie, i keď nevylučujem, že to bol placebo efekt- stretla som sa Faustovým vyvaleným pohľadom (ok, bolo tam len mierne začudovanie, proste je to Faust, tak čo by ste chceli? musím trochu preháňať).

"To si nečakal?" zaškerila som sa a on jemne zdvihol kútiky úst. Aristokratický odstup a chlad vystriedal bežný aristokratický výraz na každodenné použitie, no oči jeho výraz robili príjemnejším a vrelejším, než tomu bolo pár sekúnd dozadu.

Po druhom hlte už mi začal opäť fungovať mozog a po treťom sa naštartovali i zmysly.

Všimla som si, že Faust vyzerá dobre. Veľmi dobre, ak mám byť menej objektívna. Neskutočne, ak mám hovoriť len a len za seba. Oblečený mal obyčajný čierny pulóver, no strihom mu sedel tak presne, až ma to nútilo závidieť, seriózne závidieť. Na druhú stranu tento pocit vyvažovala skutočnosť, ako skvele sa naňho pozeralo, ako príjemné bolo byť v spoločnosti niekoho tak pôvabného. Jeho pohyby boli elegantné a sebavedomé, vystupovanie rezervované a uhladené. Jeho pleť bola aristokraticky bledá, bezchybná, no na rozdiel od mojej bledej kože mala zdravý, zlatavý nádych. Jemne podlhovastá, štíhla tvár sa zdala pôvabnou, no akýmsi odťažitým, nevypočítateľným spôsobom. Rysy mal jemné, elegantné, čeľusť vytvarovanú do dokonalosti. Farba jeho dúhoviek bola to jediné, čo kazilo chladnú nádheru starej aristokracie, ich oranžovo-hnedý nádych nezapadal do jej obvyklého obrazu. Tie oči boli nekonečnom plným prísľubov, tajomstiev, radostí i bolesti, no neukazovali akúkoľvek emóciu. Vy ste však vedeli, že vás sleduje a počúva, pretože v nich zároveň bolo niečo bystré, bedlivé, pozorné.
"Niečo ťa snáď zaujalo?" spýtal sa, keď som odložila nacpávanie sa- cestoviny! milujem cestoviny!- a len naňho hľadela. Nijak debilne som pri tom nevyzerala, nebolo to práve zasnené pozorovanie v ružovom kuželi svetla so sentimentálnou hudbou v pozadí. Bolo to pozorovanie, akého sa i on sám dopúšťal často.

Prižmúrila som oči a neponáhľala sa uhnúť pohľadom. To už by debilne vyzeralo. Navyše sa mi páčilo, čo som videla, a ešte som sa toho pohľadu zďaleka nenabažila.

"Je na tebe niečo iné?"

"Iné?" spýtal sa, no pohľadom prečesával stôl, jeho oči rýchle prelietali z jedla na jedlo, sústredené a zvažujúce dostupné možnosti.

"Neviem, vyzeráš nejak..." Chcelo by to viac než tých pár súst na to, aby som vymyslela najvhodnejšie slovo. Zatiaľ ma napadalo len "Chcem sa ťa dotýkať. Hneď. Teraz." a to nie je práve kóšer.

"Nejak?" zdvihol ku mne pohľad a jeho hlas sa podivne zatriasol. Na okamih som tak mohla spozorovať nejaké emóciu. A i keď v tom nie som príliš dobrá, znelo mi to ako prekvapenie.

Dobre, už len z kontextu nemusíte byť nijak veľký pozorovateľ, aby ste vyvodili zrovna "prekvapenie".

No čo, ešte sa len učím.

V nedostatku odpovedí- a nedostatku potreby pokračovať v rozhovore- som pokrčila ramenami a pokračovala v jedení s vervou, ktorá vynahradzovala preplýtvané sekundy.

"Si tak hladná, alebo ti to vážne chutí?" spýtal sa po chvíli, keď som ja ticho šrotovala- prídel kravín na týchto 5 minút aj na 5 minút budúcich som si už vyčerpala- a on sa opäť obzeral po stole.

"Som hladná. Ale chutí mi to."

"Tebe to chutí," zopakoval a tak trochu mi neveril. Rozšírila som oči a na chvíľu aj prestala jesť, aby som naňho mohla plnohodnotne pozrieť.

"Čo?! Veď mne na Rokforte chutí všetko!"

Faust zdvihol obočie a nevysmieval sa mi, ale v očiach k tomu mal nábeh. V takých chvíľam vyzeral ešte menej aristokraticky- veselý, pobavený lesk očí jeho tvári dodával výrazne nearistokratickú hravosť.

A ja pochybujem, že v jeho rodine uznávajú vtipy.

"Prestaň s tým výrazom! Minimálne počkaj, kým to ochutnáš. Syrovo-brokolicové cestoviny sú tu jednou z najväčším pochúťok." Škoda, že ich varia asi tak dva razy do roka.

Oni totiž vedia, že ich mám rada.

"Tak to musím ochutnať," pokýval uznanlivo hlavou, i keď si zo mňa skôr naďalej uťahoval.

Pff.

Bezmyšlienkovite som nabodla cestoviny zo svojho taniera na svoju vidličku a cez stôl sa k nemu natiahla.

Až v stotine, kedy som to urobila, mi došlo, že to vyzerá divne. To bolo za hranicou kamarátstva, obzvlášť pseudo-kamarátstva, ktoré medzi sebou máme my dvaja.

Videla som to i v jeho výraze, ktorý v rovnakej stotine sekundy podivne zvážnel, no zároveň sa v jeho očiach mihlo čosi... Opäť raz som zlyhávala na poli empatie, napriek tomu som sa zachvela.

Každopádne Faust na to zareagoval svojsky, keď s elegantným sebavedomým- akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, vôbec nie trapas- pôvabne vykrútil vidličku z mojich prstov, vložil si ju do úst a perami z nej dve a pol napichnutej cestoviny vymanil.

Pár krát prežul, potom prehltol, okamih na mňa hľadel nepohnuto a potom sa jal naložiť si tiež.

Celé som to sledovala akosi vyvedene z miery a keď mal konečne naložené, pokračoval v pojedaní cestovín.

Stále. S mojou. Vidličkou.

Sledovala som jeho pery a sánku, ako sa pomaly pohybujú a v hlave mala stále živý obraz toho, ako otvoril ústa a objal nimi cestoviny na tom hlúpom príbore.

Začína mi šibať, keď ma vzrušuje niečo také?

Prišlo mi trápne, keď som si uvedomila, že voči tým skurveným cestovinám na jeho jazyku a voči tej skurvenej vidličke, ktorej sa dotýkajú jeho pery, cítim závisť.

"Chutilo?" spýtala som sa, keď sa môj mozog prestal hrať na mozog nadržaného tínedžera, no môj hlas nabral temnejší, zlostnejší tón.

Dobre, to mi až tak nevadí.

Faust zdvihol pohľad od svojho taniera a dnes už po niekoľký krát na mňa ostal skúmavo pozerať.

Ak ma bude ešte chvíľu prepaľovať očami, zhorím. Vážne- zhorím. Zlosťou i vzrušením. Taký táborák Rokfort ešte nezažil, to vám zaručujem.

"Veľmi," odvetil jednoducho, stále mi pozerajúc do očí rovnako intenzívne, a mne jeho hlas zarezonoval v ušiach.

A môj mozog začal iskriť. Mala som chuť po ňom cez stôl skočiť, vytrhnúť mu tú vidličku z ruky a odhodiť ju preč, ale to by sa mi vysvetľovalo ťažko. Historku 'Tá vidlička ťa chcela zabiť' by mi asi neuveril.

Rozladene som pokračovala v jedení a nejak sa nemala k slovu.

*****

Vychádzajúc zo siene už som bola opäť v poriadku, s vidličkou sme si to vyjasnili pohľadmi, a práve som Faustovi referovala o dnešnom dni.

Odrazu sa pri mne ale zastavila Poppy a to má úplne vytrhlo.

"Slečna Courterová, počula som, že váš otec vlastní akýsi podnik so zábavnými predmetmi."

Nie, na formality si vážne nepotrpela.

"Podnik nie je to správne slovo," zareagovala som nepohnuto, no vzápätí sa vo mne zjavil prudký pocit nepríjemnosti.

'Podnik' môjho otca je tá posledná vec, ktorú chcem riešiť pred Faustom. Ak je on v normálnom stave nadpozemská bytosť a ja len človek, v tejto chvíli som sa začala zmenšovať na hlodavca.

"Aby ste vedeli, váš včerajší zákrok u pána Lupina ma priviedol k zaujímavej myšlienke. Mali by ste čas to so mnou prebrať? Týka sa to podniku vášho otca."

Cítila som, ako Faust svoj pohľad preniesol z nej na mňa, i keď som to nevidela. Akoby sa ku mne odrazu otočil zdroj akéhosi pulzovania. Cítila som jeho jemné účinky na koži a bolo mi to zvláštne nepríjemné.

Otázne je, čo to spôsobilo? Podnik môjho otca? Žiadosť Pomfreyovej na moju osobu obecne? Môj zákrok na Lupinovi?

"Ako konkrétne sa ho to týka?" prižmúrila som oči- čo už len Pomfreyová môže chcieť s obchodom s nepotrebnými kravinami? Ona, taká praktická, realistická žena?

Zvedavosť prekonala i moju zdržanlivosť preberať to pred Faustom.

"Rada by som poznatky z jeho oblasti pôsobenia využila k rozšíreniu vedomostí ohľadne zranení spôsobených týmto typom čarodejníckych výdobytkov."

"Výdobytkov? Vy považujete lepiacu nohu kuraťa, ktorá tancuje, za výdobytok?" neskryla som pobavenie v hlase, no so žartami som u Poppy na zlej adrese.

Prevrátila by som očami, keby som nebola vychovaná inak. A tak som sa zdržala ďalších komentárov- napokon, jej žiadosť je chvályhodná. Dobrovoľne sa bude zaoberať niečím tak bezvýznamným, hlúpym a detinským, ako sú čarodejnícke hračky a žartíky.

Statočná a obetavá, lež hlúpa žena.

"Dobre, tak ja sa za vami niekedy stavím."

"Kedy niekedy?" vyskočila, jej hlas sa prudko zvýšil. Niežeby to myslela zle, len sa, žiaľ, narodila s takým hlasom. Hlasový prejav, ktorému sa v živote naučila, to tiež bohvieako nezlepšoval.

"Neviem, až budem mať čas," pokrčila som ramenami a vôbec sa nehrala na slušnú.

Vlastne- tak trochu áno, hrala. Nepovedala som jej úplnú pravdu, a teda že sa zastavím, až sa mi bude chcieť zaoberať takou blbosťou.

Asi to chvíľu potrvá, popravde.

"Mohli by ste to stihnúť ešte tento týždeň?"

Ježiši.

"Pokúsim sa?" vypadlo zo mňa takmer v otázke. Neviem, či sa pokúsim. No neviem ani, či ma nepochytí masochistická túžba dobrovoľne sa rozprávať o hlúpostiach, ktoré predáva môj otec.

"Očakávam vás. Len nie už dnes," dodala a chcela sa pojať k odchodu.

'Len nie už dnes'? Takže ona po mne niečo chce, a ešte si aj bude diktovať podmienky?

Pff.

"Dnes by sami to práve hodilo," zastavila som ju v odchode, premknutá nečakanou zvedavosťou nad jej plánmi. Čo má zásadová Poppy také dôležité, že kvôli tomu odmietne moju vyberanú spoločnosť?

"Žiaľ, s profesorkou Sproutovou ideme na konferenciu lekárskych bylín, takže dnes to nebude možné."

Aha. To je o čosi menej štipľavé, než som očakávala.

"Tak nič," pokynula som a sama sa otočila k odchodu.

*****

"O podniku svojho otca si mi toho ešte príliš nepovedala," začal Faust len po pár krokoch, len po pár sekundách od stretnutia s Poppy.

Naučila som sa, že Faust nie je typ, ktorý sa nejakým témam vyhýba s využitím kúzla zvaného 'takt'. Napriek tomu- ak si niečo neprajete, môžete byť akýkoľvek realisti, i tak vo vás drieme malá nádej, že sa to nestane.

Faust túto moju nádej práve rozdupal.

"Nie je to vec, s ktorou by som sa išla chváliť," odvetila som a napriek sklamaniu nedávala nič najavo. Napokon- bola to téma ako každá iná. Za svojich rodičov sa nehanbím, napriek tomu, že vám to tak pripadá. Som príliš... no, som to príliš ja na to, aby mi robilo starosti, čo si kto myslí. Pretože na konci dňa to stále budú moji rodičia, stále to bude ten párik trhnutých ľudí, ktorí sa i po tých rokoch milujú, ktorí i po tých rokoch milujú mňa (a tomu už sa hovorí výkon!) a ktorí ma vychovali. Takže, i keď je otec tragédia sám o sebe i so svojou naivitou, dobrosrdečnosťou a podivínstvom, i keď je mama hyperaktívna, prehnane starostlivá a zvedavá, nebudem ich skrývať a zapierať len preto, aby som tým neurazila slizolinský jemnocit.

Ale Faust bol iný. Moje pohnútky nechcieť o rodičoch hovoriť u jeho osoby boli iné. Skrátka a dobre- jeho rod existuje snáď odjakživa a ich majetok niekoľko stonásobne prevyšuje hodnotu mojej existencie (a to som sa ocenila celkom draho). A navyše je to Faust, to tak nejak hovorí za všetko. Obzvlášť v mojom prípade.

"Má vlastný obchod, zarába si na živobytie bez toho, aby komukoľvek slúžil. Čo sa ti na tom nezdá?" spýtal sa Faust a jeho hlas bol neutrálny, no akýmsi jemným spôsobom prívetivý.

A jeho slová šokujúce.

"Naozaj si to myslíš?" zastala som v strede schodov a chcela mu vidieť do očí, snáď aby som si mohla byť istá jeho odpoveďou.

Tiež zastal a otočil sa ku mne, okamih mi pohľad opätoval a potom elegantne pokrčil ramenami.

"Mal svoj cieľ. Dosiahol ho. Nie každý pochádza z privilegovanej rodiny a nie každý má dostatok zdrojov. Alebo si si myslela, že ma moja modrá krv zaslepuje a ja to nechápem?" spýtal sa nakoniec s jemným pozdvihnutím obočia a jeho hlas sa nedal špecifikovať. Bol urazený, pobavený či rozhorčený? Neviem, no tak či tak, jeho oči ma zatláčali až k okraju schodiska.
Bolo zvláštne, ako inak Faust na svoj vek rozmýšľal. Keď sa nad tým zamyslím- a najlepšie mať pri tom zavreté oči- toto bola jedna z vecí, ktoré ma na ňom najviac fascinovali, najviac ma k nemu ťahali.

Potlačila som tendenciu ustúpiť a namiesto toho sa k tomu postavila ako chlap.

"Treba však do úvahy brať i cieľ, ktorý si človek vytýči. Cieľ pribrať 50 kilogramov nemá rovnakú hodnotu ako cieľ stať sa prezidentom." Uvedomila som si, že Faust ma zahnal k tomu, aby som sa postavila na stranu proti svojmu otcovi, napriek tomu, že presne to som nechcela.

Za túto jeho schopnosť ho síce tiež obdivujem, ale hlavne ho neznášam.

"Hovorí tá, ktorá sa sama dosahovaním cieľom príliš netrápi?" Teraz už som jasne mohla rozpoznať agresívnejšie zafarbenie jeho hlasu. Provokoval ma, no nie tým sexy spôsobom. Provokoval ma spôsobom, ktorým sa začínajú hádky.

"Príde ti, že nedosahujem svoje ciele?"

"Myslím, že sa o to nesnažíš."

Toto jeho prehlásenie mi na okamih vzalo vietor z plachiet.

Čože?!

Lenže on pokračoval.

"Myslím, že buď nevieš, čo chceš, alebo sa nesnažíš to získať."

Bezmála som roztvorila oči pohoršením, rozhorčením, prekvapením, neviem čím ešte. Jeho tón získal ľadový, nepríjemný, do mäsa zarývajúci sa odtieň a jeho oči, stále ma tlačiace k ústupu, tomu len zdatne sekundovali.

"Viem, čo chcem," bez mála som zavrčala a rozhodla sa neustúpiť, aj keby mi mala vybuchnúť hlava.

"Vieš?"

Medzi nami ostalo ticho a mne sa v hlave stále ozývala jeho posledná otázka. Výzva, ktorá ma zároveň pokorovala i povzbudzovala. Pochybnosť a pohŕdanie v jeho hlase zmiešané s prudkým návalom niečoho temného, čo ma vábilo, lákalo.

"Áno," odvetila som presvedčene, i keď som viac než čokoľvek iné v tú chvíľu bola zmätená.

"Tak prečo si za tým nejdeš?"