Návrat do školy prebehol v pohode, to čo sa odohralo potom, už v pohode nebolo.

Hneď ako sme sa s Blackom totiž ocitli na chodbe, začal rozprávať. A keď Black rozpráva, obvykle to má následky.

"Hm... Môžeš mi to zopakovať?" zamračila som sa, keď skončil. Niežeby som mu nerozumela- ale to, čo navrhol, mi nešlo na myseľ.

"Ideme s Peterom pred večerou k jazeru skúšať nejaké nové hračky, tak sa pýtam, či sa nepridáš," zopakoval a udržal si uvoľnený tón, nedávajúc najavo, že vidí, že nebudem súhlasiť.

Že prečo nebude súhlasiť?

Že lebo: a) Pettigrew; b) k jazeru; c) hračky.

Čo tým chcel akože povedať? Vyzerám, že som sa zbláznila alebo že som prešla kompletnou premenou osobnosti?

"Ja to asi stále nechápem. To má byť vtipné alebo mi uniká pointa?"

Black prevrátil očami. "U Merlina, ideme skúšať nejaké kraviny, čo sme si objednali po tom trhu. Určite to nebude ani spolovice tak strašné, ako sa tváriš."

"A Lupin s Potterom sa predpokladám pridajú hneď ako sa vrátia."

"Tak je to naplánované."

"A ty chceš, aby som išla niekam s tými dvomi?" Mala som čo robiť, aby som sa pohrdlivo nezasmiala. Zastavila ma len novonadobudnutá úcta k Blackovi.

"Možno to bude fajn na prelomenie ľadov."

"Prelomenie ľadov? Kriste, ty si naivný," teraz už som sa ale zasmiala, ani úcta k Blackovi to nezachránila.

Black si to predstavuje ako nejaký detský spor o to, kto si hračku zobral prvý. Toto však nie je súboj o hračku- Lupin mnou pohŕda a niekde v hĺbke svojho vnútra, kam až siahajú moje schopnosti orientovať sa vo vnútri členov svorky, sa ma i bojí. Nie spôsobom "nezhasínajte, Myra je pod posteľou". Horšie.

Vyrazila som do svojej izby, nech to stihnem skôr než sa tam bude pohybovať Lupin. Chcem byť v bezpečí zákrytu, keď spustí paľbu.

"Počkaj, kam ideš?"

"Ehm... Preč?"

"Takže nejdeš?"

"Black, padol si na hlavu? Okrem toho, ako vrcholne nemiestne je ísť skúšať nejaké hračky 5 minút po návrate z pohrebu, snáď si nemyslíš, že pôjdem niekam, kde budú tamtí dvaja?"

"Práve preto, že bol dnes ten pohreb, všetci potrebujeme nejaké odreagovanie. Ak sa Lupin rýchlo nespamätá, bojím sa, čo to s ním spraví."

"Kravina. No i keby- stále tam bude Potter, ktorý si na mne s chuťou vyskúša nejakú bolestivú somarinu," môj otec s podobnými kravinami obchoduje a ja viem, že niektoré vedia byť pekne nebezpečné, "a Lupin, ktorý sa strasie, len čo sa priblížim na 10 metrov."

"Len preto, že nikomu nechceš povedať, čo sa tam stalo," oponoval Black a už sa skutočne dostal do varu. Videla som to v jeho napnutom obočí, v pevnej linke inokedy zmyselných pier a sústredenom pohľade.

Škoda, že som to ja- nijaké obočie, pery ani pohľad, ani obočie, pery a pohľad samotného diabla ma neprimäjú ísť sa hrať s Potterom a Lupinom. A už vôbec nie niekam, kde bude plno záškodníckych vychytávok určených k deštrukcii. Ešte som kompletne neosprostela.

"O to ide? Nalákať ma s vami štyrmi do súkromia a tam zo mňa vytiahnuť informácie? Skús byť menej priehľadný."

"Okej, nikam nechoď, ostaň sama trčať na izbe. Je mi to jedno. No uvedom si, že nepovedať nikomu, čo sa tam stalo, je sebecké a kruté. A Remus si to nezaslúži."

S tým sa otočil na päte a zmizol. Gavaliersky ma neodprevadil do izby.

To, že mi nenadával, nekričal na mňa, ani nedal inak najavo agresiu, ale len rozčúlene odišiel, ma dostalo. Bolo to inteligentné- o to viac ma to dožralo.

A ešte viac mi tým vstúpil do svedomia.

Neznášam Blacka. Obzvlášť, keď má pravdu.

*****

To, že má Black pravdu, neznamená, že ho počúvnem a poviem im celý príbeh. Na to som príliš hrdá.

No ak sa Black niekedy spýta- a on sa spýta- odpoviem mu. Ale len Blackovi. Ten nech to posunie ďalej, ak chce.

Lupin prišiel asi hodinu potom, čo som prišla ja. V izbe sa zdržal asi polhodinu, zastavil sa v kúpeľni a potom zamieril preč.

No v spoločenskej zastal. Pocítila som jemnú nerozhodnosť, ale nebolo mi úplne jasné, či to bol jeho pocit alebo môj. Než som na to mohla prísť, odišiel a miestnosti ostali opäť prázdne.

Takže kúpeľ.

*****

Sledovala som svoju ranu pod vodou s nedôverou. Už sa v podstate jednalo len o jazvu, naružovelú a citlivú na dotyk, ale stále jazvu.

Takže už aj táto epizóda, posledná vec živo spájajúca moju osobu s udalosťami tej noci vymizla.

Faust mal pravdu. Napokon, mal ju i Black.

Skončilo to, bol koniec. Mŕtvi už neožijú. Jazvy nezmiznú. Spomienky ostanú.

No to je všetko, viac toho nebude, bude toho už len menej.

Ponorila som sa a nechala vodu prenikať do každého kúta tváre, ku každému vlasu. Cítila som teplo i uvoľnenie.

A cítila som pokoj.

Rozčesala som si vlasy, nakrémovala pokožku a čarodejníckou mastičkou natrela ranu, no už som ju nezalepovala, neobväzovala. Rozhodla som sa, že ju nechám dýchať.

Okrem toho ma napadlo napísať rodičom o skvelom pokroku v mojej liečbe, nech upokojím matku. Tiež som sa rozhodla, že skočím ešte k Pomfreyovej, aby sa mi na to pozrela. To mi nezaškodí a i tak nemám nič lepšie na práci.

Obliekla som si bavlnené tričko s krátkym dlhým v príjemnej hnedej farbe s šedomodrým kvetinovým vzorom lemujúcim výstrih, keď som sa zasekla.

Žeby nastal ten okamih? Žeby som si konečne dala na seba nohavice?

Neverím, no prečo to neskúsiť.

Okej, netrúfla som si ešte na plnohodnotné nohavice, ale čierne tepláky mi tiež spravili radosť. Neboli síce tak pohodlné ako Faustove pyžamo- ktoré jediné mi nevadilo ani včera ani predvčerom a celkom iste by mi nevadilo nikdy pred tým ani potom. No i tak to bola príjemná zmena.

Prešla som sa po izbe, potom znovu a potom znovu, keď som sa usmiala.

Bolo to zvláštne, dnes som bola na pohrebe svojej priateľky, ktorej smrť som v podstate zapríčinila ja. A napriek tomu môžem povedať, že som cítila pokoj.

Usadla som ku stolu, napísala mame i otcovi a celkom bez výčitiek vynechala fakt, že som dnes bola na pohrebe Iliany. Moc som sa nerozpisovala ani o svojich vzťahoch s Lupinom, no zmieniť som ho musela. Je v ich svorke, budú o ňom chcieť niečo vedieť. A oni vedia, že ja viem, že to tak je.

A tak som napísala len toľko, že Lupin žije, spamätáva sa dobre a inak si dávame pokoj. To znie celkom ako ja.

List som zbalila a nechal na stole. Zajtra skočím do sovinca, dnes to radšej ešte nechám tak.

Zišla som do nemocničného krídla, kde mi Poppy prezrela ranu.

Tvárila sa viac ako len prekvapene, ako skvele sa to zahojilo- Lope asi bude naozaj taká dobrá, ako sa tvári- no neviem, ako veľmi som tomu mohla veriť, keďže Poppy ono zranenie nevidela.

Avšak odobrila mi používanie danej mastičky, ktorou si mám jazvy zvlhčovať ešte pár dní a potom sa jej mám prísť opäť ukázať.

Spokojne som chcela odísť, keď sa odrazu rozrazili dvere a dnu vbehli... No hádajte kto.

Záškodníci pod pazuchou viedli Lupina, ktorý sa tváril akosi dezorientovane. Dokázal chodiť, ani nebol nijak fyzicky indisponovaný, no akoby sám nedokázal určiť smer, udržať balanc.

"Pre Merlinove fúzy, čo ste porobili tentoraz?!" skríkla Poppy a už sa k nim hrnula, aby im Lupina pomohla usadiť na posteľ. Okamžite ho začala prezerať.

Lupin sa trošku kýval, jeho zrak vyzeral trochu rozostrene, akoby ju nedokázal úplne... Neviem, nie som doktor, proste to bolo divné.

"Pán Lupin, vnímate ma?"

"Čože?!" odvetil Lupin neprimerane nahlas a prižmúril oči.

"Počujete ma?" spýtala sa Poppy hlasnejšie.

"Áno, nemusíte na mňa kričať!"

"To vy kričíte na mňa!"

"Ja nekričím!" odvetil jej Lupin a ja ako nezainteresovaný svedok môžem povedať, že vyslovene hulákal na pol hradu.

Predchol ma známy pocit a keď som sa po niekoľkých sekundách dopátrala k tomu, čo mi to pripomína, objal ma víťazoslávny pocit.

Pristúpila som bližšie- až teraz si ma všimli.

V ich tvárach som čítala podobný výraz, aký bol asi i na mojej tvári, keď sem vpadli.

Tento hrad obýva niekoľko stoviek študentov, profesorov, škriatkov a iných potvor, no my by sme sa sebe nevyhli ani keby ich tu boli tisíce a hrad mal rozmery Londýna.

Proste nie- tu platí pravidlo z nechvaľne známeho kódexu Zákon schválnosti- vždy narazíte na toho, na koho naraziť nechcete.

V mojom prípade to vynásobte štyrmi.

"Čo tu zase robí táto?" zamračil sa Potter, na čo som len prevrátila očami a seriózne zvážila odchod.

No to, že by som Lupinovi mala pomôcť, mi prišlo ešte krutejšie ako nechať ich potrápiť sa.

Nechcete, aby vám pomáhal niekto, koho nemáte radi. Vsadím sa, že Lupin by radšej ohluchol, než aby som mu pomohla ja.

"Skúsim hádať- Výbušník," pozrela som na Blacka a ten zdvihol obočie.

"Ako vieš?"

"Vieš, čo s tým?" spýtal sa Pettigrew, ktorého dojemný príbeh môjho stretnutia s Výbušníkom zrejme nezaujímal až tak ako Blacka.

Dve sekundy som na ňom zotrvala pohľadom, no potom som opäť prevrátila očami.

Poppy mu zatiaľ pozrela uši, oči a iné otvory, no keď som pristúpila, nedôverčivo na mňa pozrela.

"Slečna Courterová, viete, čo robíte?"

"Snáď ho to nezabije," pokrčila som ramenami, no ona môj vtip neocenila. Napriek tomu odstúpila a ja som sa postavila pred Lupina.

V jeho tvári sa zračilo niečo až príliš podobné tiku utiecť, no keď som zdvihla ruky k jeho tvári, mikol sa len trochu.

Ruky som priložila k jeho ušiam a dovolila si pohľad do jeho tváre. Normálny, neuponáhľaný pohľad.

Pozeral na mňa s nedôverou, no i zvedavým očakávaním. Za svetlohnedými očami sa mu mihalo množstvo pocitov, no cez puto som cítila len ich jemné odtienky.

Snažil sa, aby som nezistila, čo cíti. A išlo mu to dobre. V podstate som z neho cítila najmä túto jeho snahu. Už mu ostáva len skryť i tú a možno ma dokáže i oklamať.

Rozšírila som oči a uvedomila si, že som naňho takmer hrdá. Obvykle trvá dlhšie, než sa to nový člen svorky naučí. Teda... Aspoň mne to trvalo dlhšie.

"Čo ideš robiť?!" spýtal sa. I keď sa snažil hovoriť potichu, stále tak trochu kričal.

To si pamätám. Stavím sa, že vo svojej hlave mal pocit, akoby šepkal.

Bez odpovede som mu chytila uši po vzore toho malého mužíka z trhu a zatrepala mu hlavou.

Neviem, či to zabralo- moc som to netrénovala, popravde- a tak som mu hlavou zatrepala znovu.

Odrazu sa jeho oči rozšírili a to som brala ako signál, že už sa ho môžem pustiť. No neustúpila som.

"Zvony a činely, čo?" spýtala som sa bez známky emócie, ale ak sa mám priznať, bolo to zvláštne. Už len stáť tak blízko k nemu, no tiež sa ho dotýkať a hovoriť s ním. Nečakala som, že také niečo zažijem, obzvlášť nie tak skoro.

Nečakala som, že sa pri tom budem cítiť zrovna takto.

Lupin prikývol a na okamih som pocítila čosi z jeho vnútra, no to sa hneď opäť stiahlo a mňa to donútilo ustúpiť.

Lupin mi chcel očividne niečo povedať, dokonca som postrehla náznak toho, že sa chce postaviť, no to mu cestu zahatala Poppy a začala mu klásť rôzne otázky.

Keď jej odpovedal normálnym hlasom a keď jej začal popisovať, čo sa tam vonku stalo a čo po Výbušníku cítil, Záškodníci za zgrcli okolo nich a nikto mi už nevenoval pozornosť.

Zamierila som preč, no keď som bola pri dverách, pocítila som akési nutkanie zastať. Nechcela som to ja sama, no chcel to člen mojej svorky.

Poslúchnete člena svojej svorky, poslúchnete člena svojej rodiny. A tak som zastala a otočila sa.

Lupin bol stále stredobodom pozornosti, no keď som sa otočila, venoval mi krátky pohľad a niečo v mojom vnútri sa zovrelo.

Jeho pohľad bol chladný- nezabudol na to, že som ho podviedla a že mu dlžím vysvetlenie- no i tak v jeho pohľade prebehlo zaváhanie. A on chcel, aby som to zaváhanie videla.

Viac podnetov som nepotrebovala. Otočila som sa a radšej odtiaľ vypadla.