Sedela som na kraji cintorína- bližšie som to neskúmala, ale typujem, že kedysi to býval náhrobný kameň- a trepala nohami. Bolo zvláštne, že som to robila už asi minútu, než mi došlo, že ma to nebolí.

Takže už si zvykám na to, že ma pohyby nebolia. To je dobré znamenia.

Sledovala som slnko, keď sa mu občas podarilo predrať sa spomedzi mrakov. Nebolo príliš teplé, ale na marec v Anglicku to nebolo zase až tak tragické.

Sledovala som vrany, ktoré sa krátkymi letmi presúvali z miesta na miesto. Asi si pôjdem o nich nájsť nejakú knihu do knižnice- zaujímalo by ma, čo robia. Nezdalo sa, že by to bol výlet za potravou, ani že by sa nejak socializovali. Len sa tak pohybovali a malými pichľavými očkami sledovali okolie v trhavých pohyboch hláv.

Sledovala som postupne sa rozchádzajúcich návštevníkov. Skupina išla k Plačúcemu slnku, asi sa tam konalo niečo na spôsob karu. Väčšina však vstupovala do malej budovy pohrebného ústavu a odtiaľ sa premiestňovala domov.

Sledovala som Blacka, ktorý ku mne mieril, prechádzajúc medzi náhrobnými kameňmi. Kombinácia vetra a miernych, no snaživých lúčov z jeho príchodu robila takmer filmovú scénu. V čiernom kabáte pod zadok, s vlasmi rozhádzanými tým skvelým spôsobom, akým to len Blackove vlasy vedia, a s chladom vyblednutou tvárou pôsobil čarovne. Pochmúrne, no zároveň pokojne.

"Chalani už išli, tak by sme tiež mohli pomaly ísť, nie?"

Viem, že chalani už išli. Aj tých som sledovala- ako odchádzajú z cintorína pekne pešky, zatiaľ čo ja s Blackom pôjdeme krbom. Potter sa nezdal, že by vôbec vytušil moju prítomnosť- pozrel na mňa jeden jediný krát, počas pohrebu. Jeho pohľad bol chladný, no v očiach mu horel plameň nenávisti. To je možno trochu silný výraz- ako veľmi môže nenávidieť sedemnásť ročný chalan?- ale i tak som vedela, že si naňho mám dať pozor. To ma na tom ale neupútalo až toľko- zaujímavejšie bolo, že Potter na mňa pozrel potom, ako mu Lupin niečo šepol do ucha.

To nevyvolá práve príjemný pocit a obvykle to končí ošívaním a kontrolovaním sa. Človeka zožiera otázka- čo je na mojom výzore divné? A keď príde na to, že výzoru sa to netýka, zožiera ho ešte pálčivejšia otázka- čo je divné na mne?

Z Lupina som necítila nič moc, buď sa to postupne učí držať pekne pod pokličkou, alebo mi len nemal čo "povedať". Bol smutný, cítil sa stiesnene a zožierala ho vina. To je ale každodenný Lupin.

Silnejšiu emóciu som z neho zacítila len raz, no i tak neviem, čo ju vyvolalo. Nad čím asi rozmýšľal. Bolo to chvíľu pred tým, než sa naklonil k Potterovi, čo však neznamená, že tieto dve veci spolu súviseli.

Možno som len príliš riešivá.

Každopádne na mňa Lupin na odchode pozrel a nebolo to len pozerám-okolie-a-zrazu-Myra-v-zornom-uhle. Pozrel na mňa priamo, sebaisto- cez puto najskôr zistil, kde som, až potom na mňa pozrel- a okamih ma pozoroval. Bol ďaleko, tak neviem ako sa tváril, putom som ale cítila jemné chvenie. To mohlo znamenať milión vecí, tak som to príliš neriešila.

Dobre, skôr- než som sa dostala k nejakému záveru, otočil sa preč a pokračoval v ceste.

"Hej, môžeme," prikývla som a zosadla z toho bližšie nedefinovaného kameňa. Zamierili sme k pohrebnému ústavu, no netlačili sme príliš na plyn- masa ľudí sa zmenšovala, no stále ich bolo pár pred nami, čo chceli tiež využiť ponuku transportu.
"Ďakujem. Že si sem išiel so mnou. Že si ma aspoň dnes nesúdil a nepýtal sa."

Okamih bol ticho, počula som len jeho kroky v tráve.

"Bol to smutný deň," reagoval po chvíli a prižmúrenými očami sledoval tie hŕstky ľudí.

"Bol to smutný deň," potvrdila som a pozrela k miestu, kde ju uložili do zeme. Marcus tam stále stál a pozeral jej smerom. Bolo to smutné a trochu divné, no mal zlomené srdce. Mohol si dovoliť robiť oveľa podivnejšie veci.

"No je to za nami. Treba sa pohnúť ďalej," vyrušil ma z myšlienok Blackov hlas a ja som zastala. Prekvapene som k nemu vzhliadla a počkala si, kým tiež zastane a ja si získam jeho pozornosť.

"Akože to nechať za sebou? Zmieriť sa s tým?"

Asi nepochopil o čo mi ide, no po predchádzajúcich skúsenostiach so mnou sa pripravoval na najhoršie. Prižmúril oči a ja som mohla vidieť ostražitosť v jeho očiach.

"Máš iný nápad?"

Medzi nami nastalo ticho a ja som premýšľala. Nad Faustom, nad Blackom, nad Marcusom.

"Je koniec, že?"

Jeho výraz sa nijak závažne nezmenil, no i tak som mohla vidieť odtienok úľavy v jeho očiach.

Je koniec. Lovec je preč. Iliana má svoj odpočinok. A i keď si to nezaslúžila, teraz už sa s tým nedá nič robiť. Nemusím zabudnúť, no môžem sa s tým zmieriť.

"Skutočne je po všetkom," vydýchla som a pocítila, ako z mojich ramien spadol ťažký náklad.

Stále som to cítila v hrudi- kúsok Marcusovej bolesti- no cítila som i svieži vietor na tvári.

Black sa jemne usmial a prikývol.

"Zdáš sa akási rozrušená."

"Možno som len nečakala, že to niekedy naozaj skončí."

"A možno sa len tešíš na to, čo môže začať."