"Hneď ako som ťa predal Lope, išiel som do Škriekajúcej búdy. Keď sa Lupin ráno nevrátil, tí traja ho tam išli samozrejme hľadať. Zaviedol som ich do lesa na to miesto. Potter s Pettigrewom išli hľadať Lupina a Black mi pomohol s jej telom. Popravde, ja som ju tam chcel nechať- bez tela nie je mŕtvola a bez mŕtvoly nie je vražda. No Black odmietol."

"Dobre urobil," potvrdila som chladne. Faustov nezáujem o všetko, čo sa ho netýka, ma desil i znechucoval. Najhoršie bolo, že i to len preto, lebo mňa sa to týkalo.

Faust pokrčil ramenami v zmysle ako myslíš a postavil sa. Cez hlavu si pretiahol béžový sveter a hodil ho na kreslo, potom sa vrátil do mojej postele.

Správne- mojej postele.

Tak ma napadá- až nemiestne veľa času trávime spolu v posteli. Isto by ma tá predstava tešila viac, keby to nebolo vždy pri rozhovore.

Po raňajkách sme išli na moju izbu. Pred obedom by som rada stihla začať s vecami do školy- opisovačky a podobné kraviny.

"Potom som sa tam vrátil, aby som skontroloval jeho... ostatky," doplnil po chvíli a sklonil zrak.

Nie kvôli sebe- kvôli mne. Myslel si, že mi to bude nepríjemné.

A mal pravdu.

Pretože tie "ostatky" som mala na svedomí ja. A v záchvate zúrivosti som veru nebola príliš estetická.

"Black išiel za Potterom a Lupinom, no neviem, kde boli medzi tým. Neviem, či Lupin videl tú spúšť, či ju videl Potter. A neviem, k akým záverom dospeli, každopádne mňa vinia minimálne zo spoluúčasti na vražde."

"Hovoríš to, akoby ti to bolo jedno."

"Je mi to jedno."

Na to som nemala čo povedať, a tak som len pozerala. Dávalo to zmysel- ja som bola v bezpečí. Lupin stratený v lese. Faust potreboval pomoc s presunom tela. Záškodníci po ruke.

Len nechápem, prečo Black Faustovi pomáhal, keď nevedel, čo sa stalo.

"Ako si ich presvedčil, aby išli s tebou? Ako si im vysvetlil, čo si tam robil?"

Faust na mňa pozrel s nutnou dávkou cynizmu v očiach. "Prečo by som im to mal vysvetľovať? Proste som im povedal, že viem kde ste. Nepýtali si dôkaz."

Nedokážem si ani predstaviť, ako nasraní museli byť, keď sa tam zjavil Faust, Lupin ani ja sme neboli k nájdeniu, a Faust im so svojou aroganciou a povýšenosťou- ktoré pri komunikácii s nimi vytiahol akože je moje druhé meno Igra- oznámil, že on vie, čo sa deje a rozkázal im, nech idú s ním.

A potom ich zavedie na miesto, kde leží mŕtve dievča, ktoré ešte k tomu poznajú, a oznámi im, že ja som zranená a Lupin si behá po lese. To muselo navodiť skvelý dojem.

Prehltla som a bola rada, že som tým lievancom na raňajkách nakoniec moc nedala.

Na tento rozhovor- a na spomienky, ktoré so sebou prinesie a na pocity, ktoré vo mne vyvolá- bolo lepšie nechať si prázdny žalúdok.

"Ako sa to mohlo tak zvrtnúť?" šepla som a pred očami si prehrávala tie okamihy. Ako som bola spútaná magickou pascou. Ako som čelila jeho urážkam. Ako zmizol a zjavil sa i s jej telom. Ako padala nehybne k zemi, pokrytá krvou a mrazivo chladná. Ako pasca zmizla. Videla som jeho tvár skrivenú nepochopením i strachom, keď jeho prútik nefungoval. Zjavil sa mi ten náznak triumfu v jeho hnusnom ksichte, keď si myslel, že dám prednosť čerstvému mäsu priateľky pred prenasledovaním jeho.

A jediný moment, ktorý ma z tej noci nedesí, naopak, dovádza mňa i môjho vlka do divokej blaženosti- ako mu z tváre vyprchal život, keď si uvedomil, že ja nie som obyčajný vlkodlak.

A napokon som opäť videla Lupina, ktorý sa zjavil odnikiaľ a roztrhal mu hrdlo.

Pevne som stisla oči, keď mi došlo, že sa opäť o slovo hlásia slzy.

Nie pre lovca, nie pre Lupina, nie pre seba samú.

Pre Ilianu. Pretože ona jediná si to nezaslúžila, ona jediná v tom nemala hrať žiadnu úlohu.

Pocítila som hrejivý dotyk na kolene.

Otvorila som oči a stretla sa s Faustovým upreným pohľadom. Nič nevravel, nehýbal sa. Nechal ruku položenú na mojom kolene a mlčky sledoval slzu, ktorá sa vyliala z pravého oka a razila si cestou mojím lícom.

Zradkyňa.

"Čo? Žiadne slová útechy?"

Nepokrútil hlavou ani nepritakal. Ostával tichý a nečitateľný. No ostával, a to je asi to, čo sa v tú chvíľu rátalo.

"Ako utešiteľ teda stojíš za houby - kde je to magické: pokoj, už je po všetkom?" zamračila som sa teatrálne. Radšej budem vtipkovať, než ďalej plakať.

Nanešťastie som doposiaľ úspešne robila oboje.

Neusmial sa ani nijak neocenil moju schopnosť vtipkovať i v takej chvíli, no aspoň konečne prehovoril.

"Ešte nie je po všetkom." Zvláštne, že v jeho hlase znela nemalá dávka nepokoja. Očakávania a nedočkavosti. "Lovca sme sa možno zbavili, ale ešte ostáva ona."

"Ona?" zamračila som sa. Myslí snáď Lope? Bude mi Lope robiť problémy?

Chce ten psychopat odstrániť aj Lope?

"Iliana," vysvetlil opatrne, no rázne. To ma prekvapilo.

"Nechápem, ako myslíš, že-"

"Kým sa nevysporiadaš s tým, že je mŕtva, kým to nenecháš za sebou, nebude koniec."

Celé moje vnútro sa pokrútilo. Mal pravdu? Nebude koniec, kým nenechám ísť ju?

"Ako utešiteľ si fakt desný. Ak dovolíš, pôjdem do sprchy."

Stiahol ruku z môjho stehna, no ostal sedieť v rovnakej polohe. Ja som sa chcela postaviť druhou stranou postele, no jeho pohľad ma upútal.

Akoby na niečo čakal, avšak na čo? To mi ostávalo záhadou.

*****

Keď som sa vrátila do izby- čistá, vyčerpaná a voňavá- Faust už na mňa čakal i s kôpkou kníh.

"Dovolil som si nachystať ti robotu."

"Aké milé," skrivila som tvár do úškľabku a dopratala sa k posteli.

Fakt si potrebujem sadnúť.

Zavrela som oči a spustila ramená. Napätie ma postupne opúšťalo- nič sa nevyrovná dobrej teplej sprche. Dokonca už som v nej nemala ten prapodivný strach z toho, že ma bude bolieť zranenie.

To dneska ostávalo celkom v pohode, čo prisudzujem pokroku vo svojej liečbe. Dávam tomu dva dni, než budem ako rybička.

Ok, možno tri.

Zložila som si uterák z hlavy- vlasy som mala stále mokré, ale to už uschne samo. Ak ich nechám v uteráku príliš dlho, budú zbytočne vlnité. A to nie je želaný efekt.

A práve keď som sa postavila a zamierila k písaciemu stolíku že sa dám do roboty, ozval sa strašný buchot.

Niekto doslova trieskal na dvere- nie tie moje a nie tie Lupinove. Na dvere spoločenskej.

Holt, tak to chodí, keď nemáte heslo.

"Pre teba?" zdvihol obočie Faust a zamieril ku dverám. Ja hneď za ním.

"Pochybujem. Za mnou nechodí nikto- nikto, kto by sa cez dvere nedokázal dostať sám."

"Tak Lupina?"

"Neviem, no čo sme tu, na izbe nebol," pokrčila som ramenami a i keď som sa ponáhľala, Faust bol pri dverách skôr ako ja.

Než som sa ja prekotúlala cez celú spoločenskú, on už dávno vedel, s kým máme tú česť. A to nie je fér.

Odstúpil od dverí a venoval mi otrávený pohľad.

Nedivím sa, pri pohľade na dotyčnú ani mne nebolo veselo.

"Ty asi nejdeš za mnou," pristúpila som ku dverám a prebrala Faustove miesto, pretože ten sa vrátil do spoločenskej a oprel sa o kreslo s rukami prekríženými na hrudi.

Popravde- radšej sa budem pozerať na Fausta v tmavomodrých "teplákonohaviciach" (poznáte to- kúsky oblečenia, aké nosia len cool zazobané deti) a béžovo bielom pruhovanom tričku s límčekom a krátkym rukávom, ako sa opiera o kreslo a má výraz č. 23 (môj obľúbený) = krutý nezáujem, než aby som viedla rozhovor so slečnou B.

"Je tu Remus?" spýtala sa a naozaj sa snažila netváriť nepríjemne, ibaže bola udýchaná, rozhorčená a... no, nepríjemná.

"Nie je. Na druhú stranu mi nemusíš veriť. Možno tu je. Možno len nechce, aby si vedela, že tu je. Je pravdepodobné, že tu je. Už len preto, že ja vravím, že tu nie je. Na druhú stranu sa ťa možno snažím zmiasť a on tu skutočne nie je, to len ja sa ťa snažím primäť veriť mi, že tu je, tým, že hovorím, že tu nie je."

Slečna B na mňa okamih pozerala ako na blázna- zatiaľ čo Faust za mojím chrbtom sa nepokryte rehotal- no potom rozhodila rukami.

"Padla si na hlavu? Je tu teda či nie? Potrebujem s ním hovoriť."

"Vážne? Vážne si tým chceš prejsť znovu? Vyspal sa s tebou a vykašlal sa na teba. Predsa mu nedovolíš, aby s tebou takto zaobchádzal."

Neuveríte, ale táto konfrontácia ma začínala baviť. Viac než čokoľvek iné za posledný týždeň. Okrem nemocničného pudingu- v Amsterdame majú josakra puding. Kto vie, aká je ich zvláštna ingrediencia?

Toto už dievča značne nedokázalo spracovať. Keď chcem, môj sarkazmus vie byť veľmi dobre skrytý. Úplný nindža.

"Ja- On- Teda-"

"Dopraj si koľko času chceš, ja počkám."

Merlin, ja som tú chudinku úplne zmiatla.

To je tak milé.

Slečna B zvesila ramená a rozhorčenie z jej tváre zmizlo. Ostalo zúfalstvo.

Hej, to sa pri zrážke so mnou stáva.

"Nevieš, čo s ním je? Už týždeň sa mi vyhýba, nekomunikuje. Neviem sa k nemu dostať."

Naozaj na mňa pozerala s prosebným výrazom- naozaj chcela moju radu.

Moju radu ohľadne Lupina?

"Sorry holka, ale o jadrovej fyzike a raketovom inžinierstve viem viac než o Lupinovom správaní."

"Ale ty-"

"Skús to opäť za týždeň, pa!" zatvorila som jej pred nosom. Práve včas- už ma to prestávalo baviť.

Otočila som sa opäť do miestnosti a stretla sa s Faustovým veselým pohľadom. Div netlieskal.

"Bože, to bolo tak osviežujúce!" vykríkla som a naozaj sa cítila dobre.

My s Faustom sme sa fakt hľadali.

*****

Vyšli sme z krbu pohrebného ústavu v Rokville a mňa hneď obalil zápach mŕtvych tiel. Nie čerstvých, išlo o arómu dlho prítomnej smrti a mne dorazu došlo, prečo som si nikdy nevšimla pohrebné ústavu v Rokville.

On tu nebol. On sa sem presunul.

V magickom svete vás skrátka bez kúziel nemôžu ani pochovať.

"Zvláštne," ozvalo sa za mojím chrbtom, keď sa Black tiež vynoril z krbu a pristúpil ku mne. "Nikdy som v putovnom pohrebnom ústave nebol. Neviem, ale niečo ma na nich desí."

Žeby to, ako sú kurevsky desivé? Sú ako dozvuk smrti- zjavia sa tam, kde sa zjavila ona.

"Viac než na normálnom pohrebnom ústave?" pozrela som naňho a myslela to ako rypnutie, no on pokrčil ramenami, stále s tým zachmúreným výrazom v tvári. Sledoval svoje okolie, ktorému dominovala šedá farba stien, mŕtvolná a nepríjemná ako celé toto miesto.

"Nepríde mi to dôstojné."

"No je to spôsob, akým je možné pochovať telo na mieste, kde určí rodina, a zároveň usporiadať pohreb na mieste, kde zosnulý žil. Keby sa jej rodina nerozhodla pre putovný ústav, nemohli by sme ísť na jej pohreb ani my."

"Kde myslíš, že ju chcú pochovať?" pozrel na mňa.

"Neviem," pokrútila som hlavou a radšej z toho miesta zamierila preč. Naháňalo mi husiu kožu.

*****

Vyšli sme von. Bolo zamračené, no zatiaľ nepršalo.

"Myslíš, že chalani úž sú tu?" rozhliadol sa okolo seba a hľadal medzi schádzajúcimi sa ľuďmi. O kúsok ďalej bola zoskupená väčšia skupinka okolo hory kvetov a mne došlo, že to je miesto jej hrobu. Aspoň jej hrobu tu v Rokville- kto vie, kam sa rakva presunie potom, čo ju skryjú do zeme.

Ani som sa nesnažila odpovedať. Neviem za to nestálo a povedať pravdu? O tom, že Lupina cítim a že viem, čo cíti on? Že ho objíma smútok a ľútosť, že by najradšej vrátil svoj život až do okamihu, kedy ho učinili vlkodlakom?

Otočila som sa na Blacka- Lupin s Potterom boli blízko, stúpali hore po kopci smerom k cintorínu.

"Mohli by sme ísť za jej rodinou? Chcem im vyjadriť sústrasť."

Black na mňa pozrel a možno ho to prekvapilo, no prikývol a bez ďalších rečí zamieril k tej hore kvetov. Držal sa blízko mňa v prípade potreby, no inak sa ma nedotýkal.

Nemusel sa ma dotýkať. Rana dnes buď sústrastne spala, alebo už sa skrátka takmer zahojila.

Podišli sme bližšie k tej skupine, keď sa jeden z nich, vysoký muž, otočil a mnou razom prešiel ostrý lúč bolesti. Takmer som zaúpela, keď som v Marcusových rukách zbadala to malé pohyblivé klbko.

Nemal potuchy, čo sa deje, no predsa som v jeho tvári videla nepokoj, ktorý sa mal čoskoro zmeniť v plač, pretože cítil, že niečo je zle.

Do očí mi vhŕkli slzy a pred tým, než som sa dala na zbabelý útek, som sa pohľadom stretla s tým Marcusovým. Svetlé modré oči ma svojou prenikavou farbou vždy prepaľovali- dnes však i z nich niečo pochovajú spolu s ňou.

Zamierila som preč rýchlym krokom a na Blacka úplne zabudla, no netrvalo dlho a jeho rýchly krok sa zrovnal s mojím.

"Myra," oslovil ma a ďalej so mnou držal tempo, no keď už som prišla až k budove ústavu, chytil ma za rameno a jemne ma zastavil.

Keď sa mu nepodarilo ma otočiť k sebe slovami, obišiel ma a postavil sa tvárou v tvár ku mne.

Nevadilo mi, že plačem. Vadilo mi, že to malé dieťa bude bez matky. Vadilo mi, že bude bez tak skvelej, milujúcej matky, akou bola Iliana.

Nebolo to spravodlivé a mne opäť došlo a opäť ma rozzúrilo, že ak si v tom lese niekto zaslúžil zomrieť, ona bola tá posledná.

Black na mňa ešte chvíľu hľadel a keď som k nemu konečne zdvihla zrak, zistila som, že ani on nemal ďaleko k slzám. To, čo bolo smutné, sa stávalo neúnosným pri pohľade na ten uzlík, ktorý teraz už plakal za mojím chrbtom.

Otočila som sa len na chvíľku, no uvidela som Marcusa, ako s Aaronom mieri preč. Chápem, prečo ho sem vzal, no som rada, že sa toho ten malý nezúčastní. Z veľkej časti preto, že mi dávalo zabrať, aby som sa nezosypala, keď som sa naňho pozrela.

"Zvládneš sa tam vrátiť, alebo počkáme až po obrade?"

Pokrútila som hlavou. Uvedomila som si, že ak by som si mala vybrať osobu, ktorej verím, že mi naozaj bude oporou, vyberiem si Blacka.

Pretože on mi bol oporou. Bol to môj priateľ i napriek tomu, že som zabila lovca, vystavila nebezpečenstvu jeho priateľa, oklamala ich a preto umrelo dievča, ktoré mal rád.

Objala som ho a zistila, že mi po opäť po tvári tečú slzy.

Tak nech. Ak je objatie, v ktorom to nevadí, je to to Blackovo.

*****

Po ceremónii som bola konečne schopná vyjadriť sústrasť jej rodine. Jej otec i mama by mi za iných okolností boli sympatickí. Dnes žiaľ sympatie vzbudiť nedokázali.

Kúsok od rodičov a predpokladám ďalších príbuzných stál Marcus. Sledoval dieru v zemi, do ktorej vložili jej rakvu a v tvári mal nepreniknuteľný výraz. No ak by som mala hádať, bol to hnev. Hnev a smútok, ktorý ho zožieral zaživa.

Podišla som k nemu a chcela urobiť niečo- čokoľvek- no so svojím zakrpateným sociálnym cítením som neprišla absolútne na nič. Mám naňho prehovoriť? Mám sa ho dotknúť? Mám tam len stáť s ním a držať?

Musel vedieť, že tam som, predsa na mňa nereagoval. Len ju sledoval, sledoval miesto jej odpočinku a nechával vietor, nech mu do tváre hádže dlhé čierne vlasy.

Pocítila som bolesť v hrudi a keby to bolo možné, poviem, že to bol kúsok tej jeho.

A možno to tak bolo. Možno bola jeho bolesť tak veľká, že už ju nedokázal pojať všetku a kúsok si našiel i mňa.

Miloval ju. Nie ako sestru, no ako ženu. Miloval ju a predstieral, že je jej brat. Nech už to malo akýkoľvek dôvod, nech už ich k tomu viedlo čokoľvek... Teraz sa mi to nezdalo podstatné.

Pripravila som ho o ženu, ktorú ľúbil. Čo by som mu asi tak mohla povedať, aby som tú bolesť zmiernila?

"Je mi to ľúto," šepla som a chcela odísť- nedokázala som sa na neho viac pozerať ani byť v jeho blízkosti- no on ku mne prvý raz zdvihol zrak a to ma zastavilo.

"Nemôžeš za to," prehovoril hrubo, no nie nepríjemne.

Vlna žiaľu ma obliala ako horko za letného dňa- vplížila sa všade, na tele mi naskočil nepríjemný pot.

Jeho oči sa stali mojím väzením. Väzením, ktoré by som si zaslúžila.

Modrá farba jeho dúhoviek dnes bola chladná, neprístupná.

A odrazu som chcela povedať celú pravdu. Povedať mu, ako to v skutočnosti bolo. Pretože by si to zaslúžil.

"Je mi to tak ľúto," zopakovala som namiesto toho a prehltla slzy. Stále som bola v zajatí jeho pohľadu, ktorý nachádzal vinu v mojom najhlbšom vnútri. Vinu, ktorou sa mi začali plniť pľúca, akoby som sa topila v mori.

Topila som sa v mori viny a bol to ten jeho chladný, neobviňujúci pohľad, ktorý ma držal pod hladinou.

"Ty za to nemôžeš," zopakoval i on a odvrátil sa.

A ja som sa konečne nadýchla. Horko zmizlo, pot postupne ochladol a mne poklesli ramená. Akoby som sa konečne uvoľnila po hodinách napätia.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že je po všetkom.