Poznáte tie chvíle, kedy zopár okamihov vyznie ako večnosť?

Kedy sa okraje celého vesmíru začnú hrútiť, no vás zaujíma niečo celkom iné, niečo oveľa dôležitejšie?

Kedy je ťažké sa nadýchnuť, ťažké spomaliť srdce, ťažké roztriediť myšlienky?

Faust u mňa také chvíle vedel vyvolať. No teraz to dokázal doviesť do najvyšších obrátok.

Bol to môj vlkodlak.

Ak by sa môj vlkodlak mohol k celej veci nejak fyzicky postaviť, asi by Fausta oblízal a pri tom by vrtel chvostom.

No môj vlkodlak tu teraz nebol. Bola som tu ja.

Celé moje telo túžilo priblížiť sa k nemu bližšie, chcela som sa natiahnuť a priložiť pery na jeho, chcela som, aby sa sklonil on ku mne. Hľadel mi do očí s takou silou, že som ledva dokázala vnímať čokoľvek iné ako jeho. Vťahovali ma do seba oranžové hlbiny a ja som si nepriala nič iné, len sa v nich utopiť. Pocítiť ich. Pocítiť jeho.

A viete, čo v takýchto okamihoch urobím ja? Odpadnem.

Dobre, neodpadla som, ale pred očami sa mi zatmelo a zavávrovala som. Pevnejšie ma chytil, čo bolo práve včas, aby som nespadla. Tak či tak- "magický" okamih bol fuč.

"To ten obklad?"

Prikývla som a dlaňami sa oprela o jeho hrudník, aby som sa stabilizovala.

Jeho zovretie sa zmenilo na podopretie a pod dlaňami som mohla cítiť tlkot jeho srdca, rýchlejší než obvykle.

"Zvládneš prejsť?" v hlase si udržiaval niečo pokojné, no úplná harmónia to nebola. Neviem, či to bol následok jeho prehlásenie, mojej blízkosti alebo len strachu o to, že odpadnem a rozbijem si hlavu na nočnom stolíku.

"Počkaj," vydýchla som medzi rozhodnutím vracať a omdlieť. Zbožňujem toto svoje jedinečné menu.

K rukám som pripojila i hlavu, takže som sa oňho v podstate oprela celá.

Ak by teraz svet urobil PUF a zmizol by i so všetkými obyvateľmi, nebola by to až taká katastrofa ako obvykle.

Chvíľu vydržal stáť nehybne a len ma držať, no jeho trpezlivosť má tiež hranice.

Odtiahol ma od seba práve keď už to točenie prestávalo. Tým mi skazil zábavu. A nie preto, že by mi vadilo točenie- ale nevadilo mi, keď ma tak držal.

No, po tom obklade sa má byť na lôžku, to je fakt. Ale preboha, veď som nešla behať maratón! Len som prešla tri kroky!

Sama som sa otočila k posteli, no i tak ma podoprel a pomohol mi dostať sa do cieľa.

"Mám ísť pre Pomfreyovú?"

Bola som dostatočne fit, aby som mu venovala pohľad zbláznil si sa? v plnohodnotnej verzii.

"To prejde."

"Vravel som ti, že máš ísť do postele."

"Preboha, to nevieš myslieť na nič iné len na posteľ?" dovolila som si, keď už som ležala a motáky boli na ústupe.

Faust ma zišiel otráveným pohľadom, no hneď ako ma položil, postavil sa a ustúpil z môjho dosahu.

Toto je proste beh na dlhú trať. Ja sa skrátka zmierim s tým, že k Faustovi sa v živote nedostanem.

A predsa, ešte dve minúty späť by som za to ruku do ohňa nedala.

Bol to predsa môj vlkodlak!

"Tento raz sa vyspím vedľa," zamieril k vedľajšej posteli a začal ju rozostlávať, i keď ešte zďaleka nebol čas na spanie. Možno len potreboval odstup, kto vie.

"U Merlina, nie som pacient, jasné?"

"A ako by si sa nazvala ty?" spražil ma. "Potrebuješ ešte niečo zo svojej izby?"

"Asi tak milión vecí," odvetila som nafučane už len preto, aký bol odrazu rozkazovačný. V podstate som nepotrebovala nič- pyžamo už mám, všetko ostatné zvládnem až ráno keď sa vrátim na izbu. Ale poznáte to.

"Super, tak si môžeš spísať zoznam."

*****

Až s buchnutím dverí som si uvedomila, že som zaspala. Niežeby to bolo uvedomenie rýchlosti blesku, ale po pár sekundách v polohe ležmej a bez svetla mi došlo, čo sa asi odohralo.

Zaspala som, Faust zhasol, odišiel a teraz sa vrátil.

Volajte ma detektív Courterová.

Zdvihla som sa na lakte, pri čom som na bruchu pocítila pnutie. Nič nečakané, nič príjemné. No ani nič bolestivé, a to je oproti včerajšku pokrok. V tomto stave sa musím radovať z maličkostí.

"Čo som zmeškala?"

Faust, ktorý stál otočený chrbtom pri svojej dočasnej posteli, zastal v pohybe a natočil sa ku mne.

Bola tma, takže som nevidela čo robil doteraz, no podľa rúk na zapínaní nohavíc mi došlo, že sa vyzliekal.

To som vážne nemusela rušiť.

"Opäť som ťa zobudil," prehovoril a v hlase mu hralo predstierané zúfalstvo, no i tak som vedela, že to je myslené o moc menej ako vtip než ukazuje.

Ďalší dôvod, prečo som o sebe nemala dávať vedieť.

"Spala som dlho?"

"Pár hodín," odvetil, na čo sa otočil preč a asi sa opäť zapol, pretože potom tričko upravil na nohaviciach, akoby od svojho zámeru upustil.

Hanblivka jeden.

"Je ti lepšie?" ozval sa, pri čom zhrnul na bok paplón a natriasol podušku. Naozaj sa chystal k spánku. To sa fakt už mohol prezliecť... Čo? Som veľmi priehľadná?

Ach jaj.

"Zdravá ako rybka."

"Inak Black pozdravuje."

Tomu sa hovorí zmena témy, pre tých čo nevedia.

"Kde si našiel Blacka?"

"Pred dverami tvojej izby, v podstate."

To ma zaujalo, a tak som sa natiahla po nočnej lapme a zažala ju. Celkovo je divné, že to doteraz neurobil on.

Uvelebila som sa do polohy zosunutého sedu, no natočená som bola k nemu. Na svetle sa na okamih opäť natočil ku mne a premeral si ma, no sotva po sekunde sa otočil preč. Neviem, čo robil, že mi musel byť otočený chrbtom, ale začínal ma štvať.

"Keď si zaspala, išiel som ti po tie veci. Black sedel v spoločenskej a čakal na teba. Asi sa chce ospravedlniť," doplnil cynicky.

"Stačilo poslať kvety."

Faust sa ku mne otočil s úsmevom na perách a sadol si na posteľ.

"Trochu ho zarazilo, že spíš u mňa."

Videla som ten provokačný odtienok v jeho očiach- ich oranžový nádych v takých chvíľach dostával sýtejší odtieň- a nevedela, čo si o tom myslieť. Čo to od môjho návratu robí? Úmyselne ma mätie? Chce ma dohnať do blázinca? Spolčil sa snáď s mojou mamou?!

Prečo hovorí niečo také- takým tónom a s takým výrazom- keď i tak sa potom vždy zavrie do svojej ulity?

"Viem si predstaviť," odpovedala som v stave nedostatku iných reakcií.

Vyzeral sklamane, že sa nepýtam na podrobnosti, ale celkom v súlade s tradíciami nepokračoval v rozhovore.

"Veci máš pri posteli," začal nový list, novým hlasom a novým výrazom. Nový človek. Žiara v jeho očiach pohasla.

Zaujímalo by ma, na koľko osôb on vlastne rozdelený je.

Naklonila som sa a zbadala na zemi môj poloprázdny batoh. Čo vám poviem? Až toľko vecí človek na jednu noc nepotrebuje. A to počítam i s tým, že sa mi zajtra nebude chcieť tak skoro z jeho postele odísť... Ha-ha, ja viem.

"Veď si teraz prišiel," prižmúrila som oči.

"Kým si spala, bol som tu asi trikrát."

Kde behal medzi tým?

Prikývla som a zviezla sa späť na chrbát. Ok, asi toľko k téme.

Opäť sa postavil a otočil sa mi chrbtom.

"Môžeš zhasnúť, i ja už pôjdem spať."

"Mne sa ale spať už nechce," namietla som ako malé decko, keď mi došlo, že len chce, aby som zhasla a on sa mohol prezliecť.

Prezliekať sa potme, aby som ho nevidela? To tak.

Otočil sa ku mne s výrazom to myslíš vážne?, až som takmer sčervenala.

"Stavím sa, že do 15 minút znova spíš."

"O čo?"

"Napríklad... Povieš Lupinovi pravdu?"

"Moc vtipné," zamračila som sa otrávene.

"Za pokus to stálo," pokrčil ramenami s nedostatkom výrazu v tvári.

Chvíľu sme na seba pozerali, pri čom on nedával najavo nič. Len toľko, že si uvedomuje, že sa i tak nakoniec podvolím.

Nuž, mal pravdu. Vzdychla som a zhasla tú lampu, otočiac sa k nemu chrbtom a zababušiac sa do paplóna.

Je ako malý.

I keď, trucujúca pod paplónom tiež nemám čo hovoriť.

"Lupin, Potter a Black sa chystajú na jej pohreb."

Otvorila som oči- kedy som ich zavrela?- no dala si pozor, nech nedám najavo viac zo svojej reakcie.

Nechápem, prečo som taká prekvapená, keď to bolo samozrejmé.

"To sa dalo čakať," ozvala som sa po chvíli nezaujatým hlasom, no srdce mi zrýchlilo.

Nechcem, aby tam išiel i Lupin. Už tak sa tam budem cítiť naozaj nepríjemne.

No na jej pohreb pôjdem. I keby to znamenalo prejsť cez armádu Lupinov.

"Vieš, o koľkej to je?"

Za chrbtom ustal všetok pohyb, čo ma napokon i tak donútilo sa otočiť.

Faust stál pri svojej posteli, už prezlečený (žiaľ) a pozeral na mňa úplne nehybne. Keby jeho oči v tej tme svietili ešte viac, vyzeral by ako prekliata mačka.

"I ty tam chceš ísť?"

"Samozrejme."

Chvíľu bol ticho a ja som hádala jeho argumenty, aby som si vedela pripravovať protiargumenty, no úplne ma prekvapil, keď po minúte absolútneho ticha a nehybnosti prikývol.
"Chápem."

Zamrkala som a rozmýšľala, či opäť nespím.

V tom prípade dúfam, že čoskoro bude pokračovať tam, kde minule prestal.

"I keď s tým, čo som videl dnes, pochybujem o tvojom zdravotnom stave."

"Deň magickej liečby je ako týždeň tej normálnej. Myslím, že v pondelok už budem dostatočne fit."

"Mám ísť s tebou?"

Oblial ma chlad. Čože?! Prekvapením som zabudla udržať ústa zavreté, snáď si toho nevšimol.

"Išiel by si?" spýtala som sa to, čo ma najviac udivilo. Nedokázala som svoj rozjasaný hlas udržať na uzde.
Faust sa posadil a tento raz on zažal lampu na svojom nočnom stole. Videla som, že v tvári má uzavretý výraz, rozhodne viac ako pred pár minútami.

Rozmýšľam, aká zmena sa odvtedy odohrala.

"Ak by si to po mne chcela," prikývol a povedal to dostatočne chladne, aby to nevyznelo ani trochu romanticky. Ledva sa to dalo považovať za niečo priateľské.

"Nevezmem ťa na jej pohreb, ak tam ísť nechceš," prehovorila som presvedčeným hlasom. O tomto diskutovať nebudem.

"Chcem ísť, ak ma tam chceš."

Keby nezažal tú debilnú lampu, nemusel by vidieť ten šok v mojej tvári. A určite bolo vidieť i to, ako mi to v hlave šrotuje. Čo, do pekla, sa deje?

"Faust, ty-" A nemusela som si lámať hlavu s dokončením tej vety, pretože ma uťal zhasnutím lampy.
"Dobrú noc." Ľahol si a nedal mi šancu na to, aby som dokončila otázku. Bola by to vôbec otázka?

Rozhodne sa musím naučiť Faustove otváracie hodiny. Hodiny jeho prístupnosti.

"Dobrú."