Od šoku mi takmer zabehlo. Nielenže som nečakala tento typ reakcie, prekvapili ma i jeho slová. A pri tom všetko, čo povedal, bolo v ponuke možností, ktoré som zvažovala poslednú riadku dní. To je na tom to čudné.

Predpokladám, že "byť v ponuke" a "byť použitý" je predsa len kúštek väčší rozdiel, než som si myslela.

Okamih mi trvalo, než si moja osoba rozmyslela, či sa ide hádať, alebo sa rozplače. A keďže som to ja, môžete hádať, čo bolo bližšie môjmu srdcu.

Hej, plač neprichádzal do úvahy.

"To nemyslíš vážne, Lupin!" vyhŕkla som nahnevane až tak, že sa na päte otočil ku mne. Pochopil, že sa ideme pohádať. Nemal to v úmysle- nevyzeral nadšený, že sa to deje práve takto a isto iste ľutoval i to, že na mňa vôbec prehovoril. No stalo sa.

"A čo si si myslela? Že ti poďakujem?"

"Nepamätáš si, čo sa stalo, a i tak ma ideš súdiť?! Choď do pekla!"

"Oklamala si ma a uspala!"

"Pre tvoje dobre!"

"S tým choď do čerta! Sprosto si sa ma zbavila!"

"Nebodaj som ťa mala požiadať o pomoc?"

"Mala si mi povedať pravdu! Nič z toho by sa nemuselo stať!"

"Veď ty ani nevieš, čo sa stalo!" Prisahám, že ma krik nikdy tak nebolel. Rana na bruchu sa ozvala silným pulzovaním, ktoré pripomínalo bodnutia ihlou. A tá ihla sa čoraz viac zväčšovala.

"Vidím následky! Dvaja mŕtvi, vyšetrovanie v Rockville, dieťa bez matky!" Neušlo mi, že mňa v nemocnici nespomenul. Asi som nebola dôležitá, odkedy sa rozhodol, že je to moja vina.

"Myslíš, že som to tak chcela? Že mi život prišiel moc jednoduchý, tak som sa rozhodla zabiť jediné dievča, ktoré som mohla považovať za priateľku?! Že som chcela riskovať väzenie pre zábavu?"

"Možno áno! Popravde, nemyslím si, že by si ty alebo on mali v nejakej úcte ľudský život!"

"To si myslíš? Že som monštrum, ktoré nemá problém zabíjať?"

Zaváhal, no i tak som z neho cítila, že by najradšej povedal áno. Nebol o tom plne presvedčený, no ani nebol presvedčený o opaku. Každopádne to chcel povedať už len preto, aby ma to ranilo.

Pokrútila som hlavou.

"Bolo potreba to riešiť. Čo si chcel robiť ty? Sedieť a čakať, než ťa lovec obviní z vraždy a pošle do Azkabanu? Nebodaj kým ťa zabije?!"

"Niečo by sme vymysleli!"

"Ibaže my sme nič nevymysleli, Lupin! Čakali sme na úplnok ako na popravu! Nikdy by nám nedal pokoj! Musela som niečo vymyslieť, musela som niečo urobiť!"

"Ale to je ten problém- tu nejde len o teba! Nie všetko je o tebe! Riskovala si i môj život, i moju budúcnosť!"

"Ty to hovoríš, akoby som mala na výber!"

"Mala si na výber! Minimálne si to mala riešiť so mnou! Mala si mi o tom povedať!"

"A ty by si určite súhlasil. Nebodaj mi so svojím komplexom ublíženého pomohol zneškodniť lovca!"

"Zneškodniť? To je nový výraz pre vraždu?"

"Nebolo inej cesty!"

"A tak si ho chladnokrvne zabila!"
"Mýliš sa!" Môj výkrik vzduch preťal ako výstrel. Strnula som, keď som si uvedomila, že som sa vydala na chodník, ktorý vedie len jedným smerom. A len k jednému cieľu.
"Čo tým myslíš?" Na tvári sa mu zračilo všetko to, čo ku mne plávalo i putom medzi nami. Jeho podozrenie, obava. Jeho neistota. Nepamätal si to, nevedel čo sa stalo. A podľa toho, čo si pamätal, dospel k logickému záveru. A ja som teraz naznačila, že jeho záver by mohol stáť na prehnitých základoch.

Zaslúžil by si, aby sa zosypal ako domček z kariet?

Nadýchla som sa k odpovedi, v ktorej by som mu povedala všetko. Povedala mu pravdu. Povedala mu, že to on je vrah. V odpovedi, v ktorej by som mu zničila život.

Považuje ma za monštrum. Nenávidí ma. Ak by sa dozvedel pravdu, čo by cítil voči sebe?

Pokrútila som hlavou.

Mám zviazané ruky a jediná možnosť, ako si ich rozviazať, je ublížiť mu. Možno som beštia, no mal pravdu. Podviedla som ho, riskovala jeho i svoj život bez náznaku ľútosti. Zaslúžim si za to trest a on si nezaslúži žiť do konca života s vinou. Obzvlášť, keď nie je vinný on, ale jeho vlkodlak. Nenávidel by seba, nenávidel by svojho vlka, nenávidel by mňa.
Takto ostane len u mňa.

"Nebolo to chladnokrvne," prehovorila som po dlhej chvíli ticha a neušlo mi, že môj hlas posmutnel.
Lupin sa zamračil inak ako pred tým- nie hnevom, no zmätením. Stále som z neho cítila znechutenie - no jeho pocity boli narušené. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Čo si má myslieť o tom, čo zo mňa cítil. Pretože to iste nebolo niečo, čo by čakal od netvora môjho kalibru.

V jednej sekunde tam stál a rozmýšľal, ako to všetko spracovať, v ďalšej sekunde už som hľadela len na zavreté dvere.

Bez ducha som zamierila preč, čo najďalej od jeho pocitov, čo najďalej od tých mojich. A naozaj sa mi ich podarilo nechať v spoločenskej miestnosti, len fyzická bolesť išla so mnou.

*****

Uvedomila som si, že hádka s Lupinom bola zlý nápad. Nie z hľadiska jeho citov, môjho hnevu či prehnaných reakcií na oboch stranách. Nešlo o také hlúposti.

Bol to zlý nápad, pretože som na to nebola fyzicky uspôsobená.

Nemuselo mi to dôjsť na druhom konci hradu, ale zachránila ma lavička.

Ako dlho na nej budem musieť sedieť, kým ma to prestane bolieť? Kým každý krok nebude ako zarytie nožom do brucha?

Týždeň? Dva?

Mama takmer odpadla pri mojom odchode a otca som vyhnala z izby len vďaka sľubu, že do pondelka nevystrčím nos. Len doženiem, čo som zmeškala, a budem s kamarátmi. A budem bez mamy.

Povedzme, že mi to úplne tak nevyšlo. Otec bol preč 5 minút, a ja už som ziapala na Lupina. Bol preč pol hodiny a ja už som na druhom konci hradu neschopná pohybu.

Takže teraz umriem na tejto lavičke, pretože ma príšerne bolí zranenie, kvôli ktorému sa mám pohybovať čo najmenej. A rozhodne sa nemám prechádzať po hrade. A už vôbec nemám ziapať na Lupina.

Panebože, a to som si myslela, že som inteligentnejšia.

Ale občas zabúdam, že toto je Rokfort a nie nejaká druhotriedna škola pre muklov.

Ak na Rokforte potrebujete pomoc, vždy sa zjaví nejaký záchranca.

Dobre, Black nebol práve záchranca na slovo vzatý, ale bol to on, kto sa prvý vynoril spoza rohu asi po štvrť hodine. V závese s Potterom a Pettigrewom.

Popravde, radšej tu zomriem, než sa nechať zachrániť od týchto troch.

Všetci traja zastali a premerali si ma. Možno, že keď sa nebudem hýbať, nevšimnú si ma. Budem sa tváriť ako taká depresívna súčasť nábytku.

"Si späť," ozval sa prvý Black a pristúpil o niečo bližšie. Takže môj plán nevyšiel. O útek ani nemá zmysel sa pokúšať, keďže ledva chodím.

"Ale nehovor," chcela som sa uškrnúť, ale jeho výraz ma zastavil.

"Dnes nie," pokrútil hlavou a ja som odvrátila zrak. Netváril sa príjemne. Nebol to hnev, ani znechutenie. Bol to chlad. Smutný, prázdny chlad.

"Nevyzeráš dobre," začal po chvíli ticha, kedy som ja odmietala pozrieť jeho smerom a kedy Potter s Pettigrewom prvý raz za svoju existenciu nevydávali žiadny zvuk.

Obe veci značne vymykajúce sa normálu- tí dvaja mamľasi potichu a ja zdráhajúca sa pozrieť na charizmatického Blacka?

Každopádne, keby som nemala zákaz, niečo mu na taaak odseknem.

"Asi to nebolo tak vážne, keď sa prechádza po hrade," ozval sa odrazu Potter a ja som v sebe vydolovala dostatok hnevu, aby som po ňom pozrela najškaredšie, ako som vedela.

Nepríjemne si ma premeriaval, ale cítila som sa nadradene. Malicherne k tomu prispieval fakt, že vyzerám vážne nezdravo, ale zároveň podivne dobre. Možno to je len tým, že vyzerám tak inak- nenosievam uhladený cop ani šaty, no obe tieto veci s chorobnou bledosťou (ktorá nebola zas o toľko bledšia než moja obvyklá bledosť), proste vyzerali štýlovo.

"Nechceš mi vysvetliť, čo sa tam stalo?" ozval sa opäť Black, ktorý zrejme nemal náladu ani na svojho kamoša, ale na rozdiel odo mňa, jemu za to nedal slovný pohlavok.

Nechceš mi dať pokoj?

Nie, to by asi nebola najlepšia reakcia.

"To sa pýtaš ty mňa? Zobudila som sa v nemocnici, kde mi wiccanka oznámila, že je všetko urovnané. A odrazu sa nájde Ilianine telo v blízkosti Rockvillu. To skôr mne chýbajú informácie."

Neušlo mi, že zmienka o Iliane v jeho tvári zabila i ten malý náznak života. Tak toto ho tak dostalo?

Uvedomila som si, že mal Ilianu rád. Viac ako len niekoho, na koho narazil v bare. Veď prečo nie? Bola krásna, bola milá, bola duchaplná. Spájala ich istá, i keď nie moc vážna minulosť.

Ľudia si medzi sebou tvoria vzťahy v jednom kuse, to len mňa to vždy prekvapí.

"Nemyslíš, že podstatné je skôr to, čo sa dialo pred tým? Ako si vyjebala s Remusom a zabila lovca i to dievča?" vyštekol opäť Potter, na čo sa k nemu Black otočil.

"James." Neviem, ako sa tváril, ale podľa tónu jeho hlasu na Pottera asi nežmurkal. Neviem, či ho tak pobúril fakt, že ma Potter obviňuje z dvojnásobnej vraždy, alebo že použil tak veľký vulgarizmus.

Potter odtrhol zrak odo mňa a pri pohľade do Blackovej tváre sa hormóny šklbajúce jeho tvárou skľudnili.

Black sa ku mne opäť otočil, no ja som tou chvíľou tak trochu bojovala s mdlobami. Ruka mi šklbala smerom k rane- chcela som sa uistiť, či nekrvácam. Uistiť sa, že cez dieru v mojom bruchu nie je vidieť za mňa. Že to, že sa mi točí hlava, rýchlo prejde.

No nechcela som dať najavo, že mám problém. Ako poznám Blacka, napriek všetkému by mi chcel pomôcť. Potter by ma tu pokojne nechal umrieť, to je mi jasné, ale Black by ma chcel minimálne odniesť do nemocničného krídla.

Nech sa prepadnem, ak si od ktoréhokoľvek z nich dám pomôcť po tom, čo ma Potter označil za vraha- dnes už koľký krát?- a Black sa ma zastal AŽ obyčajným pojamesovaním.

Upútal ma Pettigrew, ktorý zatiaľ nepovedal ani slovo, no ktorý na mňa hľadel s istou známkou starosti. Neviem, či sa bál, že ho prekľajem, alebo si len všimol, že idem odpadnúť, no i tak sa jediný v tú chvíľu tváril, že si uvedomuje zhoršenie situácie.

Black sa ku mne opäť otočil.

"Čo sa stalo? Ako sa to mohlo tak pokaziť?"

"Podľa všetkého si už všetci utvorili názor na to, čo sa odohralo, tak nechápem, prečo to chceš počuť odo mňa." Áno, budem tvrdohlavá a áno, budem agresívne defenzívna.

"Môžeš sa na chvíľu preniesť cez svoju ublíženosť? Čo si si myslela? Si jediná, ktorá vie čo sa v tú noc stalo!"

"Jediná, ktorá to prežila," zamrmlal Potter, no tento krát sa Black neobťažoval reagovať.

S Blackom sme na seba asi dve minúty hľadeli úplne potichu- ja som sa naďalej tvárila odhodlane nespolupracovať, on bol dokonale chladný.

Odrazu vzdychol a pokrútil hlavou.

"Si neuveriteľná. Veľa sme riskovali, aby sme zahladili stopy po tvojej hlúposti a ty nemáš ani kúska chochmesu na to, aby si nám vysvetlila, čo sa stalo?"

"Možno pochopíš, že po tom, ako ma všetci obviňujú, sa do toho príliš nehrniem."

"Tak sa obháj! Povedz, ako to bolo v skutočnosti! Lebo takto môžeme robiť závery len z toho, čo po tebe ostalo. Remus stratený v lese, telo lovca roztrhané tak, že ho bolo ťažké spoznať, ty celá od krvi a s dierov v bruchu. Faust, ktorý bol v lese z nejakého dôvodu s tebou. Elixír na spanie, ktorý nefungoval a ktorý si si ty nikdy nemala v pláne dať. Iliana..."

Prehltla som a uvedomila si, že mám opäť zviazané ruky. Zranenie ma bolelo už tak moc, že som potláčala slzy. Nedokázala som hovoriť bez toho, aby som sa nerozplakala, nedokázala som odísť. Len som tam sedela a v duchu sa presviedčala o tom, že pred nikým z nich troch nedám nič z toho najavo. Možno keby bol Black sám, ale ak bol prítomný aj Potter, nedám najavo slabosť. I keby som za to mala ísť do pekla.

Ale ako to už na Rokforte chodí- vždy sa zjaví nejaký záchranca.

"Myslím, že návštevné hodiny sa skončili," vynoril sa spoza rohu Faust a hneď si to nasmeroval smerom ku mne. Pottera s Pettigrewom úplne odignoroval a Blackovi venoval len arogantný pohľad, ktorý by mu závideli ako kamene tak králi.

Prišiel ku mne a otočil sa smerom k tým trom, mne nevenoval ani pohľad. Čo je úplne jedno, pretože bol tu a ja som vedela, že moja mizéria je na ústupe. Sklonila som pohľad a trochu sa naklonila dopredu, čo síce pri finálnom spočítaní pomohlo, ale v tú chvíľu to zabolelo ako čert.

Kedy si mám vymeniť obklad? Nie náhodou už? A elixír proti bolesti som si dávala naposledy kedy?

"Nemôžeš ju od nás držať naveky. Bude musieť vysvetľovať."

"A lepšiu chvíľu ako túto ste si vybrať nemohli, že? Je tu sotva hodinu, je sotva hodinu na Rokforte po tom, ako strávila týždeň na lôžku. Máš pocit, že má na toto náladu?"

Neznášam, keď ma niekto musí obhajovať, ale Faustovi to pre dnes odpustím. Až sa spamätám zo šoku, že to vôbec robí. Že komunikuje s Blackom.

Black po mne pozrel a možno prvý raz za celý náš rozhovor mu došlo, že som vážne bola zranená, čo môže mať následky do prítomnosti.

V jeho tvári sa prvý raz zjavili emócie, keď pristúpil o krok bližšie.

"Si v poriadku?"

Hľadela som naňho rovnako odmietavo ako doteraz a v tú chvíľu by zo mňa nedostal ani slova, ani keby mi nebránila bolesť. Dnes proste na rebríčku obľúbených ľudí Myry Courterovej klesol hlboko.

"Poďme," ozval sa po prvý raz Pettigrew. Na okamih sa naše pohľady stretli a v tom jeho nebola žiadna nenávisť ani chlad, ani žiaden podobný pocit. Stále tam bola tá starosť a ja som stále nedokázala povedať, či to bola starosť o mňa alebo o seba a svojich priateľov. Tak či tak chcel odísť- či už lebo som to chcela ja, alebo ich vyhnal Faust, alebo chcel odísť sám. Vychádza to narovnako a svet čuduj sa, v tú chvíľu bol Peter Pettigrew hneď druhá najobľúbenejšia osoba v okruhu 20 metrov.

Ale až ďaleko sa Faustom.

Keď sa tí traja konečne stratili, Faust ešte asi 14 sekúnd zotrval otočený smerom k ich odchodu a sledoval prázdnu chodbu.

A tak som mala čas plne sa sústrediť na seba. Trhane, veľmi pomaly a veľmi opatrne som vydýchla a prstami na šatách prešla k miestu, kde sa pod látkou skrýval obväz.

Necítila som žiadnu tekutinu- to značí, že ani krv- takže rana sa mi neotvorila. To by už v tomto štádiu magickej liečby bolo nepravdepodobné, ale o to horšie. Našťastie to nie je tento prípad, no rana naďalej pálila.

A v tú chvíľu som si uvedomila, že sme s Faustom osameli.

Osameli sme s Faustom.

Faust.

Je tu Faust.

Prisahám, že mi na okamih zastalo srdce a dych sa zasekol v hrdle. Zdvihla som k nemu pohľad a zistila, že už hľadí na mňa- nie, že sa jeho oči do mňa zarezávajú ako rozhorúčený kov do masla.

V mojich očiach musel uvidieť niečo z búrky pocitov, ktoré mnou zalomcovali, no bolo ťažké tomu zabrániť.

Klesol vedľa mňa na lavičku a jeho ruky som pocítila na tvári.

"Čo mám urobiť?"

Hľadela som naňho, neschopná slova. Nie kvôli bolesti- tá sa vlastne na pár okamihov úplne stratila- ale kvôli šoku. Dotýkal sa ma, dôvernejšie ako sa ma kedy dotýkal a jeho tvár dávala najavo viac emócií ako kedy dávala.

Starosť medzi nimi vynikala.

"Dostaň ma do svojej izby."

Ešte okamih na mňa prenikavo pozeral a potom prikývol.