Nechápem, ako je možné, že som jeden deň nedokázala určiť, či mám stále všetky končatiny, a na druhý deň už som ich bola schopná použiť.

A nechápem, ako to, že nikomu nevadí, ako príšerne ma bolí moja diera v bruchu. Fakt- veď sú to lekári, prepánaboha! Zbavovať ľudí bolesti je ich poslaním!

Navyše nič z toho nemôžem dať najavo. Musím sa len usmievať- no dobre, usmievať sa nemusím- a nevykazovať známky toho, že mám problém i so samostatným posadením sa na záchod. Nedajbože sa priznať, že ma niečo bolí.

Prečo? Pretože chcem z domu vypadnúť čo najskôr. Netúžim po Rokforte- nijak zvlášť ho nemilujem, ak ste si to doteraz nevšimli- ale starostlivosť mojej mamy ma začína dostávať do kómy oveľa krutejším spôsobom, než to urobil Lupin.

Som pevne rozhodnutá sa na Rokfort vrátiť už v sobotu. Čiže zajtra. Domov som síce prišla len predvčerom, ale moja matka je fakt rýchla.

Navyše neznášam ten pocit. Nič neviem. Nič nemôžem urobiť. Mám hlavu plnú otázok, starostí a výčitiek. To, čo ma z tej noci nedesí, ma znechucuje. A ak to nie je ani jedno, potom ma to len príšerne mrzí.

Čo sa stalo s Ilianou? Ako je na tom Marcus a Aaron?

Čo je s Lupinom? Spomína si na to, že to on zabil lovca? Ak áno, nepomiatol sa z toho ešte? Nezabil seba i polovicu školy? Čo si myslí, že sa stalo- po tom elixíre a po všetkom?

Ako to, že ten skurvený elixír nefungoval a Lupin sa prebral?

To je len malá hŕstka otázok, ktoré mám. A na ktoré potrebujem čo najskôr získať odpovede.

V neposlednej rade chcem vidieť Fausta. Naozaj, naozaj potrebujem vidieť Fausta.

"Nespíš?" otvorili sa dvere mojej izby a v nich sa objavila otcova tvár, čo ma vytrhlo z myšlienok.

Pretože okrem rozmýšľania nie je veľa vecí, ktoré by som mohla robiť. A i to málo má problém udržať moju pozornosť, pretože mám hlavu zahltenú myšlienkami. Otázkami. Obrazmi.

Je ťažké predstierať, že nie som na prášky.

"Je pol ôsmej. Odkedy nepozerám večerníček, o pol ôsmej nespím."

"Lekári vraveli, že máš odpočívať," vstúpil a zavrel za sebou dvere. Posadil sa na stoličku pri stole a pohybom, ktorý bol niečo medzi posúvaním a skackaním, sa prisunul k mojej posteli. Nie, nemohol ako normálny človek presunúť najskôr stoličku a až potom sa posadiť. Niežeby bol nepraktický- praktický síce nebol ani omylom, ale zase idiot to nebol- len niektoré veci robil zvláštne. Akoby nad nimi ani neuvažoval.

"Odpočívať. Nie spať. A ako vidíš, ležím, i keď ma z toho ide poraziť."

"Dnes už si sa nachodila dosť. Nemusíš to preháňať."

Bolo zaujímavé sledovať, ako bol môj otec v niektorých chvíľach rozhodný. Väčšinu času by som ho ukecala aj ku kúpe hradu v južnej Európe. Keby naň mal, samozrejme.

"Vieš, že mám v pláne sa zajtra vrátiť do školy, takže mi logicky musí byť lepšie."

"Nie, len chceš čo najskôr vypadnúť z domu," usmial sa tatko a ja som sa zaškľabila.

"Prečo by som, u Merlina, chcela odtiaľto vypadnúť? Veď mama ma kontroluje len každých desať minút!"

"Myslí to dobre."

Samozrejme, že to myslí dobre. Nemôže si pomôcť- nemôže si pomôcť a musí sa opýtať sedemkrát do hodiny, či niečo nepotrebujem. Nepredpokladám, že je to jej temný plán, ako ma dostať do blázinca. A to ani nevie, že ja sa tam bez ťažkostí dostanem aj sama. Stačí byť ešte pár dní sama vo svojej hlave.

I preto potrebujem Fausta. Ak sa mi vie niekto dostať do hlavy a vytesniť myšlienky na iné veci, nemám lepšieho kandidáta.

"Chcel si niečo?" spýtala som sa, keďže ticho v izbe začínalo byť trápne.

"Rozmýšľal som... Po premene ste sa prebrali obaja naraz?"

Ajaj! Červený kód!

Túto tému som s našimi už riešila, ale vďaka diere v bruchu mi dali pokoj- a že som začala únavu predstierať vždy veľmi skoro. Uspokojili sa s tým, že sme si dali elixír, ktorý žiaľ nezabral a a prebrali sme sa. Na čo sa Lupin trochu utrhol a utiekol mi, na čo sa nám v lese stal incident pri love vysokej, ako som to už povedala Lope.

O lovcovi nič neviem, nestretli sme ho. Asi to po poslednom úplnku vzdal.

To, že som od úplnku rozhodená, nesústredená a moje vnútro je jeden veľký chaos, vysvetľujem zranením. Som zvedavá, koľko vecí tej diere v bruchu môžem pripísať. Na čo všetko by mi rodičia skočili.

"Približne. Lupin o niečo skorej ako ja, asi že je väčší," pokrčila som ramenami. "Chvíľu mi trvalo, než som sa zorientovala, takže mi ufrnkol."

Natiahla som sa po pohár vody, ktorý stál na nočnom stole. Bol to chabý manéver na odpútanie pozornosti, ale aspoň čosi.

"Takže bol v lese sám?"

"Nanajvýš hodinu."

"I za hodinu mohol naraziť na nejakého človeka."

Zamračila som sa. Čože? Nájsť v lesoch nejakého človeka uprostred noci, to by vyžadovalo viac času než hodinu i pre vlkodlaka. Ak by Lupin nemal mať fakt velikánske "šťastie", za hodinu by sa k nikomu živému nedostal.

"Nemohol. Vďaka putu som ho našla veľmi rýchlo, pozviechala som sa do 15 minút. Potom už nebolo ťažké ho vystopovať."

"Ale predsa, istú dobu bol sám a-"

"Prečo vedieme tento rozhovor? Čo ty vieš a ja nie?" zamračila som sa. Tento rozhovor táák nesedel na môjho otca. A veľká, blikajúca, červená šípka, ktorá sa nad ním vznášala a ukazovala naňho, a ktorú som vďaka putu videla, to len potvrdzovala.

Bol rozhodený a niečo mal za lubom, i keď na to by som prišla i bez svorky. Ani nenápadnosť totiž nebola jedna z jeho silných stránok.

"Oni... Neďaleko Rockvillu sa v stredu našlo dievča."

Telo mi strnulo, naopak ruky sa mi roztriasli. Pocítila som chladnú vodu na hrudi, ako som vyliala pohár na ceste k ústam. Okamžite som pohár položila späť, skôr než ho na seba vylejem celý.

"Ako myslíš... našli?" spýtala som sa zúženým hlasom. Otec sa mierne odtiahol a prižmúril oči.
"Myra," oslovil ma pomaly, pretože moja reakcia sa mu očividne nezdala. Nie reakcia tela- ale reakcia, ktorú cítil skrz puto svorky. Pretože bolo ťažké vyrovnať sa s návalom pocitov, ktorý vyvolal svojimi slovami.

Nedokázala som z hlavy vytesniť Ilianu, ktorá stála v rokfortskej ošetrovni zaliata krvou a jej pohľad bol chladnejší než samotná smrť. Nedokázala som zabudnúť na to, ako jej telo po premiestnení padlo k zemi. Nešlo sa zbaviť spomienky na lovcove praskajúce kosti a trhajúce sa mäso pod mojimi zubami a drápmi.
"Ako myslíš, že sa našlo dievča?" zopakovala som hlasnejšie a snažila sa udržať tón aspoň natoľko, aby odpovedal.

"Našli mŕtve dievča. Bolo brutálne zavraždené a nevedia, kto jej to urobil."

"Vlkodlak to nebol," vypľula som, keď mi došlo, kam tým mieri. No nedošlo mi, že reagujem prehnane. A hlavne, že reagujem nelogicky.

"Ako vieš?"

Na okamih sa naše pohľady stretli. Môj otec asi niečo tušil, ale vďaka svojej povahe sa v tom nevŕtal. Veril mi.

"To bola otázka," pokrčila som ramenami, ale pohyby som mala stále strnulé. V tele som cítila nepríjemné pulzovanie a hrozilo, že mi čoskoro príde zle.
Tatko len pokrútil hlavou a pozrel z okna, čo mi poskytlo čas sa trochu spamätať.

No pred očami som ju videla- videla som ju mŕtvu ležať na zemi zmáčanú krvou. A najhoršie na tom bolo, čo som videla vtedy v lese nad jej mŕtvolou- videla som v nej len mäso a krv, videla som v nej potravu.

"Bola veľmi mladá. Niekoľkonásobne dobodaná, naozaj príšerné zranenie. Ktokoľvek to spravil, by si zaslúžil minimálne rovnakú smrť." To bolo na môjho otca nezvyčajne drsné prehlásenie, ale indície neboli zase tak nejasné- bolo to dievča približne v mojom veku, blízko Rokfortu, v rovnakú noc, v ktorú som bola vonku. I bez toho všetkého by to bolo ohavné, ale takto to bola ešte viac citlivá téma. A mňa zamrzelo, že jeho prianie sa mu nesplní. Že lovec nebude zomierať pomaly, v bolestiach a strachu, ale že jeho život ukončilo jedno rýchle zranenie. Za toto som Lupina nenávidela- keby ma nepredbehol, určite by som nebola taká rýchla. Bola by som precízna. Aby bolesti neunikla ani jedna časť jeho tela. Čo ma potom, že by som nemohla do konca života spávať.

"Bola dobodaná. Nebol to Lupin," ozvala som sa po chvíli nutnej na skrotenie emócií.

"Hneváš sa," otočil sa otec znova na mňa a ja som pokrútila hlavou.

"Pretože Lupina obviňuješ z vraždy," vyštekla som nahrane. Viem, že Lupina neobviňoval. Len sa uisťoval a ešte sa aj zle vyjadril. No mojím vnútrom teraz prechádzali vlny emócií, ktoré by vo mne smrť neznámeho dievčaťa nevyvolali.

"Prepáč, nechcel som, aby to tak vyznelo." Natiahol sa a chytil ma za ruku. "Len chcem povedať, že som rád, že si v poriadku. Keď nám povedali o tvojom zranení a o tom, aké je to vážne..."

Stisla som jeho ruku, pretože som nevedela, čo iné spraviť. Dochádzali mi slová. Na citlivé reči si nepotrpím, ale v danej situácii som jeho slová nemohla považovať za otravné. Ani ja nie som taká obluda.
Odrazu ma ale napadlo, ako pokračovať. A zároveň vyriešiť aspoň jednu z vecí, ktoré ma ťažili posledné dni.

"Ako o tom vieš?"

"Čítal som to v novinách."

"Máš ich ešte?"

Tatko sa zamyslel a mne bolo jasné, že sme sa definitívne vzdialili od pochybovania o mojej neprimeranej reakcii a podivnom správaní. V tomto som nemala zložitého otca.

"Mali by byť dole medzi ostatnými. Prečo?"

"Chcem si to prečítať."

"Zaujíma ťa niečo konkrétne?"

"Proste si to chcem prečítať."

Otec prikývol a postavil sa. "Keď už idem dole, nepotrebuješ niečo?"

Tie prekliate noviny!

"Nie, vďaka."

Samozrejme, že mi tie noviny priniesla matka. Ešte aj s obvinením, prečo som ju o ne nepožiadala, keď som ich chcela. Otec jej nepovedal, že mi ide o jeden konkrétny článok, čo bolo napokon aj dobre. Ak by sa naň začala vypytovať mama, ju by som z podozrenia tak ľahko nevyviedla.
Ilianin pohreb sa koná v pondelok. O dôvod viac, prečo sa potrebujem vrátiť na Rokfort.

*****

Po otcovom odchode z mojej izby na Rokforte, do ktorej mi pomáhal, som v nehybnosti vydržala sotva dve minúty. Aj to len preto, lebo som mu dávala náskok, keďže som ho nechcela stretnúť na chodbe po tom, ako som mu sľúbila, že tento víkend sa ešte nikam nepohnem.

Za prvé som sa zastavila v kúpeľni. Okrem toalety mi išlo predovšetkým o zrkadlo.

Vyzerala som približne rovnako ako vždy, ale predsa som bola akási strhanejšia. Vyhrnula som si šaty- áno, správne, šaty, ale boli mamine a ja som potrebovala čo najvoľnejšie oblečenie- a skontrolovala gázu na podbrušku. Bol to reflex, nemalo to žiadny hlbší význam.

Svoju ranu pasujem za najškaredšiu vec na svojom tele. Lope sa fakt snažila, ale i tak som mala nepeknú vec na koži. Bolo to niečo medzi ranou a jazvou- čarodejnícke liečenie je fakt bombastické. Ešte som sa neodvážila po tej veci prejsť prstami, len čo vždy rýchlo vymením obklad. Možno to ešte chvíľu potrvá. Povedzme si na rovinu- nejde o nejaké chudácke zranenie, ale už o riadny kúsok. A ja sa ho bojím ako čert kríža. V dave by som umrela od neistoty, že do mňa niekto vrazí a mňa to bude bolieť. Možno som padavka, ale tejto jednej konkrétnej bolesti sa vážne bojím. Ak bude v mojom okolí niekto s potenciálnou zbraňou- od pera až po krokodíla- utečiem z miestnosti.

Nechala som čiernu látku voľných šiat opäť spadnúť a potom sa upriamila na hlavný bod programu.

Ja.

Moja pleť bola bledá ako vždy, no kruhy pod očami to ešte viac zvýrazňovali. Rada by som tie kruhy hodila na triko zraneniu tak ako všetci okolo mňa, no v skutočnosti za ne mohli noci, kedy som sa budila na nepríjemné sny.

Pery sa stále snažili spamätať z vysušenia z nemocnice, tak som si ich natrela priehľadným balzamom.

No vlasy to maximálne zabíjali.

Netrúfala som si na sprchu, preto som sa kúpala. No i to mi bolo nepríjemné- divný stihomam, že ma bude štípať rana na bruchu- a tak som sa tomu vyhýbala. Keď človek maróduje v posteli, nie je to zas tak strašné. No teraz, s o niečo mastnejšími vlasmi než by mi bolo milé, som zatúžila po poriadnej vani.

Na to ale neni čas- alebo skôr nervy- a tak som si vlasy zviazala gumičkou na temene hlavy.

Chvíľu som na seba hľadela a skrátka neodolala- musela som použiť i čiernu ceruzku na oči. Nazvime ma márnivá, ale spravilo to senzačný efekt.

Ustúpila som od zrkadla a posledný raz sa skontrolovala.

V čiernych šatách, s copom, bledou tvárou a čierno orámovanými očami som proste vyzerala hrozitánsky desivo.

Spokojnosť.

*****

Len čo som vystrčila nos z kúpeľne, zasekla som sa medzi dverami.

V priestore sa odohrala nemalá zmena. Dokonca veľmi podstatná zmena.

Medzi časom prišiel Lupin.

Lupin.

Zhlboka som sa nadýchla, no nebol to len čuch, ktorý ma upozorňoval na jeho prítomnosť. Puto svorky, v ktorej sme sa ocitli obaja, medzi nami vytváralo neviditeľnú, a pri tom do očí bijúcu čiaru.

Otvorili sa dvere na jeho izbe a to mi potvrdilo myšlienku, ktorá sa mi v hlave zrodila len stotinu sekundy pred tým- ak ho cítim ja, on ma cíti tiež.

Otočila som sa a uvidela ho strnulého stáť vo dverách. Na malý okamih som sa cítila trápne, že len tak stojím na chodbe a zízam, no potom moje myšlienky upútalo niečo oveľa závažnejšie.

Myslela som, že z neho bude troska. Zabil živého človeka. I kvôli nemu zabili nevinné dievča. Zranil ma.

No on nebol zúfalý, aspoň nie len to. Hlavne- a zvýrazňujem to hlavne- bol rozzúrený.

Každopádne som nielen videla, no i cítila zaváhanie, keď ma uvidel. Tož môj desivý výzor.

Kývla som na pozdrav, no on sa ani nehol. Prepaľoval ma nahnevaným pohľadom, no keď som sa dokázala preniesť cez tento fakt, otvorili sa mi oči.

Bol bledý. Vyzeral nevyspato. Oblečenie mal pokrčené.
"Predpokladám, že tam nebudeš celú dobu len stáť. Tak už začni," ozvala som sa konečne, pretože on stále mlčal. Môj hlas bol chladný a mne to nevadilo. Samozrejme, že je nahnevaný. Oklamala som ho. Urobila som to aby som nás ochránila, no i tak som mu klamala priamo do očí vo veľmi závažnej veci. A i na mne je vina, že sa to tak pokazilo. Viem to. Veď preto nemôžem spávať.

Takže som bola pripravená na veľa vecí, ktoré mi povie. Prehrávala som si náš rozhovor vo chvíľach ticha v nemocničnej izbe, medzi spomienkami na tú noc a výčitkami na samú seba. Nemohol ma prekvapiť.

A predsa som nečakala to, čo spravil.

Pokrútil hlavou a v ten okamih ku mne dosiahol pocit silného znechutenia.

Myslel si o mne, že som zviera. A ten pocit bol tak silný, že som sa tak i začala cítiť- nepomohlo ani to, že som k tomu mala za posledné dni predpoklady.

Nemôžete sa cítiť horšie ako vo chvíli, keď si uvedomíte, že vami niekto opovrhuje tak moc, že nie je schopný byť na vás ani nahnevaný. Keď vás nenávidí tak moc, že mu byť vo vašej prítomnosti nestojí za to, aby vám to dal najavo.

Vnútro sa mi zovrelo úzkosťou. Nepochybujem o tom, že to cítil.

Už ku mne stál chrbtom, no to niečo, čo zo mňa ucítil, muselo byť natoľko silné a významné, že sa otočil späť.

"Obaja ste chorí. Ľudský život pre vás nemá hodnotu. Uspala si ma a nechala samého. Chladne si zabila lovca, akoby na tom nič nebolo. A to dievča... Neviem, čo presne sa v tú noc stalo, ale zaslúžila si si to. Všetko, čo sa ti stalo, si si zaslúžila."