Prebrala som sa pod oblúkmi zo žltého kameňa. Síce nie som odborník na architektúru ani nejaký častý návštevník daných priestorov, ale i tak som spoznala strop rokfortskej ošetrovne.
Za oknami svietilo jemné slnko a prvá vec, ktorú som si v súvislosti so svojím telom uvedomila, bolo, že je mi strašné teplo.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," ozval sa pri mne známy hlas, a predsa v polohe, v ktorej som ho ešte nepočula.
"Iliana..." vydýchla som, keď som sa pohľadom stretla s jej krásnou tvárou.
S roztvorenými očami som sa posadila a zistila, že sme v miestnosti samé. Ak mi doteraz bolo horúco, teraz som priam horela. Nepochybne za to mohlo bubnovanie môjho tepu- ako japonské bubny.
"Merlin! Myslela som, že si- Že ťa- Si v poriadku?" Zaliala ma eufória- ak Iliana žije, môžem úplnok považovať za dosť vydarenú akciu.
Stála pri mojej posteli v nemocničnom úbore a iba na mňa mlčky hľadela. Eufóriu nahradil nepríjemný pocit, ktorý sa mi rozlial po tele.
Niečo bolo zle.
Dievča predo mnou nebolo to usmievavé stvorenie, z ktorého neprestajne vyžaruje energia a srší radosť. Tá, čo teraz stála pri mojej posteli, mala prázdny pohľad, bledú tvár a nevyžarovalo z nej vôbec nič. Len chlad.
Ak bola doteraz ako slnko, dalo by sa povedať, že teraz to slnko zhaslo.
"Iliana, si v poriadku?" zopakovala som svoju otázku a porozhliadla sa, či niekde v kúte neuvidím Poppy. Iliana očividne potrebovala zdravotnú pomoc. Bola unesená a dobodaná násilníckym psychopatom. Samozrejme, že nie je v poriadku, no niečo som povedať musela.
Jej hnedé oči sa ku mne stočili, akoby zabudla, že i ja som v miestnosti.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči," preriekla prosto dutým, smutným hlasom.
"To už si vravela. A ja som sa pýtala, či si v poriadku. Ako to, že ja som ešte v posteli a ty už chodíš?" zamračila som sa a na okamih sa zamyslela.
Lupin mi spôsobil zranenie, ktoré sa dá v každom prípade označiť ako "vážne". Diera v bruchu, strata krvi, jedno z druhým... "Vážne" je naozaj správny výraz.
A predsa bolo moje zranenie v porovnaní s tým jej len škrabnutie pri holení! Niekoľko bodných a rezných rán na trupe nemôžu byť označené nijakým slabším výrazom ako "vážny", i keď u nej by som išla ešte ďalej.
Strnula som, keď som si uvedomila, že ju necítim. Nie vždy viem presne zaradiť či identifikovať človeka, ale v takej blízkosti by som minimálna mala vedieť o jeho prítomnosti, aspoň v prípade, keď toho človeka poznám.
Z nej som však necítila nič. Necítila som ju.
V tom lese... Bola mŕtva.
Vedela som, čo uvidím, ešte skorej, ako som k nej opäť stočila pohľad. Cítila som to- cítila som to v nose, cítila som to v žalúdku, cítila som to na koži. Cítila som pach smrti.
Roztvorila som oči a výkrik sa mi zasekol v hrdle.
Predná časť jej bieleho úboru sa začala rýchlo sfarbovať do červena, ako sa na látke šírila krv. Jej oči boli prázdne, keď to sledovala, keď odrazu zdvihla zrak ku mne.
Zamrazilo ma z toho pohľadu- v jej očiach nebol žiadny život.
"Myslela som si, že už nikdy neotvoríš oči..."
*****

Akoby ma niekto vtiahol z tmy do svetla. Pootvorila som oči, no viečka som mala ťažké. Zistila som, že zrak mám rozmazaný a že cez tú malú medzierku, ktorá sa vytvorila medzi mojimi viečkami, som vďaka tomu nedokázala ani len určiť, kde som. No vedela som, že nie som na rokfortsej ošetrovni. Nado mnou nebol nažltnutý kamenný strop, ale niečo biele. Omietka? Ťažko povedať.
Nebolo to ako v tom sne, kde bolo všetko v pohode- teda, až na tú časť s... Tu, v realite, som sa cítila pod psa. Všetko ma pálilo, oči nedokázali nič rozpoznať, údy som mala ťažké ako olovo. A niekde v oblasti brucha som cítila trhanie, akoby mi niečo malé ostrými hryzákmi uždibávalo kožu.
Oči sa mi samovoľne zavreli, no ešte než som opäť upadla do tmy, uvedomila som si, že to nebola Iliana. Nebolo to skutočné.
Tá predstava ma upokojila, a zároveň vydesila.
Iliana je mŕtva. Lovec je mŕtvy. Lupin je vrah. A ja som monštrum.
Opäť ma zahalila tma a tento raz, nech už sa mi niečo snívalo alebo nie, našťastie som si to nepamätala.
Keď som sa opäť prebrala, viečka už som mala ľahšie, no bolo pre mňa ťažké vydržať pohľad na svoje okolie. Všetko okolo mňa bolo tak žiarivé, že ma z toho pálili oči.
"Preberá sa?" spýtal sa nejaký hlas a ja by som mohla byť i na pokraji smrti- i keď, kto vie, možno že aj som- ale spoznala by som hlas svojej matky.
"Vydržte," odvetil jej nejaký ženský hlas a ja som na spánku pocítila dotyk magickej energie. "Preberá, ale ešte tu nie je úplne s nami." Ten hlas mi pripadal veľmi známy, ale nevedela som sa rozhodnúť, či je to len výplod mojej z bezvedomia prebudenej mysle, alebo či ten hlas naozaj poznám. Tak či tak som nevedela určiť, kto je tá žena.
Ozval sa úľavný vzdych, ktorý som opäť prisúdila svojej matke.
Chcela som oponovať- dokonale som tu s nimi- no z mojich úst nič nevychádzalo. Oči sa mi opäť zatvorili a ja, nech som sa snažila akokoľvek, som nedokázala ústam rozkázať, aby sa pohli.
Vlastne ma nepočúvala žiadna časť tela, len som tak ležala ako mŕtva a naďalej sa prepadala do nevedomia.
Keď som sa opäť zobudila- a začínalo byť trápne, že sa môj svet zúžil len na zobudenie a zaspávanie- zrak som mala jasnejší.
Uvedomila som si, že to čisté, sterilné prostredie okolo mňa je nemocnica.
Och, len to nie.
*****

Dobre, končím so zbesilým zobúdzaním a zaspávaním. Aj keby ma to malo zabiť, tento raz hore vydržím aspoň debilných 10 minút.
Snažila som sa naštartovať všetky motory v hlave- s telom som to zatiaľ vzdala- aby ma udržali pri vedomí. Dosť mi pomáhalo, že okolo mňa všetko nesvietilo na bielo, ale že bolo šero. Bola noc, ale priestory boli osvetlené tlmeným svetlom, ktoré išlo z chodby.
To, že som dokázala rozpoznať chodbu, ma neskutočne potešilo. Cítila som sa ako šampión.
Čím dlhšie som mala pootvorené oči, tým menej bol môj zrak rozmazaný. A tým viac som dokázala sledovať okolie.
V izbe som bola sama. Išlo o malú miestnosť, v ktorej bolo len to najpotrebnejšie. Moja posteľ. Nočný stolík. Zastreté okno. Stolička pri stene. Malý stôl na kolečkách kúsok od mojej postele.
Na danom stole som si všimla viacero predmetov. Nie som až taký macher- zatiaľ- aby som ich vedela identifikovať, ale bola tam nejaká podivne tvarovaná nádoba. A z nej viedla hadička... ku mne? Nedokázala som zdvihnúť hlavu, ale povedala by som, že tá hadička bola zavedená do niektorej časti môjho tela. Dúfam, že ide o ruku.
Je blbé, keď človek ani nemá povedomie o vlastnom tele. Ale aspoň ma nič nebolelo.
V priesvitnej hadičke smerom ku mne pomaličky kolovala akási svetlá tekutina, z ktorej prúdila magická, oranžová žiara.
V nemocnici pre čarodejníkov som ešte nebola. A nie je to práve niečo, čo som potrebovala zažiť.
Oči sa mi začali zatvárať a ja som dúfala, že tento raz to bolo aspoň tých 10 minút.
*****

"Ako sa cítite? Netočí sa vám hlava?"
Trvalo pár sekúnd, než si moje oči zvykli na denné svetlo, ale vôbec to nebolo zlé. Nebolelo to. A videla som ostro.
Pozrela som po onej žene a uvedomila si, že ju vôbec nepoznám. A že nepoznám ani jej hlas.
"Nie." A nepoznám ani svoj hlas. Čo to, dočerta, je?! Zniem ako po týždennom alkoholickom žúre. Ako zlá paródia na hlas. Ako píla na stavbe.
Muselo to byť vidieť, pretože tá žena sa jemne usmiala. Mohla mať niečo cez päťdesiat rokov, ale ako lekárka nevyzerala. Skôr to tipujem na sestru.
"Nebojte sa. Boli ste v bezvedomí dva dni, takže to bude chcieť trochu času."
"Kde to som?"
"V nemocnici. Utrpeli ste ťažké zranenie v oblasti brucha. Nepamätáte si na to?"
Zovrelo mi vnútro, pretože som si na to pamätala. Pamätala som si na to, že Ilianu zabil lovec. A že lovca zabil Lupin. A že ja som ho roztrhala na kúsky. A že mi Lupin zaryl zuby do brucha.
"Nerozrušujte sa, to je dobré. Radšej ešte odpočívajte. Vaša doktorka príde až za pár hodín."
Uvedomila som si, že žena hovorí so silným prízvukom. Snaha zaradiť ho ma aspoň na chvíľu vytrhla zo spomienok.
"Chcete niečo na spanie?"
Stisla som viečka a pred očami sa mi zjavila bledá, mŕtva tvár. Rýchlo som oči otvorila a prikývla.
*****

Zobudila som sa na príval teplej mágie, ktorá sa mi dotýkala spánkov. Otvorila som oči a stretla sa s múdrymi, sústredenými očami.
"Vás som nečakala," ozvala som sa a s potešením zistila, že môj hlas na tom nebol až tak zle. Niežeby na tom bol dobre, ale každé zlepšenie sa ráta.
Lope stočil svoj pohľad do mojich očí, pousmiala sa, no potom sa opäť pozrela na to miesto niekde pri vrchu mojej hlavy, kde sa strácala i jej pravá ruka.
Mágia prestala a ona sa odtiahla.
"Tiež som nečakala, že chvíľu pred odchodom z Rokfortu na moje dvere zaklope vydesený mladík s vami, polomŕtvou, mokrou a od krvi, v rukách."
Zamrkala som a snažila sa dať si to dohromady- ale vydesených mladíkov, ktorí by ma mohli doviesť k nej, je viac.
Postupne mi to ale začalo dochádzať. V lese hneď po premene bol pri mne Faust. A Lope bola ešte na hrade. Doniesť ma k nej bolo to najrozumnejšie, čo mohol urobiť. Vie, že som vlkodlak- takže moja nahota ani rana od zubov u nej neboli až taký problém, ako u Poppy. Tej by sa to predsa len vysvetľovalo kúštek ťažšie.
"Kde to som?"
Okno bolo odostreté, ale asi som bola vysoko, pretože som videla len šedú oblohu a kúsok nejakej budovy.
"V Amsterdame, v nemocnici, v ktorej pracujem."
"Kdeže to?" roztvorila som oči a pocítila, ako som na okamih stratila pojem o priestore.
"Upokojte sa, inak mi tu odpadnete. Utrpeli ste nebezpečnú stratu krvi a hlboké zranenie. Ani prenos do nemocnice to nezlepšil, no potrebovali ste ísť čo najskôr na operáciu. A dávali sme vám elixíry, ktoré zaťažujú organizmus. Musíte si ešte dávať pozor."
"Ale budem v poriadku?"
"Samozrejme, že budete. Ste v mojich rukách," prehlásila bez najmenšieho zaváhania či náznaku neprimeraného ega a podišla k stolíku na kolieskach. Odpojila hadičku od nádoby, zmotala ju a hodila do tej nádoby. To znamená, že už nie je napojená na moje telo- na akúkoľvek jeho časť.
"Premiestnila som vás sem v sobotu ráno, hneď po úplnku. Dnes je pondelok," zasekla sa a pozrela na hodinky, "2 hodiny poobede. Dnes máte ešte prísny zákaz vstávať, ale zajtra- zdôrazňujem, že s prítomnosťou sestry- môžete skúsiť vstať. Ale zatiaľ môžete ísť maximálne do kúpeľne, netreba to preháňať."
"A kedy budem môcť ísť domov?"
Otočila sa ku mne a premerala si ma ala pani doktorka.
"Možno v stredu večer. Nasadím vám ľahšie elixíry, ktoré u pacientov väčšinou veľmi dobre zaberajú. A ak zajtra nebudete mať problém s pohybom, v stredu večer sa môžete presunúť do vlastnej postele. Ale treba, aby na vás niekto ešte pár dní dozeral a pomáhal vám."
"Čo tá rana?" zamračila som sa. Necítila som z toho miesta absolútne nič, ale celkom živo som mala v pamäti to bolestivé hryzanie.
"Určite vás poteší, že vaše orgány fungujú bez problémov. Robila som, čo sa dalo, aby vám ostala čo najmenšia jazva. Dávame vám obklady, ktoré sa raz denne musia vymieňať. Sestra vám ho už ráno menila. Rana sa dobre hojí, ale do budúcna sa snažte vyhnúť zubom iných vlkodlakov, dobre?"
"Viete, čo sa stalo?"
"Keď sme sa rozprávali o bezpečnosti vašich úplnkov, nešlo mi iba o bezpečie ostatných študentov, ale i o vaše. Tento raz ste mali šťastie, ale podobná bitka medzi vami a pánom Lupinom sa môže kedykoľvek zopakovať."
"Nemôže," oponovala som, ale ona ma schladila nepríjemným pohľadom.
Nemala som pocit, že by vedela aj o lovcovi a Iliane. Neviem, čo jej Faust povedal, ale on jej určite nič z toho nevykecal. On sám nemal ako vedieť, že ma zranil Lupin, ale i tak to bolo najlepšie vysvetlenie. Ranu síce zdeformovala premena, ale celkom jasne sa dalo povedať, že to bolo zranenie zvieraťom a nie len nabodnutie sa na halúzku.
"To sa mi snažte nahovoriť inokedy, nie keď na mňa pozeráte z nemocničného lôžka potom, ako som vás musela kriesiť."
"Nechápete to. My... Sme v rovnakej svorke. Len sa... Lupin ma nedopatrením zranil, keď lovil vysokú. Bola to moja vina, pretože som mu vbehla do cesty."
V tichu, ktoré nastalo, som počula svoj tep. Bol pomalý a pokojný. A ona na mňa skúmavo hľadela.
"S pánom Lupinom som hovorila. On si nič nepamätá, tak ako to, že vy áno?"
Prehltla som, pretože som pocítila sucho v krku.
"Môžem sa najskôr napiť? Mám pocit, že som nepila už týždeň."
Okamžite sa postavila, obišla moju posteľ a z nočného stolíka vzala džbán i pohár a naliala mi vodu. Vytiahla prútik, ktorým sa jej podarilo ma podvihnúť tak, aby som sa celá nezliala vodou, a priložila mi pohár k perám.
Uvedomila som si, že mám ťažké ruky, až tak ťažké, že som ich dokázala podvihnúť sotva pár centimetrov.
"Ešte na vás pôsobí predchádzajúci elixír. Potrvá pár hodín, než budete vo svojej koži. Samozrejme to má i negatívne stránky- otupenosť síce zmizne, ale s ňou i umŕtvenie rany. Je možné, že to bude ešte bolieť."
Dopila som celý pohár a hlava sa mi zatočila od rozkoše. Chladná tekutina mi v hrdle spôsobila výbuch extázy.
"To je jedno. Nemôže to byť horšie než cítiť sa ako handrový panák."
Prikývla, opäť ma pomaly položila do vankúša a vzdialila sa. No asi bola vážne zvedavá, pretože hneď pokračovala tam, kde sme skončili.
"Takže? Ako je to s tou pamäťou?"
Zamyslela som sa, ako to vysvetliť s čo najmenším množstvom informácií. Neposkytla mi čas, aby som si to premyslela poriadne, a tak som musela improvizovať.
"Sme v rovnakej svorke. To nám umožňuje isté ovládanie svojich činov vo vlkodlačej podobe i to, že si viac pamätáme. Lupin je nováčik, preto si nič nepamätá, ale zároveň vám preto viem zaručiť, že si nie sme nebezpeční. Členovia jednej svorky na seba neútočia. A slabší jedinci počúvajú silnejších, čo som v tomto prípade ja. Ja som členom svorky už dlho, takže si značnú časť veci pamätám a dokážem i ovplyvniť svoje rozhodnutia počas úplnku."
Lope sa zamračila, ale v jej očiach sa rozhorela silná zvedavosť. Že je posadnutá vlkodlakmi som ale vedela. Práve preto jej nehodlám povedať, že som Lupus Natus. To už by som sa jej nezbavila, i keď by mi to možno mnohé zľahčilo.
"To je fascinujúce. Na to, že počty vlkodlakov sa každoročne zvyšujú, je poľutovaniahodné, ako málo potvrdených informácií o ich živote máme."
Jemne som pokrčila ramenami, vnútorne spokojná, že sa mi to podarilo.
Lope vykročila ku dverám, no mnou trhlo jej smerom.
"Počkajte!"
Otočila sa ku mne a spýtavo na mňa pozrela.
"Hovorili ste, že ste sa rozprávali s Lupinom. Ako je na tom on?"
Zamračila sa, ako rozmýšľala nad svojimi slovami.
"Vyzeral byť jasne otrasený. Odmietol ísť do nemocnice, ale môžem s určitosťou povedať, že nebol v poriadku. Nemal fyzické zranenia, no akoby upadal do depresie. Určite odporučím riaditeľovi Dumbledorovi, aby ho nechal vyšetriť."
"Prosím, nerobte to. Lupin je z úplnku vždy otrasený, ale po dni či dvoch ho to prejde. On... Nie je rád, že je vlkodlak. Začalo sa to zlepšovať až jeho vstupom do svorky."
"Nechápem, prečo by som vám mala robiť nejaké ústupky."
Ehm... Pretože som použila slovo "prosím"? Veď to má fungovať vždy!
"Pretože ho nepoznáte. A ak som to správne pochopila, nie ste psychológ ani psychiater. Tak mi trochu verte, pretože ho poznám stokrát lepšie než vy. Bez vyšetrenia bude skôr v poriadku než s ním, okej?" dala som si záležať, aby som bola presvedčivá. A vôbec som nedávala najavo, že preháňam. Ale Lupin vážne nepotrebuje vyšetrenie. A ja nepotrebujem, aby sa v chvíli emocionálnej nestability priznal, že je vlkodlak.
Lope pokrútila hlavou, v jej tvári sa zračila starosť, no i akási rezignácia. Asi už ma mala plné zuby.
Je divné, keď vás má niekto v bielom plášti plné zuby, to sa mi ešte nestalo.
"Čo ste vlastne povedali Dumbledorovi?"
Lope potriasla hlavou.
"Čo asi? Klamala som mu."
To ma neprekvapilo. A možno áno. Neviem.
Nechápem, prečo by mi mala zámerne pomáhať, ale asi napokon netúži potom, aby nás prezradila. Nie je nič príjemné niekomu zničiť život. Ťažko sa vám potom zaspáva.
"Povedala som mu, že ste sa nabodli na nejaký ostrý predmet. Ostatné už riaditeľ riešil s tým chlapcom, čo vás priniesol. A nebolo ťažké Albusa presvedčiť, že potrebujete ísť do nemocnice."
To si viem predstaviť- diera v bruchu tak nejak evokuje nemocnicu.
"Ja... Ďakujem."
"Som lekárka. Je to moja práca."
"Veď ani neďakujem za to. Ďakujem za to, že ste kvôli mne klamali."
Wiccanka sa pousmiala, v jej očiach sa zjavila detská radosť.
"Napokon z toho budem mať niečo aj ja."
"Ale, čo také?"
"Zoznámila som sa s vašimi rodičmi. Veľmi milí vlkodlaci."
Nemusela pokračovať, aby som vedela, čo jej urobilo takú radosť.
"Nechajú vás pri úplnku, čo?"
"Nebude to také jednoduché, ale rozhodne sú tomu viac naklonení ako vy."
To mi vyhovuje.
"Dobre, najlepšie by bolo, keby ste ešte spali, ja mám ešte pacientov. Uvidíme sa zajtra."
Bola som sama asi 5 minút, než sa rozleteli dvere.
Mama s otcom.
Och Merlin.
Tak idem svoju historku zopakovať zase...