Neviem ako dlho som sebou trhala poháňaná hnevom, hnusom a strachom. Poháňaná slzami, ktoré z vlkodlačích očí nevychádzali, revom, ktorý sa vo vlkodlačom hrdle menil na vrčanie.

Lovec odstúpil od tela a do špinavého kusu látky si utieral ruky od krvi.

"Túto pasáž mám rád. Keď sa za pár minút vrátim, z nej ostane len toľko, aby dokázali identifikovať telo. A ty pôjdeš niekam, kde dostaneš, čo ti patrí." Skryl si handru do širokého vrecka kabátu a podišiel bližšie ku mne. "Vraj ste z časti ľudia, pfuj," zmenil sa odrazu tón jeho hlasu z pobaveného na znechutený. Spravil ešte jeden krok ku mne a napľul na mňa, no v tom, ako som sa snažila vyslobodiť, ani neviem, či a čo vôbec zasiahol.

Trhala som reťazami energie, cvakala zubami, vrčala a vyla... utápala sa vo vlastnej bezmocnosti. A on si myslel, že len bažím po čerstvom mäse.

Predok šiat mala zmáčaný krvou, no od akého zranenia, to som nedokázala určiť. Bola mŕtva len chvíľu, takže ju zabil tesne pred tým, ako ich sem premiestnil. Niekde ju držal, schovanú a pripravenú pre jeho plán.O čo lepší bol než vlkodlak? Vlkodlak zabíja kvôli zvieracím inštinktom, ale on bol človek!

Neviem, či si ju vybral náhodne, alebo či si U plačúceho slnka všimol, že ju poznám. No pokojne sa vsadím, že to bola druhá možnosť. So svojím pošramoteným zmyslom pre humor by ho tešil fakt, že besný vlkodlak žerie niekoho, kto je jeho priateľom. Len by tým zvýraznil zverstvo, ktorého sa vlkodlaci dopúšťajú. Len by tým ukázal, že v nás nie je nič ľudské.

"Cítim tvoj hlad po krvi," pokračoval znechutene, pri čom si zložil klobúk z hlavy. Bol zarastený a páchol potom, pery mal skrivené v znechutenej úzkej čiare. "Si obyčajný predátor, zviera, ktoré chce trhať svoju korisť. Bažíš po mäse a je ti jedno, čie bude."

Mal pravdu. Chcela som pod zubami cítiť svoju korisť. Zožieral ma hlad po mäse. No mýlil sa- vedela som úplne presne, čie mäso to bude.

A mýlil sa ešte v jednej veci, aspoň pokiaľ ide o mňa- vo mne je niečo ľudské. A to niečo ho s radosťou roztrhá na kúsky.

Sebavedomý, znechutený výraz mu z tváre zmizol v momente, kedy som ja pocítila trhnutie vpred. Trhnutie, ktoré znamenalo jediné a on si to uvedomoval.

Pasca zmizla a mňa už nedržala žiadna mágia.

Faust.

*****

Lovec vytiahol prútik a vyslal proti mne zaklínadlo, no z jeho prútiku nevyšlo nič. Telom som ho strhla k zemi, zubami som v tej rýchlosti len zavadila o jeho telo. Chuť jeho krvi sa mi rozliala v ústach, keď som opäť vyskočila na nohy a otočila sa k nemu.

Mieril na mňa zo zeme a opäť kričal zaklínadlo, no jeho prútik nespolupracoval. Zavyla som pri pohľade na to, ako sa krčí na zemi a ovládol ma božský pocit. Môj vlkodlak sa váľal v krvi, ktorú som sa chystala preliať, a ten pocit bol o to lepší, o čo krutejšia mala byť moja pomsta.

V tej chvíli sa však z lesa ozvala odpoveď na moje zavitie a ja som strnula.

V lese, blízko, bol ďalší vlkodlak.

Lupin!

Vyviedlo ma to z miery natoľko, že sa lovec stihol postaviť a odbehnúť- predpokladám, že zistil, že sa nedokáže ani premiestniť.

Chce utekať pred rozzúreným vlkodlakom? No prosím, ja sa rada zahrám. Pred očami sa mi rozlial krvavý závoj a ja som sa po ňom rozbehla.

Ubehla som však sotva pár metrov, keď som sa zasekla v pohybe.

On nechcel utiecť. Vedel, že to by ma rozzúrilo. Že by som ho prenasledovala a roztrhala na kusy o to skôr.

Namiesto toho sa postavil kúsok od Iliany. Takto z blízka som videla diery v predku jej šiat, spod ktorých presvitali rezné i bodné rany. Jej mäso v porovnaní s tým lovcovým, ktoré som len škrabla, priam kričalo, nech si ho vezmem.

Merlin, ako som v tú chvíľu zatúžila presne po tom!

Cvakla som zubami naprázdno a v tú chvíľu sa rozhodla, že pred tým, ako toho zkurvysyna zabijem, ukážem mu, že ja nie som obyčajný vlkodlak.

Som Lupus Natus. A on sa so mnou nemal zapliesť.

*****

Vykročila som smerom k Ilianinmu telu- smerom k nemu- a on začal pomaly ustupovať. Počítal s tým, že využije moju nepozornosť, keď sa budem venovať zverstvám na jej mŕtvole a on aspoň získa náskok. Možno by sa stihol dostať i k ďalšej pasci, o ktorej účinku nepochyboval.

Prerátal sa.

Veľmi pomaličky som obišla telo na zemi, tak pomaly, aby videl, že mi to nerobí najmenší problém. Ale problém mi to robilo- cítila som sliny, ktoré mi stekali po srsti na tvári a rada by som povedala, že to boli chute na lovca, no išlo o chute vyvolané pachom čerstvého, mŕtveho mäsa len meter odo mňa. V tú chvíľu som necítila nič iné, okolo mňa by mohol byť aj hustý dym a necítila by som ho. Nos, hrdlo a takmer i hlavu, to všetko som mala úplne zaliate tým pachom.

No stačil mi jeden pohľad do jej bledej, kedysi tak krásnej tváre, a vyhliadka na pomstu ma donútila pokračovať pevným, pomalým krokom ďalej, až som jej telo nechala za chrbtom.

S každým mojím krokom z jeho tváre unikalo čoraz viac farby a jeho kroky boli viac trhané, rýchlejšie.

"To nie je možné..." zašeptal, keď si uvedomil, že zomrie. Videl mi to na očiach.

Videl v nich nenávisť, ktorej zvieratá nie sú schopné. Nenávisť, ktorej sú schopní len ľudia.

Dal sa do behu a ja, ešte než som sa po ňom rozbehla, som zavyla na mesiac tak, ako som ešte nikdy nezavyla. Nocou sa rozľahol zvuk, z ktorého mrazilo. Zvuk, ktorý hovoril jasne.

Pomsta a smrť.

V tom som zacítila i niečo iné ako sladký opar mŕtvoly za mnou. Zacítila som člena svojej svorky, zreteľne a jasne. Prehliadla som ho v zahltení tým pachom i kvôli vlastnej túžbe po pomste, ľudskosť vo mne ma zradila. No odrazu tu bol a ja už som ho nedokázala ignorovať, ani keby som chcela.

Objal ma strach, ktorý nemal nič spoločné s tým, že Lupin sa prebral napriek elixíru spánku. A nemalo to ani nič s tým, že Faust je niekde na blízku.

Zľakla som sa, že by sa Lupin dostal k Ilianinmu telu. A to ja som bola ochotná strážiť i na úkor toho, že mi lovec utečie. Nemohla som dopustiť, aby jej obeť bola ešte väčšia, aby bolo jej telo zneuctené ešte viac.

Cúvla som späť a rozhliadla sa, napínajúc puto svorky na maximum.

Bol vzdialený asi sto metrov a blížil sa ku mne. Moje zavytie prešlo do výstražného vrčania a ja som len pozerala smerom, z ktorého sa blížil Lupin. A snažila sa držať od jej tela zároveň čo najďalej.

A potom som si uvedomila niečo iné. Lupin nesmeroval ku mne a k Iliane.

Prudko som hlavu stočila doprava. Lovec zmizol, no jeho prudký dych a uháňanie lesom som počula.

V tú chvíľu som si napriek všetkému uvedomila, že dážď zhustol.

Vyrazila som tým smerom, berúc so sebou všetko, čo mi stálo v ceste. Musela som ho dobehnúť prvá, musela som ho zabiť. Musela som to byť ja!

Ak ho dostihne prvý Lupin... A ak si na to spomenie... Nikdy si to neodpustí. A ja dnes v noci nenechám zomrieť aj jeho. Jeho už nie.

Nohy mi i po tak krátkej chvíli začali brnieť, pretože som sa išla až za hranicu svojich fyzických možností, aby som bola čo najrýchlejšia.

Chýbalo mi dvadsať metrov. Obrys lovca som videla v diaľke, utekal najrýchlejšie ako mohol, ale ťažký kožený kabát nebol najšportovejším oblečením. Predpokladám, že ani jeho obuv nebola stvorená na závod lesom s vlkodlakmi.

Nemusela som vidieť, aby som vedela, že tento boj som prehrala. Zľava odrazu ako blesk vystrelila tmavá masa a strhla lovca k zemi. Začula som tlmené zaskučanie- Lupin asi zle dopadol- no to vystriedalo vrčanie.

Pribehla som bližšie a zastala v šoku, napriek tomu, že som tým len zbytočne stratila drahocenné sekundy. Lovec ležal na zemi a tam, kde by malo byť jeho ľavé rameno, zívalo prázdne miesto. Chýbala mu i časť krku. A obrovský, tmavý vlkodlak stál nad ním a vrčal mojím smerom s papuľou od krvi.

Rozbehla som sa tým smerom a vrazila do Lupina v plnej rýchlosti. Obaja sme sa skotúľali na zem kúsok ďalej, no podarilo sa mu na nohy vyskočiť prvému. Zaútočil po mojom krku, ale ja som sa stočila a tak jeho zuby zasiahli časť brucha v blízkosti pravej zadnej nohy.

Zaskučala som, avšak podarilo sa mi vyšmyknúť.

Prestaň! okríkla som ho v duchu, dúfajúc, že zareaguje.

Ak by robil problémy tak, ako tomu bolo v náš prvý spoločný úplnok, nepodarilo by sa mi s tým nič urobiť. V papuli ešte cítil lovcovo mäso a telo mu zvieral nenásytný hnev. Cítila som to spolu s ním skrz puto svorky.

Puto svorky však bolo obojstranné a on skrz neho vedel, že mu nechcem ublížiť. Že som jeho.

Prestal vrčať a zmiernil útočný postoj.

Choď! Utekaj! prikázala som mu a nemusela som ani ukazovať smer, aby ho vedel. Najskôr pomaly, no postupne zrýchľujúc sa rozbehol opačným smerom, než ktorým bola Iliana a ja som ho ešte chvíľu pozorovala, než mi došlo, že môj nos opäť objíma pach mŕtveho tela.

Ešte pred tým, ako som začala jeho telo trhať na kúsky, som hlasno zavyla.

A z hĺbky lesa ku mne doľahlo súhlasné zavytie.

*****

Do svitania ostávali minúty. Keď vyprchalo vražedné opojenie, bolesť v rane, ktorú mi spôsobil Lupin, nabrala na intenzite. Len pomaly som pribehla späť k Ilianinmu telu, no už z diaľky som ho cítila.

Faust sa skláňal nad tým, čo ešte pred pár hodinami bývalo Ilianou, prsty mal priložené k jej krku. I on ale zistil, že jej niet pomoci, pretože sa po pár sekundách odtiahol a postavil, zamračene skúmajúc jej telo pohľadom.

V tú chvíľu som zavrčala a on sa strhol a otočil ku mne. Rozšíril oči pri pohľade na mňa a mne došlo, čo teraz videl- nevidel Myru. Videl skoro pol tonové zviera, ktoré cerilo zuby jeho smerom a bolo zaliate krvou svojou i krvou obete, ktorú len pomaly zmýval dážď.

Videl ma vo vlkodlačej podobe.

No neustúpil, nezdvihol obranne ruky ani nevytiahol prútik. Len na mňa hľadel. Necítila som z neho strach, len neistotu.

Otočila som sa bokom k nemu a namáhavo klesla k zemi. Pred očami sa mi zahmlievalo zo straty krvi i z vyčerpania. A ešte aj premena...

Magická energia ma zovrela ako obrovská ruka. Dočiahla na každé zákutie môjho tela, na každý sval, na každú kosť. Lámala, trhala, znovu spájala a hojila.

Pootvorila som oči, no potom som ich opäť silno stisla. Pred očami sa mi zjavili obrazy, na ktoré v živote nezabudnem. Obrazy, na ktoré budem chcieť zabudnúť viac ako na čokoľvek iné. Prudko som oči opäť otvorila a radšej žmúrila do šera.

Keď som v snahe postaviť sa pohla rukou, zavadila som o niečo podivne teplé na svojom bruchu.

Napriek tomu, že som bola celá pokrytá krvou, tá bola studená. No tá, ktorá mi teraz uviazla na zápästí, bola teplá.

Sklonila som pohľad a uvidela škaredú ranu na pravom boku blízko panvovej kosti. A v tú chvíľu to začalo aj bolieť.

"Myra," ozval sa vzdych plný starosti a niekto ku mne pribehol.

Opäť som pevne stisla viečka, tento raz od bolesti. Pocítila som na sebe Faustove ruky i to, ako stuhli.

Nuž, asi si tiež všimol tej diery v mojom bruchu.