Dnes ma naštvali len tri veci, ale tieto tri veci dokonale stačili k tomu, aby sa mi hlavou premietali rôzne spôsoby úmyselného zabitia.

Udalosť číslo 1:

Dumbledore si ma dal zavolať do pracovne. Nechal ma čakať pred dverami 25 minút, potom ma zavolal dovnútra, kde som ho ďalších 10 minút musela sledovať, ako presúva veci z poličky na jednej strane miestnosti do skrine na druhej strane, aby mohol vyloviť niečo úplne vzadu a potom tie veci nanosiť späť. Že to išlo urobiť prútikom v priebehu dvoch minút si uvedomoval, ale on ma trestal. Neviem síce za čo, ale ak na svete existuje spravodlivosť, dostane sa do nejakého obzvlášť krutého zákutia pekla, kde ho budú mučiť nikdy nekončiacou nudou.

No ani toto ešte nie je také strašné, aby ma to vytočilo na celý deň dopredu. Ani to, že sa to všetko odohrávalo o ôsmej ráno, aby som nedajbože nevymeškala nič z hodiny kvôli nervy drásajúcemu čakaniu.

Vymeškala som akurát tak raňajky, za čo sa síce nestrieľa, ale to vlkodlakovi deň pred úplnkom nevysvetlíte.

Onen moment, ktorý položil základný kameň mojej momentálnej nálady, prišiel až keď sa usadil, usmial a prehovoril.

V skratke- musela som sa zúčastniť Lopinej prednášky, od začiatku až do konca.

Udalosť číslo 2:

Tento Dumbledorov príkaz neplatil pre oboch primusov. Pochopili ste to správne- Lupin si mohol robiť čo chcel kde chcel a s kým chcel!

A to ma pekne nasralo.

Udalosť číslo 3:

I tak som zaťala zuby, s vypätím síl som udržala palec preč od detonátora. I napriek tomu, že sa Lupin vo svojich izbách ani neukázal. Takže sa niekde zabával s tou svojou. Nebol totiž ani v Chrabromile- čo mám overené priamo u zdroja.

Nie u pána Chrabromila- bože nedopusť, aby sa niekedy naše stretnutie odohralo- ale u Pottera. Ten sa prišiel pozrieť na prednášku. Samozrejme, že to nebolo dobrovoľné. Vážne- pravdepodobnosť, že sa Potter zúčastní vzdelávacej akcie dobrovoľne?

Avšak ono to nebolo tak úplne dobrovoľne, nech chlapcovi nekrivdím. On totiž urobil tú chybu, že začal chodiť s Evansovou. Takže okrem toho- a ono je to samo o sebe dosť tragické- musel ešte aj zdieľať jej záujmy. A jej záujmy sú nudné prednášky, ako vidíte.

Tu musím dodať, aby to bolo fér, že táto skutočnosť mi náladu trochu zlepšila. Nie jeho účasť ako taká- ale ten výraz, a najmä to ako ho musel pred Evanskou skrývať? Merlin zaplať za Pottera, ktorý trpí obdobne ako ja a ešte sa ani nemôže tváriť znechutene. Ako ja.

Takže to nevyzeralo až tak zle, no potom to slečna Som-wiccanka-a-to-je-tak-moc-cool neodhadla, keď mi prikázala- prikázala!- aby som po prednáške počkala, že so mnou chce hodiť reč.

Jediná pozitívna vec je, že som vymyslela toľko návodov na vraždu, koľko je na Rokforte profesorov. Čo sa mi niekedy v budúcnosti môže hodiť.

*****

Účasť na wiccankinej prednáške bola prekvapivo hojná. Ale že je Rokfort škola pre bláznov sme vedeli.

Takže doba, kým sa všetci informácie chtivý spolužiaci a zopár profesorov konečne uráčia opustiť miestnosť, bola nekonečným utrpením. Začínam naberať podozrenie, že to ja som sa dostala do pekla.

"Nasledujte ma do mojich izieb," ozvala sa Lope vedľa mňa, na čo som k nej stočila svoj znudený a mierne podráždený pohľad. Jej inteligentné oči na mňa pozerali bez akéhokoľvek očakávania- proste som mala splniť to, čo nakázala. To je od niekoho v jej postavení celkom namyslené, nemyslíte?

"Mám ešte prefektské povinnosti. Doženiem vás neskôr," povedala som a dala si výnimočne záležať na tom, aby to znelo čo najmenej úctivo. A zároveň slušne. To je schopnosť, ktorú je treba pilovať, ale jej občasné využitie vám zdvihne náladu ako málo čo.

"Slečna Courterová, my si asi nerozumieme. Chcem s vami hovoriť o jednej závažnej veci. O veci, ktorú si isto rada vypočujete."

"Smiem vedieť, čoho sa to týka?"

"Zajtrajšieho úplnku, slečna Courterová."

To, ako opakovala moje meno v každej vete, ma nesmierne iritovalo. Tento pocit však vybledol v okamihu, keď použila slovo úplnok.

Podľa víťazného výrazu v jej tvári mi bolo jasné, že to vie. A že si užíva, že mi práve dala metaforickú facku.

"Snáď vás toto zistenie do mojich izieb popoženie," venovala mi chladný, racionálny úsmev a otočila sa k odchodu.

Viete čo bolo najhoršie? Ona nebola namyslená. Ona len bola múdra a rozvážna.

Sledovala som ju, ako mieri ku dverám, ako jej ostatní idú z cesty, čím sa proces vyprázdňovania miestnosti ešte trochu spomalil. Dnes na sebe nemala plášť, ako tomu bolo pri obrade, aj palicu nechala doma. Mala obyčajné nohavice pieskovej farby, trochu pripomínajúce jazdecké nohavice, k nim čierny sveter a nevedno, čo mala pod ním. Hnedofialové vlasy mala stiahnuté do konského chvosta a jej mladá, ničím výnimočná tvár vyzerala viac unavene ako vtedy na samhaine.

Moju náladu ani príliš nezlepšilo, keď sa medzi ľuďmi derúcimi sa von, začal jeden predierať dovnútra. A priamo ku mne, ako som tak sedela zadkom opretá o katedru.

"Na prednášku ideš neskoro," ozvala som sa prvá a vôbec sa nesnažila pôsobiť príjemnejšie, než som sa cítila.

"Ako to prebiehalo?" spýtal sa Lupin a poobzeral sa po miestnosti. Vo dverách sa práve strácali posledné postavy a ja som sa celkom nevedome uvoľnila.

"Nuda. Otrava. Mučenie. Záleží na nálade."

Lupin bol roztržitý, čo som celkom objektívne usúdila podľa toho, ako mi nevenoval pozornosť. A ako previnilo na mňa pozrel po chvíli ticha, keď si uvedomil, že viem, že ma vôbec nepočúval.

"Ale keď už si tu, môžeš poschovávať rekvizity, upratať a zamknúť. Ja mám ešte robotu," zamierila som ku dverám a nečakala na súhlas. Keď sa mohol doteraz flákať s babou, a ja som tu musela trčať? Prosím vás, nemá právo ani len pípnuť, bez ohľadu na to, že to dal Dumble na starosť mne.

"Och, aby si mi zase nemohol vyčítať, ako ťa vynechávam z vlkodlačích vecí... Lope si ma práve zavolala k sebe a chce si pokecať o zajtrajšom úplnku. Nie je to od nej milé?" spýtala som sa ešte medzi dverami a zmizla skôr, než moje slová doputovali z Lupinových uší do jeho neprítomného mozgu.

Vážne- čo mu dnes bolo?

*****

"Chvíľu mi trvalo zistiť, čo ste vy dvaja zač, ale tá energia mi vŕtala v hlave už od nášho stretnutia. Ako je možné, že váš riaditeľ o tom nevie?"

"Prepáčte, ale za akým účelom vedieme túto debatu?"

"Slečna Courterová, čo keby ste zmiernili svoju neznášanlivosť a prestali byť hrubá?"

"To sa ľahšie povie ako vykoná, so všetkou úctou," dodala som s čo najväčšou mierou neúcty. "Viete, zajtra je úplnok, ako ste už skôr prívetivo naznačili, takže ma trochu vyvádza z miery tento rozhovor. Ak niečo chcete, preskočte rovno k veci."

Jej bezvýrazné, unavené oči na mňa okamih hľadeli v tichosti a ja som sa snažila identifikovať jej výraz. Premýšľala nad niečím, rozčuľovala som ju, zaskočila som ju, alebo čo presne sa jej teraz odohrávalo v hlave?

"Podajte mi ruku," ozvala sa odrazu, natiahla sa ponad stôl, za ktorým sedela a nekompromisne na mňa naďalej pozerala s rovnakým výrazom v tvári. Začínala som si uvedomovať, že v ňom cítim ľahké zaujatie.

"Vrátite mi ju neporušenú?" rypla som si trochu, no natiahla sa ponad stôl. Očakávala som, že opäť spraví ten svoj hokus-pokus s mojou dlaňou.

Hej, otočila mi ruku dlaňou smerom hore a silno stisla zápästie.

Jej oči len na malý okamih stratili akúkoľvek farbu, ostali slepé, a hneď sa vrátili do normálu.

"Vlkodlaci sú úžasné stvorenia," pokrútila hlavou a odtiahla sa.

Tak toto bola prvá vec, ktorou si získala moje sympatie. Som asi typ na lichôtky.

"Súhlasím."

"Ako strávite zajtrajší úplnok?" vypálila odrazu z ostra a ja som oľutovala i to málo sympatií, ktoré som k nej na okamih pocítila.

"V lese."

"Do vecí Rokfortu ma nič nie je, no nemôžem sa tváriť, že nevidím, ako ohrozujete ostatných študentov."

"Nikoho neohrozujeme. Ako som povedala- počas úplnku sme v lese."

"A čo ak ta niekoho stretnete?"

"Koho? Veveričky a zajace?"

"Bagatelizujte si to koľko chcete, ale ak mi nedáte dostatočný dôvod, musím to oznámiť riaditeľovi."

"O toto vám ide? To je účelom tejto schôdzky? Presvedčiť vás, že je všetko v pohode, a vy nás neudáte?"

"Udať vás? To je trochu silný výraz, namojdušu."

"Viete, čo by s nami spravili, keby sa to zistilo. Takže udať je presný výraz, to mi verte."

"I tak som vám nenahnala strach."

Udá ma Lope alebo ma zabije lovec? To je prašť jak buch. Ale i tak volím radšej wiccanku.

V miestnosti nastalo ticho a ja som nespúšťala zrak z čarodejnice. Mieni ma udať? Nemyslím si. Spravila by to už dávno, ak by to skutočne bolo to, čo chce urobiť. Navyše je dostatočne múdra- múdrejšia než väčšina ostatných- aby si spočítala, že ohrozenie študentov nemôže byť také vážne, keďže sa až doteraz nikomu nič nestalo.

Takže chce niečo iné. A hrozbu s udaním chce použiť ako páku.

No prosím, nie som hlavička?

"Dobre, čo teda chcete?"

"Nevravte to, akoby som vás vydierala."

"Ako by ste to nazvali vy?"

"Dohodou."

"Dohoda. Jasné. Originálne synonymum," zaškľabila som sa.

"Chcem stráviť úplnok s vami."

"Prosím?"

"Úplnok. Chcem byť prítomná."

"Vy ste fakt strelená."

"Nemáte tušenia, akou energiou oplývate. Táto energia je počas úplnku ešte oveľa, oveľa väčšia. A ja uctievam Gaiu. Jej sila v okamihu premeny ma toho môže toľko naučiť!" jej oči sa razom rozjasnili, dychtivý výraz sa dal jasne identifikovať.

Vyzerala ako závislá na drogách. Gaia je díler a vedomosti o nej sú droga. Presne tak to vyzeralo.

Stavím sa, že to môže byť reálna závislosť.

"Nie," odvetila som jednoducho. Mať pri úplnku závisláka- ehm,človeka navyše? Pri úplnku, kde sa bude hrať ruská ruleta o môj život? No tak to je presne to, čo posunie náboj do správnej komory.

Nadýchla sa a určite sa išla vyhrážať- súdim podľa krátkeho uvedomenia si ohrozenia svojho plánu, ktoré preblesklo v jej očiach- no potom zavrela ústa a vydýchla nosom, veľmi pomaly.

"Dúfala som-"

"Dvaja vlkodlaci v lese nie je niečo, čo chcete zažiť na vlastnej koži."

"Ide vám o moje bezpečie?"

Pokrčila som ramenami, keď som videla jej nechápavý výraz. Tento výraz určite nemáva často a mňa to skoro až bavilo.

"Rozhodne vás nechcem mať poblíž, keď začne pôsobiť energia premeny. Možno si to neuvedomujete, ale tá vaša Gaia, ktorou ste nasiaknutá, to len zhoršuje."

Je fajn dať tej sprostej energii meno. Bude sa mi na ňu v budúcnosti lepšie nadávať.

Debilná Gaia! Vidíte? Super osvieženie.

Hľadela na mňa, akoby ma videla prvýkrát. Prebiehali sekundy, neskôr i minúty. Jej skúmavé oči neukazovali, že v jej hlave to muselo v tú chvíľu šliapať ako hodinky.

A potom žmurkla a mne bolo jasné, že je koniec.

"Ako som povedala. Chcela som dohodu, odmietli ste. Nebudem vás vydierať. Také niečo nie je v súlade s Prírodou."

"Takže sme skončili?"

"Nezmeníte názor?" vzhliadla ku mne, keď som sa bez vyzvania postavila.

"Budem k vám úprimná- to moc často nerobím."

Tvárou jej prebehol záchvev, ktorý možno znamenal náznak úsmevu, ale to je ťažké posúdiť.

Zamierila som ku dverám, kde som sa na ňu ešte otočila.

"Nebojte sa, určite si nájdete iného vlkodlaka, ktorý vás bude chcieť."

Zaklonila hlavu dozadu a rozosmiala sa hlbokým, tichým a pevným smiechom. Vyvalila som oči- moja poznámka slúžila k pobaveniu, ale k môjmu vlastnému- a ruka na kľučke od šoku odmietla spolupracovať.

"Radšej už choďte," pokrútila hlavou wiccanka a, popravde, nemusela mi to dvakrát opakovať.

*****

Sedela som na gauči v spoločenskej miestnosti primusov a pozerala som do ohňa. Dúfala som, že mi to pomôže, a to hneď na niekoľkých úrovniach. Potrebovala som zabudnúť, upokojiť sa, pripraviť sa, nabrať odvahu. Na chudáka oheň to bolo až-až, ale statočne sa držal a nezačal zhasínať.

Zbesilé klopanie kvapiek na okenné tabule mi navodzovalo husiu kožu. Pršalo, dážď bol silný. No na moje veľké šťastie nehrmelo, neblýskalo sa. Bol to len dážď. Hlúpy, nevhodý dážď. No nie búrka.

Na stole predo mnou ležala obálka. Rovnaká ako tá prvá. Načasovanie bolo dokonalé. Zlá noc. Silný dážď. Energia úplnku. A nová pošta od lovca.

Posolstvo bolo tento raz možno ešte jasnejšie, než tomu bolo prvýkrát.

Nehýbala som sa, iba som žmurkala a ani sa nesnažila nedávať najavo, že moje vnútro je čoraz viac zovreté. Skrátka to nebolo vidieť- neviem, aký zázrak zapôsobil- ale vyzerala som priam apaticky.

A napriek všetkému som sa takmer apaticky cítila. Ambivalentnosť mojich pocitov mi nemusíte pripomínať, ja to viem. A tiež sa tomu divím. Ale zvykla som si, že som skrátka čudná.

Faustovi slúži ku cti, že nedával najavo nič z toho, čo si myslel. A určite si niečo myslieť musel, pretože vydržal byť ticho po celých 30 minút môjho hľadenia do krbu.

"O chvíľu musíme vyraziť," pripomenul mi po chvíli a ja som mierne pohla hlavou, akože ho registrujem, ale inak som nereagovala. Môj pohľad bol uväznený v plameňoch, ktoré konečne začali prebíjať to ohlušujúce klopotanie kvapiek na okná.

"Myra," oslovil ma Faust a toto jediné slovo, moje meno, vyslovené hlasom vyvierajúcim z jeho vnútra, ma prinútilo k nemu vzhliadnuť.

Namiesto plameňov ma tento raz uväznili jeho oči, nemenej plamenné, nemenej schopné deštrukcie, nemenej krásne. V tento moment boli rovnako silné ako jeho hlas.

Musel to na mne vidieť. A predsa sa nepostavil, neponúkol mi objatie či slová útechy. Len na mňa hľadel, držal ma svojimi očami v zajatí. Neutešoval ma, nedodával mi sily, nepomáhal mi zabudnúť. Len ma z diaľky sledoval a čakal, či som schopná sa s tým popasovať sama.

Najskôr ma napadlo, že prikývnem, odsúhlasím tak jeho počínanie, dám mu najavo, že som pripravená, alebo len ukážem, že som stále pri zmysloch.

No v rovnakej stotine sekundy som sa otočila späť k ohňu a ostala v tichosti.

*****

Lupin zvieral v rukách elegantný flakón a nerozhodne na mňa pozeral. To bolo vtipné- nie, v skutočnosti nebolo-, pretože v daný moment už nemohol urobiť nič iné.

Asi si to uvedomoval, pretože okrem strachu a hnevu sa v jeho očiach zračila i bezmocnosť.

"Čo sa deje?" spýtal sa tak ticho, že som ho cez kvapky ledva počula.

"Blíži sa to."

"Čo sa deje s tebou?"

"So mnou?" zamračila som sa. Na podobné reči fakt nie je čas.

Na druhú stranu, do úplnku ostáva ešte štvrťhodina. Čo iné by sme mohli robiť, ako klábosiť, nie?

"Neviem to rozpoznať, ale necítim ťa... správne."

"Je niečo s putom svorky?" zamračila som sa a vnútro mi na okamih zamrelo. Len to nie, to už nie...

"Puto je v poriadku. To ty si problém."

"Čože?"

"Všetko, čo z teba cítim, je zlé. Vibruje mi to na tele, štípe ma to v nose, tlačí mi to na žalúdok. Nič také som zatiaľ necítil. Čo sa to s tebou deje? Čo mi to tajíš?!"

"Je to prvý raz, čo premenu zažiješ ako člen svorky. Je to všetko nové."

"Toto nemá nič s premenou. Týka sa to len teba."

Zavrela som oči. Ak budeme v tomto rozhovore pokračovať, Lupin ten hlúpy elixír nevypije. Nie, ak ho nezbavím toho podozrenia.

"To tá obálka..."

Lupin sa s trhnutím narovnal. Pocítila som, že jeho pevné odhodlanie zistiť pravdu sa rozplynulo v obave, že mi touto témou zbytočne ubližuje.

A tiež som pocítila jeho hnev, ktorý ma pálil na pokožke. Hnev tak prudký, že sa moje vnútornosti v dychtivom očakávaní premeny zachveli v mocnom kŕči.

V tento moment by možno aj súhlasil s Faustovým plánom. To sa však už nedozviem.

Lupin vykročil ku mne, no nedotkol sa ma. I on vedel, že to by teraz nebol najlepší nápad.

"To, že mám zviazané ruky, ma mučí. Musíš vedieť, ako veľmi ho nenávidím. A ako veľmi by som chcel, aby ti už žiadna taká obálka neprišla."

Odvrátila som sa od neho. Nezniesla som pohľad do jeho úprimnej tváre, keď ja sama som bola tak neúprimná. Nezniesla som pomyslenie, že by mi tak veľmi chcel pomôcť, a tak veľmi ho trápilo, že nemohol.

Nie, pokým chcel ostať dobrým človekom.

Našťastie pre nás oboch, moje svedomie nemá tak vysoké nároky.

"Vypi to. Už je to tu." Stisla som pevne viečka a venovala si posledný okamih, než to príde.

Otočila som sa k nemu už s pevným pohľadom, ktorý tiež prispel k tomu, že Lupin otvoril fľaštičku a priložil si ju k ústam.

Videla som posledné zaváhanie v jeho očiach, okamih plný pochýb, nedôvery, strachu a nevôle, no potom do seba obrátil celý obsah nádobky. Pretože mi veril- a to na tom bolo najsmutnejšie.

Neuvedomila som si, ako veľmi mi záležalo na tom, aby táto jedna časť plánu vyšla, až pokým som sa nepristihla pri úľavnom výdychu a pri tom, ako sa mi uvoľnili ramená.

Lupin rozšíril zreničky, pretože mu to muselo byť jasné skrz puto svorky, ktoré bolo v týchto okamihoch extrémne citlivé.

"Čo si mi nepovedala?" šepol úzkostne, no to už mu fľaštička vypadla z rúk a ostrý, prenikavý zvuk jej rozbitia preťal hutné ticho miestnosti.

Nestihla som mu odpovedať, pretože i moje telo zachvátil besný kŕč.

No i tak by som mu to nepovedala. Nepovedala mu, že sa chystám lovca zbaviť raz a navždy.