Občas pred dverami narazíte na blázna. Pravdepodobnosť tohto úkazu sa však niekoľkonásobne zvýši, ak sa jedná o dvere na Rokforte.

A nemusia to ani byť vaše dvere.

Po príchode do spoločenskej mi práve na jedného takého blázna padol zrak- a prekvapivo sa netisol k mojím dverám, ale k tým Lupinovým.

"Zdravím," prehodila som znudene po pár krokoch, na čo sa ku mne Black zamračene otočil.

"Počujem hlasy."

"To hovor ušnému alebo psychiatrovi, nie mne."

"Veľmi vtipné," zaškňúril sa a vykročil mojím smerom, palcom ukážuc na dvere do Lupinovej izby.

"Má tam ženskú."

"To bude slečna B," pokrčila som ramenami nezaujato, pozrúc na Fausta, ktorý bol so mnou.

"Moja izba?" zdvihla som obočie, na čo nebadane prikývol a sám k nej zamieril. Sám preto, lebo z Blacka som cítila neprehliadnuteľnú potrebu sa s niekým rozprávať. Faust ju asi cítil tiež- ako napovedá slovo neprehliadnuteľnú- takže nepotreboval inštrukcie a cestu do mojej izby si našiel sám.

Keď sa za ním zavreli dvere, pohodlne som sa usadila do kresla, založila ruky a vzhliadla k Blackovi.

"Vieš o Bree?" zamračil sa.

"Malo to byť tajomstvo?"

"Nevadí ti to?"

Zamrkala som, než mi došlo, čo sa ma pýta. A prečo sa ma to pýta.

"Prvé noci som preplakala, ale lepší sa to."

Na okamih sa zarazil, akoby si nebol istý, či žartujem.

"Vtip, Black," vysvetlila som, pretože mi ho začalo byť ľúto. Alebo som možno stratial nervy- dve noci pred úplnkom, čoby nie.

"Ako dlho to vieš?"

"Odkedy som ju stretla v jeho izbe."

"Takže sem chodí často?"

"Čo ja viem, nie som jeho denník," pokrútila som hlavou. "Navyše to sú asi len tri dni, čo som na ňu narazila."

"Chodia spolu už viac než týždeň a my ju vôbec nepoznáme. On ju pred nami priam skrýva!"

"Divné. Veď ste taká rezrezentatívna parta..."

Môj sarkazmus mu neušiel, takže to s ním nebude až také zlé.

"Pozajtra je úplnok, ako si stojíme?"

"Počkaj, aj ty si vlkodlak?" zamrkala som prekvapene.

Asi som dnes naladená na vtipnú nôtu.

"Je pekné, že sa bavíš, ale čo ste vymysleli?"

"Nevravel ti?"

"Nejaké pochybné plány o elixíre spánku som zaznamenal, ale to asi nebude ono."

Chvíľa ticha a cvrlikanie cvrčka do toho ho priviedlo k zisteniu, že to ono skutočne bude.

"To nemyslíš vážne," dosadol na gauč, takže som sa konečne prestala cítiť ako študentka. Za to som sa začala cítiť ako psychiater- pomôžem mu s tými hlasmi?

Pff, mňa by nezaplatil.

"Fakt ma zabáva, ako sa ľudia zvyknú starať do vecí, do ktorých ich nič nie je."

"Nemôžeš ho skúsiť uspať. Nezaberá to. Iba čo je potom ako besný."

"Tiež mu nejdem dať nejaký druhotriedny zázrak zo Šikmej uličky. Mám niečo lepšie."

"Ja ho zabijem."

"Divím sa, že ti o tom nepovedal."

"Odkedy má ju, je značne tajnostkársky. Najskôr som si myslel, že sa dal dohromady s tebou. To by mnohé vysvetľovalo. Ani teba v posledných dňoch nevidno."

"Ďalší z prejavov tvojich neomylných dedukčných schopností."

"Ale potom sa raz ukázal s Bree, čo nedáva zmysel. Je to Bifľomorčanka, pekná, rovnaký ročník ako my."

"Áno, to fakt nedáva zmysel," uchechtla som sa a pozrela na dvere do svojej izby. Čo tam Faust asi tak robí?

"Tak som to nemyslel. Prečo by ju pred nami skrýval?"

"Aby ste ho vy banda kreténov nepripravili o pravidelnú dávku sexu, predpokladám."

Black na mňa rozhorčene pozrel, no potom akoby prehodil list, len pokrčil ramenami.

"Možno by som to povedal trochu jemnejšie, ale asi máš pravdu. Byť tebou porozmýšľam o hodinách slušného vyjadrovania."

"Moji rodičia to skúšali, keď som mala desať. Učiteľku potom odviezla sanitka. Odvtedy mám voľnosť."

Opäť po mne hodil pohľad, akože presne nevie určiť, ako to myslím, a tentoraz asi nedospel k žiadnemu presvedčeniu, pretože len potriasol rezignovane hlavou.

"Takže, čo s tým úplnkom?"

"Jak čo s ním? Nepovedala som to snáď jasne? Možno sa nevyjadrujem úplne slušne, ale anglicky snáď ešte hovorím."

"Myra..." naklonil sa ku mne s povzdychom. Jeho oči odrážali svetlo pochodní- a odrážali ho moc pekne. Jeho príťažlivosť dokázala i tento raz zachrániť jeho ostatné nedostatky.

Oblečený v jednoduchom tmavozelenom tričku s dlhým rukávom by si zaslúžil priam potlesk. Moje jediné šťastie je, že podobné emócie- tie kladné- nedávam najavo tak často.

"Čo ak sa preberie?"

"Nepreberie sa."

"Čo ak?"

"Nebude tam žiadne ak, Black. Ten elixír by uspal stádo kentaurov. Jedného vlkodlaka zvládne."

"O čom presne sa tu bavíme? Pretože ak to nemá byť záležitosť čierneho trhu, asi ťažko s tým- to nemyslíš vážne!"

No, tento raz mu to došlo rýchlejšie. Moja terapia začína zaberať.

Koľko mu zaúčtujem? Bude mi stačiť, keď si vyzlečie len to tričko, alebo pôjde iba do ponožiek?

Niet nad hriešne myšlienky.

"Dobre, čisto hypoteticky ťa nechám ohroziť život môjho najlepšieho priateľa a zameriam sa na iné- ako to sem chceš dostať?"

"Och, Black..." usmiala som sa, "v tejto chvíli už to je v mojej izbe."

Black zamrkal, potom znovu, potom ešte raz. Napokon sa oprel dozadu a iba na mňa civel.

"Ako sa tam dostal?"

"Má také malé sklenené nožičky, vieš? Ráno si rád privstane a ide si zabehať."

Black môj vtip neocenil, iba prevrátil očami.

"Ako si ho dostala do školy?"

"Mám svoje spôsoby."

Keďže ostal ticho a iba na mňa podozrievavo hľadel, usúdila som, že je koniec rozhovoru.

V tom sa otvorili dvere Lupinovej izby- a siedmy trpaslicí z nich nevyšli. Len jeden vlkodlak a jedna sliepka. Zvieracia farma šuvix.

Black vyskočil na nohy, takže sa Lupinov šok a rozpaky ešte o niečo zvýšili.

"Ty!" zapichol doňho na diaľku prstom. "Rozhovor. Hneď."

"Tichošľap, nehodí-"

"Nepočúvam námietky. Zalez dovnútra."

Lupin pozrel na slečnu B a bolo očividné, že nevie ako ďalej.

Ale to nie je môj problém, že.

Black vyštartoval po svojom priateľovi, zdrapil ho a zatlačil dovnútra izby. Lupin len stihol zakoktať nejaké ospravedlnenie svojej babe, a dvere sa s hlasným bachnutím zavreli.

Nie som jediná, ktorá týra svoje dvere, to je úľava.

Uvedomila som si, že stojím pri kresle a uškŕňam sa. A upozornil ma na to vyplašený pohľad slečny B, ktorá sa začala ošívať.

"Ehm, no... Asi by som mala-"

"Ísť. To máš recht," zdvihla som chladne obočie a vlkodlakovi v mojej hlave skrsla myšlienka, že by bola perfektnou korysťou.

No, bude úplnok, to sa pozná.

Tvárou jej prebehol krátky, slabý, bezváznamný protest, ale rýchlo zmizol. Nebola to žiadna dračica- v konfrontácii so mnou by skončila na lopatkách skôr, akoby stihla povedať Bifľomor. A to hovorím bez kúsku povýšenectva. Len konštatujem.

Rýchlymi, žensky pôvabnými krokmi zamierila ku dverám. Cítila som sa ako víťaz, kto vie prečo.

V polovici cesty sa ale zasekla, nerozhodne sebou zacukala smerom ku mne, ku dverám, ku mne, ku dverám, až sa napokon na mňa otočila.

"Vieš, napadlo mi... Teda, Rem hovoril, že ste priatelia. Chalanov z Chrabromilu poznám a úprimne- trochu sa ich desím- ale možno ty by si so mnou niekedy mohla pokecať. Spriateliť sa."

Tak toto ma po dlhej dobe skutočne, skutočne prekvapilo. A rozosmialo.

Alebo mám radšej utekať preč so šialeným krikom?

Krásavica mierne zneistela- to môj smiech s nevinnými dievčatkami robí- ale i tak nabrala odvahu na ďalší pokus.

"Napríklad teraz mám voľno, zajtra je tá beseda s Wiccankou, tak nemusím riešiť ani školu. Nešli by sme niekam?"

Ako kam? Do jedálne? Do knižnice? Na chodbu?

"To si nemyslím. Navyše- ja mám zase svoje rande, ktoré na mňa čaká v izbe."

Ako som tak kráčala ku svojím dverám, vlkodlak vo mne sa spokojne olizoval. A slečna B vypálila z izby ako drak.

Tuším mám novú kamarátku.

*****

"Rande?" ozvalo sa z mojej postele.

Nie- neobživol môj vankúš. To Faust si spravil pohodlie.

Neprotestujem- kombinácia postele a Fausta sa mi vždy páči, v akejkoľvek podobe. I keď- smrteľnú posteľ by som dala až na koniec zoznamu.

"Odkedy spolu chodíme?" zdvihol sa na lakte a jeho oranžové okále na mňa lenivo zazreli. Tuším sa začnem ošívať ako slečna B.

"My spolu nechodíme?!" vykríkla som v teatrálnom prekvapení. "Tak preto spolu nespíme," dodala som so smútkom v hlase a tento raz si nebola až taká istá, či je predstieraný.

Jeho jemný úsmev mi vyvolal ľahké zimomriavky i pocit zadosťučinenia. Nie je nad to, keď niekto ocení váš vtip.

"Ja som nikdy nepovedal nie," zažiarili mu oči, no potom sa opäť položil do vankúša, takže môžem iba hádať, či sa mi to len zdalo, alebo či so mnou fakt flirtuje. Asi tak, ako ja s ním, že.

Pre seba som sa usmiala a zamierila ku stolu. Cestou som si vyzliekla mikinu a hodila ju na stoličku, keď tu mi zrak padol na zvláštne tvarovanú flaštičku na stole.

Keď som Blackovi hovorila, že mám elixír na spanie v izbe, nedodala som, že ešte 5 minút dozadu tomu tak nebolo. Ale s Faustom prichádzajú mnohé výhody.

"To je on?"

"On jediný."

"Zaberie?"

"Ak nie, je to dosť vyhodených prachov."

"Vrátim ti to. Len čo zúčtujem Lupina."

Faust sa nevyjadril, ale spokojný asi nebol. Áno, to som poznala aj z toho ticha.

Rozhodla som sa nevenovať tomu pozornosť- nemôžem riešiť toľko problémov naraz, nie je to efektívne.

"Ideme trénovať?"

"Na to sme tu," otočila som sa opäť k nemu. Už sedel na posteli a pozeral na mňa. V tvári sa mu objavil výraz chladnej koncentrácie, takej, ktorá by sama o sebe mohla zabíjať.

Vytiahla som prútik a pustili sme sa do toho. Napokon- cvičenie robí majstra. A Faust by mal byť majstrom, ak chcem zvýšiť svoje šance na prežitie.