Prítomnosť veľkej červenej žaby v rohu miestnosti mi prišla divná len trochu, v porovnaní s Faustom, ktorý sedel v záhone oranžových ruží pod mojimi nohami. Rovnako v miestnosti. Na zemi bol kameň, no ony tu i tak rástli.

Mali krásnu farbu, i keď mi prišla akási známa. Pohľad na ne mi navodzoval zvláštny pocit, akoby som nebola sama sebe pánom.

Faust nemusel byť v miestnosti, aby mi došlo, že rovnaký pocit mám z neho. A že ruže majú farbu jeho očí.
A ony... Niečo mu šepkali. Skláňal sa k nim a so zaľúbením v tvári im načúval. Črtvy tváre mu tak znežneli, jeho pohľad žiaril miliónmi iskričiek, keď na jednej z nich spočinul pohľadom.
Obomi rukami sa ich dotýkal, jemne ich bral do dlaní a prstami hladil ich lupienky. A ony sa chveli, akoby boli jeho domácimi mazlíčkami... Nie, akoby boli jeho milenkami.

"Faust?" oslovila som ho, dostatočne nahlas, aby ma na tie dva metre počul, no on sa nezdal, že by zaregistroval môj hlas.

"Faust!" zvýšila som hlas, no on pokračoval v mazlení s tými hlúpymi kvetmi bez náznaku záujmu. Štvalo ma to. Jednak to, že ma nevníma, avšak tiež pohľad na neho s tou zelinou, ku ktorej sa správal ako milovanej, vo mne tak trochu vyvolával žiarlivosť.

A to už kde sme, aby som žiarlila na kapustu?

"Hej! Ja sa s tebou-"

"Pššššš..." zašeptal odrazu, nepozrel na mňa, no natiahol ruku smerom k jednej z najväčších ruží, aké som kedy videla a jemne ju podobral dlaňou. Pritiahol si ju bližšie a sklonil sa k nej, takmer akoby jej chcel dať bozk. No pery neboli tou časťou tváre, ktorú k nej nasmeroval. Priložil si ju k uchu a ona... niečo mu šepkala. A on počúval, najskôr sa len usmieval, nežne a hravo, žiara jeho očí bola tlmená, avšak veľmi vábivá. Scéna to bola natoľko bizarná a tak odzbrojujúco osobná, že som dokázala len stáť a sledovať ho. Ich.

Prebralo ma až to, že sa nahlas rozosmial.

Vždy bolo zvláštne vidieť ho smiať sa, nie to ešte tak otvorene a úprimne.

Kúsok sa odtiahol, ešte raz kvet pohladil, s väčšou láskou než ostatné, a potom sa postavil.

Pozrel na mňa, čo vo mne vyvolalo isté strnutie, a venoval mi formálny úsmev.

"Už si skončil?" zdvihla som obočie, istá si jeho pozornosťou, keď v tom sa otočil a zamieril k tej debilnej žabe.

"To ako vážne?!" okríkla som, už ani neskrývajúc rozhorčenie. No zvedavosť mi zabránila odísť.

Kam by som asi tak išla, že...

Napokon nešiel k žabe. Tá, zdá sa, mala v mojom sne len dekoračný význam. Alebo mi mala naznačiť, že už mi to vážne v hlave haraší.

Zastal pri dlhom jedálenskom stole, ktorý tu pred minútou stopercentne nebol. To ale bolo v tento moment nepodstatné. Zaujímavejšie skôr bolo, že po celej doske tmavohnedého stola boli rozsypané ruže. No nie tie krásne oranžové rastliny. Tieto boli zvädnuté a mali podivnú šedú farbu. Stál mi chrbtom a tak som nevidela, čo robí, no keď sa otočil, strnula som.

V rukách držal zelené záhradné nožnice, aké mala aj moja stará mama. Vydávali istý nepríjemný zvuk, keď nimi zbesilo strihala v záhrade.

Čo mám stále s tými nožnicami?

Faust ich držal v prstoch, akoby nič nevážili a mieril ku mne. V tvári mal nejasný, no naďalej nežný výraz. Bolo to zvláštne, na istej úrovni až desivé.

Podišiel k ruži, ktorej kvet bol veľký ako polovica jeho hlavy, a ktorý ho pred tým tak rozosmial. Ruža sa k nemu natočila s dôverou i očakávaním ako ku svojmu milencovi a miestnosťou sa ozval jemný šum. Jej hlas.

Faust len pokrútil hlavou, na niečo jej odpovedajúc, natiahol k nej dlaň a nežne ju pohladil. A sekol.

Ostrý zvuk o seba sa šúchajúcich čepelí do mňa udrel ako rana z biča a ja som s roztvorenými očami sledovala, ako ruža padla k zemi. Cestou zvädla, jej lístky sa zošuverili a nabrali mŕtvolne sivý nádych. Ona naozaj zomrela.

Nie. Nezomrela.

Faust ju zabil.

*****

Otvorila som oči a okamih zmätene hľadela pred seba. Nové prostredie bolo veľmi podobné tomu, v ktorom sa odohrával môj sen, no toto som poznala.

Bola som v spoločenskej, kde som, zdá sa, zaspala.

"Profesorka Sproutová by bola nešťastná, keby vedela, že ťa jej úloha nebavila až tak moc, že si zaspala."

Zdvihla som pohľad ku kreslu, na ktorom sedel Faust.

"Ako dlho som spala?"

"Asi pol hodiny," pokrčil ramenami, natiahol sa dopredu a položil na stôl učebnicu herbológie a popísaný pergamen.

"Ty už to máš?"

Prikývol a opäť sa pohodlne oprel. Pozrel na mňa uvoľneným pohľadom, bystré oči postrádali ten bežný náznak ostražitosti.

"Učiť sa spolu nemá význam, keď jeden spí. Mal si ma zobudiť."

"Spánok je rozhodne zmysluplnejšia činnosť ako referát o burine," uchechtol sa, moju nepríjemnosť ignorujúc. Dobre robil- niekedy je lepšie veci ignorovať. Niečo sa skrátka riešiť neoplatí.

Napriek tomu som sa pri jeho slovách zamračila. Pohľad mi padol na stôl, kde ležala učebnica otvorená na strane, na ktorej ju Faust otvorenú nechal. Upútal ma atramentom kreslený obrázok obrovskej ruže v jeho dolnom ľavom rohu.

"Môžeš ako repressor i nejako ovplyvňovať sny?"

To ho zrejme zaujalo, pretože zbystril a neformálnosť sa z jeho očí vytratila. Práve preto ma jeho ďalšie slová tak udivili.

"Snívalo sa ti o mne?" Jeho hlas bol značne škádlivý, z časti pobavený, z časti niečo iné, no tiež v ňom bolo cítiť potešenie. Napriek tomu to očividne nebral až tak vážne.

"Nelichoť si. Bolo to... zvláštne."

Okamih ma pozoroval, pri čom sa mu do očí vkrádala ich bežná ostražitosť.

"So snami nič nemám. Povieš mi o tom?"

Ako tak na mňa hľadel, nie s dychtivosťou, nie s nezáujmom, ale skôr s tajomnou tvárou, pokrútila som hlavou.

"Bola to kravina. Nestojí to za reč."

Zdvihla som zo zeme svoju učebnicu, ktorá mi zrejme spadla počas spánku a listovala v nej, aby som našla správnu stranu.

Snažila som sa nedať najavo, že viem, že ma zvedavo pozoruje.

*****

Lupinovi som na dvere klopala v nádeji, že otvorí. Uznávam, to nie je práve najbystrejší postreh.

No dával si s tým otváraním na čas, takže boli pochyby na mieste. Ja trpezlivá duša by som to už bola bývala aj vzdala, keď v tom otvoril. A ostal na mňa hľadieť, akoby som ho prichytila pri masturbácii.

"Môžem vojsť?" spýtala som sa plánovanú otázku, i keď mi na jazyk spontánne vyskočilo zopár iných. Napríklad prečo sa červená. A prečo vyzerá ako požváchaný kravou. A prečo mu to tak dlho trvalo.

"Vlastne sa to teraz nehodí. Mám... návštevu."

Aha. Tak preto.

Úplnok bol dosť blízko na to, aby som mohla zaregistrovať ďalšiu osobu v jeho miestnosti. Vôňa medu na mňa zvnútra prúdila ako prievan otvoreným oknom. A tiež ňou hojne páchol Lupin.

No to ma podrž. On tam mal ženskú. Ktorá ku všetkému príšerne smrdela. Kto by, u Merlina chorého, chcel páchnuť po mede???

"Niežeby som sa považovala za najdôležitejšiu osobu na svete, ale predsa len... Pošli ju preč."

"Ja ťa počujem," objavila sa za Lupinom pekná hnedovláska a ja som po nej zazrela.

Bola obyčajne pekná, čo nebolo ani dobre, ani zle. Trojuholníkovú tvár ohraničovali svetlohnedé pramene, siahajúce jej asi po ramená, zatiaľ čo na mňa žmurkala hnedozelenými očami. A vyzerala naívne.

"To mi neprekáža," odvetila som chladne. Takže normálnym hlasom.

Vážne mi to neprekážalo. Nejaká pipina, ktorá uspokojuje Lupinove potreby- či už existenčné alebo fyzické- mi radary nerozhádže. Fakt že nie.

"Dobre, začnime znovu. Som Bree," usmiala sa a nastavila mi ruku.

"To je mi fuk. Ospravedlníš nás?"

"Myra," zapojil sa Lupin a súdiac podľa jeho nepríjemného hlasu, asi to nebolo oslovenie z lásky.

"Čo?" pozrela som naňho a necítila sa ako arogantný kretén. Neviem, proste nie.

"Je to moja návšteva. Tak sa k nej chovaj slušne."

"Bree, slušne ťa žiadam, aby si zmizla. Potrebujem niečo prebrať tu s moralistom."

Slečna B vyvalila oči, ale inak skryla rozhorčenie. To som akosi nedokázala oceniť.

"A dosť." Lupin po mne vyštartoval, schytil ma za ruku kúsok nad lakťom a pevným stiskom ma začal ťahať preč od jeho dverí. "Bree, prosím, ospravedlň nás na moment."

Iba smiech mi zabránil v bránení. Lupinova výhoda ďalej spočívala i v momente prekvapenia. Jedine tak sa mu podarilo dotiahnuť ma až do vlastnej izby ako malé, neposlušnú decko a zavrieť za nami dvere.

"Tak čo chceš?" vzdychol a na moje veľké prekvapenie mi nešiel nadávať.

"Nedostanem pohlavok za to, že som nebola dobrá kamarátka voči slečne B?" zamrkala som pobavene, na čo mi venoval jeden z najvarovnejších pohľadov, aké som mala možnosť zažiť.

"Ježiš, Lupin, to ťa už načisto opustil zmysel pre humor?"

"Ak mi nepovieš, prečo si za mnou prišla, odchádzam. Nenechám Bree čakať kvôli tvojím vtipom."

"A čo my, Lupin? Zahodíš všetky tie noci plné lásky pre jej hnedozelené oči?"

Naďalej na mňa hľadel ako eskimák na radiátor, ale ja som to statočne prijímala. Vlastne to bolo ako odmena za vynaloženú snahu.

Ibaže asi po pol minúte Lupin prevrátil očami a otočil sa k odchodu.

"Neprekáža ti, že za týžden je úplnok?"

Jasné, že mu to prekážalo. Bol v mojej svorke- jeho strach som cítila viac ako spálenú večeru. A tiež sa to dalo odhadnúť podľa toho, ako rýchlo sa otočil späť a našpricoval uši.

"Vymyslela si niečo?"

"Prečo to mám mať na starosti len ja?"

"Každý môj návrh si zamietla."

"Pretože to boli hlúposti. Dumbledore by musel byť veľký idiot, aby nám na to naletel. Čo myslíš- na koľko svatieb počas školy môžeme spolu za rok ísť, aby to nebolo nápadné? Na jednu či na žiadnu?"

"Hovoril som o narodeninách."

Z môjho výrazu musel pochopiť, že ho pokladám za idiota. To by pochopil i idiot.

Po jednej z nitiek, ktoré nás spájali, ku mne prebehol kúsok hnevu. Dávam tomu ešte tri narážky a jeden pohľad, a nedožijem sa zajtrajška.

Keď ja tak rada provokujem.

"Myslím, že by sme mali vyskúšať ten elixír spánku."

"Ale Myra..."

"Nechaj ma dohovoriť," prerušila som ho. "Nemôžeme opustiť Rokfort, aspoň nie oficiálne. A nemôžeme tu ani ostať. Musíme ísť do lesa. No to je ako z blata do kaluže. Naozaj nevidím inú možnosť."

"Ako si môžeš byť istá, že elixír zaberie?"

"Mama mi práve posiela najsilnejší elixír, aký sa dá v Londýne zohnať. A nie práve najbežnejším spôsobom, ak vieš, čo tým myslím."

"Ty chceš do Rokfortu prepašovať niečo z čierneho trhu?" zbledol Lupin a celú jeho osobnosť obsiahli výčitky a obavy.

"Nebuď labuť, Lupin."

"A tvoji rodičia súhlasia s uspávacím elixírom? Veď sami hovorili, že je to nebezpečné."

"Chápu, že inak to nepôjde. A keď sa ti nedarí zohnať koňa, musíš sa uspokojiť so somárom, akoby povedala moja stará mama."

"Nemôže ti to byť tak jedno, ako sa tváriš."

Navonok som nedala najavo absolútne žiadnu zmenu- som dostatočne trénovaná- no niekde vovnútri sa ozval ten neprajný hlas.

Lupin prižmúril oči a jeho tvár sa sústredila na tú moju. Bree môže byť rada- ulovila niekoho, kto dokáže byť rovnako pekný, vtipný, bystrý, ako aj milý. Dokonca aj naraz. Niežeby som to ja niekedy zažila naživo, ale vie to. Niekto ako ona to určite ocení.

Viac než ja, každopádne.

"Kde je ten háčik?"

"Háčik?" zdvihla som obočie.

"Niečo... Niečo mi na tom nesedí."

"Konkrétny dôvod nemáš?" uchechtla som sa, ale rýchlo som zase sklapla. V jeho očiach sa zjavovalo príliš veľa múdrosti, než aby som si mohla dovoliť to hnať do extrému.

Lupin spravil ešte jeden krôčik ku mne. Byť v jednej miestnosti stačí, byť v jednom metri štvorcovom už nijak nepomáhalo. On to, zdá sa, nevedel.

Pripravoval ma o kyslík a hlavne narúšal zónu, ktorú by pár dní pred úplnkom rozhodne narúšať nemal. Vlkodlak vo mne naťahoval krk, aby z neho zachytil čo najviac.

Lupin strnul milisekundu po tom, ako mi na chrbte naskočila husia koža.

Okej, zlé znamenie sme zbadali obaja, tak kde je odmena?

"Máš ma dostatočne prečítanú?" môj tón zreteľne ochladol. Jeho tvár sa stiahla, mierne sa zamračil. Vráska medzi očami sa zjavila ako jasná známka toho, že odpoveď je nie.

Ustúpil o pár krokov dozadu, veľmi nenútene.

"Povedala si mi celý plán, že?"

"Plánom by som to práve nenazvala," prehodila som, neviem či znechutená viac ním alebo sebou. Alebo oným "plánom"- vo véééľkých úvodzovkách.

"Ale je to všetko? Žiadne zatajovanie informácií, žiadne kroky za mojím chrbtom?"

Nemala som potrebu reagovať. Iba som naňho pozerala a v očiach som hromadila silu, ktorou ho čoskoro pošlem do pekla.

Či počkať- to robia ústa, že? No, tak nahromadím silu tam. To bude hračka.

"Myra?" nahodil psie oči a ja som si uvedomila, že žiaden súcit sa vo mne nezjavil.

Tak neviem, či sa mám radovať, alebo skôr zistiť prečo.

Asi trávim priveľa času s Faustom.

"Bree čaká."

Ramená mu poklesli, nádej, ktorú mal pred malým okamihom ešte vyrytú v očiach, zanikla. Stratila sa, akoby ani nikdy nebola. Čo potvrdzovalo i puto medzi ním a mnou. Puto, ktorému som rozumela viac ako on.

Našťastie.

"Stretneme sa zajtra?"

"Ak nebudem mať podobné povinnosti ako ty dnes..." odvetila som pomaly, užívajúc si fakt, že ho môžem zajtra poslať do hája rovnako, ako on dnes poslal do hája mňa, a nemôže mi na to povedať ani mäkké f.

Obočie sa mu jemne zachvelo, ale nezamračil sa. Neviem prečo. Mne by to bolo aj tak dosť ukradnuté.

*****

Keď som chvíľu na to klopala na iné dvere, v inej časti hradu, nemusela som čakať tak dlho, pokým mi otvoria.

Faust ma totiž očakával.

Jeho oči spočinuli na mojej tvári a ja som potlačila mravenčenie. Tento raz však nevyvolané jeho pohľadom, jeho výzorom, ani jeho prítomnosťou.

Mravenčenie vyvolané uvedomením, čo sa chystáme urobiť.

"Vybavené?"

"Niečo zacítil."

"Takže ti to nezožral?" Zmena v jeho tvári sa nedala jasne definovať, ale predsa sa odohrala.

Dala som si načas s odpoveďou, jednak vyžívajúc sa v tom, že ho trápim, jednak užívajúc si jeho pozornosť. A tiež mi pohľad naňho pripadal ako plnohodnotne strávený čas i bez rečí.

Napokon som sa ale usmiala, záblesk z mojich očí sa odrazil v tých jeho.

"Ale zožral..."