Lennie nám napsal(a):
Z extrému do extrému
97. Blbosť, ktorá hryzie
Vložené: Lennie - 07.08. 2025
Téma: Z extrému do extrému
"Nechám sa objať, ale nikomu to nepovedz..."
Keď mi to škaredé zviera zaklopala na okno, ani mi len nenapadlo sa nad tým pozastaviť. No tak mi došla pošta, čo má byť?
Mohlo mi napovedať škriekanie toho hnedo šedého tvora, či možno aspoň pokus o atentát na môj malíček. Ale to sovy robievajú- minimálne na mňa to skúšajú často.
Keď som však otvorila obálku, ktorú sova zvierala, mala som približne rovnako zhrozený výraz ako teraz Lupin.
Hej, úplnok je takmer za dva týždne, ale s takou to bude veľmi rýchlo zabité obdobie.
"Čo to má byť?" zdvihol ku mne pohľad a ja som sa zachvela. Čo vlastne robím každých desať minút od otvorenia tej hlúpej obálky.
"Valentínsky pozdrav to nie je, ako môžeš vidieť."
"Kedy to prišlo?" zamračil sa, no chvatne tú vec zavrel a zovrel v dlani.
"Asi pred hodinou. Popravde, si prvý, kto to vidí."
Sklonil pohľad opäť ku svojim rukám, ktoré sa zatriasli. Hnevom, no tiež strachom.
"Nechceš si sadnúť?" prižmúrila som oči a premerala si ho. Prvý raz za náš rozhovor mi hlas neosciloval, a to asi len kvôli tomu, že Lupin plánoval odpadnutie. Musela som si nasadiť gate a vzmužiť sa. Jeden z nás musel byť chlap.
"Nepotrebujem si sadnúť," vyštekol, strhol sa, hodil zhúžvanú obálku i s obsahom na stôl a začal chodiť sem a tam po spoločenskej.
"Tak možno vodu?"
"Nechcem ani vodu."
"Tabletky na upokojenie?"
Sekol po mne pohľadom, na čo ku mne vlkodlačím potrubím doplávalo zdesenie a zlosť. Jeho pocity. Alebo moje?
"Je to iba spôsob ako ma vyprovokovať, Lupin. O nič nejde-"
"O nič nejde?!" Neveriac vyvalil oči. "Netrápi ťa, že ti ten psychopat práve poslal zuby patriace viacerým vlkodlakom?"
"Jasné, že ma to trápi, ale skôr je to nechutné."
Či som tak v pohode, ako sa tvárim? Nie. Možno i preto sa v pravidelných intervaloch trasiem. Ale sú to len zuby. Ich bývalý majiteľ asi nie je rád, že o ne prišiel, ale tipujem, že to ho už teraz netrápi. V lepšom prípade ho trápi zlá strava v Azkabane. V tom horšom už ho netrápi vôbec nič... I keď, asi to záleží aj od toho, ako sa na to človek pozerá.
"Myslí, že keď ťa vyprovokuje, prezradíš sa."
"Asi to tak bude," prikývla som opatrne a pocítila chlad na rukách. Objala som sa pažami a oprela sa zozadu o gauč. Jemný tras rozvibroval moju pokožku a hrdlo sa mi zúžilo natoľko, aby som mala problémy s dýchaním. Všetko som sa to ale snažila skryť- Lupin zjančí aj bez mojej pomoci.
"Ak sa pokúšaš skryť, že aj ty si z toho hotová, dovoľ mi ti aspoň pripomenúť, že to môžem cítiť," stíšil odrazu hlas Lupin a ja som si uvedomila, že sa mi samovoľne rozostril zrak. Napla som sa a upriamila pohľad do jeho očí.
Načo sa to hrám? Je v mojej svorke. Nie je mi cudzí.
Vzdychla som a povolila napätie v ramenách, napriek tomu, že si to vyžiadalo obrovský kus z môjho sebaovládania. Ak nedoplním zásoby, pokazím sa.
V podstate som ako auto.
"Nechám sa objať, ale nikomu to nepovedz," varovala som ho, ignorovala jeho šok a proste k nemu pristúpila. Len som tak stála, snáď milimeter od neho a nebola som schopná pre to objatie urobiť viac. To ale nevadilo, pretože Lupin je Chrabromil. Čo viac- on je súcitná ľudská bytosť. Tie majú vo zvyku poskytnúť oporu, ak ju človek potrebuje.
Postupne som sa uvoľnila, zahalená do vône mandlí a korenia, až som sa od neho odtiahla a on ma automaticky pustil.
"To pomohlo, ďakujem."
"Stojí veľa námahy stále predstierať, že sa ťa to nedotýka?"
Okamih som mu zarazene hľadela do tváre, než mi došlo, že to, čo hľadám, sa skrýva iba v jeho očiach. A tie dva svetlohnedé kúsky vesmíru na mňa hľadeli s trpezlivosťou, akú by som u Lupina- a to konkrétne u Lupina- nečakala. Nie po tom všetkom.
"Ešte raz, prosím," zachvel sa mi hlas, na čo ma Lupin opäť vtiahol medzi svoje paže.
Hlavu som si položila na jeho rameno a zavrela som oči. Môj dych sa až nebezpečne spomalil, no inak by sa neupokojilo srdce.
Až po značnej chvíli som si uvedomila, že moje snahy o vymazanie si obrazu tej prekliatej obálky z pamäte sú márne. Márnejšie než snaha mojich rodičov vychovať milé dievčatko.
Napokon som s posledným nádychom jeho upokojujúcej vône otvorila oči a chystala sa odtiahnuť- nemôžem jeho služby predsa využívať naveky, akokoľvek skvelé by to bolo- a zamrzla.
Lupin sa odtiahol, no môj zrak už bol uväznený v pohľade Fausta, ktorý stál na kraji spoločenskej kúsok od dverí. V neochvejnom, nečakane silnom pohľade.
Faust mierne kývol, z jeho železného vystupovania som nedokázala vyčítať žiadnu emóciu, a potom sa stratil za dverami tak, ako sa pred chvíľou objavil pred nimi.
Pozrela som na Lupina a ten na mňa koncentrovane hľadel spod svetlých privretých mihalníc.
"Si rozrušená."
"Na to by si bez puta neprišiel? Tie dve objatia sú podľa mňa dostatočne veľký dôkaz. Priam obrovský- vážne, kedy si ma naposledy videl objímať sa?"
Nebolo mi súdené to zakecať- a táto taktika obvykle vychádza.
"To som pocítil až teraz," pokrútil mierne hlavou, ale nebol to podozrievavý pohľad, čo na mňa hádzal. Skôr skúmavý.
"Čo mám s tou obálkou robiť?"
Aj zmena témy zvykne pomôcť.
Odstúpila som ešte kúsok- ak si nie ste istý, či vám nečítajú myšlienky, radšej ustúpte. Vzdialenosť zaručene pomôže.
"Ty nič. A ja sa jej zbavím."
"Zbavíš?" zamrkala som. Keď som do jeho tváre pozrela pozornejšie, bolo mi jasné, že jeho odhodlanie, živené hnevom i obavou, nemôžem zastaviť.
Napriek tomu sa o to budem musieť pokúsiť.
"Nemôžem ti ju dať, Lupin."
"Nemôžeš si ju nechať," zamračil sa, ofenzívnym tónom dávajúc najavo, že teraz, aspoň na malý okamih, ho musím urobiť pánom domu. Veliteľom. Tým, čo povie "Hop!" a ostatní skočia.
Nuž čo, mňa na skákanie bolia nohy.
"Proste sa jej ešte nemôžeš zbaviť."
"Ideš si urobiť lovecký náhrdelník a chýbajú ti zuby vlkodlakov?"
"Upokoj sa, Lupin. Iba nechcem, aby tá obálka prišla na zmar."
"Čože?" vykríkol, zhrozený mojimi slovami. Uznávam, asi som nezvolila najlepšiu formuláciu.
"Nechcem sa jej zbaviť, kým sa nedohodnem s rodičmi. Kým o tom nebudú vedieť."
Lupin ma chvíľu nepresvedčene pozoroval, ale slovo rodičia zapôsobilo. To slovo je čarovnejšie ako prosím a ďakujem dohromady.
"Načo by im tá obálka asi tak bola?" spýtal sa po chvíli, keď z môjho výrazu nevedel vyčítať žiadne klamstvo. Ani svorka mu nepomohla. Za prvé to nebola tak úplne lož, za druhé bol nováčik. Za tretie viem dobre klamať.
"Fajn. Ale dáš mi vedieť, až príde ich odpoveď. A potom sa toho svinstva zbavíš. Jasné?"
Jeho autoritatívny tón mi navodil príjemný pocit vzadu na krku. A jeho tichá-voda-brehy-myje výzor ten pocit preniesol na celé telo.
Čas ísť, že?
*****
Lupinovi som napokon povedala, že svoju šokujúcu zásielku idem skryť niekde v hrade, pretože ju nechcem mať nikde na blízku. Lupin- akožto ochranca citlivých žien- si neuvedomil, že nejedná s citlivou ženou. Pretože nehľadiac na to, či chodím oblečená v špinavom oblečení, prdím, pľujem, kľajem, mám veľkosť XXL a sprchujem sa len raz do týždňa, som ženská. A ženská- nehľadiac na všetko vyššie zmienené- je VŽDY citlivý tvor.
Má to v hlave popletené, chudák chlapec.
Cieľ mojej cesty bol úplne iný. A hlavne bol tajný.
Každopádne som nečakala, že na Fausta narazím hneď za rohom. Nie potom, čo videl v spoločenskej primusov.
"Ty na mňa čakáš?"
"Bola si zaneprázdnená," odvetil chladne a neotočil sa ku mne, naďalej hľadel von cez priehľadnú tabuľu v strede inak nepriehľadného mozaikového okna.
Oblečený celý v čiernej tak vyzeral akosi podivne, akoby nebol súčasťou chodby, skôr akoby tu len jeho obraz presvital z iného sveta. Tento raz ma ale neohuroval svojou krásou, ohurovalo ma to niečo, čo sa za jeho výzorom skrývalo. A čo sa rozlievalo po chodbe ako dym z jeho vodnej fajky.
"Dnes ráno mi prišlo niečo od lovca."
Jeho zrak ma vyhľadal skôr ako moje slová stihli doznieť, prudký plameň záujmu i starosti ma zmietol nepripravenú.
"Ideme ku mne?" navrhol po chvíli a ja som opatrne prikývla.
*****
"Si na rade."
Odtrhla som pohľad od zeme a vyhľadala ho v jeho izbe pohľadom. Cez vlastné myšlienky som nepostrehla jeho pohyb, takže som ho objavila až za svojím chrbtom pri okne, ako pozerá von.
Došlo mi, že to robí často. Najmä, ak o niečom premýšľa.
"Tie zuby patria minimálne piatim vlkom. Chce ti tým povedať, že si na rade."
"Ako vieš, že nepatria vlkodlakom?"
"Už si niekedy videla mŕtveho vlkodlaka?"
Po tejto otázke som ľutovala, že vidím iba jeho profil. Chcela som vidieť jeho výraz, pretože samotné jeho slová boli chladné. Neľútostne priame.
"Nie."
"Tak ako nikto."
Zamračila som sa a mať pomalšie myšlienky, vyžiadam si vysvetlenie. No mne to došlo i samej.
"Ak zabiješ vlkodlaka, telo sa premení späť. Mágia mesiaca na mŕtve telo prestane pôsobiť," prehovorila som, aby pochopil, že viem na čo naráža.
Musela som byť veľmi rozrušená, ak mi to nedošlo samej.
"Mŕtvola už nemôže byť vlkodlakom. Len živý človek áno. Ak zomrieš, prestaneš ním byť."
Ak človek nakazený vlkodlakom zomrie, sám prestáva byť vlkodlakom. Tak to stojí v Almanachu. A Faust si domácu úlohu spravil poctivo.
"Tie zuby sú obrovské," pokrútila som hlavou.
"On sa veľkých vlkov nebojí."
Otočila som sa späť a tento raz to bola ďalšia z triašok, ktorá zahalila jeho kroky.
Keď som zdvihla tvár, stál nado mnou.
"Desím ťa?" spýtal sa, jeho tvár bola priam ihriskom tajomstiev. Skrývala všetko, čo cítil. Skrývala všetko, čo malo ostať nepostrehnuté. Skrývala všetko, čo som dychtila poznať.
Odvrátila som sa, i keď som nechcela.
"Vždy si myslím, že už je to v pohode, no stačí kdeaká blbosť a je to späť."Čo nebol súhlas ani protest.
"Zvládaš to dobre."
"Zvládam? Ja niečo zvládam? Ja to vidím tak, že stále iba čakám a skrývam sa."
"A čo viac chceš robiť?"
Niečo v jeho hlase, možno skrytá výzva, možno ten ohnivý záujem, či možno železne pokojný tón, ma donútili k nemu opäť vzhliadnuť. Oranžová v jeho očiach bola nezvykle svetlá a ostrá.
Uvedomila som si, že v ňom zúri nevypočítateľný hnev. Taký, ktorý vyžadoval pomstu, rýchlu a definitívnu.
To mi dodalo odvahu si to nielen uvedomiť, no povedať to i nahlas.
"Nechcem sa skrývať. Chcem sa ho zbaviť raz a navždy."
