Tá kniha nedávala zmysel. Jej obsah mi unikal, kapitole som nerozumela, slovám chýbal význam. Riadky sa rozmazávali... Počkať.

Pretrela som si oči, potriasla hlavou a skúsila to opäť. Išlo to!

Kapitola. Odstavec. Riadok. Hm, čože? Jaj! Písmenká!
Zabuchla som knihu a šmarila ju o stenu kúsok od dverí.

Potom ma napadlo, že je z knižnice. Knihovníčka ma zabije.

"Kašlem na to!" uľavila som si. Môžem sa snažiť koľko chcem- nedokážem sa sústrediť, jediné, čo mi behá hlavou, je Faust.

Jeden by sa na to mohol vykašľať.

Otvorila som skriňu a voľné tričko na spanie vymenila za obyčajné svetlooranžové tričko s krátkym rukávom. Ja viem- oranžová? Ale rokmi som zistila, že mi táto farba akosi pasuje, zvýrazňuje hnedú v mojich vlasoch. Alebo možno iba jej svetlá, nekrikľavá verzia. Nechala som si obyčajné tepláky ala som slizolin, ktoré by boli skvelé, keby boli čisto čierne. No zelený lem na ich páse to výrazne zhoršoval.

Vlasy som si prebehla kefou- ak taký skvelý nápad dostanem nabudúce, zabite ma- a premerala sa v zrkadle. Moje vlasy boli čierne ako vždy. Nestávalo sa často, žeby bol vidieť rozdiel s tmavohnedými prameňmi, ktoré sa na mojej hlave občas vyskytli. Keďže moja čierna bola vždy matného charakteru, dávalo to zmysel.

Vybehla som z izby- tuším som minula Lupina, ktorý si robil úlohy v spoločenskej- a sebavedomie stratila až pred Faustovými dverami.
Moje prsty sa nanešťastie v činnosti zasekli až po prvom zaklopaní. Čo bolo najhoršie možné načasovanie- skôr by to bolo super, pretože by som nezaklopala vôbec. Teoreticky by som ešte mohla zdrhnúť... ehm, odísť. A keby sa zasekli až po druhom zaklopaní, aspoň by som vyzerala rozhodne.
Už je neskoro pridať aj druhé zaklopanie, že?
Dvere sa otvorili, čo znamenalo hneď dve veci- môžem to prestať riešiť a že sa predo mnou zjavil Faust.

Bolo by pekné nezízať. Moc, moc pekné.

"Naposledy si nebola nemá," ozval sa nonšalantne, priam chladne. Záujem v jeho hlase ma priam zabíjal.

Nevidela som zmysel v tom, aby som iba otvorila ústa, keďže zvuk by z nich i tak žiadny nevyšiel, a tak som iba stála.

Vysvetlím- Faust mal na sebe iba šedé tielko, nie príliš obtiahnuté ani príliš voľné. Pohodlné, možno považovateľné za jeho verziu voľného trička na spanie. Prisahám, že som ešte nikdy nevidela jeho ramená. Aspoň nie odhalené.
A teraz sa zasmejme- k tomu mal rovnaké tepláky ako ja, len v mužskom vydaní.

Jeho kombinácia vyzerala miliónkrát lepšie.

"Pustíš ma už dnu?" vypadlo zo mňa odrazu, keď som konečne zdvihla zrak k jeho tvári. Aj vlasy mal neupravené- je deväť hodín, utorok večer. To už sa asi chystal spať. Myslite si čo chcete, ale o takejto hodine už na Rokforte nemáte príliš veľa aktivít na výber.

"Mohla si nemá aj ostať," prehodil rovnako laxne ako pred tým, no ustúpil späť do izby a dvere mi nechal otvorené. Zatiaľ čo ja som ich zavrela, on si zo skrine vytiahol čiernu mikinu s kapucňou a prehodil si ju cez seba. Zamrkala som a bolo mi jasné, že s takou sa od tých dverí ďaleko nedostanem.

"Ty nosíš mikiny?" spýtala som sa skôr, ako mozgu došlo, že ústa sú šialené.

"Predstav si, že okrem školskej uniformy a zlatej kráľovskej róby mam i iné oblečenie."

Zazrela som po ňom a dala si načas, aby pochopil, že môj pohľad nie je len teatrálny, ale aj skutočne otrávený. Potom mi však došlo, že jemu nie že to nevadí- jemu je to ukradnuté. Proste na mňa naďalej kamenne pozeral a ja som konečne nabrala silu pohnúť sa od tých debilných dverí.

Jeho posteľ bola rozhádzaná, takže v nej pred mojím príchodom určite bol. Na nočnom stolíku ležala tlstá kniha, ktorej nápis som síce nedokázala na takú diaľku prečítať, no i tak som vedela, o akú knihu ide. Poznala som ju- sama som ju už párkrát čítala. Bol to Almanach ľudských premien. Zborník všetkého, na čo sa ľudia dajú zmeniť. Vlkodlakom patrí celá kapitola. Je na strane 96, hneď po zveromágoch.

Nekomentovala som to. V nadchádzajúcom rozhovore by mi to nepomohlo.

Tak načo chodiť okolo horúcej kaše? Treba ju hneď vyliať, kým vás neohrozuje.

"Lupin sa stal členom svorky," podišla som k druhej posteli v jeho izbe. K tej, na ktorej nikto nespal a ktorá preto bola ustlaná, no nedotknutá. Otočila som sa k nemu, ako tak stál pri svojej posteli, a posadila sa.

"Tvojej svorky?"

"Mňa a mojich rodičov. A teraz i Lupina."

"Ako?"

"Kto vie," pokrčila som ramenami a do sociologického rozboru vlkodlakov sa nehrnula. Dá sa hovoriť o sociológii v spojitosti v vlkodlakmi?

"To je ten pach. Máte ho všetci."

"Pach... No, je to zložitejšie. Povedzme, že to nie je úplne pach. A nie je ani úplne magický, je v tom veľká časť prírody. Preto sa mi nezdalo dôležité ti to spomínať. A tiež som ťa nechcela nahnevať."

"Nahnevať ma? Ako by ma toto malo nahnevať?" prižmúril oči a ja som strnula.

Jeden povedal, čo nemal. Ja som povedala, čo som nemala.
"Zabudni na to."

"Uvedomuješ si, že to, že dokážem tlmiť tvojho vlkodlaka a tým ťa chrániť pred lovcom, si vyžaduje prácu? A že tú prácu by mi podstatne zľahčilo, keby si mi už konečne začala hovoriť pravdu?" spýtal sa a jeho hlas nebol ani pramálo príjemný. Stratil svoj chlad- teraz ho spaľoval oheň hnevu. Nie- hnevu nie. Rozhorčenia. Pobúrenia.

"Nebuď pokrytecký. Ty mi ani zďaleka nehovoríš všetko o svojej schopnosti."

"Prečo by ma to malo nahnevať?" spýtal sa znova, bez úvodu, bez varovania. Zmiatol ma, pripravil ma o ďalšie slová.

"Prosím?" Asi ho to vážne zaujíma.

"Nechápem, akoby ma to malo nahnevať." Alebo tomu vážne nerozumie.

"Prečo je to také dôležité?" zamračila som sa, na čo sa on narovnal a jeho aristokratický pohľad dal najavo, že štíty sú opäť zdvihnuté.

Och, on aj tá jeho hlúpa snobská výchova nepripúšťajúca pochybenie.

"Lupin je v tvojej svorke. Super. Čo to znamená?" zmenil opäť tému a ja som mu už mala chuť dať pohlavok.

"Nič zvláštne. Iba teraz máme akési spojenie. Ešte ho síce nevie plne využiť, ale to príde časom."

"Takže čo? Lupin už s tebou bude vyť na mesiac naveky?"

"Áno, po škole sa so mnou a s mojimi rodičmi- mimochodom úplne normálnymi, pracujúcimi ľuďmi- presťahuje do lesa, kde budeme chodiť výlučne nahí a budeme žrať čerstvé mäso. Bež do riti, Faust!" zvýšila som na konci hlas, pretože som sa nakazila jeho hnevom.

Vidíte? Preto je hnev pre mňa taký nebezpečný. Akoby som na ňom bola závislá- ak ho vidím, neodolám.

"Ty bež do riti!" vrátil mi a na jeho hlase bolo poznať, že jeho majiteľ nad ním kúštek stratil kontrolu.

V náhlom tichu, v ktorom sme sa prepaľovali pohľadmi, sa odrazu ozvalo chechtanie.

Uvedomila som si, že to ja. I on sa akosi zatriasol. Pery mal pevne stisnuté, no keď som sa pozrela lepšie, nebola to úzka linka hnevu. To sa len snažil nesmiať.

Do smiechu sme napokon vybuchli naraz. Ja som sedela, no on tak ešte len musel urobiť.

"Stačí, dobre?" spýtala som sa, keď ma kŕče v bruchu donútili zvoľniť.

Obom nám z toho preskočilo, inak si to neviem vysvetliť.

"Súhlasím. Ak budem ešte chvíľu rozhorčený, praskne mi hlava. Nie som zvyknutý, že ma niečo trápi. Mne má byť všetko jedno."

"To máš dobrú výchovu. Mňa učili starať sa."

"Nepochodili," zaškeril sa, čo som mu vrátila.

"To fakt nie."

"Spor je u konca?"

"S tvojím dovolením. Ty si začal."

"Stojím si za tým."

"Nevidím dôvod."

"Myra, moja moc nefunguje prirodzene. Musím chápať to, čo chcem potlačiť. Inak sa mi to nepodarí."

Nechápem, prečo by to mal vedieť, ale nebudem na to narážať. Mám dostatok rozumu.

"A teraz by si mohla ísť. Som práve uprostred niečoho."

"To znie perverzne... Že ty máš v tom Almanachu skryté porno komiksy?"

"Áno. A tie volajú."

"Myslela som, že kamoši sa na podobné párty pozývajú."

Faust zdvihol obočie vo veľavravnom pohľade. Do líc mi vstúpilo jemne teplo, keď som si uvedomila, ako sa to dalo interpretovať.

Ak by bol Faust Black, teraz by prišla nejaká poznámka na tému, ako som v jeho posteli vždy vítaná. Faust ale mlčal a jeho oranžový, v tlmenom svetle izby skoro až hnedý pohľad sa do mňa zažieral ako kyselina do dreva. Ukrutne som sa snažila neošiť.

Radšej som sa postavila a zamierila ku dverám. S rukou na kľučke som sa hneď cítila lepšie, no jeho hlas ma opäť dostihol.

"Nie je to všetko," ozval sa, jeho hlas bol tichší, hlbší a hlavne vážnejší.

Otočila som sa späť a jeho tvár už nebola chladná. Nebola veselá.

Bola seriózna, napnutá a inteligentná. Verili by ste, že doktor s takou tvárou vás uzdraví. Verili by ste, že vrah s takou tvárou vás zabije.

"Ešte v niečom si iná ako on."

Pár sekúnd som nedokázala odtrhnúť pohľad od neho samého. Zmrazená jeho slovami, jeho tónom i jeho výzorom. Opäť stál pri svojej posteli, pozeral na mňa, ruky mal vo vreckách svojej čiernej mikiny, ktorej farba podtŕhala jeho nekompromisný, temný výzor. A jeho úžasný vzhľad.

"Dobrú noc," prehovorila som napokon, venovala si posledný pohľad na Fausta a nechala ho v izbe.

Podarilo sami urovnať veci s Faustom a tiež odísť z miestnosti prvá?

Mám šťastný deň.

*****

Keď som v piatok prišla z Dumbledorovej pracovne, Lupin bol v kúpeľni.

Zvalila som sa preto na gauč a do stropu vydržala pozerať až kým sa neobjavil vo dverách.

"Chystáš sa niekam?" zdvihla som sa, a keďže som pred tým bola skrytá sa operadlom gauča, všimol si ma až teraz.

"Bojím sa, kde sa zjavíš nabudúce."

"Nezjavila by som sa nikde, keby si viac počúval inštinkt."

"Nie všetci to máme od prírody, tak na mňa netlač," zaškeril sa, rukou si prehrabol ešte len o niečo suchšie ako mokré vlasy a uterák si prehodil okolo ramena. "A áno, chystám. Mám priateľov, vieš?"

"Aj iných ako tých, čo stále chodia sem? Prečo s nimi netráviš viac času?"

Lupin pokrútil hlavou, čo som brala ako kapituláciu.

Som skrátka víťaz.

"Mimochodom, za chvíľu sa sem príde okúpať i Sirius, ak nie si proti."

"Že mi Black bude okupovať vaňu? Neviem si predstaviť, že by mi to malo vadiť."

Lupin prevrátil očami, no zamieril do svojej izby.

"Chcela som s tebou hovoriť. Dumbledore by chcel zorganizovať seminár s tou trhnutou ženskou s divnou palicou."

"Wiccankou Lope?"

"Poznáš inú trhnutú ženskú s divnou palicou?"

Lupina to asi zaujalo dosť na to, aby do izby nešiel, pretože sa vrátil niekoľko krokov, zišiel schodky a posadil sa do kresla.

"Čo za seminár?"

"Nejaká tlachanie o sile a mágii prírody."

"Kedy asi?"

"Hovoril o troch až piatich týždňoch."

"Od dnes? Ako to chce stihnúť?"

"Nemá to byť nič veľké. Decká, ktoré to budú chcieť počúvať, sa v budúcom týždni zapíšu a podľa toho máme vypracovať rozvrh."

"Máme? Akože my dvaja?"

Zasmiala som sa, čo Lupin odmenil výstražným pohľadom.

"Moja reakcia bola taká istá," vysvetlila som. "Dumbledore si nás pomýlil s osobnou asistentkou," vyslovila som svoj názor, no Lupin už pozeral do stredu huňatého koberca, ktorý vyrovnával nehuňatú kamennú podlahu.

"Nemám tú ženskú rád."

Tak s tým plne súhlasím.

*****

"Pôjdeme na to?" zamračil sa Faust a z jeho pohľadu sa dalo veľmi jasne prečítať, že jemu sa nechce ísť počúvať keci o sile a mágii prírody. Čo ma na tom miatlo- prečo sa pýta čosi také, ak ísť nechce?
"My?" zdvihla som obočie.

Faust pokrčil ramenami a pohľad stočil ku knihe. "Kašli na to. Len som sa pýtal."

Mala som pocit, že by som na to mala niečo povedať. Aby to nebolo také divné. Ale čo?

"A ty chceš ísť?"

Opäť ku mne zdvihol zrak a malý okamžik na mňa pozeral s prázdnou tvárou, než pokrútil hlavou.

"Neviem, koho by taká blbosť zaujímala."

Usmiala som sa, že som z neho konečne vydolovala niečo, čo by sa mu aspoň trochu podobalo. "To je môj Faust," vyjadrila som svoju radosť i nahlas, čo ho donútilo opäť vzhliadnuť a zabodnúť do mňa pohľad.

No super. Tuším, že sa opäť vraciame do divného obdobia. Obávam sa, že to skončí ako minule- Faust sa bude tváriť, že sme iba dvaja obyčajní spolužiaci.

Vzhľadom k môjmu malému problému by to bolo poriadne na houby. A tiež by som nebola rada, keby sme sa s Faustom prestali baviť.

"Mohli by ste sa vy dvaja tváriť, že tu sedím aj ja?" zavrčal na nás Severus. Faust mu venoval krátky, arogantný pohľad a pokračoval v čítaní textu, ktorý nám Trelawneyová zadala. Ja som na Snapovi pohľadom zotrvala dlhšie, keďže text o nejakých koreňoch ma faaakt netrápil.

"No čo, Severus, už si sa naučil veštiť?" rypla som si, narážajúc na našu malú príhodu veštenia cez tretiu osobu, pri ktorej profesorka Snapa odpísala so slovami, že na veštenie nemá talent. A chudák Snape pri tom len narazil na Faustovu moc repressora.

Vždy keď sme to odvtedy opakovali, veci prebiehali podobne. Trelawneyová si o Snapovi touto dobou musela myslieť, že je absolútne neschopný.

"Ja viem veštiť," zamračil sa na mňa a jeho krásne, tmavé oči sršali blesky. Vedel sa pôsobivo mračiť.

Pre seba som sa uchechtla a dala mu pokoj. Beztak ma to nijak zvlášť nebavilo. Hodiny veštenia boli skrátka nudné- či už sa na nich veštilo, alebo obetovávalo zvieratká.

"Na budúcej hodine budeme veštiť z afrických korienkov. A niekedy si zopakujeme veštenie cez tretiu osobu."

"Niekedy?" spýtal sa Snape nahlas a podráždene. "To je kedy?" Trelawneyová ho ale ignorovala.

"Nevieš si to vyveštiť?" zaškerila som sa, na čo po mne Faust blikol pobaveným pohľadom, no vrátil sa k učebnici.

"Dočerta, to ťa tá učebnica tak baví?" Naklonila som sa cez stôl a uvidela, že je to časopis.

"Narúšaš môj osobný priestor," povedal arogantne a odtiahol sa tak, aby som na časopsi nevidela.

"Nemáš ešte jeden?" zdvihla som obočie, chytajúc sa šance na záchranu pred totálnou nudou.

"Nemám."

"A nechceš sa džentlmensky vzdať toho svojho?" pozrela som naňho s doširoka roztvorenými očami a dúfala v rodený pôvab a roztomilosť... Alebo, že sa zľakne.

Faust na mňa chvíľu hľadel a ja som začínala mať pocit, že mi ho skutočne dá.

Ak to urobí, ukončím náš podivný vzťah.

Potom sa ale zaškeril a jeho oranžové oči vyjadrovali, ako veľmi si svoju nadradenú úlohu v tejto situácii užíva.

"Nechcem."