"Idem spať," zostrelil môj šok, ktorý práve letel do výšin. Zamrkala som a divila sa, prečo náš očný kontakt nikto nepreruší. Viete- ja. Prípadne on. Obaja sme na seba hľadeli a mňa nenapadlo nič, prečo by som sa naňho mala prestať pozerať. Ten pocit, že mám jeho pozornosť, sa mi totiž páčil. Akoby som bola jediná v miestnosti. A vôbec nevadilo, že skutočne som jediná v miestnosti.

"To je vážne skvelý spôsob, ako ukončiť rozhovor. Veľmi originálny."

"Prepáč, pri niektorej z budúcich rozlúčok ti to vynahradím."

"Ale nech sa mi to páči."

"Ten risk budeš musieť podstúpiť."

"Potom sa nehrám."

"Bojíme sa?"

"Popravde- trasiem sa strachom na deň, kedy sa rozhodneš ma prekvapiť."

"Myslíš, že som typ na prekvapenia?"

"Myslím, že sa vyžívaš v trápení ľudí."

"Prekvapenie je trápenie? To nie je práve obvyklý postoj."

"Pre mňa áno. Za prekvapením sa totiž môže skrývať všeličo. A väčšina tých škaredých vecí je zlá."

"Myslíš, že by som ti chcel zle?"

"Neviem, čo ti behá hlavou. Si nečitateľný. Ak by si ma jedného dňa hodil zo schodov... Nuž, uverila by som i tomu, že kvôli nepokojnému spánku."

"Práve sa mi zle spalo, keď som sa musel tlačiť na jednej posteli s tebou. A nemám chuť ťa zhodiť zo schodov. Ale možno ti otrávim raňajky. Nikto nevie, kedy mi prepne."

"Si nahnevaný," usúdila som po chvíli, sledujúc jeho tvár. Už jeho hlas neznel práve najmilšie. Kamenný, neosobný výraz, ktorý predo mnou prestal používať tak často ako kedysi, sa mu teraz usadil v tvári.

"Prečo by som mal byť?" Jed v hlase bol dobre skrytý za elegantným, odťažitým tónom, no ja som ho počula. To ten môj namyslený pocit, že ho ako jediná na planéte poznám. Pokojne aj lepšie ako rodičia. Som nezastaviteľná.

"To by ma tiež zaujímalo," zdvihla som obočie a pohľadom mu dala najavo, že viem, že mu zase niečo preletelo cez nos.

"Možno ma len neteší fakt, že i po tej dobe máš stále pocit, že som len arogantná chodiaca škatuľa plná aristokratických pravidiel."

"Faust, musíš uznať, že ani jeden z nás nie je typ 'kamaráti na veky'. Proste to tak nerobíme. Viem, že určitým spôsobom sme priatelia, ale ruku do ohňa by som za teba nedala. A pochybujem, že ty by si mi zveril do rúk svoj život."

"Svoj život by som do rúk nezveril nikomu. Nie je to osobné," pokrčil ramenami stále s trochou uštipačnosti v hlase.

"Ani u mňa nie. To, že by si ma mohol kedykoľvek hodiť zo schodov nekazí môj vzťah k tebe. Len viem, čo môžem čakať a o čom nemám snívať."

Faust na mňa hľadel a mňa napadlo, že už by možno vážne mal opustiť moju posteľ. Sedel, napriek tomu by sa mi asi lepšie rozmýšľalo, keby nebol tak blízko a keby sa netváril tak zvláštne. A ešte by mohol prestať hádzať ten ublížený pohľad, ktorý akoby žiadal bolestné.

"Mohla by si byť prekvapená, ako veľmi sa v tomto mýliš."

"A práve o tom to je. Nechcem byť prekvapená. Stačí mi to takto."

Okamih na mňa ticho hľadel a ja som stále nenašla silu na to, aby som prestala sledovať jeho oranžový pohľad. Opätoval mi ho, o to viac som bola bezmocná.

"Príliš si sa upla na svoju predstavu mňa. Pomaly mi to začína prekážať."

"Na moju predstavu?" zopakovala som pomaly, nechápajúc. "Nemám žiadne predstavy. Pracujem s tým, čo vidím."

"Nie vždy všetko pochopíš správne."

"Nepodceňovala by som ma."

"Preceňovať ťa tiež nemám v úmysle," odvetil chladne, no úprimne a ja som vydýchla. Zozačiatku sa mi páčilo, že sa Faust nesnažil zbaliť ma na sladké reči. Že mi povedal svoj názor, i keď by sa mi teoreticky nemal páčiť- a mne sa páčil. Uvedomila som si, že teraz ma jeho úprimnosť nenapĺňa spokojnosťou, napriek tomu som ju ale stále vyžadovala a oceňovala.

Konečne od neho odtrhla oči. Ako náhle som to urobila, postavil sa z postele a zamieril ku dverám.

"Najbližší úplnok preberieme až zajtra. Dnes už som na podobný rozhovor príliš unavený."

"Áno, pane. Ako si želáte, pane," odvetila som cynicky pri takom prehlásení. Akoby sa starý lord rozhodol pobrať do postele a svojho sluhu vypoklonkoval z izby.

"Mám rád, keď ma ženy pekné ako ty oslovujú pane," otočil sa ku mne ešte odo dverí, vrátiac mi rovnakou mincou. Potlačila som úsmev. Toto prehlásenie by ma malo skôr pohoršiť, mňa však pobavilo. A, aby som bola úprimná, mierne i vzrušilo.

*****

"Takže Lupin pôjde k vám, hm?"

"Taký je plán."

"A rodičia s tým súhlasia?"

"Už u nás bol. Navyše ho tak trochu milujú. Možno viac ako mňa."

Faustovou tvárou prebehol jednoznačný tieň nespokojnosti, potom sa ale sklonil k raňajkám a pokračoval.

"Je to iba na jednu noc. Mama už ide písať Dumbledorovi, len ma vážne zaujíma, ako mu vysvetlí, že okrem mňa ide domov i Lupin. I keď... Je dosť vynaliezavá," zamyslela som sa a napadlo mi hneď niekoľko vecí, ktoré by som Dumblovi napísala ja. Dám prst na to, že ani jedna z nich by sa starému pánovi nepáčila.

"Ste obaja hlavní prefekti. To bude vážne nádhera, až obaja odídete." Zdalo sa mi to, alebo bol jeho hlas stále akýsi nepríjemný? Buď s tým vážne nesúhlasil, alebo sa zle vyspal.

... Snáď mi neotrávil raňajky.

"Je to nedeľa večer. Žiadny problém sa ešte nikdy nestal v nedeľu večer. To všetkých ochromí, že na ďalší deň je škola."

Faust na mňa pozrel, akože ho moje vtipy nezaujímajú a ja som sa zamračila. Prečo mám pocit, že sa mám ospravedlniť? Čo viac- prečo mám chuť sa ospravedlniť?

"Ale ak máš iný nápad, ako prečkať úplnok, počúvam. Popravde- na dva dni strávené s Lupinom sa teším asi ako väzeň na popravu."

Pousmial sa a odsunul svoj prázdny tanier. Ruky založil na hrudi a premeral si ma s podivným úsmevom.

"Čo?" prižmúrila som podozrievavo oči.

"Vážne Lupina nemáš rada až tak moc?"

"Žiješ snáď na Marse?"

Pokrčil ramenami. "Len je to rýchla zmena."

"To nie je zmena. To je reakcia na jeho správanie."

"Takže keby sa nechoval ako idiot, boli by ste čo? Priatelia?"

"Kam tým mieriš?" pokrútila som hlavou. Ja a Lupin, to je veľmi ožhavé téma. A hlavne ho neznášam.

"Len nezabudni, že je to blbec, dobre?" vysvetlil normálnym, neurčito príjemným tónom a ja som tým úplne stratila niť.