"Vieš, Faust, odhliadnuc od toho množstva chýb, ktoré máš a ktoré mi znepríjemňujú život, toto- TOTO- ťa v mojich očiach stavia do pozície poloboha."

"Už dávno som prišiel na to, že ty zo mňa máš oveľa viac úžitku ako mám ja z teba," vyfúkol Faust pomaly dym, čím sa ku mne dostal silnejší pach karamelovej príchute.

Povedzte mi, koľko študentov tejto zaostalej školy už fajčilo v izbe primusa vodnú fajku? Presne takto, v okamihoch, ako je tento jeden, si uvedomujem, aký je Faust úžasný. Akú hodnotu má. A akú má fajn rodinu, že mu dáva do daru podobné vychytávky.
"Krásny darček, vážne. Mám tip pre našich na budúce Vianoce," ignorovala som jeho poslednú poznámku a potiahla si do plna pľúc. Ochutený dym sa mi rozlial v ústach a ja som ho prevaľovala jazykom, aby som tak lepšie pocítila chuť karamelu.

Ten malý súboj spred siene sme hodili za hlavu veľmi rýchlo. Ako dvaja mladí, inteligentní ľudia- neriešili sme to. Stačilo prísť ku mne na izbu a chvíľu sa ošívať v tichu a napätí. Potom to môj úžasný spoločník vzdal, zdvihol sa, zobral svoje veci a odišiel. Vtedy som pocítila mierne kolísanie teórie o mladích, inteligentních ľuďoch, no trvalo len 20 minút, kým sa vrátil i s príslušenstvom a ďalších 10 minút trvalo, kým vodnú fajku rozťahal tak, že sa mi každým výdychom po izbe rozliala omamná voňa svetlosivého dymu.

"Nabudúce by sme mohli skúsiť niečo iné ako karamel."

"Chystá sa nabudúce?" zdvihla som lenivo obočie a premerala si ho.

Faust na mňa pozrel z kresla. Miestnosť sme si upravili tak, aby som ja mohla ležať na posteli, nočný stolík bol odsunutý od steny a v rohu, ktorý vytváral s posteľou, sedel Faust na mojom kresle.

"Existujú činnosti, ktoré sa lepšie robia v dvojici," odvetil lenivo a potiahol zo svojej trubice. Hej, napadlo ma pár vecí, ktoré by rozhodne lepšie išli v dvojici, ale karamelový tabak je príliš málo na to, aby som podobné nápady prezentovala nahlas.

"I tak, tento tabak mi vážne moc chutí."

"Taktiež je najsilnejší zo všetkých."

"Asi to bude príčinou toho točenia hlavy," zasmiala som sa uvoľnene a opäť si potiahla.

Mohla by som spomaliť. Teoreticky. ALE! Ja len nechcem, aby zhasol uhlík. No nie som skvelá? Obetavá?

A hlavne to mám premyslené.
Ako nefajčiarovi mi to každopádne už naozaj začínalo liezť do hlavy. Faust mal tiež sklený pohľad, ale či sa cítil rovnako ako ja, som nemohla povedať.

"Možno by nebolo od veci otvoriť okno. Cez všetok ten dym začínam mať pocit, že nevidím a nedýcham."

Som rada, že nie som jediná s týmto problémom.

"Otvor ho, ak sa ti chce. Mňa tak skoro nič nepostaví."

No ani problém ako nedostatok kyslíka nemôže prekonať moju lenivosť. Ledva som nezívla. Odložila som trubicu na stôl- s až prehnanou snahou o opatrnosť, čo značilo, že tabak mi v hlave fakt robí svoje- a zosunula sa nižšie.

"Faust?" spýtala som sa do ticha, keď som si uvedomila, že sa mi úplnou náhodou sami zatvorili oči a že nepočujem žiadny zvuk zdvíhania sa z kresla, chôdze, okna, či čohokoľvek iného. Odrazu sa ale ozvalo ono známe bublinkovanie vody a ja som sa musela zasmiať.

Svet sa okolo mňa príjemne vlnil, všetko ale ešte pred hranicou normálnosti. Akoby som bola dlhšie na slniečku a zároveň si dala liek na bolesť hlavy. Nič mi nebolo a zároveň mi bolo všetko, no rozhodne to bolo príjemné.

Posteľ sa odrazu prehla, no i tak sa mi nechcelo otvoriť oči. Vedela som, že Faust sa nachádza niekde v mojom okolí, no v akej polohe a kde presne, to mi unikalo. Tabak ale pôsobil dostatočne silno na to, aby som vydržala nechať oči zatvorené. Lepšie povedané- tabak pôsobil dostatočne silno na to, aby sa mi nechceli otvoriť oči. Napriek tomu, ako veľmi zvedavá som bola. Faust je niekde na mojej posteli- blízko? Ďaleko? Leží? Sedí? Pozerá sa na mňa?

Na tvári som odrazu pocítila dopad studeného dymu. To ma vážne fascinovalo. Dym by mal byť teplý, no tento bol príjemne chladný. No iba ten vyfúknutý.

Čo značilo, že Faust sa nado mnou skláňa a dym prúdi z jeho úst na moju tvár. Predstavila som si jeho sústredený, od tabaku sklený pohľad i to, ako jeho pery vytvorili kružnicu, ktorou na mňa teraz prúdi chladivý dym. Prešiel mnou elektrizujúci pocit pri pomyslení na to, že je teraz tak blízko- vlastne sa ma dotýka, a predsa nie. Vnútro sa mi zovrelo, keď som sa snažila prísť na dôvod tohto jeho konania. Bolo to tak nefaustovské!

Kombinácia toho pocitu, myšlienok a predstáv ma privádzala veľmi blízko miestu, na ktorom by som sa ocitla nerada. A zároveň som po tom túžila.

Kútiky úst sa mi stočili do lenivého úsmevu. "Tak takejto zábave nepoviem nie."

Neodpovedal, iba posteľ sa znovu začala nejak viac hýbať a potom nastal pokoj. A ticho.

Pri hlbšom nádychu som stále cítila v nose sladkastý dym.

"Otvoril si to okno?" Ticho. "Faust?"

Vážne tie oči musím otvoriť? To fakt nie je fér.

Odhodlávala som sa asi 10 minút, presviedčala samú seba, že to za to stojí, až sa mi napokon podarilo zdvihnúť sa na lakťoch a otvoriť oči.

Faust prekvapivo ležal vedľa mňa, až na to, že bol opačne. Tam, kde som ja mala hlavu, on mal nohy, a naopak. Takže on ležal v správnom smere, ja nie. Nijakým spôsobom sa ma nedotýkal, no bol hneď pri mne. Okno bolo zatvorené- veru, ani mne by sa nechcelo ísť až tak ďaleko- a rovnako i jeho oči. Odpočíval, možno dokonca sa pokúšal i zaspať. Jeho tvár sa uvoľnila ako to robila málokedy a pravidelné, hlboké nádychy znamenali blízkosť spánku.

"Aspoň sa ozvi, keď už spíš."

"Myra?" ozval sa odrazu a mňa to dosť prekvapilo, ak mám byť úprimná. Jeho hlas bol pokojný, hlbší než obvykle a bol v ňom nádych rozospatosti. A bol ták uhladený!

Navyše sa nedalo hovoriť o nejakom jeho pohybe. Akoby sa ten zvuk vynoril odnikiaľ a nikam sa i vrátil. Jeho líca sa nepohli, jeho brada ostávala kamenná a mihalnice zavretých očí ostávali pokojné. Bol ako fantazijná predstava prenesená do reality.

"Ty aj rozprávaš?" spýtala som sa nepríjemne, aspoň za daných podmienok, no ním to ani len nepohlo. Akoby spal. Telo i tvár mal uvoľnené. A bol poriadne krásny.

"Zavri ústa," dokončil, na čo by som sa isto v inej chvíli ohradila, ale teraz som naňho len pozrela a uvedomila si, že mu to uvoľnenie závidím. A tak som sa položila späť do mäkúčka a zavrela oči tiež.

"Nie je nad rozumne zvolenú zábavu."

*****

Niekde v neurčitej časti našej neurčitej zábavy som precitla s pocitom maximálneho nepohodlia. Naisto som spala a naisto by som spala naďalej, ak by sa mi ležalo len o máličko pohodlnejšie.

Zdvihla som sa a premerala si Fausta. Spal?

Sklonila som sa bližšie a načúvala jeho dychu. Oči mi blúdili po jeho zlatistej tvári, ktorá bez pohľadu živelných očí pôsobila ako z porcelánu. Bola krehká, aristokratickým spôsobom i chladná a súmerná. Ak by mal svetlejšiu pokožku, pôsobil by ako jeden z typických, ničím neprekvapivých horensov. On ale za svojím nezaujatým výzorom skrýval mnohé prekvapenia.

Chuť karamelu bola v porovnaní s ním nezaujímavá.

"Faust?" spýtala som sa potichu, no tak blízko, že by sa zobudil, ak by iba driemal. Prešiel mnou prúd tepla- Faust pokojne spal v mojej posteli, bol iba kúsok odo mňa a ja... nič. Nič z mnohých dôvod. Napriek tomu, ako veľmi ma očaril pohľad naňho.

Opäť som sa odtiahla a očami preskúmala posteľ. Nechcela som Fausta zobudiť, no (ne)veľkosť postele to asi urobí za mňa.

Čo najtichšie som sa postavila, otvorila okno, prezliekla sa do voľného trička, zhasla a potom znova podišla k posteli. Ak sa mi má spať dobre, musím zmeniť stratégiu.

Ľahla som si tak, ako by to každý normálny človek urobil- hlava na vankúši. Opatrne som spod Faustovho ramena vytiahla kúsok prikrývky- našťastie som ho tým nezobudila, iba sa pohniezdil a otočil na bok; ľahla si na chrbát a pohodlne sa prikryla.

Potom som sa ale pretočila na bok a vtedy prišiel ten šok.
Faust ležal oproti mne, už spomínaná (ne)veľkosť postele ho ku mne celkom dosť natlačila, a pokojne spal.

V izbe bolo šero, napriek tomu som zrak nedokázala odtrhnúť od obrysov jeho tváre. Jeho pier.

Zahryzla som si do spodnej pery, ktorá mi úplne zdrevenela. S nevôľou a veľmi pomaličky som sa otočila chrbtom k nemu, no k lepšiemu spánku mi to nepomohlo.

Vážne si už musím pripustiť, že sa mi deje čosi divné.

*****

Obecne sa nerada budím do tmy. Ak sa preberiem, chcem vidieť svetlo. Nie ostré, nie nepríjemné, skrátka jemný, teplý jas. Takého budenia sa mi teraz ale nedostalo. A čo bolo najdivnejšie? Práve teraz sa mi to páči tak, ako to je. Že je tma, no ja viem, že nie je skoré ráno, len neskorý večer. Viem, že zajtra ma ešte čaká nedeľa a že dnes už nemusím nič urobiť. Že nemusím ísť ani len do sprchy, ak sa mi nechce. Že sa môžem prevaliť a spať ďalej. Napokon- prečo nie?

Prevalila som sa v návale slobody a rozjarenosti, keď to som ale vrazila do niekoho iného a ten niekto takmer spadol z postele.

Faust sebou trhol späť do stredu postele- rovná sa do bezpečie- rovná sa ku mne. I ja som zavávrovala, no zachytila som sa oňho.

Ak sa mne moje prebudenie nepáčilo, Faust to svoje musel zbožňovať.

Chvíľu ostalo ticho, kým sme sa obaja spamätávali z prežitého otrasu, no v nasledujúcej sekunde nám to došlo a rozosmiali sme sa.

"Niet nad pokojný budíček," zachraptel ešte rozospato Faust a ja- ignorujúc pohladenie jeho chrapľavého tónu na mojom tele- som sa opäť zasmiala.

"Rokfortské postele nie sú stavané pre dvoch."

"Nie, to skutočne nie sú," pozrel na mňa a niečo v tom pohľade ma zmrazilo. No nie chladom- ako slovo zmrazilo napovedá- ale horkom. Horkom, ktoré rozprúdilo krv v mojich žilách a zakázalo mi pohnúť sa a čokoľvek urobiť.

I keď- čo by som asi tak urobila, že? Čo by som mohla urobiť? A čo by som stihla urobiť pred tým, než by ma Faust poslal do pekla?

Môj život naozaj nemá cenu.

Faust sa posadil a ja som k nemu vzhliadla. Celé to bolo tak strašne divné! A napriek tomu som sa skryto vyžívala vo všetkom tom novom, čo sa dialo. Ešte som ho nevidela spať- a už vôbec nie v mojej posteli vedľa mňa! Nepočula som jeho rozospatý, chrapľavý hlas. Nie všetci muži majú po zobudení chrapľavý hlas. Môj otec ho napríklad má priam piskľavý.
Ten Faustov vo mne ale vyvolával nečakané pocity. Nie neznáme- len nečakané. A nikdy som ho nevidela sedieť na mojej posteli a hľadiec na mňa, akoby sa mu náramne páčilo to, čo vidí... Počkať- čože?!