"Občas mám pocit, že sa mi vyhýbaš."

"Si dostatočne inteligentný na to, aby si mohol vedieť, že sa ti skutočne vyhýbam," pozrela som na Fausta znudene, keď si oproti mne prisadol na obed. Raňajky som zmeškala, ale hlad ma donútil sa obetovať a vystaviť sa prítomnosti ostatných. Až tak kritické to bolo. Čo k tomu dodať? Mám proste obdobie, kedy by som najradšej bola jediným človek na planéte... Alebo by stačilo byť jedinou na ostrove. Minimálne jedinou na hrade... Hej, ale to by mohla byť poriadna haluz, mať celý hrad pre seba.

"To nie je práve pekné," venoval mi nezaujatý pohľad a pustil sa do jedla.

"Ak ti to pomôže, nie si to len ty. Mám proste vyhýbavé obdobie."

"Je to časté?"

Zamyslela som sa, zatiaľ čo som v ústach prevaľovala sladký zemiak. Nebol zlý. A nebol ani dobrý.

"Celkom áno," pripustila som napokon. Nevyzeral, že by mu to malo vadiť- minimálne sa nezdvihol a neodišiel. Nenechal ma džentlmensky samú, ako by to normálny človek urobil.

Všimol si, že naňho zazerám a jeho ruky pri krájaní zastali a uvoľnili sa.

"Mám odísť?" prižmúril oči a skôr to znelo rozhorčene, než že sa obetuje.

"Ak odídeš ty, nebudem môcť naďalej tvrdiť, že sa ti vyhýbam. To je na houby."

"Tak choď ty, ja ťa tu nedržím," prskol po mne arogantným pohľadom- a i celkom dosť arogantným hlasom- a pokračoval v jedení.

Opäť som sa zamyslela.

"Asi ti udelím výnimku vo vyhýbaní," skonštatovala som samú seba napokon a skúsila ďalší zemiak. Som optimista, keď čakám, že bude lepší ako ten predchádzajúci?

"Som poctený," pozrel na mňa otrávene a ja som sa pousmiala. No ok, nebudem čakať vďaku za to, že sa mu prestanem vyhýbať. Vlastne je celkom divné, že on mi nevadí. Najmä ak vezmem do úvahy, že to on, Lupin a Black toto obdobie spustili. Vždy to začne u pár osôb a odrazu som alergická na celý svet.

Neviem, ale možno sa tomu hovorí i zlá nálada.

"Na izbe mám tvoje veci. Už mám všetko opísané, ale na rovinu- veľa ste toho neurobili," zmenila som prúd svojich myšlienok. Preistotu. Úvahy pri obede? To je neslušné.

"Prepáč, mohol som si vymyslieť nejaké úlohy navyše, ale nemal som čas."

"Tak ja som ti udelila čestnú výnimku a ty si si nevyhradil 10 minút na vymyslenie dvoch úloh? Sklamal si ma."

"Prijmem akýkoľvek trest," zatváril sa pokorne a mne zabehlo.

Nech sa pokorne radšej netvári, spôsobuje mi tým šoky.

Prevrátil očami a nabral si ďalšiu lyžicu zemiakov.

Nekomentovala som to, i keď sa mi k tomu zbiehali slinky. Rozhodne viac ako na tie zemiaky. Dospela som totiž k záveru, že dobré neboli ani len omylom.

"Okej, idem po tvoje veci. Budeš ešte tu?"

"Ak počkáš 5 minút, pôjdem pre ne s tebou."

"Aby mi nožičky neodpadli," zaksichtila som sa naňho.

"Bola by ich škoda," usmial sa na mňa pobavene a ja som sa takmer začervenala. Lenže to nemám v povahe, takže...

*****

"Aké sú plány na dnešný deň?"

Soboty na Rokforte nie sú príjemným oddychovým časom. Iba ma nútia vždy vymýšľať nejakú aktivitu, na ktorú počas týždňa nie je čas.

"Nebodaj ma počítaš do svojich plánov?"

"Prekvapený?" žmurkla som naňho, ako sme vychádzali zo siene a on mi úsmev opätoval. Buď mal extrémne dobrú náladu, alebo sa skrátka cítil dobre. Pretože som ho nikdy nevidela usmievať sa s takou kadenciou ako dnes.

"Mňa neprekvapíš," povedal sebavedome a ja som zdvihla obočie.

"To ma teraz ale značne podceňuješ. Nevieš o tom, že prekvapovať ľudí je môj veľký koníček?"

"A máš nejaké kritériá, podľa ktorých si vyberáš obete, alebo je to náhodné?"

"Ty si zo mňa robíš srandu. Poviem ti, svoje konto si u mňa kazíš viac a viac."

Faust na mňa pobavene pozrel, no pokračoval v chôdzi. Prečo by aj nemal- z tónu môjho hlasu poznal, že vtipkujem. Možno mám dobrú náladu i ja, nie len on.
I keď to moc nesedí s mojím obdobím. Do hája s tým, vynechajme podrobnosti.

"Najskôr tie úlohy, potom nevďačnosť za udelenie výnimky, teraz ešte aj toto... Vieš, asi by si mal porozmýšľať nad svojím vzťahom ku mne. Prestávaš mi ako kamarát vyhovovať."

Faust po mne sekol pohľadom a čo som si ja bystrá osoba stihla všimnúť, už ani zďaleka nie takým pobaveným.

"Nechovám sa dostatočne priateľsky?" zastal a otočil sa ku mne. Asi pokračoval v našom úplne nezmyselnom, no žartovnom rozhovore. Ibaže sa tak vôbec netváril, nepozeral tak, ani tak nehovoril.

"Možno keby si ma občas pochválil..." nechala som vetu doznieť do stratenia, no moja zmätenosť spôsobila, že ani môj hlas už neznel úplne pobavene.

Nevraciame sa náhodou do tej pasáže z okolia Vianoc, kedy to medzi nami bolo také divné, že?

Počkať, tá pasáž ešte nezmizla. Tak nič. Stále neuvoľnení, stále podivní. To sme proste my.

"Ty nepotrebuješ chváliť," povedal po chvíli vážnejšie a jeho pohľad sťažel. Jeho váha sa mi do očí opierala viac a viac. Akoby sa približoval- no on stál, to len ten pohľad mal takú silu. Ak by sa teraz skutočne priblížil, musela by som ustúpiť. Pretože ten nápor by sa nedal vydržať v zdraví.

"V zmysle, že som namyslená alebo neschopná?" zamračila som sa.

"Že si uvedomuješ svoju hodnotu," pokrčil po dlhej chvíli ramenami, na čo sme na seba ostali hľadieť. Ja spýtavo a zmätene, on zmätene a arogantne. Až po dlhých rokoch sme sa obaja zamračili a možno by už aj padlo nejaké slovo- v mojom prípade otázka- no ako to už v rokfortskej telenovele býva, v najlepšom nás prerušili.

A nešlo o nikoho iného, ako o pána Blacka a pána Pottera.

"Myra, odchádzaš či prichádzaš?" zastavili sa u nás a Blackov úsmev rozžiaril pochmúrnu atmosféru okolia mňa a Fausta. Je to ním alebo mnou, že je okolo nás vždy pochmurno?

"Našťastie odchádzam. Pach tých zemiakov už mi lezie na čuchové bunky." Áno, začínam tie krumple nenávidieť. Ešte chvíľu a začnem sa ich naozaj zbavovať. Kruto a nemilosrdne.

"Škoda, mohli sme hodiť reč," žmurkol na mňa a ja som pokrútila hlavou.

"Niečo mi uniká?"

"Nič, len mám dobrú náladu. Námesačník mi povedal o vašom včerajšom rozhovore. Nie som si úplne istý, či je to dobrý nápad, no lepšie ako nič." Pozrel na Fausta, ktorý sa okamžite zamračil mojím smerom, a potom na mňa.

"Problém?" spýtal sa, keď uvidel i môj zamračený výraz a ja som sa nadýchla k odpovedi- neviem akej, pretože mi unikal dôvod Faustovho zamračenie, ktoré vyvolalo aj to moje- no opäť mi do toho skočili. Na Rokforte ak sa slova nechytíte hneď, už žiadne nedostanete. Poznáte to- zaváhaš, nežerieš.

"Asi ich rušíme," pokrčil ramenami Potter a okázalo si zívol.

"Ak ťa to tu nebaví, môžeš odísť," zavrčal naňho Faust a ja som po Blackovi vyslala bezmocný pohľad. Pochopil, že teraz sa to nehodí, venoval mi pobavený úsmev a chytil Jamesa za rameno.

Rovnako ako ja vedel, že Faust + oni (vlastne Faust + ktokoľvek) nie sú dobrá kombinácia.

"Priateľ číslo jeden si žiada tvoju čisto kamarátsku spoločnosť," zažiarili mu pobavene oči smerom k Faustovi, čím mi pripomenul náš niekdajší rozhovor o ňom. "Aké nečakané," dodal, tento raz už ale žiaril mojím smerom. Venovala som mu výstražný pohľad, na čo sa otočil k Potterovi. "Poď, kamoš, necháme hrdličky osamote," zazubil sa na mňa Black a seba i Pottera nasmeroval preč.

Okamih som po nich pozerala a stravovala jeho posledné slová- debil, iný komentár nemám- a potom sa otočila k Faustovi.

"Ideme?" spýtala som sa ho ešte skôr, ako som si stihla uvedomiť jeho nahnevaný pohľad.

Ale do hája, prečo je zase nasraný? Už tomu vážne nerozumiem.

"Nepovedal som snáď jasne, že im to nemáš hovoriť?!" vyštartoval po mne nabrúsene, len čo nikto nebol v dosluchu.

"Čože?"

"Netvár sa tak prekvapene. Vieš, o čom hovorím."

"Asi to pre teba bude novinka, ale ja neviem čítať myšlienky. Takže nemám ani šajn, prečo po mne štekáš!" rozhorčila som sa už aj ja. Vždy sa na mňa niekto naštve, ešte mi ani nepovie prečo a ja to mám nebodaj uhladzovať? Haha, radšej ostanem objektom hnevu celému svetu, až tak už ma to nebaví.

"Štekám?" stmavol jeho pohľad ešte o ten malinký kúsok viac ako pred chvíľou a ja som vzdychla. Prečo sa vždy pozerá tak temne? Frustruje ma to, vážne.

"Čo máš za problém?" donútila som sa k pokojnejšiemu hlasu, pretože s ním nepotrebujem byť vo vojne. Pri mojich momentálnych problémoch nie je práve najlepšie odháňať najsilnejších spojencov, čo vy na to?

"Tebe som svoje tajomstvo prezradil. Ale bolo to IBA tebe. Banda chrabromilských idiotov nebola v cene."

Zasekla som sa. Tak o toto tu ide?

"Nepovedala som im to. Nikomu z nich."

"Tak potom čo mal znamenať ten Blackov monológ a dobrá nálada?"

"A vieš čo? Týmto sa tvoja výnimka ruší," nahnevane som sa otočila a zamierila preč.

"Myra!" skríkol po mne ešte, no ja som sa nehodlala ďalej hádať a už vôbec sa mi nechcelo niečo vysvetľovať.

Som v istej prekérnej situácií, to viem. Viem, že jej musím venovať pozornosť, že sa ju musím snažiť vyriešiť. A chápavé prostredie by mi bodlo. Minimálne také, ktoré sa nechce stále iba hádať a zvaľovať na mňa všetku vinu či počuť moju obhajobu.

"Myra!" skríkol po mne opäť a ja som zastala a otočila sa k nemu. Bolo to nahnevané gesto a pokračovať malo nadávkou či vztýčeným prostredníkom (prípadne obomi), no ako tam tak stál, v tvári neurčito-rozpačitý výraz ospravedlnenia, zmäkla som. Akoby niekto stlačil gombík. Hnev. Gombík. Prázdno.

Čakala som, či bude pokračovať, či niečo povie, či sa ospravedlní. Už to párkrát urobil, viete?

No on iba stál, pozeral na mňa a jeho tvár vyjadrovala akú-takú ľútosť. A to v jeho prípade úplne stačilo k tomu, aby ma obmäkčil.

Vedela som, že ničoho viac sa nedočkám a tak som sa zmierila s tým, čo ponúkol.

"Ideš?" spýtala som sa po dlhom tichu, na čo sa v jeho tvári zjavilo niečo až príliš blízke úľave. Viete si teda predstaviť, aký hrejivý pocit ma zalial. A ako ma to prekvapilo.