Keď som po minúte- či po roku- otvorila oči, vonku bola čiernočierna tma. Niežeby tam pred minútou- či rokom- žiarilo obedné slnko, ale bola to večerná tma.

Teraz bola jasná noc.

"Zobudil som ťa?" spýtal sa hlas vedľa postele a ja som sa strhla.

"Vôbec som si neuvedomila, že tu si," povedala som popravde a zažmúrila na Blacka. Keď sme prišli do mojej izby, svietil svietnik. Teraz nesvietil, takže buď stratil šťavu, alebo ho Black zhasol.

"Tak to som ti v pamäti príliš neuviazol."

"Buď rád. Tvoj výkon bol strašný," povedala som naoko znechutene a on sa zasmial.

"Vieš, moja, až budeš viac vo forme a nebudeš len chodiacou schránkou, presvedčím ťa o opaku."

Haha, príležitosť si mal, už si môžeš vieš čím trhnúť?

"Reči," odfrkla som si, no potom sa posadila. "Koľko môže byť hodín?"

"Neviem. Ale určite už je po večeri."

"A ty odchádzaš, lebo..."

Black sa zasekol a vyvalil na mňa oči.

"Lebo to nie je moja posteľ, moja izba, moje poschodie, ani moja časť hradu?"

Na niekoho s takým množstvom zárezov na posteli by som povedala, že nebude tak puritánsky.

"A to vadí?" zamračila som sa.

Black sa pohol smerom ku mne a na moje veľké prekvapenie priložil dlaň k môjmu čelu.

"Teplotu nemáš, ale necítiš sa nejak divne?"

Odstrčila som ho a zamračila sa. "Prestaň. Len hovorím, že nemusíš odchádzať."

"Vážne mám ostať?" Zvážnela jeho tvár a v očiach mu mihla kvapôčka nádeje.

Zamyslela som sa, ako som tak naňho pozerala...

Vlastne nie. Čo sa budem tváriť sväto- dneska som s ním bola až-až. Dosť na týždeň, mega moc na jeden deň. Nebudeme to hrotiť.

Asi mi to videl v tvári, pretože sa na okamih pobavene zaškľabil a potom nahodil onen majster-sveta výraz.

"Teraz, keď už si v pohode, nebol by som takým zdržanlivým spoločníkom. Radšej sa vyspím, ako že by som mal oka nezažmúriť."

"Týmito svetáckymi rečami si môžeš utešovať ego koľko chceš. Pravdou je, že si prepásol svoju šancu. A sám si za to môžeš."

"Mala by si obdivovať moju česť a taktnosť."

"Som v Slizoline- na koho si myslíš, že toto zapôsobí?" povytiahla som pobavene obočie, na čo ma obdaril neveriacim pohľadom a potom pokrútil hlavou.

"Nemáš za čo, vidíme sa zajtra," nedal sa odbiť ani presvedčiť.

Iba sa ku mne naklonil a nečakane mi dal bozk na čelo.

Niekde vovnútri ma to zahrialo až tak, že som sa zľakla.

"Akoby som bola tvoja sestra," prehovorila som napriek tomu, asi pre vlastný pocit drsnosti. Viete- že z mojej osobnosti ešte niečo ostalo.

"Ďakujem pekne za takú sestru," uškrnul sa Black, no potom so zaželaním dobrej noci opustil moju izbu a nechal ma samú.

Dočerta.

*****

Bolo ťažké vyhnúť sa Blackovi, Lupinovi i Faustovi vo štvrtok- najmä ak mám so všetkými menovanými nejakú hodinu; ale v piatok to bolo ešte ťažšie. Že som ale šikulka šikovná, podarilo sa mi odolávať ich úpenlivým pohľadom a snahám odchytiť ma v triede, na chodbe či v jedálni. Aspoň do večera.

Klopanie na mojich dverách zvyčajne neveští nič dobré. Ani nepamätám, kedy naposledy mi prinieslo niečo dobré. Dobré veci totiž nechodia sami- keď nepočítam fakt, že asi ani neklopú. Ak naozaj chcete zažiť príjemné klopanie, od obeda nejedzte a večer si objednajte jedlo.

Na Rokforte sa však nedalo urobiť ani to, takže som sa došuchtala ku dverám a pred otvorním necítila vôbec nič. Čo môže znamenať, že sa Faust vážne snaží, aby dostál našej... ehm, dohode, alebo že to nie je Lupin.

Keďže to Lupin skutočne bol, asi zásluhy pripíšem Faustovi. Niežeby som pred tým vedela Lupina vycítiť, ale s príchodom lovca sa to zmenilo- nehľadiac na fakt, či na hrade bol alebo nie. No Faust uhasil akýkoľvek náznak toho, že je niektorí z nás vlkodlak.

"Prefektské povinnosti?" spýtala som sa hneď.

"Nie," zasekol sa Lupin.

"Horí?"

"Nie," zamračil sa.

"Lovec ti hádže do okna kamene?"

"Nie, ale-" došlo mu, o čo mi asi ide, no ja som mu opäť skočila do reči.

"Tak potom to počká," usúdila som a chcela zavrieť dvere, no jeho ruka prudko dvere zachytila a ja som narazila do jeho sily.

Nečakala som to, tak som málinko vyvalila oči, ale potom som nabrala späť svoju dôstojnosť.

"Dokedy to ale má čakať?" vyštekol na mňa.

"Až vyrastú moje deti, ja umriem a oni zdedia moje problémy," usmiala som sa nevinne, no jeho nepobavený, skôr až smrteľne vážny pohľad ma schladil.

"Ty vážne nepoznáš význam slova sranda?" pokrútila som znechutene hlavou.

"S úplnkom za dverami a lovcom za stromom mi nie je veľmi do smiechu."

"Vidíš, a to je tá chyba!" vykríkla som radostne a dokonca luskla prstami, no opäť ma spražil jeho odmietavý postoj k akejkoľvek forme mojej zábavy.

"Pff," spustila som ramená a uvedomila si, že mi z tých kvapiek vážne začína hrabať. Ale vážne by sa mohol trochu usmiať.

*****

"Aký neodložiteľný problém riešime tento raz?" hodila som sa na gauč.

Možno za moje nesústredené, takmer pojašené a celkom iste neúctivé správanie k Lupinovi nemohli Poppine lieky. Ale tento chlapec už u mňa pohnojil toľko vecí a toľkokrát, že klesol na spodné rebríčky ľudskej existencie.

Lupin nedokázal skryť prekvapenie ani rozhorčenie z môjho správania, no doposiaľ nekomentoval, že som ho mala úplne na háku, a posadil sa na kraj kresla.

"Nič ťa nenapadá?" zamračil sa a myslel to ako vážnu otázku od vážneho človeka vážnemu človeku.

Čo mu nevyšlo, bolo, že jedna časť tejto rovnice o troch vážnych neznámych trošku zaostávala.

"Ideme hrať hry?" zamrkala som vzrušene.

K vážnosti som sa nedokázala dokopať aj keď som chcela... Ok, nechcela som.

Proste som na Lupina mala NERVY!

"Myra!" okríkol ma odrazu a ja som zmiernila škľab na mojej tvári a sústredila sa na jeho tvár. "Čo je to s tebou?" vydýchol zúfalo a ja som pokrčila ramenami.

"Čo so mnou má byť? Iba ma to už nebaví."

"Nebaví ťa snaha o záchranu života?"

"Možno. Skutočne to stále musíme riešiť?" prižmúrila som oči a použila tón, akoby som dopredu nepoznala jeho odpoveď.

"Pre teba je možno ľahké nebrať to vážne, ale ja tvoju pomoc- i keď to nerád priznávam- potrebujem."

Vzdychla som. Ako veľmi by som si priala, aby bol druhým vlkodlakom na tejto škole ktokoľvek iný.

"Seriózne," posadila som sa a naklonila dopredu. Zbystril v domnení, že ma presvedčil spolupracovať. "Neviem nič, čo by sme obaja nevedeli už pred dvoma týždňami. Vtedy nás lovec prichytil a my sme v domnení, že sme to uhrali. Ak mám byť úprimná, uhrali sme veľké prt. Ten človek to o nás vie a pri najbližšom úplnku po nás stopro pôjde. A nie je nič, čo by som s tým mohla urobiť. Nič, čo by dokázalo zachrániť tvoj zadok."

Lupin na mňa zamrkal. Uvedomovala som si, že sa chovám ako prvotriedna čúza a že keby náš rozhovor počúval ešte niekto iný, pokojne nezainteresovaný, za moje správanie by ma prefackal. Ale spolieham na to, že až Lupin bude tento náš malý dialóg reprodukovať Blackovi, nebude vedieť tak presvedčivo napodobniť moje ignorantstvo a namyslenosť, a Black sa na mňa preto ani tak moc nenaštve. Lebo to je asi to jediné, čo mi bráni v tom poslať Lupina do horúcich... krajín, samozrejme.

Kto by to bol povedal? Stále musím rozmýšľať nad tým, že to je iba Blackov trik. Niečo ako infiltrácia do nepriateľského tábora. Black je, každým pádom, dobrý infiltrátor.

"Myslíš, že to o nás vie?"

"No, potvrdené na papieri s jeho podpisom to nemám, ale povedala by som, že to je uzavretá diskusia."

"Ako si môžeš byť taká istá?"

"Povedzme, že som naňho narazila v našej spoločenskej miestnosti. To bolo chvíľu pred tým, ako som ho kliatbou vyhnala von."

"Č-Čože?!" vyhŕkol Lupin a niekde v hlave mu to poriadne štrotovalo, aby pobral všetko, čo som mu práve zdelila.

V jeho tvári sa naraz objavilo toľko emócií, že som musela prehltnúť smiech. Už len za to by mi mali dať Bobríka Sebaovládania.

"Uznaj, čo by si robil ty, keby si len tak vyjdeš z izby a ten chlap by snoril pri dverách tej mojej?"

"Neviem... Išiel to nahlásiť?"

"A tým Dumbledorovi oznámiť, že ty alebo ja sme vlkodlaci. Uvažuj," prižmúrila som oči a naklonila hlavu s jedovatým úsmevom.

"Dobre, ale použiť prútik? Mohol ťa udať. Tým by si to posrala mne i sebe," rozhodil rukami a asi to bolo fakt vážne, keď povedal sprosté slovo.

To sa poviééé!

"Na druhý deň odišiel, takže to asi také strašné nie je."

"Odišiel, lebo vedel, že našiel to, čo tu hľadal. Stačí mu vrátiť sa až pred úplnkom. Ja... Doriti, čo si si myslela?!"

"Moc som nemyslela. Mesačný elixír a tak. Buď rád, že som použila prútik a nie železnú tyč alebo zuby."

"Buď rád? Myra... Ako to, že si mi to nepovedala?"

"Nebola príležitosť."

"Kedy sa to vôbec stalo?"

Počúva ma vôbec?!

"Deň pred jeho odchodom."

"Ako mám vedieť, kedy presne odišiel?"

Aha, to viem iba ja vďaka Faustovi. No nič teda.

"V nedeľu."

"Takže je preč takmer týždeň bez toho, aby som vedel prečo. Aby som vôbec vedel, že je preč a nemusel po chodbách chodiť ako na ihlách zo strachu, že ma niekde odhalí. Aby som vedel, že pri najbližšom úplnku mám čakať na popravu. Je mi jasné, prečo si sa s takým niečím nepotrebovala podeliť," precedil napokon, no do hlasu sa mu dostával strach. Ten istý, ktorý som ja musela vyplakať v Siriovom náručí.

Ale dohája...

"Povedala by som ti to. Len som nebola vo forme, okej? Ide o to... On to vedel, Lupin. Z jeho pohľadu bolo jasné, že to o nás vie. A keď ma uvidel v komnatách hlavných prefektov, zatiaľ čo by som mala byť v Slizoline? Nepotreboval viac. Preplo mi, elixír do toho... Skrátka som to nevydržala s nervami a odhodila ho preč. Nič sa mu nestalo- nanešťastie- iba sa postavil, povedal, že ma do Azkabanu dostane živú či mŕtvu a odišiel. Deň na to zmizol. Nebolo to práve tým, že by konečne našiel čo hľadal." Lupin po mne hodil záhľad hodný... no, mňa, a tak som to poopravila. "Možno som mu to potvrdila, to je fakt, ale vedel to už pred tým. A stále lepšie, ako keby sa dostal do tvojej izby, našiel tam asi tucet elixírov proti zraneniam a potom si nás podal vo Veľkej sieni i so svojou modrou šatkou."

Povedzme, že ten jeho prehnane ublížený kukuč zapracoval. Neznamenalo to, že mi viac nelezie na nervy, len som sa začala správať opäť ako dospelá.

A dospelí klamú. Ja aspoň upravujem pravdu- pretože, vezmúc to globálne, okrem Fausta som mu povedala všetko.

"Povedal, že ťa tam dostane živú či mŕtvu?" spýtal sa ticho Lupin a jeho pohľad so mnou súcitil.

Len to nie, prosím.

"Možno použil trochu drsnejšiu formuláciu, ale odkaz bol jasný."

Nepochybujem, že mu Black povedal o mojom malom 'vystúpení', o to viac ma ten jeho pohľad štval.

"To ti asi príliš nepomohlo po tom vyčerpaní, že?"

Ako pekne to nazval- vyčerpanie. Žiadny kolabs, zlyhanie, choroba, reset. Vyčerpanie. Štajlové a na úrovni.

"No, asi už vieš, že to bola ona povestná posledná kvapka."

"Viem?" podivil sa Lupin a ja som sa naňho musela pozornejšie pozrieť, aby mi došlo, že nevie. Vážne nevie- takže Black držal jazyk za zubami.

Svet zhranatel a na Rokforte sa učia tučniaci.

"Ale nič, zabudni," odmávla som to rukou. Ak mu to nepovedal Black, prečo by som mu to, prepánajána, mala hovoriť ja?

"Moc mi to vážne nepomohlo, ale vyrovnávam sa s tým po svojom."

"Že na to kašleš?" Opäť sa mu v hlase objavil ten nesúhlasný, priam odsudzujúci tón, ale aspoň sa ho snažil nedať najavo.

"Psychologický výraz je, myslím, popretie."

"A hodláš robiť aj niečo iné ako popierať? Teraz, keď je jasné, že nás bude čakať za bránou Rokfortu len čo vyjde spln na oblohu?"

"Vlastne mám jeden plán."

"A to?"

"Pôjdem na pár dní domov pre neodkladné rodinné záležitosti," vysvetlila som so zadosťučinením v hlase a úsmevom na perách.

No keď som videla jeho tvár, všetku srandu mi to pokazilo. Ohrnula som pery v znechutení a postavila sa k odchodu- dosť bolo pre dnes samaritánstva. Raz ma to určite zabije- a možno rýchlejšie ako lovec.

"Si pozvaný," dodala som pri odchode, takže som nevidela ako sa tvári, ale obavy- aspoň táto jedna- z neho spadli ako obrovsý balvan. Jeho rachot som mohla počuť.