Blackovi sa tým utešovaním podarilo ma rozplakať tak strašne, že ma napokon musel odprevadiť až do mojej izby.

"Za to môžeš ty!" obvinila som ho hneď za dverami a odtiahla sa od neho, no on ma k sebe nasilu opäť pritisol.

"Pššš, len pokoj..."

"Prestaň ma stále objímať, dohája," precedila som a odtiahla sa od neho. Chvíľu na mňa skúmavo hľadel, asi hádal, či mi má naozaj dať pokoj, alebo či je to len póza, no keď som potiahla nosom a trhlo mnou, ako som sa snažila prehltnúť plač, prevrátil očami a opäť sa po mne natiahol.

"Ale no, nevadí mi, že plačeš."

"Mne to vadí!" okríkla som ho, čo nebol najlepší nápad, pretože sa mi zlomil hlas a zase som zatiahla.

Podarilo sa mi znovu ma objaťť- bolo to ako priama úmera. Čím viac som sa mu chcela vyhnúť, tým viac sa snažil prekaziť mi moje snaženie.

"Nechaj ma! Ty si na vine!" Odtrčila som ho a uskočila k posteli, no on ma znova pritiahol k sebe.

"Myra, plač ti pomôže. Možno si vyliečila telo z toho náporu, no potrebuješ uľaviť i mysli."

"Prestaň s tými kecami, Black, dobre?! Nie som žiadna pipina, ktorá sa zrúti pri pohľade na myš!"

Znova som sa vymanila z jeho objatia, ale nech sa prepadnem, ak sa dá Blackovi utiecť ľahko. Možno to je tým jeho baliacim trikom. Zakolísala som a posteľ- ktorá veľmi nevhodne stála v ceste- ma donútila si na ňu buď sadnúť, alebo na ňu doslova zletieť. Radšej som si sadla.

Black so mnou, podotýkam, pretože som sa ho stále nevedela zbaviť. Bol ku mne ako prilepený.

A opäť ma objal, i keď to ma k slzám nútilo znova a znova.

"Myra, láska, to je dobré. Nevadí mi to. Nikomu to nepoviem."

"Ale ja už budem do smrti vedieť, že som sa pred tebou citovo zrútila. To je horšie!"

Black sa krátko zasmial, ale bol to- podobne ako u mňa- zúfalý smiech.

"Ale no tak! Na toto sú priatelia."

Tento raz sa mi z jeho náruče nepodarilo vymaniť ani na sekundu. Asi už prišiel na moju taktiku. Dočerta!

Ibaže jeho slová ma nútili stále k väčšiemu a väčšiemu plaču. A to nehovorím len o slzách- červená tvár, sopeľ, uškriekaný hlas. Skrátka full balenie.

"Nie sme priatelia! Ani to nevyslovuj!" opakovala som hystericky a zadúšala sa vzlykmi.

Ako môžeme byť priatelia, keď mu nehovorím ani len polovičnú pravdu? Ako môžeme byť priatelia, keď mu klamem, keď ho vodím za nos, keď si vymýšľam a ani brvou nepohnem?

Ako môže byť mojím priateľom, keď za vidinou vlastného bezpečia ohrozujem jeho najlepšieho priateľa a v konečnom dôsledku i jeho?

"Sme, či sa ti to páči alebo nie."

"Black!" okríkla som ho nahnevane, pretože to očividne stále nechápal, no jediné, čo sa mi opäť dostalo, bolo jeho utešovanie. Znova a znova mi šepkal, že sa nemám báť. Že je pri mne. Že je môj priateľ.

Ak je toto priateľstvo, tak s Faustom sme sa k tomu ani len nepriblížili. Išli sme opačným smerom.

Jeho pevné, no nežné ruky ma hladili po vlasoch a po chrbte, hlavu som mala skrytú v jeho hrudi a tak som mohla vdychovať jeho vôňu, či počuť tlkot jeho srdca.

A vtedy sa stalo niečo vážne divné.

Bolo to ako zázračný nápoj. Nikdy som nič podobné nezažila- nemala som k tomu príležitosť- ale jeho prítomnosť upokojila nervy v mojom tele a ja som v jeho náručí ostala nehybná.

Slzy mi ďalej tiekli a zmáčali mu oblečenie, ale keďže si za to môže sám, rozhodne sa nebudem ospravedlňovať.

V tú chvíľu som mu bola tak vďačná!

Chcela som sa odtiahnuť, no nepustil ma.

"Sirius..." šepla som potichu a on- pravdepodobne zo šoku- povolil.

No nechcela som sa odtiahnuť úplne. Chcela som mu iba pozrieť do tváre a uvidieť to, čo som v nasledujúcej sekunde skutočne uvidela.

Porozumenie, oddanosť, ochotu. Lásku. Priateľskú, ale to nevadilo.

Black bol idiot a mal svoje chyby, no neodsudzoval ma tak, ako to robili ostatní. Neodsudzoval ma tak, ako ma kedysi odsudzoval.

Ruky som mala stále uväznené v jeho objatí, no i tak som sa k nemu naklonila a bojazlivo pritisla pery na jeho ústa v našom vôbec prvom bozku.

Všetko stíchlo, akoby sa utíšil tisícový dav a ostal na nás hľadieť. Čas na okamih stratil svoju funkciu. A potom rozprávka skončila, pretože som si uvedomila, že sa nehýbe.

Zmeravel, no neodtiahol sa, a tak som sa k nemu privinula bližšie a pobozkala ho pevnejšie.

Dotyk jeho pier bol teplý a jemný, no nehybný.

Odtiahla som sa a opäť mu pozrela do očí. Všetky tie krásne pocity zmizli a ostal jediný- zmätok.

Tretíkrát som ho pobozkala a tento raz zabudla na všetko váhanie. Ako jeho objatie od šoku povolilo, dokázala som si uvoľniť jednu ruku a tou som ho pohladila po krku a pritiahla si ho bližšie.

Koľko popohnaní ešte chcel?!

Pootvoril pery, no neopätoval mi bozk, iba trhane vydýchol. Cítila som jeho váhanie, bojoval so mnou.

No tiež som cítila, ako sa jeho pokožka zahriala a ledva dýchal. Buďte si istý, že ma chcel.

Akýsi hlas niekde v mojej hlave na mňa kričal, že to nie je správne, ale ja nedávam na rady ľudí, ktorých poznám- tak čo tam po nejakom hlase? Bolo mi to ukradnuté, pretože som to chcela urobiť. So mnou to už tak býva- možno preto som tam, kde som.

Opäť som sa odtiahla, pretože som chcela vedieť, ako sa tvári, no nestihla som to.

Akoby sa v ňom niečo zlomilo, váhanie zmizlo a on si ma pritisol úplne k sebe a pery vášnivo prisal na moje.

Telom mi prebehla vlna elektriny a usadila sa v podbrušku.

Ak ste sa nikdy nebozkávali so Siriusom Blackom, neviete, čo to obnáša. A aké rozkoše to so sebou prináša.

Jeho bozky boli nežné, no nie jemné. Chceli viac, požadovali viac. Dávali najavo, že mu nestačí nič, čo by som mu mohla dať, ak to nebude všetko.

Pohrával sa s mojimi perami, s mojím jazykom, tisol ma k sebe. Takmer som nedokázala polapiť dych, no chcela som to i ja. Dať mu to, čo chce. Ukojiť svoju túžbu, utĺmiť svoj nepokoj. Zabudnúť na problémy a vychutnať si to.

Len jeho bozky ma privádzali k šialenstvu a mne došlo, prečo je pre dievčatá môjho okolia takou drogou.

Ľahol si a mňa vzal zo sebou, ako som to pred chvíľou urobila ja jemu. No tento raz to bolo mnohonásobne príjemnejšie- pre oboch. Jeho ruka mi zišla po celom chrbte až k okraju džínsov, cez ktorý sa jeho prsty prehupli a jeho dlaň pohladila môj zadok, no zišiel ešte nižšie a pevne stisol moje stehno.

Dych sa mi zasekol v hrdle- akoby som už tak s touto funkciiou nemala problémy- no potom urobil niečo ešte odvážnejšie. Veľmi skúsene- na jeho vek až príliš- moje stehno nasmeroval tak, aby som ho nohou mohla objať okolo pása a tak sa k nemu dostať intímne blízko.

Odtiahol pery od mojich úst a vlhkou cestičkou jazyka a pier sa dostal až ku krku, kde pokračoval v rozkoši. Neprestával mi masírovať stehno ani zadok, tisol sa ku mne, jeho prsty boli požadovačnejšie ako jeho ústa.

Rukami som mu zišla cez hruď na brucho a tam na okamih zotrvala. Táto partia si zaslúžila pozornosť, viete?

A napriek tomu, že hladiť ho mi spôsobovalo asi viac potešenia než jemu- a možno, možno mi to spôsobovalo i viac potešenia ako jeho dotyky- ak som mu chcela dať viac, nemohla som tam ostať. A on chce viac- mala som k tomu hmatateľné dôkazy.

Ruky som mala roztrasené túžbou, zbesilý dych tiež príliš nepomáhal, no napokon sa mi podarilo dostať gombík z dierky a rozopnúť zips na jeho džínsoch.

V tom som ale na zápästiach pocítila pevný stisk a v ďalšej stotine si uvedomila, že necítim jeho pery na svojej pokožke.

Otvorila som oči a sklonila tvár k nemu. Stretla som sa s jeho vykoľajeným výrazom- no nedokázala som určiť, či je tak rozhodený zo mňa alebo zo seba samého.

V očiach sa mu zjavilo odhodlanie.

Ruky mi vytiahol až k svojej tvári a pobozkal ma na obe dlane.

"Takto nie," pokrútil jemne hlavou a napriek nežnosti v tvári to povedal pevne. Odtiahol sa- či skôr mňa odtiahol od seba- a nahlas prehltol.

"Nie je to to, čo si chcel?" zamračila som sa, nahnevane i nechápavo.

Jemne sa usmial a pohladil ma po líci s priam otcovskou nežnosťou.

"Pokoril by si tú výzvu, ktorú si si dal v tom výklenku. Vyhral by si. Nie je to to, čo si chcel?" zopakovala som, môj hlas vygradoval.

"Byť náplasťou na tvoje ustráchané, zranené srdce? Myslíš, že o toto mi išlo?"

Myslela som, že mu to bude jedno. Veď je to Black, prepána!

Musím začať prehodnocovať svoje názory na všetkých okolo. Buď si pár ľudí vymenilo telo, alebo som v odhadovaní ľudí ešte neschopnejšia, než som sa obávala.

"Takže ma nechceš?"

No ok, ak sa nad tým zamyslím, chápem to- prečo by ma mal skutočne chcieť? Veď som... Poznám sa. Aspoň seba viem odhadnúť dokonale. I ja by som sa nenávidela.

"Takto nie," pokrútil smutne hlavou.

Posadila som sa, hrdo sa vystrela a zhliadla naňho s priam opovrhovaním.

"A ak ma nebudeš môcť mať inak?" ozvala som sa pohŕdavo. Odrazu som naňho bola nahnevaná.

"Tak ťa nebudem mať vôbec, ak to má byť iba preto, aby si zabudla," posadil sa tiež a v jeho hlase sa odrazilo, že ho moje slová zranili.

"Prečo by ti malo vadiť, že je to kvôli zabudnutiu?"

"Pretože ťa nenechám unikať pred problémamy tým, že so mnou budeš spávať. Na to si ťa príliš vážim. Čo sa asi nedá povedať o tebe."

"Vážim si ťa," povedala som zarazene, no pravdivo.

"Nevážiš si seba, Myra."

Zarazila som sa. V miestnosti nebola vášeň, medzi nami nebola láska a z našich dotykov nevyžarovala túžba. Cítila som iba bolesť, strach a pachuť nespokojnosti.

Došlo mi, že toto je priateľstvo. Nešlo mu iba o to dostať ma do postele, ukázať mi, že som sa mýlila, keď som mu vzdorovala. Nešlo o to ulahodiť mojím potrebám a urobiť pre mňa čokoľvek, na čo si ukážem.

Išlo o to postaviť sa mi, ak robím zle. Povedať mi, že som slizolinská sviňa, ak sa chovám ako krava. Vzdať sa vlastných túžob pre dobro toho druhého.

"Po dnešku sa mi asi budeš oblúkom vyhýbať," vzdychla som a bolestne sa zasmiala.

Pridal sa k môjmu smiechu, no potom si ma pritiahol do náručia, so mnou sa uložil na chrbát a uvelebil sa tak, aby bolo jemu i mne pohodlne.

Zavrela som oči a začal ma dostávať onen pokoj, ktorý mi tak zázračne vedel navodiť, no vyrušil ma ešte jeho zvodný, typicky blackovsky záškodnícky smiech.

"Po tom, čo si mi práve predviedla? Miláčik, tak po tomto sa ma už nezbavíš."

Musí sa mu nechať, že som zaspávala s úsmevom na perách. I keď inak, než som si myslela.