Už dlhšie mám podozrenie, že tie Pomfreykine kvapky ma menia na zeleninu, ale ešte aj na nevnímavú zeleninu? Kaleráb je vnímavá zelenina, ten to nebude- škoda, vždy mi bol sympatický. Možno petržlen, ten vyzerá byť dosť mimo dianie.

"Je to asi polhodina, čo tu stojím," pokračoval Black vo svojom výstupe a ja som svojím výrazom musela dať najavo mieru svojej (ne)dôvery k takému prehláseniu, pretože prevrátil očami.

"Okej, tak menej. Ale i tak by si si ma mala všimnúť hneď." Podľa nejakého zákona o vyžarovaní Blacka, stopercentne.

Obzrela som si ho a opäť sa utvrdila v tom, že tento chlapec má k dokonalosti iba veľmi malý kúsok- a možno to ho robí tak sexy. Nie dokonalosť, ale to niečo, čo mu k nej chýba.

Na sebe mal čierne tričko s dlhým rukávom a na tom zelenošedú károvanú športovú košeľu s krátkym. Rifle mal približne tie isté ako obvykle a opálenú tvár o niečo krajšiu. Rolu v tom isto zohrávalo svetlo typické iba pre knižnicu- iba tu máte pocit, že ste potme, i keď okolo svieti milión svietnikov. Ich netypická žltá žiara sa tu od všetkých tých políc odráža v akomsi zvláštnom odtieni a všetko tu vyzerá byť viac bezchybné. Jeho vlasy vyzerajú byť ešte čiernejšie a jemnejšie, jeho pleť hladšia, úsmev krásne biely a rovný.

Smutné bolo, že on to všetko mal i na priamom slnečnom svetle, na ktorom väčšina ľudí vyzerá ako idioti.

Zvláštne, že napriek faktu, že o Blackových chybách viem svoje, pri pohľade na jeho výzor kašlem ako na tie osobnostné, tak na tie výzorové (i keď tých zas toľko nie je).

"Možno je to znak toho, že by si sa mal pokúsiť pribrať."

"Veľmi vtipné." V jeho očiach som napriek ležérnemu tónu počula náznak zdesenia- o čo, že dnes si zrkadlo užije pohľadu na svojho nahého pána minimálne na hodinu?

Závisť.

"Okej, niečo si chcel?" oprela som sa dozadu a venovala mu kúštek viac pozornosti. Už tak ma vyrušil, takže budem v práci pokračovať neskôr. Takto si môžem aspoň otestovať, či som po tom elixíre pozornosti ešte schopná.

"Áno. Čo robíš?"

"To je to, čo si chcel?" zaškľabila som sa, naklonila sa dopredu a opäť vzala do ruky brko. Ak vážne nechce nič dôležité, za pozornosť to i tak stáť nebude a môj výskum týmto ide do večných lovísť.

"Hej, nezaspal by som bez tvojej odpovede na túto otázku," vrátil mi úškľabol a posadil sa.

"Tak keď už to musíš vedieť, doháňam minulý týždeň."

"Tak to máš ľahké, veľa sme toho nerobili."

"Je mi jasné, že konkrétne ty si toho veľa neurobil, ale ostatní áno."

"Ostatní ako kto?"

"Ako Faust."

"Kto iný," zaksichtil sa Black a ja som brko položila naspäť, opäť sa oprúc dozadu. Pridala som ešte aj prekríženie rúk na hrudi, len tak pre efekt.

"A to má znamenať čo?"

"To nemá znamenať nič," pokrútil Black hlavou, ale výraz v jeho tvári hovoril za všetko.

Samoľúbosť, samoľúbosť, nadutosť a istá samoľúbosť.

Tento výraz zvyknú mať pri rozhovore so mnou všetci. Niečo si tým dokazujú, alebo za to môžem ja?

"Chcel si moju plnú pozornosť, máš ju mať. Čo máš proti Faustovi?"

"Okrem toho, že je to arogantný, dosebazahľadený týpek, ktorý si dáva vážne záležať, aby všetci vedeli, že on je tým najlepším zo všetkých- vôbec nič. Ale čo ty na ňom vidíš?"

"Čo na ňom vidím?" zamračila som sa nechápavo.

Akože- čo na ňom vidím? Je to môj kamarát, čo by som na ňom mala akože vidieť? Kto iný, ako spolužiak pomlčka kamarát z rovnakej fakulty, ktorý so mnou zdieľa väčšinu hodín, by mi mal dať úlohy? Červená čiapočka?

"Ale no tak. Odkedy si bola chorá je stále pri tebe. A ty sa zdáš, že je to viac než len v pohode." Príjemným prekvapením bol jeho hlas pri tomto rozhovore- vôbec nie žiarlivý, skôr vážne zvedavý.

"Hm, neviem, ale v tvojej ríši sa tomu tuším hovorí priateľstvo."

"Och, lebo on na teba rozhodne pozerá ako na najlepšiu kamarátku," uchechtol sa cynicky Black.

"Neviem, o čom to hovoríš."

"Že na teba pozerá ako na niečo, čo je jeho a s čím sa nehodlá deliť."

"A ty do toho zase príliš vidíš, Black."

Somár, už ďalej od pravdy byť ani nemôže. Ja na Fausta rozhodne v poslednej dobe pozerám nejak divne- ale ešte nie som v procese pripustenia si dôvodu- ale Faust na mňa pozerá približne rovnako. Jedinou zmenou je fakt, že dáva pozor na moju i Lupinovu výbušnosť 24/7.

"Ako myslíš. Každopádne," naklonil sa dopredu a nahodil ten gangsterský výraz, akoby sme dohadovali plán ako okradnúť bossa z inej časti mesta, "čo mala znamenať tá tvoja choroba?"

"Black, je streda a ja som v pohode už od soboty. To ťa to napadlo až teraz? Buď ti vážne moc neležím na srdci, alebo máš dlhé vedenie."

"Mal som iné starosti." Zaškľabil sa, takže bol samosebou s nejakou babou.

"A to?" Za opýtanie nič nedáš a ako vravievala moja stará mama- keď sa škvarí, tak je zábava.

No dobre, to som si vymyslela, ale znelo to dobre, nie? Tak tradične, že sa oplatí to dediť v rodine. Možno tento obyčaj zavediem ja.

"Teraz sa pýtam ja, keď dovolíš."

"A ty máš koľko? Desať?"

"Po niektorých zážitkoch s tebou som zostarol minimálne na štyridsať."

"Pozor, to ťa čochvíľa chytí kríza stredného veku."

"Nie si mi ty nejaká veselá, keď už lovec nie je na hrade?"

"Mama nie je doma, robím párty," prikývla som smrteľne vážne a mala čo robiť, aby som neprevrátila očami. Black je niekedy horší ako tŕň v päte. Vlastne v akejkoľvek inej časti tela.

"I tak je zvláštne, že sa odrazu vyparil. Nehrá v tom náhodou tá tvoja choroba nejakú rolu, však?"

"Čo presne sa pýtaš?" zamračila som sa. To, že mi dal Lupin pokoj, vystrašený tým, ako ma v poslednom rozhovore dohnal až k zvracaniu, navyše odpísaný Faustom zo sobotnajšieho večera, neznamená, že sa do mňa nemôže pustiť Black.

Najstrašnejšou vlastnosťou tohto chlapca je, že koná výhradne na vlastnú päsť. Nepýta sa, prečo niektoré veci neriešia tí, ktorých sa týkajú. Proste príde a začne rýpať do všetkého, čo mu príde zaujímavé.

"Čo hovorím, je, že by si isto neohrozila seba ani Lupina zatajovaním nejakých informácií, že?"

"To je otázka alebo prejav dôvery?" pokračovala som v hre na nechápavú, i keď už to išlo na nervy i mne. Ale s pravdou som na svetlo vyjsť nemohla a toto mi aspoň získavalo čas. Ako keby sa práve v noci pred vašou rannou popravou posúval čas.

Black sa však prestal usmievať a uprene sa na mňa zahľadel. Bez toho, aby čokoľvek povedal, sa naklonil cez stôl bližšie ku mne, na čo som sa reflexívne odtiahla. Neviem, či by mu menšia vzdialenosť medzi nami pomohla prečítať moje myšlienky, ale mne určite väčšia vzdialenosť pomôže necítiť sa tak nepríjemne.

"Niečo tajíš, dohája, a mňa strašne žerie, že to nemám ako dokázať," povedal, na moje prekvapenie vôbec nie nahnevane, ale akoby sa mu nedarilo prekuknúť kartársky trik, ktorým si z neho robím prdel. Sršala z neho nespokojnosť, nie hnev či obavy. Išlo čisto o uspokojenie jeho ega, že je tak dobrý, že ma odhalí.

Neviem, či je to dobrá alebo zlá správa.

"Black, tak celkovo nechápem, prečo by som to mala riešiť s tebou, ale budiš. Vyjasníme si to, nech mám raz a navždy pokoj s touto témou. Moja takzvaná choroba bolo iba maskované vyčerpanie, nikdy som netvrdila niečo iné. Teraz som v pohode a som presne tam, kde som bola pred posledným úplnkom. V strede ničoho. Bez informácií, bez odpovedí. Dokonca bez správne položených otázok. Iba Lupin má stále potrebu na mňa hľadieť ako na prameň všetkej múdrosti a to je i jedna z príčin môjho resetu. A to, že sa mi teraz vyhýba, je iba následok toho, že si to uvedomuje. A že ty do mňa rýpeš namiesto neho a ja nezvraciam, ešte neznamená, že tebe toho poviem viac len preto, že si menej stresujúci."

Black na mňa chvíľu hľadel bez akéhokoľvek výrazu, až napokon žmurkol.

"Potom dobre. Len to som chcel."

Po krátkom zaváhani som prikývla a prisunula si učebnicu bližšie. Skončili sme, nie?

"Som menej stresujúci?" naklonil sa s pobaveným výrazom bližšie a ja som prevrátila očami.

"Prosím, už vypadni."

"Ale no tak, škola počká!" vykríkol, čím si vyslúžil hlasné odkašlanie knihovníčky.

Niekedy to tu viac pripomínalo kláštor ako knižnicu. Ale musím uznať, že práve to ticho, chlad a samota to tu pre mňa robili príťažlivým.

"Na čo má čakať?"

"Až stráviš nejaký kvalitný čas so svojím kamarátom číslo jeden."

"Ty máš byť môj kamarát číslo jeden?" zdvihla som takmer znechutene obočie.

"A snáď ním nemá byť tá robotická náhražka diabla."

"Toto pomenovanie by sa mu iste veľmi páčilo, odkážem."

"Och, to už mu musíš povedať všetko?"

"Prečo presne ťa to žerie? Aj tebe Lupin povie vždy všetko. I keď mu to výslovne zakážem."

"Ale my sme priatelia, Myra. Nie len ja a Lupin, ale i ty."

"Vidím, že tu sa z miesta nepohneme. Kašli na to."

"Povedala si mu aj... tamto?" Kývol na mňa a potom niekam do priestoru. Iba vďaka nadpriemernej inteligencii mi došlo, že hovorí o vlkodlačej tématike, až tak nepriehľadné gesto to totiž bolo.

Technicky vzaté som mu to nepovedala ja, prišiel na to sám. Ale to sa asi neráta.

"Vieš, to nie je práve fakt, o ktorý sa oplatí podeliť." Čím som nepovedala nie.

Ona ale pokýval hlavou- asi sa odo mňa už stihol niečo naučiť.

"Vie to, či nie?" nedal sa odbiť a ja som po ňom takmer hodila brko. Neviem, asi by tak dobre neletelo, ale stále po ňom môžem hodiť atrament. Juuu, tak to by mu pekne zmodral úsmev na tvári.

Dala som si záležať na svojom pohľade. Chcela som, aby mu odniesol správu, že mi lezie na nervy a rozhodne s ním nebudem viesť túto debatu.

Nafúkol líca a trucovito na mňa pár sekúnd hľadel, potom však kývol rukou a zasmial sa.

"Ále, vezmi to čert. Tak, čo podnikneme my dvaja?"

Vzdychla som a pokrútila hlavou.

"Ja sa tu učím, Black."

"Veď práve, potrebuješ pauzu."

"Potrebujem to dokončiť. A potrebujem, aby si mi dal pokoj."

"Ale no tak, láska, nemôžeš ma odmietnuť. Nie po takmer dvoch týždňoch bez tvojej nádhernej spoločnosti."

"Možno si ma mohol prísť pozrieť, kým som bola chorá."

"Akoby ma Pomfreyová pustila."

"Pýtal si sa?"

"Ani som nemusel," usmial sa na mňa prefíkane a ja som nakrčila nos.

"Merlin, ty si tak vtieravý."

"Ja tomu hovorím vytrvalý."

"Je to otravné."

"Ale účinné," zazubil sa a ja som si v milisekunde uvedomila, že má pravdu.

Zase ho nepošlem preč, tento raz dokonca zanedbám školu. To je modelový príklad článku v Almanachu záhad.

*****

"Vyhrali sme, to je najdôležitejšie."

"Chytač bifľomorského tímu mal v oku Pavúčnatku," oponovala som.

"Tak ho nemali postaviť do hry, komu na tom záleží?" nedal sa Black.

Hej, bavíme sa o metlobale. Až tak hlboko som sa ocitla po chvíli s ním. Rýchlosť, že?

"A už je zdravý?"

"Nebodaj sa zaujímaš o zdravie nejakého chalana, ktorého nepoznáš?"

"Nie, ale teta Pavúčnatku už mala a viem, že je to dosť na hovno vec. Nevedela sa trafiť ani do pohára, keď si nalievala vodku. Bolo to žalostné."

"Neviem, úplne bytostne ma to nezaujímalo, ale môžem ti to zistiť."

Pokývala som hlavou- je mi to vlastne úplne jedno. Divím sa, že som sa naňho vôbec spýtala.

Chvíľu sme išli v tichosti- potom, čo sme ešte chvíľu otravovali knihovníčku, ma Black povodil po pár skrýšach na Rokforte- ako o nich, dočerta, vie?!- a napokon sme si ukradli po koláčiku z kuchyne.

A napriek tomu, že som sa dnešný večer cítila veľmi príjemne, tá téma sa okolo vznášala ako smrad. Ignorovať som ju mohla- ale bola tu.

"Tak to vyklop," vzdychla som, keď sme zastali pred vchodom do mojich izieb. Tu sa Blacka môžem ľahko zbaviť, keby začal ísť do porobností.

"Vážne nevieš, prečo na vás Mesačný elixír nepôsobí?" nedal sa príliš ponúkať.

"Len na toto si celý večer čakal, čo?" zamračila som sa vykoľajene, ale i mierne pobavene.

Kto by Blackovi a jeho neokrôchanosti odolal?

"Fajn! Fajn. V skutočnosti neviem, prečo to nefunguje, ale mám taký pocit, že to ani fungovať nezačne. Neviem, ukameňuj ma, keď chceš, ale je to inštinkt. Možno za to môže Lupus Natus, ale práve tohto sa nebojím."

Fakt, že títo ťuťmáci o Lupus Natus nič nevedia, mi hrá do kariet... Čo?! Vy ste si mysleli, že mu poviem pravdu? Až tak ľahko sa zmanipulovať nedám, sorry.

"A čoho sa bojíš?"

Zasekla som sa, pretože som zlou kombináciou slov povedala viac, ako som chcela.

Vzduch okolo nás sťažkol a zrazu bolo príliš ťažké nasať ho do pľúc. Dusila som sa vlastnými myšlienkami, obavami. Strachom.

"Black, nech-"

"Myra," povedal ticho, no rázne, moje meno a pristúpil ku mne. Chrbtica sa mi napla, ako vždy, keď sa dostal príliš blízko a ja som pocítila mravenčenie v končekoch prstov.

Leví podiel na tom mala jeho vôňa- ako u všetkých "svojich" nápadníkov som ju mala vyrytú v čuchovej pamäti. Drevitá vôňa vanilky so sviežou troškou citrusov.

"Hovor so mnou."

"Nechcem," povedala som hlasnejšie, ako som myslela že poviem, ale tak nepresvedčivo, že som si takmer strelila facku.

"Komu inému by si to mohla povedať? Faustovi? Remusovi? Napíšeš to mame v liste? U Merlina, veď ma poznáš. Nemám v úmysle ti ublížiť a rozhodne sa nemáš prečo hanbiť."

"Ja sa ale neh-"

"Čoho sa bojíš?" priblížil sa ešte o ten posledný milikrok a ja som ostala lapená v jeho pohľade. I keby mi ešte ostala nejaká- akákoľvek- vôľa mu to nepovedať, nemohla by som uhnúť tomu šedomodrému pohľadu. Vo vzácnych okamžikoch, ako bol tento, bol ten pohľad hlbší ako oceán.

Keď vydýchol, do nosa mi udrela jemná škoricová aróma. Koláčiky na večeri boli buď bez náplne posypané škoricou, alebo s jablkovou náplňou. Ja som mala ten náplňou. On zrejmne nie.

"Že tam pri najbližšom úplnku bude. Že bude čakať a donúti ma urobiť niečo, čo nebudem chcieť. Že mi prichystá pascu, ako to lovci robievajú nevinným vlkodlakom, a dostane ma," vydýchla som a do očí sa mi vtisli slzy skôr ako by jeden povedal "plač".

Ohľadne toho, ako som už po svojom kolabse v pohode... No, nie až tak v pohode, ako sa zdá.

Jeho tvár sa zachmúrila, no v očiach sa mu zračila nežnosť, ktorá ony slzy vyhnala z mojich očí a ony mi stiekli po tvári.

"Dočerta, Black!" vyštekla som plačlivo, no to už ma skryl v objatí.

"Nedovolíme mu to, jasné? Ani ja, ani Remus, ani James, ani Peter. Nedovolíme mu, aby tebe či Námesačníkovi čokoľvek urobil."

V hrdla sa mi vydral vzlyk, na čo ma Sirius stisol pevnejšie a stále dookola opakoval, ako ma ochránia.

No ja som neplakala, pretože som sa bála a potrebovala som ich ochranu.

Plakala som preto, lebo oni mi pomôcť nemôžu. To môže iba Faust.

Vy by ste neplakali?