"A čo chceš robiť teraz?" odstúpil odo mňa a pokrútil hlavou. V jeho hlase nebolo vôbec nič z toho, čo som začínala cítiť ja. Žiadna panika, žiadna neschopnosť, žiadne obavy.

Ako vždy vyzeral, že ho to ani za mak netrápi.

Je fajn s takým človek riešiť problém, je to v každom prípade zmena od istého neurotického paranoika. I keď ma z toho za chvíľu- a nebude to veľká chvíľa- porazí.

"Dostanem ho z tejto školy," pokrčila som ramenami, pretože viac som naozaj urobiť nemohla. Aspoň ma nič nenapadalo.

"Áno? A ako?" posadil sa do kresla a preložil nohu cez nohu, ako to má vo zvyku. Nikto nedokázal vyzerať mužne pri sedení ako žena, ale jemu som to zobala priamo z ruky.

"Poviem raditeľovi, že sa motal po našich miestnostiach."

"A riaditeľ bude vedieť, že ty alebo Lupin ste vlkodlaci. Geniálne."

V hlave sa mi ozval výbuch, ako celý môj plán krachol.

Faust má- veľmi nečakane- pravdu. Ak riaditeľovi poviem, že ten muž snoril u primusov, bude mu jasné prečo. Nepochybujem, že Dumbledore vie, prečo tu ten chlapík je. Takže vie, čo hľadá. A ja mu aj zdelím, kde to našiel. No nie som úžasná?

"Tak mu to nepoviem ja. Ale čo ak mu to povie ten chlap, aby ma Dumbledore vyhodil?"

"Že snoril u teba v izbe?"

"To vynechá. Že som vlkodlak."

"A podloží to čím?"

"Nemá žiadny dôkaz, pokiaľ viem. Dokonca nereagujem na elixír," pokrútila som hlavou bezradne, pretože ma nenapadal iný spôsob. Keď ma nič iné nenapadlo, neznamená to, že nič iné neexistuje. Iba že sa proti tomu nebudem vedieť dopredu ochrániť.

"Bude mu stačiť, ak povie, že som ho napadla. A nemusí ani spomenúť, že to bolo v primusských miestnostiach."

"Lenže on ťa nechce vyhodiť z Rokfortu, Myra. Iba ti tým vyhrožoval, aby ťa viac nahneval a vystrašil. Ak si tu, môže ťa dostať oveľa ľahšie."

"Ty mi tak pomáhaš," vzdychla som afektovane a on sa na mňa zamračil.

"Príde ti to málo?"

Zarazene som prehltla. Toto ma skutočne zahanbilo. Nie tak jeho slová, nie tak jeho tón. Ale ten pohľad.

On sám bol sebou pohoršený, až teraz som si to uvedomila. A zároveň mi došlo, že nemá žiaden dôvod mi pomáhať.

Naše priateľstvo predsalen nikdy nebolo priateľstvom. Nikdy v ňom nebola dôvera, povedala by som, že až na pár negatívnych emócií v ňom neboli ani tie. A ak má niekto riskovať meno- a aké meno!- a možno dokonca i slobodu či život, on je ten posledný, po kom by som to kedykoľvek skúšala žiadať. A on mi predsa pomáha- napriek tomu, že som sa k onej žiadosti ani len nepriblížila.

Došlo mi, že je mojím najsilnejším spojencom, a ja sa napriek tomu naďalej chovám ako arogantná koza, ktorá si potrebuje niečo dokázať.

V jeho očiach som mohla vidieť, že si uvedomuje presne to isté. Bol pre to nahnevaný, netrúfam si hádať či na mňa, alebo či na seba samého.

S tou mojou úžasnosťou to asi nebude také žhavé.

"Nemyslela som to tak. Ale som tak trochu v prdeli, takže sa ventilujem na tebe. Ja... Ospravedlňujem sa. Naozaj si cením, že sa zaujímaš."

Faust na mňa prenikavo hľadel a ja som potlačila husiu kožu.

"On mi pokoj nedá, však? Bude ma prenasledovať, až pokým ma nedostane." Faust pozrel do zeme, čo bola jednoznačná odpoveď.

Posadila som sa na gauč a opäť ma začala chytať panika. Ale Faustova prítomnosť bola ako hojivá masť. Alebo skôr ópium.

"Nie, ak mu v tom nezabrániš."

*****

Vážne postrádam základné prvky kreativity. Alebo čohokoľvek, čo by mi pomohlo vymyslieť plán, ako sa dostať z tejto kaše.

Zrejme ani Faustovi dnes nešla karta. Inak by sme predsa nemohli takmer hodinu sedieť v tichosti a obaja hľadieť do blba.

Hej, môj spoločenský život sa prejavuje rôzne.

Po danej hodine však prišlo vyslobodenie. A možno nie tak vyslobodenie, ako len zmena situácie. A možno proste prúser.

Do dverí vtrhol Lupin s Pettigrewom a my s Faustom sme vzhliadli.

"Myra?!" zhíkol Lupin a na okamih ho to úplne omráčilo.

"Už si zdravá?" spýtal sa Pettigrew, ktorý veľmi prekvapivo nazbieral viac duchaplnosti než jeho po každej stránke vyvinutejší priateľ.

"Dá sa to povedať o niekom, kto nebol chorý?" zdvihla som obočie. Ja som predsa chorá nebola. Len mi trochu preskočilo. To sa stáva.

"Som rád, že si opäť vo svojej koži," donútil sa povedať Lupin. Vážne- úplne som videla, ako mu tie slová na jazyku drhnú. Niežeby ich nemyslel vážne- skôr akoby mi chcel povedať niečo úplne iné.

"Ja..." začal po chvíľke trápneho ticha a ja som zdvihla obočie, pretože sa nevedel vyjadriť už pár sekúnd. Iba na mňa rozpačito hľadel.

"Ale nič," vydýchol po ďalšej sekunde (či dvoch) a ja som prižmúrila oči.

"Tak čo je?"

"Nič, neskôr."

"Neskôr?" zopakovala som. Čo neskôr?

"Iba dnes si vstala z postele, nie je na to vhodná-"

"To myslíš vážne?" vložil sa do toho Faust a ja, keď som sa k nemu otočila, som sa stretla s jeho zlostnou tvárou.

"To sa pýtaš mňa?" odvetil Lupin a snažil sa pôsobiť pokojne, no vzájomná nevraživosť s Faustom zrejme vyhrala svoju bitku nad zdravým rozumom a vychovanosťou.

"Áno, teba."

"Potom ti odporúčam, aby si to nechal tak. Nevieš, o čo ide, a ani sa ťa to netýka."

"Tak prestaň urážať moju i jej inteligenciu. Toto tvoje divadlo som tak súcitný tu na nikoho neplatí."

"Kto ťa sem vôbec pozval?" zvýšil hlas Lupin a ja som mohla pocítiť prvý náznak vibrácie medzi nimi. Naozaj zlej vibrácie.

"Tak to som bola asi ja," ozvala som sa cynicky a vôbec sa tým nedala vykoľajiť.

Práve som preležala 4 dni v posteli kvôli väčšej hovadine, a to človeka naučí. Alebo na mňa stále pôsobia Pomfreykine medikamenty.

Obaja na mňa pozreli, no ja som sa sústredila na Lupina, ktorý pokračoval.

"Tak si ho drž na vodítku, dobre?"

"Prosím?" postavil sa Faust a jeho hlas mal podobný tón, ako keď som mu dala facku. Bol hlboký a istým spôsobom vražedne nebezpečný.

Lupin naňho hodil nebojácny pohľad, no mňa nedostal. V jeho očiach som videla ten zúfalý, unavený tieň. Bolo evidentné, že ak si nedá na jeden deň pauzu, i jeho čaká rovnaká "choroba" ako mňa.

No teraz ho hlavne čakala malá ukážka toho, prečo by si nemal začínať do Fausta... Vážne, na čo myslel, keď ho prirovnal k psovi?! Psovi!

"Remus," ozval sa Pettigrew, pretože i jemu došlo, že ide do tuhého.

Ako- v tej prehustenej atmosfére by to nedošlo len kompletnému idiotovi.

"Lupin, keďže mám dobrú náladu, poviem to čo možno najpríjemnejšie..." odmlčala som sa, pretože som sa naozaj snažila vymyslieť vhodnú alternatívu toho, čo som mu chcela zdeliť.

"Faust je môj hosť a čo si o tom myslíš ty, je pre mňa kompletne bezvýznamné. Tak buď tej lásky a daj mne i jemu pokoj, dobre?"

Postavila som sa a otočila sa na Fausta.

"Poďme do mojej izby, tam aspoň budeme mať pokoj."

*****

Až po zavretí dverí mojej izby mi došlo, že som bola tvrdá.

Nie, nie tvrdá. Hnusná.

Ale prestalo ma baviť ospravedlňovať každú vec, ktorú Lupin poserie. Každý máme nejaké problémy a neviem o tom, že by niekto ospravedlňoval moje chovanie. Ja som vždy za nesúcitnú mrchu, tak on môže byť na nevychovaného agresora. Každému len to, čo si zaslúži.

Plus, ak si mám vybrať, či sa postaviť na Lupinovu stranu, alebo na stranu Fausta... Momentálne sú moje priority jasné.

"Do budúcna, dokážem sa o seba postarať sám," prehovoril nafúkane Faust a posadil sa do kresla.

Škoda, myslela som, že budeme pokračovať na posteli. To sa mi páčilo.

"Nechce sa mi ísť zakopávať jeho mŕtvolu v tomto počasí," zošpúlila som pery.

V jeho očiach preblesklo pobavenie, ale chápem, že sa snažil naďalej tváriť jedovato. Asi v tom rolu zohráva mužská hrdosť- alebo len ješitnosť. Na tom nezáleží.

"Ešte stále trváš na tom, aby som dohliadal i naňho?" zamračil sa môj hosť a mňa jeho tvár bezmála pobavila.

Áno, krásna ukážka pošramotenej ješitnosti. A ešte vo Faustovej tvári. To je TAK skvelé.

"Predstav si, že áno. Je to idiot, ale nechcem ostať v ohrození jediná. Pri najhoršom ho podstrčím lovcovi, aby som sa sama zachránila."

"Vieš, tvoje slová by sa mi páčili oveľa viac, keby si ich myslela vážne," vzdychol, no do tváre sa mu opäť začal dostávať ten arogantný tik.

"Čo nie je, môže byť," zamumlala som si pre seba, ale asi to počul, pretože sa uchechtol.

"Keď už máme túto malú drámu za sebou, mohol by si mi objasniť, čo presne mám Lupinovi povedať?" Posadila som sa na posteľ a nohy zložila pod seba.

"O čom?"

"Hm, nechaj ma porozmýšľať... O tebe, o lovcovej nevyžiadanej návšteve, o tom, že to vie... A tak, veď vieš, ostatné babské klebety."

"Neviem, povedz mu čo chceš. Mňa ale vynechaj."

"Obávam sa, že tu nastane onen problém."

Faust na mňa spýtavo- alebo skôr požadovačne- pozrel a ja som prevrátila očami.

"Už pred tým tušil, že viem, prečo to nefunguje. Nejako to budem musieť uhrať."

"A čo takto sa naňho vykašľať?"

"Vieš, tvoje slová by sa i páčili oveľa viac, keby si ich nemyslel vážne."

"I tak všetko len pokazí."

"Zatiaľ nemá čo pokaziť. Uznaj, s plánom sme zatiaľ moc ďaleko nedošli."

"A on má nebodaj pomôcť."

"Viem, nevyzerá tak, ale občas mu to páli a nie je ani tak veľmi neschopný." I keď v poslednej dobe celkom dosť je.

"Ako to povedať... Nejde o to, že je to kretén. Skôr..."

Nedočkavo som sa naklonila viac dopredu, nech už to konečne povie.

"Nie je ako my dvaja," dokončil napokon Faust, keď našiel formuláciu, s ktoru bol spokojný.

Teda, neviem, z akých možností vyberal, ale ak toto je najlepšia z nich, nechcem si ani len predstaviť tie ostatné.

Čo tým vôbec myslel?

"Wow," nezmohla som sa na viac. "A čo takto byť málinko menej samoľúby?"

"Som Slizolin. Ty si Slizolin. A on?"

Ahá, takto to myslel. Inu, nie je úplne mimo, tento náš Faust.

"Vymyslenými historkami iba všetko skomplikujem."

"Je to buď jeho pomoc, alebo moja, Myra," prehovoril vecne, no v očiach sa mu odrážalo akési skryté potešenie.

"Och, ty vieš ako na mňa," povedala som s hranou zmyselnosťou, no vo vnútri som sa triasla.

Keď sa to povie takto... Viem, koho si vybrať, ale o svojej voľbe presvedčená nie som.