"Kam ideš?"

"Za ním, kam asi. Chcem viedeť, ako k tomu došlo."

"A povieš mu čo? Och, nestretol si náhodou lovca? Vieš, iba tak mi to napadlo," sparodoval ma Faust a ostal na mňa hľadieť sediac na mojej posteli.

Otočila som sa späť a uvedomila si onen fakt.

To, že je Faust repressor, nesmiem nikomu povedať. Ani Lupinovi.

Klamstvá nekončia, oni ešte len začínajú.

Niežeby som s tým mala nejaký morálny problém, ale nechce sa mi strážiť každé svoje slovo. A že sa toho na túto tému ešte narozpráva!

"Potlač to," prehovorila som napokon chladne, vedomá si toho, čo musím urobiť.

"Čo prosím?"

"Potlač to. Potlač to tak, aby lovec na Lupinovi nič nespoznal. Aby Lupin nič necítil. Akoby sa nič nedialo."

"Už raz som mu kvôli tebe pomohol. Nehodlám to urobiť znova."

"Neurobíš to kvôli mne, Faust. Urobíš to kvôli sebe."

Môj hlas ostával pevný, bezcitný a chladný. A Faustovi to došlo.

Na okamih otvoril ústa a isto by mi povedal niečo pekné, ale zastal a opäť spojil pery, tento raz v jemnom úsmeve. Jemnom, no vôbec nie príjemnom.

Niekoľkokrát prikývol, akoby mu to bolo jasné, a pri tom sa postavil. Obišiel roh mojej postele, až zastal naproti mne.

"Ak si myslíš, že ma môžeš vydierať, si na obrovskom omyle," prižmúril oči a jeho hlas bol skôr tajuplný šepot vychádzajúci spomedzi pier zvlnených v nebezpečnom úsmeve.

"Tvoj osud je v mojich rukách, Myra. Nezahrávaj sa so mnou."

"Neurobil by si to. Nie kvôli takej hlúposti." Inak by ma, samozrejme, kedykoľvek udal, keby mal dôvod. Ale o tom potom.

"Nič ťa to nebude stáť, ja budem spokojná a Lupin sa nič nedozvie."

"Práve teraz sa hráš s ohňom, ktorý ťa môže veľmi ľahko popáliť."

"To risknem," odvetila som pokojne a akosi vyzývavo na môj vkus.

V jeho očiach sa zalesklo, keď pristúpil bližšie a pohľadom mi opäť zišiel tvár.

"Mýlil som sa. Si slizolinská," vydýchol, okamih mi hľadel do očí a potom ma obišiel.

*****

Som zvyknutá na to, že ma ľudia nechávajú samú v miestnosti. Vlastne mi to už urobil každý jeden človek, s ktorým som viedla konverzáciu viackrát ako raz a to dlhšiu než dve minúty. Dokonca mi to urobilo už i pár zvierat- niežeby som s nimi niekedy aktívne konverzovala, ale občas sa prihodilo.

Niečo to určite znamená, buď je to niečo v mojej karme alebo to má nejaký psychologický podtext, ale to budem riešiť neskôr.

Pretože teraz ma prekvapilo, prečo Faust vybočil z radu a ostal stáť pred zavretými dverami mojej izby s rukou na kľučke.

Otočila som sa naňho a všimla si, aký je strnulý.

Natočil hlavu do strany, takže som ho mohla vidieť z profilu. Pozeral do zeme a tieň na jeho líci mi napovedal, že čeľuste má pevne zovreté. Mračil sa.

Podišla som bližšie a zastala mu za chrbtom.

Ak mal ešte niečo, čo by mi chcel- značne nahnevane- povedať, prosím. Som jedno ucho.

"To nie je Lupin. Necítim vlkodlaka, len elixír. Je to on," otočil sa cez rameno ku mne a ja som zletela zo stropu, kde som sa nafučane vznášala, priamo na zem.

To som teda nečakala.

*****

Odstrčila som Fausta stranou a vybehla z izby.

Lovec sa strhol a otočil ku mne, no jednoznačne mal namierené k Lupinovej izbe.

Pocítila som jemný záchvev v okamihu, keď ku mne dovanulo pôsobenie elixíru, ale nič to so mnou neurobilo. O sekundu zmizlo akékoľvek pôsobenie mesiaca.

Odrazu predo mnou stál obyčajný chlap. S tým rozdielom, že tento sa ma chystal popraviť.

V jeho očiach preblesklo prekvapenie, pochopenie a potom sa uškrnul.

"Som rada, že sa zabávate, pretože týmto ste si zarobili jednosmerný lístok z Rokfortu."

"A ty do Azkabanu."

"Prosím?" zdvihla som obočie a prešiel mnou prúd strachu. Predsa- nemôže to o mne vedieť. Môže ma maximálne podozrievať, ale v takom prípade by nepovedal niečo také. A nebol by si tým tak kurevsky istý.

"Ty ani tvoj priateľko nebývate v Slizoline. Čo ste tam potom robili chvíľu po svitaní?"

Krv mi vzplanula hnevom, ktorý by bol pokojne predmetom celoživotného bádania nejakého odborníka- môj pud sebazáchovy ma, tým, že sa ozýval práve prostredníctvom hnevu, hnal priamo do záhuby. Dokonale narušené.

Ale nemohla som s tým nič robiť.

Spravila som krok bližšie a z očí mi muselo sršať niečo, čo pripomínalo vlkodlaka, pretože jeho úškrn sa ešte viac rozšíril. S Faustovom pomocou či bez nej, vlk vo mne bol vytočený a bažil po mäse tohto muža.

"Kto ste?" ozval sa spoza môjho chrbta Faust a to ma zastavilo pred ďalším krokom.

"Návšteva."

"Koho?"

"Primusov predsa. Ak sa nemýlim, jedným z nich je onen chlapec, s ktorým ste sa bozkávali pred Slizolinom v obuvy do snehu. Čo je vkustku zvláštne, keďže vy ste druhý primus a okolo Slizolinu žiadna cesta von nevedie."

"Nemôžete vedieť, že som primus."

"Myslím, že mi to ktokoľvek potvrdí."

"Ktokoľvek, koho sa spýtate. Až na to, že vy už sa nikoho na tejto škole nič nespýtate," bez mála som zavrčala a jeho pohľad sčernal.

Pristúpil bližšie, až stál asi na dva kroky odo mňa a Faust mu nemohol vidieť do tváre.

Už to mi mohlo nepovedať- ak podobný úskok urobia vo filme, vždy je z toho prúser jak bič.

"Bráň sa koľko chceš, ale dostanem ťa. Úplnok nie je ďaleko a ja ti prisahám-" odmlčal sa a ja som ledva potlačila chuť ho odstrčiť. Hnusil sa mi. Bála som sa ho. Chcela som od neho byť čo najďalej. Jeho tmavohnedé oči, tak tmavé, až vyzerali čierne, žiarili leskom evokujúcim jediné- túžbu. Nie po výhre, nie po pomste, nie po rozkoši... Po utrpení, ktoré by mohli rozsiať.

"-že do Azkabanu dovlečiem teba, alebo hlavu prašivého vlkodlaka, na ktorého sa každý mesiac meníš," dokončil potichu a ja som vedela, že to teraz kardinálne poseriem.

Neviem, ako sa mi v ruke ocitol prútik, no s nezastaviteľným odhodlaním som ho odhodila dolu zo schodov do spoločenskej miestnosti.

Rozbehla som sa dolu za ním, no on už stál s vytaseným prútikom a mieril na mňa.

"Za toto poletíš z tejto školy. Až sa riaditeľ dozvie-"

"Tvoje slovo proti môjmu!" vyštekla som a až týmto- niekto by povedal, že tou kliatbou- som prestala byť zdvorilá. Hnev doslova valcoval všetky ostatné pocity v mojom tele. A mám podozrenie, že valcoval aj moje myšlienky. Rozum bol odstavený, ostal iba pud. Pud trhať.

"Myslela si si, že mi to nedošlo? Neviem, ako odolávaš môjmu elixíru, ale dôkazov bolo priveľa, než aby to bola náhoda.A teraz toto," zasmial sa a ja som takmer vyšľahla ďalšiu kliatbu, ale ruka mi drnela a tak som sa trochu obávala. A navyše ma predbehol Faust.

"Je čas ísť," ocitol sa za mojím chrbtom a ja som opäť pocítila drnenie na ruke s prútikom. Neviem, či to bol on, ani čo to malo znamenať, ale nespúšťala som oči z lovca.

"Akú rolu v tom hráš ty? Alebo si len ďalším poskokom tejto malej-"

"A tiež je čas držať hubu," dodal Faust a elegancia plynúca z jeho hlasu bola rovnako pokojná a sebavedomá, ako nebezpečná. Počuť niečo také z jeho úst tým tónom vysokej triedy bolo ako vidieť ho skákať na trampolíne v pyžame.

"Vážne v tom chceš byť zapletený s ňou?" pokrútil lovec hlavou, no sklonil prútik. Ja ten svoj nie, ale očividne mu to bolo jedno.

Možno keby som ho opäť niekam odhodila, došlo by mu, že ma má brať vážne.

"Zapletený v čom?" spýtal sa lenivo Faust a ja som nemusela vidieť do jeho tváre, aby som vedela, ako sa tvári. Nezaujato, namyslene, vedomý si svojej prevahy.

Takého ho milujem.

Lovec sa krátko zasmial a potom pokýval hlavou.

Faust sa zatiaľ postavil vedľa mňa a jeho tvár bola arogantnejšia než kedykoľvek pred tým. Akýmsi desivým spôsobom.

"Vy dnešné decká ste fakt dobré. Ale ani to ju nezachráni pri najbližšom úplnku."

"A čo zachráni vás?" usmial sa Faust a mňa zamrazilo. Keby som bola múdrejšia, bála by som sa ho viac ako lovca. Ale ten pre mňa ostával bodom číslo jedna na zozname vecí, ktoré ma privádzajú do krajnosti.
Po prvý raz lovcovi z tváre zmizol úsmev a jeho čierny pohľad ma presekol.

Zmizol z miestnosti skôr, ako som naňho stihla vyslať ďalšiu kliatbu, ale chýbalo k tomu málo.

Odrazu som ale na ruke s prútikom ucítila Faustovu ruku a prekvapene sa k nemu otočila. Zatlačil mi ruku až späť k telu, kde ju stisol. Hľadel mi do očí a zo mňa postupne začal odchádzať strach, nepokoj i hnev.

"Ty si tak neuveriteľne hlúpa," prehovoril pokojne napokon a jeho oči na mňa hľadeli priam unavene.

...Pretože presne to som potrebovala počuť.