Sedela som bokom na stoličke a ovieval ma chlad. Uvedomila som si, že pevne zvieram drevenú opierku. Prsty som mala ľadovo modré, no skôr ma upútali dva motúziky, ktoré boli uviazané o kraje opierky.

To preto som sa tak pevne držala, to preto mi bola taká zima. Bola som vo vzduchu, stolička vysela iba na týchto dvoch motúzikoch a ja som sa po jej hladkom dreve šmýkala dolu.

Spadla by som, keby som sa nedržala, no kam by som spadla?

Podo mnou boli iba husté tmavé mraky a mňa obklopovala hmla. Tá isto mohla za to, že som si to nevšimla hneď.

Niekoľko metrov odo mňa vyseli ďalšie stoličky. Neboli príliš na husto a rozložené boli veľmi nepravidelne. Skoro akoby niekto preriedil rad.

Pevnejšie som zovrela opierku a otočila sa i na druhú stranu. Nachádzala som sa v mori stoličiek zavesených za dva motúziky medzi oblakmi. Všetko tu bolo chladné, hmlisté a modrá farba dominovala tomuto nie príliš šťastnému snu.

Otočila som sa späť a zbystrila zrak. Stoličky boli prázdne, ale týmto smerom na jednej z nich sedel človek.

Držal sa zubami-nechtami a v očiach mal hrôzu, že spadne. Zbesilo sa otočil ku mne a ja som zistila, že je to Lupin.

"Nechcem spadnúť," šepol vydesene a jeho oči sa ku mne upínali ako k záchrannému kolesu.

"Kam?" spýtala som sa pokojne a môj hlas nevykazoval žiadny záujem, i keď opak bol pravdou. Akoby som sledovala niečo, čo sa dialo bez ohľadu na mňa, i keď som to bola ja, na koho som pozerala. Koho očami som videla.

"Predsa na zem."

"Sme vysoko?" naklonila som hlavu do druhej strany a objala opierku svojej stoličky akoby sa nič nedialo.

"Čaká tam."

"Kto?"

"Ten s nožnicami..." hlesol bez dychu, vydesený k smrti.

"Prečo má nožnice?" zaujímala som sa.

Jeho tvár sa stiahla panikou, keď odrazu jeden motúzik držiaci jeho stoličku povolil a ním trhlo, ako stolička ostala vysieť iba na jednom špagátiku.

Nečakal to, takže sa zosunul nižšie a ostal vysieť nohami vo vzduchu, prstami zvierajúc sedadlo stoličky.

"Na toto..." vydýchol, keď odrazu sa pretrhol i druhý motúzik a jeho stolička sa spolu s ním stratila v hustom poraste mrakov.

Zamračila som sa a rozhliadla sa, či tu nie je ešte niekto, ale ostatné stoličky boli prázdne.

Do uší mi doľahol kovový zvuk, ktorý vydávajú čepele nožníc, keď sa trú o seba.

Pocítila som trhnutie, ako povolila pravá strana mojej stoličky.

"Ako môže prestrihávať špagátiky, keď čaká na zemi?" spýtala som sa pre seba, no to už sa ten kovový zvuk ozval znova a ja som začala padať.

Zobudila som sa s ostrým trhnutím, za oknom žiarilo prvé tohtoročné slnko.

Rukami som si prešla po tvári a pokojne sa uložila späť do postele. Všetky tie elixíry na mňa majú neblahý účinok.

*****

Vyšla som z ošetrovne potom, ako som Poppy spôsobila šok svojím zjavením. Najskôr mi vynadala, prečo chodím bez jej dovolenia, ale keď zistila, že som v absolútnom poriadku, nechala ma tak. S rozhorčeným hundraním sa stratila za plentou, vrátila sa i s nejakou fľaštičkou a nakázala mi si z nej do džúsu nakvapkať po 5 kvapiek trikrát do dňa.

Nepotrpím si na medicínu, ale čo by som nespravila pre môjho anjela?

Vlastne som sa už cítila veľmi dobre. Aspoň po tej fyzickej stránke mi nič nebolo. Bola som odpočatá, pohyby mi nespôsobovali nevoľnosť a nemala som kŕče pri každom nádychu. Človek si neváži čo má, až kým sa mu neprihodí kolabs.

Poppy to u Dumbledora uzevrela so slovami, že to bolo vyčerpanie spojené so zlým stravovaním, takže okrem zelenej fľaštičky som dostala i príkaz pravidelne sýto jesť.

To je konina, pretože ja jem dobre. Ale nehádala som sa- vyšetrovanie, prečo som bola taká unavená, je predsa len väčšie zlo.

A tak som vošla do jedálne a išla na raňajky. Nádherne mi to vyšlo na sobotu- to máte tak, decko je celý týždeň choré a v piatok večer je ako Hannibal po porazení Ríma. Pripravené na všetko.

Ja som mala aspoň toľko chochmesu, že som počakala do sobotňajšieho rána. Noc plná spánku navyše mi nemohla ublížiť.

Jedáleň bola viac-menej prázdna a ako správny prefekt by som mala zisťovať prečo, ale túžba po nerušenom, osamotenom jedle nie je zločin.

Keď som však po raňajkách prebehla troch profesorov a ani jeden z nich nebol v kabinete, došlo mi, o čo asi ide.

Ak sa nemýlím- žalostné že ako primus mám tak obrovskú šancu, že sa mýlim- dnes sa hrá prvý tohtoročný zápas.

Nie je nad zistenie, že máte sobotu pre seba.

*****

Vyšlapala som si to až do Severnej veže a tam zastala pri najbližšom zábradlí.

Uznávam, trochu som podcenila vzduch, mikina je predsa len málo, vezmúc do úvahy, že je január.

Na druhú stranu, keď môže banda športovcov vydržať letieť na metle, ja chvíľu vydržím na balkóne.

Dobre, hovadiny, nevydržím. Hodila som spiatočku a zase zamierila ku schodom, keď som sa zasekla. Na druhej strane veže sa o zábradlie opieral chlapec v béžovom kabáte. Ruky mal vo vreckách a hľadel na mňa, no inak nejavil známky života. Iba jeho zlatisté vlasy sa mihotali vo vetre.

"Mohlo ma napadnúť, že ťa metlobal zaujímať nebude," prehodila som, môj hlas znel skoro až pobavene.

Aký Faust, taká Myra. Skrátka máme podobné priority.

"Vyzeráš dobre," ozval sa spoza vysokého límca a jeho oči na mňa mäkko hľadeli. Bol ďaleko, takže som nemohla povedať nič bližšie k jeho tvári, ale tie oči som priam cítila.

Dospela som k rozhodnutiu, že sa ohľadom Fausta pre mňa nič nemení. Vysvetlí mi, čo sa to deje a ja sa s ním dohodnem, nech "ma" za prítomnosti lovca vždy vypne. Prečo by niečo malo byť iné? Napokon, mal pravdu v tom, že ja som mu svoje tajomstvo tiež nepovedala.

Nehovorí sa tomu tajomstvo, aby ste ho mohli každému vykecať.

"To možno hej, ale ak tu budem stáť ešte chvíľu, zmrznem."

"Čakala si, že tu bude 20 stupňov?" zdvihol obočie pobavene a ja som sa zaškľabila.

"Následky choroby, predpokladám."

"Ako výhovorka to moc neobstojí."

"Ak sa budem tváriť dostatočne presvedčivo..." nechala som vetu doznieť a ošila sa pod náporom vetra.

Dočerta, bola riadna zima!

Ticho vo veži bolo narúšané iba šumom okolia a v tú ranu bolo nad slnko jasnejšie, že sa tomu nevyhem.

"Takže repressor, hm?"

*****

Sedela som zabalená v deke v čele postele vo svojej izbe a usŕkala z čaju. Faust stál pri okne, ako vtedy v noci, a hľadel von.

"Potlačiteľ, tak ľudí ako ja zvyknú nazývať starší."

"Potlačiteľ?" uchechtla som sa. "Repressor znie ešte prijateľne, ale Potlačiteľ? Má to blízko k hrdinovi v zelenom plášti s červenou škraboškou."

Faust ku mne natočil tvár a i jeho pery boli stočené do úsmevu.

"Keď sa nad tým zamyslíš, ani vlkodlak nie je práve dômyselné slovo."

"Ale je výstižné."

"To i potlačiteľ."

Sled rýchlych viet prerušilo ticho a ja som od neho odtrhla pohľad. Ako stará rachotina, presne taký bol náš rozhovor. Občas sme sa rýchlo pohli vpred a potom sme zastali. Skôr sme iba tak skackali.

"Takto sa nikam nepohneme," vzdychla som a usrkla čaju, no obaril ma na jazyku a tak som ho nasrane odložila na nočný stolík.

Toľko k mojej elegancii.

Faust sa ku mne otočil celým telom a ramenom sa oprel o studenú sklenú dosku okna.

S jeho eleganciou problém nebol.

"Ja neviem o čo ide a ty mi nič nepovieš... Iba sa tvárime, že je všetko v pohode."

"Už raz som ti pravdu navrhol. Odmietla si."

"Bola som zdrogovaná a vytočená, Faust. Necítila som sa na prednášku."

"Môj návrh stále platí," prehodil pokojne a ja som sa vystrela.

Platí?
"Tak potom chcem vedieť všetko, čo mi budeš ochotný povedať."

"Aké milé. Neslizolinské."

"Hovorí sa tomu slušnosť."

"Ako hovorím. Neslizolinské."

"Začínam mať pocit, že trpíš poruchou sústredenia," prehovorila som temne a môj výraz musel hovoriť za všetko. Niekedy mám potrebu byť seriózna, najmä ak mi ide o život. Faust je ale taký vtipkár...!

Viem, že to robí schváľne, zvykol si pohrávať s ľuďmi pri každej príležitosti, pri každom rozhovore, no i tak mi to pilo krv.

Jeho tvár sa pobavene zachvela a potom vykročil smerom ku mne. Posadil sa na druhú stranu postele vedľa svojho kabáta a ja som stiahla kolená bližšie k telu. A on sa tváril, že si to nevšimol.

Nešlo mi o to, že by mi bola jeho blízkosť nepríjemná... Vlastne mi išlo presne o to, že mi jeho blízkosť bola nepríjemná! Čo si budeme nahovárať- jeho posledný dotyk ma vyradil na 4 dni.

No ok, nebol to iba jeho dotyk, ale bol jednou z premenných v danej rovnici.

"Repressor je niečo ako animág. Nie je to vrodená schopnosť, ale treba mať na ňu predpoklady. Ako sa niekto nikdy nestane animágom, tak sa väčšina ľudí nikdy nestane repressorom. Ale dá sa to naučiť."

"Tebe sa to podarilo."

"Mal som prítup k dobrým materiálom," povedal dutým hlasom a ja som sa zamračila.

Vsadím prst, že je to niečo, čo u Michalakov dokáže každý Faust. To vysvetľuje i to, prečo sa snaží byť čisto informatívny a nezachádza do detailov.

No už tak by som mu mala kúpiť pohladnicu za to, že mi povie to málo. Ak sa mám priznať, trochu sa tomu i divím.

"Takže ide presne o čo?"

"Nedôjdeš na to sama?" zdvihol lenivo obočie a zahľadel sa mi do očí, akoby chcel onu pravdu vo mne rozdúchať ako oheň.

Zamračila som sa (pretože ma napadla iba korunovaná blbosť), na čo sa jeho tvár opäť uvoľnila a už s onou arogantnou maskou si ľahol na chrbát a ruky založil za hlavu.

Nohy mu vyseli z postele a mňa napadlo sa k nemu prisunúť bližšie. Som proste dáma.

Prečo ma napadlo sa k nemu prisunúť? Okrem faktu, že vyzeral absolútne ohurujúco, ako tak bol natiahnutý na konci MOJEJ postele, ako sa mu tá atramentová košeľa vyhrnula trochu vyššie a látka sa napla na správnych miestach... Vidíte? Nemala som k tomu žiadny dôvod.

Bol to totiž Faust. Môj vzťah s ním bol založený na experimente testujúcom teóriu. A i keď bol vždy príťažlivý, nie pre mňa.

Ale teraz nech sa prepadnem, no najradšej by som ho k tej posteli priviazala.