V ideálnom svete by som teraz ležala vo vyhriatej posteli, za oknom by pofukoval studený, no svieži horský vánok a v krbe by horel praskajúci oheň.

V tom iba dobrom svete by som bola doma, rodičia by práve odišli niekam na návštevu a tak by som si užívala ticho, samotu a vlastnú izbu.

V zlom svete by som sa teraz rozprávala v Faustom, snažila sa z neho dostať podrobnosti a odolávala nutkaniu sa zosypať.

A vo vážne, vážne otrasnom svete by som stála vo svojej izbe, hľadela na zem a zbierala zvyšky dôstojnosti.

Môžete si tipnúť, v ktorom svete žijem.

*****

Repressor.

Viem, že to slovo poznám. Viem, že nie zo školy. A viem, že ide o mágiu, ktorá sa nikde neučí.

Bolo by pekné povedať, že som sa z jeho izby nenechala len tak vyhodiť, ale s tým všetkým, čo sa dialo... Faust odišiel na raňajky a ja som ostala v spoločenskej miestnosti a premýšľala, kde sa ísť spýtať na odpoveď.

To najhoršie na tom je možno napriek všetkému fakt, že leví podieľ na havárii môjho mozgu mali i Faustove pery na mojom uchu. Ak by to znelo ešte trochu romantickejšie, isto by to v niečom romantické bolo, ale faktom ostáva, že on sa opäť iba hrá a mlží, zatiaľ čo mňa jeho blízkosť takmer posadila na zadok.

A uznajte- to je so všetkými tými problémami, ktoré mám, už silná káva. No hlavne je to prekvapenie.

Na mojich dverách sa ozvalo klopanie a ja som nadskočila.

Byť v lepšej forme, zamyslím sa nad svojou hlúposťou, ale takto som iba ostala v presvedčení, že je to isto Faust. A tak som s trhnutím otvorila dvere a snažila sa netváriť dychtivo.

Že uvidím Lupina som nečakala. Na poslednú chvíľu som sa ovládla, aby som mu nezabuchla dvere pred nosom. A v momente, kedy som ho išla poslať preč, mi vliezol do izby.

"Môžeš začať rozprávať, Myra. A tento raz sa snaž nevynechať niektoré detaily- ako že si mi zatajila, že si toho človeka už videla."

"Nič som ti nezatajila," odvrkla som, badajúc na svojom hlase úbytok energie, pri čom som sa otočila k nemu a zavrela dvere.

Bol prezlečený a podľa vlhkých vlasov súdim, že i osprchovaný. Rana na jeho ľavom líci vyzerala, akoby si ju spôsobil pred pár dňami, takže do seba isto nalial už i riadnu dávku elixírov.

Vezmúc do úvahy, že ja som neurobila ani jednu z tých vecí a že sa cítim ako troska najvyššieho levelu, nie je to správna chvíľa na rozhovor.

"Si blázon? Alebo sa rada hráš na dôležitú? Vážne, vysvetli mi to. Ale začni tým, kde a kedy si sa zoznámila s lovcom, ktorý nám dvom ide po krku."

Jeho tvár bola stiahnutá dostatočne silným hnevom a odhodlaním vytriasť zo mňa pravdu na to, aby som kapitulovala. A keďže som sa cítila ako krajina vyflusnutá tridsaťročnými bojmi, videlo sa mi to ako super riešenie.

Obišla som ho, posadila sa na posteľ a vzhliadla k nemu.

Sledoval ma, v jeho pohľade sa nezjavil ani náznak toho, že by si všimol mojej únavy a ja som si uvedomila, že sa mi tažšie dýcha.

"Stretla som ho raz v Rokville, kde na mňa zapôsobil rovnako ako vždy. Potom to však prešlo- rovnako ako vždy."

Pred očami sa mi opäť vynorila Faustova tvár, šepot jeho dychu mi doľahol k ušiam a pokožku mi rozdrnelo to slovo. Repressor.

"A nepovedala si nám to, lebo-"

"Lebo to nebolo nič výnimočné. Nevedela som, že to robí ten človek. A nevedela som ani prečo to prestalo."

Ostalo ticho a až keď som uvidela Lupinov šok, došlo mi, ako to vyznelo.

"A teraz to už vieš?"

Nadýchla som sa, keď sa mi odrazu zdvihol žalúdok. Nejedla som, nespala som, telo ma bolí a moja psychika po noci ovládania divého vlkodlaka, čelenia lovcovi, ktorý ma podozrieva a po zistení, že Faust nielenže o všetkom vie a manipuluje asi každým v tomto vesmíre, ale ešte ma aj jediným dotykom pripravil o súdnosť... Nuž, moja psychika bola v stave domu zo zápaliek, ktorý sa ocitol uprostred hurikánu.

"Nemôžeme sa o tom porozprávať potom?" zavrela som oči a prehltla prvý záchvat hystérie.

Ajaj.

"Všetko vždy nebude tak, ako chceš ty, Myra. Ide tu aj o môj život, dočerta! Vieš, prečo na nás Mesačný elixír nepôsobí alebo nie?!" vyštekol, no ja som nezdvihla tvár.

Vnímala som svoje srdce, ako splašene bilo, krv mi hučala v ušiach a bojovala som s temnotou, ktorá mi pohlcovala mozog.

"Neviem. Neviem to," pokrútila som hlavou.

"Ale muselo ti dôjsť, že ten človek bol lovec. Navyše si dnes nevyzerala prekvapená, že vidíš práve jeho," pokračoval Lupin nezastaviteľne a ja som sa pomaly nadýchla.

"Nedošlo mi to, okej? Bolo tam viac ľudí keď sa mi to stalo, nie len on. Ako som mala vedieť, že je lovcom?"

"Kde si ho stretla?"

"U Plačúceho slnka."

"V Rokville?"

Nechala som jeho otázku bez odpovede a otvorila oči. Videla som viac fľakov, akoby mi v tú chvíľu prišlo milé.

"Počula si, čo povedal. On... Niečo tuší. Zachraňuje nás iba fakt, že jeho elixír očividne nepôsobí ako má. No-"

"Neskôr, Lupin, dobre?" prerušila som ho náhle.

"Ale Myra-"

"Neskôr," vyskočila som na nohy, rýchlym krokom ho obišla a nechala ho v izbe samého.

Do kúpeľne som to stihla len tak-tak, zviezla som sa na kolená a hlava mi explodovala nad záchodovou misou.

*****

Tiché klopanie ma vytrhlo z nepokojného spánku. Hlava mi trešťala, žalúdok ma bolel a svaly na tele sa mi zmrskávali ako plast nad ohňom.

Prekvapivo za to nemohol lovec, ale kolabs. Citový i fyzický. Nie najlepšia skúsenosť- a rozhodne nečakaná.

"Môžem vojsť?" ozval sa tichý hlas, pri ktom mi na tele naskočila husia koža.

Boli to už tri dni, preležané v posteli či prekľačané nad záchodom, no stále som sa necítila na túto konfrontáciu.

"Myra? Smiem?" zaklopal Faust znova a ja som sa ešte viac zababušila do perín a zavrela som oči.

Som zbabelá a skončím v pekle pre zbabelcov, ale za ten deň samoty navyše mi to snáď aj stojí.

Jediný, koho som vo svojej izbe zniesla, bola Poppy, ktorú Lupin zavolal. Silou mocou ma chcela premiestniť na ošetrovňu, ale keď sa zmierila s tým, že sa zo svojej postele ani nehnem, stala sa mojou najmilšou osobou na svete. Za prvé mi nosila jedlo, ktoré som nechcela hneď vyvrátiť, za druhé mi namiešala elixír, ktorý mi pomohol sa uvoľniť a ktorý otupil všetko včetne bolesti, a potom mi na nočný stolík dala čarovný kameň pre lepší spánok. Ten zas tak dobre nefungoval, ale kto vie, ako by mi to šlo bez neho?

Miestnosť ostala tmavá a tichá ako pred Faustovým klopaním a ja som sa o niečo viac uvoľnila.

Keď som opäť otvorila oči, na posteľ dopadal pás mäkkého svetla, ktoré zmizlo spolu s tichým ťuknutím zatvorenia dvier.

Bol v miestnosti, no nehýbal sa. To nemusel, i tak sa ku mne prebila vôňa santalu. Všetky moje zmysly mali kolečko na ovládači nasmerované na minimum, ale čuch nie. Jeho vôňu som mohla s pôžitkom nasať z plna pľúc. A o to väčší pôžitok to bol, že bola ničím nerušená- to znamenalo, že nepoužil parfém. Kto vie prečo?

"Vraj si chorá." Jeho hlas ma vytrhol zo spánku, ktorý sa ma snažil dostať na svoju stranu. Práve teraz mi prišiel ako skvelý spojenec, i keď som vedela, že jeho sľuby sú falošné- a že spánok bude rovnako nepokojný a neuspokojivý ako bdenie.

Mlčala som. Nemala som náladu na rozhovory, už vôbec som sa necítila na debatovanie práve s ním.

Celú tú dobu mi klamal. To on môže za to, že Lupina necítim a že on necíti mňa. To on prerušil spojenie na veštení. To on zabraňoval pôsobeniu Mesačného elixíru. Netrúfam si ani hádať, za čo všetko ešte môže on.

"Môžem otvoriť okno? Máš tu strašne vydýchaný vzduch."

Keby mi nenavrhol vec, ktorú sa telepaticky snažím urobiť už dve hodiny, no chýbali mi na ňu fyzické sily, vyhodila by som ho. Tento čin mu však pomohol k mojej minimálnej pozornosti.

"Akoby si niekedy na niečo potreboval dovolenie," prehovorila som dutým hlasom. Dutý hlas som chcela mať, o to pokoj, ale tento raz bol spôsobený absenciou akéhokoľvek vnímania reality a nie mojou osobnosťou.

Vzdychol, no i tak podišiel k oknu a čo najtichšie ho otvoril. Prižmúrenými očami som videla siluetu jeho tela, zahaleného v tme. Jeho obrys bol vidieť iba vďaka žiare mesiaca krátko po splne, ktorý prenikal dnu do izby.

Otočil sa ku mne a jeho tvár bola naďalej zahalená v temnote, keď prehovoril.

"Myslel som, že budeš chcieť zistiť viac. Že budeš zvedavá a odhodlaná. No ty si sa neukazovala."

"Mala som lepší program," môj hlas bol naďalej monotónny a pomalý. Páčil sa mi taký aký bol, len keby zo mňa nebola nevládna bábika.

"Môžem ti nejako pomôcť?" ozval sa odrazu a ja som musela otvoriť oči, ktoré sa mi sami od seba zavreli.

Bol bližšie a hľadel na mňa, no ja som nevidela nič. Elixír otupoval moje zmysly- toť dôvod toho pokojného hlasu- takže som bola ako slepá.

"Môžeš odísť."

"Si na mňa nahnevaná."

"Kto by to bol povedal..."

Opäť som otvorila oči, opäť prekvapená ich zavretím.

Opäť bol bližšie a vo mne skrslo podozrenie, že ten rozhovor nevnímam na 100%, ale že mi niektoré jeho časti unikajú. Minimálne medzery medzi mojimi slovami boli asi o niečo väčšie ako sa zdali mne.

"Pomohla by ti pravda?"

"Pomohlo by mi, keby si odišiel."

Keď som opäť otvorila oči, na posteľ opäť dopadalo matné, žlté svetlo, no až k tvári mi nedosvietilo. Ako pred tým pri okne, i teraz som videla iba jeho čiernu siluetu, no bol otočený ku mne.

"Až sa zotavíš, čakám ťa."

Keď som sa brebrala znova, miestnosť bola tmavá a tichá. Rozplepila som oči a premýšľala, nakoľko je moje vedomie spoľahlivé. Čo všetko bol sen, čo všetko bol len výmysel mojej hlavy?

Zrak mi padol na otvorené okno a ja som po prvý raz za 4 dni zaspala pokojným, hlbokým spánkom.