Obdobím rohožky som si prešla už niekoľkokrát, takže teraz to nemám v úmysle.

Hodila som otočku a vyrazila za ním v tom momente, ako som sa spamätala a ako sa mi v hlave myšlienky trochu usadili a vyprázdnil sa priestor pre rozmýšľanie.

Vedela som, kde býva a bez chochmesu vrazila dovnútra. Keď som sa trochu prekvapene rozhliadla, uvidela som okrem tej jeho ešte jednu posteľ a tá bola prázdna. Nie, že v nej nikto nebol- ale nebola ani len používaná.

"Ako sa ti podarilo dostať izbu sám?"

Faust zdvihol obočie a tento raz to bol skutočne pobavený pohľad.

To ma vrátilo späť a ja som sa zamračila.

"Čo, dočerta, si?" vyštekla som a on sa len zákerne pousmial a posadil sa na posteľ.

"Posadíš sa?"

"Prestaň sa hrať, Faust! Čo si zač?"

"Je trochu drzé niekomu vojsť do izby bez zaklopania."

"Faust!"

"Nečakal som, že vojdeš do Slizolinu. Myslel som, že pôjdeš hore i s tým idiotom Lupinom. Prekvapila si ma."

Otvorila som ústa, aby som ho opäť okríkla, no v tom mi do mozgu doputovali jeho slová. Na okamih ma úplne zasekli, ako som sa ich snažila spracovať.

No to už pokračoval. Niežeby som potrebovala sekundičku na skonsolidovanie, ale v pohode.

Vyzeral, že ho to baví. Vyžíval sa v pozornosti, ktorú som mu venovala, užíval si, že má tajomstvo, ktoré chcem zistiť. A úplne k orgazmom ho privádzal fakt, že je pánom situácie.

"Nemusela si to zistiť, ale asi nemá zmysel niečo predstierať. Najmä po tom hlúpom veštení cez tretiu osobu."

"Ako to robíš?" pokrútila som hlavou a môj hlas znel zúfalo.

Vážne som zúfalá? Nechajta ma porozmýšľať... Dočerta, som!

"Toľko otázok, Myra. Veď ani ty sa so mnou nedelíš o svoje tajomstvá, prečo by som mal ja?"

"Že nedelím?" vyletel mi hlas o oktávu vyššie.

"Nespomínam si, že by si mi povedala, že si vlkodlak."

Akoby do mňa udrel blesk a nech som sa snažila akokoľvek, musel si všimnúť, že mnou trhlo.

V miestnosti nastalo ticho pripomínajúce ťažkú atmosféru leta pred dažďom. Ibaže sa neblížila búrka, ale masaker. Verte mi- aj to mnoho ľudí vycíti.

"Na čo ti mám hovoriť niečo, čo už vieš?" zamračila som sa a do hlasu sa mi vdralo vrčanie. Zatiaľ ľudské, no v stresových situáciach sa vlk vo mne správa všelijak.

Akosi som stále nedokázala udržať rozhovor na ceste. Takto sa k cieľu nikdy nedopracujem.

Ale manipulovať Faustom bolo nad moje sily. Za to on mnou nádherne mával.

"Nie od teba."

"I tak si mi mal povedať, že to vieš."

"Možno som čakal na vhodnú príležitosť."

"Hej, dnes to bolo ideálne."

Faust sa zasmial, moje rozhorčenie ho ako vždy pobavilo.

Pristúpila som k nemu bližšie, ani neviem, čo presne som mala v pláne, no on ku mne lenivo zdvihol svoj oranžový pohľad.

"Faust," oslovila som ho a hlas mi takmer zlyhal.

Jeho oči zbystrili, no na tvári mu ostal typický výraz nezáujmu. Mierne naklonil hlavu, arogantný a nadradený, no tie oči... Stále ma pozorovali, boli v protiklade s jeho telom.

Tie oči dávali najavo, že ma počúva. Že mu možno i záleží na tom, čo poviem. I keď sa to snažil skryť.

"Brániš ma pred tou šatkou i teraz?" Nevedela som, či použiť slovo brániš, ale lepšie ma nenapadlo. I keď, brániť niekoho pred šatkou je fakt žalostne smutné.

Jeho pery nepovedali nič, ale v očiach sa zjavilo jasné áno.

Opäť som sklonila pohľad a prehtlta. Vezmúc to z kraja, treba uznať, že Faust ma už niekoľkokrát zachránil pred tým, aby ma lovec odhalil. Počnúc dnešným ránom, mojim slávnostým vstupom do Pláčúceho slnka končiac.

"Brániš stále i Lupina?" Hlava mi vyletela hore, ako ma tá otázka napadla. Ja som tu a s ním, v bezpečí, ale Lupin išiel hore. Je to vôbec obmedzené vzdialenosťou?

A v tú chvíľu som stratila to spojenie, ktoré mi poskytovali jeho oči. Akoby sa uzavrel portál. Jeho oči razom schladli, oranžová farba v jeho zlatistej tvári pôsobila cudzo a odťažito.

"Prečo by som mal?"

Napadlo ma milión rôznych odpovedí a som si kurva istá, že ani jedna z nich by ho nepresvedčila. Morálka, etika, vypočítavosť, zákernosť, hravosť, manipulatívnosť, zvedavosť... Mohla som sa pokúsiť zapôsobiť na každú jednu z nich, no niečo mi vravelo, že nepochodím.

A tak som stavila na najriskantnejšiu možnosť.

"Pretože ťa o to prosím," šepla som a mierne pokrútila hlavou, na tvári sa mi zjavil unavený výraz. Pretože v ten moment som si uvedomila, že opraty koča, na ktorom sa rútim vpred k rokline, v rukách i tak drží Faust.

Zvláštnym spôsobom to bol upokojujúci pocit.

Jeho oči si ma premeriavali, telo, skvostne posadené na posteli, sa naklonilo viac ku mne, aby sa mohol lakťami oprieť o kolená, a jeho dlhé mihalnice- napriek zlatožltým vlasom tmavé- mi prekryli výhľad na jeho oči.

Pozeral do zeme asi tak minútu, prsty svojich dlaní prepletené a telo nehybné.

Ošinula som sa, stála som pred jeho posteľou, iba kúsok od neho a nemohla som urobiť vôbec nič. A nešlo iba o to, že po odhalení Lupina by isto prišlo i to moje.

"Pretože prosíš. No viac ma pre Lupina nepros," pokrútil odrazu hlavou, opäť sa narovnal a pevne mi pozrel do očí. Z jeho očí sršalo znechutenie. Ibaže som nevedela či Lupinom, mnou alebo ním samým.

Uvedomila som si, že to, s čím som sa uňho pred malou chvíľkou stretla, bola nerozhodnosť. Váhanie.

Bolo to ešte zvláštnejšie ako vidieť letieť meteorit.

"Ako to dokážeš zastaviť?" prehovorila som po dlhej chvíli ticha. Stihla som sa usporiadať natoľko, aby som bola schopná ľudskej komunikácie. A tomu za daných podmienok hovorím sakramentský úspech.

Postavil sa a spravil krok ku mne, čo ho dostalo o málinko bližšie, akoby som ho v tú chvíľu chcela mať.

No keď som mala možnosť byť jeho očiam bližšie, ohúrilo ma to. On... Akoby cítil bolesť. Bol arogantný, chladný, tajomný a nadradený, ale taktiež... Sklamaný. Jeho tvár tak vyzerala úplne inak- rovnako- ale tak inak!

Zdvihol ku mne ruku a pohladil ma po tvári s jemným úsmevom. Z dotyku jeho ruky mi naskočila husia koža a zadržala som dych- s jeho dotykom ma ohúrila i nežnosť toho gesta. On sa ma nikdy podobne nedotkol, nikdy.

Jeho prsty zachytili prameň vlasov, ktoré mi bez náležitej úpravy po premene iba tak vyseli okolo tváre a zastrčili ho za ucho, pri čom sa k nemu priblížil tvárou.

Bol vyšší a tak sa musel málo skloniť, no jeho pery boli iba kúsoček od môjho ucha, keď vydýchol.

"Hovorí ti niečo pojem repressor?"