Lupin zamrkal a v našom bozku bolo asi toľko vášne, čo na pohrebe 7 trpaslíkov, ale keďže som ho nasmerovala chrbtom ku schodisku, mohlo mi to byť ukradnuté.

Sústrediť sa na jeho od šoku stuhnuté pery som sa i tak nemohla, pretože sme odrazu neboli sami a nebola to Snehulienka, kto nás nachytal.

"Ehm," ozvalo sa hrubé odkašlanie si, na čo som sa veľmi afektovane strhla a pohľad upriamila na muža, ktorého som už poznala.

"Nechcel som rušiť. Nie je na takéto záležitosti trochu skoro?" zdvihol ten muž arogantne obočie a mne pohľad padol na kus modrej látky okolo jeho krku.

Keby som bola lepšia herečka, sčervenala by som. Takto som nedokázala skryť nenávistný pohľad. Aspoň že ten nepríjemný záchvev, keď som zdvihla pohľad do jeho tmavých očí, som ututlala.

Podľa pohľadu, ktorý mi ale Lupin venoval, som neskryla stisk svojich prstov na jeho ramenách.

Pochopil však, aký je zmysel môjho divadla a na oko sa začal upravovať- akoby som ho začala vyzliekať.

Ak sa nad tým človek zamyslí, práve sa tvárime, že sa v skoré pondelňajšie ráno muchlujeme pred fakultou, v ktorej ani jeden z nás nespí.

... Mám to domyslené, ako ste mohli postrehnúť.

Nuž čo, kým to lovec nebude vedieť, môžem sa tváriť, že spím v Slizoline. Napokon- môj lacný outfit trochu pripomínal pyžamo.

Opäť som ale bola vytrhnutá z nejakej prepracovanejšej konšpirácie, pretože Lupin sa chcel otočiť a tiež na lovca pozrieť. Ak však tento človek uvidí jeho ľavú polovicu tváre, nikdy neuverí, že to je súčasť našich erotických hrátok. Pevne som ho chytila a on s mojím stiskom nebojoval- buď bol tak moc mimo, alebo mu to skrátka došlo veľmi rýchlo.

Ale nikto normálny, keď ho nachytajú, neostane stáť chrbtom k narušiteľovi. V očiach sa táto myšlienka zjavila i Lupinovi, pretože okolo mňa obtočil ruke a posunul sa tak, že stál trochu bokom, trochu priamo, ale tvár mal tak či tak schovanú v mojej hrive vlasov a zozadu ma objímal a tak na lovca pozeral.

Úplne ukážkový spôsob, ako spojiť príjemné z užitočným.

Avšak užívala by som si jeho pevné objatie viac, keby sa jeho ruky sotva badateľne netriasli. Ale čo už- nič nie je dokonalé. I takto bolo fajn môcť sa oprieť o jeho hruď. Plus som sa pri tom mohla tváriť, že sa mi to páči- takže som nemusela nič predstierať.

Ale vezmime si to takto- nachytajú nás a môj chalan sa za mňa schová? Super, možno nezistí, že som vlkodlak, ale práve najstatočnejšieho chalana som si tiež 'nenašla'.

"Smiem vedieť, kto naozaj ste?" zamračila som sa a nedokázala skryť tú nevraživosť, čo sa mi drala do hlasu.

"A hlavne- čo robíte pri slizolinských miestnostiach?" pridal sa Lupin a keď sa prestal tváriť ako nachytaný školák, jeho oči tiež zablysli nenávisťou. Zbežne na lovca pozrel a autorita v jeho hlase zakryla ten trápny pocit, že stojíme práve takto neprirodzene.

"Len pokoj. Trochu sa obšmietam po hrade a chcel som si pozrieť svoju bývalú fakultu. Nevidím na tom nič zlé."

"Ja áno. A určite so mnou bude súhlasiť i riaditeľ," prehovodila som chladne, čo bolo lepšie, ako keby som naňho najačala.

"Snáď to nemusíme hrotiť," usmial sa, no jeho úsmev bol rovnako nepríjemný ako ten bodavý, blčiaci pohľad.

Ak by bol skutočne veterinár, zviera by som mu nedala ani len na očkovanie.

Významne som pozrela na schodisko za jeho chrbtom, na čo jeho úsmev nepríjemne povädol a on prikývol.

"Moja chyba," naklonil trochu hlavu a bol v strede otočky preč, keď sa zasekol a ešte na mňa pozrel.

"Ale i tak je zvláštne, že vždy stretnem práve vás."

Jeho hlas sa miestnosťou rozvinul ako pach hnijúceho mäsa a ja som nechty zaryla do Remusových paží, ktoré ma objímali cez brucho.

My dvaja trháme raz do mesiaca zvieratá na kúsky, ale to človek pred nami bol netvorom. Stačil by mi jediný pohľad do tej neoholenej, ostro rezanej tváre, do tých čiernych očí, aby som na to prišla.

"Áno, tiež ma to začína znepokojovať," povedala som ostražito, dajúc jasne najavo, že si o ňom myslím, že je to nejaký úchyl, ktorý ma špehuje.

Jeho oči odrazu klesli niekam k našim nohám, potom vyceril zuby a zmizol na schodoch.

Trvalo mi takmer dve minúty, kým som sa uvoľnila a nepotlačila som ani výdych úľavy.

Lupinove ruky zo mňa spadli až niekedy v tú chvíľu a mne došlo, že ma celú tú dobu objímal a ja som sa k nemu tisla, akoby ma to malo ochrániť.

Otočila som sa k nemu a čakala, že sa stretnem s jeho upokojujúcou tvárou, s jeho istými, i keď znepokojenými očami. Tak na pol som očakávala, že ma opäť objíme. Ja predsa nie som stroj, ktorému došlo mazanie. I ja mám nejaké nervy a tie práve teraz držia na vlásku.

S čím som nerátala, bola jeho zamračená, nahnevaná tvár.

"Ako myslel to vždy?" vyštekol odrazu a nemusela som ani vidieť jeho rozhorčenú tvár, aby mi došlo, že je nasraný. A rozhodený.

Hups.

"Nebudeme to riešiť tu na chodbe," pokrútila som hlavou a dala si záležať, aby bol môj hlas chladný a nič nehovoriaci.

Keď pre mňa žiadne upokojenie nemá, zatajím, že nejaké potrebujem. Tak to ja totiž robím.

"Potom poďme niekam, kde to budeme môcť riešiť."

Keby som ho nepoznala, povedala by som, že z neho srší autorita. Pri bližšom skúmaní mi ale došlo, že je iba rovnako vystrašený ako ja. Každý má vlastný spôsob ventilácie.

Len by som nikdy netipla, že ja budem chcieť objatie a Lupin hádku. Svet v tom má bordel.

"Ja hore nejdem. Čo ak tam ešte bude?" pokrútila som hlavou.

"Očividne to prestalo pôsobiť," pokrútil hlavou Lupin a ja som sa zachmúrila.

"To tá jeho šatka."

"Ako to vieš?"

Pozrela som naňho, akože to proste viem, a jeho pohľad opäť stvrdol.

"Jasné, vieš to..." precedil tónom, ktorý sa mi vôbec napáčil. Bol ostražitý a nedôverčivý.

Ok, vrátili sme sa na status quo. Predpokladám, že tak to má byť. Lupin je asi o dosť múdrejší, keď mi stále, i po tom všetkom, neverí. Alebo že by práve kvôli tomu všetkému?

"I tak ale prestala pôsobiť."

"To nedáva zmysel. Veď pôsobila," pokrútila som hlavou a Lupin bol chvíľu ticho, no potom kývol ku schodom.

"Nemôžeme tu stáť hodinu. Skôr či neskôr začnú decká chodiť na raňajky. A ja vyzerám, akoby mi po tvári prešla kosačka na trávu."

Prikývla som, na čo sa Lupin zobral a zamieril ku schodom.

Ja som však ostala nerozhodne stáť, čo ho donútilo zastať.

"Nejdeš?"

"Som predsa zo Slizolinu. Ak ho náhodou opäť stretneme, čo poviem?"

"Takže tu teraz budeš čakať hodinu a potom sa preplížiš do izieb?"

"To som ešte nedomyslela, ale niečo vymyslím," prižmúrila som oči nepríjemne a on sa zamyslel.

"Ja sa idem prezliecť, no potom by som sa mohol vrátiť a zistiť, či je vzduch čistý."

"Budem tu," prehodila som sarkasticky a on sa zachmúril.

"Snáď to nebude pôsobiť."

"Snáď ho opäť nestretneš. No keby áno, rýchlo hoď spiatočku a vráť sa. Slizolin, zdá sa, ruší zlé vlny."

Lupin prikývol a s výrazom, aký asi mávajú odsúdení, zamieril hore schodmi.

Vzdychla som a otočila sa k slizolinskej stene. Napokon- je to moja domáca fakulta. Nemôžu ma odtiaľ vyhodiť.

Dúfam.

*****

Prešla som a rovno zamierila k jednému z čitateľských kútov- nie príliš obľúbený a rozhodne najmenej nápadý- keď som sa zasekla.

Obliala ma vôňa santalového dreva- moja obľúbená.

Faust si dnes očividne ešte nedal svoju voňavku s príchuťou jazmínu, takže vynikla krásna, jednoduchá vôňa santalu. Krajšia o tie magické byliny, ktoré som vďaka svojmu nosu mohla jemne zacítiť.

Strhla som sa a uvidela ho opierať sa o stenu blízko vchodu. Vlasy mal viac ako obvykle rozhádzané okolo tváre, ktorá sa pozerala do zeme v priestore medzi ním a mnou.

"Myslel som si, že by ťa zaujímalo, že je ten chlap opäť na hrade, ale predbehol ma. Vážne otravný kus idiota," zašomral a zdal sa trochu mimo.

"Malo by ma to zaujímať?"

Už len to mi chýba, aby Faust niečo tušil.

Jeho pohľad po mne sekol rýchlejšie a ostrejšie ako bič a stmavnutá oranžová farba jeho očí sa mi vsala pod pokožku.

A odrazu mnou prebehol kŕč a ja som stuhla v šoku i bolesti, no zmizol rýchlejšie ako sa objavil.

Keby som bola odpadávajúci typ- akože nie som (tie tri výnimky sa nepočítajú)- rovno by to so mnou seklo.

Takto som ostala napospas realite a Faustovi.

Vážne byť radšej v bezvedomí.

"To robíš ty..." vydýchla som a odrazu dal celý obraz zmysel.

*****

Faust sa odlepil od steny, kým ja som bola stratená vo víre spomienok, myšlienok, teórií a faktov. Všetko dávalo tak dokonalý zmysel, až som sa musela diviť, že som bola taká hlúpa.

No zároveň zmysel nedávalo nič. A už vôbec som nedochádzala na to, čomu presne čelím.

Zastal na krok odo mňa a premeral si ma.

"Odkedy je ten chlap na hrade?" spýtala som sa úplne bez logiky a nedokázala pohľadom uhnúť z jeho tváre.

Jeho pohľad sa o niečo vyjasnil a on si premeral moju tvár s miernym pobavením. Alebo to možno bol výsmech. Netrúfam si hádať.

"Prišiel včera večer."

"A ako to vieš?" spýtala som sa nepríjemne, no sklonila som pohľad, akoby som sa dopustila priveľkej odvahy.

Dočerta, Faust na mňa takto nikdy nepôsobil, prečo by mal teraz?

Žeby som dostala rozum?

Bol ticho, príliš dlho mlčal a ja som sa neubránila a zdvihla zrak k jeho tvári.

Jeho oči boli pokojné, arogantné a zvláštne prívetivé. No tajomné- bože, tak tajomné!

Posumial sa, obišiel ma a nechal ma samú. Bez odpovedí.