Niečo málo viac ako týždeň po návrate do školy prišiel úplnok.

Lupin sekal dobrotu a tak som nemala dôvod vykašľať sa naňho. Starosť mi robila akurát mama, na ktorú som musela minúť až 4 listy, aby som ju presvedčila, že nemá prísť.

S Lupinom sme sa podľa dohody stretli v spoločenskej. Vonku bola kosa ako sa na január patrí, sneh takmer skryl celý hrad a to znamenalo, že budeme potrebovať viac času.

A navyše sa stmievalo skôr. To znamenalo, že z hradu sme odchádzali už v neskoré poobedie.

Chalani sľúbili, že všetky prefektské záležitosti sa pokúsia odbiť tak, aby to nevyzeralo nápadne a prinajhoršom mali vymyslený prepracovaný systém toho, kde sa nachádzame a aký problém riešime tak, aby sa nikto nemohol stretnúť s nikým, kto by to vyvrátil.

Nuž, nehovorili si Záškodníci len tak pre nič za nič, no i tak mi uniklo, ako chcú zistiť, kde kto a kedy je, ale... Nestarám sa. Povedali, že to zaistia a ja mám tiež vlastnú časť povinností.

Mala som na sebe len tepláky a ošúchané tričko s dlhým rukávom. Kabát som mala zmenšený v ruke, pretože ísť po škole ako snehuliak nie je práve nenápadné. Snehule som mala čierne, takže ak mi nikto nebude zírať na nohy, nevšimne si to.

Lupin sa zjavil načas a ja som si svojho tamdemistu pobavene premerala. Pobavene a ešte si uvedomujúc, aký je Lupinko vlastne fajný chalan. Napriek faktu, že jeho oblečenie bolo podobné môjmu dnešnému pyžamovitému outfitu- tiež už mal isté skúsenosti- vyzeral ako chalan, ktorého by ste na noc prichýlili aj zadarmo. Šedé, postaršie tepláky som už videla, ale tričko zvolil akési priveľké a neformené, než aby sa dala obdivovať jeho postava. A napriek tomu ste si mohli byť istí šírkou jeho ramien a keď sa otočil... Ony tepláky boli božím vynálezom.

"V zime je to ešte horšie ako v lete, čo?" pousmial sa, zmenšujúc si bundu, ale na to, čo ho čakalo, sa práve netešil. No ani nevyzeral, že by sa mal zrútiť. Akoby išlo o nepríjemnú povinnosť.

Tento jeho postoj som mu schvaľovala. Nikdy si to asi neobľúbi, ale keď sa to naučí brať takto, bude to dobre iba preňho.

Ale chváliť nahlas som ho nehodlala. Už som zažila takých, ktorým sláva stúpla do hlavy.

"Iba tá čast pred a po. Premena sama o sebe je stokrát príjemnejšia. I preto som naposledy nevypustila dušu belosťou."

"Bolesťou?" zvidhol obočie Lupin a ja som pokrčila ramenami, no to už sme vyrazili.

"Nuž, občas ti závidím, že si to nepamätáš," zasmiala som sa horko. Bolesť, ktorá sa mi vďaka lovcovi vybavovala, bola strašná. A ako všetci vieme- pomer bolesti, ktorú si vieme vybaviť a tej, ktorú sme skutočne zažili, je poriadne veľký a nespravodlivý.

"Popíš mi to," ozval sa odrazu a ja som zamrkala.

"Prosím?"

"Nemyslím to zle, iba mi to popíš, prosím."

Okamih som naňho nepríjemne hľadela, no napokon som vzdychla.

Ak nemäknem, tak už neviem, prečo to všetko robím.

"Akoby sa mi koža posúvala po kostiach, odlupovala sa. Akoby bola energia premeny natoľko silná, že nedokázala urobiť veci správne. Akoby... Akoby ťa operoval dvojmetrový automechanik. Môže vedieť postup, môže vedieť čo treba robiť, ale jeho ruky sú príliš drsné, veľké a nešikovné. A ten tlak... Akoby som sa dusila, na najbolestivejšie miesta v mojom tele tlačila neviditeľná sila."

Nastalo ticho a mne došlo, že som ho možno vystrašila. Vyzeral blede, bol zamĺknutý.

S deťmi by som asi mala jednať citlivejšie.

"Zase najhoršia bole-" začala som rýchlo, aby som to nejak spasila, no prerušil ma.

"Prepáč," hlesol. Došlo mi, že nebol vystrašený, iba... Iba nebol rád, že s tým začínal a už vôbec nebol rád, že som to musela zažiť.

"V pohode. Nemôžeš za to. I keď, priznám sa, myslela som si, že áno," zasmiala som sa, aby som odľahčila situáciu a snáď i jeho priviedla na iné myšlienky.

Došli sme k priechodu a niekto musel ísť prvý. Enrgia medzi nami sa začala jasne ozývať, takže to bolo blízko.

Keby Lupin nebol so mnou, nevšimla by som si to, ale ako sme tak vedľa seba postávali, nikto by ma nedokázal presvedčiť, že ten človek predo mnou nie je vlkodlak, i keď som ho necítila. Vzduch medzi nami akoby bol rozvýrený, jeho oči boli tmavé a podľa ľahkého závanu jeho potu som zistila, že je mu rovnako horúco ako mne.

No fasa.

"Vážne si myslela, že za to môžem ja?" zdvihol obočie akosi rozčarovane a ja som pokrčila ramenami.

"Nič lepšie ma nenapadlo," opäť som sa zasmiala, no keď už sme si do očí hľadeli pridlho, energia ma objímala silnejšie. Tlačilo ma to k nemu, nejaká sila chcela, aby som sa dotkal jeho pokožky a nechala naše zvieratá, nech sa opäť stretnú.

Strhla som sa a vopchala sa do priechodu. Mali by sme si pohnúť.

*****

Spolovice som očakávala, že v okolí hradu bude lovec, ale ten si dal asi vianočné prázdniny.

Alebo len dokázal zamaskovať svoj ľudský pach.

Nech je to akokoľvek, keď som si otočená Lupinovi chrbtom obliekala tričko, v okolí nebol nikto okrem Lupina.

"Toto bolo zvláštne. Ale tvoje pôsobenie začína opäť fungovať."

"Hej, dokážem ľudí ovplyvniť vo veľkom," prehodila som konverzačne a zaváhala s otočením. Je už Lupin oblečený?

"Si hotový?" spýtala som sa zamračene. Trápnym situáciam sa občas nevyhnete.

"Neboj sa, ďalší mesiac ma zase nahého neuvidíš," zasmial sa a jeho hlas znel viac živo, z čoho som usúdila, že už je otočený ku mne.

"To mi odhľadlo," zatvárila som sa znechutene, keď som sa k nemu otáčala. A v tom som ho zbadala, prvýkrát od premeny.

"Uuuu," zaškerila som sa, napodobňujúc bolesť.

"Čo?" zasekol sa.

"To ťa bude pekne bolieť," pokynula som k jeho tvári.

Tak pekná tvár a tak šeredný škrábanec. Má zlú karmu, očividne.

"Má to niečo spoločné s tým, že ľavá polovica tváre mi pulzuje akoby mi niekto opakovane dával facku."

"Vyzeráš ako postava z Batmana."

"Ďakujem, tiež ti to sekne."

"Narozdiel od teba viem utekať rovno."

"A ja snáď nie?"

"Polovicou tváre si sa šuchol o strom v rýchlosti, pri ktorej by si pri náraze do steny asi aj umrel. Hádaj," zaškľabila som sa, no podišla som k svojej skrýši a vytiahla z nej kabát a prútik. Hneď som sa cítila lepšie- nehovoriac o tom, že mi bolo teplejšie.

"Nabudúce by sme sa možno mohli prechádzať."

"Posnažím sa, ale nevidím to nádejne," pokračila som ramenami, mieriac ku hradu. Ono posedenie pri mesiačiku sa ľahšie povie ako vykoná. Najmä, keď máte na krku divého vlkodlaka a vy sami sa dokážete ledva ozvládať, aby ste nepredbehli vlastný tieň.

"Podľa toho, že nič nespomínaš, usudzujem, že lovec sa neukázal."

"Žeby sa na to vykašľal?"

"Ak pri minulom úplnku našiel stopy po nás dvoch, pochybujem. Osobne- je len otázkou času, kedy znova príde na Rokfort."

"To nemôžeš vedieť," zapojila som sa, no rečí o týpkovi s úmyslom zavrieť ma na doživotie som mala plné zuby.

"Aj tak by ma zaujímalo, čo urobíme, až sa ukáže? Nechcem si ani predstaviť, že by sa odrazu objavil na chodbe plnej deciek a mnou by to seklo. Jedna vec je, keď ma chytí v lese. Druhá, keď to urobí pred celou školou."

"Moc to riešiš, Lupin. Kašli na to, ok?" Z môjho hlasu muselo byť cítiť, že ma táto téma bohvieako nebaví. Prišli sme k priechodu, takže som doňno vliezla a ocitla sa v mokrej, úplne tmavej chodbe. Ako vždy som ruky položila na strany chodby a išla po hmate. Dýchalo sa mi ťažko- ale ani vidina tých ton vody, ktoré som mala nad hlavou, mi nepridávala ku komfortu.

Svah sa zvažoval a po niekoľkých minútach sa cesta o niečo strmšie stočila hore. To znamenalo, že už som blízko hradu.

Lupina som počula za sebou, takže som zrýchlila. Napokon som sa precpala úzkym priechodom a ocitla sa na prázdnej chodbe blízko vstupu do Slizolinu. Potom, čo Lupin vyjde tiež, stena za zavrie.

Automatiku má hrad skrátka funkčnú.

Zaujímalo by ma, koľko podobných únikových ciest hrad má.

Lupin sa objavil až keď som si zmenšila kabát, vopchala si ho do vrecka, osušila si po stehná mokré tepláky a upravila si vlasy tak, aby som nevystrašila žiadneho spolužiaka.

Stretnúť ma takto po ráne neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi.

Premeral si ma a trochu sa prekvapil nad mojou akčnosťou, no potom urobil to isté i on. Poznáte ten pud keď ty, tak aj ja, i keď nemám tucha prečo?

"Možno už je na hrade," zamyslel sa Lupin a zdvihol zo zeme zmenšeninu svojej bundy, vopchajúci si ju dovrecka a mne bolo jasné, že je v myšliankach o lovcovi úplne stratený.

Možno by po mne zopakoval i keby som spravila 5 drepov a lastovičku.

Stojí mi tá námaha za pokus?

"Bože, Lupin, už daj pokoj!" okríkla som ho, v rámci možností ticho a on na mňa nechápavo pozrel.

Venoval mi ublížený pohľad a ja som prevrátila očami.

Keby nás ten maniak chcel chytiť, spravil by to v lese a nie na hrade- no ako nám už tu môže dokázať, kde sme boli a čo sme robili? Mohli sme si pokojne užívať niekde vo výklenku, s úplnkom to nemuselo mať nič spoločné.

I keď uznávam, že muchlovať sa vo výklenku je celkom zbytočnosť, keď máme vlastné izby, ale... Sme exibicionisti.

*****

Možno sa mýlim.

Nie, ja sa mýlim úplne určite. A fakt, že Lupin mal pravdu, na tom nie je to najhoršie.

Najhoršie na tom je to, že ten skurvený lovec nás dostal.

Jasné- prečo by išiel do tej zimy, keď si môže počkať v teple na hrade? Ale kurvadrát, keď už som sa tými dvoma metrami snehu musela brodiť ja, prečo by nemohol aj on?!

Bokom som narazila do steny od prívalu energie, ktorá mi objala telo a začala ho zvierať, akoby ma niekto zavrel do zmenšujúcej sa miestnosti.

Zalapala som po dychu a nejasne si uvedomila, že Lupin klesol k zemi.

Kroky na schodisku o niečo vyššie sa približovali a ja som sa iba so sebazaprením otočila, schmatla Lupina a rozbehla sa dolu.

Ak ten lovec hľadal chodbu, ktorou sa plížime z hradu, urobila som asi tú najdebilnejšiu vec, keď som k nej zamierila, ale kam inam sme sa mali skryť?

Lupin zavrčal a ja som ním zatriasla, aby stíchol. Samej sa mi do hrdla dralo vrčanie a obávala som, že sa otočím a lovca rozdrápem holými rukami- alebo drápami?- ale to som si nemohla dovoliť. A keď sa môžem ovládať ja, môže i Lupin.

Boli sme pár metrov od priechodu, keď sa mi vyjasnila hlava a uvoľnilo hrdlo.

Zasekla som sa uprostred pohybu a uvedomila si, že tlak zmizol. Vlk sa upokojil. A prestala som cítiť Lupina.

Pozrela som naňho, stále som ho tak nejak držala v náručí, ako som ho vliekla, ale on sa narovnal a zmätene po mne pozrel.

No keďže dotyčný na schodisku sa dopracoval k poslednému schodu, rýchlo som čapla Lupina, priblížila sa bližšie ku vchodu do Slizolinu, aby to vyzeralo, že idem odtiaľ a pobozkala ho.

Podobné veci vo filmoch vždy zaberajú, tak prečo nie tu a teraz?