Usúdila som, že hra na blbú ma nezabije. Možno na mne zanechá trvalé následky, ale prežijem to. Aspoň pokiaľ to ostane medzi nami.

Cieľom mojej misie je totiž zohnať nejaké informácie a možno, v najkrajších snoch, milému lovcovi trochu zavariť.

Viete, nechce sa mi sedieť na riti a čakať na najhoršie, ako to praktikuje Lupin.

Vstúpila som do Dumbledorovej pracovne a on na mňa pokojne hľadel spoza toho svojho veľkého stola ala šéf podsvetia.

Dumbledore bol ako senilný kráľ- všetci ho rešpektovali pre veľké skutky v minulosti, i keď si o ňom mohli myslieť svoje.

"Slečna Courterová, potrebujete niečo?"

"Obvykle sem z vlastnej iniciatívy nechodím, že?" zaškľabila som sa. Trochu humoru do začiatku ma nebude nič stáť, možno ho to naladí na zdieľnejšiu nôtu.

"Som rád, že sem chodíte aspoň z mojej iniciatívy," zdvihol jedno obočie a v jeho očiach sa zablesklo pobavenie.

Rada bývam zdrojom ľudskej zábavy. Cítim sa ako súčasť kolektívu...

"Ide len o takú malú zvláštnosť, ktorá ma trápila cez prázdniny."

"A tou je?" Oprel sa dozadu a prstami začal krútiť mlynček. Nieže by mi to pomohlo cítiť sa komfortnejšie, ale snažila som sa nezízať na jeho palce, ako sa okolo seba otáčajú.

Popravde, neskutočne ma to iritovalo.

"Pred vianočnými prázdninami som tu niekoľkokrát zazrela nejakého muža. Bol starší, možno to bol niečí rodič, ale nezdal sa tak. Ponevieral sa tu a na študentoch bolo vidno, že je im jeho spoločnosť nepríjemná. Smiem sa spýtať, kto to bol?"

"Prečo vás to zaujíma, slečna?" prižmúril oči Dumble a mne došlo, že on len tak spolupracovať nebude.

Starec jeden otrasný.

"Som predsa hlavný prefekt. Ak sa mi niečo nezdá, smiem sa spýtať. Ako som povedala, vyzeral nepríjemne a študenti jeho prítomnosťou neboli nadšení."

"Rozprával sa s nimi? Pýtal sa ich na niečo? Bol v ich blízkosti?"

"O otázkach nič neviem, ale v blízkosti študentov bol. Stretla som ho dokonca vychádzať zo Slizolinu."

Čo bolo trochu zveličené, stretla som ho na chodbe pri Slizoline a rokfortskí študenti- ako to už ľudia ich intelektuálnej kategórie zvyknú- by si nevšimli nos medzi očami, nie to nejakého chlapíka. Ale ako som sa už naučila- účel svätí prostriedky.

Dumbledore prvý raz preukázal trochu záujmu a to tým, že sa zamračil a naklonil sa dopredu, oprúc sa lakťami o stôl.

Krvavý Johnny povedal, že Jednoruký sa už rozpráva iba tak s rybičkami... Nie? No ale Dumble vyzeral, že povie niečo na ten štýl. Tváril sa ako prvotriedny keksík.

"Ten muž mal povolenie z ministerstva sa tu zdržiavať, ale styk so študentami je i tak neprístupný."

Zatvárila som sa akože nezabíjajte posla, a Dumbledore sa na okamih stratil, ako nad niečím uvažoval.

Nemohla som si dovoliť, aby o tom uvažoval v mojej blízkosti- ešte by mal nemiestne otázky- a tak som mu skočila na prívodový kábel.

"Je ešte stále je na Rokforte? Alebo sa chystá prísť? A kto to vôbec bol?" Poslednú otázku som pridávať nemusela a vôbec- ani nechcela- ale došlo mi, že pre nevedomého študenta je to úplne najzákladnejšia otázka.

"O tom, že by mal byť opäť na Rokforte, nie som informovaný. Keby sa tak stalo, bezpečnostné opatrenia budeme musieť ešte raz posilniť, a možno ešte viac."

Ha! Takže to bolo kvôli nemu.

"A nemal by vyslanec ministerstva dodržiavať pravidlá i bez ochranných opatrení?"

"Nepovedal som, že je to vyslanec ministerstva," pozrel na mňa prenikavo Dumbledore a mňa napadlo, či mi tá hra na blbú k niečomu je. Ako by zareagoval, keby sa dozvedel, že som vlkodlak? A že som úplne neškodná?

Bola nejaká pravdepodobnosť, že už to dávno vedel?

"Potom kto?" zamračila som sa a vážne ma to začalo zaujímať. Aký idiot príde do školy plnej študentov, aby tam našiel zapáchajúceho, slintajúceho mäsožravca? Vážne- prečo práve na strednej škole? Dajú sa tu nájsť invidíduá hocakého druhu, ale i tak mali skúsiť radšej nejaký pajzel v piatok o jedenástej. Tam sa to zapáchajúcimi, slintajúcimi mäsožravcami len tak hemží.

"Ďakujem, že ste sa zastavili, slečna. Nabudúce dohliadnem, aby sa podobné nenáležitosti nediali," usmial sa odrazu a ja som pochopila, že téma je uzavretá. Ale to by som nebola ja...

"Takže sa chystá nejaké nabudúce," povedala som, akoby to bola tutovka.

"Dovidenia, slečna Courterová," nepoľavil v úsmeve Dumble a ja som sa ubránila povzdychu.

Spolupráca s ním bola ako plavba rybky v guľovom akváriu. Rovnako bezvýsledná, i keď zdanlivo priehľadná.

*****

V spoločenskej miestnosti som hneď mala to šťastie, že som narazila na Záškodníkov.

"Už ste sa tu začali zbiehať všetci?" podivila som sa, ale do hlasu sa mi vkradlo trochu pobavenia.

Aby ste to pochopili- stále nesúhlasím s tým, aby mi táto partia štyroch kreténov narušovala osobný priestor. Ale nechcela som byť ani rovnako nepríjemná ako vždy.

"Usúdili sme, že sme ťa zmanipulovali natoľko, že ťa ukecáme," chytil sa slova Sirius.

"Takže to celé bol iba váš diabolský plán, ako môcť tráviť čas v dobre zariadených, nikým nerušených priestoroch pre primusov?"

"Áno," pritakali všetci naraz ja som si pobavene uvedomila, že takto pohromade, všetci štyria, vyzerajú ako praví, zohraní Záškodníci.

Bolo to trochu znepokojujúce.

"Mala by som vás asi vypoklonkovať," pokrútila som hlavou.

"To si nezaslúžime," zamrkal naoko precítene Petttigrew ja som rezignovane pokrútila hlavou.

Nemala som proti nim žiadnu šancu.

"Som slabá," vzdychla som teatrálne, oni sa uchechtli a vrátili sa k rozhovoru.

Lupin, ktorý sedel v kresle natočenom viacmenej chrbtom ku mne, ale ktoré mi bolo zároveň najbližšie, sa celým telom otočil, až sa dostal na kolená a rukami sa oprel o opierku.

"Vážne ti to nevadí?" spýtal sa starostlivo.

Hej- v poslednej dobe sa snažil dostáť svoju slovu a spraviť z nás priateľov. Dokonca sa priznal, že mi tým vynahraďuje všetky tie problémy, ktoré mi spôsobil a všetky tie príležitosti, ktorými mi ublížil. A tak celkovo sa snažil odčiniť, že sa choval ako pako.

Na môj vkus bol trochu moc otravný, ale akoby sa naučil kľučkovať medzi mojimi senzormi. Nebol príliš odťažitý, no ani nie vtieravý. Od posledného razu, čo sa snažil chovať sa ku mne vďačne a úslušne, očividne zmenil taktiku. Alebo som ja poľavila v bezpečnostom systéme.

Tak ako tak, vychádzali sme celkom dobre.

"V pohode. Zavrem sa v izbe, cez tvár si prehodím vankúš a ak budem mať šťastie, udusím sa skôr, ako mi buchnú nervy."

Lupin sa zaškľabil a mne došlo, že mier, ktorý medzi nami panoval, bol predsa len o niečo príjemnejší ako všetky fázy, ktorými sme si doteraz prešli. Stále by som ho na krst svojho dieťaťa nepozvala, ale možno by sa mohol odviezť v mojom novom aute.

Chcel sa otočiť späť k priateľom, no nerozhodnosť v mojej tvári ho asi upútala, pretože na mňa okamih ostal hľadieť.

No keď som sa nemala k činu, prižmúril oči a opäť sa pohodlnejšie "usadil"- skôr pokolenil- smerom ku mne a podozrievavo si ma premeral.

"Niečo nové?"

No, asi by som sa o to mala podeliť. Nebolo to nič významné a keby sa nespýtal, nechám to tak, ale keď už sa spýtal...

"Bola som za Dumbledorom spýtať sa na toho lovca."

Sirius sa zasekol uprostred vety a mne došlo, že sa s priateľmi mohol baviť akokoľvek dobre, stále po ušku počúval mňa a Lupina. Neviem, z akého popudu to robil- žiarlivosť? zvedavosť? starosť? psychická choroba?- ale jeho šedý pohľad sa mi odrazu zaryl do tváre a ja som sa ošinula. Viem, že je vnímavý, ale i tak ma to prekvapilo.

Potter ani Pettigrew ma, zdá sa, nepočúvali, pretože okamih naňho nechápavo hľadeli, ale potom vysledovali jeho pohľad až ku mne.

"Bože, ste ako nejaká Jednotka rýchleho nasadenia. Nehľaďte na mňa, akoby mal prísť svetohrozujúci problém a ja vám mám dať pokyn obetovať Austráliu."

"Mohla by si iba pokračovať?" zaškľabil sa Black, ktorého moje keci síce pobavili, ale zase nie až toľko, aby mi dal pokoj.

Zaškňúrila som sa naňho spôsobom, ktorý mu dal najavo, že ma štve, no on mi venoval žiarivý úsmev.

Začínam si myslieť, že Black ho používa ako akýsi vyžehlovací manéver. Minimálne na mňa ho použil vždy, keď som začínala byť nasraná.

Bola pravda, že niečo na tom úsmeve bolo.

"Dumbledore ale nevie, že o lovcovi vieme," ozval sa Pettigrew po porade s Potterom, keď sa asi snažili dôjsť na to, prečo Sirius stíchol.

"To nie, taktiež som sa ho nepýtala priamo," pokrčila som ramenami.

Ako stred pozornosti si nevediem príliš dobre.

"Tak prečo presne si tam bola?" spýtal sa Lupin a on jediný sa netváril, akoby mi chcel prepáliť mozog upreným pohľadom. Možno už ma poznal a vedel, že to nemám rada- a možno za to mohla iba jeho trpezlivá povaha.

Zreprodukovala som im svoj rozhovor s Dumbledorom.

Blackova tvár sa vyjasnila, Lupinova naopak zachmúrila.

"To je super! Vieme, že teraz vám nič nehrozí," ozval sa prvý zmienený.

"Ale na ako dlho?" oponoval mu Lupin.

"Aspoň vieme, že akékoľvek povolenie od ministerstva mu neumožní priblížiť sa k študentom. A teraz, keď Myra varovala Dumbledora, preňho bude ešte ťažšie dostať sa do správnej blízkosti, aby začal pôsobiť elixír. Bol to dobrý ťah," prikývol mojím smerom Potter a ja som zdvihla obočie.

"Nie je na komplimenty trochu skoro?" požičala som si jeho ožraneckú hlášku. Kútiky mu vystrelili hore a asi sa snažil nezasmiať- predsa len, nie sme priatelia, len sa strpíme v rovnakej miestnosti, že?

"Ale keď sa nemôže približovať k študentom, na čo sem potom chodí?" ozval sa Pettigrew, na čo sme sa zborovo zamračili.

"To je celkom dobrá otázka," uznala som.

"Asi nepotrebuje byť až tak blízko. Veď ako blízko bol vám, keď ste ho cítili?"

"To práve nevieme," pokrčil ramenami Lupin.

Zamračila som sa. Neviem, ako blízko bol Lupinovi, keď vtedy tak vybuchol, ale viem ako blízko bol mne, keď som odpadla. No jemu určite stačili menšie prejavy toho, že elixír funguje.

"Možno to zaberá dostatočne na to, aby odhalil toho, po kom ide. Možno čaká iba na nejakú bitku, hádku. Možno sleduje ošetrovňu. Na veľtrhu nebol až tak blízko a predsa som sa zložila. Keby som ja nebola v stane alebo vy pri záchodoch a nestihli by ste Lupina včas schovať, ľudia by si to všimli. A lovec by si určite všimol hlúčiku ľudí, ktorý postáva okolo človeka v kŕčoch, ktorý vyje a vrčí."

"Ako dôkaz môže brať i zlú náladu, napätosť. Dobrému pozorovateľovi stačí málo," dodal Lupin, na čo sme si vymenili ostražité pohľady.

"A navyše, lovci možno vedia vlkodlakov odhaliť i inak. Mama vravela, že sú i takí, ktorí ich cítia, akoby boli sami vlkodlaci. Alebo aspoň z časti tak."

"Tak potom máme šťastie, že vy dvaja žiadny pach nevydávate," pousmial sa Potter.

"Tvoji rodičia si nikdy nevšimli, že ťa necítia?" zarazil sa Pettigrew a ja som začala prehodnocovať svoj názor naňho. Stále ma odpudzoval ten jeho ulísný, tlstý výzor, ale možno nebol až tak sprostý.

"Ale oni ma cítia. U vlkodlakov, ktorý majú navyše vlkodlačí gén v krvi, nejde necítiť vlastné dieťa. No nejde o vlkodlačí pach, lež o akúsi arómu blízkosti. Akoby sme boli svorka, ktorá sa rozpoznáva určitým signálom- a tým je pach."

"Takže Námesačíkovi by tvoji rodičia voňali inak ako tebe."

"Neviem, či je voňali ten správny výraz. Vlkodlačí pach je štipľavý, i ten vo svorke je podobný. Ale v podstate to tak je. Nehovorím o pachu vlkodlaka- nič, čo by zachytil niekto zvonku. Je to ako nejaká sieť, na ktorú sa vieme napojiť iba my."

"A ten lovec tento váš rodinný pach zacítiť nemôže?" spýtal sa Black a ja som sa odrazu strhla.

"Počujte, toto nie je prednáška Vlkodlaci 1.01. To, kto som a kto je moja rodina, som držala v tajnosti pre nejaký dôvod. A vy zo mňa odrazu páčite všetky tajomstvá!" zamračila som sa na nich a myslela to vážne.

Ak ide o to, že nemáme vybuchnúť pred lovcom a nemáme sa nechať chytiť a odovzdať ministerstvu (čo je to isté ako odovzdať sa Azkabanu), som ochotná spolupracovať.

Ale mohli by sa prestať pýtať na všetky drobnosti. Moja stará mama by ich už dávno vyhnala z izby- a možno i zubami. To len ja mám také dobré srdce.

"A komu to máme akože povedať?" zamračil sa Potter.

"Možno nebudete utekať na ministerstvo a nedáte to pripísať do učebníc, ale čo ak sa jeden z vás stane auror?"

"Ak niekedy auror pôjde po vlkodlakovi, bude mať na to dôvod," ohradil sa Potter nepríjemne a mne v tú rano došlo, čo je pánova vysnívaná budúcnosť.

Super, nemôže to byť lepšie.

"Nechajte to tak. Myra má pravdu- nemusí nám zdelovať tajomstvá svojej rodiny."

Aspoň k niečomu tá Lupinova trápna snaha chrániť mi kožu bola.

Ostatní traja na mňa úkosom pozreli a potom si našli iný cieľ, na ktorí hľadeli. Alebo na ňom vypaľovali dieru- aspoň sa tak tvárili.

To asi neznačilo, že s ním súhlasia, ale aspoň mi dali pokoj.

Ja som mala vlastné problémy, takže mi to padlo celkom vhod.

Ako som mohla vydržať v jednej miestosti s lovcom a tá jeho šatka na mňa nepôsobila?

Nie, pôsobila, inak by som neodpadla. No prestalo to. A mňa by fakt strašne zaujímalo prečo.