"Myra, prosím rozmysli si to ešte," zopakovala moja mama asi po tridsiatykrát toho dňa a ja som, rovnako ako pred tým, pokrútila hlavou.

"Bude to v pohode."

"Ako to môžeš vedieť?" zaúpela a ja som prevrátila očami. Išla som pred ňou, takže ma našťastie nevidela. Neviem, ale niečo mi vraví, že Spolok matiek by toto moje gesto neocenil.

"Ten lovec tam už asi ani nebude, upokoj sa."

"A čo keď bude? Ak bol pri poslednej premene tak blízko, určite našiel nejaké stopy. Čo ak sa vráti, aby zistil, od koho tie stopy sú?"

"Prestaň hysterčiť, dobre mami?" otočila som sa k nej otrávene.

"Takto s matkou nehovor," ozval sa môj otec, no namiesto autority či hnevu v jeho hlase zaznel pokus o mier. Na mňa také veci neplatia, to už by mohol vedieť.

"Iba o teba máme strach," dodal a mierne sa usmial. V tú chvíľu by som mu skôr verila, že má vo vačku grip marihuany a nie že je starostlivý rodič.

Svoju pokojnú povahu mám zdá sa po ňom...

"Nemusíte," vydýchla som napokon a zastala. Nástupište bolo poloprázdne, pretože ja chodím zavčasu. Chcem totiž voľné kupé, viete?

"Nevrav, že nemusíme. Sme tvoji rodičia a ty ideš niekam, kde bude lovec. Čo myslíš, že sa mi teraz honí hlavou?" zamračila sa mama.

Samé pekné veci?

"Tie najhoršie možné scénáre," doplnila, pretože ja som sa k odpovedi na tak blbú otázku nemala.

"Už musím ísť, mami," pokrútila som po chvíli hlavou, aby som tak utla tie starostlivé reči.

"Ale dáš na seba pozor, jasné? Aj na Remusa, nieže ho necháš v štychu. Chúďa chlapec. Sľúb mi to, Myra!" mama nepredstierala svoju odhodlanú tvár. Spomínala som, že pokiaľ ide o vlkodlačie veci, je desne vážna?

Prikývla som, čo jej asi nestačilo a tak tom jej to sľúbila i nahlas.

"Už fakt musím," prerušila som to výstražné ticho. Mama sa nadychovala k nejakej ďalšej prednáške, no otec jej zakryl výhľad a objal ma.

"Maj sa dobre, zlatko. Držíme ti palce na skúšky," dal mi bozk na líce a odtiahol sa.

Otca som mala rada najviac pre jeho chladnú hlavu. Asi bola spôsobená nedostatočným uvedomením si problému, ale to nevadilo. Bol pokojný a práve cez neho som si dokázala vybaviť, čo som chcela.

"Budeš nám chýbať," potiahla mama a ja som sa snažila nedať najavo otrávenie.

"Aj vy mne." Ja viem, viem... Rodičom sa klamať nemá, ale niekedy je to potrebné.

"Keby sa čokoľvek prihodilo, pošli nám správu!" napomenula ma ešte mama, na čo som sa chvatne otočila a nastúpila do najbližších dverí vlaku.

*****

Sedela som sotva pol hodinu, keď sa dvere na mojom kupé otvorili.

"Čo tu robíš?" zamračila som sa na Fausta.

"To isté čo ty, predpokladám," nedal sa vyviesť z miery a ani nekomentoval moju príjemnú otázku. Iba vošiel, zavrel dvere a vyzliekol si svoj nóbl kabát. Mal na sebe čierne nohavice a tmavozelený rolák. S jeho zlatistou pokožkou, oranžovými očami a blond vlasmi to vyzeralo veľmi dobre.

Ale čo nie, že?

"Nevidela som ťa na ceste domov, myslela som, že si ostal na hrade," ozvala som sa, aby som zmiernila svoje skoršie nepríjemné slová.

Ešte stále som sa cítila dotknutá z nášho posledného rozhovoru. Za prvé mi stále klamal ohľadne svojich vešteckých schopností, za druhé uhádol, že som spala s Lupinom. To bola podpásovka.

Faust na mňa pozrel z opačnej strany kupé a v jeho pohľade sa niečo pohlo. Vyzeralo to celkom sympaticky. Rozhodne som sa necítila, že by to značilo niečo zlé.

No zároveň mi pri tom dlhom pohľade došlo, že som hlúpa. Aby Vianoce netrávil so svojou bohatou rodinou? V aristokratických rodoch ako je ten jeho sa na tradície dbalo- a teda každý rok musela byť nejaká povianočná žúrka, kde bola najvyššia smotánka.

"Aké boli prázdniny?" ozval sa po chvíli konverzačným tónom a ja som pokrčila plecami.

"Nijak výnimočné. Boli sme doma, doma, na čarodejníckom veľtrhu a zase doma." To, že som sa spila ako doga so Záškodníkmi vynechám.

"Čarodejníckom veľtrhu?" zdvihol obočie.

Na tele mi vyskočila husia koža, keď som si na ten úžasný trh spomenula.

"Hej. Ty si na ňom bol?"

"Nie. S rodinou sme boli v Taliansku."

"Jasné," prikývla som a telom mi prešiel divný záchvev.

"Myra, ohľadne nášho posledného stretnutia..." začal, no potom stíchol. Prudko som k nemu obrátila tvár a tá mi, na moje nemilé prekvapenie, zahorela. Nečervenám sa. No krv, ktorá mi začala variť v tele, spôsobila, že som akosi červene vyzerala.

Neviem, čo spôsobilo to vzrušenie a nedočkavosť v mojom tele, ale bolo to tak. A bolo mi to nepríjemné. No zároveň som chcela, aby Faust pokračoval a tak som sedela nehybne.

"Asi sa ospravedlňujem."

"Asi?" zdvihla som obočie, no takmer som dostala infarkt- on sa ospravedlňuje?!

"Nemal som to povedať."

Na okamih nastalo ticho. Keď som sa naňho pozerala normálnymi očami, nevyzeral, že by mu to bolo ľúto, ani trochu. No keď som sa pozrela bližšie, náznak niečoho podobného ľútosti tam bol. Neviem, čím bol spôsobený, ale niečo ho ospravedlniť sa predsa donútilo, nie?

"Nie je sa prečo ospravedlňovať. Mal si pravdu," nechala som sebou plynúť pokoj, nechala som ho ovládnuť i môj hlas. Otočila som sa opäť k nástupišťu, z ktorého zmizli všetci študenti, a tak som nevidela jeho výraz.

Neviem prečo, ale chcela som, aby to Fausta zranilo. Z akého dôvodu by ho práve toto malo raniť, to neviem, ale i tak.

Naštval ma, keď s takou gráciou prehlásil, že som spala s Lupinom.

"Áno, väčšinou ju mám," ozval sa napokon akosi nepríjemne, no zakázala som si pozrieť sa naňho. Vlak sa pohol a on v mojom kupé ostal.

*****

"Ako sa má moja alkoholička?" rozrazil Black dvere, keď sa zasekol a pohľad mu padol na Fausta. Uškrnula som sa naňho a usmiala sa- alebo možno trošku zaškľabila. Toľko k pokusu ostať tajomná a nevyzvoniť Faustovi, že som s Potterom súťažila, kto vydrží viac poldecákov bez brzdy. Myslím, že niekedy v tom štádiu večera to začalo byť kritické.

"Teraz už výborne, mal si sa ma opýtať deň na to," zasmiala som sa.

Black sa zasmial tiež, ale jeho nerozhodné postávanie medzi dverami mi neušlo.

"Ideš aj ďalej, alebo tam len tak budeš stáť?"

"Ja len... Asi som predpokladal, že budeš sama," povedal úplne narovinu a zrak mu padol opäť na Fausta. Ani jeden z nich sa netváril príliš nadšene.

"Vadím ti?" zdvihol obočie Faust nadradene, z jeho hlasu zaznel chlad podobný stredovekej mučiarni a ja som pozrela na Blacka, aby mi neušla jeho reakcia.

Bolo to ako sociálny experiment. 'Účinok Fausta na úbohých smrteľníkov'. Raz o tom napíšem.

"Prekvapuje ťa to?" prešiel do protiútoku Black s arogantnosťou v hlase a mne došlo, že aj Black je predsa z bohatej, čistokrvnej rodiny. To viete- nie všetci sa z Fausta hneď osypú. Niektorí to vydržia pár minút.

Sirius na mňa pozrel a asi očakával, že sa ho zastanem, alebo čokoľvek, a ja som zaváhala.

Faust sa do môjho kupé vsunul, ak mám byť presnejšia úplne vterkol, ale vyhodiť som ho nechcela. Jeho prítomnosti som si cenila, akokoľvek divne som sa cítila... Akoby som sa vyžívala v tom, že sa cítim ako na ihlách. Čo to značí? ... Niekde tu zaznelo slovo masochizmus?

Ok, poviem to na rovinu. Nechcela som Fausta vyhnať preč, ani keby to znamenalo, že Black odíde. Mala som Blacka rada a jeho prítomnosť som vítala, ale... Och joj.

Pokrčila som ramenami, akože neviem, čo po mne chce a Black to pochopil.

Venoval mi pohľad, ktorý dával jednoznačne najavo, že je zo mňa sklamaný. To bolo fajn- aspoň sa na mňa nenahneval. Sklamanie znesiem- sklamanie je bežné.

"Tak sa teda vidíme v škole," vzdychol po chvíli, venoval mi hriešny úsmev, len aby ukázal, o čo som sa vlastnou hlúposťou ukrátila a potom odišiel.

Otočila som sa opäť ku krajine, očakávajúc ticho ako doteraz. Poprípadne prejav vďaky od Fausta, alebo by stačila len ukážka toho, že si uvedomuje, že som mu dala prednosť.

Ale to som bola priveľká optimistka. Jedno ospravedlnenie a ja si o ňom myslím, že je človek?

Ponúkol mi prst a ja som zaplatila za celú ruku aj s rukavicou.

"Zase to robíš?" oboril sa do mňa a ja som sa k nemu prekvapene otočila.

"Prosím?"

"Prečo sa s ním stále stretávaš, keď to vždy končí rovnako? Napokon sa i tak pohádate a ty stráviš týždeň nadávaním naňho. K čomu je dobré, že sa s ním i tak začneš opäť baviť?"

"Mám ho rada, Faust, jasné?" zamračila som sa.

"Och, takže tento raz už si došla tak ďaleko? A čo bude po ďalšej hádke? Zamiluješ sa doňho?"

"A keby som sa? Prečo ti tak leží v žalúdku, Faust? Vždy si naňho kašlal. Dokonca si ma za ním poslal."

"Bol lepší ako Lupin, ale i tak je pod tvoju úroveň."

"Pod moju úroveň?!" uvedomila som si, že jačím a tak som sa trochu upokojila- alebo aspoň stíšila- a pokrútila hlavou.

"Budeš štekať na každého, kto sa okolo mňa mihne?"

"Ak to budú takýto babráci, možno áno!"

"Čo ťa do toho?!"

"Nie sme náhodou priatelia? Nemôžem vyjadriť svoj názor? Nemôžem povedať, že si myslím, že ani jeden z nich sa ti nevyrovná?"

"A kto sa mi vyrovná, Faust?!" ušli mi nervy a s nimi i hlas. Ak to nepočuli vo vedľajšom vagóne, sú hluchí.

Faust na mňa nasrane hľadel, v jeho očiach naozaj tlel nebezpečný oheň. Hádky ho nezvyknú moc vyviesť z miery, takže ma to prekvapilo. A zmiatlo.

My sa ani moc nehádame, viete? Proste nám to za to nestojí. Jasné, doberáme sa navzájom, urážame sa a tak- ale to je normálka. Nikdy sme po sebe nevrieskali. Akoby... To bolo pod našu úroveň. Akoby nič nestálo za to, aby sme na seba kričali. A hlavne- nikdy nám natoľko neuleteli nervy.

Teraz sme však na seba vrieskali. A nie úplne zmyslupné veci- skôr akoby sme sa obaja potrebovali vybiť na tom druhom, bez akejkoľvek logiky.

"Povedz mi niečo, Faust. Ide naozaj iba o to, že je to Black a Lupin, alebo máš ešte iný dôvod, prečo si v poslednej dobe taký?" môj hlas bol pokojný, no zároveň provokatívny.

"Nerozumiem," zamračil sa a rozumel mi veľmi dobre.

"Tá zmena, čo sa medzi nami odohrala, možno nebude len na mojej strane," prižmúrila som podozrievavo oči a vedela, že som blízko. Nemohlo to byť tým, že som sa vyspala s Lupinom- veď čo na našom vzťahu, na našom priateľstve (ak sa to tak dalo nazvať), by to zmenilo?

"To ja môžem za to, že je to medzi nami divné?" zdvihol arogantne obočie, akoby to bol absolútny nonsens.

"Možno za to môžeme obaja," zamračila som sa, keď som si uvedomila, že na tom niečo asi bude. Nech už sa Faustov postoj ku mne zmenil akokoľvek, môj postoj k nemu sa zmenil tiež. Nebola som si istá ako, ale odrazu som ho cítila pod kožou.

Prečo mi tak záležalo na jeho slovách? Prečo som mala pocit, že mu rozumiem lepšie ako ostantí? Prečo sa tvárim ako odborník na jeho správanie? Prečo mu vždy dám prednosť?

"Uisťujem ťa, že môj názor na teba je stále rovnaký," povedal po chvíli odťažitým, chladným hlasom a ja som zavrela oči, aby som upokojila svoju krv.

"Tak potom by ti nemalo vadiť, že sa stýkam s Blackom a Lupinom."

"Ale, takže aj Lupin? Ušlo mi niečo?" zdvihol obočie a v očiach sa mu opäť nebezpečne zalesklo.

Bože už nie! Nechcem sa hádať stále o tom istom a prekvapovalo ma, že Faust áno.

"Áno ušlo, Faust! Kurevsky moc si prespal dobu!" okríkla som ho, postavila sa a vypadla z toho horúceho kupé.

*****

Nazerať do kupé nie je môj štýl. Obvykle počas cesty ani nevyleziem, maximálne tak na WC.

Ľudia boli trošku nesvoji, keď som im nakúkala do kupé. Akoby sa báli, že idem za nimi. Že po nich niečo chcem. Alebo najhoršie- že sa k nim chcem pridať.

Napokon som to vzdala a išla iba za hlukom a vôňou. Lupin a jeho okorenené mandle, či Sirius so svojou vanilkovo ladiacou drevitou vôňou mi nemohli ujsť.

A taktiež neušli.

Otvorila som dvere kupé, z ktorého sa ozývali hurónske smiechy a stretla sa s prekvapeným pohľadom Záškodníkov, Evansovej a nejakej bližše nešpecifikovanej hnedovlásky.

"Myra!" usmial sa na mňa Black a ja som mu úsmev opätovala, i keď trošku na silu. Bolo plno- tu to asi nezapichnem.

"Čo tu tá robí?" sykla smerom k Potterovi Evansová a jej snaha, aby som to nezačula, bola naívna. Jej priateľka sa snažila sa na mňa nemračiť, ale niekedy sa ani tá najväčšia snaha nestretne s úspechom.

"Pridáš sa?"

"Ak si ti nemám sadnúť na kolená, asi ťažko sa zmestím," zaškľabila som sa, no Black vyčaril ešte širší úsmev.

"Moje kolená sú ti k dispozícii."

"To je strašne milé, ale nebudem vyrušovať. Napokon- nie som tu vítaná," otočila som sa na Evansovú, no tá sa arogantne otočila preč. Snažila sa vyzerať nad vecou, ale tým, že ma "ignorovala", bola akurát tak trápna. Ale to môže byť iba môj zaujatý postoj.

"Pokojne sa posaď, my sa ti posunieme," prehodil Potter, nie príliš nadšene, ani nie smutne. Úprimne. On by bol ochotný sa posunúť. Jedna ožranecká noc z nás neurobila priateľov, ale niečo ako druhov v zbroji. Hej, to je presné. Akoby sme spolu vybojovali hrad.

I tak bola jeho snaha zbytočná. Keďže na jeho polovici sedela Evansová pri okne, Potter vedľa nej a Sirius úplne na kraji, bolo celkom nemožné ma tam vopchať. Pochybujem, že by sa Evansová posunula čo i len o milimeter.

"No nič, nebudem rušiť. Tak sa teda vidíme v škole," vycerila som na Siriusa zuby, použila som jeho hlášku a on si to uvedomil.

Nebehal za mnou ako psík- i keď som to trochu čakala- a po tom, ako som sa ho skoršie nezastala, ma teraz nechal slobodne odísť.

Lupin bol ten, ktorý sa o tri sekundy vyhrnul z kupé a oslovil ma.

"Áno?"

"Prepáč, že si nemohla ostať."

"Nie, chápem to. Napokon, nie sme priatelia ani nič. Len som myslela-"

"Ale my sme priatelia," prerušil ma a ja som chcela pokračovať, než mi to došlo.

"Sme?" zdvihla som obočie, viac pobavene ako seriózne.

To predsa nemohol myslieť vážne?!

"Ja ťa za priateľku považujem."

"Nemáš ty náhodou rozštep osobnosti?"

Iba zamrkal a asi nedokázal v takej rýchlosti nájsť vhodnú odpoveď.

"Lupin, my dvaja a priatelia? Medzi ktorou hádkou, ignoráciou, provokáciou, sexom a opovrhovaním sa objavilo priateľstvo?"

Lupin na mňa okamih hľadel a v očiach mu bola vidieť megalózna nerozhodnosť, až napokon prikývol a vzdychol.

"Na tom niečo bude. No ja som to tak nikdy nechcel."

"Nemusíš chcieť, stačí, že to tak cítiš."

"Ale ja som to tak nechcel ani cítiť."

Zasmiala som sa, ako nešťastne pri tom vyzeral. Ale čo mu mám povedať- jasné, zabudnime na všetko a buďme naj kamoši?

Sorry, ale fakt nemôžem. Nemám problém sa s ním baviť, nemám problém s ním piť, dám mu opísať úlohu, dokonca s ním budem tráviť úplnky a v prípade potreby mu dám zo svojich elixírov na zranenia. Ale za priateľa ho len tak považovať nebudem.

Nepoznám presnú definíciu toho slova, ale Lupin to teda nie je, aspoň toľko viem.

"Prečo je tak ťažké s tebou vyjsť?"

"Inak by si to nikto nevážil," pokrčila som ramenami a on sa zasmial.

"Na tom niečo bude. Ale možno potom bude málo snaživcov."

"Au!" rozšírila som oči v prekvapení a obaja sme sa zasmiali.

"No nič, asi sa vrátim. Ale porozmýšľaj o tom."

"O čom?"

"Brať ma ako priateľa. Som neškodný," zdvihol ruky teatrálne a ja som sa zaškľabila.

"Áno, to som teda zažila."