Keďže sme si nemohli byť istí, čo to spôsobuje, radšej sme sa rozhodli náš dialóg presunúť do súkromia.

"Navrhujem úžľabinu," ozval sa Potter, keď sme vyšli zo záchoda.

"A čo vaši?" otočila som sa k nemu, no zrak som mu nevenovala. Inštinkty ma nútili prečesávať okolie, i keď som nevedela, čo hľadám.

"Tým to vadiť nebude."

"Mne to vadiť bude," konečne som naňho pozrela, len aby videl, že si myslím, že je itiot. Nebudem riešiť svoje vlkodlačie prúsery s jeho rodičmi, prepána!

"Tak niečo vymysli sama," odsekol a otočil sa mi chrbtom ako urazené decko.

Vzdychla som a pohľad mi padol na hangár hračiek.

"Môžeme ísť k nám."

Black s Lupinom si vymenili pohľady, ktoré znamenali bohvie čo, no Lupin potom pokrčil ramenami na znak, že je mu to jedno.

"A vaši?"

"Sú tu-" zasekla som sa, keď mi došlo, že i oni sú vlkodlaci.

Ja som vážne starostlivé dieť, čo si budeme nahovárať.

"Doriti, musím ich nájsť. Ak sa im toto stane na verejnosti, asi sa z toho tiež tak skoro nevykecajú. I oni by mali zmiznúť."

"Ideme s tebou," pristúpil Black o krok.

"No jasné, aby ste ma zdržovali." A navyše sa necítim na zoznamovačku. Moja mama by pravdepodobne začala zháňať svatobné agentúry.

"Počkáme tu," navrhol Peter a ja som k nemu stočila zrak. Užitočný chlapec. Kto by to bol povedal?

Z vrecka som vytiahla kartičku s číslom a podala mu ju.

"Choďte zatiaľ do šatne a zoberte mi veci. Stretneme sa pri EXITE 4."

Pettigrew stisol kartičku, akoby sa potešil prejavenej dôvere a ja som ledva nepretočila očami. V duchu som sa začala lúčiť so svojím kabátom i kabelkov, no inak som zamierila k hangáru.

*****

Chápem, že otec potrebuje inšpiráciu a tiež dodávateľov, ale i tak ma tento hangár desil. Všade samé deti.

Začala som sa pretláčať pomedzi stánky, pretože podľa čuchu mi bol jasné, že mama s otcom sú asi dvadsať metrov odo mňa, keď mi odrazu niečo vybuchlo pri uchu.

Obklopili ma zvony a mňa na okamih napadlo, že to má niečo s vlkodlačou vecou, ale potom ma zo zdesenia vytrhol ženský hlas.

"Percy, čo to robíš?!" vyhŕkla nejaká žena, ktorej hlas ku mne doľahol pomedzi zvony, zvončeky a zvonkohry každého druhu. Pred očami som začínala vidieť fľaky. Ale inak to nebolelo. Príjemná zmena.

"To nie ja!" ohradilo sa nejaké decko nadutým hlasom- mohlo mať tak štyri roky- a ja som zhliadla dolu k ryšavému špuntovi.

"A kto to teda bol?"

"Oni dvaja! Stále robia zle!"

"Chceš povedať že dvojčatá? Veď sú to len batoľatá!"

Doplo mi, že ten ryšavý špunt nie je onen nepodarok Percy, ale jeho mama. Žienka, ktorá by mohla súťažiť i s trpaslíkom, ale predsa ľudská. A Percy bol vychudnutý chlapec, ktorý stál na druhej strane dvojkočíku.

"Ste v poriadku?" otočila sa odrazu ku mne a mne došlo, že zvuky počujem akosi oneskorene. Ak teda nie je posunutý dabing.

"Čo to bolo?!" spýtala som sa normálnym hlasom, no uvedomila som si, že načisto jačím.

"Prepána, ohluchli ste?" vyvalila tá pani oči a jej mierne zaguľatená, no pekná tvár s červenými lícami sa stiahla starostlivosťou.

"Mali by sme vás odviesť na ošetrovňu."

"To je v pohode!" okríkla som ju nepríjemne a snažila sa hovoriť potichu. No to už by som mala pocit, že špekám.

Už mi s tou ošetrovňou všetci pijú krv.

"Vážne by sme vám mali zohnať pomoc!" zvýšila hlas i ona, asi si myslela, že som fakt nahluchlá. Alebo ju urazil môj nepríjemný hlas- tak sorry, že nemám náladu ani čas na neposlušných nepodarkov ako je Percy.

"Nie som hluchá, nemusíte kričať!"

Ale vážne, Percyho za to asi zabijem. Hlasy i ostatné zvuky ku mne dochádzali zo všetkých rôznych smerov, len nie s tých, z ktorých mali.

"Prepáčte, ale to vy kričíte!" skríkla i ona a ja som sa zamračila. Čo jej načisto preskočilo?

"Och, Výbušník nie je pre malé deti, madam!" prihrnul sa k nám odrazu akýsi malý mužík, kde sa vzal, tu sa vzal, mal rebrík, ktorý držal bez akejkoľvek podpery vo vzduchu a on sa po ňom vyškriabal až k mojej tvári.

Chcela som ustúpiť, no za chrbtom som mala dav, takže mi poľahky chytil uši a potrepal mi hlavou, akoby som bola pokazený automat.

Zvony akoby popadali na zem, čo bol rachot jak sviňa, ale potom v šumivom hluku dozneli.

Obklopila ma vrava davu, smiech dvoch rovnakých chlapcov v kočíku, poťahovanie nosom ich strapatého brata na zemi a úľavný vzdych ženy predo mnou.

"U Merlina strapatého, to ste ma ale naľakali!"

"Ja vás?" zdvihla som obočie a užívala si zvuk svojho neukričaného hlasu.

"Och, tak je to lepšie," zasmiala sa žena, ignorujúc moju hašterivú otázku.

Nemám rada ľudí, ktorý nechápu, že sa s nimi chcem hádať.

"Máte šťastie, že jej nevybuchol priamo pri uchu," zamračil sa mužík a ja som zhliadla na zem. Celkom som naňho zabudla, ako zase zošplhal zo svojho stožiara. Rebrík už bol zasa fuč.

"Že nie?" podivila som sa opäť a uvedomila si, že pre jedny Vianoce mám trhu až-až. Takže skorší odchod sa mi začal zdať príjemný, napriek faktu, čím bol spôsobený.

"Určite ste v poriadku?"

Ani som sa nesnažila pôsobiť príjemne, keď som sa k tej žene opäť otočila.

"Áno."

"Prepáčte nám to."

"V pohode," prehodila som, otočila sa a radšej si prerazila cestu daovm von skôr, ako ma zase niekto pripraví o jeden (poprípadne viac) zmyslov.

Už tak sa musím snažiť udržať si nervy.

*****

Mama ani otec nemali tucha, čo sa robí a o čom hovorím, ale nepýtali sa. Za to majú body k dobru.

Proste ma následovali von z hangáru, zatiaľ čo ja som sa modlila, aby nás to nechytilo všetkých štyroch.

Pri EXITE 4 už stáli Lupin s Blackom, čo bolo fajn.

"Kde sú ostatní?"

"Ostávajú. Usúdili sme, že sa k vám nemusíme sáčkovať všetci."

"A prečo ideš ty?" otočila som sa na Blacka, i keď som to tak nemyslela.

"Som zvedavý na tvoju izbu," zaškľabil sa na mňa, takže mi už svojej otázky vôbec ľúto neprišlo.

"Myra, o čo ide?" pristúpila k nám moja mama. "Prečo majú ísť títo chlapci k nám? Nezdá sa mi, že by na to bola vhodná doba."

"Sú to moji spolužiaci."

"Ale-"

"Vysvetlím ti to doma," vydýchla som netrpezlivo. Mama mi venovala nesúhasný pohľad, no potom vošla do krbu a odmiestnila sa preč prvá.

*****

Black sa vyštrachal z nášho domáceho krbu posledný a nedokázal skryť úškrn.

"Pekný dom," pozrel na mňa a nemyslel to ani zamak úprimne, ale otec i tak poďakoval, hrdý na svoj príbytok.

Keby sme nemali po obývačke porozhadzované jeho vynálezy, asi by som to Blackovi i verila. Alebo ani tak nie.

"Myra, môžeš na moment?" spýtala sa mama a ukázala na kuchyňu. Je síce optimistický, snaživý blázon, ale pokiaľ ide o vlkodlačie záležitosti, je vždy vážna. Výchova starej mamy na nej bola poznať práve v takýchto situáciach, inak bolo ťažké predstaviť si ich rodinnú spriaznenosť.

"To netreba, oni to vedia," pokynula som na Blacka a Lupina, ktorí stále stáli pri krbe. Black sa obzeral ešte o niečo nápadnejšie ako Lupin, po mojej vete sa ale obaja otočili na mňa.

"Myra-" začal môj otec prekvapene, ale ja som ho radšej nenechala hovoriť.

"Ako som povedala, chodia so mnou do školy a... Lupin je tiež vlkodlak."

Otočila som sa k Lupinovi, či je s takým oznámením v pohode, ale muselo mu byť jasné, že to bolo potrebné. Takže s tým v pohode bol.

"Myra, o čom je toto divadlo?" zamračila sa moja mama. Zdvihla som obočie a vyštekla niečo v zmysle "huh", ale nie som si istá.

"Divadlo?" zopakovala som, či som sa náhodou neprepočula. Výbušníkasi stále účinkoval.

"Miláčik, keby bol niektorý z týchto chlapcov vlkodlak, asi by sme o tom vedeli, čo povieš?"

"Ale on JE vlkodlak, pane," zapojil sa Black, ktorý nikdy nedbal na spoločenské konvencie. Ako napríklad na zásadu nevstupovať do rodinných rozhovor. Ale mal pravdu, navyše dával za pravdu mne, takže pre dnes ostane bez pokarhania.

"Máte o tom nejaký dôkaz?" zdvihla obočie moja mama a tvárila sa presne ako moja babka, keď mi niečo vysvetľovala- tak prehnane inteligentne.

"Ako napríklad to, že pri posledných pár úplnkoch schlpatel?" potriasla som hlavou skoro až pobavene.

"A videla si to?"

Občas aj cítila.

"Áno."

Mamin pohľad sa zachmúril, keď sa otočila k Lupinovi a podišla bližšie.

Lupin sa napol, nevediac čo čakať, no ona zastala na krok od neho a zhlboka nasala vzduch do pľúc.

"Necítim ho," otočila sa k otcovi . "Ty snáď áno?"

"Necítim," pokýval hlavou otec a obaja sa otočili ku mne.

"No, to je tak trochu anomália. Ja necítim jeho a on necíti mňa. Nevedela som, že to tak bude i s vami."

"Ale ja tvojich rodičov cítim," ozval sa Lupin po prvý raz a tentokrát som ostala zmätená i ja.

"Cítíš?"

"Cítim," potvrdil opäť.

"Tak prečo oni necítia teba?" zamračila som sa.

Dneska je všeobecne umračený deň.

"Neviem. Veď doteraz neviem, prečo ma necítiš ty."

"Asi idem urobiť čaj. Dáte si aj vy, chlapci?" otočila sa moja mama k chalanom a jej hlas znel opäť ako ona. Čo nepokladám za dobré, pretože vážna mama je vždy lepšia ako trhnutá mama. Obaja svorne prikývli, Black povedal ďakujem a mama sa stratila v kuchyni.

"A ty môžeš začať vysvetľovať, Myra!" ozvala sa mama z kuchyne, na čom som vzdychla a pokynula Blackovi i Lupinovi, nech sa posadia.

*****

"A nemáš ani poňatia, čo to spôsobilo?" spýtal sa môj otec už asi piatykrát a ja som zatla zuby. Každý jeden človek v miestnosti by vedel, že je to zlé znamenie, ale môj otec nie. Nešlo o to, že by bol nevšímavý, alebo hlúpy. Skôr naívny.

"Nie. Popravde, odkedy sa to udialo na Rokforte, myslela som, že to bola iba nejaká anomália spojená s úplnkom. Nečakala som, že sa to objaví i v strede cyklu."

"Nenapadlo ťa zmieniť sa nám o tom už skôr?" pokrútila hlavou matka a keď sa mám priznať, nenapadlo.

"Neprikladala som tomu dôležitosť."

"No, moja milá, tak to si možno mala," pokrútil otec hlavou a pozrel na mamu, ktorá sa zachmúrila.

"Remus, chlapče, u vás to bolo rovnaké?"

Lupin sa na okamih zasekol a pozrel na mňa.

Samozrejme, že keď som rodičom zdeľovala rozprávku o jednom zlom úplnku, vynechala som podrobnosti o tom, že som s Lupinom spala.

"Mám pocit, že to bolo o niečo horšie."

"Prečo?" spýtala sa moja mama a natiahla sa po šálke čaju, aby si z nej trochu uchlipla.

"Ja... Neviem, s Myrou sme sa o tom nerozprávali, ale ona sa nezdala byť tak... Mimo seba. Pár dní pred úplnkom som bol ako časovaná bomba."

"Prepána, a nestalo sa nikomu nič?"

Lupin po mne opäť pozrel a ja, keby mu viem do hlavy vsugerovať nejaké svoje myšlienky, pretlačím tam Prestaň sa chovať podozrivo, ty vôl. Ibaže až také superschopnosti nemám.

"Nie."

"A počas úplnku to bolo aké?"

"To neviem."

"Nepamätáš si to?"

"Mami, on je ako otec, nezabúdaj."

"Miláčik, vlkodlakom som o niečo dlhšie ako ty, tak ma nepoučuj," otočila sa ku mne a nemyslela to zle, ale ja som to zle vzala. Proste sa ma to dotklo, chápete. Na Rokforte, keď je tam iba Lupin, som nadradený vlkodlak. Som v tom zabehnutejšia, ovládam svoju históriu a dokážem kontrolovať svoje telo počas premeny. Lupin je zelenáč.

Ale u nás doma je bossom všetkých bossov moja mama.

"Veď si povedala, že úplnky si začala tráviť s ním. Čím viac ich spolu strávite, tým viac by mal byť schopný si vybaviť. Je možné, že i teraz si na niečo spomína."

To by som ho najskôr musela tráviť s ním, že.

Mama pozrela na Lupina a čakala na jeho odpoveď, no on sklonil tvár. Nebodaj aby nevidela, že klame. Prepána, on sa po tom všetkom rozhodol chrániť mi kožu!

"I tak si nič nepamätám."

"To preto, že tento úplnok sme spolu netrávili." Keď sa to povie takto, znie to, akoby sa jednalo o romantický víkend.

"Ako to?" obrátila sa mama pre istotu na mňa, rovnako ako Lupin. To naňho som pozerala pri svojej odpovedi.

"Nastali medzi nami isté nezhody, ok?"

"Myra! K takej nezodpovednosti som ťa nevychovala!" okríkla ma mama zdesene a i môj otec sa pre zmenu tváril akosi vykoľajene.

Možno im začína dochádzať, že ich dcéra nie je hipík.

"Mohol sa zraniť či prezradiť, čo viac- mohol zraniť niekoho iného!"

"Pokoj, ok?!" vyštekla som nepríjemne a na menovaného radšej ani nepozrela. Mama pokrútila hlavou, oči stále vyvalené a čakala na moju obhajobu. Bolo mi jasné, že tej sa nevyhnem.

"Dávala som naňho pozor, stačí?"

Lupin sedel iba kúsok odo mňa a navyše som ho mala tak nejal pred očami len čo som trochu natočila hlavu jeho smerom, takže mi neušlo, ako prudko jeho hlava vystrelila hore.

Prekonala som sa a pozrela jeho smerom- takže som sa stretla s jeho prenikavým pohľadom. Prekvapeným, zdeseným, úľavným, dúfajúcim a tak prekliato vďačným.

Lupin je strašný zmätkár.

"Udržovala som ho ďaleko od Rokfortu i od ľudí. Nič viac som urobiť i tak nemohla," otočila som sa späť k rodičom a mohla vidieť ako obaja splaskli.

"Aspoň že tak."

"Ale bol iný," prehodila som do náhleho ticha, ktoré mi bolo akési nepríjemné.

"Iný?" spýtal sa Lupina a ja som sa k nemu opäť otočila. Už svoje emócie skryl- našťastie- takže som namala potrebu sa hneď odvrátiť.

"Bol agresívny ešte aj počas premeny. Chcel ma napadnúť, bojoval s mojou nadradenosťou."

"To si mi nepovedala," vydýchol a ja som po ňom veľavravne pozerala. Lebo sme toho spolu faaaakt moc nakecali.

"A dnes to bolo aké?"

"Vážne to musím opakovať?" pozrela som na mamu. Mala si robiť poznámky.

"Nechcem vedieť, čo sa dialo s tebou, ale ako si cítila Remusa." Týmto mu moja mama oficiálne povedala prvým menom viac ako ja. Ja ho poznám už 6 rokov, ona 6 minút. Super.

"No... To je vlastne divné. Na ten malý okamih, kedy to chytilo jeho, som ho cítila. Vlka v ňom. Ja... Cítila som ho i pred premenou, najskôr matne, ale vo večer premeny úplne jasne. Ani mi to nenapadlo," zamračila som sa a pozrela na Remusa. "Ty mňa si necítil?"

"Ja... Neviem. Možno. Ešte sme len prišli a išli k hangáru a hračkami-" môjmu otcovi zablištali oči, paráda, našiel svojho vysnívaného zaťa, "-keď sa to stalo. Ale myslím... Asi áno, niečo zvláštne som cítil. Napadla si ma ty, i keď som nevedel prečo."

Uhla som pohľadom, pretože ten jeho začínal byť moc významný. Už tak sa mi nepáčilo, ako to sformuloval a ako to vyznelo. Otec tak bude mať o to väčšiu nádej a pohľad na mamu mi napovedal, že sa jej niečo takisto nepozdáva. Alebo sa jej to práveže pozdáva až moc.

"Ale prečo sa vám to nestalo naraz? Prečo postupne?" ozval sa odrazu Black a tým udrel kladivom po hlavičke. Skoro som až otvorila úst nad takým prudkým zábleskom inteligencie.

"Máš pravdu," vyjadril moju myšlienku nahlas i Lupin.

Skrátka a dobre, Black zatiaľ z našej malej čajovej skupinke preukázal najviac inteligencie. To je divné.

"Muselo to spôsobovať niečo, čo sa hýbalo. Ako nejaká vlna, závan alebo-"

"Človek," doplnila moju vetu mama a ja som po nej podozrievavo pozrela.

"Ty vieš, čo to bolo?"

"Nie čo, ale kto..." vydýchol užasnuto Lupin a ja som zatekala z tváre jedného na tvár druhého. Nesediac na stoličke medzi dvoma pohovkami, asi by mi to nešlo tak dobre, ale takto som mala rozhľad po celej miestnosti.

"Dočerta," došlo mi vzápätí a pohľad na mamu mi napovedal, že to slovo je namieste.

I keď, nebyť v obývačke so svojimi rodičmi, použijem vhodnejší výraz.